Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)IV. ÚS 57/2012
PDF · 374.14 KB
No categories available
IV. ÚS 57/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou I., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 takto
rozhodol:
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd obchodnej spoločnosti P., s. r. o., uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a
advokát Mgr. I. L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8
NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
V sťažnosti sa okrem iného uvádza:
«Dňa 18. 04. 2011 bola Okresnému súdu Trnava doručená Žaloba o ochranu práv
spotrebiteľa, žaloba o neplatnosť úverových zmlúv a žaloba o vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žalobcom v tejto žalobe bol I. M... proti žalovanému - sťažovateľovi (ďalej len
„žalobca“).
Z obsahu žaloby žalobcu je zrejmé, že touto sa žalobca domáha voči sťažovateľovi
určenia bezodplatnosti úverov na základe piatich zmlúv o úvere, určenia neprijateľných
podmienok v týchto zmluvách, vydania bezdôvodného obohatenia a poskytnutia finančného
zadosťučinenia. Žalobcovia považujú všetky zmluvy za zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Zmluvy o úvere boli uzavreté medzi sťažovateľom ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom.
Výzvou zo dňa 23. 05. 2011 doručenou sťažovateľovi dňa 10. 06. 2011 uložil
Okresný súd Zvolen (správne má byť Okresný súd Trnava, pozn.) sťažovateľovi povinnosť
vyjadriť sa k Žalobe v lehote 10 dní. Sťažovateľ sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 20. 06.
2011, ktorým vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu v Trnave a uviedol,
že predmetné zmluvy nie sú spotrebiteľskými zmluvami, a teda nejde ani o spor
zo spotrebiteľských zmlúv. Sťažovateľ poukázal na to, že žalobca si bral predmetné úvery
ako živnostník v súvislosti s výkonom jeho podnikateľskej činnosti, v zmluvách je uvedené
jeho obchodné meno, IČO a sídlo a v nich prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté
na výkon podnikania, čo potvrdil svojím podpisom. Okresný súd v Trnave oznámením zo
dňa 06. 07. 2011 doručeným sťažovateľovi 19. 07. 2011 upovedomil sťažovateľa o
postúpení spisu Okresnému súdu Bratislava I. s ohľadom na námietku miestnej
nepríslušnosti vznesenú sťažovateľom, ako aj na to, že len v prípade jeho výlučnej miestnej
príslušnosti o určitej veci, o čo v danom prípade nejde, by bola daná miestna príslušnosť aj
na konanie o veciach s ňou spojených podaním spoločného návrhu.
Dňa 29. 07. 2011 doručil žalobca Okresnému súdu Bratislava I. nesúhlas
s postúpením veci, pričom uviedol, že príslušnosť Okresného súdu Bratislava I. je založená
na nekalej obchodnej podmienke – v rozpore s európskym právom na ochranu spotrebiteľa
a v rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora (ESD). Žalobca uviedol, že
rozhodujúci je účel úveru, a nie označenie účastníka v zmluve. Žalobca pritom poukazoval
na Uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6 Co 84/2011 zo dňa 26. 05. 2011. Rozpor
s európskym právom na ochranu spotrebiteľa ani s judikatúrou ESD nijako nešpecifikoval.
K tomuto vyjadreniu sa vyjadril dňa 30. 09. 2011 sťažovateľ, ktorý zotrval na svojej
námietke miestnej nepríslušnosti a uviedol, že nakoľko úvery na základe predmetných zmlúv
o úvere boli poskytnuté na účel podnikania alebo zamestnania, nemohlo ísť v prípad
žalobcu o spotrebiteľa a v prípade predmetných zmlúv o úvere zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ani o spotrebiteľské zmluvy.
Okresný súd Bratislava I. s ohľadom na nesúhlas žalobcu s postúpením veci predložil
vec na rozhodnutie Krajskému súdu Bratislava ako nadriadenému súdu, ktorý následne
rozhodol uznesením o miestnej príslušnosti Okresného súdu Trnava, pričom uznesenie
neobsahuje žiadne odôvodnenie, a to tak z formálneho, ako aj materiálneho hľadiska.»
