Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 541/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom Mgr. I. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného

v a v Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11

NcC 2/2012-34 z 13. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl.

48 ods. 1 a v listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 NcC

2/2012-34 z 13. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je podľa rozhodcovského

rozsudku (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06248/11 z 9. augusta 2011) vydaného Stálym

rozhodcovským súdom obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), v

spotrebiteľskej veci v postavení oprávnenej a povinným je V. K., S. (ďalej len „povinný“).

Povinný podal 21. septembra 2011 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku.

Okresný súd 27. septembra 2011 postúpil vec z dôvodu príslušnosti Okresnému súdu

Bratislava IV, a to v zmysle ustanovenia poslednej vety

v znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“),

podľa ktorého na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je vždy príslušný súd,

v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

Povinný v písomnom podaní zo 17. októbra 2011 uplatnil námietku postúpenia veci

podľa , v ktorej poukázal na potrebu aplikovať právo Európskej únie

(ďalej len „európske právo“, „právo EÚ“ alebo „komunitárne právo“), ktoré má prednosť

pred vnútroštátnym právom, a z toho dôvodu, ak je povinný spotrebiteľom, ktorý si zvolí

súd, v obvode ktorého má bydlisko, je príslušný na prejednanie a rozhodnutie vo veci tento

súd.

Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil s poukazom na prednosť

práva EÚ a na , podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na

konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor

zo spotrebiteľskej zmluvy. Na základe uvedeného vec predložil na rozhodnutie krajskému

súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s .

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -34 z 13. februára 2012

rozhodol, že na konanie a rozhodnutie je miestne príslušný okresný súd.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd označeným rozhodnutím porušil ňou

označené práva, čo odôvodnila takto:

„Predmetným Uznesením Krajský súd pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti na

prejednanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepoužil ustanovenie § 88 ods. 2

posledná veta , ale s poukazom na Smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého

členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených

so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva

neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej

záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok, určil, že na

prejednanie veci je príslušný Okresný súd Prešov, a to v zmysle ustanovenia § 87 písm. f)

...

... Predmetom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku však nie je spor, ktorý by

sa týkal vzniku, zmien alebo zániku (platnosti) spotrebiteľskej zmluvy, ani spor podľa § 53

ods. 6 , a preto výlučne miestne príslušným súdom na prejednanie

veci je podľa ustanovenia súd, v obvode ktorého sa nachádza miesto

rozhodcovského konania...

Protiústavnosť predmetného Uznesenia Krajského súdu je daná aj tým, že Krajský

súd rozhodol v rozpore so svojou rozhodovacou praxou v podobných prípadoch (týkajúcich

sa sťažovateľa a rozsudkov identického rozhodcovského súdu)... V tomto prípade ide

o výlučnú miestnu príslušnosť pre veci týkajúce sa rozhodcovského konania a taktiež pre

konania o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, pre ktoré je daná výlučná miestna

príslušnosť podľa miesta rozhodcovského konania.“ Sťažovateľka je presvedčená, „že na

prejednanie jeho veci je miestne príslušný súd podľa Okresný súd

Bratislava IV, v obvode ktorého sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

V predmetnej veci sa tak Krajský súd v Bratislave podstatným spôsobom odchýlil od

svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, pričom z jeho strany došlo k porušeniu zásady

právnej istoty z dôvodu nekonzistentnosti rozhodovacej praxe...

... súd na základe vlastnej interpretácie nedostatočne určitého ustanovenia smernice

nepoužil výslovné ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu, čím znemožnil

účastníkom konania akýmkoľvek spôsobom predvídať jeho postup.

Protiústavnosť predmetného Uznesenia Krajského súdu je daná aj tým, že Krajský

súd zjavne nerozhodoval na základe relevantnej právnej normy a predmetné Uznesenie aj

úplne nesprávne odôvodnil...

Podľa názoru sťažovateľa v predmetnom Uznesení Krajský súd nerozhodoval podľa

relevantnej právnej normy, keď sa pokúšal prelomiť zásadu osobitnej výlučnej miestnej

príslušnosti, upravenej v ustanovení § 88 ods. 2 posledná veta Občianskeho súdneho

poriadku, konštatovaním, že podľa článku 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby

nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu

alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa...

... Určenie osobitnej výlučnej miestnej príslušnosti donucovacím ustanovením

zákona, a nie dohodou strán, in concreto ustanovením § 88 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku nemožno považovať za nekalú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve

a takéto určenie osobitnej výlučnej miestnej príslušnosti vnútroštátnym právnym poriadkom

nie je ani v rozpore s normami európskych spoločenstiev. Nakoľko smernica Rady

93/13/EHS upravuje nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách, je pre daný prípad

úplne nepoužiteľná...

Na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2

posledná veta vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania a voľba miestne príslušného súdu na základe ustanovenia § 87

písm. f) žalobkyňou nie je možná ani vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva...

