Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 349/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť B. K., K., Maďarská republika, t. č. vo väzbe L.,

zastúpeného advokátom JUDr. V. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva na

slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -7830

zo 7. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2013 doručená sťažnosť B. K., K., Maďarská republika, t. č. vo väzbe L. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 (ďalej len „“) a práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -7830 zo 7. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, odboru osobitného určenia (ďalej len „generálna prokuratúra“), podal 27. augusta

2012 Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) na sťažovateľa obžalobu pre

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods.

2 písm. c) a ods. 4 písm. c) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) s poukazom na a .

Konanie je okresným súdom vedené pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že až „Dňa 27. 12. 2012, teda až 122. deň od

podania obžaloby, som sa v konečnom dôsledku prvýkrát mohol s obžalobou, ktorá bola na

mňa podaná dňa 27. 08. 2012, oboznámiť v jazyku, ktorému rozumiem...“.

Prostredníctvom obhajcu podal 28. decembra 2012 sťažovateľ žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, v ktorej „poukázal na to, že priebeh konania pred okresným súdom nie

je plynulý a možno v ňom vzhliadnuť veľmi významné prieťahy.

V... žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu som osobitne poukázal na to, že

vzniknuté prieťahy nie je možné ospravedlniť, že som maďarským občanom, neovládam

slovenský jazyk a z toho plynúcou potrebou prekladu obžaloby, ktorý má necelých 65 strán,

do maďarského jazyka...“.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol okresný súd

uznesením č. k. -7803 zo 17. januára 2013 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ

preto 25. januára 2013 podal proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sťažnosť, v ktorej

opätovne poukázal na to, že „okresný súd nerešpektoval zásadu primeranosti trvania väzby

a ani obsah základného práva podľa článku 17 ods. 5 ,

a preto... väzba v žiadnom prípade netrvala nevyhnutný čas tak, ako to predpokladá § 76

ods. 1 , keďže viac ako trojmesačná nečinnosť okresného súdu, ktorý

v dotknutom štádiu konania zodpovedal za časový priebeh konania, nebola a ani nemohla

byť ničím ospravedlnená a rehabilitovaná.

Osobitne som poukázal na to, že okresný súd uznesením pribral do konania

prekladateľa z maďarského jazyka, ktorému uložil vykonať preklad obžaloby do

maďarského jazyka až dňa 15. 10. 2012, teda až 49. deň od podania obžaloby...“.

Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára

2013 rozhodol uznesením č. k. -7830 zo 7. februára 2012 tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vo svojom rozhodnutí „mojimi argumentmi

a dôvodmi proti môjmu ponechaniu vo väzbe, najmä pokiaľ ide o 49 dní od podania

obžaloby do pribratia prekladateľa na preklad obžaloby do maďarského jazyka... nijako

nevysporiadal a tieto nechal opomenuté.

Rovnako, pokiaľ ide o samotné dôvody mojej väzby, krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia neuviedol žiadne konkrétne dôvody ďalšieho trvania väzby, pričom

vlastne iba stroho konštatoval ich ďalšie trvanie; osobitne poukázal na samotnú hrozbu

vysokého trestu, ktorú napriek ustálenej judikatúre ústavného súdu... považoval za

spôsobilý väzobný dôvod v prípade tzv. útekovej väzby.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „uznesením Krajského súdu Trnava pod č. k.

-7830 bolo porušené moje základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a ods. 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Postup krajského súdu, ako aj postup okresného súdu v mojej trestnej veci možno

charakterizovať ako porušenie zásady, že väzba v konaní pred súdom môže trvať len

nevyhnutný čas...

Pritom postupom okresného súdu bolo moje právo na tlmočníka a prekladateľa

( a ) a súčasne moje

právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumiem, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti mne [čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd] celkom nepochybne porušené...

Podľa bohatej a konzistentnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa vzťahuje na rýchlosť konania pri

rozhodovaní vo veciach obmedzenia osobnej slobody obžalovaných, sú ústavne

nekonformné situácie, kedy súdy rozhodovali o žiadostiach obžalovaných približne mesiac

a viac; v prípade ústavným súdom vytýkaných lehôt sa teda jednalo o také lehoty, ktoré sa

len približujú k tretine už spomenutej, viac ako trojmesačnej nečinnosti okresného súdu

v predmetnej trestnej veci.

