Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 57/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou I., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na zákonného sudcu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -61 z 30. septembra 2011 takto

rozhodol:

Základné právo na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na zákonného sudcu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd obchodnej spoločnosti P., s. r. o., uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -61 z 30. septembra 2011 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a

advokát Mgr. I. L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na zákonného sudcu

podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8

NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:

«Dňa 18. 04. 2011 bola Okresnému súdu Trnava doručená Žaloba o ochranu práv

spotrebiteľa, žaloba o neplatnosť úverových zmlúv a žaloba o vydanie bezdôvodného

obohatenia. Žalobcom v tejto žalobe bol I. M... proti žalovanému - sťažovateľovi (ďalej len

„žalobca“).

Z obsahu žaloby žalobcu je zrejmé, že touto sa žalobca domáha voči sťažovateľovi

určenia bezodplatnosti úverov na základe piatich zmlúv o úvere, určenia neprijateľných

podmienok v týchto zmluvách, vydania bezdôvodného obohatenia a poskytnutia finančného

zadosťučinenia. Žalobcovia považujú všetky zmluvy za zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Zmluvy o úvere boli uzavreté medzi sťažovateľom ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom.

Výzvou zo dňa 23. 05. 2011 doručenou sťažovateľovi dňa 10. 06. 2011 uložil

Okresný súd Zvolen (správne má byť Okresný súd Trnava, pozn.) sťažovateľovi povinnosť

vyjadriť sa k Žalobe v lehote 10 dní. Sťažovateľ sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 20. 06.

2011, ktorým vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu v Trnave a uviedol,

že predmetné zmluvy nie sú spotrebiteľskými zmluvami, a teda nejde ani o spor

zo spotrebiteľských zmlúv. Sťažovateľ poukázal na to, že žalobca si bral predmetné úvery

ako živnostník v súvislosti s výkonom jeho podnikateľskej činnosti, v zmluvách je uvedené

jeho obchodné meno, IČO a sídlo a v nich prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté

na výkon podnikania, čo potvrdil svojím podpisom. Okresný súd v Trnave oznámením zo

dňa 06. 07. 2011 doručeným sťažovateľovi 19. 07. 2011 upovedomil sťažovateľa o

postúpení spisu Okresnému súdu Bratislava I. s ohľadom na námietku miestnej

nepríslušnosti vznesenú sťažovateľom, ako aj na to, že len v prípade jeho výlučnej miestnej

príslušnosti o určitej veci, o čo v danom prípade nejde, by bola daná miestna príslušnosť aj

na konanie o veciach s ňou spojených podaním spoločného návrhu.

Dňa 29. 07. 2011 doručil žalobca Okresnému súdu Bratislava I. nesúhlas

s postúpením veci, pričom uviedol, že príslušnosť Okresného súdu Bratislava I. je založená

na nekalej obchodnej podmienke – v rozpore s európskym právom na ochranu spotrebiteľa

a v rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora (ESD). Žalobca uviedol, že

rozhodujúci je účel úveru, a nie označenie účastníka v zmluve. Žalobca pritom poukazoval

na Uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 26. 05. 2011. Rozpor

s európskym právom na ochranu spotrebiteľa ani s judikatúrou ESD nijako nešpecifikoval.

K tomuto vyjadreniu sa vyjadril dňa 30. 09. 2011 sťažovateľ, ktorý zotrval na svojej

námietke miestnej nepríslušnosti a uviedol, že nakoľko úvery na základe predmetných zmlúv

o úvere boli poskytnuté na účel podnikania alebo zamestnania, nemohlo ísť v prípad

žalobcu o spotrebiteľa a v prípade predmetných zmlúv o úvere zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, ani o spotrebiteľské zmluvy.

Okresný súd Bratislava I. s ohľadom na nesúhlas žalobcu s postúpením veci predložil

vec na rozhodnutie Krajskému súdu Bratislava ako nadriadenému súdu, ktorý následne

rozhodol uznesením o miestnej príslušnosti Okresného súdu Trnava, pričom uznesenie

neobsahuje žiadne odôvodnenie, a to tak z formálneho, ako aj materiálneho hľadiska.»