Nezákonnosť napadnutého uznesenia podľa sťažovateľky spočíva v nesprávnej
aplikácii § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a to vzhľadom na
skutočnosť, že „ani v jednej z predmetných zmlúv o úvere nevystupoval žalobca ako
spotrebiteľ, a to z dôvodov, ktoré sú bližšie uvedené v námietke miestnej nepríslušnosti
a vyjadrení sťažovateľa... Žalobca poskytnutím úverov na výkon podnikania alebo
zamestnania, ako aj jednoznačným uvedením jeho identifikačných podnikateľských údajov
a údajov o svojom zamestnaní, nespĺňal definíciu spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2
pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2011 Z. z. v znení neskorších
predpisov), ako aj § 2 písm. a) nového Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon
č. 129/2010 Z. z.)“, ako aj v porušení „§ 169 ods. 1 a 2 OSP, ktoré spočíva v chýbajúcom
odôvodnení“.
Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, pričom v tejto súvislosti
uvádza:
„Podľa § 169 ods. 2 OSP písomné vyhotovenie (i) uznesenia, ktorým sa celkom
vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo (ii) uznesenia, ktoré sa týka vedenia
konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania a o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania musí vždy obsahovať odôvodnenie. V danom prípade
uznesenie neobsahuje odôvodnenie vôbec.
Rozhodovanie o miestnej príslušnosti je rozhodovanie o podmienke konania. OSP
pritom jasne rozlišuje medzi vedením konania a podmienkami konania. Podľa § 167 ods. 1
OSP sa uznesením rozhoduje tak o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania, ako aj
o podmienkach konania. Rozlišovanie medzi rozhodnutím o podmienkach konania na jednej
strane a rozhodnutím , ktorým sa upravuje vedenie konania na strane druhej, vyplýva aj
z § 243f ods. 2 písm. b) OSP. Je teda zrejmé, že zákonodarca považuje podmienky konania
a vedenie konania za dve odlišné veci. Tento záver vyplýva z logického hľadiska: ak nie je
daná podmienka konania, nemožno konanie viesť. Je teda zrejmé, že rozhodovanie
o miestnej príslušnosti nie je rozhodovaním o vedení konania. V takomto prípade je nutné
a povinné, aby uznesenie o miestnej príslušnosti obsahovalo odôvodnenie. Keďže Krajský
súd v Bratislave v danom prípade rozhodol uznesením bez odôvodnenia, porušil
ustanovenie § 169 ods. 2 OSP.
Súd sa v odôvodnení Uznesenia nevysporiadal so skutkovým stavom, a to najmä
so skutočnosťou, že žalobcovi nemožno pričítať status spotrebiteľa. Sťažovateľ je tiež
presvedčený, že protiprávna absencia odôvodnenia v Uznesení má ústavnoprávne následky,
nakoľko ide o hrubé porušenie OSP.“
K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa
ktorej „nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu
zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona
(Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný...
(IV. ÚS 161/08-25)“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 09. 2011, č. k. 8 NcC 45/2011-61
porušené bolo;
2. Základné právo sťažovateľa spočívajúce v zákaze odňatia jeho zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 09. 2011,
č. k. 8 NcC 45/2011-61 porušené bolo;
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2011, č. k. 8 NcC 45/2011-61
sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 57/2012-21
z 2. februára 2012 v spojení s uznesením č. k. IV. ÚS 57/2012-32 z 24. februára 2012 ju
prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľky a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu zároveň vyzval, aby sa
vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a podpredsedníčka krajského súdu
v odpovedi na výzvy ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie.
Podpredsedníčka krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3198/12
z 21. marca 2012 uviedla, že k obsahu sťažnosti sa vyjadril predseda senátu „8 NcC“ listom
zo 14. marca 2012, v ktorom sa uvádza, že «Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením
č. k. 8 NcC 45/2011-61 zo dňa 30. 09. 2011, ako nadriadený súd po predložení veci podľa
ustanovenia § 105 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. – Občiansky súdny poriadok v platnom
znení (ďalej len „O. s. p.“) Okresným súdom Bratislava I, ktorému bola vec postúpená
Okresným súdom Trnava, ako súdu miestne príslušnému podľa ustanovenia § 105 ods. 1
O. s. p. tak, že miestne príslušným je Okresný súd Trnava podľa ustanovenia § 87 písm. f)
O. s. p.. Uvedené uznesenie neobsahovalo odôvodnenie s poukazom na ustanovenie § 168
ods. 2, § 169 ods. 2, 3 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2011.».
Na výzvu ústavného súdu sa k prípisu podpredsedníčky krajského súdu sp. zn.
