Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 577/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Michalom Luknárom, Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 17. decembra 2014, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., p r i j í m a na ďalšie

konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 17. decembra 2014.

3. Vo zvyšnej časti návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom,

Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa (obchodná spoločnosť

MONAQ Leasing, a. s.) podala 25. júna 2013 proti sťažovateľke (žalovaná, pozn.) na

Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie, že

záložné právo zriadené k nehnuteľnostiam v katastrálnom území obce Senec bližšie

špecifikovaným v žalobe vo vlastníctve žalobkyne na základe zmluvy o zriadení záložného

práva k nehnuteľnosti č. 023/05/550088/A/048 z 24. novembra 2008 a zmluvy o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti č. 023/05/550088/A/049 z 9. marca 2009, podľa ktorých

bol vklad záložného práva do katastra nehnuteľností povolený pod č. V 941/09 z 15. apríla

2009, zaniklo (žalobný nárok 1),

pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č. 023/05/550088 uzavretej

28. novembra 2005 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 2),

pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č. 021/06/550088 uzavretej

31. októbra 2006 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 3),

záložné práva žalovanej k pohľadávkam žalobkyne zaregistrované v Notárskom

centrálnom registri záložných práv 29. novembra 2005 pod č. 17289/2005 a 31. októbra

2006 pod č. 21546/2006 v prospech žalovanej zanikli (žalobný nárok 4).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Uznesením zo dňa 20. 08. 2013, sp. zn. , OS LM spojil na

spoločné konanie (i) konanie o Žalobe vedené na OS LM pod sp. zn. a (ii)

konanie o žalobe zo dňa 16. 01. 2012 vedené na OS LM pod sp. zn. , s tým, že

konanie bolo po spojení vecí vedené pod sp. zn. (ďalej aj „Konanie na OS

LM“). OS LM vylúčil na samostatné konania žalobné nároky týkajúce sa nehnuteľností

mimo obvodu OS LM, ďalej Konanie na OS LM v časti Žalobného nároku č. 2, 3 a 4

zastavil (zatiaľ neprávoplatne) pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie Žaloby

v dotknutom rozsahu a vo zvyšnej časti Konanie na OS LM prerušil (zatiaľ neprávoplatne).

Pre úplnosť Sťažovateľ uvádza, že Žalobca podal žalobu o určenie, že záložné právo zaniklo

obsahujúcu totožné žalobné nároky ako Žalobný nárok č. 2, 3 a 4 aj na ďalšie súdy

v Slovenskej republike, pričom jednotlivé súdy na základe námietky Sťažovateľa rozhodli

tak, že konanie v časti zodpovedajúcej Žalobnému nároku č. 2, 3 a 4 zastavili pre

nedostatok právomoci alebo pre prekážku litispendencie, alebo vec v časti uvedených

žalobných nárokov postúpili na miestne príslušné súdy, resp. prerušili konania.

Uznesením zo dňa 22. 10. 2013, sp. zn. (ďalej aj „Uznesenie OS

LM“), OS LM vylúčil na samostatné konanie návrh na začatie konania zo dňa 16. 1. 2013

[Pozn. správne má byť „návrh na začatie konania zo dňa 21. 06. 2013“] v časti Žalobného

nároku č. 1, t. j. v časti žalobného nároku o určenie, že záložné právo k Nehnuteľnostiam

zaniklo. Sťažovateľovi bolo dňa 21. 11. 2013 doručené upovedomenie OS LM o postúpení

veci na OS BA III podľa , ktoré OS LM odôvodnil tým, že

predmetom Žalobného nároku č. 1 je vecné právo k nehnuteľnostiam a preto na prejednanie

veci je výlučne miestne príslušný okresný súd, v obvode ktorého sa nachádzajú tieto

nehnuteľnosti. ...

OS BA III začal vo veci, ktorá mu bola postúpená z OS LM, konať a uznesením

zo dňa 03. 11. 2014, sp. zn. 247 vyzval Sťažovateľa, aby sa k veci písomne

vyjadril. Sťažovateľ sa k veci písomne vyjadril podaním zo dňa 24. 11. 2014 (ďalej aj

„Vyjadrenie Sťažovateľa k Žalobe“) a žiadal OS BA III, aby Žalobu zamietol pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu Žalobcu na určení, že záložné právo k Nehnuteľnostiam

zaniklo a alternatívne navrhol prerušenie Konania, nakoľko v súčasnosti prebiehajú viaceré

konania medzi Sťažovateľom a Žalobcom, v ktorých sa rieši otázka, ktorá má pre

rozhodnutie súdu v Konaní zásadný význam. ...

