Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 260/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a Listiny

základných práv a slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. -50

z 19. januára 2012 a č. k. -81 z 21. decembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. a 12. apríla

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie

svojich základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5

NcC/56/2011-50 z 19. januára 2012 a č. k. -81 z 21. decembra 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z rozhodnutí k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa

rozhodcovských rozsudkov [rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06247/11 z 9. augusta 2011

(vo veci sp. zn. ) a rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03262/11 zo 6. júna

2012 (vo veci sp. zn. )] vydaných Stálym rozhodcovským súdom obchodnej

spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“),

v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej.

Vo veci sp. zn. povinná osoba (p. K.) podala Okresnému súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 06247/11

z 9. augusta 2011. Konanie bolo na uvedenom okresnom súde pôvodne vedené pod sp. zn.

, teraz pod sp. zn. .

Vo veci sp. zn. povinné osoby (p. G. a p. G.) podali Okresnému súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR

03262/11 zo 6. júna 2012. Konanie bolo na uvedenom okresnom súde pôvodne vedené pod

sp. zn. , teraz pod sp. zn. .

Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpili obidva okresné súdy v oboch

konaniach vec Okresnému súdu Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej

vety v spojitosti s v znení

rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“). Podľa poslednej vety

je na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého

obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

Okresný súd Bratislava IV s postúpením vecí nesúhlasil s poukazom na prednosť

práva Európskej únie (ďalej aj „európske právo“ alebo „právo EÚ“ a v citovanom texte aj

„komunitárne právo“) a na , podľa ktorého popri všeobecnom súde

odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide

o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Na základe uvedeného veci predložil na rozhodnutie

krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s .

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -50 z 19. januára 2012

(vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. )

a napadnutým uznesením č. k. -81 z 21. decembra 2011 (vo vzťahu ku

konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. ) rozhodol, že v oboch

prípadoch je na konanie miestne príslušný okresný súd.

Podľa sťažovateľky sú rozhodnutia krajského súdu arbitrárne a nedostatočne, resp.

nesprávne odôvodnené, pretože krajský súd nerozhodoval na základe relevantnej právnej

normy (podľa ustanovení až o miestnej

príslušnosti). Obdobne jeho právny názor sa neopiera ani o jeho vlastnú rozhodovaciu prax

(vo veci sp. zn. v podobnom prípade uvádza rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 30. januára 2012, ale i ďalšie), v ktorom vyslovil, že „na konanie o

zrušení rozhodcovského rozsudku je príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania, nakoľko žalobca ako podnikateľ nemá povahu spotrebiteľa“, ako

aj ďalšie rozhodnutia, čím porušil princíp právnej istoty. Sťažovateľka je presvedčená, že

v danej veci mal krajský súd aplikovať a ustanovenie

poslednú vetu nemožno pokladať za rozporuplné s komunitárnym právom a

ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie tak, ako to uviedol krajský súd.

Neprípustné v oboch veciach podľa sťažovateľky je «i použitie zásady

eurokonformného výkladu (interpretácie). Faktické využitie zásady eurokonformnej

interpretácie je zásadne možné iba v tých prípadoch, kedy ustanovenie právneho predpisu

je neurčité do takej miery, že je možné jeho znenie vyložiť (interpretovať) rôznymi

spôsobmi, pričom je nutné prikloniť sa k takému spôsobu interpretácie, ktorý je v súlade s

komunitárnym právom. Znenie predmetného ustanovenia je však natoľko

jednoznačné („Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v

ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania“), že to je možné

interpretovať len jediným spôsobom. Eurokonformný výklad teda neprichádza do úvahy.».

Proti napadnutým uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu

sťažnosti podľa a domáha sa nimi, aby ich ústavný súd prijal na ďalšie

konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že napadnutými uzneseniami krajského súdu

došlo k porušeniu jej základných práv na súdnu ochranu zaručených v a nebyť

odňatý jej zákonnému sudcovi podľa a listiny, a zároveň aby zrušil tieto

uznesenia a veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konania. Sťažovateľka v oboch uvedených

konaniach žiada tiež priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

Obe sťažnosti vedené pod sp. zn. a sp. zn. sa týkajú

tých istých účastníkov konania (sťažovateľky a krajského súdu), pričom navyše sú takmer