Nezákonnosť napadnutého uznesenia podľa sťažovateľky spočíva v nesprávnej

aplikácii (ďalej aj „OSP“), a to vzhľadom na

skutočnosť, že „ani v jednej z predmetných zmlúv o úvere nevystupoval žalobca ako

spotrebiteľ, a to z dôvodov, ktoré sú bližšie uvedené v námietke miestnej nepríslušnosti

a vyjadrení sťažovateľa... Žalobca poskytnutím úverov na výkon podnikania alebo

zamestnania, ako aj jednoznačným uvedením jeho identifikačných podnikateľských údajov

a údajov o svojom zamestnaní, nespĺňal definíciu spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2

pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch ( v znení neskorších

predpisov), ako aj § 2 písm. a) nového Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon

č. )“, ako aj v porušení „ a , ktoré spočíva v chýbajúcom

odôvodnení“.

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, pričom v tejto súvislosti

uvádza:

„Podľa písomné vyhotovenie (i) uznesenia, ktorým sa celkom

vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo (ii) uznesenia, ktoré sa týka vedenia

konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania a o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania musí vždy obsahovať odôvodnenie. V danom prípade

uznesenie neobsahuje odôvodnenie vôbec.

Rozhodovanie o miestnej príslušnosti je rozhodovanie o podmienke konania.

pritom jasne rozlišuje medzi vedením konania a podmienkami konania. Podľa § 167 ods. 1

sa uznesením rozhoduje tak o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania, ako aj

o podmienkach konania. Rozlišovanie medzi rozhodnutím o podmienkach konania na jednej

strane a rozhodnutím , ktorým sa upravuje vedenie konania na strane druhej, vyplýva aj

z . Je teda zrejmé, že zákonodarca považuje podmienky konania

a vedenie konania za dve odlišné veci. Tento záver vyplýva z logického hľadiska: ak nie je

daná podmienka konania, nemožno konanie viesť. Je teda zrejmé, že rozhodovanie

o miestnej príslušnosti nie je rozhodovaním o vedení konania. V takomto prípade je nutné

a povinné, aby uznesenie o miestnej príslušnosti obsahovalo odôvodnenie. Keďže Krajský

súd v Bratislave v danom prípade rozhodol uznesením bez odôvodnenia, porušil

ustanovenie .

Súd sa v odôvodnení Uznesenia nevysporiadal so skutkovým stavom, a to najmä

so skutočnosťou, že žalobcovi nemožno pričítať status spotrebiteľa. Sťažovateľ je tiež

presvedčený, že protiprávna absencia odôvodnenia v Uznesení má ústavnoprávne následky,

nakoľko ide o hrubé porušenie .“

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a listiny sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa

ktorej „nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona

() na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný...

(-25)“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 09. 2011, č. k. -61

porušené bolo;

2. Základné právo sťažovateľa spočívajúce v zákaze odňatia jeho zákonnému sudcovi

podľa a Listiny základných práv

a slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 09. 2011,

č. k. -61 porušené bolo;

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2011, č. k. -61

sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -21

z 2. februára 2012 v spojení s uznesením č. k. -32 z 24. februára 2012 ju

prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu zároveň vyzval, aby sa

vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a podpredsedníčka krajského súdu

v odpovedi na výzvy ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie.

Podpredsedníčka krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3198/12

z 21. marca 2012 uviedla, že k obsahu sťažnosti sa vyjadril predseda senátu „8 NcC“ listom

zo 14. marca 2012, v ktorom sa uvádza, že «Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením

č. k. -61 zo dňa 30. 09. 2011, ako nadriadený súd po predložení veci podľa

ustanovenia – v platnom

znení (ďalej len „“) Okresným súdom Bratislava I, ktorému bola vec postúpená

Okresným súdom Trnava, ako súdu miestne príslušnému podľa ustanovenia § 105 ods. 1

tak, že miestne príslušným je Okresný súd Trnava podľa ustanovenia

. Uvedené uznesenie neobsahovalo odôvodnenie s poukazom na ustanovenie

ods. 2, , v znení účinnom do 31. 12. 2011.».

Na výzvu ústavného súdu sa k prípisu podpredsedníčky krajského súdu sp. zn.

