Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 393/2018
PDF · 209.54 KB
No categories available
I. ÚS 393/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, a
, zastúpených advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, Popradská 66, Košice, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Tost 24/2018 zo 6. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra
2018 doručená sťažnosť ,
, a
(ďalej aj ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 24/2018
zo 6. augusta 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že uznesením Špecializovaného trestného súdu,
pracoviska Banská Bystrica sp. zn. 2 Tp 13/2018 zo 7. apríla 2018 sudca pre prípravne
konanie rozhodol tak, že podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzal sťažovateľov
do väzby. Väzba sťažovateľov a začala
plynúť 5. apríla 2018 o 7.00 h a väzba sťažovateľa začala plynúť 5. apríla
2018 o 7.10 h. Sudca pre prípravné konanie zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 80
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľov neprijal. Predmetné
uznesenie sťažovatelia napadli sťažnosťou, ktorú najvyšší súd zamietol uznesením sp. zn.
3. Následne sťažovatelia 2. júla 2018 prostredníctvom svojich obhajcov podali
žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré boli uznesením sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica č. k. 2 Tp 13/2018-550
z 20. júla 2018 zamietnuté, písomný sľub sťažovateľov nebol prijatý a väzba nebola
nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti tomuto uzneseniu
sťažovatelia podali sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že
ju zamietol.
4. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho
súdu z dôvodu podľa nich nezákonného zadržania predchádzajúceho ich vzatiu do väzby,
nezákonného vznesenia obvinenia, absencie dôvodov preventívnej väzby, ako aj z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
5. Podľa sťažovateľov s poukazom na ustanovenie § 86 ods. 1 Trestného poriadku
ich „zadržanie... dňa 5.4.2018 nebolo v súlade so zákonom, nakoľko v čase zadržania
neexistoval prvok neodkladnosti. Orgány činné v trestnom konaní v skorých ranných
hodinách doručili uznesenia o vznesení obvinenia z toho istého dňa (5.4.2018) a bez ďalších
úkonov v konaní vykonali zadržanie podľa § 86 TP, pričom už s doručením uznesení
o vznesení obvinenia sa nachádzali príslušníci PZ pripravení zadržať sťažovateľov hneď po
vznesení obvinenia, až následne boli vo veci vykonané úkony - výsluchy sťažovateľov v čase
o 7.00 hod., teda svojím konaním orgánom činným v trestnom konaní nedali žiaden dôvod
na ich zadržanie. Podľa názoru sťažovateľov išlo o vopred pripravenú a naplánovanú
situáciu, ku ktorej sťažovatelia svojim konaním nedali absolútne žiaden podnet.“. Ďalej
sťažovatelia uvádzajú, že „návrh na vzatie do väzby sa týkal dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku a žiadneho iného, v súvislosti s týmto uvádzajú že sa jedná
o preventívnu väzbu z obavy pred pokračovaním v trestnej činnosti a teda tento by mal byť
dôvodom väzby v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní vykonali zadržanie v zmysle
§ 86 TP. V prípade sťažovateľov ide o obvinenia z ekonomickej trestnej činnosti, t.j.
neodkladnosť situácie predstavuje fakt, že orgány činné v trestnom konaní by mali
disponovať informáciami, že sa obvinení v tom čase chystajú uzavrieť obchod alebo
vykonať nejakú obchodnú činnosť smerujúcu k dokonaniu trestného činu. Takéto informácie
však zo spisového materiálu nevyplývajú. Obvinenia sa týkajú naposledy obchodnej činnosti
z decembra 2017 (zadržanie v apríli 2018).“.
6. Sťažovatelia považujú za nezákonné aj im vznesené obvinenia a uvádzajú, že
„Dňa 5.4.2018 policajt v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie voči
sťažovateľom. Z uznesení zo dňa 5.4.2018 ktorými bolo vznesené obvinenie v konaniach
ČVS: PPZ-212/NKA-FP-VY-2018 a ČVS: PPZ-285/NKA-FP-VY-2018 vyplýva, že trestné
stíhanie bolo v oboch konaniach začaté podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku… vznesené
obvinenie sa neriadilo správnym ustanovením - a to ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku,
pričom správne sa malo riadiť ust. § 206 ods. 5 Trestného poriadku… Z hmotnoprávneho
hľadiska totiž tieto obvinenia, ktoré boli voči nim vznesené, sa týkajú pokračovacieho
zločinu skrátenia dane a poistného… policajt účelovo vzniesol samostatne obvinenia, čo
malo za následok vedenie dvoch samostatných konaní pod dvoma samostatnými spisovými
značkami, aby na oko zintenzívnil (umelo navýšeným počtom obvinení) dôvodnosť
pokračovacej väzby.“.
7. Ďalšou z námietok sťažovateľov je absencia dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku (tzv. pokračovacia väzba), ku ktorej uvádzajú, že
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu «nie je žiadnym spôsobom konštatované, aké sú
„tie konkrétne skutočnosti“, z ktorých vyplýva obava na pokračovanie v trestnej činnosti.