Následne, po doručení Vyjadrenia Sťažovateľa k Žalobe na OS BA III, bolo vydané

Napadnuté uznesenie. Krajský súd v Bratislave Napadnutým uznesením rozhodol tak, že

vo veci vedenej na OS BA III pod sp. zn. je miestne príslušným OS LM

(, ). Napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne odôvodnenie. Proti

Napadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Napadnutým uznesením je v zmysle

viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu

postúpená, t. j. aj OS LM.»

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o miestnej

príslušnosti v rozpore s (ďalej len

„OSP“), keď rozhodol o tom, že miestne príslušným na prerokovanie je okresný súd.

Navyše sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a preto nie je

zrejmé, na základe akého dôvodu krajský súd aplikoval a vo vzťahu

k určeniu miestnej príslušnosti okresného súdu na prejednanie žalobného nároku o určenie,

že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo.

Sťažovateľka poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. z 22. augusta 2013, podľa ktorého

aplikácia prichádza do úvahy len v prípade spoločenstva viacerých

účastníkov alebo pri príslušnosti danej na výber podľa , a preto v konaní,

predmetom ktorého je určenie zániku záložného práva k nehnuteľnostiam, sa mal aplikovať

o výlučnej miestnej príslušnosti všeobecného súdu, v obvode ktorého sa

nehnuteľnosť nachádza.

Podľa sťažovateľky predmetom postúpenia na Okresný súd Bratislava III bol len

žalobný nárok 1 (žalobný nárok na určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo,

pozn.), a preto bol na konanie o tomto žalobnom nároku miestne príslušný Okresný súd

Bratislava III, v obvode ktorého sa nehnuteľnosti, o určenie zániku záložného práva ku

ktorým ide, nachádzajú, a teda aplikácia a neprichádza do úvahy.

Napadnutým uznesením krajského súdu tak podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej

základného práva na zákonného sudcu podľa a listiny.

Sťažovateľka poukazuje tiež na protichodné rozhodnutia krajského súdu a Krajského

súdu v Trenčíne týkajúce sa jej vecí, v ktorých tieto súdy „na právne relevantnú otázku za

rovnakých podmienok“ dali odlišnú odpoveď, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ide

o postup, ktorý je v rozpore s princípom právnej istoty.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že závery vyplývajúce z uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. a sp. zn. vydaných v rámci konaní o nariadení

predbežného opatrenia pred začatím konania pred okresným súdom medzi totožnými

účastníkmi, v ktorých vystupuje ako žalovaná, založili u nej legitímne očakávania, že

miestne príslušným na prejednanie veci by mal byť súd, v obvode ktorého sa nehnuteľnosti

nachádzajú podľa .

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd neodôvodnením napadnutého uznesenia porušil aj

jej právo podľa dohovoru, pričom „Odkaz na ustanovenie ,

v prípade, keď jeho aplikácia neprichádza do úvahy, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia,

vzbudzuje významnú právnu otázku ohľadom jeho aplikácie, ktorá zostáva neriešená.

Krajský súd v Bratislave sa pri určení miestnej príslušnosti súdu na Konanie natoľko

odchýlil od ustanovení upravujúcich miestnu príslušnosť súdov, že poprel ich účel

a význam.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(i) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a. s... na zákonného sudcu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 325

porušené bolo.

(ii) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a. s... na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 325 porušené bolo.

(iii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn.

3 325 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

(iv) Spoločnosti Poštová banka, a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 355,73 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu...“

Sťažovateľka súčasne podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhuje, aby ústavný súd

„odložil vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014,

sp. zn. 325 a

(ii) uložil Okresnému súdu Liptovský Mikuláš povinnosť vrátiť spisový materiál, ktorý

mu bol postúpený Okresným súdom Bratislava III na základe uznesenia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 325, späť na Okresný súd

Bratislava III až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 02. 04. 2015“.

