Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 270/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I. s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a Listiny

základných práv a slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. -19

z 30. júna 2011 a č. k. -47 z 20. júna 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené Ústavným súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. septembra

2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie

svojich základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -19 z 30. júna 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 11 NcC/47/2011-

47 z 20. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z rozhodnutí k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa

rozhodcovských rozsudkov (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 12480/10 z 22. decembra

2010 a rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 13244/10 z 15. februára 2011) vydaných S.

obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), v spotrebiteľských veciach

v postavení oprávnenej a povinnou je E. P. (ďalej len „povinná“). Povinná podala

Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) žaloby o zrušenie označených

rozhodcovských rozsudkov. Okresný súd začal pod sp. zn. konanie o žalobe

z 28. februára 2011 proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. SR 12480/10 z 22. decembra

2010 a pod sp. zn. konanie o žalobe z 12. apríla 2011 proti rozhodcovskému

rozsudku sp. zn. SR 13244/10 z 15. februára 2011.

Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd v oboch konaniach veci

Okresnému súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety v spojitosti s § 105

v znení rozhodujúcom pre konanie

vo veci (ďalej aj „OSP“). Podľa poslednej vety je na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania.

Okresný súd Bratislava IV s postúpením vecí nesúhlasil s poukazom na prednosť

práva Európskej únie (ďalej len „európske právo“ alebo „právo EÚ“, v citovanom texte

aj „komunitárne právo“) a na , podľa ktorého popri všeobecnom súde

odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide

o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Na základe uvedeného veci predložil na rozhodnutie

krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s .

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -19 z 30. júna 2011

(vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. )

a napadnutým uznesením č. k. -47 z 20. júna 2011 (vo vzťahu ku konaniu

vedenému okresným súdom pod sp. zn. ) rozhodol, že v oboch prípadoch je

na konanie miestne príslušný okresný súd.

Proti napadnutým uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu

sťažnosti podľa a domáha sa nimi, aby ich ústavný súd prijal na ďalšie

konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že napadnutými uzneseniami krajského súdu

došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v a a listiny,

a zároveň aby zrušil tieto uznesenia a veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konania.

Sťažovateľka v oboch uvedených konaniach žiada tiež priznať úhradu trov konania pred

ústavným súdom.

Ústavný súd výzvami z 9. novembra 2011 vyžiadal od krajského súdu v oboch

konaniach (sp. zn. a sp. zn. ) vyjadrenia k sťažnostiam.

Krajský súd vo vyjadreniach (z 2. decembra 2011 vo veci sp. zn.

a z 30. novembra 2011 vo veci sp. zn. ) poukázal na prednosť práva EÚ pred

vnútroštátnym právom (sp. zn. ), resp. na povinnosť „eurokonformného

výkladu“ vnútroštátneho práva (sp. zn. ), podľa ktorého sa nemožno

dovolávať vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s právnou úpravou EÚ.

Vyjadrenia krajského súdu zaslal ústavný súd sťažovateľke na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka reagujúc na vyjadrenia krajského súdu v podstate trvala na svojej

argumentácii uvedenej v sťažnostiach, poukazujúc na z jej pohľadu nesprávnu aplikáciu

práva EÚ zo strany krajského súdu vrátane toho, že krajský súd dostatočne nevysvetlil, či

vychádzal z priameho alebo nepriameho účinku smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2,

s. 288–293 (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)], a tento nedostatok nebol odstránený ani

v jeho vyjadreniach.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

Obe sťažnosti vedené pod sp. zn. a sp. zn. sa týkajú

tých istých účastníkov konania (sťažovateľky a krajského súdu) a aj konania pred krajským

súdom sa týkajú tých istých subjektov (povinnej a sťažovateľky), pričom navyše sú takmer

identické z hľadiska právnej argumentácie, ktorú v nich sťažovateľka použila,

a vo všeobecnosti aj z hľadiska právnej argumentácie krajského súdu v odôvodneniach

napadnutých uznesení, ale napokon aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému je

potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú odôvodnené úvahou, že vzhľadom na vplyv

práva EÚ, najmä smernice č. 93/13/EHS tak, ako je vykladané Súdnym dvorom Európskej

únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“, v citáciách

aj „ESD“)], sa na určovanie miestnej príslušnosti súdov na konania o zrušenie

rozhodcovského rozsudku nemá prednostne použiť posledná veta , podľa

ktorej na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého

obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania, ale miestna príslušnosť môže byť

založená aj na základe , podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je

na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor

zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa napadnutých uznesení je na konanie o žalobe o zrušenie

rozhodcovského rozsudku miestne príslušný okresný súd podľa bydliska spotrebiteľa,

ak spotrebiteľ tomuto súdu podal žalobu.

Podstatou oboch sťažností je zhodné tvrdenie, že takýto záver krajského súdu sa

odkláňa od doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva EÚ. Podľa

sťažovateľky nemožno pristúpiť ani k priamemu účinku práva EÚ – smernice č. 93/13/EHS,

ktorá nemôže mať v prípadoch týchto tzv. horizontálnych vzťahov priamy účinok,

a nepriamy účinok predmetnej smernice (povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade

s cieľom a účelom smernice) sa taktiež nemôže aplikovať, keďže ustanovenie

vnútroštátneho právneho predpisu ( posledná veta ) takýto výklad

neumožňuje a takýto výklad v súlade s uvedenou smernicou by preto nevyhnutne musel

predstavovať porušenie zákazu výkladu contra legem.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil

existenciu dôvodov na ich spojenie a rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa

v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

III.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutých uznesení krajského súdu, ktoré mali

viesť k tomu, že v týchto veciach nerozhodoval miestne príslušný súd, a teda že vo veci

nekonal zákonný sudca. Vzhľadom na tieto tvrdenia a námietky sťažovateľky ústavný súd

vychádzajúc z obsahu sťažností ustálil, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vyplývajúceho z sťažovateľka namieta konkrétne porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a vo vzťahu k a

listiny namieta porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a listiny.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podstatná časť námietok sťažovateľky proti obom napadnutým uzneseniam krajského

súdu je totožná, a preto sa s týmito námietkami vysporiadal ústavný súd spoločne.

1. Posúdenie námietok sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského

súdu týkajúcich sa nesprávnych právnych záverov súvisiacich s aplikáciou práva EÚ

Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd

v napadnutých uzneseniach aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd

z práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutých uzneseniach vyvodil.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ. Je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý

nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne

okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie

rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady,

za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejuduciálnu otázku, konkrétne ak (pozri Mazák, J., Jánošíková, M. Základy práva

Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 420):

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade ak sú tieto podmienky – vzhľadom na okolnosti daného prípadu to budú

podmienky sub b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo EÚ, resp.

musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa, v ktorom je predmetné

pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (pozri aj body 19 a 20 uznesenia

Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008) a ani v otázke

nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd [ďalej len „dohovor“; (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti

Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07)]. Keďže podľa

doterajšej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(m. m. ), ústavný súd pri posudzovaní prerokúvaných vecí sťažovateľky

prihliadal aj na judikatúru ESĽP týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní

o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom, či na prvý

pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade,

keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora

(, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu , 159

a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 30. júna 2008).

Kritérium svojvoľnosti, resp. zjavnej celkovej nesprávnosti rozhodnutia

o nepredložení prejudiciálnej otázky alebo zjavnej neodôvodnenosti tohto rozhodnutia sa

vzťahuje aj na posúdenie odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade

odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu) vo vzťahu k už uvedeným

podmienkam, za splnenia ktorých vnútroštátny súd nemusí predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru. Samotný názor všeobecného súdu, že výklad určitej normy práva EÚ

považuje za jasný a nepochybný, nemožno pokladať za dostatočné odôvodnenie, a to najmä

nie vtedy, ak účastník konania takému názoru oponuje. Rovnako je nedostatočné také

odôvodnenie, v ktorom všeobecný súd riadne nevysvetlí, ako a prečo riešenie zvolené týmto

súdom zodpovedá účelu právnej normy práva EÚ (pozri nález ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 8. januára 2009 „Pfizer“; a tiež Bobek, M., Bříza, P.,

