Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 320/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. V. B.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2012

doručená sťažnosť Ing. M. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím

nevyhovel návrhu sťažovateľa prikázať vec vedenú Okresným súdom Michalovce (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. na konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Poprad.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28.

februára 2012 porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 , čo odôvodnil takto:

„Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany.

Napadnuté uznesenie však spomínaným požiadavkám nezodpovedá, je čisto

arbitrárne a neodôvodnené, bez uvedenia akýchkoľvek preskúmateľných dôvodov,

na ktorých je založené, nakoľko najvyšší súd svoje rozhodnutie vlastne ničím bližšie

nezdôvodnil, na dôvody môjho návrhu na prikázanie veci inému súdu reagoval len

paušálnym konštatovaním, že neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia

podľa , a teda z napadnutého uznesenia nie je

vôbec zrejmé, prečo najvyšší súd rozhodol tak ako rozhodol...

Písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia napokon nezodpovedá ani

požiadavkám, ktoré naň kladie , keďže

v písomnom vyhotovení uznesenia absentuje označenie účastníkov a veci, osobitne oddelený

výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie „vydal nález, ktorým vysloví, že moje základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu priznané bolo uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. k. zo dňa 28. 02. 2012

porušené,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. k. zo dňa

28. 02. 2012 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a napokon

zaviaže Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť mi na účet môjho právneho

zástupcu... trovy konania v sume 323,50 eur s DPH, do dvoch mesiacov od doručenia tohto

nálezu.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v , ku ktorému malo dôjsť uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2012 tým, že toto rozhodnutie je

arbitrárne, neodôvodnené a jeho písomné vyhotovenie nezodpovedá ani zákonným

požiadavkám podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v minulosti v obdobných veciach uviedol (,

), že pri poskytovaní ochrany prípadnému porušeniu základného práva

(konanie o sťažnosti podľa ) ústavný súd prihliada aj na správnosť

výroku napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, t. j. na jeho procesuálne vecnú

správnosť. Až preukázaním nedostatku správnosti výroku napadnutého rozhodnutia

by mohlo hypoteticky dôjsť k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva,

resp. vady spočívajúcej v nedostatku dôvodov uznesenia. Iba v takomto prípade by mohla

totiž táto vada nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva aj

opačný záver, t. j. pokiaľ bolo namietané uznesenie najvyššieho súdu správne (z hľadiska

jeho výroku), potom nemohlo nastať ďalšie sťažovateľom namietané porušenie jeho práva

( ), resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak

správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného

porušenia.

Sťažovateľ svoj návrh z 27. apríla 2011 (doručený okresnému súdu 2. mája 2011)

na prikázanie veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. Okresnému súdu

Poprad odôvodnil takto:

„Na Okresnom súde Poprad sa pod spis. zn. , pod spis.

zn. a pod spis. zn. vedú na základe návrhov žalobcu: Z., a. s.

S. konania, ktoré skutkovo aj právne súvisia s konaním v právnej veci vedenej na Okresnom

súde Michalovce pod spis. zn. . Prikázanie veci je teda dôvodné z hľadiska

hospodárnosti konania...

Mám ako účastník konania (žalovaný v 1. rade) za to, že v danej veci existuje

objektívna skutočnosť odôvodňujúca delegáciu predmetnej veci z dôvodu vhodnosti.

Sústredenie súdnych sporov, ktoré sa vedú na základe návrhov žalobcu: Z., a. s. S. a ktoré

spolu skutkovo aj právne súvisia, na Okresnom súde Poprad je teda skutočnosťou, ktorá

odôvodňuje delegáciu predmetnej veci z dôvodu vhodnosti...“

Zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu konanom 2. decembra 2011 vyplýva, že

žalobkyňa - spoločnosť Z., a. s., S. (ďalej len „žalobkyňa“), s návrhom na prikázanie veci

inému súdu nesúhlasila. Jej právna zástupkyňa k tomu uviedla:

„Predmetným návrhom na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti

nesúhlasíme. Poukazujeme na to, že podľa informácií, ktoré máme k dispozícii, tieto

konania, na ktoré poukazuje odporca, t. j. konanie a v obidvoch

konaniach odporca podáva opakované návrhy, ktoré sú obštrukčné, ktorými sa snaží

prerušiť konanie a snaží sa o odročenie. Konanie 7 C je prerušené do skončenia konania

vo veci 8 C, vo veci 8 C odporca podáva opakované procesné obštrukčné návrhy. Pokiaľ

sa týka označenia Okresného súdu Poprad, namietame, že vzhľadom na to, že v tejto veci už

prebiehalo konanie pred Okresným súdom Michalovce, nejedná sa o novo začaté konanie

a ohľadom už na rozbehnutú vec a rozhodnuté dokazovanie sa domnievame, že nie sú

splnené podmienky vhodnosti tak, ako to predpokladá .

Poukazujeme pritom aj na skutočnosť, že osoby, ktoré v tejto veci sú označené ako účastníci

konania, eventuálne sú označované ako svedkovia, sú v mieste Okresného súdu Michalovce

a aj z tohto dôvodu nie je vhodné, aby vec bola presunutá na Okresný súd Poprad. Zároveň

som toho názoru, že dôvody, ktoré uviedol odporca v predmetnom podaní nie sú dostatočné

na to, aby im súd vyhovel. Preto žiadame, aby tento návrh zamietol...“

Právny zástupca sťažovateľa do zápisnice o pojednávaní 2. decembra 2011

k vyjadreniu právnej zástupkyne žalobkyne uviedol:

„Ja by som v prvom rade teda uviedol, že zotrvávame na tom podanom návrhu.

Máme za to, že tento návrh je dôvodný. Chcel by som sa vyjadriť k tomu, že údajne podáva

odporca nejaké obštrukčné návrhy v konania, ktoré uvádzam vo svojom návrhu

na prikázanie veci inému súdu. Odporca v 1. rade (sťažovateľ, pozn.), ani odporca v 2.

rade nie je účastníkom konania, čiže nemôže podávať žiadne obštrukčné návrhy. Je však

pravdou, že účastníci v tejto veci v podstate čo sa týka na strane žalobcu zastupuje právna

zástupkyňa žalobcu, ktorý je totožný vo všetkých konaniach, a čo sa týka účastníkov

na strane odporcu, tak zastupujem niektorých ja, ale podstatou tohto návrhu je teda

uplatnenie zásady hospodárnosti, nakoľko veci, ktoré spolu skutkovo súvisia, týkajú

sa navrhovateľa spoločnosti Z. sú v zásade kumulované na Okresnom súde Poprad, a preto

z dôvodu hospodárnosti konania máme za to, že by bolo vhodné keby všetky konania, ktoré

sa týkajú merita veci sa viedli na tomto súde. Takže to je v krátkosti všetko...“

O návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. februára 2012 rozhodol tak, že mu nevyhovel, lebo neboli zistené

zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia § 12 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku.

Podľa vec možno prikázať inému súdu

toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa judikatúry všeobecných súdov (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2007, sp. zn. z 5. februára 2008, sp. zn.

z 9. septembra 2008) dôvodmi vhodnosti na prikázanie veci inému súdu

sú predovšetkým také okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo

po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným ako príslušným

súdom.

V inej veci najvyšší súd uviedol (uznesenie sp. zn. z 2. septembra

2008):

„Prikázanie (delegácia) veci z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z práva

účastníka občianskeho súdneho konania na zákonného sudcu (

Slovenskej republiky), ako aj výnimku zo zákonom definovaných kritérií miestnej

príslušnosti súdu. Účelom inštitútu delegácie z dôvodu vhodnosti je predovšetkým

zabezpečenie hospodárnosti občianskeho súdneho konania alebo jeho zrýchlenie. Dôvody

delegácie môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä však osobnú, zdravotnú, sociálnu či

finančnú. Vzhľadom k charakteru delegácie ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva

a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií, musí mať

však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.

