Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 455/2013
PDF · 230.42 KB
No categories available
IV. ÚS 455/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. I. L., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Ncb 32/2010-180 z 30. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Ncb 32/2010-180 z 30. januára 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa
rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 06707/08 z 10. septembra 2008 (ďalej
aj „rozhodcovský rozsudok“) vydaného S., a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“),
v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej. Povinný z tohto rozhodcovského
rozsudku podal Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) žalobu (doručenú
okresnému súdu 11. augusta 2009), ktorou (po odstránení jej nedostatkov) sa okrem dvoch
iných výrokov domáhal aj zrušenia rozhodcovského rozsudku. Okresnému súdu bola
12. júla 2010 doručená námietka sťažovateľky voči nedostatku jeho miestnej príslušnosti
na konanie vo veci.
Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd vec Okresnému súdu
Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej vety v spojitosti s § 105
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení účinnom v relevantnom čase, teda
v znení účinnom do 31. decembra 2011. Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP je na
konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa
nachádza miesto rozhodcovského konania (tzv. výlučná miestna príslušnosť). Podľa
okresného súdu „súd, ktorý je pre niektorú vec výlučne miestne príslušný, bude príslušný aj
na konanie o ostatných s ňou spojených veciach, pokiaľ pre niektorú z nich nie je tiež
zakotvená výlučná miestna príslušnosť v prospech iného súdu“.
Žalobca s postúpením nesúhlasil a poukazoval na znenie § 87 písm. f) OSP, podľa
ktorého si ako spotrebiteľ mohol vlastným výberom založiť miestnu príslušnosť aj toho
okresného súdu, v obvode ktorého má bydlisko. Poukázal aj na rozhodovaciu činnosť
Súdneho dvora Európskej únie (predtým Súdny dvor Európskych spoločenstiev) a smernicu
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj
na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť krajského súdu. Takto určená miestna príslušnosť
podľa § 87 písm. f) OSP má tak v spotrebiteľských sporoch prednosť pred miestnou
príslušnosťou podľa § 88 ods. 2 OSP.
Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil a vec predložil
na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3
OSP.
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný
okresný súd.
Krajský súd poukázal na § 372u (v texte napadnutého uznesenia krajského súdu
nesprávne označené ako § 372t**, pozn.) OSP („Prechodné ustanovenie k úpravám
účinným od 1. januára 2012“), podľa ktorého na konania začaté do 31. decembra 2011 sa
použijú predpisy účinné od 1. januára 2012. Následne uviedol, že podľa § 88 ods. 2 OSP
v znení účinnom od 1. januára 2012 na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je vždy
príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je
navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.
Z uvedených ustanovení krajský súd odvodil, že na konanie je miestne príslušný
okresný súd, pretože bydlisko žalobcu sa nachádza v obvode pôsobnosti tohto súdu.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie
konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že ním došlo k porušeniu jej základných práv
zaručených v čl. 46 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru, a zároveň aby zrušil toto uznesenie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, základného
práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd pri
rozhodovaní o miestnej príslušnosti súdu nesprávne aplikoval relevantnú právnu normu
(§ 88 ods. 2 OSP). Podľa názoru sťažovateľky krajský súd ju použitím právneho predpisu,
ktorý ešte nebol účinný, a porušením zásady perpetuatio fori odňal jej zákonnému sudcovi,
čoho dôsledkom je aj porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie. Navyše, napadnuté uznesenie krajského súdu má byť
nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že záver krajského súdu
sa odkláňa od doterajšej rozhodovacej praxe vrátane rozhodovacej praxe krajského súdu.
Okrem vyslovenia, že jej v sťažnosti označené práva boli napadnutým uznesením krajského
súdu porušené, sa sťažovateľka domáha aj zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci
krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon navrhuje, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu
trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti okrem iného namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ústavy. Vzhľadom na jej argumentáciu obsiahnutú v sťažnosti ústavný
súd vychádza z toho, že namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľky, že napadnuté uznesenie
krajského súdu je odôvodnené znením právneho predpisu upravujúceho miestnu príslušnosť
súdu (§ 88 ods. 2 OSP), ktorý nadobudol účinnosť až 1. januára 2012. Táto okolnosť ale
ešte sama osebe nemusí viesť k záveru o ústavnej neudržateľnosti právneho záveru
obsiahnutého v napadnutom uznesení krajského súdu.
Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
predovšetkým poukazuje na to, že uznesenie o miestnej príslušnosti je procesným
uznesením, na odôvodnenie ktorého nemôžu byť kladené také požiadavky, ako
na rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 238/2012).
Ústavný súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že v obdobnej veci sťažovateľky
IV. senát ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 21. júna 2012 uložil sudcovi
Ladislavovi Oroszovi (sudcovi spravodajcovi) predložiť plénu ústavného súdu návrh
na zjednotenie odchylných právnych názorov I. senátu ústavného súdu vyplývajúcich
z uznesenia sp. zn. I. ÚS 207/07 z 23. októbra 2007 a III. senátu ústavného súdu
vyplývajúcich z nálezu sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. októbra 2007 a IV. senátu ústavného
súdu, ku ktorým dospel vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 57/2012 (ďalej len
„návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
IV. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu schválilo tento návrh
na zjednotenie odchylných právnych názorov: „Uznesenie všeobecného súdu o založení
miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska
neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže absenciu
odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať
vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“
Návrh IV. senátu plénum ústavného súdu prerokovalo na svojom neverejnom
zasadnutí 13. februára 2013 (PLz. ÚS 1/2013), pričom po diskusii bol predložený
na hlasovanie tento návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov: „Uznesenie
všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je primerane odôvodnené, je
z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd Slovenskej
republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej
príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“
S návrhom predloženým na hlasovanie nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina
všetkých sudcov, a preto bol zamietnutý (čl. 131 ods. 1 tretia veta ústavy). Plénum
ústavného súdu týmto hlasovaním zároveň (nepriamo) v zásade vyjadrilo súhlas s postupom
a právnymi názormi, ktoré sa uplatnili v porovnateľných veciach I. senátu ústavného súdu
(vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 207/07) a III. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod
sp. zn. III. ÚS 228/06). Rešpektujúc tento záver, IV. senát ústavného súdu uplatnil tieto
právne názory aj vo veci sťažovateľky tak, ako to urobil aj v inej veci tej istej sťažovateľky
Uvedený záver, podľa ktorého absencia odôvodnenia uznesenia o určení miestnej
príslušnosti nepredstavuje sama osebe ústavne neakceptovateľný a neudržateľný nedostatok
napadnutého uznesenia, je potrebné zohľadniť aj v okolnostiach danej veci, v ktorej
sťažovateľka namieta nesprávny právny názor krajského súdu, a to porušenie zásady, že
o miestnej príslušnosti rozhodujú okolnosti dané v čase začatia konania a právne predpisy
účinné v tomto čase. Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie krajského súdu by bolo
ústavne neakceptovateľné a neudržateľné vtedy, ak by jeho vecná nesprávnosť nebola
ústavne akceptovateľná ani udržateľná.
Ústavný súd sa preto predovšetkým sústredil na posúdenie, či napadnuté uznesenie
krajského súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné z vecného hľadiska, t. j. či je
ústavne akceptovateľný a udržateľný jeho výrok, v zmysle ktorého je na prerokovanie veci
miestne príslušný okresný súd, v obvode ktorého má spotrebiteľ bydlisko. Až samotná
vecná nesprávnosť výroku napadnutého uznesenia by v okolnostiach posudzovanej veci
mohla totiž viesť k záveru o jeho ústavnej neakceptovateľnosti (a teda k vysloveniu
porušenia práv označených sťažovateľkou), a to aj bez ohľadu na ďalšie nedostatky
vytýkané mu sťažovateľkou (nedostatok odôvodnenia). Na druhej strane, pokiaľ by ústavný
súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého uznesenia (jeho výroku), potom by
nedostatok jeho odôvodnenia v okolnostiach posudzovanej veci nemusel dosiahnuť
ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by zakladala dôvod vysloviť porušenie sťažovateľkou
označených práv podľa ústavy a dohovoru (k tomu pozri m. m. I. ÚS 207/07,
Ústavný súd už pritom judikoval, že aj podľa znenia § 87 písm. f) a § 88 ods. 2
poslednej vety OSP upravujúcich miestnu príslušnosť účinných do 31. decembra 2011 bol
ústavne udržateľný taký výklad, podľa ktorého je na rozhodovanie o návrhu spotrebiteľa
na zrušenie rozhodcovského rozsudku miestne príslušný súd, v obvode ktorého má
spotrebiteľ bydlisko, a to práve s poukazom na eurokonformný výklad uvedených
ustanovení (napr. I. ÚS 600/2012, II. ÚS 541/2012, III. ÚS 260/2012 a IV. ÚS 270/2012).
