Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 577/2015
PDF · 363.03 KB
No categories available
II. ÚS 577/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti
zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom,
Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014, za účasti
Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
Základné právo obchodnej spoločnosti , na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom,
Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa (obchodná
spoločnosť ) podala Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len
„okresný súd“) 25. júna 2013 proti sťažovateľke ako žalovanej žalobu o určenie, že
- záložné právo zriadené k nehnuteľnostiam evidovaným na
vedenom Katastrálnym úradom v , Správou katastra vo vlastníctve
žalobkyne na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
č. z 24. novembra 2008 a zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnosti č. z 9. marca 2009, podľa ktorých bol vklad
záložného práva do katastra nehnuteľností povolený pod č. z 15. apríla 2009,
zaniklo (žalobný nárok 1),
- pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č.
uzavretej 28. novembra 2005 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 2),
- pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č.
uzavretej 31. októbra 2006 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 3),
- záložné práva žalovanej (sťažovateľka) k pohľadávkam žalobkyne zaregistrované
v Notárskom centrálnom registri záložných práv 29. novembra 2005 pod č.
a 31. októbra 2006 pod č. v prospech žalovanej zanikli z 21. júna 2013 [žalobný
nárok 4 (spolu ďalej aj „žaloba z 21. júna 2013“)]; konanie o žalobe žalobkyne bolo
okresným súdom vedené pod sp. zn. 9 Cb 137/2013.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
2
«Uznesením zo dňa 20. 08. 2013, sp. zn. 9 Cb/137/2013-117, OS LM spojil na
spoločné konanie (i) konanie o Žalobe vedené na OS LM pod sp. zn. 9 Cb/137/2013
a (ii) konanie o žalobe zo dňa 16. 01. 2012 vedené na OS LM pod sp. zn. 9 Cb/14/2013,
s tým, že konanie bolo po spojení vecí vedené pod sp. zn. 9 Cb/14/2013 (ďalej aj „Konanie
na OS LM“). OS LM vylúčil na samostatné konania žalobné nároky týkajúce sa
nehnuteľností mimo obvodu OS LM, ďalej Konanie na OS LM v časti Žalobného nároku
č. 2, 3 a 4 zastavil (zatiaľ neprávoplatne) pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie
Žaloby v dotknutom rozsahu a vo zvyšnej časti Konanie na OS LM prerušil (zatiaľ
neprávoplatne). Pre úplnosť Sťažovateľ uvádza, že Žalobca podal žalobu o určenie, že
záložné právo zaniklo obsahujúcu totožné žalobné nároky ako Žalobný nárok č. 2, 3 a 4 aj
na ďalšie súdy v Slovenskej republike, pričom jednotlivé súdy na základe námietky
Sťažovateľa rozhodli tak, že konanie v časti zodpovedajúcej Žalobnému nároku č. 2, 3 a 4
zastavili pre nedostatok právomoci alebo pre prekážku litispendencie, alebo vec v časti
uvedených žalobných nárokov postúpili na miestne príslušné súdy, resp. prerušili konania.
Uznesením zo dňa 22. 10. 2013, sp. zn. 9 Cb/14/2013-279 (ďalej aj „Uznesenie
OS LM“), OS LM vylúčil na samostatné konanie návrh na začatie konania zo dňa
16. 1. 2013 [Pozn. správne má byť „návrh na začatie konania zo dňa 21. 06. 2013“] v časti
Žalobného nároku č. 1, t. j. v časti žalobného nároku o určenie, že záložné právo
k Nehnuteľnostiam zaniklo. Sťažovateľovi bolo dňa 21. 11. 2013 doručené upovedomenie
OS LM o postúpení veci na OS BA III podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP, ktoré OS LM
odôvodnil tým, že predmetom Žalobného nároku č. 1 je vecné právo k nehnuteľnostiam
a preto na prejednanie veci je výlučne miestne príslušný okresný súd, v obvode ktorého sa
nachádzajú tieto nehnuteľnosti. ...