Súd v 7 stranovom odôvodnení uznesenia sa dôvodom väzobného stíhania sťažovateľov
venuje v jednej vete: Najvyšší súd poznamenáva, že tieto skutočnosti vyplývajú z povahy
a charakteru trestnej činnosti, ktorá im je kladená za vinu, keďže táto mala byť páchaná
organizovane, po dlhší čas a vyznačuje sa vysokým stupňom sofistikovanosti.
… takéto odôvodnenie je nepostačujúce, nedostatočne odôvodnené, všeobecné,
hodiace sa na akékoľvek iný obdobný prípad, porušujúce základné právo sťažovateľov na
osobnú slobodu. Súčasťou ústavného práva obvineného na osobnú slobodu je aj právo na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia o väzbe, ktoré zrozumiteľným, zákonným a najmä
preukázaným, a teda ústavne konformným spôsobom potvrdí skutočnú existenciu niektorého
zo zákonných dôvodov väzby…
Vo zvyšku odkázal Najvyšší súd SR na svoje predchádzajúce rozhodnutie z
26.4.2018, pričom sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že sa od toho času výrazne zmenili
okolnosti, sťažovatelia sa vzdali možnosti vykonávať funkciu konateľov (
predsedu predstavenstva) t. j. došlo k podstatným zmenám okolností, kedy už
sťažovatelia nemajú reálnu možnosť konať v mene spoločnosti, pričom nové vedenie
spoločnosti nie je rodinne personálne ani iným spôsobom prepojené s osobami
sťažovateľov. Uvedenou skutočnosťou sa Najvyšší súd SR nezaoberal. Navyše doposiaľ
nebolo nijakým spôsobom preukázané (a ani vyslovené podozrenie), že spoločnosti naďalej
v ďalších zdaňovacích obdobiach (je koniec septembra 2018) páchajú alebo majú páchať
trestnú činnosť s novým vedením spoločnosti a že by sťažovatelia tieto osoby nejakým
spôsobom mali riadiť a usmerňovať v páchaní trestnej činnosti po tom, čo by boli
prepustení z väzby.
Sťažovatelia uvádzajú, že hoci Najvyšší súd SR odkazuje na svoje odôvodnenie
zo dňa 26.4.2018 ani v tomto uznesení 6 Tost 14/2018 nie sú uvedené konkrétne skutočnosti
odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti (predovšetkým u sťažovateľov
)...».
8. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR uznesením 6 Tost 24/2018 z 6. augusta 2008 porušil základné
právo , a na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6 Tost 24/2018 z 6. augusta 2008 sa zrušuje.
, a sa s okamžitou platnosťou
prepúšťajú na slobodu.
3. , a priznáva
náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet
advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
12. Ústavný súd v ďalšom posúdil možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv
uznesením najvyššieho súdu.
13. Ústavný súd považuje za potrebné najskôr poukázať na to, že jeho právomoc je
vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach daná len na
preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa
odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby
vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a)
až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba
bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím
väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02). Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať,
či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané
rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia
niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd
preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich
z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.
14. Ústavný súd stabilne k obsahu a podstate sťažovateľmi namietaného základného
práva na osobnú slobodu tiež uvádza, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“,
t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé
opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17
ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03,
III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto, ale
musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti sťažovateľ uviedol
(I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú
revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný
súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,
ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd
tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva
z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy
a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
15. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc
na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní
pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej
slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
16. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd
k námietkam sťažovateľov, ktoré sú obdobné námietkam uvedeným v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu (okrem námietky nezákonného zadržania), uviedol:
„V odôvodnení sťažnosti obvinení opätovne popreli spáchanie trestného činu, ako aj
organizovanie trestnej činnosti. Vo vzťahu k dôvodnosti vznesených obvinení popreli, že by
po vzájomnej dohode a súčinnosti plánovane a koordinovanie s cieľom získania daňovej
výhody spočívajúcej v neoprávnenom odpočte DPH vytvorili riadený reťazec
podnikateľských subjektov... Za daných okolností považujú obvinení všetky dôkazy
vyhodnotené svojvoľne a v ich neprospech.
V súvislosti s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku obvinení
namietali nedostatok konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvodnú obavu, že by mali
pokračovať v trestnej činnosti. Obvinení majú za to, že dokazovanie a doterajšie výsledky
prípravného konania preukázali, že dôvody väzby nie sú dané, a preto je napadnuté
rozhodnutie súdu nezákonné a arbitrárne. Väzba má na obvinených zásadne traumatizujúci
vplyv, čo sa negatívne odzrkadľuje na ich psychickom a fyzickom zdraví. Navyše sa
obvinený vzdal funkcie člena predstavenstva spoločnosti
, obvinená sa vzdala funkcie konateľky v spoločnosti
a obvinený sa vzdal funkcie konateľa spoločnosti
Vzhľadom na to, že došlo k zmene štatutárnych orgánov a osôb
vo vlastníckej štruktúre dotknutých spoločností, obvinení sú toho názoru, že sa nemôžu
žiadnym spôsobom podieľať na riadení v uvedených spoločnostiach, a preto neexistujú
objektívne dôvody väzby, keďže akýkoľvek postup smerujúci k podvodnej činnosti by bol
v dôsledku prebiehajúcich a zahájených daňových kontrol odhalený...
