Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 1/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2013

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,

Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov o zjednotení odchylných právnych názorov senátov

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci týkajúcej sa požiadavky odôvodnenia

uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti takto

rozhodol:

Návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu

Slovenskej republiky z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

I.1 Právne názory III. a I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky

vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

V konaní o sťažnostiach podľa (ďalej len

„ústava“) III. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)

o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka R.“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a

základného práva na zákonného sudcu podľa uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. januára

2006 rozhodol nálezom sp. zn. z 18. októbra 2007 tak, že základné právo

podľa porušené nebolo, a vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Zo spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľka R. ako odporkyňa v 5. rade v konaní o návrhu na ochranu osobnosti vedenom

Okresným súdom Košice II pod sp. zn. vo svojom vyjadrení z 5. augusta 2004

uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice II na prerokovanie a

rozhodnutie veci, keďže zastávala názor, že v tejto veci nie je aplikovateľné ustanovenie §

11 ods. 2 (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého „Ak je miestne

príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich“, pretože predmetom

tohto konania je viacero samostatných vecí proti viacerým odporcom, a keďže ide „o

rozdielne a samostatné veci, je potom logické, že aj miestna príslušnosť súdov sa musí

posudzovať samostatne“ a „keďže žalovaný (sťažovateľka, pozn.) má sídlo v obvode

Okresného súdu Bratislava II... miestne príslušným na konanie nie je Okresný súd Košice II,

ale Okresný súd Bratislava II“. Následne Okresný súd Košice II prípisom odstúpil vec

Okresnému súdu Bratislava II, ktorý nesúhlasiac s týmto postupom vec predložil

najvyššiemu súdu v zmysle . Najvyšší súd na tomto základe v zmysle §

105 ods. 3 uznesením sp. zn. z 25. januára 2006 rozhodol, že na

prerokovanie a rozhodnutie tejto veci je daná miestna príslušnosť Okresného súdu Košice

II, pričom výrok označeného uznesenia neodôvodnil. Podstatou sťažnosti sťažovateľky R.

bolo tvrdenie, že absenciou odôvodnenia namietaného uznesenia došlo k porušeniu ňou

označených základných práv podľa .

Pri preskúmavaní sťažnosti sa III. senát ústavného súdu zameral na posúdenie, či

„namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2006 možno

z hľadiska správnosti jeho výroku pripísať sťažovateľkou vytýkané nedostatky, t. j. jeho

procesuálne vecnú nesprávnosť. Až preukázaním tohto nedostatku totiž mohlo dôjsť

hypoteticky k porušeniu sťažovateľkou namietaných porušení, resp. vada nedostatku

dôvodov rozhodnutia... by mohla nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu.“. III. senát

ústavného súdu dospel k záveru, že namietané uznesenie sp. zn. z 25. januára

2006 (jeho výrok) je procesuálne správne, a na tomto základe formuloval záver, v zmysle

ktorého „v okolnostiach danej veci zistená vada (absencia odôvodnenia, pozn.)

nesignalizuje také porušenie základných práv, ktorého intenzita (vzhľadom na inak správne

rozhodnutie) si vyžaduje zo strany ústavného súdu potrebu v tejto otázke autoritatívne

rozhodnúť. ... napriek tomu, že namietané uznesenie najvyššieho súdu z 25. januára 2006

neobsahovalo explicitne dôvody rozhodnutia, bolo z vecného hľadiska preskúmateľné,

pretože s poukazom na ustanovenie bol predmetom prieskumu iba

nesúhlas Okresného súdu Bratislava II s postúpením veci z okresného súdu a dôvody

nesúhlasu tento súd (Okresný súd Bratislava II, pozn.) presne vymedzil.“.

