Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 450/2013
PDF · 202.73 KB
No categories available
III. ÚS 450/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., P., zastúpenej
advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia
jej základného práva nebyť odňatá zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Ncb 3/2013-138
z 23. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva nebyť odňatá zákonnému sudcovi zaručeného
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Ncb 3/2013-138 z 23. mája 2013.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že obchodná spoločnosť B., s. r. o., N. (ďalej len
„žalobca“ alebo „žalobkyňa“), podala 23. októbra 2012 proti sťažovateľke na Okresnom
súde Nitra žalobu o zaplatenie sumy 163 999,32 € s príslušenstvom. Žalobou uplatnený
nárok podložil tvrdením, že so sťažovateľkou uzavrel 21. júna 2011 zmluvu o reklame,
na základe ktorej mu mala zaplatiť sumu 540 000 € v deviatich splátkach. Do podania
žaloby však sťažovateľka neuhradila dve faktúry, každú vystavenú na sumu 60 000 €. Takto
mala žalobcovi vzniknúť hrozba škody, ktorú sa podarilo odvrátiť tým, že „žalobca bol
nútený doplniť finančný rozpočet basketbalového klubu na... obdobie 2011/2012 inými
finančnými prostriedkami,... pretože v prípade, ak by si žalobca aj napriek tomuto
finančnému výpadku prestal plniť svoje povinnosti vyplývajúce z basketbalových zmlúv voči
členom realizačného tímu, vznikla by mu škoda. Žalobcovi sa podarilo uzatvoriť zmluvy
o pôžičke s veriteľmi za úrok 8% p. a. z dlžnej sumy. Iný spôsob odvrátenia hroziacej škody
resp. výhodnejšie zmluvy o pôžičke sa žalobcovi nepodarilo uzatvoriť.“.
Sťažovateľka vo vyjadrení k žalobe namietla príslušnosť okresného súdu, „lebo táto
príslušnosť je založená len na tvrdení žalobcu, že sa vedie konanie v obvode súdu,
u ktorého došlo ku skutočnosti ktorá zakladá právo na náhradu škody. Je zrejmé, že sa
nejedná o náhradu škody, ale o zaplatenie faktúr, úrokov z omeškania a ušlého zisku.“.
Sťažovateľka žiadala, aby vec bola postúpená miestne príslušnému súdu, teda Okresnému
súdu Prešov.
Po postúpení veci okresným súdom Okresnému súdu Prešov žalobca namietal,
že si žalobou „uplatnil viacero nárokov... na základe rôznych právnych titulov,
pričom jedným z týchto právnych titulov je náhrada škody. Miestna príslušnosť je v tomto
prípade daná žalobcovi na výber v zmysle ust. § 87 písm. b) O. s. p. v spojení s § 89
O. s. p.“.
Okresný súd Prešov predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením
č. k. 2 Ncb 3/2013-138 z 23. mája 2013 rozhodol, že na konanie o žalobe žalobcu je
príslušný okresný súd. Dôvodil, že v posudzovanom prípade „jedným z uplatnených
nárokov je aj nárok na náhradu škody – ušlého zisku vo výške 43.200,- eur a tiež nárok
na náhradu nákladov na odvrátenie hroziacej škody vo výške 799,32 eur. Okrem súdu
určeného podľa § 85 ods. 2 O. s. p. (podľa sídla žalovaného) má žalobca možnosť uplatniť
si svoj nárok aj na súde, v obvode ktorého došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo
na náhradu škody.“. Z uvedeného dôvodu krajský súd zisťoval, či v obvode okresného súdu
došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody. V tejto súvislosti zdôraznil,
že „pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti je relevantným ako popísal skutkové dôvody
žalobca. Nie je určujúcim to ako bude vo veci samej napokon rozhodnuté.“.