Komárek, J. Vnitostátní aplikace práve Evropské unie. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 475

a nasl., obdobne o svojvoľnej alebo zjavne neodôvodnenej aplikácii noriem práva EÚ

aj nález ústavného súdu sp. zn. ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu spĺňa uvedené ústavné požiadavky, a na základe toho posúdiť, či je konformné

so základným právom na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd pritom musel zohľadniť, že námietky sťažovateľky nesmerujú proti

tomu, že krajský súd nepredložil prejudiciálnu otázku o výklade predmetných ustanovení

smernice č. 93/13/EHS. Podľa názoru sťažovateľky ani z predmetnej smernice a ani

z judikatúry Súdneho dvora nevyplýva záver, ku ktorému dospel krajský súd. Taktiež je

sťažovateľka toho názoru, že ustanovenia týkajúce sa

miestnej príslušnosti v konaniach o zrušení rozhodcovského rozsudku sú formulované

natoľko jasne a jednoznačne, že nepripúšťajú výklad v prospech smernice č. 93/13/EHS.

Z týchto dôvodov podľa sťažovateľky odporuje napadnuté uznesenie krajského súdu zákazu

„smernicokonformného výkladu“ vnútroštátneho práva contra legem (Bobek, M., Bříza, P.,

Komárek, J. Vnitostátní aplikace práve Evropské unie. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 162

a nasl.). Smernica č. 93/13/EHS nemá podľa sťažovateľky v tomto prípade ani priamy

účinok, a preto nemôže byť v konaní použitá takým spôsobom, aby vylúčila aplikáciu

pravidla vnútroštátneho práva.

Sťažovateľka v podstate svojich sťažností tvrdí, že nemožno vykladať smernicu

č. 93/13/EHS tak, ako to urobil v napadnutých uzneseniach krajský súd, a navyše, aj keby

takýto výklad prípustný bol, tak by predmetné ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 88

ods. 2 posledná veta ) neumožňovalo výklad v súlade so smernicou č. 93/13/EHS (resp.

v súlade s tým, ako uvedenú smernicu vykladá krajský súd). Preto mala byť miestna

príslušnosť súdu príslušného na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku určená

v zmysle poslednej vety .

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ak sťažovateľka svojimi námietkami

spochybňuje to, ako krajský súd vyložil ustanovenia práva EÚ, a vzhľadom na skutočnosť,

že na autoritatívny výklad práva EÚ je príslušný Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej

otázky iniciovanej vnútroštátnym všeobecným súdom, na ktorom prebieha konanie o veci

samej, mala k dispozícii osobitný právny mechanizmus na dosiahnutie tohto cieľa

(t. j. možnosť navrhnúť vydanie uznesenia o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru), ktorého nevyužitie obmedzuje možnosť ústavného súdu preskúmať závery súdu

o nepredložení prejudiciálnej otázky.

Ústavný súd už rozhodol, že nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

môže byť porušené základné právo na zákonného sudcu zaručené v , čo

za určitých podmienok mohlo byť právnym základom dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku (, ), a teda sťažnosť by v takýchto

prípadoch bola prípustná až po vyčerpaní tohto prostriedku možnej nápravy. Aj keby bolo

dovolanie v okolnostiach daného prípadu vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní proti rozhodnutiam

krajského súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa

(napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2010)

neprípustné, účastník konania má vždy možnosť navrhnúť vydanie uznesenia o predložení

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru a následne za splnenia ustanovených podmienok

v zmysle podať proti uzneseniu odvolacieho súdu v tejto veci

dovolanie a pokúsiť sa dosiahnuť tak nápravu prípadných porušení jeho práv ešte pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vychádzajúc aj z uvedenej judikatúry musí ústavný súd preskúmať, či krajský súd

dostatočne odôvodnil, prečo a ako aplikoval pravidlá práva EÚ bez toho, aby musel

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, a teda to, či napadnuté uznesenia krajského

súdu nevykazujú znaky svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti. Vzhľadom na určité

odlišnosti v odôvodneniach napadnutých uznesení krajského súdu pristupuje ústavný súd

k zohľadneniu ich individuálnych špecifík.

