Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 52/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Tibora Šafárika a členov senátu JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Richarda

Rapanta prerokoval 27. októbra 1999 bez ústneho pojednávania prijatý podnet

Istrochemu, a. s., Bratislava, Nobelova 34, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Arendackým, Bratislava, Legionárska 4, vo veci porušenia základného práva

právnickej osoby na právnu pomoc v konaní pred súdmi a základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi upravených v čl. 47 ods. 2 a 3 a v čl. 48 ods. 1

prvej vete a tiež upravených v prvej vete

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd,

uznesením Obvodného súdu Bratislava 3 (teraz Okresného súdu Bratislava III) č. k.

-5 z 31. marca 1993 a postupom v konaní Obvodného súdu Bratislava 3

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -11

z 9. novembra 1994, ako aj postupom v konaní Mestského súdu v Bratislave (teraz

Krajského súdu v Bratislave) vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. -19 z 11. mája 1995 a takto

rozhodol:

Podnet akciovej spoločnosti Istrochem v Bratislave, Nobelova 34,

z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) po

zistení, že podnet akciovej spoločnosti Istrochem, Bratislava, Nobelova 34 (ďalej len

„navrhovateľ“), spĺňal náležitosti upravené v zákone Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), prijal ho na konanie, čím začalo konanie vo veci samej.

Navrhovateľ v podnete namietal porušenie svojich základných práv, a to práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi a základného práva na prerokovanie veci jeho

zákonným sudcom. Tohoto porušenia sa mali dopustiť svojím postupom a

rozhodnutiami v konaniach uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia bývalý Obvodný

súd Bratislava 3 a bývalý Mestský súd v Bratislave.

S odvolaním sa na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 10. mája

1994 žiadal vydať nález, „že vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov a ich postupom

bolo porušené právo zaručené v Čl. 48 ods. 1 prvá veta a

v Čl. 38 ods. 1 prvá veta Listiny základných práv a slobôd a tiež právo zaručené

v Čl. 47 ods. 2, prípadne aj ods. 3 “. Ďalej navrhoval, aby

ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil.

V podnete na začatie konania navrhovateľ uviedol, že na základe žaloby MEZ

Vsetín, s. p., Vsetín adresovanej Mestskému súdu v Bratislave začalo na tomto súde

12. februára 1993 konanie v žalovanej veci. Mestský súd v Bratislave uznesením č. k.

-5 z 31. marca 1993 vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil

Obvodnému súdu Bratislava 3 ako súdu príslušnému na ďalšie konanie.

Podaním z 24. októbra 1994 sa právny predchodca navrhovateľa (Istrochem,

š. p., Bratislava, Dimitrovova 34; v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný)

prostredníctvom splnomocneného zástupcu (advokáta) k žalobe vyjadril. Uviedol

v ňom, že žaloba mu bola doručená 18. októbra 1994 a že v nej uvedená penalizovaná

faktúra (dôvod podania žaloby) bola žalovaným uhradená 15. apríla 1994.

Vo vyjadrení k žalobe tiež uviedol, že s ohľadom na „ustanovenie § 9 ods. 3 písm. c)

bod ll a Listiny základných práv

a slobôd ospravedlňujem neúčasť zástupcu odporcu na pojednávaní dňa 9. 11. 1994.

Pre prípad, že by súd, napriek uvedenému vo veci konal, vyčísľujem trovy právneho

zastúpenia sumou 690,- Sk“.

Obvodný súd Bratislava 3 zastavil konanie uznesením č. k. -11

z 9. novembra 1994, pretože navrhovateľ MEZ, s. p., Vsetín pred začatím konania

vzal svoju žalobu späť; súd tiež rozhodol o tom, že žiaden z účastníkov konania nemá

právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto uzneseniu Obvodného súdu Bratislava 3 podal navrhovateľ

(v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) odvolanie a žiadal uznesenie súdu

prvého stupňa vo výroku o trovách zmeniť a zaviazať žalobcu (MEZ, s. p., Vsetín)

nahradiť ním vyčíslené trovy konania, a to aj za písomný úkon odvolania.