Vzhľadom na to zdôraznil, že „podľa obsahu poslanej žaloby skutočnosťou v zmysle § 87
písm. b) O. s. p. je v tomto prípade neuhradenie faktúry č. 1102011 a faktúry č. 1012012,
čím žalobcovi vznikla hrozba škody. Žalobca a žalovaný si nedohodli v zmluve o reklame
spôsob a miesto plnenia povinnosti žalovaného. Vzhľadom k tomu, že peňažné plnenie je
tzv. donosné plnenie, pričom sídlo žalobcu (veriteľa) je v N., miestom plnenia peňažného
záväzku, je miestom plnenia vždy sídlo veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že miestom, kde došlo
k porušeniu povinnosti žalovaného vyplývajúcej zo zmluvy o reklame, a teda miestom, kde
došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu uplatnenej škody, je N... Keďže
žalobca podal žalobu na Okresnom súde Nitra, a ide o súd, ktorý je príslušným súdom
na takéto konanie, bolo postúpenie veci Okresnému súdu Prešov nedôvodné.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí, že žalobca „sa dožaduje
náhrady škody, v skutočnosti za škodu považuje nezaplatené, ňou vystavené faktúry. Škodu
žalobkyňa odôvodnila z výšky nezaplatených faktúr, bez toho, aby ju riadne vyčíslila
a zdôvodnila. Rovnako nie je zrejmé, z akých podkladov vychádzala pri určení ušlého zisku.
Žalobkyňa len konštatovala, že jej vzniká ušlý zisk, ktorý ku dňu podania žaloby predstavuje
43 200 €, že sa jedná o očakávaný zisk, ktorý jej ušiel, tým, že sme si neplnili svoje zmluvné
povinnosti. Absentuje akékoľvek zdôvodnenie, výpočet zisku, ktorý jej mal ujsť. Je
neprípustné akceptovanie stavu, kedy si konaním in fraudem legis, určí príslušný súd len
jedna strana sporu, hoci aj konaním, ktoré je po formálnej stránke v súlade s procesným
právom. Žalobkyňa podanou žalobou obchádza zákon, v tom, že prispôsobuje petit žaloby
dôvodom ako sú uvedené v ustanovení § 87 OSP, aby dosiahla konanie na Okresnom súde
v Nitre. Z nami uvádzaných dôvodov je zrejmé, že sa nejedná o náhradu škody,
ale o zaplatenie faktúr, úrokov z omeškania a ušlého zisku. A to bez vyriešenia
prejudiciálnej otázky, platnosti odstúpenia od zmluvy... Krajský súd v Prešove nesprávne
vyhodnotil vec tým, že preskúmal podanú žalobu len z hľadiska označenia žalobného
návrhu, bez toho, aby vyhodnotil naše námietky, v ktorých konkrétne poukazujeme
na obchádzanie zákona, v tom, že žalobkyňa označila žalobu ako náhradu ušlého zisku,
bez toho, aby to zdôvodnila, či bližšie špecifikovala. Krajský súd v Prešove mal povinnosť
preskúmať petit žaloby z hľadiska jeho obsahu a neprihliadať na jej formu – označenie,
ak obsah petitu nekorešponduje s formou. Prvoradou podmienkou na správne ustálenie
osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho
súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne
príslušného súdu stanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1
ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 405/2010 z 27. januára 2011).“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vo veci samej rozhodol tak,
že „v konaní na Krajskom súde v Prešove, vedenom pod sp. zn. 2 Ncb/32013, bolo porušené
naše ústavné právo, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, zakotvené v článku
48 ods. 1 Zákona č. 460/1992 Zb., Ústavy Slovenskej republiky, v znení neskorších
predpisov. Súčasne žiadame, aby ústavný súd zaviazal porušovateľa základného práva
zaplatiť mi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 269,6
(dva úkony právnej pomoci á 127,17 €, príprava, prevzatie veci a podanie ústavnej
sťažnosti, 1/6 z výpočtového základu = 763€), režijný paušál 2x7,63€ - 1/100 z výpočtového
základu, na účet právneho zástupcu.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
1. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania. Pritom podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde musí
sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať aj označenie
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva
alebo slobody. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
V petite svojej sťažnosti sťažovateľka za zásah porušujúci podľa jej názoru
jej základné právo zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy označila „konanie“ krajského súdu
vo veci sp. zn. 2 Ncb 3/2013. K sťažnosti pripojila kópiu uznesenia krajského súdu
č. k. 2 Ncb 3/2013-138 z 23. mája 2013.
