Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 577/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti

zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom,

Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. decembra 2014, za účasti

Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

Základné právo obchodnej spoločnosti , na zákonného sudcu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 17. decembra 2014 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom,

Zvolenská 8, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa (obchodná

spoločnosť ) podala Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len

„okresný súd“) 25. júna 2013 proti sťažovateľke ako žalovanej žalobu o určenie, že

- záložné právo zriadené k nehnuteľnostiam evidovaným na

vedenom Katastrálnym úradom v , Správou katastra vo vlastníctve

žalobkyne na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti

č. z 24. novembra 2008 a zmluvy o zriadení záložného práva

k nehnuteľnosti č. z 9. marca 2009, podľa ktorých bol vklad

záložného práva do katastra nehnuteľností povolený pod č. z 15. apríla 2009,

zaniklo (žalobný nárok 1),

- pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č.

uzavretej 28. novembra 2005 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 2),

- pohľadávka žalovanej (sťažovateľka) zo zmluvy o úvere č.

uzavretej 31. októbra 2006 v celom rozsahu zanikla (žalobný nárok 3),

- záložné práva žalovanej (sťažovateľka) k pohľadávkam žalobkyne zaregistrované

v Notárskom centrálnom registri záložných práv 29. novembra 2005 pod č.

a 31. októbra 2006 pod č. v prospech žalovanej zanikli z 21. júna 2013 [žalobný

nárok 4 (spolu ďalej aj „žaloba z 21. júna 2013“)]; konanie o žalobe žalobkyne bolo

okresným súdom vedené pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

2

«Uznesením zo dňa 20. 08. 2013, sp. zn. -117, OS LM spojil na

spoločné konanie (i) konanie o Žalobe vedené na OS LM pod sp. zn.

a (ii) konanie o žalobe zo dňa 16. 01. 2012 vedené na OS LM pod sp. zn. ,

s tým, že konanie bolo po spojení vecí vedené pod sp. zn. (ďalej aj „Konanie

na OS LM“). OS LM vylúčil na samostatné konania žalobné nároky týkajúce sa

nehnuteľností mimo obvodu OS LM, ďalej Konanie na OS LM v časti Žalobného nároku

č. 2, 3 a 4 zastavil (zatiaľ neprávoplatne) pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie

Žaloby v dotknutom rozsahu a vo zvyšnej časti Konanie na OS LM prerušil (zatiaľ

neprávoplatne). Pre úplnosť Sťažovateľ uvádza, že Žalobca podal žalobu o určenie, že

záložné právo zaniklo obsahujúcu totožné žalobné nároky ako Žalobný nárok č. 2, 3 a 4 aj

na ďalšie súdy v Slovenskej republike, pričom jednotlivé súdy na základe námietky

Sťažovateľa rozhodli tak, že konanie v časti zodpovedajúcej Žalobnému nároku č. 2, 3 a 4

zastavili pre nedostatok právomoci alebo pre prekážku litispendencie, alebo vec v časti

uvedených žalobných nárokov postúpili na miestne príslušné súdy, resp. prerušili konania.

Uznesením zo dňa 22. 10. 2013, sp. zn. -279 (ďalej aj „Uznesenie

OS LM“), OS LM vylúčil na samostatné konanie návrh na začatie konania zo dňa

16. 1. 2013 [Pozn. správne má byť „návrh na začatie konania zo dňa 21. 06. 2013“] v časti

Žalobného nároku č. 1, t. j. v časti žalobného nároku o určenie, že záložné právo

k Nehnuteľnostiam zaniklo. Sťažovateľovi bolo dňa 21. 11. 2013 doručené upovedomenie

OS LM o postúpení veci na OS BA III podľa , ktoré OS LM

odôvodnil tým, že predmetom Žalobného nároku č. 1 je vecné právo k nehnuteľnostiam

a preto na prejednanie veci je výlučne miestne príslušný okresný súd, v obvode ktorého sa

nachádzajú tieto nehnuteľnosti. ...