1.1 Námietky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

č. k. -19 z 30. júna 2011

Napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. -19 z 30. júna 2011 bolo

odôvodnené aj nasledujúcou úvahou:

„Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve

predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho

spoločenstva. Súčasťou práv Európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS

zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 6

ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách

uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto

podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých

podmienok.

Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom

vnútroštátnym, pričom predpokladom na uplatnenie princípu prednosti je rozpor medzi

vnútroštátnou a komunitárnou normou. Pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať

žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom.

V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je

nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES (rozhodnutie

ESD vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a E.N.E.L.).

Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti

komunitárneho práva, je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze

dello Stato c/a S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť

úplne aplikovať komunitáme právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom

jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie

vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom a to bez ohľadu na to, či

ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy.

V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je

povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom

komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu

nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto

normu, pokiaľ odporuje komunitámemu právu.

Pri výklade smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je

v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv

spotrebiteľa a to napríklad v rozsudku vo veci C-473/00 Cofidis. Ďalej v rozsudku C 243/08

Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi ESD konštatuje, že účinnú ochranu

spotrebiteľa možno zaručiť len vtedy, ak má vnútroštátny súd možnosť posúdiť takúto

podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter

zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre tento

účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to

spotrebiteľ namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju

vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka

spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nekalú. V tejto

súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve

uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej

vložená bez osobitného vyjednávania, a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého

obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. V

predmetnej veci rozhodcovská doložka nebola v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá

individuálne, pričom bez ďalšieho priznáva právomoc riešiť spory zo zmluvy

rozhodcovskému súdu v B. (odôvodnenie rozhodcovského rozsudku); vzhľadom na

vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju za nekalú.

Podľa o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší

rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. To znamená,

že ak by súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku uznal žalovaný dôvod

za dôvodný, zruší rozhodcovský rozsudok a pokračuje v konaní v rozsahu uvedenom

v žalobe. Tým sa konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku stane konaním o spore

zo spotrebiteľskej zmluvy.

Vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva nie je teda v predmetnej veci daná

výlučná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 posledná

veta “

Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k.

-19 z 30. júna 2011 je zjavné, že krajský súd sa zaoberal otázkou prednosti

práva EÚ, ako aj možnosti nepoužiť právnu normu vnútroštátneho práva v prípade, že

neprichádza do úvahy jej výklad v súlade s právom EÚ, a zároveň krajský súd uviedol

odkazy na príslušnú judikatúru Súdneho dvora k smernici č. 93/13/EHS (rozsudky Súdneho

dvora vo veciach C-473/00 „Cofidis“ či C-243/08 „Pannon GSM“).

Bez potreby podrobnejšieho skúmania je potrebné dať sťažovateľke za pravdu, že

krajský súd sa v odôvodnení tohto napadnutého uznesenia nevyjadril výslovne a úplne

jednoznačne, či siahol k priamym účinkom smernice č. 93/13/EHS, alebo iba k jej

nepriamym účinkom, a ani neoznačil jednoznačným spôsobom metodologicky korektný

postup, ktorým k svojmu výsledku dospel. Iba z toho však nemožno vyvodiť záver, že by

krajský súd konal svojvoľne alebo zjavne nesprávne odôvodnil význam práva EÚ pre

riešený spor. Naopak, ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu č. k. -19 z 30. júna 2011 za ústavne udržateľné.

Z pohľadu sa krajský súd v napadnutom uznesení č. k.