K predmetnej veci je potrebné predovšetkým uviesť, že doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, pričom
existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali obvinení. S poukazom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, pre počiatočné štádium väzby postačuje existencia,
resp. trvanie dôvodného podozrenia (condilio sine qua non zákonnosti väzby), že zadržaná
osoba spáchala trestný čin. Po uplynutí určitého času však už splnenie tejto podmienky
nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce pozbavenie slobody a či
sú relevantné a dostačujúce...
Pokiaľ ide o tzv. materiálne podmienky väzby, ktorými sú dôvodnosť trestného
stíhania a existencia niektorého z dôvodov väzby, najvyšší súd konštatuje, že aj v súčasnom
štádiu konania sú naplnené do takej miery, aby odôvodňovali ďalšie pretrvávanie väzby.
K oslabeniu dôvodného podozrenia by došlo jedine v prípade, pokiaľ by ďalšie dokazovanie
podstatným spôsobom narušilo vierohodnosť dôkazov preukazujúcich vinu obvinených. Pri
vykonávaní dokazovania však nedošlo k takej zmene dôkaznej situácie v prospech
obvinených, aby sa podozrenie zo spáchania trestnej činnosti rozptýlilo, alebo výrazne
zoslabilo. Na dôvode tzv. preventívnej väzby sa doposiaľ vykonaným vyšetrovaním nič
nezmenilo, dôvody väzby sú rovnaké, ako boli ustálené pri rozhodovaní sudcu pre prípravné
konanie špecializovaného trestného súdu o vzatí obvinených… do väzby. Vo vzťahu
ku konkrétnym skutočnostiam, odôvodňujúcim obavu z toho, že sa vyššie menovaní budú
správať spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odkazuje
pritom Najvyšší súd Slovenskej republiky na už v danej veci skôr vydané väzobné
rozhodnutia a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2018, sp. zn.
6 Tost 14/2018. Najvyšší súd poznamenáva, že tieto skutočnosti vyplývajú z povahy
a charakteru trestnej činnosti, ktorá je im kladená za vinu, keďže táto mala byť páchaná
organizovane, po dlhší čas a vyznačuje sa vysokým stupňom sofistikovanosti.
V súvislosti s opätovnou žiadosťou obvinených o nahradenia väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka a prijatím písomného sľubu obvinených, je nutné
uviesť, že uvedené inštitúty sú fakultatívnou možnosťou sudcu pre prípravné konanie, či
ponechá obvinených na slobode, ale len za predpokladu, že osoba obvinených a povaha
prejednávaného prípadu dáva predpoklad, že účel väzby sa dosiahne aj dohľadom nad
osobami obvinených osobou na to zákonom určenou. V posudzovanom prípade tak, ako to
v dôvodoch napadnutého uznesenia uviedol sudca pre prípravné konanie, ani osoby
obvinených…, ale ani povaha trestnej činnosti, pre ktorú im bolo vznesené obvinenie, takúto
záruku v súčasnosti neposkytuje, čo však podľa názoru najvyššieho súdu s ohľadom na
vyššie uvedené nevylučuje možnosť súdu zaoberať sa nahradením väzby obvinených
dohľadom za použitia primeraných povinností a obmedzení v zmysle § 82 ods. 4 Tr. por. (za
použitia tzv. elektronických náramkov prostredníctvom elektronického systému
monitorovania osôb v zmysle zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých
rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov)...
Najvyšší súd dodáva, že z obsahu predloženého spisu vyplýva, že v posudzovanom
prípade sa jedná skutočne o skutkovo a dôkazné náročnú trestnú vec, ktorej vyšetrovanie
prebieha plynule a plánovite...“
17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011),
ktorá korešponduje s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva, že v prípade
rozhodovania o vzatí do väzby musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke
musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať
skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa
mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať
niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení § 71 Trestného poriadku.
18. Z citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší
súd presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody sťažovateľov
a v primeranom rozsahu sa zaoberal otázkou naplnenia materiálnych predpokladov
väzobného stíhania sťažovateľov a danosťou väzobných dôvodov. Ústavný súd ďalej
konštatuje, že najvyšší súd príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre
posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Pokiaľ sťažovatelia odôvodňujú svoju sťažnosť aj tvrdenou nezákonnosťou
ich zadržania, avšak uvedenú argumentáciu v dôvodoch sťažnosti, ktorú posudzoval
najvyšší súd, neuvádzajú, tento ich argument už len z tohto dôvodu nemôže byť spôsobilý
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
19. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnostnú argumentáciu nevyhodnotil ako
spôsobilú založiť porušenia sťažovateľmi označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, a preto ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018