OS BA III začal vo veci, ktorá mu bola postúpená z OS LM, konať a uznesením
zo dňa 03. 11. 2014, sp. zn. 25 Cb/131/2013-247 vyzval Sťažovateľa, aby sa k veci písomne
vyjadril. Sťažovateľ sa k veci písomne vyjadril podaním zo dňa 24. 11. 2014 (ďalej aj
„Vyjadrenie Sťažovateľa k žalobe“) a žiadal OS BA III, aby Žalobu zamietol pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu Žalobcu na určení, že záložné právo k Nehnuteľnostiam
zaniklo a alternatívne navrhol prerušenie Konania, nakoľko v súčasnosti prebiehajú viaceré
konania medzi Sťažovateľom a Žalobcom, v ktorých sa rieši otázka, ktorá má pre
rozhodnutie súdu v Konaní zásadný význam.
Následne, po doručení Vyjadrenia Sťažovateľa k Žalobe na OS BA III, bolo vydané
Napadnuté uznesenie. Krajský súd v Bratislave Napadnutým uznesením rozhodol tak, že
vo veci vedenej na OS BA III pod sp. zn. 25 Cb/131/2013 je miestne príslušným OS LM
(§ 11 ods. 1, 2 OSP). Napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne odôvodnenie. Proti
Napadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Napadnutým uznesením je v zmysle
§ 105 ods. 3 OSP viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu
postúpená, t. j. aj OS LM.»
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o miestnej
príslušnosti v rozpore s § 88 ods. 1 písm. h) v tom čase platného a účinného Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď rozhodol o tom, že miestne príslušným na
prerokovanie je okresný súd. Navyše sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie nie je
odôvodnené, a preto nie je zrejmé, na základe akého dôvodu krajský súd aplikoval § 11
ods. 1 a 2 OSP vo vzťahu k určeniu miestnej príslušnosti okresného súdu na prerokovanie
žalobného nároku o určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo.
Podľa sťažovateľky predmetom postúpenia veci Okresnému súdu Bratislava III bol
len žalobný nárok 1 (žalobný nárok na určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo,
pozn.), a preto bol na konanie o tomto žalobnom nároku miestne príslušný Okresný súd
Bratislava III, v obvode ktorého sa nehnuteľnosti, o určenie zániku záložného práva
ku ktorým ide, nachádzajú, a teda aplikácia § 11 ods. 1 a 2 OSP neprichádza do úvahy.
Napadnutým uznesením krajského súdu tak podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd neodôvodnením napadnutého uznesenia porušil aj
jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom „Odkaz na ustanovenie § 11 ods. 1, 2 OSP
v prípade, keď jeho aplikácia neprichádza do úvahy, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia,
vzbudzuje významnú právnu otázku ohľadom jeho aplikácie, ktorá zostáva neriešená.
Krajský súd v Bratislave sa pri určení miestnej príslušnosti súdu na Konanie natoľko
odchýlil od ustanovení OSP upravujúcich miestnu príslušnosť súdov, že poprel ich účel
a význam.“.
4
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„(i) Základné právo spoločnosti .. na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325
porušené bolo.
(ii) Základné právo spoločnosti .. na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 porušené bolo.
(iii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn.
3 Ncb/57/2014-325 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
(iv) .. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 355,73 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu...“
Sťažovateľka súčasne podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) navrhuje, aby ústavný súd
„odložil vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014,
sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325 a
(ii) uložil Okresnému súdu Liptovský Mikuláš povinnosť vrátiť spisový materiál,
ktorý mu bol postúpený Okresným súdom Bratislava III na základe uznesenia Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 3 Ncb/57/2014-325, späť na Okresný súd
Bratislava III až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 02. 04. 2015“.
Vyhovením návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu sa podľa sťažovateľky zamedzí ďalšiemu porušovaniu jej základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny okresným súdom, ktorý
podľa jej názoru nie je miestne príslušným súdom na konanie vo veci.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 577/2015-16
z 10. septembra 2015 ju prijal na ďalšie konanie, pričom zároveň odložil vykonateľnosť
uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014 a vo zvyšnej časti
návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení nevyhovel.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,
aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3431/15 z 13. októbra 2015
doručenom ústavnému súdu 14. októbra 2015 uviedol tieto skutočnosti:
„Okresný súd Bratislava III dňa 04. 12. 2014 predložil vec Krajskému súdu
v Bratislave ako nadriadenému súdu v zmysle ustanovenia § 105 ods. 3 O. s. p. na
rozhodnutie miestnej príslušnosti súdu v právnej veci navrhovateľa:
.. proti odporcovi: .. o určenie zániku záložného práva, vedenej na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 25 Cb/131/2013 a predtým na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 9 Cb/14/2013.