Uznesením č. k. -19 z 11. mája 1995 Mestský súd v Bratislave

ako súd odvolací napadnuté uznesenie Obvodného súdu Bratislava 3 potvrdil

s odôvodnením, že plná moc udelená advokátovi nebola podpísaná štatutárnym

zástupcom, teda osobou oprávnenou za organizáciou konať, ale len vedúcim odboru

právnych služieb. Navrhovateľ však s týmto právnym názorom Mestského súdu

v Bratislave nesúhlasil odvolávajúc sa na ustanovenie § 20 ods. Občianskeho

zákonníka a na ustanovenie , podľa ktorých sú za

právnickú osobu oprávnené konať tiež iné osoby. „Toto oprávnenie sa vzťahuje na

úkony, ku ktorým obvykle dochádza pri činnosti, ktorou boli tieto osoby pri

prevádzkovaní podniku poverené, resp. je to vzhľadom k ich pracovnému zaradeniu

obvyklé. Náplňou práce vedúceho odboru právnych služieb (teraz vedúceho právneho

odboru) našej organizácie bolo a je okrem iného, vystupovať pred súdom vo veciach,

v ktorých je naša organizácia účastníkom konania. Úkony tohoto pracovníka sú

úkonmi organizácie, teda účastníka konania. Nejedná sa o zastúpenie v zmysle

ustanovenia “.

Bol toho názoru, že uznesením Mestského súdu v Bratislave mu ako

účastníkovi konania (t. j. Istrochem, š. p., Bratislava) bolo odopreté právo nechať sa

v konaní zastúpiť, resp. udeliť plnú moc, a tým bolo porušené aj jeho základné právo

upravené v a v ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“). V tejto

súvislosti poukázal aj na to, že „ak bol Mestský súd presvedčený o tom, že plná moc

udelená právnemu zástupcovi odporcu nemá účinky plnomocenstva, muselo mu byť

zrejmé, že odvolanie podal niekto, kto k tomu nebol oprávnený a ak sa už rozhodol,

nesporne v rozpore s Čl. 144 ods. 1 , nedostatok

podmienky konania neodstraňoval, mal postupovať podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b)

. V rozpore s uvedenými ustanoveniami zákona a

však Mestský súd v Bratislave uskutočnil konanie a vydal rozhodnutie, ktorým sa

konanie skončilo“.

Navrhovateľ v podnete ďalej uviedol, že rozhodnutie o náhrade trov konania

(o ich nepriznaní) bolo naviac vydané vecne nepríslušnými súdmi, keď bývalý

Mestský súd v Bratislave nesprávne vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť o veci konať.

On sám odvolanie proti rozhodnutiu bývalého Mestského súdu v Bratislave nepodal

len preto, že „“toto uznesenie Mestského súdu v Bratislave nemohlo zmeniť

ustanovenia zákona, ktoré upravovali vecnú príslušnosť súdu (čl. 48 ods. 1 druhá veta

v spojení s )“.

K obsahu podnetu navrhovateľa sa vyjadrili Okresný súd Bratislava III (bývalý

Obvodný súd Bratislava 3) a Krajský súd v Bratislave – bývalý Mestský súd

v Bratislave (ďalej len „odporcovia“) a navrhovali ho zamietnuť.

K námietke navrhovateľa o vecnej nepríslušnosti súdov sa vyjadrili tak, že

vecnú príslušnosť krajského súdu v zmysle ustanovenia bod ll)

v znení platnom v čase začatia konania bolo treba posudzovať nie podľa toho, kde má

ten-ktorý z účastníkov konania sídlo, ale podľa toho, či ide o vec z medzinárodného

obchodného styku. Keďže k právnemu vzťahu zohľadňujúcemu pohľadávku

Istrochemu, š. p., Bratislava i k splneniu dlhu došlo pred 1. januárom 1993, teda za

existencie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa ich názoru nevznikol a

ani vzniknúť nemohol vzťah z medzinárodného obchodného styku.

K úvahe navrhovateľa týkajúcej sa deklaratórneho, príp. konštitutívneho

charakteru uznesenia o vyslovení vecnej nepríslušnosti pripomenuli odporcovia, že

argumentácia navrhovateľa vychádza z nesprávnych tvrdení, že v danej veci išlo

o spor z medzinárodného obchodného styku. Ďalej uviedli, že ak sa navrhovateľ

domnieval, že poučenie bývalého Mestského súdu v Bratislave o opravnom

prostriedku bolo nesprávne, mohol podať proti uzneseniu odvolanie (§ 204 ods. 2

), ktorého prípustnosť a dôvodnosť by posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací. Takto sa potom navrhovateľ obrátil na ústavný súd so svojím

podnetom predčasne, lebo pred tým nevyužil všetky riadne opravné prostriedky.