identické z hľadiska právnej argumentácie, ktorú v nich sťažovateľka použila,

a vo všeobecnosti aj z hľadiska právnej argumentácie krajského súdu v odôvodneniach

napadnutých uznesení, ale napokon aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému je

potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú odôvodnené úvahou, že „Vzhľadom

na ustálenú rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora aj vnútroštátnych súdov je

zjavné, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať posledná veta

v „spotrebiteľských konaniach“. Vzhľadom na rozpor tohto ustanovenia s komunitárnym

právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Vzhľadom na záväznosť

komunitárneho práva, ktorá je nepochybná, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva

umožňuje neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré sú v rozpore

s komunitárnym právom.“.

Podstatou oboch sťažností je zhodné tvrdenie, že takýto záver krajského súdu je

arbitrárny a odkláňa sa od doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva

EÚ.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil

existenciu dôvodov na ich spojenie a rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa

v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

III.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutých uznesení krajského súdu, ktoré mali

viesť k tomu, že v týchto veciach nerozhodoval miestne príslušný súd, a teda že vo veci

nekonal zákonný sudca. Vzhľadom na tieto tvrdenia a námietky sťažovateľky ústavný súd

vychádzajúc z obsahu sťažností ustálil, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vyplývajúceho z sťažovateľka namieta konkrétne porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a vo vzťahu k a

listiny namieta porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a listiny.

1. Posúdenie námietok sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského

súdu týkajúcich sa nesprávnych právnych záverov súvisiacich s aplikáciou

komunitárneho práva EÚ

Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd

v napadnutých uzneseniach aplikoval právo EÚ (komunitárne právo), ako aj proti záveru,

ktorý krajský súd z tohto práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutých

uzneseniach vyvodil.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu spĺňa uvedené ústavné požiadavky, a na základe toho posúdiť, či je konformné

so základným právom na súdnu ochranu podľa .

Sťažovateľka v podstate svojich sťažností tvrdí, že krajský súd neaplikoval

ustanovenie vnútroštátneho práva ( posledná veta platné v čase

rozhodovania), ale dal prednosť komunitárnemu právu, čím porušil jej označené základné

práva podľa a listiny.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu konštatuje, že

bez potreby podrobnejšieho skúmania sa žiada dať sťažovateľke za pravdu v tom, že krajský

súd bližšie nekonkretizoval „ustálenú rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora aj

vnútroštátnych súdov“ k tomu, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať § 88 ods. 2

poslednú vetu v „spotrebiteľských konaniach“, ale len všeobecne uviedol, že „toto

ustanovenie je v rozpore s komunitárnym právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie“, a tiež konštatoval, že „vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva,

ktorá je nepochybná, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva umožňuje neaplikovať

ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“.

Z toho samého však nemožno vyvodiť záver, že by krajský súd konal svojvoľne

alebo zjavne nesprávne odôvodnil význam práva EÚ pre riešený spor. Naopak, ústavný súd

považuje odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu za ústavne udržateľné, hoci

ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenia uznesení krajského súdu sú

vzhľadom na nároky formulované ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný

súd ale zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície

v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté

uznesenia so zámerom vylepšiť ich odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť

ústavnú konformitu záverov napadnutých uznesení s (,

, ).

Ústavný súd pritom vychádzal z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„súdny dvor“) a toho, že členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom

spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov

Európskeho spoločenstva.

Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom

vnútroštátnym. Rozhodnutím, ktoré napríklad obsahuje problematiku princípu prednosti

komunitárneho práva, je rozsudok súdneho dvora č. 106/77 vo veci Administrazione delle

finanze dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má

povinnosť úplne aplikovať komunitáme právo a chrániť práva zverené komunitárnym

právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie

vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom a to bez ohľadu na to, či

ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy.

V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je

povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom

komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu

nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto

normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore

s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa,

a to napríklad v rozsudku vo veci č. C-473/00 Cofidis.

Ďalej v rozsudku č. C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi súdny

dvor konštatuje, že účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len vtedy, ak má

vnútroštátny súd možnosť posúdiť takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný

preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne

a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží

sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to spotrebiteľ namieta. Vnútroštátny súd má túto

povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu

prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné

kvalifikovať ako nekalú. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že

podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo

dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva

výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,

môže byť považovaná za nekalú. V predmetných veciach rozhodcovská doložka nebola

v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá individuálne, pričom bez ďalšieho priznáva právomoc

riešiť spory zo zmluvy rozhodcovskému súdu v Bratislave (odôvodnenie rozhodcovského

rozsudku); vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju

za nekalú.