Okresný súd Bratislava III vyslovil nesúhlas s postúpením veci Okresným súdom
Liptovský Mikuláš z dôvodu, že návrh na začatie konania má päť samostatných petitov,
pričom nie všetky sa týkajú nehnuteľností, keďže zánik záložného práva k nehnuteľnostiam
je iba jednou zo sporných otázok riešených medzi účastníkmi konania popri otázke,
či pohľadávky odporcu zo zmluvy o úvere č. a č. zanikli
započítaním. Vzhľadom na uvedené Okresný súd Bratislava III namietol ustanovenie § 88
ods. 2 písm. h) O. s. p. /správne § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p./, na základe ktorého Okresný
súd Liptovský Mikuláš dňa 26. 11. 2013 postúpil vec Okresnému súdu Bratislava III, keď
uznesením č. k. 9 Cb/14/2013-279 zo dňa 22. 10. 2013 vylúčil na samostatné konanie návrh
navrhovateľa zo dňa 16. 01. 2013 v časti nároku o určenie, že záložné právo zriadené
k nehnuteľnostiam, zapísaných na , katastrálne územie , na
základe Zmluvy č. zo dňa 24. 11. 2008 a Zmluvy
č. zo dňa 09. 03. 2009, zaniklo. Okresný súd Bratislava III uviedol, že
6
jednotlivé záložné práva k nehnuteľnostiam i pohľadávkam boli zriadené na zabezpečenie
pohľadávok z vyššie uvedených úverových zmlúv, a preto je zrejmé, že posúdenie zániku
záložných práv (predmet posudzovanej veci) závisí od posúdenia platnosti zániku
pohľadávok odporcu započítaním, a to vzhľadom na akcesorickú povahu záložného práva.
Z uvedených dôvodov Okresný súd Bratislava III dospel k záveru, že vylúčenie vecí a ich
postúpenie na samostatné konanie súdom (aj Okresnému súdu Košice II), v obvode ktorých
sa nehnuteľnosti nachádzajú, je jednak nehospodárne, ale aj v rozpore s princípom právnej
istoty účastníkov konania, nakoľko v minimálne troch samostatných konaniach na troch
samostatných súdoch sa bude rozhodovať o práve vychádzajúcom z rovnakého návrhu na
začatie konania, majúc na zreteli skutočnosť, že každý súd by mohol rozhodnúť iným
spôsobom.
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k . 3 Ncb/57/2014-325 zo dňa 17. 12. 2014
rozhodol, že na konanie v predmetnej veci je miestne príslušný Okresný súd Liptovský
Mikuláš v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1, 2 O. s. p.
Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 O. s, p., konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je
vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia
konania, a trvá až do jeho skončenia.
Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 O. s. p., ak je miestne príslušných niekoľko súdov,
môže sa konať na ktoromkoľvek z nich.
V posudzovanej veci j e nesporné, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania
domáha viacerých nárokov, ktoré relativizujú založenie miestnej príslušnosti súdu výlučne
podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p. (Osobitná výlučná miestna príslušnosť, ktorú
súd skúma podľa ustanovenia § 105 ods. 1 prvá veta O. s. p.) a neumožňujú jej založenie
iba na jednom príslušnom súde.