S poukazom na uvedené prichádza aplikácia ustanovenia

do úvahy len vtedy, ak sú pre to dané dôležité dôvody. Úvaha súdu o vhodnosti delegácie

preto zahŕňa posúdenie pomerov účastníkov na oboch procesných stranách, pričom

na pomery účastníka, ktorý delegáciu navrhuje, možno prihliadnuť len ak ich zohľadnenie

nebude mať negatívny dopad na ostatných účastníkov konania. Pri delegácii z dôvodu

vhodnosti treba vždy vziať na zreteľ aj predmet konania, a to, či sa miestna príslušnosť súdu

v danom konaní neriadi ustanoveniami o výlučnej miestnej príslušnosti;

zákonodarca totiž úpravou výlučnej miestnej príslušnosti vyjadril zámer, aby sa konanie

o určitých veciach neuskutočňovalo na súde, ktorého miestna príslušnosť by bola daná

všeobecnými kritériami ( a nasl. ) alebo by vyplývala z možnosti účastníka

zvoliť si spomedzi dvoch miestne príslušných súdov (§ 87 O. s .p.), ale aby vec prejednal

a rozhodol práve ten súd, ktorého príslušnosť zákon stanovil odlišne podľa osobitných

kritérií, ktorým z hľadiska miestnej príslušnosti priznal prioritu.“

O správnosti týchto právnych záverov najvyššieho súdu vyslovených v iných

občianskoprávnych veciach ústavný súd nemal žiaden dôvod pochybovať.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu, ale aj z obsahu návrhu

sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z 27. apríla 2011 a napokon aj

z obsahu vyjadrení právnych zástupcov účastníkov konania (teda aj právneho zástupcu

sťažovateľa) prednesených na pojednávaní konanom okresným súdom 2. decembra 2011,

sťažovateľ odôvodnil prikázanie veci iba tým, že Okresný súd Poprad vedie konania,

ktoré majú „skutkovo a právne súvisieť“ s vecou prerokúvanou okresným súdom

pod sp. zn. . Akékoľvek konkrétne dôvody na prikázanie veci inému súdu

v návrhu sťažovateľa absentujú, pritom sám sťažovateľ v spomenutom návrhu z 27. apríla

2011 uviedol: „Skutočnosti, ktoré opodstatňujú delegáciu veci inému súdu tohto istého

stupňa podľa citovaného zákonného ustanovenia musia byť výnimočné, závažné a musia byť

objektívnej povahy...“ Sám sťažovateľ však takéto skutočnosti v konaní pred všeobecnými

súdmi neuviedol. Zákonná podmienka prikázania veci, ktorou je jeho vhodnosť (§ 12 ods. 2

), tak zostala nesplnená.

Vzhľadom na chýbajúce konkrétne, relevantné a presvedčivé skutočnosti

odôvodňujúce potrebu delegovania veci inému súdu treba podľa názoru ústavného súdu

uznesenie najvyššieho súdu považovať za procesuálne vecne správne. To zároveň znamená,

že nevyhovením návrhu na prikázanie veci inému súdu nedošlo k porušeniu základných

práv sťažovateľa. Tým je súčasne dané aj to, že absencia odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu nedosahuje ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá je nevyhnutná

na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

.

Tieto závery boli dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa

pre jej neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v aj tým, že najvyšší súd nedodržal zákonný príkaz

ustanovenia , keď písomné vyhotovenie

uznesenia neobsahovalo označenie účastníkov konania a veci, ústavný súd poznamenáva, že

najvyšší súd vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že rozhodoval o návrhu

„žalovaného 1/“ na prikázanie veci vedenej „na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.

“ Okresnému súdu Poprad. Aj keď uznesenie najvyššieho súdu skutočne

neobsahuje konkrétne mená účastníkov konania a presné označenie veci, ústavný súd nemá

pochybnosť o tom, že z takto uvedeného výroku najvyššieho súdu je identifikácia tak

účastníkov konania, ako aj samotnej veci v konečnom dôsledku možná, a to práve z dôvodu

označenia konajúceho súdu prvého stupňa, spisovej značky a procesnej strany podávajúcej

návrh.

Podľa názoru ústavného súdu nedostatok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

rozhodne nebol takej intenzity, aby bol spôsobilý zasiahnuť do označeného základného

práva sťažovateľa zaručeného v , preto aj v tejto časti sťažnosť podľa

odmietol, pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jeho

ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie

a priznať mu trovy právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu

sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012