Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 111 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (117)I. ÚS 52/97
PDF · 199.54 KB
No categories available
I. ÚS 52/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Tibora Šafárika a členov senátu JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Richarda
Rapanta prerokoval 27. októbra 1999 bez ústneho pojednávania prijatý podnet
Istrochemu, a. s., Bratislava, Nobelova 34, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Arendackým, Bratislava, Legionárska 4, vo veci porušenia základného práva
právnickej osoby na právnu pomoc v konaní pred súdmi a základného práva nebyť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi upravených v čl. 47 ods. 2 a 3 a v čl. 48 ods. 1
prvej vete Ústavy Slovenskej republiky a tiež upravených v čl. 38 ods. 1 prvej vete
ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd,
uznesením Obvodného súdu Bratislava 3 (teraz Okresného súdu Bratislava III) č. k.
36 Cb 74/93-5 z 31. marca 1993 a postupom v konaní Obvodného súdu Bratislava 3
vedenom pod sp. zn. 8 Cb 360/93 a jeho uznesením č. k. 8 Cb 360/93-11
z 9. novembra 1994, ako aj postupom v konaní Mestského súdu v Bratislave (teraz
Krajského súdu v Bratislave) vedenom pod sp. zn. 19 Cob 144/95 a jeho uznesením
č. k. 19 Cob 144/95-19 z 11. mája 1995 a takto
rozhodol:
Podnet akciovej spoločnosti Istrochem v Bratislave, Nobelova 34,
z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) po
zistení, že podnet akciovej spoločnosti Istrochem, Bratislava, Nobelova 34 (ďalej len
„navrhovateľ“), spĺňal náležitosti upravené v zákone Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 38/1993 Z. z.“), prijal ho na konanie, čím začalo konanie vo veci samej.
Navrhovateľ v podnete namietal porušenie svojich základných práv, a to práva
na právnu pomoc v konaní pred súdmi a základného práva na prerokovanie veci jeho
zákonným sudcom. Tohoto porušenia sa mali dopustiť svojím postupom a
rozhodnutiami v konaniach uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia bývalý Obvodný
súd Bratislava 3 a bývalý Mestský súd v Bratislave.
S odvolaním sa na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. mája
1994 žiadal vydať nález, „že vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov a ich postupom
bolo porušené právo zaručené v Čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a
v Čl. 38 ods. 1 prvá veta Listiny základných práv a slobôd a tiež právo zaručené
v Čl. 47 ods. 2, prípadne aj ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“. Ďalej navrhoval, aby
ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil.
V podnete na začatie konania navrhovateľ uviedol, že na základe žaloby MEZ
Vsetín, s. p., Vsetín adresovanej Mestskému súdu v Bratislave začalo na tomto súde
12. februára 1993 konanie v žalovanej veci. Mestský súd v Bratislave uznesením č. k.
36 Cb 74/93-5 z 31. marca 1993 vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil
Obvodnému súdu Bratislava 3 ako súdu príslušnému na ďalšie konanie.
Podaním z 24. októbra 1994 sa právny predchodca navrhovateľa (Istrochem,
š. p., Bratislava, Dimitrovova 34; v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný)
prostredníctvom splnomocneného zástupcu (advokáta) k žalobe vyjadril. Uviedol
v ňom, že žaloba mu bola doručená 18. októbra 1994 a že v nej uvedená penalizovaná
faktúra (dôvod podania žaloby) bola žalovaným uhradená 15. apríla 1994.
Vo vyjadrení k žalobe tiež uviedol, že s ohľadom na „ustanovenie § 9 ods. 3 písm. c)
bod ll OSP čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd ospravedlňujem neúčasť zástupcu odporcu na pojednávaní dňa 9. 11. 1994.
Pre prípad, že by súd, napriek uvedenému vo veci konal, vyčísľujem trovy právneho
zastúpenia sumou 690,- Sk“.
