Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 320/2012
PDF · 198.42 KB
No categories available
I. ÚS 320/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. V. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ndc 5/2012 z 28. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2012
doručená sťažnosť Ing. M. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Ndc 5/2012 z 28. februára 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím
nevyhovel návrhu sťažovateľa prikázať vec vedenú Okresným súdom Michalovce (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 148/2003 na konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Poprad.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Ndc 5/2012 z 28.
februára 2012 porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy, čo odôvodnil takto:
„Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany.
Napadnuté uznesenie však spomínaným požiadavkám ústavy nezodpovedá, je čisto
arbitrárne a neodôvodnené, bez uvedenia akýchkoľvek preskúmateľných dôvodov,
na ktorých je založené, nakoľko najvyšší súd svoje rozhodnutie vlastne ničím bližšie
nezdôvodnil, na dôvody môjho návrhu na prikázanie veci inému súdu reagoval len
paušálnym konštatovaním, že neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia
podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a teda z napadnutého uznesenia nie je
vôbec zrejmé, prečo najvyšší súd rozhodol tak ako rozhodol...
Písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia napokon nezodpovedá ani
požiadavkám, ktoré naň kladie § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže
v písomnom vyhotovení uznesenia absentuje označenie účastníkov a veci, osobitne oddelený
výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie „vydal nález, ktorým vysloví, že moje základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. k. 6 Ndc 5/2012 zo dňa 28. 02. 2012
porušené,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. k. 6 Ndc 5/2012 zo dňa
28. 02. 2012 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a napokon
zaviaže Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť mi na účet môjho právneho
zástupcu... trovy konania v sume 323,50 eur s DPH, do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu.“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ndc 5/2012 z 28. februára 2012 tým, že toto rozhodnutie je
arbitrárne, neodôvodnené a jeho písomné vyhotovenie nezodpovedá ani zákonným
požiadavkám podľa § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd už v minulosti v obdobných veciach uviedol (I. ÚS 207/07,
III. ÚS 228/06), že pri poskytovaní ochrany prípadnému porušeniu základného práva
(konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) ústavný súd prihliada aj na správnosť
výroku napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, t. j. na jeho procesuálne vecnú
správnosť. Až preukázaním nedostatku správnosti výroku napadnutého rozhodnutia
by mohlo hypoteticky dôjsť k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva,
resp. vady spočívajúcej v nedostatku dôvodov uznesenia. Iba v takomto prípade by mohla
totiž táto vada nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva aj
opačný záver, t. j. pokiaľ bolo namietané uznesenie najvyššieho súdu správne (z hľadiska
jeho výroku), potom nemohlo nastať ďalšie sťažovateľom namietané porušenie jeho práva
(čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak
správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného
porušenia.
Sťažovateľ svoj návrh z 27. apríla 2011 (doručený okresnému súdu 2. mája 2011)
na prikázanie veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 9 C 148/2003 Okresnému súdu
Poprad odôvodnil takto:
„Na Okresnom súde Poprad sa pod spis. zn. 7 C 100/2006, pod spis.
zn. 8 C 100/2006 a pod spis. zn. 18 Cb 132/2007 vedú na základe návrhov žalobcu: Z., a. s.
S. konania, ktoré skutkovo aj právne súvisia s konaním v právnej veci vedenej na Okresnom
súde Michalovce pod spis. zn. 9 C 148/2003. Prikázanie veci je teda dôvodné z hľadiska
hospodárnosti konania...
Mám ako účastník konania (žalovaný v 1. rade) za to, že v danej veci existuje
objektívna skutočnosť odôvodňujúca delegáciu predmetnej veci z dôvodu vhodnosti.