OS BA III začal vo veci, ktorá mu bola postúpená z OS LM, konať a uznesením

zo dňa 03. 11. 2014, sp. zn. -247 vyzval Sťažovateľa, aby sa k veci písomne

vyjadril. Sťažovateľ sa k veci písomne vyjadril podaním zo dňa 24. 11. 2014 (ďalej aj

„Vyjadrenie Sťažovateľa k žalobe“) a žiadal OS BA III, aby Žalobu zamietol pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu Žalobcu na určení, že záložné právo k Nehnuteľnostiam

zaniklo a alternatívne navrhol prerušenie Konania, nakoľko v súčasnosti prebiehajú viaceré

konania medzi Sťažovateľom a Žalobcom, v ktorých sa rieši otázka, ktorá má pre

rozhodnutie súdu v Konaní zásadný význam.

Následne, po doručení Vyjadrenia Sťažovateľa k Žalobe na OS BA III, bolo vydané

Napadnuté uznesenie. Krajský súd v Bratislave Napadnutým uznesením rozhodol tak, že

vo veci vedenej na OS BA III pod sp. zn. je miestne príslušným OS LM

(, ). Napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne odôvodnenie. Proti

Napadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Napadnutým uznesením je v zmysle

viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu

postúpená, t. j. aj OS LM.»

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o miestnej

príslušnosti v rozpore s § 88 ods. 1 písm. h) v tom čase platného a účinného Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď rozhodol o tom, že miestne príslušným na

prerokovanie je okresný súd. Navyše sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie nie je

odôvodnené, a preto nie je zrejmé, na základe akého dôvodu krajský súd aplikoval § 11

ods. 1 a 2 vo vzťahu k určeniu miestnej príslušnosti okresného súdu na prerokovanie

žalobného nároku o určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo.

Podľa sťažovateľky predmetom postúpenia veci Okresnému súdu Bratislava III bol

len žalobný nárok 1 (žalobný nárok na určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo,

pozn.), a preto bol na konanie o tomto žalobnom nároku miestne príslušný Okresný súd

Bratislava III, v obvode ktorého sa nehnuteľnosti, o určenie zániku záložného práva

ku ktorým ide, nachádzajú, a teda aplikácia a neprichádza do úvahy.

Napadnutým uznesením krajského súdu tak podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej

základného práva na zákonného sudcu podľa a listiny.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd neodôvodnením napadnutého uznesenia porušil aj

jej právo podľa dohovoru, pričom „Odkaz na ustanovenie ,

v prípade, keď jeho aplikácia neprichádza do úvahy, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia,

vzbudzuje významnú právnu otázku ohľadom jeho aplikácie, ktorá zostáva neriešená.

Krajský súd v Bratislave sa pri určení miestnej príslušnosti súdu na Konanie natoľko

odchýlil od ustanovení upravujúcich miestnu príslušnosť súdov, že poprel ich účel

a význam.“.

4

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(i) Základné právo spoločnosti .. na zákonného sudcu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. -325

porušené bolo.

(ii) Základné právo spoločnosti .. na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. -325 porušené bolo.

(iii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn.

3 -325 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

(iv) .. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 355,73 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu...“

Sťažovateľka súčasne podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhuje, aby ústavný súd

„odložil vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014,

sp. zn. -325 a

(ii) uložil Okresnému súdu Liptovský Mikuláš povinnosť vrátiť spisový materiál,

ktorý mu bol postúpený Okresným súdom Bratislava III na základe uznesenia Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. -325, späť na Okresný súd

Bratislava III až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 02. 04. 2015“.

Vyhovením návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu sa podľa sťažovateľky zamedzí ďalšiemu porušovaniu jej základného práva na

zákonného sudcu podľa a listiny okresným súdom, ktorý

podľa jej názoru nie je miestne príslušným súdom na konanie vo veci.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -16

z 10. septembra 2015 ju prijal na ďalšie konanie, pričom zároveň odložil vykonateľnosť

uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014 a vo zvyšnej časti

návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,

aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3431/15 z 13. októbra 2015

doručenom ústavnému súdu 14. októbra 2015 uviedol tieto skutočnosti:

„Okresný súd Bratislava III dňa 04. 12. 2014 predložil vec Krajskému súdu

v Bratislave ako nadriadenému súdu v zmysle ustanovenia na

rozhodnutie miestnej príslušnosti súdu v právnej veci navrhovateľa:

.. proti odporcovi: .. o určenie zániku záložného práva, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. a predtým na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš pod sp. zn. .