Celkové porušovanie mojich základných práv a slobôd v mojej trestnej

veci dokresľuje aj skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení uznesenia... č. k.

-7830 účinne nezaoberal mojimi argumentmi a dôvodmi proti môjmu

ponechaniu vo väzbe tak, ako som ich uviedol vo svojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného

súdu Trnava pod č. k. -7803; pritom podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu... orgány rozhodujúce o väzbe sú povinné sa takýmito argumentmi a dôvodmi účinne

zaoberať.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu súčasne nemožno žiadnym spôsobom

vyvodiť, z akého môjho konkrétneho konania, prípadne z akých iných konkrétnych

skutočností vyplýva existencia väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b)

a písm. c) .

Na základe týchto skutočností mám za to, že krajský súd nerešpektoval zásadu

primeranosti trvania väzby a ani obsah základného práva podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5

a podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a preto moja väzba v čase rozhodovania krajského súdu v žiadnom

prípade netrvala nevyhnutný čas tak, ako to predpokladá ,

keďže viac ako trojmesačná úplná nečinnosť okresného súdu, ako aj rozhodovanie o mojej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v trvaní 41 dní, nie sú a ani nemôžu byť ničím

ospravedlnené a rehabilitované.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom vyslovil, že sťažovateľovo „základné právo na osobnú slobodu

podľa a ods. 5 a právo na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením

Krajského súdu Trnava pod č. k. -7830 porušené,

uznesenie Krajského súdu Trnava pod č. k. -7830 zruší a vráti mu vec

na ďalšie konanie, a napokon

zaviaže Krajský súd Trnava uhradiť mi na účet môjho právneho zástupcu, K., s. r. o.,

trovy konania v sume 331,13 eur s DPH, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

V prvom rade je potrebné podotknúť, že podľa

je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv ( a 5 a

dohovoru) iba v súvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 7. februára 2013), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha

v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv v súvislosti

s inými rozhodnutiami alebo postupmi (postup a rozhodnutia okresného súdu), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné

považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval namietané

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-7830 zo 7. februára 2013.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv v niekoľkých rovinách.

Namieta jednak (1) rýchlosť konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

z 28. decembra 2012, ďalej namieta (2) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o jeho

ponechaní vo väzbe a napokon (3) nezohľadnenie prieťahov v trestnom konaní najmä

v súvislosti s prekladom obžaloby do jeho materinského jazyka, a to všetko vo vzťahu

k uzneseniu krajského súdu č. k. -7830 zo 7. februára 2013.

1. V súvislosti s urýchlenosťou konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu, resp. v tomto prípade s rýchlosťou konania o sťažnosti proti rozhodnutiu

okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby ústavný súd

poznamenáva, že v ustanoveniach a 5 a v dohovoru

týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne nález ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný súd v náleze sp. zn. , v ktorom sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4

dohovoru, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj

).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 a dohovoru teda nezodpovedá lehota počítaná na

mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) väzba má mať

striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych

intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky

výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť

v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné

a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164,

§ 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis ).

Ústavný súd zisťoval priebeh konania o žiadosti sťažovateľa z 28. decembra 2012

o jeho prepustenie z väzby na slobodu, avšak iba vo vzťahu ku konaniu krajského súdu, a to

z dôvodu, že postup okresného súdu sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, nežiadal preskúmať (pozri petit sťažnosti).

Podľa zistenia ústavného súdu po podaní sťažnosti sťažovateľom (prostredníctvom

obhajcu) 25. januára 2013 okresný súd predkladal súdny spis krajskému súdu 31. januára

2013. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením č. k. -7830 zo 7. februára

2013 a súdny spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu 11. februára 2013.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol po

7 dňoch od doručenia mu súdneho spisu okresným súdom a 11. deň krajský súd doručil

súdny spis späť okresnému súdu.