Obdobne I. senát ústavného súdu pri rozhodovaní o typovo rovnakej sťažnosti

obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka P.“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a základného práva na

zákonného sudcu podľa v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

, uznesením sp. zn. z 23. októbra 2007 sťažnosť sťažovateľky

P. odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Zo spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že na základe

návrhu z 18. júla 2006 bolo Okresným súdom Košice I vedené pod sp. zn.

konanie o ochranu osobnosti, v ktorom sa navrhovateľ domáhal od sťažovateľky P.

ospravedlnenia, ako aj zaplatenia nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ označil v návrhu ako

odporcu v 1. rade odštepný závod sťažovateľky, ktorý sa nachádzal v Košiciach a ktorý

nemal právnu subjektivitu, pričom ako odporkyňu v 2. rade označil samotnú sťažovateľku

sídliacu v Bratislave. Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. z 11. októbra

2006 vyzval sťažovateľku P. na vyjadrenie k návrhu. Sťažovateľka vo svojich vyjadreniach

k návrhu z 30. októbra 2006 a 2. novembra 2006 okrem iného namietla aj miestnu

nepríslušnosť vo veci konajúceho Okresného súdu Košice I, ktorý na tomto základe postúpil

vec na prerokovanie Okresnému súdu Bratislava I. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 8. januára 2007 rozhodol podľa tak, že na prerokovanie

veci vedenej pôvodne Okresným súdom Košice I pod sp. zn. , resp. následne

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. je miestne príslušný Okresný súd

Košice I, pričom toto svoje rozhodnutie (výrok) neodôvodnil. Podstatou sťažnosti

sťažovateľky P. bol jej nesúhlas s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8.

januára 2007 vzhľadom na skutočnosť, že neobsahuje žiadne odôvodnenie, čo podľa nej

spôsobilo porušenie jej základných práv podľa a . Z

uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 23. októbra 2007 vyplýva, že aj v tomto

konaní sa I. senát ústavného súdu zameral v prvom rade na posúdenie procesuálnej

správnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom v tejto súvislosti uviedol, že z

dôvodu, že „z podanej žaloby dostatočne jasne vyplýva, že sťažovateľka má odštepný závod

(teda organizačnú zložku) v obvode okresného súdu, a keďže podľa podanej žaloby táto sa

týka tohto jej odštepného závodu, treba uznesenie najvyššieho súdu považovať za

procesuálne vecne správne. To zároveň znamená, že nedošlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na zákonného sudcu podľa . Tým je súčasne dané aj to, že

absencia odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nedosahuje ústavnoprávne relevantnú

intenzitu, ktorá je nevyhnutná na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 1

.“. V záverečnej časti svojho uznesenia I. senát ústavného súdu poukázal na

ustanovenie , podľa ktorého vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom

vyhovuje návrhu, nemusí obsahovať odôvodnenie, a v tejto súvislosti uviedol, že „v záujme

hospodárnosti a rýchlosti konania bolo najvyšším súdom rozhodnuté o miestnej príslušnosti

v zmysle ustanovenia v spojení s . To, že toto rozhodnutie

nadriadeného súdu nebolo odôvodnené ešte neznamená, že bolo porušené materiálne právo

sťažovateľky... Tento procesný postup najvyššieho súdu bol v súlade s citovanými

zákonnými ustanoveniami a ustálený na tomto súde už celé desaťročia.“.

K obom uvedeným rozhodnutiam predložil sudca ústavného súdu Lajos Mészáros

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odlišné

stanoviská, pričom vo svojom odlišnom stanovisku k uzneseniu ústavného súdu sp. zn.

z 23. októbra 2007 okrem iného uviedol:

„Možno konštatovať, že tak právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu, ako aj právo na

nezávislý a nestranný súd treba považovať za základné práva, z ktorých každé samo osebe

má zásadný význam a miesto v rámci spravodlivého súdneho konania. Postup všeobecného

súdu musí byť taký, aby sa obe základné práva uplatnili a boli v ústavnej rovnováhe

(mutatis mutandis napr. , ). Nie je teda možné medzi nimi

rozlišovať tak, že sa budú vo vzájomnom vzťahu hierarchizovať. Z ústavnoprávneho

hľadiska je celkom neprijateľná téza, podľa ktorej by mal mať niektorý princíp

spravodlivého súdneho konania prednosť pred iným, a to dokonca až do tej miery, že

hierarchicky nižšie zaradené základné právo nemusí byť vôbec rešpektované, ak

hierarchicky vyššie zaradené základné právo porušené nie je. Takéto chápanie vzájomného

vzťahu základných práv znamená, že v konečnom dôsledku je ústavne relevantné iba

dodržiavanie hierarchicky vyššie zaradeného základného práva.