Okresný súd Bratislava III vyslovil nesúhlas s postúpením veci Okresným súdom

Liptovský Mikuláš z dôvodu, že návrh na začatie konania má päť samostatných petitov,

pričom nie všetky sa týkajú nehnuteľností, keďže zánik záložného práva k nehnuteľnostiam

je iba jednou zo sporných otázok riešených medzi účastníkmi konania popri otázke,

či pohľadávky odporcu zo zmluvy o úvere č. a č. zanikli

započítaním. Vzhľadom na uvedené Okresný súd Bratislava III namietol ustanovenie § 88

ods. 2 písm. h) /správne /, na základe ktorého Okresný

súd Liptovský Mikuláš dňa 26. 11. 2013 postúpil vec Okresnému súdu Bratislava III, keď

uznesením č. k. -279 zo dňa 22. 10. 2013 vylúčil na samostatné konanie návrh

navrhovateľa zo dňa 16. 01. 2013 v časti nároku o určenie, že záložné právo zriadené

k nehnuteľnostiam, zapísaných na , katastrálne územie , na

základe Zmluvy č. zo dňa 24. 11. 2008 a Zmluvy

č. zo dňa 09. 03. 2009, zaniklo. Okresný súd Bratislava III uviedol, že

6

jednotlivé záložné práva k nehnuteľnostiam i pohľadávkam boli zriadené na zabezpečenie

pohľadávok z vyššie uvedených úverových zmlúv, a preto je zrejmé, že posúdenie zániku

záložných práv (predmet posudzovanej veci) závisí od posúdenia platnosti zániku

pohľadávok odporcu započítaním, a to vzhľadom na akcesorickú povahu záložného práva.

Z uvedených dôvodov Okresný súd Bratislava III dospel k záveru, že vylúčenie vecí a ich

postúpenie na samostatné konanie súdom (aj Okresnému súdu Košice II), v obvode ktorých

sa nehnuteľnosti nachádzajú, je jednak nehospodárne, ale aj v rozpore s princípom právnej

istoty účastníkov konania, nakoľko v minimálne troch samostatných konaniach na troch

samostatných súdoch sa bude rozhodovať o práve vychádzajúcom z rovnakého návrhu na

začatie konania, majúc na zreteli skutočnosť, že každý súd by mohol rozhodnúť iným

spôsobom.

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k . -325 zo dňa 17. 12. 2014

rozhodol, že na konanie v predmetnej veci je miestne príslušný Okresný súd Liptovský

Mikuláš v zmysle ustanovenia ,

Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 O. s, p., konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je

vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia

konania, a trvá až do jeho skončenia.

Podľa ustanovenia , ak je miestne príslušných niekoľko súdov,

môže sa konať na ktoromkoľvek z nich.

V posudzovanej veci j e nesporné, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania

domáha viacerých nárokov, ktoré relativizujú založenie miestnej príslušnosti súdu výlučne

podľa ustanovenia (Osobitná výlučná miestna príslušnosť, ktorú

súd skúma podľa ustanovenia prvá veta ) a neumožňujú jej založenie

iba na jednom príslušnom súde.