Doba, počas ktorej krajský súd disponoval vecou sťažovateľa, teda predstavuje

11 dní, čo je doba, ktorú ústavný súd v konkrétnych okolnostiach daného prípadu považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľnú, t. j. za takú, ktorá zodpovedá požiadavke

neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak, ako to má na mysli

a 5 a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe, ústavný súd uvádza:

Keďže odkazuje na zákon, pri posudzovaní jeho rešpektovania

alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným

orgánom verejnej moci, v dôsledku čoho závažné porušenie zákonnosti súčasne znamená aj

porušenie ústavnosti (m. m. ). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je preto integrálnou súčasťou zaručenej osobnej

slobody (). Ústavný súd konštatuje, že z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach

týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná

skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio decidendi (nosné

dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí

aj obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj

povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe

abstraktnej úvahy. Účelom záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť

osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie,

ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej

slobody.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať

charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti

orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané

povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok

vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. októbra 2000).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými

súdmi vrátane konania o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ). V nadväznosti na uvedené právne

názory (vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu a ESĽP) ústavný súd považoval

za potrebné opäť zdôrazniť, že predmetom konania pred krajským súdom bolo

rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -7830 zo 7. februára 2013

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 17. januára 2013, ktorým prvostupňový súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Krajský súd sa v plnej miere stotožňuje so záverom súdu I. stupňa v tom smere, že

u obžalovaného aj v štádiu konania pred súdom naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71

ods. 1 písm. a), b), c) .

Skutočnosť, že obžalovaný B. K. nie je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky,

nemá v Slovenskej republike trvalý pobyt, v súvislosti s charakterom a rozsahom trestnej

činnosti a s prihliadnutím na tú skutočnosť, že v prípade uznania viny mu hrozí za

spáchanie obzvlášť závažného zločinu trest odňatia slobody na 20 až 25 rokov, alebo trest

odňatia slobody na doživotie, sú aj podľa názoru krajského súdu konkrétnymi

skutočnosťami pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia

Rovnako charakter trestnej činnosti v spojení so zistenými skutočnosťami, ktoré

vyplývajú z výpovede chráneného svedka, sú tiež konkrétnymi skutočnosťami pre

rozhodnutie v zmysle ustanovenia

Dôvody v zmysle sa podľa názoru krajského súdu viažu

v súvislosti so zistenými konkrétnymi skutočnosťami aj k osobe samotného obžalovaného

a nielen ku charakteru trestnej činnosti. Charakteristika osoby obžalovaného, že je štátnym

príslušníkom Maďarska, že v registri trestov Maďarska má záznam, že na území Slovenskej

republiky nemá trvalý ani prechodný pobyt, v spojení s rozsahom žalovanej trestnej

činnosti, je práve tou konkrétnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje väzby v zmysle

ustanovenia “

Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že

druhostupňový súd poukázal na okolnosti rozhodné pre konštatovanie, že väzobné dôvody

podľa , a u sťažovateľa pretrvávajú, čo

v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd uviedol

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali ponechanie sťažovateľa vo väzbe. Poukázal na

to, že sťažovateľ nemá trvalý ani prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, nie je

občanom Slovenskej republiky, poukázal na charakter a rozsah páchanej trestnej činnosti,

zo spáchania ktorej je sťažovateľ podozrivý, a to v spojení s výškou trestu, ktorého uloženie

sťažovateľovi hrozí. Rovnako poukázal na zistenie relevantných skutočností z výpovede

chránenej svedkyne, ako aj na záznam v registri trestov sťažovateľa.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na skutočnosti, ako bolo o väzbe

sťažovateľa rozhodované v predošlých konaniach týkajúcich sa jeho osobnej slobody,

a o ktoré rozhodnutia oprel aj svoje závery.