Sústredenie súdnych sporov, ktoré sa vedú na základe návrhov žalobcu: Z., a. s. S. a ktoré
spolu skutkovo aj právne súvisia, na Okresnom súde Poprad je teda skutočnosťou, ktorá
odôvodňuje delegáciu predmetnej veci z dôvodu vhodnosti...“
Zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu konanom 2. decembra 2011 vyplýva, že
žalobkyňa - spoločnosť Z., a. s., S. (ďalej len „žalobkyňa“), s návrhom na prikázanie veci
inému súdu nesúhlasila. Jej právna zástupkyňa k tomu uviedla:
„Predmetným návrhom na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti
nesúhlasíme. Poukazujeme na to, že podľa informácií, ktoré máme k dispozícii, tieto
konania, na ktoré poukazuje odporca, t. j. konanie 7 C 100/2006 a 8 C 100/2006 v obidvoch
konaniach odporca podáva opakované návrhy, ktoré sú obštrukčné, ktorými sa snaží
prerušiť konanie a snaží sa o odročenie. Konanie 7 C je prerušené do skončenia konania
vo veci 8 C, vo veci 8 C odporca podáva opakované procesné obštrukčné návrhy. Pokiaľ
sa týka označenia Okresného súdu Poprad, namietame, že vzhľadom na to, že v tejto veci už
prebiehalo konanie pred Okresným súdom Michalovce, nejedná sa o novo začaté konanie
a ohľadom už na rozbehnutú vec a rozhodnuté dokazovanie sa domnievame, že nie sú
splnené podmienky vhodnosti tak, ako to predpokladá Občiansky súdny poriadok.
Poukazujeme pritom aj na skutočnosť, že osoby, ktoré v tejto veci sú označené ako účastníci
konania, eventuálne sú označované ako svedkovia, sú v mieste Okresného súdu Michalovce
a aj z tohto dôvodu nie je vhodné, aby vec bola presunutá na Okresný súd Poprad. Zároveň
som toho názoru, že dôvody, ktoré uviedol odporca v predmetnom podaní nie sú dostatočné
na to, aby im súd vyhovel. Preto žiadame, aby tento návrh zamietol...“
Právny zástupca sťažovateľa do zápisnice o pojednávaní 2. decembra 2011
k vyjadreniu právnej zástupkyne žalobkyne uviedol:
„Ja by som v prvom rade teda uviedol, že zotrvávame na tom podanom návrhu.
Máme za to, že tento návrh je dôvodný. Chcel by som sa vyjadriť k tomu, že údajne podáva
odporca nejaké obštrukčné návrhy v konania, ktoré uvádzam vo svojom návrhu
na prikázanie veci inému súdu. Odporca v 1. rade (sťažovateľ, pozn.), ani odporca v 2.
rade nie je účastníkom konania, čiže nemôže podávať žiadne obštrukčné návrhy. Je však
pravdou, že účastníci v tejto veci v podstate čo sa týka na strane žalobcu zastupuje právna
zástupkyňa žalobcu, ktorý je totožný vo všetkých konaniach, a čo sa týka účastníkov
na strane odporcu, tak zastupujem niektorých ja, ale podstatou tohto návrhu je teda
uplatnenie zásady hospodárnosti, nakoľko veci, ktoré spolu skutkovo súvisia, týkajú
sa navrhovateľa spoločnosti Z. sú v zásade kumulované na Okresnom súde Poprad, a preto
z dôvodu hospodárnosti konania máme za to, že by bolo vhodné keby všetky konania, ktoré
sa týkajú merita veci sa viedli na tomto súde. Takže to je v krátkosti všetko...“
O návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.
6 Ndc 5/2012 z 28. februára 2012 rozhodol tak, že mu nevyhovel, lebo neboli zistené
zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia § 12 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdu
toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Podľa judikatúry všeobecných súdov (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
5 Ndc 118/2007 zo 14. decembra 2007, sp. zn. 5 Ndc 3/2008 z 5. februára 2008, sp. zn.
5 Ndc 27/2008 z 9. septembra 2008) dôvodmi vhodnosti na prikázanie veci inému súdu
sú predovšetkým také okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo
po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným ako príslušným
súdom.
V inej veci najvyšší súd uviedol (uznesenie sp. zn. 3 Ndc 29/2008 z 2. septembra
2008):
„Prikázanie (delegácia) veci z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z práva
účastníka občianskeho súdneho konania na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky), ako aj výnimku zo zákonom definovaných kritérií miestnej
príslušnosti súdu. Účelom inštitútu delegácie z dôvodu vhodnosti je predovšetkým
zabezpečenie hospodárnosti občianskeho súdneho konania alebo jeho zrýchlenie. Dôvody
delegácie môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä však osobnú, zdravotnú, sociálnu či
finančnú. Vzhľadom k charakteru delegácie ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva
a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií, musí mať
však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.