V zmysle citovaného ustanovenia § 11 ods. 2 O. s. p. rozhodol tunajší súd vzhľadom
na predmet posudzovanej veci, ktorý zakladá tak miestnu príslušnosť Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, ako aj miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava III, že miestne
príslušným na konanie vo veci je súd, na ktorý navrhovateľ zrejme svoj návrh na začatie
konania podal, t. j. Okresný súd Liptovský Mikuláš, čím sa tunajší súd stotožnil s názorom
Okresného súdu Bratislava III a nepriamo skonštatoval opodstatnenosť jeho nesúhlasu
s postúpením veci.“
Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
Dňa 20. októbra 2015 ústavný súd žalobkyni ako osobe, ktorá môže byť rozhodnutím
vo veci sťažnosti dotknutá na svojich právach, zaslal sťažnosť a vyjadrenie predsedu
krajského súdu z 13. októbra 2015 na prípadné zaujatie stanoviska. Podaním doručeným
ústavnému súdu 22. decembra 2015 sťažovateľka a žalobkyňa požiadali o prerušenie
konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 577/2015 z dôvodu prebiehajúceho
mimosúdneho urovnania sporov, ktoré medzi sťažovateľkou a žalobkyňou v tom čase
prebiehali. Pre prípad nevyhovenia žiadosti o prerušenie konania sťažovateľka a žalobkyňa
požiadali ústavný súd, aby o sťažnosti prednostne nerozhodoval. Vzhľadom na uplynutie
predpokladanej doby na prijatie výsledku mimosúdneho rokovania ústavný súd žalobkyňu
podaním zo 7. júna 2016 vyzval na oznámenie, či k mimosúdnej dohode došlo, a na
prípadné zaujatie stanoviska k sťažnosti doručenej 29. októbra 2015. Žalobkyňa ústavný súd
8. júla 2016 informovala o tom, že mimosúdne rokovania medzi ňou a sťažovateľkou stále
prebiehajú.
Vzhľadom na oznámenie žalobkyne a s prihliadnutím na skutočnosť, že prípadné
rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti nebude predstavovať prekážku mimosúdnemu
rokovaniu medzi sťažovateľkou a žalobkyňou, ústavný súd žalobkyňu podaním
z 15. augusta 2016 vyzval na prípadné zaujatie stanoviska k sťažnosti. Žalobkyňa sa
v lehote určenej na zaujatie stanoviska a ani do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti
k sťažnosti nevyjadrila.
Dňa 10. októbra 2016 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa
vyjadril k vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedu
krajského súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
8
Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 25. októbra 2016
oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniam predsedu krajského
súdu, s ktorými nesúhlasí, predovšetkým uviedol:
«Zdôrazňujeme, že aplikáciou § 11/2 Občianskeho súdneho poriadku v napadnutom
uznesení krajský súd obišiel ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o výlučnej
miestnej príslušnosti. Pritom poukazujeme aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v otázke miestnej príslušnosti v skutkovo totožných konaniach. Najvyšší súd
v týchto rozhodnutiach uviedol, že „v predmetnej veci skutočne nemožno aplikovať § 11
ods. 2 OSP, podľa ktorého ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na
ktoromkoľvek z nich. Citované ustanovenie možno aplikovať len v prípade spoločenstva
viacerých účastníkov alebo pri príslušnosti danej na výber v zmysle § 87 OSP.
V prejednávanej veci však o žiaden z uvedených prípadov nejde. Predmetom konania je
určenie zániku záložného práva k navrhovateľom špecifikovaným nehnuteľnostiam, kedy je
na mieste aplikácia § 88 písm. h) OSP o výlučnej miestnej príslušnosti súdu, v obvode
ktorého je nehnuteľnosť.“ Z uvedeného vyplýva, že postupom krajského súdu došlo
k odňatiu jej zákonnému sudcovi vecne a miestne príslušného súdu, a tým
k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie, čo je ústavne neudržateľné.»
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podstata argumentácie sťažovateľky, ktorou odôvodňuje namietané porušenie svojich
základných práv podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, spočíva v tom, že krajský súd rozhodol napadnutým uznesením o miestnej
príslušnosti v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku platného
a účinného v čase rozhodovania krajského súdu [predovšetkým § 88 ods. 1 písm. h) OSP].
Sťažovateľka namieta aj nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,
z ktorého podľa nej nie je zrejmé, na základe akého dôvodu krajský súd aplikoval § 11
ods. 1 a 2 OSP vo vzťahu k určeniu miestnej príslušnosti okresného súdu na prerokovanie
žalobného nároku na určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo.
V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri ústavnom prieskume sťažnosti sťažovateľky ústavný súd vychádzal zo svojej
konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený
a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,
v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené
základné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).
10
Ústavný súd ďalej vo všeobecnej rovine uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu
musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
vyvoditeľným z príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom,
najmä v súlade s právom na prístup na súd a právom na spravodlivé prejednanie veci,
pozn.). Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že dohovor a k nemu sa
vzťahujúca judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) predstavujú pre
vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej
úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených
v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito
orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé
súdne konanie“ (m. m. I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni patrí teda
predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti,
ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä z toho hľadiska, či závery
všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú dostatočne odôvodnené, či nie
sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy,
ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by
rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade
a aplikácii právnej normy alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom
konania.