Spr. 3198/12 z 21. marca 2012 vyjadrila vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

10. apríla 2012 sťažovateľka, ktorá predovšetkým uviedla, že „Odkaz na ustanovenia

Krajským súdom v Bratislave malo zrejme za cieľ nájsť

zákonný podklad pre skutočnosť, že písomné vyhotovenie Uznesenia neobsahovalo žiadne

odôvodnenie. Sťažovateľ má však v tomto smere za to, že citácia príslušných ustanovení

nielenže vôbec neodôvodňuje takýto postup, ale práve

naopak potvrdzuje zákonnú povinnosť Krajského súdu v Bratislave Uznesenie odôvodniť.

Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na znenie ,

v zmysle ktorého má súd povinnosť uznesenie doručiť buď, ak je proti nemu odvolanie alebo

ak je to potrebné pre vedenie konania, alebo sa ním účastníkom ukladá určitá povinnosť.

Sťažovateľ v tomto smere podčiarkuje, že Krajský súd v Bratislave Uznesenie sťažovateľovi

doručil, a to dňa 07. 11. 2011. Z uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave

považoval doručenie Uznesenia za potrebné pre vedenie konania (nakoľko proti nemu

nebolo prípustné odvolanie a ani ním nebola uložená účastníkom konania žiadna

povinnosť). Sťažovateľ ďalej poukazuje na § 169 ods. 3, podľa ktorého, ak sa uznesenie

nedoručuje, stačí v písomnom vyhotovení uviesť výrok a deň vydania. Z uvedeného

ustanovenia teda a contrario vyplýva, že v prípade, ak sa uznesenie doručuje, nestačí

v písomnom vyhotovení iba uviesť výrok a deň vydania. Sťažovateľ má za to, že z hore

uvedeného je zrejmé, že už len vzhľadom na skutočnosť, že súd Uznesenie doručil, bolo jeho

zákonnou povinnosťou neobmedziť sa v písomnom vyhotovení Uznesenia len na výrok a deň

vydania, ale Krajský súd v Bratislave mal povinnosť v Uznesení uviesť aj presvedčujúce

a vysvetľujúce odôvodnenie svojho výroku.

Zároveň však sťažovateľ zotrváva na tom, že povinnosť Krajského súdu v Bratislave

odôvodniť Uznesenie vyplývala aj z ďalších ustanovení tak,

ako to uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti.

V tomto smere si sťažovateľ ďalej dovoľuje poukázať aj na obdobné prípady,

v ktorých rovnako ako v predmetnej veci, sťažovateľ vystupoval na strane žalovanej

a v ktorých na námietku sťažovateľa rozhodoval o otázke miestnej príslušnosti Krajský súd

v Bratislave ako nadriadený súd. Sťažovateľ podčiarkuje a poukazuje na skutočnosť, že

všetky uznesenia Krajského súdu v Bratislave, ktorými rozhodoval o miestnej príslušnosti

v predmetných sporoch obsahujú odôvodnenie svojho výroku. Sťažovateľ má za to, že aj

táto skutočnosť jasne dokladuje vážnosť procesného pochybenia Krajského súdu v

Bratislave v predmetnej veci.

B/ Ústavnoprávne hľadisko.

Sťažovateľ ďalej podčiarkuje, že neodôvodnenie uznesenia, ktorým súd rozhoduje

o otázke miestnej príslušnosti na námietku jedného z účastníkov konania, má aj širšiu

ústavnoprávnu dimenziu v zmysle porušenia práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, a to o to viac, že voči takémuto druhu rozhodnutia slovenský právny

poriadok nepripúšťa možnosť riadneho a ani mimoriadneho opravného prostriedku.

Sťažovateľ má za to, že je ústavnoprávne neudržateľné, aby súd mohol rozhodovať o otázke

miestnej príslušnosti, ktorá v ústavnoprávnom kontexte v konečnom dôsledku predstavuje

rozhodovanie o práve sťažovateľa na zákonného sudcu (viď nižšie citovaná judikatúra ÚS

SR), bez toho, aby svoje rozhodnutie akokoľvek odôvodnil.

Uvedený názor sťažovateľa (čo do nutnosti odôvodniť rozhodnutie) potvrdzuje aj

slovenská a česká judikatúra.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nález českého Ústavného súdu sp. zn.

zo dňa 28. 06. 2011, v ktorom český Ústavný súd uviedol, že podle ustálené

judikatury Ústavního soudu je požadavek řádného odůvodnění rozhodnutí jedním

zo základních atribútů spravedlivého procesu. Dodržovaní povinnosti odůvodnit rozhodnutí

má zaručit transparentnost a kontrolovatelnost rozhodovaní soudů a vyloučit libovůli.