S poukazom na uvedené prichádza aplikácia ustanovenia § 12 ods. 2 O. s. p.
do úvahy len vtedy, ak sú pre to dané dôležité dôvody. Úvaha súdu o vhodnosti delegácie
preto zahŕňa posúdenie pomerov účastníkov na oboch procesných stranách, pričom
na pomery účastníka, ktorý delegáciu navrhuje, možno prihliadnuť len ak ich zohľadnenie
nebude mať negatívny dopad na ostatných účastníkov konania. Pri delegácii z dôvodu
vhodnosti treba vždy vziať na zreteľ aj predmet konania, a to, či sa miestna príslušnosť súdu
v danom konaní neriadi ustanoveniami O. s. p. o výlučnej miestnej príslušnosti;
zákonodarca totiž úpravou výlučnej miestnej príslušnosti vyjadril zámer, aby sa konanie
o určitých veciach neuskutočňovalo na súde, ktorého miestna príslušnosť by bola daná
všeobecnými kritériami (§ 84 a nasl. O. s. p.) alebo by vyplývala z možnosti účastníka
zvoliť si spomedzi dvoch miestne príslušných súdov (§ 87 O. s .p.), ale aby vec prejednal
a rozhodol práve ten súd, ktorého príslušnosť zákon stanovil odlišne podľa osobitných
kritérií, ktorým z hľadiska miestnej príslušnosti priznal prioritu.“
O správnosti týchto právnych záverov najvyššieho súdu vyslovených v iných
občianskoprávnych veciach ústavný súd nemal žiaden dôvod pochybovať.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu, ale aj z obsahu návrhu
sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z 27. apríla 2011 a napokon aj
z obsahu vyjadrení právnych zástupcov účastníkov konania (teda aj právneho zástupcu
sťažovateľa) prednesených na pojednávaní konanom okresným súdom 2. decembra 2011,
sťažovateľ odôvodnil prikázanie veci iba tým, že Okresný súd Poprad vedie konania,
ktoré majú „skutkovo a právne súvisieť“ s vecou prerokúvanou okresným súdom
pod sp. zn. 9 C 148/2003. Akékoľvek konkrétne dôvody na prikázanie veci inému súdu
v návrhu sťažovateľa absentujú, pritom sám sťažovateľ v spomenutom návrhu z 27. apríla
2011 uviedol: „Skutočnosti, ktoré opodstatňujú delegáciu veci inému súdu tohto istého
stupňa podľa citovaného zákonného ustanovenia musia byť výnimočné, závažné a musia byť
objektívnej povahy...“ Sám sťažovateľ však takéto skutočnosti v konaní pred všeobecnými
súdmi neuviedol. Zákonná podmienka prikázania veci, ktorou je jeho vhodnosť (§ 12 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku), tak zostala nesplnená.
Vzhľadom na chýbajúce konkrétne, relevantné a presvedčivé skutočnosti
odôvodňujúce potrebu delegovania veci inému súdu treba podľa názoru ústavného súdu
uznesenie najvyššieho súdu považovať za procesuálne vecne správne. To zároveň znamená,
že nevyhovením návrhu na prikázanie veci inému súdu nedošlo k porušeniu základných
práv sťažovateľa. Tým je súčasne dané aj to, že absencia odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu nedosahuje ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá je nevyhnutná
na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Tieto závery boli dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neopodstatnenosť.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy aj tým, že najvyšší súd nedodržal zákonný príkaz
ustanovenia § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď písomné vyhotovenie
uznesenia neobsahovalo označenie účastníkov konania a veci, ústavný súd poznamenáva, že
najvyšší súd vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že rozhodoval o návrhu
„žalovaného 1/“ na prikázanie veci vedenej „na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.
9 C 148/2003“ Okresnému súdu Poprad. Aj keď uznesenie najvyššieho súdu skutočne
neobsahuje konkrétne mená účastníkov konania a presné označenie veci, ústavný súd nemá
pochybnosť o tom, že z takto uvedeného výroku najvyššieho súdu je identifikácia tak
účastníkov konania, ako aj samotnej veci v konečnom dôsledku možná, a to práve z dôvodu
označenia konajúceho súdu prvého stupňa, spisovej značky a procesnej strany podávajúcej
návrh.
Podľa názoru ústavného súdu nedostatok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
rozhodne nebol takej intenzity, aby bol spôsobilý zasiahnuť do označeného základného
práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, preto aj v tejto časti sťažnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jeho
ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie
a priznať mu trovy právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu
sa týmito zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012