Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 136/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. januára 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2008

doručená sťažnosť JUDr. O. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

O. Š., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. januára

2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd napadnutým

uznesením nevyhovel návrhu sťažovateľa na prikázanie veci vedenej Okresným súdom

Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorej predmetom

je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa proti odporcovi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v K. na určenie, že uchádzač o zamestnanie bol diskriminovaný podľa

Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov náhradou nemajetkovej ujmy, Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, „z dôvodu, že

neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ust. § 12 ods. 2

“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „od septembra 2007 bol prihlásený k pobytu v P.,

okr. B. z dôvodu zlých bytových podmienok vo svojom doterajšom bydlisku v S... Tento jeho

súčasný pobyt je značne vzdialený od OS Humenné a jeho zdravotný stav ŤZP/S mu

neumožňuje sa na tento OS dostaviť a rovnako je aj v zlej sociálnej situácii a nemá finančné

prostriedky na cestu do H.“.

Vzhľadom na to sťažovateľ zastáva názor, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu boli porušené ním označené práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho

návrhu nálezom rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. januára 2008 bolo porušené „základné právo sťažovateľa JUDr. O. M. na právnu

pomoc v konaní pred súdmi, jeho právo prejednať vec v jeho prítomnosti, jeho právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a jeho právo, aby jeho vec bola spravodlivo

prejednaná“, zrušil napadnuté uznesenie a prikázal najvyššiemu súdu, aby „v konaní

vedenom pod sp. zn. konal v súlade s SR a Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu bola priznaná úhrada

trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a , ako aj jeho práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ) a zároveň

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti, resp. svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel alebo význam (napr. , ).

Opierajúc sa o uvedené bolo úlohou ústavného súdu už pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti posúdiť, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

má za následok porušenie označených práv sťažovateľa.

Najvyšší súd napadnutým uznesením nevyhovel návrhu sťažovateľa na prikázanie

veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš,

čo odôvodnil právnym záverom, podľa ktorého „neboli zistené zákonné predpoklady

navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia “.

Podľa (ďalej aj „OSP“) ak nemôže

príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec

prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa

aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Z vyplýva, že o návrhu sťažovateľa na prikázanie predmetnej veci

Okresnému súdu Liptovský Mikuláš bol príslušný rozhodnúť najvyšší súd.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že súd určený

podľa je povinný prikázať vec inému súdu len vtedy, ak nemôže príslušný

súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa (), zatiaľ čo

z iných dôvodov môže vec prikázať inému súdu toho istého stupňa vtedy, ak dospeje

k záveru, že je to v konkrétnych okolnostiach vhodné (§ 12 ods. 2). Pri posudzovaní

„vhodnosti“ prikázania veci inému súdu musí súd určený podľa

zohľadňovať popri dôvodoch uvedených v návrhu aj ďalšie okolnosti veci, ktorá sa má

prikázať, napr. doterajší priebeh konania v predmetnej veci z hľadiska zásady hospodárnosti

konania, trvalý pobyt, resp. sídlo účastníkov konania, vrátane ich právnych zástupcov a pod.

Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade nemožno hodnotiť napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako arbitrárne, keďže právnym názorom, o ktorý ho oprel, sa neodchýlil

natoľko od znenia , že by zásadne poprel jeho účel alebo význam. Bolo totiž

v jeho pôsobnosti posúdiť, či sú dôvody uvedené v návrhu sťažovateľa natoľko závažné,

že vyvolávajú potrebu prikázať vec Okresnému súdu Liptovský Mikuláš.

Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia ústavný súd predovšetkým

poukázal na to, že uznesenie o prikázaní veci je procesné uznesenie, na ktorého

odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky, ako na rozhodnutie všeobecného súdu

vo veci samej. V danom prípade je odôvodnenie napadnutého uznesenia nesporne veľmi

stručné, keďže sa obmedzuje len na odkaz na príslušné ustanovenie (), aj

keď z neho implicitne možno vyvodiť niektoré dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k záveru,

že prikázanie predmetnej veci nie je v konkrétnych okolnostiach prípadu vhodné (napr.

z dotknutého spisu vyplynulo, že okresný súd v predmetnej veci už konal a uznesením

č. k. -89 zo 4. júla 2007 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu, ktorý má

sídlo v územnom obvode okresného súdu).

Za daných okolností stručné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za také pochybenie najvyššieho súdu,

ktoré by umožňovalo dospieť k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. januára 2008 je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neakceptovateľné

a má zároveň za následok porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2

a , alebo jeho práva podľa dohovoru. Vzhľadom

na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základných práv

a slobôd podľa by navyše opačný záver vo veci sťažovateľa poprel

doterajšiu judikatúru ústavného súdu vo vzťahu k podmienkam ústavného preskúmavania

rozhodnutí všeobecných súdov a postavil ho do pozície (štvrtej) opravnej inštancie, ktorá

je priamo nadriadená celej sústave všeobecných súdov.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že okolnosti uvádzané v sťažnosti sťažovateľa nenaznačujú, že by napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu malo také nedostatky, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení

základných práv sťažovateľa podľa a alebo jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a na základe toho sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008