K námietke o nepriznaní trov konania sa vyjadrili v tom zmysle, že odmenu za

zastupovanie advokátom súd priznať nemohol, pretože plnomocenstvo na

zastupovanie nebolo udelené štatutárnym orgánom žalovaného, ale iba vedúcim

odboru právnych služieb. Aj keď by akceptovali pripomienku navrhovateľa podnetu,

že Mestský súd v Bratislave mal odvolanie podané advokátom (bez kvalifikovaného

splnomocnenia) odmietnuť podľa , táto skutočnosť podľa

odporcov „na výsledku konania v konečnom dôsledku nič nemení“.

Navrhovateľ i odporcovia sa písomne vyjadrili, že na ústnom pojednávaní

o podnete netrvajú. Keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci, prejednal ústavný súd podnet navrhovateľa bez tohto pojednávania.

II.

Ústavný súd pri rozhodovaní o podnete vychádzal zo skutkového stavu

zisteného z obsahu podnetu a jeho doplnku, k podnetu pripojených príloh, z obsahu

vyjadrení odporcov, ako aj z obsahu súdnych spisov bývalého Mestského súdu

v Bratislave (odporca v 2. rade) sp. zn. , bývalého Obvodného súdu

Bratislava 3 (odporca v 1. rade) sp. zn. a bývalého Mestského súdu

v Bratislave sp. zn. . Zistil, že bývalý Mestský súd v Bratislave

uznesením č. k. -5 z 31. marca 1993 vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť

vo veci konať s tým, že po právoplatnosti uznesenia postúpi vec Obvodnému súdu

Bratislava 3 ako súdu príslušnému. Napriek tomu v poučení uznesenia uviedol, že

proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti uzneseniu o vyslovení vecnej nepríslušnosti súdu účastníci konania

odvolanie nepodali.

Obvodný súd Bratislava 3 konal o žalobe MEZ, s. p., Vsetín (žalobca) podanej

proti Istrochemu, a. s., Bratislava (žalovaný) ako súd vecne príslušný, a preto po

späťvzatí žaloby konanie zastavil a náhradu trov žiadnemu z účastníkov konania

nepriznal (uznesenie č. k. -11 z 9. novembra 1994).

Prvostupňový súd výrok tohto uznesenia odôvodnil s poukázaním na

ustanovenia a a , podľa ktorého žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené.

Bývalý Mestský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Obvodného súdu

Bratislava 3 ako vecne správne potvrdil. Bol toho názoru, že účastník konania pre

nedostatok plnomocenstva nebol zastúpený advokátom, lebo plnomocenstvo na

zastupovanie nebolo podpísané štatutárnym zástupcom podniku. Svoj právny názor

odôvodnil tým, že „podľa právne úkony právnickej osoby vo všetkých

veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby,

zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). Štatutárnym orgánom podľa

o štátnom podniku je riaditeľ“, takže „v danom

prípade teda splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi nemá účinky

plnomocenstva, pretože nebolo udelené štatutárnym orgánom odporcu“.

Ústavný súd po prerokovaní prijatého podnetu dospel k záveru, že mu nemožno

vyhovieť.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch

ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania

pred uvedenými orgánmi ( až 50 ) a patrí medzi ne aj právo každého na

rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa

ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví

zákon“. Je ním v znení neskorších

predpisov a tento ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na

prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom pre určenie zákonného sudcu, keďže

označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie

zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov,

ktorú upravuje o súdoch a sudcoch v znení neskorších

predpisov. Pre potreby rozhodovania o podnete navrhovateľa v znení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej

národnej rady č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej

správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe

súdov), ktorý upravoval sústavu týchto súdov, v čase začatia konania o návrhu žalobcu

sústavu všeobecných súdov v Slovenskej republike, t. j. 22. januára 1993. So sústavou

súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodovať upravená Občianskym

súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu

určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. apríla 1996). Inými

slovami, nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona

na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákon, ktorý

upravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní

o určení súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej

postúpeniu súdu nepríslušnému, čo je v konečnom dôsledku porušením základného

práva účastníka konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rozhodnutím súdu

o príslušnosti súdu iného nesmie byť teda účastník konania v konkrétnej veci odňatý

svojmu zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo

určuje aj osobu zákonného sudcu. Ako už bolo spomenuté, zákonom ustanovujúcim

príslušnosť súdov v občianskom súdnom konaní je , ktorý

v ustanovení § 11 ods. 1 upravuje, že konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je

vecne a miestne príslušný. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú až do

skončenia konania rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú (sú) v čase konania (teda aj

v čase jeho začatia doručením žaloby) a trvajú až do jeho skončenia. Uvedené

ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní súdnej príslušnosti

určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností, ktoré sú

inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje zákon, napr.

v .