Obvodný súd Bratislava 3 zastavil konanie uznesením č. k. 8 Cb 360/93-11
z 9. novembra 1994, pretože navrhovateľ MEZ, s. p., Vsetín pred začatím konania
vzal svoju žalobu späť; súd tiež rozhodol o tom, že žiaden z účastníkov konania nemá
právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto uzneseniu Obvodného súdu Bratislava 3 podal navrhovateľ
(v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) odvolanie a žiadal uznesenie súdu
prvého stupňa vo výroku o trovách zmeniť a zaviazať žalobcu (MEZ, s. p., Vsetín)
nahradiť ním vyčíslené trovy konania, a to aj za písomný úkon odvolania.
Uznesením č. k. 19 Cob 141/95-19 z 11. mája 1995 Mestský súd v Bratislave
ako súd odvolací napadnuté uznesenie Obvodného súdu Bratislava 3 potvrdil
s odôvodnením, že plná moc udelená advokátovi nebola podpísaná štatutárnym
zástupcom, teda osobou oprávnenou za organizáciou konať, ale len vedúcim odboru
právnych služieb. Navrhovateľ však s týmto právnym názorom Mestského súdu
v Bratislave nesúhlasil odvolávajúc sa na ustanovenie § 20 ods. Občianskeho
zákonníka a na ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka, podľa ktorých sú za
právnickú osobu oprávnené konať tiež iné osoby. „Toto oprávnenie sa vzťahuje na
úkony, ku ktorým obvykle dochádza pri činnosti, ktorou boli tieto osoby pri
prevádzkovaní podniku poverené, resp. je to vzhľadom k ich pracovnému zaradeniu
obvyklé. Náplňou práce vedúceho odboru právnych služieb (teraz vedúceho právneho
odboru) našej organizácie bolo a je okrem iného, vystupovať pred súdom vo veciach,
v ktorých je naša organizácia účastníkom konania. Úkony tohoto pracovníka sú
úkonmi organizácie, teda účastníka konania. Nejedná sa o zastúpenie v zmysle
Bol toho názoru, že uznesením Mestského súdu v Bratislave mu ako
účastníkovi konania (t. j. Istrochem, š. p., Bratislava) bolo odopreté právo nechať sa
v konaní zastúpiť, resp. udeliť plnú moc, a tým bolo porušené aj jeho základné právo
upravené v čl. 47 ods. 2 ústavy a v čl. 37 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“). V tejto
súvislosti poukázal aj na to, že „ak bol Mestský súd presvedčený o tom, že plná moc
udelená právnemu zástupcovi odporcu nemá účinky plnomocenstva, muselo mu byť
zrejmé, že odvolanie podal niekto, kto k tomu nebol oprávnený a ak sa už rozhodol,
nesporne v rozpore s Čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nedostatok
podmienky konania neodstraňoval, mal postupovať podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b)
OSP. V rozpore s uvedenými ustanoveniami zákona a Ústavy Slovenskej republiky
však Mestský súd v Bratislave uskutočnil konanie a vydal rozhodnutie, ktorým sa
konanie skončilo“.
Navrhovateľ v podnete ďalej uviedol, že rozhodnutie o náhrade trov konania
(o ich nepriznaní) bolo naviac vydané vecne nepríslušnými súdmi, keď bývalý
Mestský súd v Bratislave nesprávne vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť o veci konať.
On sám odvolanie proti rozhodnutiu bývalého Mestského súdu v Bratislave nepodal
len preto, že „“toto uznesenie Mestského súdu v Bratislave nemohlo zmeniť
ustanovenia zákona, ktoré upravovali vecnú príslušnosť súdu (čl. 48 ods. 1 druhá veta
v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy)“.
K obsahu podnetu navrhovateľa sa vyjadrili Okresný súd Bratislava III (bývalý
Obvodný súd Bratislava 3) a Krajský súd v Bratislave – bývalý Mestský súd
v Bratislave (ďalej len „odporcovia“) a navrhovali ho zamietnuť.