Chybí-li v rozhodnutí řádne odůvodnění, je tím založená nejen jeho nepřezkoumatelnost, ale

zpravidla také protiústavnost. Možnost neodůvodňovat usnesení dle § 104a o. s. ř. je nutno

jako výjimku interpretovat restriktivně, přičemž je nutné vzít v úvahu konkrétni okolnosti

případu. V situaci, kdy účastníci řízení zaujmou odlišné stanovisko než vrchní soud

rozhodující o této otázce, lze legitimně požadoval, aby se soud v odůvodnění svého usnesení

s argumentací účastníků vypořádal a vyložil důvody svého závěru o věcné příslušnosti.

Pokud tak soud neučiní, porušuje čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.“.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky a podpredsedníčky

krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV. senát ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 21. júna 2012 uložil

sudcovi Ladislavovi Oroszovi (sudcovi spravodajcovi) predložiť plénu ústavného súdu

návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov I. senátu ústavného súdu vyplývajúcich

z uznesenia sp. zn. z 23. októbra 2007 a III. senátu ústavného súdu

vyplývajúcich z nálezu sp. zn. z 18. októbra 2007 a IV. senátu ústavného

súdu, ku ktorým dospel vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. (ďalej len

„návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov“) podľa .

IV. senát navrhol, aby plénum ústavného súdu schválilo tento návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov:

„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň

stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný

súd Slovenskej republiky nemôže absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu

o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho

vecnú správnosť.“

Návrh IV. senátu plénum ústavného súdu prerokovalo na svojom neverejnom

zasadnutí 13. februára 2013, pričom po diskusii bol predložený na hlasovanie tento návrh

na zjednotenie odchýlnych právnych názorov:

„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je

primerane odôvodnené, je z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd Slovenskej republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného

súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje

jeho vecnú správnosť.“

S návrhom predloženým na hlasovanie nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina

všetkých sudcov, a preto bol zamietnutý ( tretia veta ). Plénum

ústavného súdu týmto hlasovaním zároveň (nepriamo) v zásade vyjadrilo súhlas s postupom

a právnymi názormi, ktoré sa uplatnili v porovnateľných veciach I. senátu ústavného súdu

(vo veci vedenej pod sp. zn. ) a III. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod

sp. zn. ). Rešpektujúc tento záver IV. senát ústavného súdu uplatnil tieto

právne názory aj vo veci sťažovateľky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Kľúčová argumentácia sťažovateľky je založená na tvrdení, že uznesením krajského

súdu č. k. -61 z 30. septembra 2011 došlo k porušeniu jej základných práv

podľa a listiny a práva podľa dohovoru, ako aj

základných práv podľa a podľa listiny, a to jednak

nesprávnou aplikáciou , ako aj tým, že napadnuté uznesenie krajského

súdu nie je odôvodnené.

Podľa súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa . Ak však

navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu

príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa až .

Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na

námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný,

neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok

uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; o tomto

postúpení súd upovedomí účastníkov.

Podľa ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí,

alebo účastník postúpenia namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení,

predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj

súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd

rozhodne do 30 dní od predloženia veci.

Podľa na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému

návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj

súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Účelom je zvýšenie ochrany spotrebiteľa, ktoré sa prejavuje tým,

že popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má

bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Ustanovenie

upravuje tzv. príslušnosť danú na výber, a teda navrhovateľ má v prípade sporu

zo spotrebiteľskej zmluvy na výber, či svoj návrh podá na všeobecný súd odporcu alebo na

súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ.

Ustanovenie upravujúce príslušnosť danú na výber treba považovať za súčasť celého

komplexu právnych noriem, ktoré vo svojej podstate predstavujú systém ochrany zavedený

primárne príslušnými smernicami Európskej únie, ktorý vychádza z myšlienky, že

spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho

vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez

toho, aby mohol vplývať na ich obsah (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej

únie C 240/98 z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero,

bod 25).