Postup väčšiny senátu, ktorá v rámci vlastnej analýzy nahradila chýbajúce

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, treba považovať za porušenie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa . Bolo totiž v právomoci

najvyššieho súdu nielen rozhodnúť o otázke miestnej príslušnosti, ale rozhodnutie aj

primerane odôvodniť. Pokiaľ tak namiesto najvyššieho súdu urobil ústavný súd, zasiahol

tým do právomoci najvyššieho súdu.

Považujem za potrebné poukázať aj na niektoré ďalšie princípy spravodlivého

súdneho konania, ktorých doterajší výklad zo strany ústavného súdu, ale aj najvyššieho

súdu by mohol byť stanoviskom väčšiny senátu spochybnený, resp. relativizovaný. Mám na

mysli princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania, a to napríklad

z pohľadu neumožnenia účastníkovi konania zúčastniť sa na pojednávaní alebo odňatia

práva účastníka konania oboznámiť sa so stanoviskami ostatných účastníkov konania

a môcť na tieto primerane reagovať. Na základe právnych úvah, ku ktorým dospela väčšina

senátu, v prípadoch namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne

konanie v súvislosti s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania by

mal ústavný súd primárne posúdiť, či napadnuté právoplatné rozhodnutie všeobecného

súdu je vecne správne, lebo v kladnom prípade by porušenie práva účastníka konania byť

prítomný na pojednávaní, či mať možnosť vyjadriť sa k stanovisku protistrany nemuselo

mať nevyhnutne z ústavnoprávneho hľadiska takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala

vyslovenie porušenia základného práva. Takýto výklad by bol v rozpore aj s existujúcou

rozhodovacou praxou najvyššieho súdu v dovolacom konaní v otázke prípustnosti a

dôvodnosti dovolania podaného napríklad na základe ustanovenia § 237 písm. f)

.“

I.2 Rozhodnutia senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky

v porovnateľných právnych veciach

Rozhodnutia nadriadeného súdu, prostredníctvom ktorých sa zakladá miestna

príslušnosť podriadeného súdu, môžu byť vydané nielen podľa

(v súvislosti s rozhodovaním o postúpení veci inému súdu toho istého stupňa), ale aj v iných

prípadoch, napr. v súvislosti s rozhodovaním o prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa

podľa , či už z dôvodu nutnosti ( ), alebo vhodnosti (

ods. 2 ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že k porovnateľným právnym

záverom ako vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. (časť

I.1 tohto uznesenia) ústavný súd dospel aj v ďalších veciach. Konkrétne ide o veci vedené

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, v ktorých posudzoval ústavnú akceptovateľnosť uznesení najvyššieho súdu

(ako nadriadeného súdu) o prikázaní vecí súvisiacich s aplikáciou , podľa

ktorého „Vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti“.

Aj v označených konaniach o sťažnostiach podľa ústavný súd

posudzoval ústavnú akceptovateľnosť uznesení najvyššieho súdu, ktoré z hľadiska ich

podstaty možno považovať za rozhodnutia nadriadeného súdu o miestnej príslušnosti,

pričom aj v týchto sťažnostiach sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv

uzneseniami najvyššieho súdu, ktoré buď neboli vôbec odôvodnené (uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. augusta 2002 namietané v konaní vedenom pod sp. zn.

), resp. boli odôvodnené len stručne s odkazom na (ne)zistenie zákonných

predpokladov navrhovaného opatrenia podľa (uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. januára 2007 namietané v konaní vedenom pod sp. zn.

, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2008

namietané v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. februára 2012 namietané v konaní vedenom pod sp. zn.