V zmysle citovaného ustanovenia rozhodol tunajší súd vzhľadom

na predmet posudzovanej veci, ktorý zakladá tak miestnu príslušnosť Okresného súdu

Liptovský Mikuláš, ako aj miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava III, že miestne

príslušným na konanie vo veci je súd, na ktorý navrhovateľ zrejme svoj návrh na začatie

konania podal, t. j. Okresný súd Liptovský Mikuláš, čím sa tunajší súd stotožnil s názorom

Okresného súdu Bratislava III a nepriamo skonštatoval opodstatnenosť jeho nesúhlasu

s postúpením veci.“

Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 20. októbra 2015 ústavný súd žalobkyni ako osobe, ktorá môže byť rozhodnutím

vo veci sťažnosti dotknutá na svojich právach, zaslal sťažnosť a vyjadrenie predsedu

krajského súdu z 13. októbra 2015 na prípadné zaujatie stanoviska. Podaním doručeným

ústavnému súdu 22. decembra 2015 sťažovateľka a žalobkyňa požiadali o prerušenie

konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. z dôvodu prebiehajúceho

mimosúdneho urovnania sporov, ktoré medzi sťažovateľkou a žalobkyňou v tom čase

prebiehali. Pre prípad nevyhovenia žiadosti o prerušenie konania sťažovateľka a žalobkyňa

požiadali ústavný súd, aby o sťažnosti prednostne nerozhodoval. Vzhľadom na uplynutie

predpokladanej doby na prijatie výsledku mimosúdneho rokovania ústavný súd žalobkyňu

podaním zo 7. júna 2016 vyzval na oznámenie, či k mimosúdnej dohode došlo, a na

prípadné zaujatie stanoviska k sťažnosti doručenej 29. októbra 2015. Žalobkyňa ústavný súd

8. júla 2016 informovala o tom, že mimosúdne rokovania medzi ňou a sťažovateľkou stále

prebiehajú.

Vzhľadom na oznámenie žalobkyne a s prihliadnutím na skutočnosť, že prípadné

rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti nebude predstavovať prekážku mimosúdnemu

rokovaniu medzi sťažovateľkou a žalobkyňou, ústavný súd žalobkyňu podaním

z 15. augusta 2016 vyzval na prípadné zaujatie stanoviska k sťažnosti. Žalobkyňa sa

v lehote určenej na zaujatie stanoviska a ani do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti

k sťažnosti nevyjadrila.

Dňa 10. októbra 2016 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa

vyjadril k vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedu

krajského súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

8

Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 25. októbra 2016

oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniam predsedu krajského

súdu, s ktorými nesúhlasí, predovšetkým uviedol:

«Zdôrazňujeme, že aplikáciou /2 v napadnutom

uznesení krajský súd obišiel ustanovenia o výlučnej

miestnej príslušnosti. Pritom poukazujeme aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v otázke miestnej príslušnosti v skutkovo totožných konaniach. Najvyšší súd

v týchto rozhodnutiach uviedol, že „v predmetnej veci skutočne nemožno aplikovať § 11

ods. 2 , podľa ktorého ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na

ktoromkoľvek z nich. Citované ustanovenie možno aplikovať len v prípade spoločenstva

viacerých účastníkov alebo pri príslušnosti danej na výber v zmysle .

V prejednávanej veci však o žiaden z uvedených prípadov nejde. Predmetom konania je

určenie zániku záložného práva k navrhovateľom špecifikovaným nehnuteľnostiam, kedy je

na mieste aplikácia o výlučnej miestnej príslušnosti súdu, v obvode

ktorého je nehnuteľnosť.“ Z uvedeného vyplýva, že postupom krajského súdu došlo

k odňatiu jej zákonnému sudcovi vecne a miestne príslušného súdu, a tým

k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie, čo je ústavne neudržateľné.»

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstata argumentácie sťažovateľky, ktorou odôvodňuje namietané porušenie svojich

základných práv podľa listiny a a práva podľa

ods. 1 dohovoru, spočíva v tom, že krajský súd rozhodol napadnutým uznesením o miestnej

príslušnosti v rozpore s príslušnými ustanoveniami platného

a účinného v čase rozhodovania krajského súdu [predovšetkým ].

Sťažovateľka namieta aj nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,

z ktorého podľa nej nie je zrejmé, na základe akého dôvodu krajský súd aplikoval § 11

ods. 1 a 2 vo vzťahu k určeniu miestnej príslušnosti okresného súdu na prerokovanie

žalobného nároku na určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo.

V súlade s a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri ústavnom prieskume sťažnosti sťažovateľky ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. ,

, , ).