Systém ochrany spotrebiteľov bol zavedený v podmienkach Európskej únie

komplexom právnych aktov; ide predovšetkým o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady

98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov,

Smernicu Rady 87/357/EHS z 25. júna 1987 o harmonizácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa výrobkov, ktorých vlastnosti sa javia ako iné, než v skutočnosti sú,

a ktoré preto ohrozujú zdravie alebo bezpečnosť spotrebiteľov, Smernicu Európskeho

parlamentu a Rady 2001/95/ES z 3. decembra 2001 o všeobecnej bezpečnosti výrobkov,

Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých

obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa

mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernica Európskeho parlamentu a Rady

97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a rady (ES)

č. 2006/2004, Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách.

Uvedené právne akty Európskej únie boli transponované do vnútroštátneho právneho

poriadku prostredníctvom o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že žalobca svoju žalobu o ochranu práv

spotrebiteľa, žalobu o neplatnosť úverových zmlúv a žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia smerujúcu proti sťažovateľke ako žalovanej doručil Okresnému súdu Trnava

18. apríla 2011; veci bola pridelená sp. zn. . Na základe výzvy Okresného

súdu Trnava sa k žalobám vyjadrila sťažovateľka podaním z 20. júna 2011, v ktorom

namietla miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Trnava, „a to z dôvodu, že zmluvy o úvere

uzatvorené medzi navrhovateľom a odporcom nie sú zmluvami spotrebiteľskými, a teda

nejde o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľom ako

dlžníkom okrem iného aj zmluvu o úvere č. 202900241 zo dňa 11. 6. 2010 a zmluvu o úvere

č. 202900415 zo dňa 14. 1. 2011, pričom navrhovateľ si predmetné úvery bral ako

živnostník v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti, čo vyplýva aj zo samotnej

zmluvy o úvere. V predmetnej zmluve o úvere je okrem mena a priezviska navrhovateľa

uvedené aj jeho obchodné meno, IČO a miesto podnikania. Zároveň navrhovateľ sám

prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, pričom navrhovateľ

k uvedenému prehláseniu pripojil svoj podpis. Vzhľadom na uvedené nemožno príslušnosť

súdu posudzovať v zmysle ustanovenia , ale príslušnosť je daná

v zmysle ustanovenia ... Z uvedeného vyplýva, že miestne príslušným súdom na

konanie o zrušenie právneho úkonu je Okresný súd Bratislava I.“.

Vzhľadom na sťažovateľkou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného

súdu Trnava tento súd postúpil bez rozhodnutia v súlade s spis vzťahujúci

sa na konanie vedené pod sp. zn. Okresnému súdu Bratislava I, na ktorom

bola vec vedená pod sp. zn. . Okresný súd Trnava zároveň poukázal aj na

svoj právny názor, v zmysle ktorého „len v prípade výlučnej príslušnosti tunajšieho súdu

o určitej veci, čo v danom prípade nie je, by bola daná miestna príslušnosť aj na konanie

o veciach s ňou spojených podaním spoločného návrhu“.

Žalobca podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I 29. júla 2011 označeným

ako „Námietka postúpenia veci a konania pred Okresným súdom Bratislava I“ namietol

miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava I, pričom v tejto súvislosti predovšetkým

uviedol:

«1. Týmto vznášam námietku postúpenia veci a konania a uvádzam, že príslušnosť

Okresného súdu Bratislava I. je založená na základe nekalej obchodnej podmienky –

v rozpore s európskym právom na ochranu spotrebiteľa a v rozpore s judikatúrou

Európskeho súdneho dvora.

2. Dôležitý je podľa európskeho práva skutočný účel úveru, nie je dôležité označenie

účastníka a skutočný účel úveru súd nijako neskúmal – neurobil pred postúpením nijaký

úkon, aby ochránil moje spotrebiteľské práva – toto dávam na vedomie aj Európskej

komisii. Je neúnosné, aby súdy každodenne dookola porušovali práva občanov –

spotrebiteľov – iba pre svoj formalizmus, ktorý sa na nich stále presadzuje. Žalovaný

zneužil, že som živnostníkom a povedal mi, že úver mi poskytne iba na IČO – nemal som na

výber – skutočný účel úveru bola pritom osobná spotreba – peniaze som použil na splátky

skorších úverov a nedoplatkov vrátane dlhu spoločnosti P. niekoľko bežných osobných

výdavkov a výdavkov na domácnosť.