). Ani v jednom z uvedených prípadov ústavný súd sťažnostiam

sťažovateľov nevyhovel.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti by sa závery prijaté v tomto konaní

o zjednocovaní právnych názorov senátov ústavného súdu podľa § 6 zákona o ústavnom

súde mali vzťahovať nielen na uznesenia nadriadeného súdu vydané podľa § 105 ods. 3

, ale primerane aj na uznesenia nadriadeného súdu o prikázaní veci podľa

. To isté platí aj o ďalších uzneseniach nadriadeného súdu, ktorými sa zakladá miestna

príslušnosť podriadeného súdu, ku ktorých vydaniu môže dôjsť na základe niektorých

ďalších ustanovení (napr. uznesenia podľa

týkajúce sa prenesenia miestnej príslušnosti na iný súd vo veciach starostlivosti

o maloletých alebo v opatrovníckom konaní podľa v spojení s ).

I.3 Právne názory, ku ktorým dospel IV. senát Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu bola IV. senátu ústavného súdu pridelená

sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a ods.

1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného

sudcu podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8

NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011; vec je vedená pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava

18. apríla 2011 domáha proti sťažovateľke ochrany práv spotrebiteľa, neplatnosti v žalobe

označených úverových zmlúv a vydania bezdôvodného obohatenia; vec je vedená pod

sp. zn. . Okresný súd Trnava vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k žalobe,

ktorá v odpovedi na túto výzvu namietla miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Trnava,

„a to z dôvodu, že zmluvy o úvere uzatvorené medzi navrhovateľom a odporcom nie sú

zmluvami spotrebiteľskými, a teda nejde o spor zo spotrebiteľskej zmluvy... Z uvedeného

vyplýva, že miestne príslušným súdom na konanie o zrušenie právneho úkonu je Okresný

súd Bratislava I.“. Vzhľadom na námietku miestnej nepríslušnosti uplatnenú sťažovateľkou

Okresný súd Trnava postúpil vec bez rozhodnutia v súlade s predmetný

spis Okresnému súdu Bratislava I (tam je vec vedená pod sp. zn. , pozn.),

pričom poukázal aj na svoj právny názor, že „len v prípade výlučnej príslušnosti tunajšieho

súdu o určitej veci, čo v danom prípade nie je, by bola daná miestna príslušnosť aj na

konanie o veciach s ňou spojených podaním spoločného návrhu“. Žalobca podaním

doručeným Okresnému súdu Bratislava I 29. júla 2011 označeným ako „námietka

postúpenia veci a konania pred Okresným súdom Bratislava I“ namietol miestnu

nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava I z dôvodu, že táto je založená na „nekalej

obchodnej podmienke – v rozpore s európskym právom na ochranu spotrebiteľa a v rozpore

s judikatúrou Európskeho súdneho dvora“. Okresný súd Bratislava I na základe žalobcom

uplatnenej námietky miestnej nepríslušnosti postúpil vec na rozhodnutie krajskému súdu

ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s 13. septembra 2011. Krajský

súd o veci rozhodol uznesením č. k. -61 z 30. septembra 2011 tak, že „na

prejednanie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. je

miestne príslušný Okresný súd Trnava“, pričom označené uznesenie (jeho výrok)

neodôvodnil.

Sťažnosť sťažovateľky IV. senát ústavného súdu predbežne prerokoval a uznesením

sp. zn. z 2. februára 2012 prijal na ďalšie konanie. Pri rozhodovaní o veci

samej IV. senát ústavného súdu dospel k týmto predbežným záverom:

I.3.1 Rozhodnutie nadriadeného súdu o založení miestnej príslušnosti podľa

musí byť (aspoň stručne) odôvodnené

Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavný

súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov

spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1

, je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom

zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr.

, , ). Potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné

verejnosťou ().