Z dôvodov sťažnosti i z jej jedinej prílohy tak vyplýva, že sťažovateľka požaduje
ústavno-súdne preskúmanie uznesenia krajského súdu, ktorým tento rozhodol o miestnej
príslušnosti okresného súdu na prejednanie a rozhodnutie o žalobe žalobcu. Ústavný súd
pritom sťažovateľku na spresnenie sťažnostného petitu nevyzýval rešpektujúc požiadavky
procesnej ekonómie a hospodárnosti konania determinované výsledkom predbežného
prerokovania sťažnosti zhmotneného vo výroku tohto uznesenia.
2. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatá
zákonnému sudcovi, pretože v dôsledku rozhodnutia krajského súdu bude o jej veci podľa
jej názoru rozhodovať miestne nepríslušný súd.
Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci
koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcej z ústavno-
procesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnil na všeobecnom
súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237 písm. g)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“; IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť
odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu,
podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd
(napr. IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej príslušnosti
ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010) však nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu
sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti, ale ďalej skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by
bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.
2.2 O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1,
podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví
zákon. Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky súdny
poriadok. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne
príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu,
keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie
zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú
upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci
rozhodnúť upravená v Občianskom súdnom poriadku, a tým aj osoba zákonného sudcu,
za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne
príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom
na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie
o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občianskeho súdneho poriadku)
na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).
Pravidlá ustanovenia miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného
sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 541/2012).
Z hľadiska základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy relevantnú vadu
uznesenia krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o miestnej príslušnosti okresného súdu
na konanie a rozhodnutie o žalobe žalobcu, vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd
akceptoval doteraz nepreukázané žalobné dôvody opierajúce sa v dôsledku toho súčasne
o nepreukázaný titul náhrady škody. Krajský súd mal podľa sťažovateľky preskúmať
žalobný petit „z hľadiska jeho obsahu a neprihliadať na jej formu – označenie...“.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Tento konštantne judikovaný
právny názor je dôsledkom ústavného konceptu oddelenosti ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) od sústavy všeobecného súdnictva.
Aj podľa ustálenej judikatúry pri posúdení otázky, či je daná príslušnosť súdu
podľa § 87 písm. b) OSP, vychádza súd z údajov žalobcu (napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Hradci Králové z 27. októbra 1977 vo veci sp. zn. 9 Co 718/77). Prednesený právny názor
nie je nijako ústavne pochybný. Ak by nadriadený súd rozhodujúci o námietke účastníka
konania podľa § 105 ods. 3 OSP skúmal, či dôvody žaloby a k nej priložené dôkazy svedčia
tomu, že žalobou je skutočne uplatňovaný niektorý z nárokov zakladajúci dôvod na výber
iného miestne príslušného súdu podľa § 87 OSP, materiálne by už prejednával samotný
predmet sporu, čo mu ako (nie inštančne) nadriadenému súdu nijako neprináleží.
Z uvedených dôvodov preto krajský súd správne v prvom rade skúmal, či formálnym
obsahom žalobného petitu je aj nárok na náhradu škody [§ 87 písm. b) OSP]. Pritom
ani samotná sťažovateľka nespochybňuje, že súčasťou žalovanej sumy je i ušlý zisk,
ktorý je zákonom aprobovaným obsahovým prvkom súdne uplatniteľnej materiálnej škody.
Po pozitívnej odpovedi na prvú otázku krajský súd ustaľoval, či v obvode okresného súdu
došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody. Na podklade adekvátneho
zdôvodnenia, citovaného v naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia, potom dospel
krajský súd k pozitívnej odpovedi aj na druhú položenú otázku.
V popísaných okolnostiach podľa názoru ústavného súdu nebadať žiadne signály
porušenia základného práva sťažovateľky nebyť odňatou zákonnému sudcovi. Niet teda
žiadneho dôvodu na prijatie predloženej sťažnosti na ďalšie konanie, lebo na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti sa javí ako neopodstatnená, a preto ju aj ústavný súd odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013