Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 260/2012
PDF · 235 KB
No categories available
III. ÚS 260/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I., s. r. o.,
B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vedené pod sp. zn.
Rvp 3296/2012 a sp. zn. Rvp 3311/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 NcC/56/2011-50
z 19. januára 2012 a č. k. 16 NcC/2/2011-81 z 21. decembra 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3296/2012 a
sp. zn. Rvp 3311/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. a 12. apríla
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 3296/2012 a sp. zn. Rvp 3311/2012, ktorými namieta porušenie
svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5
NcC/56/2011-50 z 19. januára 2012 a č. k. 16 NcC/2/2011-81 z 21. decembra 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností a z rozhodnutí k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa
rozhodcovských rozsudkov [rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06247/11 z 9. augusta 2011
(vo veci sp. zn. Rvp 3296/2012) a rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03262/11 zo 6. júna
2012 (vo veci sp. zn. Rvp 3311/2012)] vydaných Stálym rozhodcovským súdom obchodnej
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“),
v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej.
Vo veci sp. zn. Rvp 3296/2012 povinná osoba (p. K.) podala Okresnému súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 06247/11
z 9. augusta 2011. Konanie bolo na uvedenom okresnom súde pôvodne vedené pod sp. zn.
29 C 220/2011, teraz pod sp. zn. 17 C/22/2012.
Vo veci sp. zn. Rvp 3311/2012 povinné osoby (p. G. a p. G.) podali Okresnému súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR
03262/11 zo 6. júna 2012. Konanie bolo na uvedenom okresnom súde pôvodne vedené pod
sp. zn. 12 C/107/2011, teraz pod sp. zn. 27 C/28/2012.
Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpili obidva okresné súdy v oboch
konaniach vec Okresnému súdu Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej
vety v spojitosti s § 105 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“). Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP
je na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého
obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.
Okresný súd Bratislava IV s postúpením vecí nesúhlasil s poukazom na prednosť
práva Európskej únie (ďalej aj „európske právo“ alebo „právo EÚ“ a v citovanom texte aj
„komunitárne právo“) a na § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde
odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide
o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Na základe uvedeného veci predložil na rozhodnutie
krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 NcC/56/2011-50 z 19. januára 2012
(vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 17 C/22/2012)
a napadnutým uznesením č. k. 16 NcC/2/2011-81 z 21. decembra 2011 (vo vzťahu ku
konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 27 C/28/2012) rozhodol, že v oboch
prípadoch je na konanie miestne príslušný okresný súd.
Podľa sťažovateľky sú rozhodnutia krajského súdu arbitrárne a nedostatočne, resp.
nesprávne odôvodnené, pretože krajský súd nerozhodoval na základe relevantnej právnej
normy Občianskeho súdneho poriadku (podľa ustanovení § 84 až § 88 o miestnej
príslušnosti). Obdobne jeho právny názor sa neopiera ani o jeho vlastnú rozhodovaciu prax
(vo veci sp. zn. Rvp 3296/2012 v podobnom prípade uvádza rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 3 NcC/2/2012 z 30. januára 2012, ale i ďalšie), v ktorom vyslovil, že „na konanie o
zrušení rozhodcovského rozsudku je príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto
rozhodcovského konania, nakoľko žalobca ako podnikateľ nemá povahu spotrebiteľa“, ako
aj ďalšie rozhodnutia, čím porušil princíp právnej istoty. Sťažovateľka je presvedčená, že
v danej veci mal krajský súd aplikovať Občiansky súdny poriadok a ustanovenie § 88 ods. 2
OSP poslednú vetu nemožno pokladať za rozporuplné s komunitárnym právom a čl. 169
ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie tak, ako to uviedol krajský súd.
Neprípustné v oboch veciach podľa sťažovateľky je «i použitie zásady
eurokonformného výkladu (interpretácie). Faktické využitie zásady eurokonformnej
interpretácie je zásadne možné iba v tých prípadoch, kedy ustanovenie právneho predpisu
je neurčité do takej miery, že je možné jeho znenie vyložiť (interpretovať) rôznymi
spôsobmi, pričom je nutné prikloniť sa k takému spôsobu interpretácie, ktorý je v súlade s
komunitárnym právom. Znenie predmetného ustanovenia § 88 ods. 2 OSP je však natoľko
jednoznačné („Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v
ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania“), že to je možné
interpretovať len jediným spôsobom. Eurokonformný výklad teda neprichádza do úvahy.».