Z rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne

relevantnými argumentmi dôležitými pre jeho rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby

sťažovateľa, pričom podľa názoru ústavného súdu sú právne závery krajského súdu

z ústavného hľadiska primeraným spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné

a udržateľné. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska

svojho odôvodnenia korešponduje aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý

proces (vrátane konania o obmedzenie osobnej slobody) zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Pretože krajský súd dostatočným spôsobom odôvodnil sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie, a teda toto nemožno považovať ani za nedostatočne odôvodnené alebo ani za

arbitrárne, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným rozhodnutím krajského

súdu a namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu

a bezpečnosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Napokon sťažovateľ namieta, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o jeho

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2013 nezohľadnil, že v samotnom

trestnom konaní dochádza zo strany okresného súdu k nečinnosti.

Ústavný súd uznáva, že všeobecný súd rozhodujúci o vine a treste väzobne stíhanej

osoby obvinenej z trestného činu musí konať s nevyhnutnou osobitnou starostlivosťou

a s adekvátnym úsilím túto väzobnú vec ukončiť v primeranej lehote. Svedčí o tom rovnako

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v súvislosti s namietaným

porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. Mileta Savič c. Slovenská republika – Správa

Komisie z 20. mája 1998 týkajúca sa sťažnosti č. 28409/95, Cevizovic c. Nemecko,

rozhodnutie z 29. júla 2004 týkajúce sa sťažnosti č. 49746/99, Debboub alias Husseini Ali

c. Francúzsko, rozhodnutie z 9. novembra 1999, a ďalšie). Sťažovateľ síce porušenie práva

zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru nenamietal, avšak vzhľadom na námietku porušenia

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 , ktorý vyžaduje,

aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, pritom zákon, t. j. ,

ustanovuje povinnosť vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene s tým, že väzba

v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas (§ 2 ods. 6 a § 76 ods. 1 Trestného

poriadku), sa ústavný súd zaoberal aj touto otázkou vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

zo 7. februára 2013.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral predovšetkým na

posúdenie urýchlenosti rozhodnutia prvostupňového súdu o väzbe, k čomu uviedol:

„Súd I. stupňa rozhodol o väzbe obžalovaného v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3

, podľa ktorého ak je obžalovaný vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne

a urýchlene, ak to okolnosti prípadu umožňujú tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239

ods. 1 , , , alebo , najneskôr však tak, aby postupom

podľa , došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia

lehoty , ktorá bola základnou alebo predĺženou lehoty väzby v prípravnom konaní.

Pre rozhodnutie súdu I. stupňa boli lehoty v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2, § 76

ods. 4 , a dodržané.

Podľa názoru krajského súdu aj o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na

slobodu zo dňa 28. 12. 2012 o ktorej bolo rozhodnuté dňa 17. 1. 2013 bolo rozhodnuté

v primeranej dobe s poukazom na rozsah predmetného trestného spisu, potrebu

vykonávania ďalších úkonov ako aj zaťaženosť každého sudcu v iných trestných veciach.“

Je teda pravdou, že druhostupňový súd sa otázkou nečinnosti okresného súdu

v konaní vo veci samej (o vine a treste) dostatočne nezaoberal. Urobil tak iba okresný súd

v rámci odôvodnenia svojho uznesenia č. k. -7803 zo 17. januára 2013.

Ústavný súd však už v minulosti uviedol (, , ), že

pri poskytovaní ochrany prípadnému porušeniu základného práva (konanie o sťažnosti

podľa ) ústavný súd prihliada aj na správnosť výroku napadnutého

rozhodnutia všeobecného súdu, t. j. na jeho procesuálne vecnú správnosť. Až preukázaním

nedostatku správnosti výroku napadnutého rozhodnutia by mohlo hypoteticky dôjsť

k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva, resp. vady spočívajúcej

v nedostatku dôvodov uznesenia. Iba v takomto prípade by mohla totiž táto vada

nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva aj opačný záver, t. j.

pokiaľ bolo namietané uznesenie krajského súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom

nemohlo nastať ďalšie sťažovateľom namietané porušenie jeho práva, resp. vada nedostatku

dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať

potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného porušenia. Aplikácia uvedenej judikatúry

ústavného súdu prichádza do úvahy aj v tomto prípade.

