Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 328/2020
PDF · 301.65 KB
No categories available
IV. ÚS 328/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej advokátskou
kanceláriou ILLEŠ, advokátska kancelária s. r. o., Floriánska 19, Košice, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Illeš, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 Cob 127/2019-572 z 26. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej
spoločnosťou ILLEŠ, advokátska kancelária s. r. o., Floriánska 19, Košice, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Illeš, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 Cob 127/2019-572 z 26. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«1. Na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 58Cb/70/2019 prebieha konanie
v právnej veci žalobcu so sídlom
(ďalej len „ “) c/a sťažovateľ o zaplatenie
4.517.455,83 eur s prísl. a o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.
2. Sťažovateľ so spoločnosťou uzavrel Zmluvu o dielo č. 025/2017/BCKIII
zo dňa 26. septembra 2017 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej spoločnosť
mala zhotoviť stavbu (ďalej len „ “), ktorá sa nachádza
v obvode Okresného súdu Košice II.
3. Spoločnosť po viac ako roku od zhotovovania diela jednostranne
vyhlásila Zmluvu za absolútne neplatnú a prestala dielo ďalej vykonávať...
5. Uznesením č. k. 58Cb/70/2019-339 zo dňa 23. mája 2019 Okresný súd Bratislava
II rozhodol tak, že nariadil zabezpečovacie opatrenie zriadením sudcovského záložného
práva na nasledovné nehnuteľnosti evidované v katastrálnom území okres
Košice IV, zapísané na ...
6. Voči Uzneseniu Okresného súdu Bratislava II sťažovateľ podal odvolanie,
o ktorom Krajský súd v Bratislave rozhodol Uznesením č. k. 2Cob/127/2019-572
zo dňa 26. septembra 2019 tak, že Uznesenie Okresného súdu Bratislava II
č. k. 58Cb/70/2019-339 zo dňa 23.05.2019 zmenil a návrh na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia zamietol.
7. V súčasnosti naďalej prebieha konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II bez
vydania meritórne rozhodnutia.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „1. právne dôvody, pre ktoré malo podľa
sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd, spočívajú v porušení práva
na zákonného sudcu v konaní o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.
2. Ako vyplýva z Uznesenia Okresného súdu Bratislava II, súd pri nariadení
zabezpečovacieho opatrenia vychádzal z právnej a skutkovej argumentácie spoločnosti
. Keďže okresný súd dospel k záveru, že neexistujú dôvody výlučnej miestnej
príslušnosti podľa § 20 CSP, vo veci rozhodol tak, že nariadil zabezpečovacie opatrenie.
3. Sťažovateľ v odvolaní voči Uzneseniu Okresného súdu Bratislava II namietal
miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava II z dôvodu, že v zmysle § 15 ods. 1 CSP
mal byť na konanie miestne príslušný všeobecný súd sťažovateľa, t. j. Okresný súd Košice I,
alebo v súlade s § 19 písm. b) CSP Okresný súd Košice II, kde nastala skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody.
4. Sťažovateľ si dovoľuje poukázať na čl. II odvolania sťažovateľa zo dňa 19. júna
2019 voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „Odvolanie“), kde podrobne
zdôvodnil svoju námietku miestnej nepríslušnosti súdu.“.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „5. spoločnosť sa
žalobou domáha:
a) vydania bezdôvodného obohatenia,
b) náhrady škody.
6. Pretože vydanie bezdôvodného obohatenia je samostatným hmotnoprávnym
inštitútom rozdielnym od náhrady škody, otázku miestnej príslušnosti danej na výber CSP
umožňuje len v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody.
7. Keďže spoločnosť tvrdí, že Zmluva je absolútne neplatná, je
hmotnoprávne vylúčené, aby sa popri bezdôvodnom obohatení mohla úspešne domáhať aj
náhrady škody.
8. Napriek tomu spoločnosť právne odôvodnila svoju argumentáciu
ohľadom náhrady škody s odkazom na §§ 757, 373 a 380 OBZ. Skutkovo náhradu škody
vymedzila tak, že keďže sťažovateľ jej odmietol vydať bezdôvodné obohatenie po tom, ako
spoločnosť jednostranne vyhlásila zmluvu za neplatnú, musela si od spoločnosti
s.r.o., sídlom ,
požičať sumu 4,5 mil. eur (čl. VI. žaloby spoločnosti ). Spoločnosť
tvrdí, že tieto peniaze si musela požičať, pretože odmietnutím vydania bezdôvodného
obohatenia zo strany sťažovateľa spoločnosti v rovnakej výške došlo k výpadku
jej príjmov a k ohrozeniu jej riadneho výkonu podnikateľskej činnosti (bod 73 a 74 žaloby
spoločnosti ).