Krajský súd teda správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva

nie je v predmetných veciach daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV

v zmysle poslednej vety , ale iných okresných súdov už spomínaných.

Prípadné iné, a to pozitívne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by boli

uznesenia krajského súdu zrušené, by mohlo viesť iba k ďalšiemu vylepšeniu jeho

odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní.

Navyše, napadnuté uznesenia krajského súdu boli prijaté v procesnej fáze zisťovania

miestnej príslušnosti a zrušenie týchto rozhodnutí s predpokladom vylepšenia ich

odôvodnení by viedlo k zbytočnému predlžovaniu súdnych konaní. Takisto bez ohľadu

na to, či je aplikácia predmetných právnych noriem vnútroštátneho alebo európskeho práva

krajským súdom správnou alebo jedinou možnou, nevzhliada ústavný súd v takejto úvahe

znaky svojvoľnosti ani zjavnej neodôvodnenosti takej intenzity, ktorá by viedla k možnosti

vysloviť porušenie základného práva podľa po prijatí sťažností v tejto

časti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre ich

zjavnú neopodstatnenosť.

2. Posúdenie námietok proti napadnutým uzneseniam krajského súdu

týkajúcich sa odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

Sťažovateľka v oboch sťažnostiach taktiež namieta, že napadnuté uznesenia

krajského súdu sa odkláňajú od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú

otázku – miestnu príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských

rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú

príslušné súdy podľa poslednej vety , a nie podľa

(v rôznych častiach sťažností poukazuje sťažovateľka na uznesenie krajského súdu č. k.

3 -14 z 30. januára 2012, uznesenie krajského súdu č. k. -19

z 28. februára 2011, uznesenie krajského súdu č. k. -23 z 31. mája 2011

a podobne).

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť

svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho

štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho

štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , , ). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu

dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach

vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila

po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež

automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (). Najmä

v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej

judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd

v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ považuje ústavný súd za postačujúci aj na

vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej

rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky podľa z hľadiska takej

intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosti v tejto časti na

ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu

nestotožňuje, resp. že sa jej argumentáciou uvedenou v odvolaní krajský súd podrobne

nezaoberal, nemôže ešte sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory krajského súdu svojimi vlastnými. Sťažnosť je preto aj vo vzťahu k tejto námietke

zjavne neopodstatnená.

3. Posúdenie námietok proti porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa a listiny

Podľa sťažovateľky došlo nesprávnymi napadnutými uzneseniami krajského súdu

o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj

k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a listiny.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne

aj listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku odkazuje, je

. ustanovuje, ktorý súd je vecne,

miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie

zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie

so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté

so sústavou súdov, ktorú upravuje o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (v okolnostiach prípadu o súdoch a sudcoch

v znení neskorších predpisov platný v čase začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997).

So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená

, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba

pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu

(, , ). Nevyhnutným predpokladom na to, aby

účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým

súdom, ktorý je podľa zákona () na rozhodovanie o nej vecne,

miestne i funkčne príslušný ().

Pravidlá ustanovenia miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného

sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa a

listiny.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci

koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu

z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi ( ) uplatnil na

všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237

písm. g) (). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť

odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa

ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, , , ), a vzhľadom na judikatúru

najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej

príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa (napríklad uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného

prípadu, nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažností z dôvodu ich neprípustnosti, ale

skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by bránili ich prijatiu na ďalšie konanie. Keďže

však odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné, teda nimi nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa , a ústavný súd tiež nezistil z okolností daných

vecí ani príčinnú súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny, aj v tejto časti preto jej sťažnosti odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa ubral

smerom vytýčeným napadnutými uzneseniami krajského súdu. Novelizáciou Občianskeho

súdneho poriadku (, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla

miestnej príslušnosti v poslednej vete takto: „Na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,

v obvode ktorého má bydlisko.“

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažností ako celku tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia. Pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 31. mája 2012, ktorým bola odmietnutá vec

sťažovateľky v obdobných veciach.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v petitoch sťažností nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012