Vyhovením návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu sa podľa sťažovateľky zamedzí ďalšiemu porušovaniu jej základného práva na

zákonného sudcu podľa a listiny okresným súdom, ktorý

podľa jej názoru nie je miestne príslušným súdom na konanie vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa a návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, príjme sa na ďalšie konanie

v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa sťažnosťou doručenou

ústavnému súdu 6. marca 2015 domáhala vyslovenia porušenia jej základných práv podľa

a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014, ktorým tento podľa

rozhodol o miestnej príslušnosti súdu v rozpore s

o výlučnej miestnej príslušnosti. Podľa názoru sťažovateľky „OS NZ nie je miestne

príslušný na Konanie z dôvodu, že predmet Konania sa týka zániku/existencie práva

(záložného) k Nehnuteľnostiam, kde je daná výlučná miestna príslušnosť OS BA III

podľa , nakoľko Nehnuteľnosť sa nachádza v obvode OS BA

III.“.

Ústavný súd sťažnosť uznesením sp. zn. z 13. mája 2015 odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie, aplikujúc princíp subisidiarity, podľa ktorého

sťažovateľka bude mať v ďalších štádiách súdneho konania (vo veci samej, pozn.)

k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ňou označených práv, o ktorých po ich

uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy.

Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že v konaniach ním vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. boli preskúmavané

rozhodnutia všeobecných súdov o založení miestnej príslušnosti podľa

z pohľadu toho, či rozhodnutiami všeobecných súdov, prípadne postupom v konaniach,

ktoré predchádzali týmto rozhodnutiam, (ne)došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody sťažovateľov, pričom ústavný súd preskúmaval ústavnú akceptovateľnosť

napadnutých rozhodnutí o založení miestnej príslušnosti z vecného hľadiska, t. j. či je

ústavne akceptovateľný a udržateľný výrok týchto rozhodnutí.

Obdobne rozhodoval ústavný súd aj o sťažnostiach, ktorými bola namietaná ústavná

akceptovateľnosť uznesení najvyššieho súdu (ako nadriadeného súdu) o prikázaní vecí

súvisiacich s aplikáciou , ktoré možno taktiež považovať za rozhodnutia o založení

mietnej príslušnosti (k tomu pozri , ,

a ).

Vychádzajúc z doteraz uvedeného, ústavný súd hodnotí uznesenie sp. zn.

z 13. mája 2015 ako ojedinelé vybočenie z inak ustálenej judikatúry,

v súlade s ktorou sťažnosti smerujúce proti rozhodnutiam všeobecných súdov o založení

miestnej príslušnosti neodmietne pre nedostatok svojej právomoci, ale ich podrobuje

preskúmaniu z hľadiska ústavnej udržateľnosti a akceptovateľnosti výroku týchto

rozhodnutí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že

sťažnosť spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

predpísané v , ako aj osobitné náležitosti, ktoré sú pre konanie

o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 citovaného zákona,

pričom dospel k záveru, že otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiť

v konaní vo veci samej, a preto podľa prijal sťažnosť na

ďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

Ústavný súd podľa môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal

pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Právna úprava dočasného opatrenia začlenená systematicky do šiesteho oddielu

druhej hlavy tretej časti (konanie o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa a konanie o sťažnostiach orgánov územnej

samosprávy podľa a ) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavný

súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a preto je potrebné  aj

s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby  poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným právam

sťažovateľa.

Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu

podľa listiny a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola založená miestna

príslušnosť okresného súdu na konanie o žalobnom nároku 1 žaloby doručenej okresnému

súdu 25. júna 2013.

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré

sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m.

). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu

a dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľka osvedčila existenciu predpokladov na

zabezpečenie toho, aby sa prípadný výsledok konania pred ústavným súdom nezmaril

v dôsledku ďalšieho postupu v zmysle záverov citovaného uznesenia, podľa ktorých vo veci

vedenej „na Okresnom súde Bratislava III v Bratislave pod sp. zn. ,

predtým na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. je miestne

príslušným súdom Okresný súd Liptovský Mikuláš (, )“. Bez tohto

zabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť v prípade

vyslovenia neústavnosti napadnutého uznesenia krajského súdu k vážnej ujme na strane

sťažovateľky, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť následkom

odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľky na rozhodnutie

o dočasnom opatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

Ústavný súd preto v súlade s citovaným odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Uložené dočasné opatrenie podľa zanikne

najneskoršie ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci

samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

Keďže ústavný súd vyhovel návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšou formálnou časťou

návrhu sťažovateľky na prijatie dočasného opatrenia, ktorej vo svojej podstate chýba

zabezpečovací charakter, a uložiť okresnému súdu povinnosť „vrátiť spisový materiál, ktorý

mu bol postúpený Okresným súdom Bratislava III na základe uznesenia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 325, späť na Okresný súd

Bratislava III až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o sťažnosti Sťažovateľa“ (bod 3 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015