K námietke navrhovateľa o vecnej nepríslušnosti súdov sa vyjadrili tak, že
vecnú príslušnosť krajského súdu v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) OSP
v znení platnom v čase začatia konania bolo treba posudzovať nie podľa toho, kde má
ten-ktorý z účastníkov konania sídlo, ale podľa toho, či ide o vec z medzinárodného
obchodného styku. Keďže k právnemu vzťahu zohľadňujúcemu pohľadávku
Istrochemu, š. p., Bratislava i k splneniu dlhu došlo pred 1. januárom 1993, teda za
existencie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa ich názoru nevznikol a
ani vzniknúť nemohol vzťah z medzinárodného obchodného styku.
K úvahe navrhovateľa týkajúcej sa deklaratórneho, príp. konštitutívneho
charakteru uznesenia o vyslovení vecnej nepríslušnosti pripomenuli odporcovia, že
argumentácia navrhovateľa vychádza z nesprávnych tvrdení, že v danej veci išlo
o spor z medzinárodného obchodného styku. Ďalej uviedli, že ak sa navrhovateľ
domnieval, že poučenie bývalého Mestského súdu v Bratislave o opravnom
prostriedku bolo nesprávne, mohol podať proti uzneseniu odvolanie (§ 204 ods. 2
OSP), ktorého prípustnosť a dôvodnosť by posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací. Takto sa potom navrhovateľ obrátil na ústavný súd so svojím
podnetom predčasne, lebo pred tým nevyužil všetky riadne opravné prostriedky.
K námietke o nepriznaní trov konania sa vyjadrili v tom zmysle, že odmenu za
zastupovanie advokátom súd priznať nemohol, pretože plnomocenstvo na
zastupovanie nebolo udelené štatutárnym orgánom žalovaného, ale iba vedúcim
odboru právnych služieb. Aj keď by akceptovali pripomienku navrhovateľa podnetu,
že Mestský súd v Bratislave mal odvolanie podané advokátom (bez kvalifikovaného
splnomocnenia) odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP, táto skutočnosť podľa
odporcov „na výsledku konania v konečnom dôsledku nič nemení“.
Navrhovateľ i odporcovia sa písomne vyjadrili, že na ústnom pojednávaní
o podnete netrvajú. Keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci, prejednal ústavný súd podnet navrhovateľa bez tohto pojednávania.
II.
Ústavný súd pri rozhodovaní o podnete vychádzal zo skutkového stavu
zisteného z obsahu podnetu a jeho doplnku, k podnetu pripojených príloh, z obsahu
vyjadrení odporcov, ako aj z obsahu súdnych spisov bývalého Mestského súdu
v Bratislave (odporca v 2. rade) sp. zn. 36 Cb 74/93, bývalého Obvodného súdu
Bratislava 3 (odporca v 1. rade) sp. zn. 8 Cb 360/93 a bývalého Mestského súdu
v Bratislave sp. zn. 19 Cob 141/95. Zistil, že bývalý Mestský súd v Bratislave
uznesením č. k. 36 Cb 74/93-5 z 31. marca 1993 vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť
vo veci konať s tým, že po právoplatnosti uznesenia postúpi vec Obvodnému súdu
Bratislava 3 ako súdu príslušnému. Napriek tomu v poučení uznesenia uviedol, že
proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti uzneseniu o vyslovení vecnej nepríslušnosti súdu účastníci konania
odvolanie nepodali.
Obvodný súd Bratislava 3 konal o žalobe MEZ, s. p., Vsetín (žalobca) podanej
proti Istrochemu, a. s., Bratislava (žalovaný) ako súd vecne príslušný, a preto po
späťvzatí žaloby konanie zastavil a náhradu trov žiadnemu z účastníkov konania
nepriznal (uznesenie č. k. 8 Cb 360/93-11 z 9. novembra 1994).
Prvostupňový súd výrok tohto uznesenia odôvodnil s poukázaním na
ustanovenia § 96 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené.