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na interpretáciu

čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje súd uviesť dôvody

svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti od povahy

rozhodnutia. Vzhľadom na nevyhnutnosť prihliadať inter alia na rôznorodosť vyjadrení

účastníkov konania a procesnoprávne predpisy platné v tom-ktorom štáte, môže byť otázka

posúdenia porušenia povinnosti všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dôvody vyplývajúce

z čl. 6 ods. 1 dohovoru posúdená len s prihliadnutím na okolnosti prípadu (Rozsudok ESĽP

vo veci Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, ods. 29).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už formuloval právny názor, podľa

ktorého uznesenie o založení miestnej príslušnosti je procesným uznesením, na ktorého

odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky, ako na rozhodnutie všeobecného súdu

vo veci samej, ale zároveň uviedol, že takéto uznesenie je z ústavného hľadiska

akceptovateľné vtedy, ak všeobecný súd síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium –

rozhodovanie o príslušnosti súdu – dostatočne rekapituluje skutkový stav, klasifikáciu

tvrdeného právneho nároku navrhovateľov, uvedie rozhodujúce právne normy vzťahujúce

sa na predmetný právny nárok, ako aj na posúdenie miestnej príslušnosti a tiež dôvody,

ktoré ho viedli k záveru o založení miestnej príslušnosti (m. m. ), t. j. musí

ísť o uznesenie, ktoré je preskúmateľné.

Podľa písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje

návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí

obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania, uznesenie o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania a uznesenie, ktorým súd priznal účastníkovi sčasti oslobodenie od

súdnych poplatkov, musí vždy obsahovať odôvodnenie.

Podľa ak sa uznesenie nedoručuje, stačí v písomnom vyhotovení

uviesť výrok a deň vydania.

Podľa ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.

Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení

konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí, o zmieri,

o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

V rámci tretej časti prvej hlavy sú obsiahnuté

ustanovenia, ktoré upravujú skúmanie a rozhodovanie o miestnej príslušnosti všeobecného

súdu ( ), zaradené do obsahového dielu nazvaného „Skúmanie podmienok

konania“ ( až ).

Aj napriek skutočnosti, že expressis verbis neuvádza,

ktoré uznesenia súdov sú uzneseniami týkajúcimi sa vedenia konania, prihliadajúc na ich

povahu sú nimi spravidla uznesenia upravujúce priebeh konania, teda uznesenia, ktorými

všeobecný súd nariaďuje alebo odročuje pojednávanie, nariaďuje dokazovanie alebo

rozhoduje o spojení či vylúčení veci na samostatné konanie. Z už citovaného ustanovenia

, ako aj zo samotného zaradenia tohto ustanovenia, ktoré sa týka

problematiky miestnej príslušnosti do dielu nazvaného „Skúmanie podmienok konania“,

zjavne možno vyvodiť zámer zákonodarcu oddeliť rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré sa

týkajú podmienok konania, od tých, ktoré sa týkajú vedenia konania a u ktorých

zákonodarca zároveň v súlade s nevyžaduje bezpodmienečne

odôvodnenie. Rozhodovanie o príslušnosti všeobecného súdu (funkčná, vecná a miestna) je

rozhodovaním o procesných podmienkach konania (a nie o jeho vedení). Vzhľadom na

požiadavku primeraného použitia ustanovení o rozsudku aj na uznesenia, pokiaľ Občiansky

súdny poriadok nestanovuje inak ( ), sa preto okrem iných na rozhodovanie

o príslušnosti všeobecného súdu uznesením použijú primerane aj ustanovenia § 157 ods. 2

až 4 týkajúce sa obsahu odôvodnenia.

Z už uvedeného (a aj vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle

ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo na odôvodnenie rozhodnutia, ako aj už citovanú judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, pozn.) vyplýva, že uznesenie všeobecného súdu, ktorým tento súd rozhoduje

o založení miestnej príslušnosti, sa musí primeraným spôsobom odôvodniť. Ak takéto súdne

rozhodnutie nie je odôvodnené, tak nemožno ani preskúmať, akými úvahami sa príslušný

všeobecný súd riadil pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti a aké skutočnosti považoval za

rozhodujúce pre posúdenie miestnej príslušnosti, a preto ho možno kvalifikovať ako

nepreskúmateľne a aj arbitrárne. Ak sa totiž všeobecný súd nevysporiada aspoň stručne

s argumentmi uvádzanými v námietke miestnej príslušnosti účastníka konania a vyjadrení

druhého účastníka konania k tejto námietke, potom jeho rozhodnutie vykazuje znaky

svojvôle bez opory v zákone ( „... alebo účastník postúpenie namieta do

15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení...“).