-19 z 30. júna 2011 dostatočne vysporiadal s podmienkou, za splnenia ktorej

môže a zároveň musí vnútroštátny súd pristúpiť k aplikácii práva EÚ bez toho, aby musel

požiadať Súdny dvor o odpoveď na prejudiciálnu otázku. Zároveň dostatočne objasnil

aj spôsob, akým dospel k prijatému záveru, teda k nepoužitiu normy vnútroštátneho práva,

ktorá podľa jeho názoru odporuje právu EÚ (nepoužitie poslednej vety )

a aplikácii iného vnútroštátneho pravidla miestnej príslušnosti, pričom tento spôsob môže

vyplývať z ním citovaných rozhodnutí Súdneho dvora, a preto nie je zjavný dôvod, aby bol

v danej veci posudzovaný ako výklad contra legem. Aj uvedené podčiarkuje, že

v konečnom dôsledku krajský súd nesiahol k priamemu účinku smernice č. 93/13/EHS, ale

iba k jej nepriamemu účinku (výkladu vnútroštátneho práva v súlade s uvedenou smernicou)

v snahe zabezpečiť jej plný (užitočný, ňou sledovaný) účinok. Navyše, odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu odkazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora č. 106/77

„Simmenthal“ a C-473/00 „Cofidis“, z ktorých vyplýva možnosť nepoužiť ustanovenia

vnútroštátneho práva, odporujúce právu EÚ (v prípade „Cofidis“ dokonca špeciálne

vo vzťahu k smernici č. 93/13/EHS).

Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom uznesení krajského

súdu č. k. -19 z 30. júna 2011 chýba výslovná zmienka v súvislosti

s (ne)predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Z reprodukovaných častí

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu totiž vyplýva, že podstata úvahy

krajského súdu spočíva práve v tom, že považuje ustanovenia práva EÚ za dostatočne jasné,

resp. vyjasnené predchádzajúcou judikatúrou Súdneho dvora, a preto nemožno

predpokladať, že by zvažoval predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.

Podstata odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -19

z 30. júna 2011 rozhodujúca pre jeho záver vo veci samej je zhrnutá v úvahe, podľa ktorej

z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „... podmienka obsiahnutá v zmluve... priznáva

výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,

môže byť považovaná za nekalú. V predmetnej veci rozhodcovská doložka... bez ďalšieho

priznáva právomoc riešiť spory zo zmluvy rozhodcovskému súdu v B. (odôvodnenie

rozhodcovského rozsudku); vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné

považovať ju za nekalú.“.

Sťažovateľka vo vzťahu k uvedenej úvahe namietala nedostatok jej konzistentnosti,

konkrétne nesúlad medzi prvou časťou argumentácie vychádzajúcou z judikatúry Súdneho

dvora, v zmysle ktorej je neplatná taká klauzula v spotrebiteľskej zmluve, ktorá by

(za určitých podmienok) viedla k určeniu miestnej príslušnosti súdu pre konania o sporoch

z tejto zmluvy podľa sídla podnikateľa (ako strany formulujúcej zmluvu), a jej druhou

časťou – právnym záverom prijatým v napadnutom uznesení týmto súdom, podľa ktorého sa

nemá použiť ani také ustanovenie zákona ( posledná veta ), ktoré pre

prípady žalôb o zrušenie rozhodcovského rozsudku ustanovuje za miestne príslušný

všeobecný súd podľa miesta rozhodcovského konania. Úvaha krajského súdu bola ale podľa

ústavného súdu implicitne založená na pripodobnení účinkov neplatnej klauzuly o zvolenej

miestnej príslušnosti súdu k účinkom neplatnej rozhodcovskej doložky ako klauzuly

v spotrebiteľskej zmluve, ktorá by v dôsledku poslednej vety v spore

nasledujúcom po tom, ako bol na jej základe vydaný rozhodcovský rozsudok, viedla k takej

miestnej príslušnosti, ktorá je definovateľná stranou, ktorá pripravuje zmluvu (je

v dispozícii tejto strany). Teda, klauzula o miestnej príslušnosti určitého všeobecného súdu

môže mať pre spotrebiteľa rovnaké účinky, ako sú zákonom ustanovené následky (hoci aj

neplatnej) rozhodcovskej doložky, a to je také určenie miestne príslušného súdu, ktoré

znevýhodňuje spotrebiteľa. Krajský súd preto ochranu, ktorú právo EÚ vyžaduje v prvom

prípade (zmluvná klauzula o voľbe miestne príslušného súdu), aplikoval aj na druhý prípad

(rozhodcovská doložka s určením miesta rozhodcovského konania, ktoré definuje aj miestnu

príslušnosť súdu v následnom konaní).