Ústavný súd pre účely získania rozhodných poznatkov nahliadol do súdneho spisu

vedeného okresným súdom pod sp. zn. a z jeho relevantnej časti zistil, že po

podaní obžaloby 27. augusta 2012 generálnou prokuratúrou okresný súd 4. septembra 2012

nariadil neverejné zasadnutie na 10. september 2012, na ktorom za prítomnosti sťažovateľa,

jeho obhajkyne, prokurátora generálnej prokuratúry a tlmočníka rozhodol podľa § 238

ods. 3 o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby

z dôvodov uvedených v , a . Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ priamo na neverejnom zasadnutí sťažnosť. (Na označenom

neverejnom zasadnutí bola sťažovateľovi a jeho obhajkyni krátkou cestou doručená

obžaloba.)

Okresný súd už 12. septembra 2012 predložil krajskému súdu súdny spis

na rozhodnutie o opravnom prostriedku sťažovateľa. Krajský súd 17. septembra 2012

nariadil neverejné zasadnutie na 25. september 2012, na ktorom uznesením č. k.

-7651 sťažnosť sťažovateľa podľa

zamietol. K vráteniu spisu okresnému súdu došlo 10. októbra 2012.

V čase rozhodovania krajského súdu okresný súd 19. a 20. septembra 2012

schvaľoval návštevu sťažovateľa vo väzbe.

Dňa 11. októbra 2012 okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu

z 25. septembra 2012 stranám trestného konania. Zároveň upovedomil Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky o vzatí sťažovateľa – cudzinca – do väzby a o podaní

obžaloby na neho, toto upovedomenie zaslal Veľvyslanectvu Maďarskej republiky

v Bratislave.

Okresný súd opatrením č. k. -7671 z 15. októbra 2012 pribral do

konania prekladateľa (neskôr aj ako tlmočníka) z jazyka maďarského PhDr. Š. H. (ďalej len

„prekladateľ“ alebo „tlmočník“) na vykonanie prekladu obžaloby z 27. augusta 2012 a

ďalších listinných dokumentov (medzi ktorými boli aj dve rozhodnutia) v lehote 5 dní od

doručenia tohto opatrenia, ktoré bolo prekladateľovi doručené 17. októbra 2012.

Ďalšími opatreniami č. k. -7675 z 19. októbra 2012, č. k 30 T 52/2012-

7678 z 24. októbra 2012 a č. k. -7681 z 30. októbra 2012 okresný súd uložil

prekladateľovi úradne preložiť listové zásielky adresované sťažovateľovi alebo ním

odosielané, a to z 11., 12. a 22. októbra 2012.

JUDr. V. B. (ďalej len „obhajca“) 30. októbra 2012 telefaxom a 31. októbra 2012

predložením originálov v mene sťažovateľa oznámil okresnému súdu prevzatie jeho

obhajoby (predložil plnú moc) a zároveň požiadal o vyhotovenie fotokópie trestného spisu.

Okresný súd 6. novembra 2012 zaslal zvolenému obhajcovi obžalobu generálnej

prokuratúry a informoval ho o rozsahu trestného spisu a cene za vyhotovenie kópie jednej

strany, zároveň nariadil predložiť trestný spis informačnému centru okresného súdu

so žiadosťou o vyhotovenie jeho fotokópie s tým, aby kontaktovali obhajcu sťažovateľa na

účel dohodnutia rozsahu vyhotovenia kópie spisu, spôsobu zaplatenia a prevzatia tejto

kópie trestného spisu. Túto žiadosť informačné centrum prevzalo 7. novembra 2012.

Okresný súd uznesením č. k. -7701 z 8. novembra 2012, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 20. novembra 2012, určil odmenu prekladateľovi za preklad

písomných dokumentov – listinných zásielok, tak ako ju prekladateľ vyčíslil v podaní

doručenom 30. októbra 2012.