Proti napadnutým uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a domáha sa nimi, aby ich ústavný súd prijal na ďalšie
konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že napadnutými uzneseniami krajského súdu
došlo k porušeniu jej základných práv na súdnu ochranu zaručených v čl. 46 ústavy a nebyť
odňatý jej zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ústavy a čl. 38 listiny, a zároveň aby zrušil tieto
uznesenia a veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konania. Sťažovateľka v oboch uvedených
konaniach žiada tiež priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
Obe sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 3296/2012 a sp. zn. Rvp 3311/2012 sa týkajú
tých istých účastníkov konania (sťažovateľky a krajského súdu), pričom navyše sú takmer
identické z hľadiska právnej argumentácie, ktorú v nich sťažovateľka použila,
a vo všeobecnosti aj z hľadiska právnej argumentácie krajského súdu v odôvodneniach
napadnutých uznesení, ale napokon aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému je
potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú odôvodnené úvahou, že „Vzhľadom
na ustálenú rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora aj vnútroštátnych súdov je
zjavné, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať § 88 ods. 2 posledná veta O. s. p.
v „spotrebiteľských konaniach“. Vzhľadom na rozpor tohto ustanovenia s komunitárnym
právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Vzhľadom na záväznosť
komunitárneho práva, ktorá je nepochybná, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva
umožňuje neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré sú v rozpore
s komunitárnym právom.“.
Podstatou oboch sťažností je zhodné tvrdenie, že takýto záver krajského súdu je
arbitrárny a odkláňa sa od doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva
EÚ.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil
existenciu dôvodov na ich spojenie a rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa
§ 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto uznesenia.
III.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutých uznesení krajského súdu, ktoré mali
viesť k tomu, že v týchto veciach nerozhodoval miestne príslušný súd, a teda že vo veci
nekonal zákonný sudca. Vzhľadom na tieto tvrdenia a námietky sťažovateľky ústavný súd
vychádzajúc z obsahu sťažností ustálil, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva vyplývajúceho z čl. 46 ústavy sťažovateľka namieta konkrétne porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a vo vzťahu k čl. 48 ústavy a čl. 38
listiny namieta porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
1. Posúdenie námietok sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského
súdu týkajúcich sa nesprávnych právnych záverov súvisiacich s aplikáciou
komunitárneho práva EÚ
Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd
v napadnutých uzneseniach aplikoval právo EÚ (komunitárne právo), ako aj proti záveru,
ktorý krajský súd z tohto práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutých
uzneseniach vyvodil.
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu spĺňa uvedené ústavné požiadavky, a na základe toho posúdiť, či je konformné
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka v podstate svojich sťažností tvrdí, že krajský súd neaplikoval
ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP platné v čase
rozhodovania), ale dal prednosť komunitárnemu právu, čím porušil jej označené základné
práva podľa ústavy a listiny.
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu konštatuje, že
bez potreby podrobnejšieho skúmania sa žiada dať sťažovateľke za pravdu v tom, že krajský
súd bližšie nekonkretizoval „ustálenú rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora aj
vnútroštátnych súdov“ k tomu, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať § 88 ods. 2
poslednú vetu OSP v „spotrebiteľských konaniach“, ale len všeobecne uviedol, že „toto
ustanovenie je v rozpore s komunitárnym právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie“, a tiež konštatoval, že „vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva,
ktorá je nepochybná, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva umožňuje neaplikovať
ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“.
Z toho samého však nemožno vyvodiť záver, že by krajský súd konal svojvoľne
alebo zjavne nesprávne odôvodnil význam práva EÚ pre riešený spor. Naopak, ústavný súd
považuje odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu za ústavne udržateľné, hoci
ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenia uznesení krajského súdu sú
vzhľadom na nároky formulované ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný
súd ale zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície
v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté
uznesenia so zámerom vylepšiť ich odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných
pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť
ústavnú konformitu záverov napadnutých uznesení s ústavou (IV. ÚS 270/09,
IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).
Ústavný súd pritom vychádzal z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„súdny dvor“) a toho, že členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom
spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov
Európskeho spoločenstva.
Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom
vnútroštátnym. Rozhodnutím, ktoré napríklad obsahuje problematiku princípu prednosti
komunitárneho práva, je rozsudok súdneho dvora č. 106/77 vo veci Administrazione delle
finanze dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má
povinnosť úplne aplikovať komunitáme právo a chrániť práva zverené komunitárnym
právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie
vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom a to bez ohľadu na to, či
ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy.
V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je
povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom
komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu
nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto
normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.