Bez ohľadu na to, či je aplikácia predmetných právnych noriem vnútroštátneho alebo

európskeho práva krajským súdom správnou alebo jedinou možnou, nevzhliada ústavný súd

v takejto úvahe znaky svojvoľnosti ani zjavnej neodôvodnenosti takej intenzity, ktorá by

viedla k možnosti vysloviť porušenie základného práva podľa po prijatí

sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vzniesla taktiež námietku vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu č. k. -19 z 30. júna 2011, aj pokiaľ ide o tú časť jeho

odôvodnenia, v ktorej sa odvoláva na

o rozhodcovskom konaní, podľa ktorej „ak by súd v konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku uznal žalovaný dôvod za dôvodný, zruší rozhodcovský rozsudok a pokračuje

v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe. Tým sa konanie o zrušenie rozhodcovského

rozsudku stane konaním o spore zo spotrebiteľskej zmluvy...“, a to z dôvodu predčasnosti,

pretože posúdenie nekalosti (neprijateľnosti) rozhodcovskej doložky by malo byť až

výsledkom (neskoršieho) dokazovania v ďalšom konaní. Predmetnú argumentáciu

krajského súdu (pokračovanie v konaní vo veci návrhu uplatneného pred rozhodcovským

súdom za podmienky perpetuatio fori) považoval ústavný súd iba ako podpornú pre

napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorá nemení nič na už uvedenom závere. Krajský súd

v napadnutom uznesení uviedol, podľa ktorých kritérií posúdil rozhodcovskú doložku

za nekalú, a to v rozsahu potrebnom na ustálenie miestnej príslušnosti a na účely tohto

posúdenia. Navyše, sťažovateľka ani neuviedla žiadny osobitný dôvod, ktorý by vecne

spochybňoval záver krajského súdu o nekalosti rozhodcovskej doložky.

Vzhľadom na to ústavný súd nepovažoval ani uvedenú námietku proti predmetnému

uzneseniu krajského súdu za postačujúcu na to, aby zakladala dôvod na prijatie sťažnosti

v tejto časti na ďalšie konanie, a odmietol ju v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.2 Námietky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

č. k. -47 z 20. júna 2011

Podľa napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -47 z 20. júna

2011 „V prejednávanej veci je však treba konštatovať i to, že navrhovateľku je možné

považovať za spotrebiteľa podľa ust. . Členstvo

Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť

dodržiavať právo európskych spoločenstiev, ktorého súčasťou je aj Smernica Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa

článku 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité

v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto

podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých

podmienok. Vzhľadom na aplikáciu práva európskych spoločenstiev je treba bezpochyby

prisvedčiť názoru postupujúceho súdu prvého stupňa o tom, že pokiaľ si spotrebiteľ zvolí

podľa ustanovenia súd, v ktorého obvode má bydlisko, je namieste pri

určovaní miestnej príslušnosti nepoužiť ustanovenie posledná veta –

v takomto prípade by nebola daná osobitná, výlučná miestna príslušnosť súdu, v obvode

ktorého je miesto rozhodcovského konania...“.

Ústavný súd v nadväznosti na to uvádza, že krajský súd v napadnutom uznesení

č. k. -47 z 20. júna 2011 síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium –

rozhodovanie o príslušnosti súdu – dostatočne rekapituloval skutkový stav, klasifikáciu

uplatneného právneho nároku žalobkyne, uviedol rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa

na posúdenie miestnej príslušnosti, ako aj dôvody (osobitne čl. 6 smernice č. 93/13/EHS),

ktoré ho viedli k záveru o priorite pravidla formulovaného v pred

pravidlom výlučnej miestnej príslušnosti podľa poslednej vety .