Rešpektujúc judikatúru ESĽP, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále
pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich
garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite
odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,
že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na interpretáciu
čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôrazňuje, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje súd uviesť dôvody
svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti od povahy
rozhodnutia. Vzhľadom na nevyhnutnosť prihliadať inter alia na rôznorodosť vyjadrení
účastníkov konania a procesnoprávne predpisy platné v tom-ktorom štáte, môže byť otázka
posúdenia porušenia povinnosti všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dôvody vyplývajúce
z čl. 6 ods. 1 dohovoru, posúdená len s prihliadnutím na okolnosti prípadu (rozsudok ESĽP
vo veci Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, ods. 29).
12
V nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny ústavný súd považuje za
nevyhnutné zdôrazniť, že základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte
jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto
základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude
rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré
sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým
sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol
vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m.
I. ÚS 239/04). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,
ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,
a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené
z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie vecí jednotlivým sudcom
alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý
určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne
príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne všeobecný súd rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného
hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej napadnuté uznesenie krajského
súdu trpí nedostatkom odôvodnenia, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že ústavná
akceptovateľnosť rozhodnutí všeobecných súdov o miestnej príslušnosti vo veci konajúcich
súdov bola predmetom konania o zjednotení odchýlnych právnych názorov senátov
ústavného súdu v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde. Uznesením ústavného súdu sp. zn.
PLz. ÚS 1/2013 z 13. februára 2013 bol zamietnutý návrh na zjednotenie odchylných
právnych názorov senátov ústavného súdu:
„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je primerane
odôvodnené, je z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný
súd Slovenskej republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu
o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho
vecnú správnosť.“
Plénum ústavného súdu týmto hlasovaním zároveň (nepriamo) v zásade vyjadrilo
súhlas s postupom a právnymi názormi, ktoré sa uplatnili v porovnateľných veciach
I. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 207/07) a III. senátu ústavného
súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 228/06). Rešpektujúc záver pléna ústavného súdu
vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu, boli právne
názory vyjadrené v označených veciach I. senátu a III. senátu ústavného súdu uplatnené
aj vo veci sťažovateľky.
Ústavný súd sa s prihliadnutím na sťažovateľkou uplatnenú argumentáciu
predovšetkým sústredil na posúdenie, či napadnuté uznesenie krajského súdu možno
považovať za ústavne akceptovateľné z vecného hľadiska, t. j. či je ústavne akceptovateľný
a udržateľný jeho výrok, v zmysle ktorého je na prerokovanie veci miestne príslušný
okresný súd. Až samotná vecná nesprávnosť výroku napadnutého uznesenia
by v okolnostiach posudzovanej veci mohla totiž viesť k záveru o jeho ústavnej
neakceptovateľnosti (a teda k vysloveniu porušenia práv označených sťažovateľkou), a to aj
bez ohľadu na ďalšie nedostatky vytýkané mu sťažovateľkou (nedostatok odôvodnenia).
Na druhej strane, pokiaľ by ústavný súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého
uznesenia (jeho výroku), potom by nedostatok jeho odôvodnenia v okolnostiach
14
posudzovanej veci nemusel dosiahnuť ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by zakladala dôvod
vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru (k tomu pozri
m. m. I. ÚS 207/07).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „vo veci vedenej na
Okresnom súde Bratislava III v Bratislave pod sp. zn. 25 Cb/131/2013, predtým na
Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 9 Cb/14/2013 je miestne príslušným súdom
Okresný súd Liptovský Mikuláš (§ 11 ods. 1, 2 O. s. p.)“.
S prihliadnutím na už uvedené východiská sa ústavný súd zameral na posúdenie
vecnej správnosti výroku napadnutého uznesenia, ktorá môže mať v intenciách judikatúry
ústavného súdu zásadný význam pre posúdenie jeho ústavnej (ne)akceptovateľnosti, a teda
aj pre vyslovenie porušenia práv označených sťažovateľkou.