Právne posúdenie veci Krajským súdom je nesprávne aj v otázke priamej

použiteľnosti smerníc vo vzťahu k vnútroštátnemu právu, nakoľko rozoberaná smernica

v danom prípade nemá priamy účinok na území členského štátu (SR) a ani nie je priestor na

eurokonformný výklad...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -34 z 13. 02. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -34 z 13. 02. 2012 sa

zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho

zastúpenia na účet právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu zaručeného v a listiny, základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v a listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -34 z 13. februára 2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že

krajský súd pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti súdu nesprávne aplikoval relevantnú

právnu normu, čo viedlo k tomu, že vo veci samej koná nepríslušný súd, a teda

sťažovateľka bola odňatá svojmu zákonnému sudcovi, čoho dôsledkom je aj porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že záver krajského súdu sa odkláňa od doterajšej

rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva EÚ. Podľa sťažovateľky nemožno

pristúpiť ani k priamemu účinku práva EÚ – smernice č. 93/13/EHS, ktorá nemôže mať

v tomto prípade priamy účinok, a nepriamy účinok predmetnej smernice (povinnosť

vykladať vnútroštátne právo v súlade s cieľom a účelom smernice) sa taktiež nemôže

aplikovať, keďže ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu (§ 88 ods. 2 posledná veta

) takýto výklad neumožňovalo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

1. Posúdenie námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu týkajúcich sa nesprávnych právnych záverov súvisiacich s aplikáciou práva EÚ

Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd

v napadnutom uznesení aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z tohto

práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu vo svojom rozhodnutí vyvodil.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu spĺňa uvedené ústavné požiadavky, a na základe toho posúdiť, či je konformné

so základným právom na súdnu ochranu zaručeným v a v

listiny, ako aj právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatu sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd neaplikoval

ustanovenie vnútroštátneho práva ( posledná veta v relevantnom znení), ale

dal prednosť právu EÚ, čím porušil jej označené základné práva podľa a listiny.

Úloha ústavného súdu spočíva v preskúmaní, či krajský súd dostatočne odôvodnil,

prečo a ako aplikoval pravidlá práva EÚ, a teda to, či napadnuté uznesenie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

Krajský súd uznesenie č. k. -34 z 13. februára 2012 v rozhodujúcej

časti odôvodnil takto:

„V danom prípade navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. a.s., zo dňa

09. 08. 2011, č. SR 06248/11... Podľa posledná veta v znení účinnom do

31. 12. 2011 na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je vždy príslušný súd, v ktorého

obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania. Je nepochybné, že slovenský právny

poriadok upravoval v čase začatia konania ( ) miestnu príslušnosť

konania o zrušenie rozhodcovského súdu, ako osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť, pričom

v prejednávanej veci je miesto rozhodcovského konania v obvode Okresného súdu

Bratislava IV.

V prejednávanej veci je však treba konštatovať i to, že navrhovateľa je možné

považovať za spotrebiteľa podľa ust. . Členstvo

Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť

dodržiavať právo európskych spoločenstiev, ktorého súčasťou je aj Smernica Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa

článku 6 ods. 1 Smernice, členské Štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité

v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto

podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých

podmienok. Vzhľadom na aplikáciu práva európskych spoločenstiev je treba bezpochyby

prisvedčiť názoru postupujúceho súdu prvého stupňa o tom, že pokiaľ si spotrebiteľ zvolí

podľa ustanovenia súd, v ktorého obvode má bydlisko, je namieste pri

určovaní miestnej príslušnosti nepoužiť ustanovenie posledná veta -

v takomto prípade by nebola daná osobitná, výlučná miestna príslušnosť súdu, v obvode

ktorého je miesto rozhodcovského konania.

Krajský súd v Bratislave prihliadajúc na obsah návrhu na začatie konania v danej

veci dospel k záveru, že podaním návrhu na Okresnom súde Prešov vykonal navrhovateľ

voľbu súdu daného mu na výber podľa ust , keď jeho úmysel zvoliť si

súd miestne príslušný podľa ust. vyplýva z okolností, ktoré uviedol v návrhu

a jednak z toho, že návrh bol podaný práve na tomto súde.

Z obsahu návrhu na začatie konania podaného na Okresnom súde Prešov

a pripojených listinných dôkazov je zrejmé, že navrhovateľ má bydlisko v obci Kojatice 180,

Svinia patriaceho do obvodu Okresného súdu Prešov. Na základe uvedeného Krajský súd

v Bratislave v otázke miestnej príslušnosti s použitím ust. rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia...