Bývalý Mestský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Obvodného súdu
Bratislava 3 ako vecne správne potvrdil. Bol toho názoru, že účastník konania pre
nedostatok plnomocenstva nebol zastúpený advokátom, lebo plnomocenstvo na
zastupovanie nebolo podpísané štatutárnym zástupcom podniku. Svoj právny názor
odôvodnil tým, že „podľa § 20 ods. 1 OZ právne úkony právnickej osoby vo všetkých
veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby,
zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). Štatutárnym orgánom podľa
§ 19 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku je riaditeľ“, takže „v danom
prípade teda splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi nemá účinky
plnomocenstva, pretože nebolo udelené štatutárnym orgánom odporcu“.
Ústavný súd po prerokovaní prijatého podnetu dospel k záveru, že mu nemožno
vyhovieť.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch
ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania
pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na
rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa
ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví
zákon“. Je ním zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov a tento ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na
prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom pre určenie zákonného sudcu, keďže
označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie
zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov,
ktorú upravuje zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších
predpisov. Pre potreby rozhodovania o podnete navrhovateľa v znení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 12/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej
národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej
správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe
súdov), ktorý upravoval sústavu týchto súdov, v čase začatia konania o návrhu žalobcu
sústavu všeobecných súdov v Slovenskej republike, t. j. 22. januára 1993. So sústavou
súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodovať upravená Občianskym
súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu
určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 15/96 z 3. apríla 1996). Inými
slovami, nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu
zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona
(OSP) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákon, ktorý
upravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní
o určení súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej
postúpeniu súdu nepríslušnému, čo je v konečnom dôsledku porušením základného
práva účastníka konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rozhodnutím súdu
o príslušnosti súdu iného nesmie byť teda účastník konania v konkrétnej veci odňatý
svojmu zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo
určuje aj osobu zákonného sudcu. Ako už bolo spomenuté, zákonom ustanovujúcim
príslušnosť súdov v občianskom súdnom konaní je Občiansky súdny poriadok, ktorý
v ustanovení § 11 ods. 1 upravuje, že konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je
vecne a miestne príslušný. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú až do
skončenia konania rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú (sú) v čase konania (teda aj
v čase jeho začatia doručením žaloby) a trvajú až do jeho skončenia. Uvedené
ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní súdnej príslušnosti
určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností, ktoré sú
inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje zákon, napr.
Ak súd, ktorému bola žaloba doručená, nesúhlasí s tým, že je vecne či miestne
príslušný, postúpi vec podľa zákona príslušnému súdu. Súd sa teda určovaním
príslušnosti zaoberá až vtedy, keď spor vznikne.
V čase začatia konania o veci ustanovenie § 9 OSP o vecnej príslušnosti súdov
bolo upravené zákonom č. 519/1992 Zb. a zákonom Národnej rady Slovenskej
republiky č. 5/1993 Z. z. Konanie začalo po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky, t. j. po vzniku dvoch samostatných subjektov medzinárodného práva -
Českej republiky a Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Navrhovateľ (v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) bol toho názoru, že
v čase začatia konania boli nové podmienky pre posúdenie vecnej príslušnosti, než
aké boli v čase vzniku obchodného vzťahu, z ktorého neskôr vznikol spor. Preto mal,
podľa neho, Mestský súd v Bratislave (jemu bola žaloba právnickej osoby z Českej
republiky doručená) posudzovať príslušnosť súdu, ktorému mala byť vec postúpená,
ako spor vzniknutý zo vzťahov z medzinárodného obchodného styku dvoch
právnických osôb (§ 9 ods. 3 písm. c) bod ll) OSP) a vecne príslušným o veci konať
mal byť Mestský súd v Bratislave ako súd s úrovňou krajského oprávnený na
rozhodovanie v prvom stupni, a nie Obvodný súd Bratislava 3 s úrovňou súdu
okresného, kde mal žalovaný sídlo.