Podľa § 11 ods. 1 OSP konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne
príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až
do jeho skončenia.
V súlade s § 11 ods. 2 OSP ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať
na ktoromkoľvek z nich.
Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému
návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.
V súlade s § 88 ods. 1 písm. h) OSP namiesto všeobecného súdu odporcu je na
konanie príslušný súd, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej,
ak nie je daná príslušnosť podľa písmena b) [namiesto všeobecného súdu odporcu je na
konanie príslušný súd, ktorý rozhodoval o rozvode, ak ide o vyporiadanie manželov
po rozvode ich bezpodielového spoluvlastníctva alebo iného majetku, alebo o zrušenie
spoločného nájmu bytu].
V súlade s § 74 ods. 2 OSP príslušný na nariadenie predbežného opatrenia je súd,
ktorý je príslušný na konanie o veci.
Vzhľadom na zjavnú stručnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
ústavný súd považoval za nevyhnutné v ďalšom poukázať na relevantné skutkové okolnosti,
ktoré dotvárajú celkový obraz o dôvodoch, ktoré krajský súd viedli k rozhodnutiu o založení
miestnej príslušnosti okresného súdu.
Podaním z 23. novembra 2012, doplneným 30. novembra 2012, sa žalobkyňa
prostredníctvom okresného súdu domáhala nariadenia predbežných opatrení, a to uložiť
sťažovateľke povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k výkonu záložného
práva zriadeného v jej prospech na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobkyne, a to
nehnuteľnostiach bližšie špecifikovaných v samotnom podaní nachádzajúcich sa
v katastrálnom území Šamorín, Bratislava-Staré Mesto, Spišská Nová Ves, Partizánske,
Štós, Senec (nehnuteľnosti evidované na vedenom Katastrálnym
úradom v pozn.), Liptovský Mikuláš, Bratislava-Rača,
Nové Zámky, Prievidza, Bratislava-Podunajské Biskupice, Banská Belá, Košice-Sídlisko
KVP, Humenné, Bratislava-Ružinov, Žilina, Košice-Staré Mesto, Veľký Biel, Banská
Bystrica, Báč, Žiar nad Hronom, Veľké Leváre a Topoľčany inter alia na základe zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. z 24. novembra 2008
a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. z 9. marca
2009 (ďalej len „návrh na nariadenie predbežného opatrenia z 23. novembra 2012“).
Žalobkyňa v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 23. novembra 2012 zdôraznila,
že sa mieni domáhať určenia zániku záložného práva.
Okresný súd návrh žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia pôvodne viedol
pod sp. zn. 9 Cb 232/2012, pričom uzneseniami č. k. 9 Cb 232/2012-224 z 28. novembra
2012 a č. k. 9 Cb 232/2012-322 zo 4. decembra 2012 vylúčil v súlade s § 112 ods. 2 OSP na
samostatné konanie návrh týkajúci sa nehnuteľností označených v návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia z 23. novembra 2012 nachádzajúcich sa mimo územného obvodu
okresného súdu. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia z 23. novembra 2012 týkajúci
16
sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam evidovaným na
vedenom Katastrálnym úradom v Správou katastra vo vlastníctve
žalobkyne bol po vylúčení zapísaný pod sp. zn. 9 Cb 254/2012 a vec bola podľa § 105
ods. 1 a 2 OSP postúpená na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Pezinok, ktorý
vec viedol pod sp. zn. 36 Cb 200/2012, pričom podľa § 105 ods. 3 OSP vyslovil
s postúpením veci nesúhlas a vec predložil 28. januára 2013 na rozhodnutie krajskému súdu.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Ncb 7/2013 z 31. januára 2013 rozhodol, že miestne
príslušným súdom na rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
z 23. novembra 2012, ktoré sa týka nehnuteľností evidovaných na
vedenom Katastrálnym úradom v Správou katastra vo vlastníctve
žalobkyne, je okresný súd. Na základe uvedeného bola vec postúpená na prerokovanie
a rozhodnutie okresnému súdu 18. marca 2013.