10

Ústavný súd ďalej vo všeobecnej rovine uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu

musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

vyvoditeľným z príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom,

najmä v súlade s právom na prístup na súd a právom na spravodlivé prejednanie veci,

pozn.). Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že dohovor a k nemu sa

vzťahujúca judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) predstavujú pre

vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej

úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených

v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito

orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé

súdne konanie“ (m. m. , ).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni patrí teda

predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti,

ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä z toho hľadiska, či závery

všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú dostatočne odôvodnené, či nie

sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd

(napr. , , ).

K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom

konania.

Rešpektujúc judikatúru ESĽP, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále

pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich

garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (napr. , , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou ().

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na interpretáciu

čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôrazňuje, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje súd uviesť dôvody

svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti od povahy

rozhodnutia. Vzhľadom na nevyhnutnosť prihliadať inter alia na rôznorodosť vyjadrení

účastníkov konania a procesnoprávne predpisy platné v tom-ktorom štáte, môže byť otázka

posúdenia porušenia povinnosti všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dôvody vyplývajúce

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, posúdená len s prihliadnutím na okolnosti prípadu (rozsudok ESĽP

vo veci Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, ods. 29).

12

V nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na

zákonného sudcu podľa a listiny ústavný súd považuje za

nevyhnutné zdôrazniť, že základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte

jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré

sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m.

). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,

a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené

z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie vecí jednotlivým sudcom

alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý

určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne

príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48

ods. 1 a listiny.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne všeobecný súd rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného

hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej napadnuté uznesenie krajského

súdu trpí nedostatkom odôvodnenia, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že ústavná

akceptovateľnosť rozhodnutí všeobecných súdov o miestnej príslušnosti vo veci konajúcich

súdov bola predmetom konania o zjednotení odchýlnych právnych názorov senátov

ústavného súdu v súlade s . Uznesením ústavného súdu sp. zn.

PLz. z 13. februára 2013 bol zamietnutý návrh na zjednotenie odchylných

právnych názorov senátov ústavného súdu:

„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je primerane

odôvodnené, je z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný

súd Slovenskej republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu

o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho

vecnú správnosť.“

Plénum ústavného súdu týmto hlasovaním zároveň (nepriamo) v zásade vyjadrilo

súhlas s postupom a právnymi názormi, ktoré sa uplatnili v porovnateľných veciach

I. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. ) a III. senátu ústavného

súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. ). Rešpektujúc záver pléna ústavného súdu

vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu, boli právne

názory vyjadrené v označených veciach I. senátu a III. senátu ústavného súdu uplatnené

aj vo veci sťažovateľky.

Ústavný súd sa s prihliadnutím na sťažovateľkou uplatnenú argumentáciu

predovšetkým sústredil na posúdenie, či napadnuté uznesenie krajského súdu možno

považovať za ústavne akceptovateľné z vecného hľadiska, t. j. či je ústavne akceptovateľný

a udržateľný jeho výrok, v zmysle ktorého je na prerokovanie veci miestne príslušný

okresný súd. Až samotná vecná nesprávnosť výroku napadnutého uznesenia

by v okolnostiach posudzovanej veci mohla totiž viesť k záveru o jeho ústavnej

neakceptovateľnosti (a teda k vysloveniu porušenia práv označených sťažovateľkou), a to aj

bez ohľadu na ďalšie nedostatky vytýkané mu sťažovateľkou (nedostatok odôvodnenia).

Na druhej strane, pokiaľ by ústavný súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého

uznesenia (jeho výroku), potom by nedostatok jeho odôvodnenia v okolnostiach

14

posudzovanej veci nemusel dosiahnuť ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by zakladala dôvod

vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv podľa a dohovoru (k tomu pozri

m. m. ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „vo veci vedenej na

Okresnom súde Bratislava III v Bratislave pod sp. zn. , predtým na

Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. je miestne príslušným súdom

Okresný súd Liptovský Mikuláš (, )“.