Mestský súd v Bratislave podľa § 104 ods. 2 OSP v znení vyššie citovaných
noviel vydal uznesenie, v ktorom posúdil vecnú príslušnosť súdu oprávneného konať
vo veci podľa § 9 ods. 3 písm. a) OSP v spojení s § 9 ods. 1 OSP ako spor z právnych
vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ktorého suma
požadovaná navrhovateľom neprevýšila 200.000,- Kčs.
Proti uzneseniu Mestského súdu v Bratislave č. k. 36 Cb 74/93-5 z 31. marca
1993, ktorým tento rozhodol o svojej nepríslušnosti a o postúpení veci Obvodnému
súdu Bratislava 3, nepodal žiaden z účastníkov konania odvolanie. Po nadobudnutí
právoplatnosti tohto uznesenia proti postúpeniu veci nenamietal ani súd, ktorému bola
vec spolu s rozhodnutím postúpená, a vo veci konal ako súd vecne príslušný.
Ústavný súd právne uzatvára, že pokiaľ ide o spor z obchodných vzťahov medzi
dvoma právnickými osobami, ktorých sídlo je v rôznych štátoch, je potrebné
postupovať podľa OSP účinného v čase, keď spor vznikol - t. j. v čase uplatnenia
nároku na súde, a to bez ohľadu na to, že obchodný záväzkový vzťah vznikol ešte
v čase existencie štátu spoločného. Aj keď nároky upravené hmotným právom sú
prirodzene zachované podľa zmluvy uzavretej pred vznikom súdneho sporu o ne
(v danom v čase, keď bol ešte spoločný štát a bola aj jurisdikcia zhodne upravená),
spor, ktorý vznikol z tohoto obchodného vzťahu, treba posudzovať podľa jurisdikcie
už samostatných štátov ako samostatných subjektov medzinárodného práva. Ak teda
spor z obchodných vzťahov vznikol medzi právnickou osobou so sídlom v Českej
republike (žalobca) a právnickou osobou so sídlom v Slovenskej republike (žalovaný),
nemožno opomenúť medzinárodný prvok v týchto vzťahoch pri posudzovaní vecnej
príslušnosti súdu, t. j. podľa § 9 ods. 3 písm. c) bod ll) OSP.
Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania). Ak sú neodstrániteľné,
konanie zastaví a prípadne vec postúpi inému orgánu (§ 104 ods. 1 prvá veta OSP).
Odstrániteľné nedostatky, medzi ktoré patrí aj spor o vecnú príslušnosť súdu, ktorý má
o veci konať, musia byť odstránené do ukončenia súdneho konania. Súd, ktorého
vecná príslušnosť bola namietaná, a je teda sporná, môže pokračovať v konaní, ale
nemôže vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok
odstrániteľnej podmienky odstrániť, konanie zastaví. Z uvedeného vyplýva, že na
splnenie podmienky vecnej príslušnosti prihliada súd kedykoľvek za konania o veci, a
to aj z úradnej povinnosti.
Ak sa účastník, na rozdiel od súdu (ako tomu bolo v danom prípade) domnieval,
že o jeho veci koná vecne nepríslušný súd, a teda z tohoto dôvodu je odňatý svojmu
zákonnému sudcovi, bolo na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany
vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy)
uplatnil bezprostredne po tom, ako mu boli známe skutočnosti, ktoré ho k tomu
oprávňovali, teda ešte na všeobecnom súde podaním riadneho opravného prostriedku.
Ochranu základného práva účastníka konania pred odňatím zákonnému sudcovi
poskytujú predovšetkým všeobecné súdy rôzneho stupňa, pretože ony sú oprávnené
rozhodovať spory o vecnú príslušnosť (§ 104 ods. 2 OSP). Ak sa žalobca ako účastník
konania (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) mohol aktívne zúčastniť
odvolacieho konania o určenie vecne príslušného súdu tým, že proti rozhodnutiu
Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 36 Cb 74/93 z 31. marca 1993 mohol podať
odvolanie (ako sám priznal, tak neurobil), nemôže ústavný súd poskytnúť ústavnú
ochranu takémuto postupu účastníka v konaní pred všeobecným súdom. Podnetom
podaným ústavnému súdu na ochranu základných práv nemožno nahrádzať opravné
prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol účinne domôcť týchto práv, v danom
prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Podnet si tiež
nemožno zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo byť ex post zmarené už
právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.
Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému
právu, ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred
všeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd v konaní o podnete zistil, že protiprávnym
konaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým došlo k porušeniu
základného práva účastníka konania, ale on sám nevyužil na jeho ochranu všetky
účinné prostriedky upravené v OSP, nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto
právu prostredníctvom konania pred ústavným súdom.
Námietka navrhovateľa týkajúca sa porušenia jeho základného práva na právnu
pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy) spočívala vlastne v jeho návrhu na preskúmanie právneho
názoru na uplatnenie ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom
podniku v spojení s § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) všeobecným
súdom. Inými slovami, či mohol alebo nemohol iný pracovník štátneho podniku okrem
jeho riaditeľa (štatutárny orgán) uzatvoriť s advokátom dohodu o plnomocenstve, čo
v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že súd advokátovi nepriznal náhradu nákladov
spojených so zastupovaním.
Ústavný súd konštatuje, že v čase rozhodovania vo veci problematiku
zmluvného zastúpenia (§ 23 OZ) upravovali ustanovenia § 20 OZ v spojení s § 19 ods.
3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku (ďalej len „zákon o štátnom podniku“).
Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 OZ za právnickú osobu robia právne úkony vo všetkých
veciach týkajúcich sa právnickej osoby štatutárne orgány, ktorým podľa § 19 ods. 3
zákona o štátnom podniku v štátnom podniku je riaditeľ. Za právnickú osobu môžu
robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo
vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné
zaradenie obvyklé (§ 20 ods. 2 OZ). Z obsahu tohto ustanovenia je zrejmé, že právne
úkony sa môžu týkať vecí patriacich do ich pracovnej činnosti vyplývajúcej z ich
pracovnoprávneho vzťahu, ako to bolo aj v tomto prípade. Pre výkon práce právnika
(vedúceho právneho odboru) je obvyklou prácou v mene organizácie vystupovať pred
všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o veciach týkajúcich sa právnickej osoby a robiť
v jej mene právne úkony s konaním súdu súvisiace. Z jeho pracovného zaradenia však
nevyplýva možnosť robiť také právne úkony, ktoré je oprávnený robiť len štatutárny
orgán, a tou je aj uzatvorenie dohody o splnomocnení s treťou osobou na konanie pred
všeobecnými súdmi. Právnik (vedúci právneho odboru) nemôže s ohľadom na svoju
pracovnú činnosť a z nej vyplývajúce právne úkony robiť také právne úkony, že by
nimi sám preniesol svoju pracovnú činnosť na osobu tretiu . Mohol by tak urobiť len,
ak je to určené vo vnútorných predpisoch, prípadne je na takéto konanie osobitne
poverený štatutárnym orgánom.
Ak teda vedúci právneho odboru navrhovateľa (Istrochem, š. p., Bratislava) bez
splnenia týchto podmienok sám uzatvoril dohodu o plnomocenstve týkajúcu sa
zastupovania pred všeobecnými súdmi v predmetnej veci s treťou osobou
(s advokátom), neuzatvoril ju ako osoba oprávnená za organizáciu právne relevantne
konať.
Keďže základné právo na právnu pomoc každému patrí podľa čl. 47 ods. 2
ústavy „za podmienok ustanovených zákonom“ (napr. podľa OSP v spojení so
zákonom č. 132/1990 Zb. o advokácii), ústavný súd na základe uvedeného
konštatoval, že toto základné právo navrhovateľa nebolo porušené, a jeho podnet aj
v tejto časti zamietol.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa zrušiť označené uznesenia bývalého
Obvodného súdu Bratislava 3 a bývalého Mestského súdu v Bratislave, odkazujeme na
podrobné odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/97 z 3. marca 1997
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 1999
JUDr. Tibor Šafárik
predseda senátu