Ak súd, ktorému bola žaloba doručená, nesúhlasí s tým, že je vecne či miestne

príslušný, postúpi vec podľa zákona príslušnému súdu. Súd sa teda určovaním

príslušnosti zaoberá až vtedy, keď spor vznikne.

V čase začatia konania o veci ustanovenie o vecnej príslušnosti súdov

bolo upravené a zákonom Národnej rady Slovenskej

republiky č. Konanie začalo po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky, t. j. po vzniku dvoch samostatných subjektov medzinárodného práva -

Českej republiky a Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Navrhovateľ (v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) bol toho názoru, že

v čase začatia konania boli nové podmienky pre posúdenie vecnej príslušnosti, než

aké boli v čase vzniku obchodného vzťahu, z ktorého neskôr vznikol spor. Preto mal,

podľa neho, Mestský súd v Bratislave (jemu bola žaloba právnickej osoby z Českej

republiky doručená) posudzovať príslušnosť súdu, ktorému mala byť vec postúpená,

ako spor vzniknutý zo vzťahov z medzinárodného obchodného styku dvoch

právnických osôb ( bod ll) ) a vecne príslušným o veci konať

mal byť Mestský súd v Bratislave ako súd s úrovňou krajského oprávnený na

rozhodovanie v prvom stupni, a nie Obvodný súd Bratislava 3 s úrovňou súdu

okresného, kde mal žalovaný sídlo.

Mestský súd v Bratislave podľa v znení vyššie citovaných

noviel vydal uznesenie, v ktorom posúdil vecnú príslušnosť súdu oprávneného konať

vo veci podľa v spojení s ako spor z právnych

vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ktorého suma

požadovaná navrhovateľom neprevýšila 200.000,- Kčs.

Proti uzneseniu Mestského súdu v Bratislave č. k. -5 z 31. marca

1993, ktorým tento rozhodol o svojej nepríslušnosti a o postúpení veci Obvodnému

súdu Bratislava 3, nepodal žiaden z účastníkov konania odvolanie. Po nadobudnutí

právoplatnosti tohto uznesenia proti postúpeniu veci nenamietal ani súd, ktorému bola

vec spolu s rozhodnutím postúpená, a vo veci konal ako súd vecne príslušný.

Ústavný súd právne uzatvára, že pokiaľ ide o spor z obchodných vzťahov medzi

dvoma právnickými osobami, ktorých sídlo je v rôznych štátoch, je potrebné

postupovať podľa účinného v čase, keď spor vznikol - t. j. v čase uplatnenia

nároku na súde, a to bez ohľadu na to, že obchodný záväzkový vzťah vznikol ešte

v čase existencie štátu spoločného. Aj keď nároky upravené hmotným právom sú

prirodzene zachované podľa zmluvy uzavretej pred vznikom súdneho sporu o ne

(v danom v čase, keď bol ešte spoločný štát a bola aj jurisdikcia zhodne upravená),

spor, ktorý vznikol z tohoto obchodného vzťahu, treba posudzovať podľa jurisdikcie

už samostatných štátov ako samostatných subjektov medzinárodného práva. Ak teda

spor z obchodných vzťahov vznikol medzi právnickou osobou so sídlom v Českej

republike (žalobca) a právnickou osobou so sídlom v Slovenskej republike (žalovaný),

nemožno opomenúť medzinárodný prvok v týchto vzťahoch pri posudzovaní vecnej

príslušnosti súdu, t. j. podľa bod ll) .

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania). Ak sú neodstrániteľné,

konanie zastaví a prípadne vec postúpi inému orgánu ( prvá veta ).

Odstrániteľné nedostatky, medzi ktoré patrí aj spor o vecnú príslušnosť súdu, ktorý má

o veci konať, musia byť odstránené do ukončenia súdneho konania. Súd, ktorého

vecná príslušnosť bola namietaná, a je teda sporná, môže pokračovať v konaní, ale

nemôže vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

odstrániteľnej podmienky odstrániť, konanie zastaví. Z uvedeného vyplýva, že na

splnenie podmienky vecnej príslušnosti prihliada súd kedykoľvek za konania o veci, a

to aj z úradnej povinnosti.

Ak sa účastník, na rozdiel od súdu (ako tomu bolo v danom prípade) domnieval,

že o jeho veci koná vecne nepríslušný súd, a teda z tohoto dôvodu je odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, bolo na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany

vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi ( )

uplatnil bezprostredne po tom, ako mu boli známe skutočnosti, ktoré ho k tomu

oprávňovali, teda ešte na všeobecnom súde podaním riadneho opravného prostriedku.