Pri výklade smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore
s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa,
a to napríklad v rozsudku vo veci č. C-473/00 Cofidis.
Ďalej v rozsudku č. C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi súdny
dvor konštatuje, že účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len vtedy, ak má
vnútroštátny súd možnosť posúdiť takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný
preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne
a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží
sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to spotrebiteľ namieta. Vnútroštátny súd má túto
povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu
prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné
kvalifikovať ako nekalú. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že
podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva
výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
môže byť považovaná za nekalú. V predmetných veciach rozhodcovská doložka nebola
v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá individuálne, pričom bez ďalšieho priznáva právomoc
riešiť spory zo zmluvy rozhodcovskému súdu v Bratislave (odôvodnenie rozhodcovského
rozsudku); vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju
za nekalú.
Krajský súd teda správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva
nie je v predmetných veciach daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV
v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, ale iných okresných súdov už spomínaných.
Prípadné iné, a to pozitívne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by boli
uznesenia krajského súdu zrušené, by mohlo viesť iba k ďalšiemu vylepšeniu jeho
odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní.
Navyše, napadnuté uznesenia krajského súdu boli prijaté v procesnej fáze zisťovania
miestnej príslušnosti a zrušenie týchto rozhodnutí s predpokladom vylepšenia ich
odôvodnení by viedlo k zbytočnému predlžovaniu súdnych konaní. Takisto bez ohľadu
na to, či je aplikácia predmetných právnych noriem vnútroštátneho alebo európskeho práva
krajským súdom správnou alebo jedinou možnou, nevzhliada ústavný súd v takejto úvahe
znaky svojvoľnosti ani zjavnej neodôvodnenosti takej intenzity, ktorá by viedla k možnosti
vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy po prijatí sťažností v tejto
časti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre ich
zjavnú neopodstatnenosť.
2. Posúdenie námietok proti napadnutým uzneseniam krajského súdu
týkajúcich sa odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti
Sťažovateľka v oboch sťažnostiach taktiež namieta, že napadnuté uznesenia
krajského súdu sa odkláňajú od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú
otázku – miestnu príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú
príslušné súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 písm. f) OSP
(v rôznych častiach sťažností poukazuje sťažovateľka na uznesenie krajského súdu č. k.
3 Ncb/2/2012-14 z 30. januára 2012, uznesenie krajského súdu č. k. 11 NcC/73/2011-19
z 28. februára 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 14 NcC 10/2011-23 z 31. mája 2011
a podobne).
V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť
svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho
štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho
štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu
dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach
vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila
po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež
automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä
v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej
judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd
v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ považuje ústavný súd za postačujúci aj na
vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej
rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť
porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z hľadiska takej
intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosti v tejto časti na
ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu
nestotožňuje, resp. že sa jej argumentáciou uvedenou v odvolaní krajský súd podrobne
nezaoberal, nemôže ešte sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne
názory krajského súdu svojimi vlastnými. Sťažnosť je preto aj vo vzťahu k tejto námietke
zjavne neopodstatnená.
3. Posúdenie námietok proti porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
Podľa sťažovateľky došlo nesprávnymi napadnutými uzneseniami krajského súdu
o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj
k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne
aj čl. 38 ods. 1 listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je
Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne,
miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie
zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie
so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté
so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (v okolnostiach prípadu zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch
v znení neskorších predpisov platný v čase začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997).
So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená
Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba
pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu
(I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby
účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým
súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne,
miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).
Pravidlá ustanovenia miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného
sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1
listiny.
Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci
koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu
z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnil na
všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237
písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť
odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa
ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd (napr.
IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom na judikatúru
najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej
príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného
prípadu, nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažností z dôvodu ich neprípustnosti, ale
skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by bránili ich prijatiu na ďalšie konanie. Keďže
však odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú z ústavného hľadiska
akceptovateľné, teda nimi nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a ústavný súd tiež nezistil z okolností daných
vecí ani príčinnú súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny, aj v tejto časti preto jej sťažnosti odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa ubral
smerom vytýčeným napadnutými uzneseniami krajského súdu. Novelizáciou Občianskeho
súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla
miestnej príslušnosti v § 88 ods. 2 poslednej vete OSP takto: „Na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto
rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,
v obvode ktorého má bydlisko.“
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností ako celku tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia. Pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj uznesenie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 270/2012 z 31. mája 2012, ktorým bola odmietnutá vec
sťažovateľky v obdobných veciach.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petitoch sťažností nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2012