Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 455/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. I. L., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -180 z 30. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -180 z 30. januára 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa

rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 06707/08 z 10. septembra 2008 (ďalej

aj „rozhodcovský rozsudok“) vydaného S., a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“),

v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej. Povinný z tohto rozhodcovského

rozsudku podal Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) žalobu (doručenú

okresnému súdu 11. augusta 2009), ktorou (po odstránení jej nedostatkov) sa okrem dvoch

iných výrokov domáhal aj zrušenia rozhodcovského rozsudku. Okresnému súdu bola

12. júla 2010 doručená námietka sťažovateľky voči nedostatku jeho miestnej príslušnosti

na konanie vo veci.

Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd vec Okresnému súdu

Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej vety v spojitosti s § 105

(ďalej aj „OSP“) v znení účinnom v relevantnom čase, teda

v znení účinnom do 31. decembra 2011. Podľa poslednej vety je na

konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa

nachádza miesto rozhodcovského konania (tzv. výlučná miestna príslušnosť). Podľa

okresného súdu „súd, ktorý je pre niektorú vec výlučne miestne príslušný, bude príslušný aj

na konanie o ostatných s ňou spojených veciach, pokiaľ pre niektorú z nich nie je tiež

zakotvená výlučná miestna príslušnosť v prospech iného súdu“.

Žalobca s postúpením nesúhlasil a poukazoval na znenie , podľa

ktorého si ako spotrebiteľ mohol vlastným výberom založiť miestnu príslušnosť aj toho

okresného súdu, v obvode ktorého má bydlisko. Poukázal aj na rozhodovaciu činnosť

Súdneho dvora Európskej únie (predtým Súdny dvor Európskych spoločenstiev) a smernicu

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj

na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť krajského súdu. Takto určená miestna príslušnosť

podľa má tak v spotrebiteľských sporoch prednosť pred miestnou

príslušnosťou podľa .

Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil a vec predložil

na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3

.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný

okresný súd.

Krajský súd poukázal na § 372u (v texte napadnutého uznesenia krajského súdu

nesprávne označené ako **, pozn.) („Prechodné ustanovenie k úpravám

účinným od 1. januára 2012“), podľa ktorého na konania začaté do 31. decembra 2011 sa

použijú predpisy účinné od 1. januára 2012. Následne uviedol, že podľa

v znení účinnom od 1. januára 2012 na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je vždy

príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je

navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.

Z uvedených ustanovení krajský súd odvodil, že na konanie je miestne príslušný

okresný súd, pretože bydlisko žalobcu sa nachádza v obvode pôsobnosti tohto súdu.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu

sťažnosť podľa , ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie

konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že ním došlo k porušeniu jej základných práv

zaručených v a a a listiny, ako aj

dohovoru, a zároveň aby zrušil toto uznesenie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu zaručeného v a v listiny, základného

práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v a v

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd pri

rozhodovaní o miestnej príslušnosti súdu nesprávne aplikoval relevantnú právnu normu

( ). Podľa názoru sťažovateľky krajský súd ju použitím právneho predpisu,

ktorý ešte nebol účinný, a porušením zásady perpetuatio fori odňal jej zákonnému sudcovi,

čoho dôsledkom je aj porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie. Navyše, napadnuté uznesenie krajského súdu má byť

nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že záver krajského súdu

sa odkláňa od doterajšej rozhodovacej praxe vrátane rozhodovacej praxe krajského súdu.

Okrem vyslovenia, že jej v sťažnosti označené práva boli napadnutým uznesením krajského

súdu porušené, sa sťažovateľka domáha aj zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci

krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon navrhuje, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu

trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti okrem iného namieta porušenie základného

práva podľa . Vzhľadom na jej argumentáciu obsiahnutú v sťažnosti ústavný

súd vychádza z toho, že namieta porušenie základného práva podľa .