Spr. 3198/12 z 21. marca 2012 vyjadrila vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu
10. apríla 2012 sťažovateľka, ktorá predovšetkým uviedla, že „Odkaz na ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku Krajským súdom v Bratislave malo zrejme za cieľ nájsť
zákonný podklad pre skutočnosť, že písomné vyhotovenie Uznesenia neobsahovalo žiadne
odôvodnenie. Sťažovateľ má však v tomto smere za to, že citácia príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku nielenže vôbec neodôvodňuje takýto postup, ale práve
naopak potvrdzuje zákonnú povinnosť Krajského súdu v Bratislave Uznesenie odôvodniť.
Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na znenie § 168 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
v zmysle ktorého má súd povinnosť uznesenie doručiť buď, ak je proti nemu odvolanie alebo
ak je to potrebné pre vedenie konania, alebo sa ním účastníkom ukladá určitá povinnosť.
Sťažovateľ v tomto smere podčiarkuje, že Krajský súd v Bratislave Uznesenie sťažovateľovi
doručil, a to dňa 07. 11. 2011. Z uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave
považoval doručenie Uznesenia za potrebné pre vedenie konania (nakoľko proti nemu
nebolo prípustné odvolanie a ani ním nebola uložená účastníkom konania žiadna
povinnosť). Sťažovateľ ďalej poukazuje na § 169 ods. 3, podľa ktorého, ak sa uznesenie
nedoručuje, stačí v písomnom vyhotovení uviesť výrok a deň vydania. Z uvedeného
ustanovenia teda a contrario vyplýva, že v prípade, ak sa uznesenie doručuje, nestačí
v písomnom vyhotovení iba uviesť výrok a deň vydania. Sťažovateľ má za to, že z hore
uvedeného je zrejmé, že už len vzhľadom na skutočnosť, že súd Uznesenie doručil, bolo jeho
zákonnou povinnosťou neobmedziť sa v písomnom vyhotovení Uznesenia len na výrok a deň
vydania, ale Krajský súd v Bratislave mal povinnosť v Uznesení uviesť aj presvedčujúce
a vysvetľujúce odôvodnenie svojho výroku.
Zároveň však sťažovateľ zotrváva na tom, že povinnosť Krajského súdu v Bratislave
odôvodniť Uznesenie vyplývala aj z ďalších ustanovení Občianskeho súdneho poriadku tak,
ako to uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti.
V tomto smere si sťažovateľ ďalej dovoľuje poukázať aj na obdobné prípady,
v ktorých rovnako ako v predmetnej veci, sťažovateľ vystupoval na strane žalovanej
a v ktorých na námietku sťažovateľa rozhodoval o otázke miestnej príslušnosti Krajský súd
v Bratislave ako nadriadený súd. Sťažovateľ podčiarkuje a poukazuje na skutočnosť, že
všetky uznesenia Krajského súdu v Bratislave, ktorými rozhodoval o miestnej príslušnosti
v predmetných sporoch obsahujú odôvodnenie svojho výroku. Sťažovateľ má za to, že aj
táto skutočnosť jasne dokladuje vážnosť procesného pochybenia Krajského súdu v
Bratislave v predmetnej veci.
B/ Ústavnoprávne hľadisko.
Sťažovateľ ďalej podčiarkuje, že neodôvodnenie uznesenia, ktorým súd rozhoduje
o otázke miestnej príslušnosti na námietku jedného z účastníkov konania, má aj širšiu
ústavnoprávnu dimenziu v zmysle porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, a to o to viac, že voči takémuto druhu rozhodnutia slovenský právny
poriadok nepripúšťa možnosť riadneho a ani mimoriadneho opravného prostriedku.
Sťažovateľ má za to, že je ústavnoprávne neudržateľné, aby súd mohol rozhodovať o otázke
miestnej príslušnosti, ktorá v ústavnoprávnom kontexte v konečnom dôsledku predstavuje
rozhodovanie o práve sťažovateľa na zákonného sudcu (viď nižšie citovaná judikatúra ÚS
SR), bez toho, aby svoje rozhodnutie akokoľvek odôvodnil.
Uvedený názor sťažovateľa (čo do nutnosti odôvodniť rozhodnutie) potvrdzuje aj
slovenská a česká judikatúra.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nález českého Ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 1235/11 zo dňa 28. 06. 2011, v ktorom český Ústavný súd uviedol, že podle ustálené
judikatury Ústavního soudu je požadavek řádného odůvodnění rozhodnutí jedním
zo základních atribútů spravedlivého procesu. Dodržovaní povinnosti odůvodnit rozhodnutí
má zaručit transparentnost a kontrolovatelnost rozhodovaní soudů a vyloučit libovůli.