Ochranu základného práva účastníka konania pred odňatím zákonnému sudcovi

poskytujú predovšetkým všeobecné súdy rôzneho stupňa, pretože ony sú oprávnené

rozhodovať spory o vecnú príslušnosť ( ). Ak sa žalobca ako účastník

konania (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) mohol aktívne zúčastniť

odvolacieho konania o určenie vecne príslušného súdu tým, že proti rozhodnutiu

Mestského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. marca 1993 mohol podať

odvolanie (ako sám priznal, tak neurobil), nemôže ústavný súd poskytnúť ústavnú

ochranu takémuto postupu účastníka v konaní pred všeobecným súdom. Podnetom

podaným ústavnému súdu na ochranu základných práv nemožno nahrádzať opravné

prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol účinne domôcť týchto práv, v danom

prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Podnet si tiež

nemožno zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo byť ex post zmarené už

právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.

Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému

právu, ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred

všeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd v konaní o podnete zistil, že protiprávnym

konaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým došlo k porušeniu

základného práva účastníka konania, ale on sám nevyužil na jeho ochranu všetky

účinné prostriedky upravené v , nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto

právu prostredníctvom konania pred ústavným súdom.

Námietka navrhovateľa týkajúca sa porušenia jeho základného práva na právnu

pomoc ( ) spočívala vlastne v jeho návrhu na preskúmanie právneho

názoru na uplatnenie ustanovenia o štátnom

podniku v spojení s (ďalej len „“) všeobecným

súdom. Inými slovami, či mohol alebo nemohol iný pracovník štátneho podniku okrem

jeho riaditeľa (štatutárny orgán) uzatvoriť s advokátom dohodu o plnomocenstve, čo

v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že súd advokátovi nepriznal náhradu nákladov

spojených so zastupovaním.

Ústavný súd konštatuje, že v čase rozhodovania vo veci problematiku

zmluvného zastúpenia ( ) upravovali ustanovenia v spojení s ods.

3 o štátnom podniku (ďalej len „“).

Podľa ustanovenia za právnickú osobu robia právne úkony vo všetkých

veciach týkajúcich sa právnickej osoby štatutárne orgány, ktorým podľa § 19 ods. 3

v štátnom podniku je riaditeľ. Za právnickú osobu môžu

robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo

vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné

zaradenie obvyklé ( ). Z obsahu tohto ustanovenia je zrejmé, že právne

úkony sa môžu týkať vecí patriacich do ich pracovnej činnosti vyplývajúcej z ich

pracovnoprávneho vzťahu, ako to bolo aj v tomto prípade. Pre výkon práce právnika

(vedúceho právneho odboru) je obvyklou prácou v mene organizácie vystupovať pred

všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o veciach týkajúcich sa právnickej osoby a robiť

v jej mene právne úkony s konaním súdu súvisiace. Z jeho pracovného zaradenia však

nevyplýva možnosť robiť také právne úkony, ktoré je oprávnený robiť len štatutárny

orgán, a tou je aj uzatvorenie dohody o splnomocnení s treťou osobou na konanie pred

všeobecnými súdmi. Právnik (vedúci právneho odboru) nemôže s ohľadom na svoju

pracovnú činnosť a z nej vyplývajúce právne úkony robiť také právne úkony, že by

nimi sám preniesol svoju pracovnú činnosť na osobu tretiu . Mohol by tak urobiť len,

ak je to určené vo vnútorných predpisoch, prípadne je na takéto konanie osobitne

poverený štatutárnym orgánom.

Ak teda vedúci právneho odboru navrhovateľa (Istrochem, š. p., Bratislava) bez

splnenia týchto podmienok sám uzatvoril dohodu o plnomocenstve týkajúcu sa

zastupovania pred všeobecnými súdmi v predmetnej veci s treťou osobou

(s advokátom), neuzatvoril ju ako osoba oprávnená za organizáciu právne relevantne

konať.

Keďže základné právo na právnu pomoc každému patrí podľa čl. 47 ods. 2

„za podmienok ustanovených zákonom“ (napr. podľa v spojení so

o advokácii), ústavný súd na základe uvedeného

konštatoval, že toto základné právo navrhovateľa nebolo porušené, a jeho podnet aj

v tejto časti zamietol.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa zrušiť označené uznesenia bývalého

Obvodného súdu Bratislava 3 a bývalého Mestského súdu v Bratislave, odkazujeme na

podrobné odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. z 3. marca 1997

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 1999

JUDr. Tibor Šafárik

predseda senátu