Pre úplnosť nadriadený súd poznamenáva, že bolo

s účinnosťou od 1. 1. 2012 upravené znenie ust. posledná veta , podľa

ktorého je na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v

ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom

spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko. Uvedená zmena,

ktorou zákonodarca súčinnosťou od 1. 1. 2012 zosúladil podmienky miestnej príslušnosti

súdu konajúceho vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania s komunitárnym

právom, len podporuje správnosť úvahy nadriadeného súdu prednostne použiť pri

posudzovaní miestnej príslušnosti súdu v danej veci (začatej podaním návrhu dňa

21. 9. 2011) komunitárne právo.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia síce nevyplýva výslovné

a jednoznačné vyjadrenie krajského súdu, či siahol k priamym účinkom smernice

č. 93/13/EHS alebo iba k jej nepriamym účinkom, a ani neoznačil jednoznačným spôsobom

metodologicky korektný postup, ktorým k svojmu výsledku dospel. Iba z toho však

nemožno vyvodiť záver, že by krajský súd konal svojvoľne alebo zjavne nesprávne

odôvodnil význam práva EÚ pre riešený spor. Naopak, ústavný súd považuje odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu za ústavne udržateľné, hoci ústavný súd považuje za

potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu je vzhľadom na nároky

formulované ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný súd ale zároveň

dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v danom prípade

aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie

so zámerom vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení

krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú

konformitu záverov napadnutého uznesenia s (, ,

).

Ústavný súd pritom vychádzal z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) a toho, že členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom

spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov

Európskeho spoločenstva.

Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom

vnútroštátnym. Rozhodnutím, ktoré napríklad obsahuje problematiku princípu prednosti

komunitárneho práva, je rozsudok Súdneho dvora č. 106/77 vo veci Administrazione delle

finanze dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má

povinnosť úplne aplikovať komunitáme právo a chrániť práva zverené komunitárnym

právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie

vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na to, či

ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy.

V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je

povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom

komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu

nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto

normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách Súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore

s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa,

a to napríklad v rozsudku vo veci č. C-473/00 Cofidis.

Ďalej v rozsudku č. C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi Súdny

dvor konštatuje, že účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len vtedy, ak má

vnútroštátny súd možnosť posúdiť takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný

preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne

a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží

sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to spotrebiteľ namieta. Vnútroštátny súd má túto

povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu

prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné

kvalifikovať ako nekalú. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že

podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo

dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva

výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,

môže byť považovaná za nekalú. V predmetnej veci rozhodcovská doložka nebola

v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá individuálne, pričom bez ďalšieho priznáva právomoc

riešiť spory zo zmluvy rozhodcovskému súdu v Bratislave (odôvodnenie rozhodcovského

rozsudku); vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju za

nekalú.

Krajský súd teda správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva

nie je v predmetnej veci daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV v zmysle

poslednej vety , ale iného – okresného súdu.

Prípadné iné, a to pozitívne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by bolo

uznesenie krajského súdu zrušené, by mohlo viesť iba k ďalšiemu vylepšeniu jeho

odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní.

Navyše, napadnuté uznesenie krajského súdu bolo prijaté v procesnej fáze zisťovania

miestnej príslušnosti a zrušenie tohto rozhodnutia s predpokladom vylepšenia jeho

odôvodnenia by viedlo k zbytočnému predlžovaniu súdneho konania. Takisto bez ohľadu na

to, či je aplikácia predmetných právnych noriem vnútroštátneho alebo európskeho práva

krajským súdom správnou alebo jedinou možnou, nevzhliada ústavný súd v takejto úvahe

znaky svojvoľnosti ani zjavnej neodôvodnenosti takej intenzity, ktorá by viedla k možnosti

vysloviť porušenie základného práva podľa ( listiny) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Posúdenie námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúcich

sa odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa

odkláňa od iných jeho rozhodnutí posudzujúcich tú istú otázku – miestnu príslušnosť súdov

v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z

ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej

vety , a nie podľa .

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť

svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho

štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho

štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , ,

a , , ). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu

dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach

vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po

určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež

automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (). Najmä

v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ, je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej

judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd

v napadnutom uznesení vyvodil z práva EÚ považuje ústavný súd za postačujúci aj na

vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej

rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v a

listiny z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať

sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže ešte sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Sťažnosť je preto aj

vo vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi zaručeného v a listiny

Podľa sťažovateľky došlo nesprávnymi napadnutými uzneseniami krajského súdu

o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj

k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a listiny.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne

aj listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku odkazuje, je

. ustanovuje, ktorý súd je vecne,

miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie

zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie

so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté

so sústavou súdov, ktorú upravuje o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí aj

príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená , a tým aj

osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom

práce vecne a miestne príslušného súdu (, , ).

Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému

sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny

poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný ().

Pravidlá ustanovenia miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného

sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa a

listiny.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci

koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcej

z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi ( ) uplatnil na

všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237

písm. g) (). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť

odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa

ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, , , ), a vzhľadom na judikatúru

najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej

príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa (napríklad uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. novembra 2010), ako

aj na okolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej

neprípustnosti, ale skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie

konanie. Keďže však odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je z ústavného

hľadiska akceptovateľné, teda ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v (a v listiny), a

ústavný súd tiež nezistil z okolností daných vecí ani príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na

zákonného sudcu zaručeného v a listiny, aj v tejto časti

preto jej sťažnosti odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími

návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012