Uvedený záver platí aj pre prípad rozhodovania nadriadeného súdu, ktorému bola vec

predložená na rozhodnutie podriadeným súdom, ktorý nesúhlasí s tým, že mu bola vec

postúpená iným súdom toho istého stupňa ( „Ak súd, ktorému bola vec

postúpená, s postúpením nesúhlasí..., predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému

súdu...)“. Nesúhlas podriadeného súdu s postúpením veci nemá síce povahu procesného

rozhodnutia (podriadený súd pri predkladaní veci na rozhodnutie nadriadenému súdu

nevystupuje v pozícii prvostupňového súdu, pozn.), ale dôvody svojho nesúhlasu

vymedzuje v postúpení veci, pričom rozhodnutie nadriadeného súdu o založení miestnej

príslušnosti podľa druhej vety , ktoré neobsahuje žiadne odôvodnenie,

nemôže byť považované vo vzťahu k dôvodom uvedeným podriadeným súdom za

preskúmateľné.

Absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti

treba považovať za taký jeho nedostatok, ktorý má ústavnoprávnu relevanciu, keďže je

v priamej príčinnej súvislosti s garantovaným právom na zákonného sudcu podľa

. Nesprávny záver o založení miestnej príslušnosti vyjadrený v uznesení

nadriadeného súdu totiž nepochybne zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného

práva podľa . Z uvedeného dôvodu musí byť takéto uznesenie

všeobecného súdu primerane odôvodnené, a tým aj preskúmateľné.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené IV. senát ústavného súdu zastáva názor, že absencia

odôvodnenia uznesenia nadriadeného súdu o založení miestnej príslušnosti všeobecného

súdu má ústavnoprávnu relevanciu a zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením základného práva na zákonného sudcu

podľa , t. j. rozhodnutie nadriadeného súdu o založení miestnej

príslušnosti, ktoré nie je (aspoň stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska

neakceptovateľné a neudržateľné.

I.3.2 Nemožnosť nahradiť absenciu odôvodnenia uznesenia nadriadeného súdu

o založení miestnej príslušnosti odôvodnením ústavného súdu

Právnym základom uznesenia sp. zn. z 23. októbra 2007, na základe

ktorého bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky P., a nálezu sp. zn. z 18.

októbra 2007, na základe ktorého III. senát ústavného súdu nevyhovel sťažnosti

sťažovateľky R., bol záver, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu (ich výroky) sú

z vecne procesuálnej stránky správne, pričom absenciu odôvodnenia týchto rozhodnutí

o určení miestnej príslušnosti nahradili vlastným odôvodnením. IV. senát ústavného súdu sa

v tejto súvislosti zaoberal s otázkou, či takýto postup nie je v rozpore so stabilizovanou

judikatúrou ústavného súdu a je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Preskúmavanie vecnej správnosti výroku uznesenia všeobecného súdu o založení

miestnej príslušnosti, ktorý nie je vôbec odôvodnený, v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 predstavuje podľa názoru IV. senátu ústavného súdu neprípustný zásah do

právomoci všeobecného súdu, keďže ním ústavný súd nahrádza svojím vlastným

odôvodnením absenciu odôvodnenia všeobecného súdu a vykonáva pritom činnosť, ktorá je

zverená príslušnému všeobecnému súdu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že uznesenie

všeobecného (nadriadeného) súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré neobsahuje žiadne

odôvodnenie, sa stáva ústavne konformným až v spojení s rozhodnutím ústavného súdu,

prostredníctvom ktorého sa odôvodní jeho vecná správnosť.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Tento článok vymedzuje všeobecnú právomoc súdov (okrem ústavného súdu), ktorá

kompetenčne odlišuje súdy od iných orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na a , podľa ktorého

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ o nich podľa zákona nerozhodujú iné orgány, a preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd podľa patrí

do právomoci ústavného súdu. Tomuto konštatovaniu neprotirečí princíp subsidiarity,

v zmysle ktorého je právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná.