Chybí-li v rozhodnutí řádne odůvodnění, je tím založená nejen jeho nepřezkoumatelnost, ale
zpravidla také protiústavnost. Možnost neodůvodňovat usnesení dle § 104a o. s. ř. je nutno
jako výjimku interpretovat restriktivně, přičemž je nutné vzít v úvahu konkrétni okolnosti
případu. V situaci, kdy účastníci řízení zaujmou odlišné stanovisko než vrchní soud
rozhodující o této otázce, lze legitimně požadoval, aby se soud v odůvodnění svého usnesení
s argumentací účastníků vypořádal a vyložil důvody svého závěru o věcné příslušnosti.
Pokud tak soud neučiní, porušuje čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.“.
Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky a podpredsedníčky
krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
IV. senát ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 21. júna 2012 uložil
sudcovi Ladislavovi Oroszovi (sudcovi spravodajcovi) predložiť plénu ústavného súdu
návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov I. senátu ústavného súdu vyplývajúcich
z uznesenia sp. zn. I. ÚS 207/07 z 23. októbra 2007 a III. senátu ústavného súdu
vyplývajúcich z nálezu sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. októbra 2007 a IV. senátu ústavného
súdu, ku ktorým dospel vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 57/2012 (ďalej len
„návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
IV. senát navrhol, aby plénum ústavného súdu schválilo tento návrh na zjednotenie
odchylných právnych názorov:
„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň
stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný
súd Slovenskej republiky nemôže absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu
o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho
vecnú správnosť.“
Návrh IV. senátu plénum ústavného súdu prerokovalo na svojom neverejnom
zasadnutí 13. februára 2013, pričom po diskusii bol predložený na hlasovanie tento návrh
na zjednotenie odchýlnych právnych názorov:
„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je
primerane odôvodnené, je z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd Slovenskej republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného
súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje
jeho vecnú správnosť.“
S návrhom predloženým na hlasovanie nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina
všetkých sudcov, a preto bol zamietnutý (čl. 131 ods. 1 tretia veta ústavy). Plénum
ústavného súdu týmto hlasovaním zároveň (nepriamo) v zásade vyjadrilo súhlas s postupom
a právnymi názormi, ktoré sa uplatnili v porovnateľných veciach I. senátu ústavného súdu
(vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 207/07) a III. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod
sp. zn. III. ÚS 228/06). Rešpektujúc tento záver IV. senát ústavného súdu uplatnil tieto
právne názory aj vo veci sťažovateľky.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené
v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Kľúčová argumentácia sťažovateľky je založená na tvrdení, že uznesením krajského
súdu č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 došlo k porušeniu jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj
základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, a to jednak
nesprávnou aplikáciou § 87 písm. f) OSP, ako aj tým, že napadnuté uznesenie krajského
súdu nie je odôvodnené.
Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však
navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu
príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87 OSP.
Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na
námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.
Podľa § 105 ods. 2 OSP ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný,
neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok
uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; o tomto
postúpení súd upovedomí účastníkov.
Podľa § 105 ods. 3 OSP ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí,
alebo účastník postúpenia namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení,
predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj
súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd
rozhodne do 30 dní od predloženia veci.
Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému
návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj
súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
Účelom § 87 písm. f) OSP je zvýšenie ochrany spotrebiteľa, ktoré sa prejavuje tým,
že popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má
bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Ustanovenie § 87 OSP
upravuje tzv. príslušnosť danú na výber, a teda navrhovateľ má v prípade sporu
zo spotrebiteľskej zmluvy na výber, či svoj návrh podá na všeobecný súd odporcu alebo na
súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ.
Ustanovenie upravujúce príslušnosť danú na výber treba považovať za súčasť celého
komplexu právnych noriem, ktoré vo svojej podstate predstavujú systém ochrany zavedený
primárne príslušnými smernicami Európskej únie, ktorý vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho
vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie C 240/98 z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero,
bod 25).
Systém ochrany spotrebiteľov bol zavedený v podmienkach Európskej únie
komplexom právnych aktov; ide predovšetkým o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady
98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov,
Smernicu Rady 87/357/EHS z 25. júna 1987 o harmonizácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa výrobkov, ktorých vlastnosti sa javia ako iné, než v skutočnosti sú,
a ktoré preto ohrozujú zdravie alebo bezpečnosť spotrebiteľov, Smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2001/95/ES z 3. decembra 2001 o všeobecnej bezpečnosti výrobkov,
Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých
obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa
mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernica Európskeho parlamentu a Rady
97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a rady (ES)
č. 2006/2004, Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.