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľky, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je odôvodnené znením právneho predpisu upravujúceho miestnu príslušnosť

súdu ( ), ktorý nadobudol účinnosť až 1. januára 2012. Táto okolnosť ale

ešte sama osebe nemusí viesť k záveru o ústavnej neudržateľnosti právneho záveru

obsiahnutého v napadnutom uznesení krajského súdu.

Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

predovšetkým poukazuje na to, že uznesenie o miestnej príslušnosti je procesným

uznesením, na odôvodnenie ktorého nemôžu byť kladené také požiadavky, ako

na rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej (m. m. ).

Ústavný súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že v obdobnej veci sťažovateľky

IV. senát ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 21. júna 2012 uložil sudcovi

Ladislavovi Oroszovi (sudcovi spravodajcovi) predložiť plénu ústavného súdu návrh

na zjednotenie odchylných právnych názorov I. senátu ústavného súdu vyplývajúcich

z uznesenia sp. zn. z 23. októbra 2007 a III. senátu ústavného súdu

vyplývajúcich z nálezu sp. zn. z 18. októbra 2007 a IV. senátu ústavného

súdu, ku ktorým dospel vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. (ďalej len

„návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov“) podľa .

IV. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu schválilo tento návrh

na zjednotenie odchylných právnych názorov: „Uznesenie všeobecného súdu o založení

miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska

neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže absenciu

odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať

vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“

Návrh IV. senátu plénum ústavného súdu prerokovalo na svojom neverejnom

zasadnutí 13. februára 2013 (PLz. ), pričom po diskusii bol predložený

na hlasovanie tento návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov: „Uznesenie

všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je primerane odôvodnené, je

z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd Slovenskej

republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej

príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“

S návrhom predloženým na hlasovanie nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina

všetkých sudcov, a preto bol zamietnutý ( tretia veta ). Plénum

ústavného súdu týmto hlasovaním zároveň (nepriamo) v zásade vyjadrilo súhlas s postupom

a právnymi názormi, ktoré sa uplatnili v porovnateľných veciach I. senátu ústavného súdu

(vo veci vedenej pod sp. zn. ) a III. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod

sp. zn. ). Rešpektujúc tento záver, IV. senát ústavného súdu uplatnil tieto

právne názory aj vo veci sťažovateľky tak, ako to urobil aj v inej veci tej istej sťažovateľky

().

Uvedený záver, podľa ktorého absencia odôvodnenia uznesenia o určení miestnej

príslušnosti nepredstavuje sama osebe ústavne neakceptovateľný a neudržateľný nedostatok

napadnutého uznesenia, je potrebné zohľadniť aj v okolnostiach danej veci, v ktorej

sťažovateľka namieta nesprávny právny názor krajského súdu, a to porušenie zásady, že

o miestnej príslušnosti rozhodujú okolnosti dané v čase začatia konania a právne predpisy

účinné v tomto čase. Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie krajského súdu by bolo

ústavne neakceptovateľné a neudržateľné vtedy, ak by jeho vecná nesprávnosť nebola

ústavne akceptovateľná ani udržateľná.

Ústavný súd sa preto predovšetkým sústredil na posúdenie, či napadnuté uznesenie

krajského súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné z vecného hľadiska, t. j. či je

ústavne akceptovateľný a udržateľný jeho výrok, v zmysle ktorého je na prerokovanie veci

miestne príslušný okresný súd, v obvode ktorého má spotrebiteľ bydlisko. Až samotná

vecná nesprávnosť výroku napadnutého uznesenia by v okolnostiach posudzovanej veci

mohla totiž viesť k záveru o jeho ústavnej neakceptovateľnosti (a teda k vysloveniu

porušenia práv označených sťažovateľkou), a to aj bez ohľadu na ďalšie nedostatky

vytýkané mu sťažovateľkou (nedostatok odôvodnenia). Na druhej strane, pokiaľ by ústavný

súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého uznesenia (jeho výroku), potom by

nedostatok jeho odôvodnenia v okolnostiach posudzovanej veci nemusel dosiahnuť

ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by zakladala dôvod vysloviť porušenie sťažovateľkou

označených práv podľa a dohovoru (k tomu pozri m. m. ,

).