S prihliadnutím na už uvedené východiská sa ústavný súd zameral na posúdenie

vecnej správnosti výroku napadnutého uznesenia, ktorá môže mať v intenciách judikatúry

ústavného súdu zásadný význam pre posúdenie jeho ústavnej (ne)akceptovateľnosti, a teda

aj pre vyslovenie porušenia práv označených sťažovateľkou.

Podľa konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne

príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až

do jeho skončenia.

V súlade s ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať

na ktoromkoľvek z nich.

Podľa na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému

návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

V súlade s namiesto všeobecného súdu odporcu je na

konanie príslušný súd, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej,

ak nie je daná príslušnosť podľa písmena b) [namiesto všeobecného súdu odporcu je na

konanie príslušný súd, ktorý rozhodoval o rozvode, ak ide o vyporiadanie manželov

po rozvode ich bezpodielového spoluvlastníctva alebo iného majetku, alebo o zrušenie

spoločného nájmu bytu].

V súlade s príslušný na nariadenie predbežného opatrenia je súd,

ktorý je príslušný na konanie o veci.

Vzhľadom na zjavnú stručnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd považoval za nevyhnutné v ďalšom poukázať na relevantné skutkové okolnosti,

ktoré dotvárajú celkový obraz o dôvodoch, ktoré krajský súd viedli k rozhodnutiu o založení

miestnej príslušnosti okresného súdu.

Podaním z 23. novembra 2012, doplneným 30. novembra 2012, sa žalobkyňa

prostredníctvom okresného súdu domáhala nariadenia predbežných opatrení, a to uložiť

sťažovateľke povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k výkonu záložného

práva zriadeného v jej prospech na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobkyne, a to

nehnuteľnostiach bližšie špecifikovaných v samotnom podaní nachádzajúcich sa

v katastrálnom území Šamorín, Bratislava-Staré Mesto, Spišská Nová Ves, Partizánske,

Štós, Senec (nehnuteľnosti evidované na vedenom Katastrálnym

úradom v pozn.), Liptovský Mikuláš, Bratislava-Rača,

Nové Zámky, Prievidza, Bratislava-Podunajské Biskupice, Banská Belá, Košice-Sídlisko

KVP, Humenné, Bratislava-Ružinov, Žilina, Košice-Staré Mesto, Veľký Biel, Banská

Bystrica, Báč, Žiar nad Hronom, Veľké Leváre a Topoľčany inter alia na základe zmluvy

o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. z 24. novembra 2008

a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. z 9. marca

2009 (ďalej len „návrh na nariadenie predbežného opatrenia z 23. novembra 2012“).

Žalobkyňa v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 23. novembra 2012 zdôraznila,

že sa mieni domáhať určenia zániku záložného práva.

Okresný súd návrh žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia pôvodne viedol

pod sp. zn. , pričom uzneseniami č. k. -224 z 28. novembra

2012 a č. k. -322 zo 4. decembra 2012 vylúčil v súlade s na

samostatné konanie návrh týkajúci sa nehnuteľností označených v návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia z 23. novembra 2012 nachádzajúcich sa mimo územného obvodu

okresného súdu. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia z 23. novembra 2012 týkajúci

16

sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam evidovaným na

vedenom Katastrálnym úradom v Správou katastra vo vlastníctve

žalobkyne bol po vylúčení zapísaný pod sp. zn. a vec bola podľa § 105

ods. 1 a 2 postúpená na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Pezinok, ktorý

vec viedol pod sp. zn. , pričom podľa vyslovil

s postúpením veci nesúhlas a vec predložil 28. januára 2013 na rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2013 rozhodol, že miestne

príslušným súdom na rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

z 23. novembra 2012, ktoré sa týka nehnuteľností evidovaných na

vedenom Katastrálnym úradom v Správou katastra vo vlastníctve

žalobkyne, je okresný súd. Na základe uvedeného bola vec postúpená na prerokovanie

a rozhodnutie okresnému súdu 18. marca 2013.