Uvedené právne akty Európskej únie boli transponované do vnútroštátneho právneho
poriadku prostredníctvom zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že žalobca svoju žalobu o ochranu práv
spotrebiteľa, žalobu o neplatnosť úverových zmlúv a žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia smerujúcu proti sťažovateľke ako žalovanej doručil Okresnému súdu Trnava
18. apríla 2011; veci bola pridelená sp. zn. 37 C 60/2011. Na základe výzvy Okresného
súdu Trnava sa k žalobám vyjadrila sťažovateľka podaním z 20. júna 2011, v ktorom
namietla miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Trnava, „a to z dôvodu, že zmluvy o úvere
uzatvorené medzi navrhovateľom a odporcom nie sú zmluvami spotrebiteľskými, a teda
nejde o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľom ako
dlžníkom okrem iného aj zmluvu o úvere č. 202900241 zo dňa 11. 6. 2010 a zmluvu o úvere
č. 202900415 zo dňa 14. 1. 2011, pričom navrhovateľ si predmetné úvery bral ako
živnostník v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti, čo vyplýva aj zo samotnej
zmluvy o úvere. V predmetnej zmluve o úvere je okrem mena a priezviska navrhovateľa
uvedené aj jeho obchodné meno, IČO a miesto podnikania. Zároveň navrhovateľ sám
prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, pričom navrhovateľ
k uvedenému prehláseniu pripojil svoj podpis. Vzhľadom na uvedené nemožno príslušnosť
súdu posudzovať v zmysle ustanovenia § 87 písm. f) O. s. p., ale príslušnosť je daná
v zmysle ustanovenia § 84 O. s. p. ... Z uvedeného vyplýva, že miestne príslušným súdom na
konanie o zrušenie právneho úkonu je Okresný súd Bratislava I.“.
Vzhľadom na sťažovateľkou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného
súdu Trnava tento súd postúpil bez rozhodnutia v súlade s § 105 ods. 2 OSP spis vzťahujúci
sa na konanie vedené pod sp. zn. 37 C 60/2011 Okresnému súdu Bratislava I, na ktorom
bola vec vedená pod sp. zn. 18 C 127/2011. Okresný súd Trnava zároveň poukázal aj na
svoj právny názor, v zmysle ktorého „len v prípade výlučnej príslušnosti tunajšieho súdu
o určitej veci, čo v danom prípade nie je, by bola daná miestna príslušnosť aj na konanie
o veciach s ňou spojených podaním spoločného návrhu“.
Žalobca podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I 29. júla 2011 označeným
ako „Námietka postúpenia veci a konania pred Okresným súdom Bratislava I“ namietol
miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava I, pričom v tejto súvislosti predovšetkým
uviedol:
«1. Týmto vznášam námietku postúpenia veci a konania a uvádzam, že príslušnosť
Okresného súdu Bratislava I. je založená na základe nekalej obchodnej podmienky –
v rozpore s európskym právom na ochranu spotrebiteľa a v rozpore s judikatúrou
Európskeho súdneho dvora.
2. Dôležitý je podľa európskeho práva skutočný účel úveru, nie je dôležité označenie
účastníka a skutočný účel úveru súd nijako neskúmal – neurobil pred postúpením nijaký
úkon, aby ochránil moje spotrebiteľské práva – toto dávam na vedomie aj Európskej
komisii. Je neúnosné, aby súdy každodenne dookola porušovali práva občanov –
spotrebiteľov – iba pre svoj formalizmus, ktorý sa na nich stále presadzuje. Žalovaný
zneužil, že som živnostníkom a povedal mi, že úver mi poskytne iba na IČO – nemal som na
výber – skutočný účel úveru bola pritom osobná spotreba – peniaze som použil na splátky
skorších úverov a nedoplatkov vrátane dlhu spoločnosti P. niekoľko bežných osobných
výdavkov a výdavkov na domácnosť.