Tajomníčka informačného centra okresného súdu 8. novembra 2012 zaslala e-mail

kancelárii obhajcu sťažovateľa, v ktorom ho informovala, že „Kompletný spis obsahuje viac

ako 8000 strán, vecné náklady na fotokópie by predstavovali sumu približne 1000,- €

(celková výška nákladov závisí od počtu obojstranných kópií). Vzhľadom na to, že ide

o mimoriadne veľký počet fotokópií, čo je v trestných spisoch časovo náročné, lehota na

vyhotovenie kópie kompletného spisu je do 31. 12. 2012. Ak súhlasíte s týmito podmienkami,

zašlite prosím obratom záväznú objednávku.“.

Okresný súd uznesením č. k. -7724 zo 16. novembra 2012, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 27. novembra 2012, rozhodol o určení odmeny prekladateľovi na

základe vyúčtovania doručeného 13. novembra 2012 za preklad rozhodnutí všeobecných

súdov.

Ďalšími opatreniami č. k. -7726 zo 16. novembra 2012, č. k.

-7745 z 3. decembra 2012 a č. k. -7759 z 18. decembra 2012

okresný súd uložil prekladateľovi vykonať úradný preklad listinných zásielok adresovaných

sťažovateľovi alebo odoslaných sťažovateľom, a to z 5. a 25. novembra 2012 a 5. decembra

2012.

Na základe vyúčtovaní prekladateľských úkonov doručených okresnému súdu

28. novembra 2012, 17. decembra 2012 a 31. decembra 2012 okresný súd uzneseniami

č. k. -7740 z 3. decembra 2012, č. k. -7757 z 18. decembra 2012

a č. k. -7789 z 8. januára 2012 rozhodol o určení odmeny prekladateľovi za

preklad písomných dokumentov – listových zásielok.

Pôvodná, okresným súdom ustanovená obhajkyňa sťažovateľa (JUDr. A. K.)

3. decembra 2012 predložila návrh na vykonanie dôkazov.

Prekladateľ 11. decembra 2012 doručil okresnému súdu preklad obžaloby do jazyka

maďarského spolu s vyúčtovaním a ospravedlnením za nedodržanie určenej lehoty na

preklad obžaloby z dôvodu značnej náročnosti prekladu a jeho pracovným zaťažením.

Okresný súd následne preklad obžaloby 20. decembra 2012 doručoval sťažovateľovi

s výzvou na predloženie dôkazov a nariadil hlavné pojednávanie na 31. január 2013.

Sťažovateľ preklad obžaloby prevzal 27. decembra 2012.

Dňa 28. decembra 2012 sťažovateľ (prostredníctvom zvoleného obhajcu) telefaxom

a 3. januára 2013 predložením originálu podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,

ktorú odôvodnil aj trojmesačnou úplnou nečinnosťou okresného súdu vo veci samej.

Okresný súd 7. januára 2013 nariadil neverejné zasadnutie na 14. január 2013, aby

rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. O termíne neverejného

zasadnutia 8. januára 2013 upovedomil tlmočníka o požiadal ho o oznámenie, či sa bude

môcť dostaviť na výsluch sťažovateľa. Rovnako tak okresný súd o termíne neverejného

zasadnutia informoval obhajcu sťažovateľa a generálnu prokuratúru. Všetkých uvedených,

ako aj sťažovateľa písomne predvolal a požiadal Ústav na výkon väzby L. o predvedenie

a eskortovanie sťažovateľa na neverejné zasadnutie.

Okresný súd uznesením č. k. -7786 z 8. januára 2013 rozhodol o určení

odmeny prekladateľovi za preklad obžaloby.

Zvolený obhajca sťažovateľa 11. januára 2013 oznámil, že v období od 28. februára

2013 do 12. marca 2013 bude služobne v zahraničí.

V deň neverejného zasadnutia, t. j. 14. januára 2013, tlmočník oznámil, že sa na

neverejné zasadnutie nevie dostaviť z dôvodu snehovej kalamity (neprejazdná cesta). Na

toto zasadnutie sa nedostavil ani obhajca sťažovateľa. Neúčasť tlmočníka na neverejnom

zasadnutí bola napokon dôvodom, pre ktorý okresný súd neverejné zasadnutie odročil na

17. január 2013.