Po postúpení veci okresnému súdu tento o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia z 23. novembra 2012 rozhodol uznesením č. k. 9 Cb 61/2013-539 z 27. mája 2013
(ďalej len „uznesenie z 27. mája 2013“) tak, že mu vo vzťahu k výkonu záložného práva
zriadeného v prospech sťažovateľky k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne
evidovaným na vedenom Katastrálnym úradom v ,
Správou katastra vyhovel. O odvolaní sťažovateľky zo 17. júna 2013 rozhodol
Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 13 Cob 211/2013 z 11. júla 2013 (ďalej len
„uznesenie z 11. júla 2013“) tak, že uznesenie okresného súdu z 27. mája 2013
v napadnutých výrokoch II, IV, V, VI a VII týkajúcich sa nariadeného predbežného
opatrenia, ktorým bola:
- II ‒žalovanému uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich
k výkonu záložných práv, pôvodne zabezpečujúcich zmluvu o úvere č.
z 28. novembra 2005 a zmluvu o úvere č. z 31. októbra 2006, a to až do
právoplatného rozhodnutia vo veci samej,
- IV ‒žalovanému uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich
k výkonu záložného práva zaregistrovaného v Notárskom registri centrálnych záložných
práv pod č. 1 z 29. novembra 2005, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci
samej,
- V ‒žalovanému uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich
k výkonu záložného práva zaregistrovaného v Notárskom registri centrálnych záložných
práv pod č. 21546/2006 z 31. októbra 2006,
- VI ‒žalovanému uložený zákaz prijímať akékoľvek plnenia (inkasá) od dlžníkov
žalobcu uhrádzaných na základe jednotlivých zmlúv o nájme s následnou možnosťou kúpy
prenajatej veci, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej,
- VII ‒žalovanému uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich
k uplatneniu nárokov ako oprávneného z Notárskej zápisnice napísanou notárkou
pod č. ,
z notárskej zápisnice napísanej notárskou 31. októbra 2006 pod
č. , a to najmä podania návrhu
na vykonanie exekúcie, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, zrušil
a konanie zastavil.
Uznesenie okresného súdu z 27. mája 2013 bolo zároveň uznesením krajského súdu
z 11. júla 2013 zmenené v napadnutých výrokoch I a III tak, že návrh na nariadenie
predbežného opatrenia vo veci úkonov týkajúcich sa výkonu záložného práva zriadeného
v prospech sťažovateľky k nehnuteľnostiam evidovaným na ,
katastrálne územie , obec na základe zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnosti č. z 24. novembra 2008 a zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti č. z 9. marca 2009 krajský súd
zamietol.
Z uznesenia krajského súdu z 11. júla 2013 vyplýva, že žalobkyňa splnila vecnú
podmienku uloženú jej uznesením okresného súdu z 27. mája 2013, na základe ktorej
podala 25. júna 2013 okresnému súdu žalobu, súčasťou ktorej boli žalobné nároky 1 až 4,
pričom žalobným nárokom 1 sa žalobkyňa domáhala určovacieho výroku, že záložné právo
zriadené k nehnuteľnostiam evidovaným na vedenom Katastrálnym
úradom v , Správou katastra vo vlastníctve žalobkyne na základe zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. z 24. novembra 2008
a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. z 9. marca
18
2009, podľa ktorých bol vklad záložného práva do katastra nehnuteľností povolený
pod č. V-941/09 z 15. apríla 2009, zaniklo.
Z dôvodu, že sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 27. mája
2013 namietala okrem iného aj miestnu nepríslušnosť okresného súdu rozhodnúť vo veci
predbežného opatrenia, krajský súd k tejto námietke vo svojom uznesení z 11. júla 2013
zdôraznil, že otázka miestnej príslušnosti okresného súdu vo veci predbežného nariadenia
z 23. novembra 2012 konať a rozhodnúť bola vyriešená uznesením krajského súdu sp. zn.
3 Ncb 7/2013 z 31. januára 2013, ktorým bol okresný súd určený ako miestne príslušný na
prerokovanie veci.
Keďže otázka miestnej príslušnosti bola vo veci nariadenia predbežného opatrenia
vyriešená uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ncb 7/2013 z 31. januára 2013, podľa ktorého
bola miestna príslušnosť daná okresnému súdu, v súlade s § 74 ods. 2 OSP bol okresný súd
príslušný aj na konanie o veci samej, t. j. vo veci žaloby doručenej okresnému súdu
25. júna 2013, ktorá bola následne predmetom konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 9 Cb 14/2013.
Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.
V zmysle § 11 ods. 1 OSP sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne
príslušný; príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá
až do jeho skončenia. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú až do skončenia konania
rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú v čase začatia konania a trvajú až do jeho skončenia.
Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní súdnej
príslušnosti raz určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností,
ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje zákon
(porovnaj tiež R 3/1980).
Konanie sa začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, pričom ak po začatí konania dôjde k zmene tých skutočností, na
základe ktorých sa určila miestna príslušnosť, nemá táto zmena vplyv na určenie miestnej
príslušnosti súdu. Vzhľadom na uvedené je všeobecný súd povinný skúmať okolnosti
určujúce miestnu príslušnosť ku dňu začatia konania. V konkrétnych okolnostiach veci boli
pre určenie miestnej príslušnosti rozhodujúce okolnosti ku dňu doručenia návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia z 23. novembra 2012, o ktorých rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Ncb 7/2013 z 31. januára 2013 o založení miestnej príslušnosti
okresného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa návrh na nariadenie predbežného opatrenia
pred podaním žaloby doručenej okresnému súdu 25. júna 2013 podala okresnému súdu,
ktorý bol v čase začatia konania miestne príslušným súdom v súlade so záverom
vyjadreným v uznesení krajského súdu sp. zn. 3 Ncb 7/2013 z 31. januára 2013, je záver
prezentovaný v napadnutom uznesení krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného
súdu na prejednanie žaloby doručenej okresnému súdu 25. júna 2013 v súlade s § 74
ods. 2 OSP vecne správny.
Ústavný súd v okolnostiach veci prihliadol predovšetkým na vecnú správnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu, v súlade s ktorým je miestne príslušným na
rozhodnutie vo veci okresný súd. Vychádzajúc zo skutočnosti, že procesný postup vo veci
sťažovateľky nadväzujúci na napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru
ústavného súdu vecne správny (vec prerokúva a bude o nej na prvom stupni rozhodovať
okresný súd), možno považovať napadnuté uznesenie (aj pri konštatovaní jeho nedostatku
spočívajúcom v absencii odôvodnenia) z ústavného hľadiska za udržateľné (porovnaj závery
vyjadrené vo veciach I. ÚS 207/07 a III. ÚS 228/06).
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym záverom krajského súdu vyjadreným
vo výroku napadnutého uznesenia nestotožňuje, nemôže sama osobe viesť k záveru
o arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny záver svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom
právnych názorov krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, aby sa tento natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného
súdu je predmetný právny záver krajského súdu z ústavného hľadiska udržateľný. Nemožno
20
ho teda považovať za taký, ktorého účinky by boli v okolnostiach posudzovanej veci
nezlučiteľné s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť,
že vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu by jeho zrušenie
nadväzujúce nerozlučne na prípadný výrok ústavného súdu o porušení sťažovateľkou
označeného práva (prvá veta čl. 127 ods. 2 ústavy) bolo prejavom nadmerného formalizmu,
keďže po vrátení veci na ďalšie konanie by krajský súd aj v kontexte s právnymi názormi
ústavného súdu vyjadrenými v tomto uznesení musel rozhodnúť identicky, t. j. rozhodnúť
tak, že vo veci je miestne príslušný okresný súd.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by
mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označeného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
Pokiaľ ústavný súd dospel v súvislosti s posudzovaním vecnej správnosti
napadnutého uznesenia krajského súdu k záveru, že ním (vzhľadom na už uvedenú
argumentáciu) nedošlo k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak potom tento záver platí obdobne aj pre časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie krajského súdu
je podľa názoru ústavného súdu vecne správne, ani hypoteticky nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, keďže vo veci rozhoduje
vecne, miestne a funkčne príslušný všeobecný súd.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky podľa ústavy
a listiny ani práva podľa dohovoru, nerozhodoval už o jej ďalších návrhoch z dôvodu,
že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred
ústavným súdom.
S prihliadnutím na § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie o odklade
vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Ncb 57/2014 zo 17. decembra 2014,
o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 577/2015-16 z 10. septembra 2015,
zanikne nadobudnutím právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017
22