3. Praktiky žalovaného, ktorými z obyčajných spotrebiteľov – dôchodcov,
nezamestnaných, invalidov alebo bežných zamestnancov robí podnikateľov alebo im
poskytuje úvery na povolanie/zamestnanie zaujímajú aj Európsku komisiu. Medzi
obchodnými zástupcami žalovaného nie je tajomstvom, že všetci títo sú vedením žalovaného
inštruovaní, aby všetkým spotrebiteľom bez rozdielu krížikovali taký účel – aby sa obišiel
zákon o spotrebiteľských úveroch a aj celá právna úprava na ochranu spotrebiteľa.
A samozrejme, aby sa dosiahlo neposkytnutie právnej ochrany zo strany súdov a SOI. Na
túto prax reagovala aj judikatúra súdov, ktorá potvrdila takéto inštruovanie žalovaným.
Poukazujeme na uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. mája 2011, sp. zn. 6 Co 84/2011,
v ktorom judikoval: „Konanie, ktorým sa presviedča, navádza alebo inak pôsobí na
spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie,
povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel, ktorý nie je
pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 (správne má byť 2005/29, pozn.) ES
z 11. 5. 2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu,
pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže napĺňať atribúty
agresívnej obchodnej praktiky, čo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu
alebo správanie priemerného spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje
za neprijateľnú voči spotrebiteľovi.
4. Žiadam na základe vyššie uvedených dôvodov, keďže som spotrebiteľom
domáhajúcim sa ochrany svojho práva podľa § 3 ods. 5 zákona 250/2007, aby krajský súd
v Bratislave rozhodol, že miestne príslušný na konanie je OS Trnava.»
K námietke miestnej nepríslušnosti vznesenej žalobcom sa vyjadrila sťažovateľka
(ako žalovaná, pozn.) v podaní z 30. septembra 2011, v ktorom okrem iného uviedla:
„Žalovaný je toho názoru, že Okresný súd Trnava nie je miestne príslušným súdom
a postupoval správne, keď postúpil vec Okresnému súdu Bratislava I. Žalobca totiž nie je
spotrebiteľ a zmluvy uzavreté medzi účastníkom konania nie sú zmluvami spotrebiteľskými.
K súdnemu rozhodnutiu predloženému žalobcom /citovaným vyššie/ treba uviesť
nasledovné:
1) Žalobca opomenul uviesť, že ide len o rozhodnutie o predbežnom opatrení, nie je
žiadnym právoplatným meritórnym súdnym rozhodnutím preukázané, že by žalovaný
presviedčal, navádzal alebo inak pôsobil na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako
účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie.
2) v predmetnom súdnom rozhodnutí nie je nikde uvedené, že by sa žalovaný dopustil
konania uvedeného vo výrokovej časti voči žalobcovi,
3) žalobca vôbec nepreukázal, že by ho žalovaný ovplyvňoval čo do vyznačenia účelu
úveru v jednotlivých zmluvách.“
Okresný súd Bratislava I na základe námietky miestnej nepríslušnosti vznesenej
žalobcom postúpil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu
v súlade s § 105 ods. 3 OSP 13. septembra 2011. Krajský súd uznesením
č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 rozhodol, že „na prejednanie veci vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 127/2011 je miestne príslušný Okresný súd
Trnava“.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére
práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
Ústavný súd sa s prihliadnutím na sťažovateľkou uplatnenú argumentáciu
predovšetkým sústredil na posúdenie, či napadnuté uznesenie krajského súdu možno
považovať za ústavne akceptovateľné z vecného hľadiska, t. j. či je ústavne akceptovateľný
a udržateľný jeho výrok, v zmysle ktorého je na prejednanie veci miestne príslušný Okresný
súd Trnava. Až samotná vecná nesprávnosť výroku napadnutého uznesenia by
v okolnostiach posudzovanej veci mohla totiž viesť k záveru o jeho ústavnej
neakceptovateľnosti (a teda k vysloveniu porušenia práv označených sťažovateľkou), a to aj
bez ohľadu na ďalšie nedostatky vytýkané mu sťažovateľkou (nedostatok odôvodnenia). Na
druhej strane, pokiaľ by ústavný súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého
uznesenia (jeho výroku), potom by nedostatok jeho odôvodnenia v okolnostiach
posudzovanej veci nemusel dosiahnuť ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by zakladala dôvod
vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru (k tomu pozri
m. m. I. ÚS 207/07).