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie uznesenia krajského

súdu č. k. -47 z 20. júna 2011 je vzhľadom na nároky formulované

ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný súd ale zároveň dodáva, že nie je

jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných

právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť

jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov

napadnutého rozsudku s (, , ).

V danom prípade aj s ohľadom na možnosť názoru o ústavnej konformite záveru

prijatého oboma napadnutými uzneseniami krajského súdu (ako to vyplýva už

z predchádzajúceho rozboru vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 30. júna 2011) možno predpokladať, že aj prípadné pozitívne

rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by bolo uznesenie krajského súdu

č. k. -47 z 20. júna 2011 zrušené, by mohlo viesť iba k ďalšiemu vylepšeniu

jeho odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní. Navyše, napadnuté uznesenie

krajského súdu bolo prijaté v procesnej fáze zisťovania miestnej príslušnosti a zrušenie

tohto rozhodnutia s predpokladom vylepšenia jeho odôvodnenia by viedlo k zbytočnému

predlžovaniu súdneho konania. V takomto prípade neindikuje námietka porušenia

v sťažnosti označených základných práv takú intenzitu pochybenia, ktorá by umožnila

ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

č. k. -47 z 20. júna 2011 na ďalšie konanie rozhodnúť o ich porušení týmto

uznesením krajského súdu. Nemožno preto ani vo vzťahu k tejto námietke prijať názor

sťažovateľky o arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uznesenia

krajského súdu č. k. -47 z 20. júna 2011. Vzhľadom na to bolo potrebné

sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Posúdenie námietok proti napadnutým uzneseniam krajského súdu

týkajúcich sa odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

Sťažovateľka v oboch sťažnostiach taktiež namieta, že napadnuté uznesenia

krajského súdu sa odkláňajú od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú

otázku – miestnu príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských

rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú

príslušné súdy podľa poslednej vety , a nie podľa

(na rôznych miestach sťažností poukazuje sťažovateľka na uznesenie krajského súdu č. k.

-23 z 31. mája 2011, uznesenie krajského súdu č. k. -20

z 30. novembra 2010 a uznesenie krajského súdu č. k. -33 z 11. augusta

2010).

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť

svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho

štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho

štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , , ). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu

dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach

vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila

po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež

automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (). Najmä

v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej

judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd

v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci

aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu

od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto

neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa

z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosti

v tejto časti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj vzťahu k tejto námietke zjavne

neopodstatnená.

3. Posúdenie námietok proti porušeniu základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a listiny

Podľa sťažovateľky došlo nesprávnymi napadnutými uzneseniami krajského súdu

o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku

aj k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a listiny.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne

aj listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku odkazuje, je

. ustanovuje, ktorý súd je vecne,

miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom určenia

zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie

so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté

so sústavou súdov, ktorú upravuje o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v okolnostiach daného prípadu zákon

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov platný v čase začatia

konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť

súdu o veci rozhodnúť upravená , a tým aj osoba

zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce

vecne a miestne príslušného súdu (, , ). Nevyhnutným

predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je

rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona ()

na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný ().

Pravidlá ustanovenia miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného

sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa a

listiny.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci

koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu

z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi ( ) uplatnil

na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa

(). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť

sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu,

podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, , , ), a vzhľadom na judikatúru

najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej

príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa (napríklad uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného

prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažností z dôvodu ich neprípustnosti, ale

skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by bránili ich prijatiu na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach daných

vecí nemohlo napadnutými uzneseniami krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani základného práva

na zákonného sudcu podľa a listiny. Podľa názoru

ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel o miestnej príslušnosti

krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a listiny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol z dôvodu ich

zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa ubral

smerom vytýčeným napadnutými uzneseniami krajského súdu. Novelizáciou Občianskeho

súdneho poriadku (, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla

miestnej príslušnosti v poslednej vete takto: „Na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,

v obvode ktorého má bydlisko.“

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažností ako celku tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v ich petitoch nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012