Zvolený obhajca sťažovateľa 16. januára 2013 oznámil, že sa neverejného zasadnutia

nemôže zúčastniť, preto svoju neprítomnosť ospravedlnil. Okresný súd 17. januára 2013

vykonal neverejné zasadnutie v neprítomnosti obhajcu sťažovateľa. Po vyjadrení

sťažovateľa a generálnej prokuratúry okresný súd uznesením č. k. -7803

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Dňa 22. januára 2013 obhajca sťažovateľa nahliadol do trestného spisu a požiadal

o vyhotovenie fotokópií zo spisu, ktoré mu boli odovzdané 25. januára 2013.

Keďže sťažovateľ mal v konaní zvoleného obhajcu, okresný súd opatrením č. k.

-7814 z 29. januára 2013 zrušil ustanovenie jeho pôvodnej obhajkyne

JUDr. A. K., ktorá mu bola ustanovená opatrením z 2. marca 2012.

Proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2013 podal sťažovateľ 30. januára

2013 prostredníctvom obhajcu sťažnosť, ktorú taktiež odôvodnil aj nečinnosťou okresného

súdu v trestnom konaní.

Okresný súd 31. januára 2013 vykonal hlavné pojednávanie. Po výpovedi

sťažovateľa a zodpovedaní otázok generálnej prokuratúry, obhajcu a sudcu okresného súdu

sťažovateľom a po vyjadrení obhajcu bolo hlavné pojednávanie odročené na 14. marec 2013

na účel predvolania svedkov. Ešte v ten deň okresný súd predložil trestný spis krajskému

súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením

sp. zn. zo 7. februára 2013 tak, že ju zamietol a hneď 8. februára vrátil

trestný spis okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného prehľadu v trestnej veci vykonaných úkonov je zrejmé, že námietku

sťažovateľa o úplnej trojmesačnej nečinnosti okresného súdu vo veci samej od 27. augusta

2012 (podanie obžaloby) do 28. decembra 2012, resp. 3. januára 2013 (keď sťažovateľ

podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu odôvodňujúc ju nečinnosťou okresného

súdu) nemožno akceptovať. Po podaní obžaloby okresný súd v rámci trestného stíhania

prioritne riešil otázku osobnej slobody sťažovateľa (rozhodnutie o väzbe po podaní

obžaloby) tak, ako mu to prikazoval zákon – . Po vrátení súdneho spisu

z druhostupňového súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku sťažovateľa proti jeho

ponechaniu vo väzbe, okresný súd v krátkom čase uložil prekladateľovi preložiť obžalobu

do jazyka, ktorému sťažovateľ rozumie. Následne dochádzalo k prekladom viacerých

dokumentov do maďarského jazyka, s čím súviseli ďalšie úkony (pribratie prekladateľa,

rozhodnutie o jeho odmene). Taktiež bola riešená otázka vyhotovenia fotokópie trestného

spisu. Rovnako na zvolenie si obhajcu sťažovateľom okresný súd reagoval vykonaním

úkonov s tým súvisiacich. Aj keď by sa mohlo zdať, že niektoré úkony okresného súdu

priamo nesmerovali k rozhodnutiu o vine a treste sťažovateľa, nemožno tieto absolútne

izolovať od podstaty trestného konania. Aj vykonanie týchto úkonov si vyžaduje od súdu

ako takého náležitú pozornosť a určitý časový priestor, pretože bez ich vykonania by len

ťažko bolo možné v konaní pokračovať ústavne súladným spôsobom.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že sťažovateľove námietky o „viac ako

trojmesačnej úplnej nečinnosti“ okresného súdu vo veci po podaní obžaloby sa nezakladajú

na pravde, preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do základného práva sťažovateľa na osobnú

slobodu, resp. jeho práva na slobodu a bezpečnosť. A hoci krajský súd expresis verbis

vo svojom rozhodnutí túto skutočnosť priamo nekonštatoval, v konečnom dôsledku svojím

rozhodnutím takisto do označených práv sťažovateľa nezasiahol. Z tohto dôvodu ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách

sťažovateľa je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (pozri

), k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa

týmito požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013