3. Praktiky žalovaného, ktorými z obyčajných spotrebiteľov – dôchodcov,

nezamestnaných, invalidov alebo bežných zamestnancov robí podnikateľov alebo im

poskytuje úvery na povolanie/zamestnanie zaujímajú aj Európsku komisiu. Medzi

obchodnými zástupcami žalovaného nie je tajomstvom, že všetci títo sú vedením žalovaného

inštruovaní, aby všetkým spotrebiteľom bez rozdielu krížikovali taký účel – aby sa obišiel

zákon o spotrebiteľských úveroch a aj celá právna úprava na ochranu spotrebiteľa.

A samozrejme, aby sa dosiahlo neposkytnutie právnej ochrany zo strany súdov a SOI. Na

túto prax reagovala aj judikatúra súdov, ktorá potvrdila takéto inštruovanie žalovaným.

Poukazujeme na uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. mája 2011, sp. zn. ,

v ktorom judikoval: „Konanie, ktorým sa presviedča, navádza alebo inak pôsobí na

spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie,

povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel, ktorý nie je

pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 (správne má byť 2005/29, pozn.) ES

z 11. 5. 2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu,

pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže napĺňať atribúty

agresívnej obchodnej praktiky, čo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu

alebo správanie priemerného spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje

za neprijateľnú voči spotrebiteľovi.

4. Žiadam na základe vyššie uvedených dôvodov, keďže som spotrebiteľom

domáhajúcim sa ochrany svojho práva podľa § 3 ods. , aby krajský súd

v Bratislave rozhodol, že miestne príslušný na konanie je OS Trnava.»

K námietke miestnej nepríslušnosti vznesenej žalobcom sa vyjadrila sťažovateľka

(ako žalovaná, pozn.) v podaní z 30. septembra 2011, v ktorom okrem iného uviedla:

„Žalovaný je toho názoru, že Okresný súd Trnava nie je miestne príslušným súdom

a postupoval správne, keď postúpil vec Okresnému súdu Bratislava I. Žalobca totiž nie je

spotrebiteľ a zmluvy uzavreté medzi účastníkom konania nie sú zmluvami spotrebiteľskými.

K súdnemu rozhodnutiu predloženému žalobcom /citovaným vyššie/ treba uviesť

nasledovné:

1) Žalobca opomenul uviesť, že ide len o rozhodnutie o predbežnom opatrení, nie je

žiadnym právoplatným meritórnym súdnym rozhodnutím preukázané, že by žalovaný

presviedčal, navádzal alebo inak pôsobil na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako

účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie.

2) v predmetnom súdnom rozhodnutí nie je nikde uvedené, že by sa žalovaný dopustil

konania uvedeného vo výrokovej časti voči žalobcovi,

3) žalobca vôbec nepreukázal, že by ho žalovaný ovplyvňoval čo do vyznačenia účelu

úveru v jednotlivých zmluvách.“

Okresný súd Bratislava I na základe námietky miestnej nepríslušnosti vznesenej

žalobcom postúpil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu

v súlade s 13. septembra 2011. Krajský súd uznesením

č. k. -61 z 30. septembra 2011 rozhodol, že „na prejednanie veci vedenej na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. je miestne príslušný Okresný súd

Trnava“.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére

práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

Ústavný súd sa s prihliadnutím na sťažovateľkou uplatnenú argumentáciu

predovšetkým sústredil na posúdenie, či napadnuté uznesenie krajského súdu možno

považovať za ústavne akceptovateľné z vecného hľadiska, t. j. či je ústavne akceptovateľný

a udržateľný jeho výrok, v zmysle ktorého je na prejednanie veci miestne príslušný Okresný

súd Trnava. Až samotná vecná nesprávnosť výroku napadnutého uznesenia by

v okolnostiach posudzovanej veci mohla totiž viesť k záveru o jeho ústavnej

neakceptovateľnosti (a teda k vysloveniu porušenia práv označených sťažovateľkou), a to aj

bez ohľadu na ďalšie nedostatky vytýkané mu sťažovateľkou (nedostatok odôvodnenia). Na

druhej strane, pokiaľ by ústavný súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého

uznesenia (jeho výroku), potom by nedostatok jeho odôvodnenia v okolnostiach

posudzovanej veci nemusel dosiahnuť ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by zakladala dôvod

vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv podľa a dohovoru (k tomu pozri

m. m. ).

