Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 238/2012
PDF · 286.51 KB
No categories available
IV. ÚS 238/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I. s. r. o.,
B., konajúcou prostredníctvom jej konateľa a advokáta Mgr. I. L., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 NcC 47/2011-32 z 30. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 NcC 47/2011-32 z 30. septembra 2011
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že dve fyzické osoby ako navrhovatelia v konaní pred
všeobecnými súdmi (ďalej len „navrhovatelia“) sa žalobou o ochranu práv spotrebiteľa
a vydanie bezdôvodného obohatenia proti sťažovateľke ako odporkyni doručenou
Okresnému súdu Zvolen 1. apríla 2011 domáhali určenia bezodplatnosti dvoch úverov
na základe zmlúv o úvere uzatvorených právnou predchodkyňou navrhovateľov
so sťažovateľkou, ako aj určenia neprijateľných podmienok v týchto zmluvách, vydania
bezdôvodného obohatenia a poskytnutia finančného zadosťučinenia. Navrhovatelia
považovali obe zmluvy za zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Sťažovateľka vo vyjadrení k návrhu na začatie konania zo 16. júna 2011 namietala
miestnu príslušnosť Okresného súdu Zvolen s poukazom na skutočnosť, že s navrhovateľmi
neuzavrela žiadnu zmluvu, a preto vo vzťahu k nej nejde o spotrebiteľov, a zároveň žiadala,
aby vec bola postúpená súdu miestne príslušnému podľa jej sídla (ako sídla odporkyne),
a to Okresnému súdu Bratislava I. V nadväznosti na to Okresný súd Zvolen vec postúpil
Okresnému súdu Bratislava I.
Navrhovatelia nesúhlasili s postúpením veci Okresnému súdu Bratislava I Okresným
súdom Zvolen namietajúc v zmysle § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), že predmetom sporu je plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a miestna príslušnosť
Okresného súdu Zvolen je daná podľa § 87 písm. f) OSP.
Krajský súd ako súd nadriadený súdu, ktorému bola vec postúpená, po oboznámení
sa s dôvodmi postúpenia veci a s obsahom predloženého spisu zistil, že predmetom sporu je
vydanie bezdôvodného obohatenia sťažovateľkou, ktorý mal byť získaný na základe plnenia
zo zmluvy o úvere. Podľa názoru krajského súdu ide o plnenie vyplývajúce z neprijateľnej
(a teda neplatnej) podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve a vzhľadom na to rozhodol
napadnutým uznesením tak, že miestne príslušným je v zmysle § 87 písm. f) OSP Okresný
súd Zvolen ako súd, v obvode ktorého má spotrebiteľ bydlisko.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním krajský súd porušil
jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny,
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej navrhuje, aby
ústavný súd uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom, akým krajský súd
aplikoval § 87 písm. f) OSP o miestnej príslušnosti súdu, a to z toho dôvodu, že medzi
navrhovateľmi a ňou nedošlo podľa nej k uzatvoreniu žiadnej spotrebiteľskej zmluvy, čím
malo dôjsť k porušeniu jej v petite sťažnosti označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný
aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
Sťažovateľka uvádza, že „základným predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia
[§ 87 písm. f) OSP, pozn.] je existencia právneho statusu spotrebiteľa v prípade žalobcu.
V danom prípade však žalobu podali osoby, s ktorými sťažovateľ zmluvy neuzavrel, a teda
nemôžu byť z procesnoprávneho pohľadu spotrebiteľmi.“.
Podľa sťažovateľky sa krajský súd „v odôvodnení uznesenia nevysporiadal
so skutkovým stavom, a to najmä so skutočnosťou, že žalovaný neuzavrel so žalobcami
žiadnu zmluvu, a teda nemôžu byť považovaní za spotrebiteľov. Sťažovateľ je presvedčený,
že argumentácia súdu v odôvodnení Uznesenia nekorešponduje s právnou úpravou a najmä
so skutkovým stavom, čo činí predmetné Uznesenie arbitrárnym a svojvoľným... Vydaním
predmetného uznesenia došlo podľa názoru sťažovateľa k zásadnému porušeniu zákonom
stanovených pravidiel konania súdneho orgánu, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho
práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 Listiny a čl. 6
Dohovoru... Nakoľko sa Uznesenie dotýka otázky miestnej príslušnosti, došlo aj k porušeniu
ústavného práva sťažovateľa podľa § čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny.
Intenzitu porušenia uvedených základných práv a slobôd zvyšuje i skutočnosť, že v takomto
prípade slovenský právny poriadok znemožňuje využitie riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov, pričom neposkytuje žiaden ďalší prostriedok nápravy.“.
V napadnutom uznesení krajský súd najprv konštatoval, že „predmetom sporu je
vydanie bezdôvodného obohatenia odporcu, získaného na základe plnenia zo zmluvy
o úvere, vyplývajúce z neplatnej, neprijateľnej podmienky zmluvy“. Následne krajský súd
reprodukoval ustanovenia Občianskeho zákonníka vymedzujúce spotrebiteľské zmluvy
(§ 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka) a nadväzne na to uviedol:
„Vzhľadom na skutočnosť, že zákon hmotnoprávne determinuje spotrebiteľské
zmluvy tak, ako je uvedené vo vyššie citovaných zákonných ustanoveniach a s poukazom na
§ 87 písm. f) O. s. p., podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie
príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a § 105 ods. 3 O. s. p., Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia.“
Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu poukazuje ústavný
súd predovšetkým na to, že uznesenie o miestnej príslušnosti je procesným uznesením,
na ktorého odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky, ako na rozhodnutie
všeobecného súdu vo veci samej.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení síce stručne, ale
vzhľadom na procesné štádium – rozhodovanie o príslušnosti súdu – dostatočne
rekapituloval skutkový stav, klasifikáciu tvrdeného právneho nároku navrhovateľov,
uviedol rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa na predmetný právny nárok, ako aj na
posúdenie miestnej príslušnosti, a tiež dôvody, ktoré ho viedli k záveru o miestnej
príslušnosti.
Za daných okolností preto takéto odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu ústavný súd považuje za dostatočné, a preto ho z ústavného hľadiska nemožno
hodnotiť ako zjavne neodôvodnené a neakceptovateľné. Nemožno preto prijať ani názor
sťažovateľky o jeho arbitrárnosti vyúsťujúci do záveru o porušení v sťažnosti označených
práv.
Ústavný súd navyše považuje za vecne akceptovateľnú aj úvahu krajského súdu,
ktorá je podkladom jeho napadnutého rozhodnutia a podľa ktorej je nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z neplatnej spotrebiteľskej zmluvy takým uplatneným nárokom,
ktorý predstavuje spor zo spotrebiteľskej zmluvy na účel určenia miestnej príslušnosti podľa
§ 87 písm. f) OSP, a to aj v okolnostiach daného prípadu, ak navrhovatelia ako dediči
nastúpili do práv a povinností zosnulej. Pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec
na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny. Dôsledná aplikácia pravidiel o miestnej príslušnosti
krajským súdom nemôže predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej
veci nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1
listiny, a rovnako tak ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi
vlastnými.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2012