Žalobca vo svojom vyjadrení k námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu
Bratislava I poukázal na konanie sťažovateľky, ktoré považuje za nekalú obchodnú praktiku
pri poskytovaní úverov a ktoré malo spočívať v predložení zmlúv o úvere žalobcovi, ktorý
je držiteľom živnostenského oprávnenia s vyznačením účelu na podnikanie, aj napriek
tomu, že žalobca požadoval úvery spotrebiteľské, čím následne sťažovateľka znemožnila
žalobcovi ochranu poskytovanú spotrebiteľovi v rámci spotrebiteľských zmlúv.
Argumentácia sťažovateľky bola založená predovšetkým na tvrdení, že žalobca nie je
spotrebiteľ a zmluvy uzavreté medzi účastníkmi konania („navrhovateľ si predmetné úvery
bral ako živnostník v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti, čo vyplýva aj
zo samotnej zmluvy o úvere“) nie sú podľa jej tvrdenia zmluvami spotrebiteľskými, čo
odôvodňuje predovšetkým vyhlásením žalobcu, že zmluvy o úvere uzatvoril slobodne,
vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil
svojím podpisom.
V súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C-243/08
zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi (bod 35) „vnútroštátny súd
je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii
právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež
vtedy, ak preveruje svoju miestnu príslušnosť.“.
Pokiaľ teda skutkové okolnosti v danej veci dostatočne odôvodňovali záver o tom, že
konanie sťažovateľky smerovalo k tomu, že na zmluvách o úvere vyznačila účel, ktorý nie
je pravdivý, uvedené bolo postačujúce pre záver o existencii spotrebiteľskej zmluvy pre
účely uplatnenia miestnej príslušnosti danej na výber podľa § 87 písm. f) OSP.
Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že v okolnostiach daného
prípadu nejde o prípad prejudikovania meritórneho rozhodnutia vo veci samej, ale
o skutočnosti odôvodňujúce určenie miestnej príslušnosti ako podmienky konania
všeobecného súdu.
Vzhľadom na už uvedené, je podľa názoru ústavného súdu neakceptovateľné, aby
§ 87 písm. f) OSP bol vykladaný spôsobom v zásade znemožňujúcim dosiahnutie účelu,
ktorému úprava ochrany spotrebiteľa ako celok slúži.
Účel široko koncipovanej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa by sa minul účinkom,
ak by sa námietke miestnej príslušnosti všeobecného súdu vznesenej žalobcom nevyhovelo,
pretože by sa tým vylúčila možnosť spotrebiteľa využiť procesným právom predpokladanú
výhodu „domáceho“ všeobecného súdu, ktorá je daná predovšetkým z dôvodu zabezpečenia
čo najväčšej šetrnosti k ekonomicky slabšej strane spotrebiteľského vzťahu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v danom
prípade z vecného hľadiska rozhodol správne. Aj keď napadnuté uznesenie neobsahuje
odôvodnenie, dá sa z neho vyvodiť, že krajský súd tým, že rozhodol, že na prejednanie veci
vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 18 C 127/2011 je miestne príslušný
Okresný súd Trnava, sa implicitne stotožnil s dôvodmi, na ktorých založil svoju
argumentáciu žalobca (argumentácia obsiahnutá v jeho vyjadrení doručenom Okresnému
súdu Bratislava I 29. júla 2011, pozn.).
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že v okolnostiach daného prípadu
je napadnuté uznesenie krajského súdu uznesením, ktorým sa upravujú procesné podmienky
konania, ku ktorým nepochybne patrí aj miestna príslušnosť vo veci konajúceho súdu.
Podľa § 169 ods. 2 OSP písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje
návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí
obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania a uznesenie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania musí vždy obsahovať odôvodnenie. (znenie platné a účinné do
31. decembra 2011, pozn.)
Podľa § 169 ods. 3 OSP ak sa uznesenie nedoručuje, stačí v písomnom vyhotovení
uviesť výrok a deň vydania.
Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.
Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení
konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí, o zmieri,
o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.
Podľa § 167 ods. 1 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
V rámci tretej časti prvej hlavy Občianskeho súdneho poriadku sú obsiahnuté
ustanovenia, ktoré upravujú skúmanie a rozhodovanie o miestnej príslušnosti všeobecného
súdu (§ 105 OSP) zaradené do obsahového dielu nazvaného „Skúmanie podmienok
konania“ (§ 103 až § 105 OSP).