Žalobca vo svojom vyjadrení k námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu

Bratislava I poukázal na konanie sťažovateľky, ktoré považuje za nekalú obchodnú praktiku

pri poskytovaní úverov a ktoré malo spočívať v predložení zmlúv o úvere žalobcovi, ktorý

je držiteľom živnostenského oprávnenia s vyznačením účelu na podnikanie, aj napriek

tomu, že žalobca požadoval úvery spotrebiteľské, čím následne sťažovateľka znemožnila

žalobcovi ochranu poskytovanú spotrebiteľovi v rámci spotrebiteľských zmlúv.

Argumentácia sťažovateľky bola založená predovšetkým na tvrdení, že žalobca nie je

spotrebiteľ a zmluvy uzavreté medzi účastníkmi konania („navrhovateľ si predmetné úvery

bral ako živnostník v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti, čo vyplýva aj

zo samotnej zmluvy o úvere“) nie sú podľa jej tvrdenia zmluvami spotrebiteľskými, čo

odôvodňuje predovšetkým vyhlásením žalobcu, že zmluvy o úvere uzatvoril slobodne,

vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil

svojím podpisom.

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C-243/08

zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi (bod 35) „vnútroštátny súd

je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii

právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež

vtedy, ak preveruje svoju miestnu príslušnosť.“.

Pokiaľ teda skutkové okolnosti v danej veci dostatočne odôvodňovali záver o tom, že

konanie sťažovateľky smerovalo k tomu, že na zmluvách o úvere vyznačila účel, ktorý nie

je pravdivý, uvedené bolo postačujúce pre záver o existencii spotrebiteľskej zmluvy pre

účely uplatnenia miestnej príslušnosti danej na výber podľa .

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že v okolnostiach daného

prípadu nejde o prípad prejudikovania meritórneho rozhodnutia vo veci samej, ale

o skutočnosti odôvodňujúce určenie miestnej príslušnosti ako podmienky konania

všeobecného súdu.

Vzhľadom na už uvedené, je podľa názoru ústavného súdu neakceptovateľné, aby

bol vykladaný spôsobom v zásade znemožňujúcim dosiahnutie účelu,

ktorému úprava ochrany spotrebiteľa ako celok slúži.

Účel široko koncipovanej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa by sa minul účinkom,

ak by sa námietke miestnej príslušnosti všeobecného súdu vznesenej žalobcom nevyhovelo,

pretože by sa tým vylúčila možnosť spotrebiteľa využiť procesným právom predpokladanú

výhodu „domáceho“ všeobecného súdu, ktorá je daná predovšetkým z dôvodu zabezpečenia

čo najväčšej šetrnosti k ekonomicky slabšej strane spotrebiteľského vzťahu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v danom

prípade z vecného hľadiska rozhodol správne. Aj keď napadnuté uznesenie neobsahuje

odôvodnenie, dá sa z neho vyvodiť, že krajský súd tým, že rozhodol, že na prejednanie veci

vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. je miestne príslušný

Okresný súd Trnava, sa implicitne stotožnil s dôvodmi, na ktorých založil svoju

argumentáciu žalobca (argumentácia obsiahnutá v jeho vyjadrení doručenom Okresnému

súdu Bratislava I 29. júla 2011, pozn.).

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že v okolnostiach daného prípadu

je napadnuté uznesenie krajského súdu uznesením, ktorým sa upravujú procesné podmienky

konania, ku ktorým nepochybne patrí aj miestna príslušnosť vo veci konajúceho súdu.

Podľa písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje

návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí

obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania a uznesenie o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania musí vždy obsahovať odôvodnenie. (znenie platné a účinné do

31. decembra 2011, pozn.)

Podľa ak sa uznesenie nedoručuje, stačí v písomnom vyhotovení

uviesť výrok a deň vydania.

Podľa ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.

Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení

konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí, o zmieri,

o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

V rámci tretej časti prvej hlavy sú obsiahnuté

ustanovenia, ktoré upravujú skúmanie a rozhodovanie o miestnej príslušnosti všeobecného

súdu ( ) zaradené do obsahového dielu nazvaného „Skúmanie podmienok

konania“ ( až ).