Po postúpení veci okresnému súdu tento o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia z 23. novembra 2012 rozhodol uznesením č. k. -539 z 27. mája 2013

(ďalej len „uznesenie z 27. mája 2013“) tak, že mu vo vzťahu k výkonu záložného práva

zriadeného v prospech sťažovateľky k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne

evidovaným na vedenom Katastrálnym úradom v ,

Správou katastra vyhovel. O odvolaní sťažovateľky zo 17. júna 2013 rozhodol

Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. z 11. júla 2013 (ďalej len

„uznesenie z 11. júla 2013“) tak, že uznesenie okresného súdu z 27. mája 2013

v napadnutých výrokoch II, IV, V, VI a VII týkajúcich sa nariadeného predbežného

opatrenia, ktorým bola:

- II ‒žalovanému uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich

k výkonu záložných práv, pôvodne zabezpečujúcich zmluvu o úvere č.

z 28. novembra 2005 a zmluvu o úvere č. z 31. októbra 2006, a to až do

právoplatného rozhodnutia vo veci samej,

- IV ‒žalovanému uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich

k výkonu záložného práva zaregistrovaného v Notárskom registri centrálnych záložných

práv pod č. 1 z 29. novembra 2005, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci

samej,

- V ‒žalovanému uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich

k výkonu záložného práva zaregistrovaného v Notárskom registri centrálnych záložných

práv pod č. 21546/2006 z 31. októbra 2006,

- VI ‒žalovanému uložený zákaz prijímať akékoľvek plnenia (inkasá) od dlžníkov

žalobcu uhrádzaných na základe jednotlivých zmlúv o nájme s následnou možnosťou kúpy

prenajatej veci, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej,

- VII ‒žalovanému uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich

k uplatneniu nárokov ako oprávneného z Notárskej zápisnice napísanou notárkou

pod č. ,

z notárskej zápisnice napísanej notárskou 31. októbra 2006 pod

č. , a to najmä podania návrhu

na vykonanie exekúcie, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, zrušil

a konanie zastavil.

Uznesenie okresného súdu z 27. mája 2013 bolo zároveň uznesením krajského súdu

z 11. júla 2013 zmenené v napadnutých výrokoch I a III tak, že návrh na nariadenie

predbežného opatrenia vo veci úkonov týkajúcich sa výkonu záložného práva zriadeného

v prospech sťažovateľky k nehnuteľnostiam evidovaným na ,

katastrálne územie , obec na základe zmluvy o zriadení záložného práva

k nehnuteľnosti č. z 24. novembra 2008 a zmluvy o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti č. z 9. marca 2009 krajský súd

zamietol.

Z uznesenia krajského súdu z 11. júla 2013 vyplýva, že žalobkyňa splnila vecnú

podmienku uloženú jej uznesením okresného súdu z 27. mája 2013, na základe ktorej

podala 25. júna 2013 okresnému súdu žalobu, súčasťou ktorej boli žalobné nároky 1 až 4,

pričom žalobným nárokom 1 sa žalobkyňa domáhala určovacieho výroku, že záložné právo

zriadené k nehnuteľnostiam evidovaným na vedenom Katastrálnym

úradom v , Správou katastra vo vlastníctve žalobkyne na základe zmluvy

o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. z 24. novembra 2008

a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. z 9. marca

18

2009, podľa ktorých bol vklad záložného práva do katastra nehnuteľností povolený

pod č. V-941/09 z 15. apríla 2009, zaniklo.

Z dôvodu, že sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 27. mája

2013 namietala okrem iného aj miestnu nepríslušnosť okresného súdu rozhodnúť vo veci

predbežného opatrenia, krajský súd k tejto námietke vo svojom uznesení z 11. júla 2013

zdôraznil, že otázka miestnej príslušnosti okresného súdu vo veci predbežného nariadenia

z 23. novembra 2012 konať a rozhodnúť bola vyriešená uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. januára 2013, ktorým bol okresný súd určený ako miestne príslušný na

prerokovanie veci.