Obdobný výrok, ako je výrok napadnutého uznesenia krajského súdu, preto ústavný
súd nepovažoval za taký, ktorým by došlo k ústavne neudržateľnej aplikácii noriem
upravujúcich miestnu príslušnosť súdov v spotrebiteľských veciach (v znení noriem
účinných v čase, ktorý je podľa sťažovateľky rozhodujúci aj pre okolnosti danej veci), resp.
k záveru, ktorý by bol v rozpore s účelom a zmyslom týchto noriem.
Ústavný súd je toho názoru, že použitím právnej normy Občianskeho súdneho
poriadku, ktorá v čase rozhodujúcom pre vec ešte nebola účinná, sa krajský súd nepochybne
dopustil pochybenia. Avšak s prihliadnutím na vecnú udržateľnosť napadnutého uznesenia
krajského súdu, ktoré má procesný charakter, tento jeho nedostatok nemusí mať
automaticky za následok porušenie ústavou či dohovorom garantovaných práv
sťažovateľky. Vychádzajúc zo skutočnosti, že procesný postup vo veci sťažovateľky
nadväzujúci na napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu
z pohľadu ústavnej konformity vecne udržateľný (vec prerokúva a bude o nej na prvom
stupni rozhodovať okresný súd), možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu
(aj pri konštatovaní jeho nedostatku spočívajúcom v nedostatku odôvodnenia) z ústavného
hľadiska tiež za udržateľné (porovnaj závery vyjadrené vo veciach I. ÚS 207/07
a III. ÚS 228/06).
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym záverom krajského súdu vyjadreným
vo výroku napadnutého uznesenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny záver svojím vlastným už aj preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak aby sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného súdu je
predmetný právny záver krajského súdu z ústavného hľadiska vzhľadom na doterajšiu
judikatúru ústavného súdu udržateľný. Nemožno ho teda považovať za taký, ktorého účinky
by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou a listinou garantovaným
základným právom na súdnu ochranu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť, že
vzhľadom na vecnú udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu by jeho zrušenie
nadväzujúce nerozlučne na prípadný výrok ústavného súdu o porušení sťažovateľkou
označených práv (prvá veta čl. 127 ods. 2 ústavy) bolo prejavom nadmerného formalizmu,
keďže po vrátení veci na ďalšie konanie by krajský súd aj v kontexte s právnymi názormi
ústavného súdu vyjadrenými v tomto a celom rade iných uznesení musel rozhodnúť
identicky, t. j. rozhodnúť tak, že vo veci je miestne príslušný okresný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa
odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku, čiže miestnu
príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov
v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné
súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 písm. f) OSP (sťažovateľka
poukazuje na päť rôznych uznesení krajského súdu vydaných od 30. novembra 2010
do 31. mája 2011). V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné
pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu
právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu
k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne
porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej
inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka
právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať
(IV. ÚS 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva Európskej únie je
pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej
konformite záverov, ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva
Európskej únie, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou
sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti
v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto nenaznačuje možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá
by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie.
Ústavný súd ďalej uvádza, že zákonom ustanovené pravidlá miestnej
príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného
práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Podľa
názoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel o miestnej
príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by
mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, listiny
a práva podľa dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na podmienku, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013