Ústavný súd už pritom judikoval, že aj podľa znenia § 87 písm. f) a § 88 ods. 2

poslednej vety upravujúcich miestnu príslušnosť účinných do 31. decembra 2011 bol

ústavne udržateľný taký výklad, podľa ktorého je na rozhodovanie o návrhu spotrebiteľa

na zrušenie rozhodcovského rozsudku miestne príslušný súd, v obvode ktorého má

spotrebiteľ bydlisko, a to práve s poukazom na eurokonformný výklad uvedených

ustanovení (napr. , , a ).

Obdobný výrok, ako je výrok napadnutého uznesenia krajského súdu, preto ústavný

súd nepovažoval za taký, ktorým by došlo k ústavne neudržateľnej aplikácii noriem

upravujúcich miestnu príslušnosť súdov v spotrebiteľských veciach (v znení noriem

účinných v čase, ktorý je podľa sťažovateľky rozhodujúci aj pre okolnosti danej veci), resp.

k záveru, ktorý by bol v rozpore s účelom a zmyslom týchto noriem.

Ústavný súd je toho názoru, že použitím právnej normy Občianskeho súdneho

poriadku, ktorá v čase rozhodujúcom pre vec ešte nebola účinná, sa krajský súd nepochybne

dopustil pochybenia. Avšak s prihliadnutím na vecnú udržateľnosť napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktoré má procesný charakter, tento jeho nedostatok nemusí mať

automaticky za následok porušenie či dohovorom garantovaných práv

sťažovateľky. Vychádzajúc zo skutočnosti, že procesný postup vo veci sťažovateľky

nadväzujúci na napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu

z pohľadu ústavnej konformity vecne udržateľný (vec prerokúva a bude o nej na prvom

stupni rozhodovať okresný súd), možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu

(aj pri konštatovaní jeho nedostatku spočívajúcom v nedostatku odôvodnenia) z ústavného

hľadiska tiež za udržateľné (porovnaj závery vyjadrené vo veciach

a ).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym záverom krajského súdu vyjadreným

vo výroku napadnutého uznesenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny záver svojím vlastným už aj preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak aby sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného súdu je

predmetný právny záver krajského súdu z ústavného hľadiska vzhľadom na doterajšiu

judikatúru ústavného súdu udržateľný. Nemožno ho teda považovať za taký, ktorého účinky

by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné s a listinou garantovaným

základným právom na súdnu ochranu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť, že

vzhľadom na vecnú udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu by jeho zrušenie

nadväzujúce nerozlučne na prípadný výrok ústavného súdu o porušení sťažovateľkou

označených práv (prvá veta ) bolo prejavom nadmerného formalizmu,

keďže po vrátení veci na ďalšie konanie by krajský súd aj v kontexte s právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými v tomto a celom rade iných uznesení musel rozhodnúť

identicky, t. j. rozhodnúť tak, že vo veci je miestne príslušný okresný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa

odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku, čiže miestnu

príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov

v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné

súdy podľa poslednej vety , a nie podľa (sťažovateľka

poukazuje na päť rôznych uznesení krajského súdu vydaných od 30. novembra 2010

do 31. mája 2011). V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné

pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov

právneho štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu

právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , , ). Ústavný súd vo vzťahu

k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne

porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej

inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka

právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať

(). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva Európskej únie je

pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej

konformite záverov, ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva

Európskej únie, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou

sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto nenaznačuje možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá

by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie.

Ústavný súd ďalej uvádza, že zákonom ustanovené pravidlá miestnej

príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného

práva podľa (m. m. , , ). Podľa

názoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel o miestnej

príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu

podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by

mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa , listiny

a práva podľa dohovoru, a preto podľa sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na podmienku, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013