Keďže otázka miestnej príslušnosti bola vo veci nariadenia predbežného opatrenia

vyriešená uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2013, podľa ktorého

bola miestna príslušnosť daná okresnému súdu, v súlade s bol okresný súd

príslušný aj na konanie o veci samej, t. j. vo veci žaloby doručenej okresnému súdu

25. júna 2013, ktorá bola následne predmetom konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. .

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

V zmysle sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne

príslušný; príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá

až do jeho skončenia. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú až do skončenia konania

rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú v čase začatia konania a trvajú až do jeho skončenia.

Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní súdnej

príslušnosti raz určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností,

ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje zákon

(porovnaj tiež R 3/1980).

Konanie sa začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, pričom ak po začatí konania dôjde k zmene tých skutočností, na

základe ktorých sa určila miestna príslušnosť, nemá táto zmena vplyv na určenie miestnej

príslušnosti súdu. Vzhľadom na uvedené je všeobecný súd povinný skúmať okolnosti

určujúce miestnu príslušnosť ku dňu začatia konania. V konkrétnych okolnostiach veci boli

pre určenie miestnej príslušnosti rozhodujúce okolnosti ku dňu doručenia návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia z 23. novembra 2012, o ktorých rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 31. januára 2013 o založení miestnej príslušnosti

okresného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa návrh na nariadenie predbežného opatrenia

pred podaním žaloby doručenej okresnému súdu 25. júna 2013 podala okresnému súdu,

ktorý bol v čase začatia konania miestne príslušným súdom v súlade so záverom

vyjadreným v uznesení krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2013, je záver

prezentovaný v napadnutom uznesení krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného

súdu na prejednanie žaloby doručenej okresnému súdu 25. júna 2013 v súlade s § 74

ods. 2 vecne správny.

Ústavný súd v okolnostiach veci prihliadol predovšetkým na vecnú správnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu, v súlade s ktorým je miestne príslušným na

rozhodnutie vo veci okresný súd. Vychádzajúc zo skutočnosti, že procesný postup vo veci

sťažovateľky nadväzujúci na napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru

ústavného súdu vecne správny (vec prerokúva a bude o nej na prvom stupni rozhodovať

okresný súd), možno považovať napadnuté uznesenie (aj pri konštatovaní jeho nedostatku

spočívajúcom v absencii odôvodnenia) z ústavného hľadiska za udržateľné (porovnaj závery

vyjadrené vo veciach a ).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym záverom krajského súdu vyjadreným

vo výroku napadnutého uznesenia nestotožňuje, nemôže sama osobe viesť k záveru

o arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny záver svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, aby sa tento natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného

súdu je predmetný právny záver krajského súdu z ústavného hľadiska udržateľný. Nemožno

20

ho teda považovať za taký, ktorého účinky by boli v okolnostiach posudzovanej veci

nezlučiteľné s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť,

že vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu by jeho zrušenie

nadväzujúce nerozlučne na prípadný výrok ústavného súdu o porušení sťažovateľkou

označeného práva (prvá veta ) bolo prejavom nadmerného formalizmu,

keďže po vrátení veci na ďalšie konanie by krajský súd aj v kontexte s právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými v tomto uznesení musel rozhodnúť identicky, t. j. rozhodnúť

tak, že vo veci je miestne príslušný okresný súd.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by

mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označeného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

Pokiaľ ústavný súd dospel v súvislosti s posudzovaním vecnej správnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu k záveru, že ním (vzhľadom na už uvedenú

argumentáciu) nedošlo k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak potom tento záver platí obdobne aj pre časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a listiny. Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie krajského súdu

je podľa názoru ústavného súdu vecne správne, ani hypoteticky nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa a listiny, keďže vo veci rozhoduje

vecne, miestne a funkčne príslušný všeobecný súd.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky podľa

a listiny ani práva podľa dohovoru, nerozhodoval už o jej ďalších návrhoch z dôvodu,

že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred

ústavným súdom.

S prihliadnutím na dočasné opatrenie o odklade

vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014,

o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -16 z 10. septembra 2015,

zanikne nadobudnutím právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017

22