Aj napriek skutočnosti, že expressis verbis neuvádza,

ktoré uznesenia súdov sú uzneseniami týkajúcimi sa vedenia konania, prihliadajúc na ich

povahu, sú nimi spravidla uznesenia upravujúce priebeh konania, teda uznesenia, ktorými

všeobecný súd nariaďuje alebo odročuje pojednávanie, nariaďuje dokazovanie alebo

rozhoduje o spojení či vylúčení veci na samostatné konanie. Z už citovaného ustanovenia

, ako aj zo samotného zaradenia tohto ustanovenia, ktoré sa týka

problematiky miestnej príslušnosti, do dielu nazvaného „Skúmanie podmienok konania“

zjavne možno vyvodiť zámer zákonodarcu oddeliť rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré sa

týkajú podmienok konania, od tých, ktoré sa týkajú vedenia konania a u ktorých

zákonodarca zároveň v súlade s nevyžaduje bezpodmienečne

odôvodnenie.

Rozhodovanie o príslušnosti všeobecného súdu (funkčná, vecná a miestna) je

rozhodovaním o procesných podmienkach konania (a nie o jeho vedení). Vzhľadom na

požiadavku primeraného použitia ustanovení o rozsudku aj na uznesenia, pokiaľ Občiansky

súdny poriadok nestanovuje inak ( ), sa preto okrem iných na rozhodovanie

o príslušnosti všeobecného súdu uznesením použijú primerane aj ustanovenia § 157 ods. 2

až 4 týkajúce sa obsahu odôvodnenia.

Z uvedeného vyplýva, že nesprávnou interpretáciou označeného ustanovenia

sa krajský súd nepochybne dopustil pochybenia, t. j.

namietané uznesenie malo byť aspoň stručne odôvodnené.

Avšak s prihliadnutím na vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu,

ktoré má procesný charakter, absencia jeho odôvodnenia, s prihliadnutím na implicitné

stotožnenie sa krajského súdu s vyjadrením žalobcu z 29. júla 2011, nemusí mať

automaticky za následok porušenie či dohovorom garantovaného práva

sťažovateľky. Vychádzajúc zo skutočnosti, že procesný postup vo veci sťažovateľky

nadväzujúci na napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vecne

správny (vec prejednáva a bude o nej na prvom stupni rozhodovať Okresný súd Trnava),

možno považovať napadnuté uznesenie (aj pri konštatovaní jeho nedostatku spočívajúcom

v absencii odôvodnenia) z ústavného hľadiska za udržateľné (porovnaj závery vyjadrené

vo veciach a ).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym záverom krajského súdu vyjadreným

vo výroku napadnutého uznesenia nestotožňuje, nemôže sama osobe viesť k záveru

o arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny záver svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, aby sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného

súdu je predmetný právny záver krajského súdu (aj keď len v podobe implicitného

stotožnenia sa s argumentáciou žalobcu) z ústavného hľadiska udržateľný. Nemožno ho teda

považovať za taký, ktorého účinky by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné

s a listinou garantovaným základným právom na súdnu ochranu a právom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť, že

vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu by jeho zrušenie

nadväzujúce nerozlučne na prípadný výrok ústavného súdu o porušení sťažovateľkou

označených práv (prvá veta ) bolo prejavom nadmerného formalizmu,

keďže po vrátení veci na ďalšie konanie by krajský súd aj v kontexte s právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými v tomto uznesení musel rozhodnúť identicky, t. j. rozhodnúť

tak, že vo veci je miestne príslušný Okresný súd Trnava.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by

mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa , listiny

a práva podľa dohovoru, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

a podľa listiny

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré

sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m.

). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,

potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch

a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie vecí jednotlivým sudcom alebo

senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje

zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne

príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1

a listiny.

Pokiaľ ústavný súd dospel v súvislosti s posudzovaním vecnej správnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu k záveru, že ním (vzhľadom na argumentáciu

uvedenú v časti II.1 tohto nálezu) nedošlo k namietanému porušeniu základného práva na

súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak potom tento záver platí obdobne aj pre časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu

podľa a listiny. Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vecne správne, ani hypoteticky nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva podľa a listiny, keďže

vo veci rozhoduje vecne, miestne a funkčne príslušný všeobecný súd.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013