V súlade s uvedeným princípom totiž ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd

iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V judikatúre ústavného súdu sa taktiež stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie

je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou

všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až

v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ).

K reálnemu uplatneniu právomoci ústavného súdu rozhodnúť o porušení základných

práv a slobôd v zmysle môže vzhľadom na princíp subsidiarity dôjsť len

vtedy, ak všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci svojím právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom v konkrétnej veci poruší základné práva alebo slobody, a to

až po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov

nápravy, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv a slobôd účinne

poskytuje.

Vzhľadom na uvedené právne názory tvoriace súčasť stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu zastáva IV. senát ústavného súdu názor, že ak si nadriadený súd nesplní

z procesnoprávnych predpisov vyplývajúcu povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie

o založení miestnej príslušnosti, pričom ústavný súd posudzujúc vecnú správnosť takéhoto

rozhodnutia, chýbajúce odôvodnenie všeobecného súdu nahradí svojím vlastným

odôvodnením (a teda sám odôvodní vecnú správnosť výroku rozhodnutia všeobecného

súdu), zasiahne do právomoci všeobecného súdu a zároveň sa tým dostáva do postavenia

(ďalšej) opravnej inštancie v rámci všeobecného súdnictva, čo nezodpovedá jeho ústavnému

postaveniu. Preto podľa názoru IV. senátu ústavného súdu nemožno nedostatok (absenciu)

odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať (a tým

ho aj naprávať) rozhodnutím ústavného súdu odôvodňujúcim jeho vecnú správnosť.

Zovšeobecňujúc uvedený záver považoval IV. senát ústavného súdu za potrebné

poznamenať, že ak by ústavný súd pripustil prax, v zmysle ktorej by štandardne nahrádzal

absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti svojím

vlastným odôvodnením, tak by neexistoval relevantný dôvod na to, aby odmietal takýmto

spôsobom postupovať aj vo vzťahu k iným rozhodnutiam všeobecného súdu, ktoré boli

napadnuté sťažnosťou podľa z dôvodu ich nedostatočného

odôvodnenia.

Dosiaľ uvedenú argumentáciu IV. senát ústavného súdu zhrnul do právneho názoru,

podľa ktorého „Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je

(aspoň stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného

súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje

jeho vecnú správnosť.“. Keďže ide o právny názor, ktorý je zásadne odlišný od právnych

názorov I. a III. senátu ústavného súdu vyjadrených v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , nemohol IV. senát ústavného súdu bez postupu podľa

rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky.

II.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už

v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že IV. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. ,

pozn.) dospel k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného v náleze

III. senátu ústavného súdu sp. zn. z 18. októbra 2007 a právneho názoru

vyjadreného v uznesení I. senátu ústavného súdu sp. zn. z 23. októbra 2007,

bol povinný pred rozhodnutím predložiť vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo

o zjednotení odchylných právnych názorov podľa .

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa právneho názoru IV. senátu ústavného súdu:

„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň

stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný

súd Slovenskej republiky nemôže absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu

o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho

vecnú správnosť.“

Citovaný právny názor je odchylný od právnych názorov vyslovených v náleze

III. senátu ústavného súdu sp. zn. z 18. októbra 2007 a v uznesení I. senátu

ústavného súdu sp. zn. z 23. októbra 2007, a preto IV. senát ústavného súdu

navrhol, aby plénum ústavného súdu rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov

senátov tak, že si jeho právny názor osvojí a premietne ho do výroku tohto uznesenia.

Na základe výsledkov diskusie v pléne ústavného súdu sudca spravodajca predložil

na hlasovanie upravený návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov

ústavného súdu:

„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je primerane

odôvodnené, je z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný

súd Slovenskej republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu

o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho

vecnú správnosť.“

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Keďže s návrhom sudcu spravodajcu v hlasovaní

nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina všetkých sudcov, návrh bol zamietnutý (čl. 131

ods. 1 tretia veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013