Aj napriek skutočnosti, že Občianskeho súdneho poriadku expressis verbis neuvádza,
ktoré uznesenia súdov sú uzneseniami týkajúcimi sa vedenia konania, prihliadajúc na ich
povahu, sú nimi spravidla uznesenia upravujúce priebeh konania, teda uznesenia, ktorými
všeobecný súd nariaďuje alebo odročuje pojednávanie, nariaďuje dokazovanie alebo
rozhoduje o spojení či vylúčení veci na samostatné konanie. Z už citovaného ustanovenia
§ 167 ods. 1 OSP, ako aj zo samotného zaradenia tohto ustanovenia, ktoré sa týka
problematiky miestnej príslušnosti, do dielu nazvaného „Skúmanie podmienok konania“
zjavne možno vyvodiť zámer zákonodarcu oddeliť rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré sa
týkajú podmienok konania, od tých, ktoré sa týkajú vedenia konania a u ktorých
zákonodarca zároveň v súlade s § 169 ods. 2 OSP nevyžaduje bezpodmienečne
odôvodnenie.
Rozhodovanie o príslušnosti všeobecného súdu (funkčná, vecná a miestna) je
rozhodovaním o procesných podmienkach konania (a nie o jeho vedení). Vzhľadom na
požiadavku primeraného použitia ustanovení o rozsudku aj na uznesenia, pokiaľ Občiansky
súdny poriadok nestanovuje inak (§ 167 ods. 2 OSP), sa preto okrem iných na rozhodovanie
o príslušnosti všeobecného súdu uznesením použijú primerane aj ustanovenia § 157 ods. 2
až 4 OSP týkajúce sa obsahu odôvodnenia.
Z uvedeného vyplýva, že nesprávnou interpretáciou označeného ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku sa krajský súd nepochybne dopustil pochybenia, t. j.
namietané uznesenie malo byť aspoň stručne odôvodnené.
Avšak s prihliadnutím na vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu,
ktoré má procesný charakter, absencia jeho odôvodnenia, s prihliadnutím na implicitné
stotožnenie sa krajského súdu s vyjadrením žalobcu z 29. júla 2011, nemusí mať
automaticky za následok porušenie ústavou či dohovorom garantovaného práva
sťažovateľky. Vychádzajúc zo skutočnosti, že procesný postup vo veci sťažovateľky
nadväzujúci na napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vecne
správny (vec prejednáva a bude o nej na prvom stupni rozhodovať Okresný súd Trnava),
možno považovať napadnuté uznesenie (aj pri konštatovaní jeho nedostatku spočívajúcom
v absencii odôvodnenia) z ústavného hľadiska za udržateľné (porovnaj závery vyjadrené
vo veciach I. ÚS 207/07 a III. ÚS 228/06).
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym záverom krajského súdu vyjadreným
vo výroku napadnutého uznesenia nestotožňuje, nemôže sama osobe viesť k záveru
o arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny záver svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom
právnych názorov krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, aby sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného
súdu je predmetný právny záver krajského súdu (aj keď len v podobe implicitného
stotožnenia sa s argumentáciou žalobcu) z ústavného hľadiska udržateľný. Nemožno ho teda
považovať za taký, ktorého účinky by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné
s ústavou a listinou garantovaným základným právom na súdnu ochranu a právom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť, že
vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu by jeho zrušenie
nadväzujúce nerozlučne na prípadný výrok ústavného súdu o porušení sťažovateľkou
označených práv (prvá veta čl. 127 ods. 2 ústavy) bolo prejavom nadmerného formalizmu,
keďže po vrátení veci na ďalšie konanie by krajský súd aj v kontexte s právnymi názormi
ústavného súdu vyjadrenými v tomto uznesení musel rozhodnúť identicky, t. j. rozhodnúť
tak, že vo veci je miestne príslušný Okresný súd Trnava.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by
mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, listiny
a práva podľa dohovoru, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny
Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu
zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto
základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude
rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré
sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým
sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol
vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m.
I. ÚS 239/04). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,
ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,
potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch
a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie vecí jednotlivým sudcom alebo
senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje
zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne
príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Pokiaľ ústavný súd dospel v súvislosti s posudzovaním vecnej správnosti
napadnutého uznesenia krajského súdu k záveru, že ním (vzhľadom na argumentáciu
uvedenú v časti II.1 tohto nálezu) nedošlo k namietanému porušeniu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak potom tento záver platí obdobne aj pre časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie
krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vecne správne, ani hypoteticky nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, keďže
vo veci rozhoduje vecne, miestne a funkčne príslušný všeobecný súd.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013