9. Škodu podľa názoru spoločnosti predstavujú úroky, ktoré za danú
pôžičku musí platiť spoločnosti s.r.o...
21. Spoločnosť sa už v konaní proti sťažovateľovi vedenom na Okresnom
súde Košice II domáhala vydania neodkladného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal
sťažovateľovi vstup do priestorov rozostavanej stavby . Okresný súd Košice II
uznesením zo dňa 23. januára 2019 č. k. 44C/41/2018-574 zamietol návrh spoločnosti
na nariadenie neodkladného opatrenia. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd
v Košiciach Uznesením sp. zn. 6Co/31/2019 zo dňa 5. marca 2019 potvrdil uznesenie súdu
prvej inštancie...
23. Konanie na Okresnom súde Košice II o určenie vlastníckeho práva vedené
pod sp. zn. 44C/41/2018 je právoplatne skončené z dôvodu, že spoločnosť
po neúspechu s nariadením neodkladného opatrenia vzala žalobu späť.“.
5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal dostatočne s jej argumentáciou uvedenou
v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 58 Cb 70/2019-339 z 23. mája 2019 týkajúcou sa otázky, že „zo strany spoločnosti
ide o zjavný pokus o obídenie procesných pravidiel o miestnej príslušnosti súdu
v spojení s tzv. fórum shoppingom.
Zo strany spoločnosti išlo o celkom zjavne vykalkulovaný krok, ktorého
účelom bolo obídenie ustanovení CSP o všeobecnej miestnej príslušnosti alebo príslušnosti
danej na výber. Spoločnosť v spolupráci so spoločnosťou s.r.o.
vytvorila podmienky, ktorých cieľom bolo založiť miestnu príslušnosť súdu nie v zmysle
procesných pravidiel, ktoré by sa na prejednávanú vec vzťahovali nebyť toho, že spoločnosť
umelo vytvorí skutkový stav, ktorý má zodpovedať jej predstavám o vhodnom
miestne príslušnom súde.
Sťažovateľ netvrdí, že krajský súd mal materiálne preskúmavať spoločnosťou
tvrdený hmotnoprávny nárok na náhradu škody. Čo sťažovateľ namieta je to, že
žiaden súd nesmie rezignovať na skúmanie procesnej podmienky miestnej príslušnosti podľa
§ 41 CSP veta pred bodkočiarkou, ak zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca nezaložil
miestnu príslušnosť na hmotnoprávnom vzťahu medzi ním a žalovaným, ale založil ju
na základe svojho vzťahu s tretím subjektom, ktorý nikdy nebol v žiadnom zmluvnom alebo
akomkoľvek inom hmotnoprávnom vzťahu so žalovaným.
Sťažovateľ sa taktiež nestotožňuje s tvrdením krajského súdu o kauzalite medzi
miestom tzv. donosného plnenia a tým, že miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá
nárok na náhradu škody, je sídlo veriteľa, teda spoločnosti .
Podľa § 19 písm. b) CSP nie je rozhodujúce sídlo alebo miesto plnenia, ale miesto,
kde nastali skutočnosti, ktorá zakladajú právo na náhradu škody. Keďže primárny nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj uplatnený nárok súvisí so zmluvou o dielo
na výstavbu developerského projektu skutočnosti pre posúdenie akýchkoľvek
nárokov na náhradu škody budú predsa súvisieť s realizáciou zmluvy o dielo, teda
s výstavbou .“.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 2 Cob 127/2019-572 z 26. septembra 2019, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie je
arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozhodnutí nereagoval
na všetky jej podstatné námietky uvedené v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 58 Cb 70/2019-339 z 23. mája 2019, ktoré sa týkali otázky miestnej príslušnosti súdu
v konaní o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
17. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
19. Podľa § 343 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné
právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie
peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
20. Podľa § 344 CSP ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj
na zabezpečovacie opatrenie.
21. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zmenil uznesenie okresného súdu
č. k. 58 Cb 70/2019-339 z 23. mája 2019 tak, že návrh na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia zamietol.
22. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský
súd napadnutým rozhodnutím ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol
o námietkach sťažovateľky uvedených v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 58 Cb 70/2019-339 z 23. mája 2019.
23. V relevantných častiach napadnutého rozhodnutia krajský súd predovšetkým
uviedol:
„60. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v podanom odvolaní týkajúcej sa miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava II, ktorú podal pri prvom úkone, ktorý mu patrí
v podanom odvolaní, uvedenej námietke nie je možné vyhovieť. Odvolací súd poukazuje
v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 450/2013-9, z ktorého vyplýva, že
v prípade, že je predmetom žalobného petitu aj nárok na náhradu škody, je potrebné
z hľadiska miestnej príslušnosti prihliadať aj k tomuto petitu. Ak by nadriadený súd
rozhodujúci o námietke účastníka konania skúmal, či dôvody žaloby a k nej priložené
dôkazy svedčia tomu, že žalobou je skutočne uplatnený niektorý z nárokov zakladajúci
dôvod na výber iného miestne príslušného súdu podľa § 87 OSP (teraz § 19 CSP),
materiálne by už prejednával samotný predmet sporu, čo mu ako nadriadenému súdu nijako
neprináleží. Z uvedených dôvodov je preto potrebné prihliadať aj k uplatnenému nároku
žalobcu, ktorý si uplatnil titulom náhrady škody a nielen k uplatnenému nároku, ktorý si
uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia.
62. Vzhľadom k citovaným ustanoveniam zákona a nálezu Ústavného súdu SR
a vzhľadom k tomu, že peňažné plnenie, tzv. donosené plnenie, pričom sídlo žalobcu je
miestom plnenia peňažného záväzku, je miestom plnenia vždy sídlo veriteľa. Z uvedeného
vyplýva, že miestom, kde došlo k porušeniu povinností žalovaného vyplývajúceho zo zmluvy,
a teda miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu uplatnenej škody
je sídlo veriteľa.
63. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nedošlo ani k prekážke res iudicata,
tak ako si ju uplatnil žalovaný v podanom odvolaní v dôsledku toho, že došlo k rozhodnutiu
vo veci na Okresnom súde Bratislava II zo dňa 26.03.2019 pod č. k. 44C741/2018-753
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05.03.2019 sp. zn. 6Co/31/2019,
ktorým súd zamietol návrh na vydanie neodkladného opatrenia. Je nesporné, že vo veci
samej v tomto konaní v súvislosti s návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, sa
žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k rozostavanej stavbe
Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa síce domáhal vydania neodkladného opatrenia na
tých istých nehnuteľnostiach na inom skutkovom základe z dôvodu, že mal za to, že nie je
možné dosiahnuť uvedený účel zabezpečovacím opatrením. Vydané uznesenia nie sú
rozhodnutiami vo veci samej a v zásade ani neprejudikujú konečné rozhodnutie vo veci
samej. Uvedené rozhodnutia nebránia rozhodnúť o návrhu na vydanie zabezpečovacieho
opatrenia.
69. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z listinných dôkazov predložených
zo strany žalovaného v rámci odvolacieho konania nevyplýva, že by bol ohrozený peňažný
nárok žalobcu a že zriadenie zabezpečovacieho práva k nehnuteľnostiam je nevyhnutným
predpokladom k tomu, aby pohľadávka žalobcu v konaní vo veci samej bola uspokojená.
70. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v rámci podania návrhu
na vydanie zabezpečovacieho opatrenia neosvedčil, že žalovaný sa zbavuje svojho majetku
jeho predajom za nízku cenu, darovaním alebo zámenou za veci nižšej hodnoty, alebo že
vyvíja činnosť, ktorá by odôvodnila potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi žalobcom
a žalovaným. Tiež žalobca neosvedčil existenciu skutočnosti odôvodňujúcej potrebu
neodkladnej úpravy pomerov žalovaného. Z predložených listinných dôkazov jednoznačne
vyplýva, že spoločnosť ., a.s. nikdy nerealizovala, ani nebola
zodpovedná za developerský projekt . Projekt výstavby
realizovala od samého začiatku spoločnosť a.s.
Navyše, nebol preukázaný súvis medzi tým, kedy došlo k výmazu spoločnosti
a okamihom dokončenia výstavby projektu
Je potrebné poukázať tiež na skutočnosť, že ako vyplýva z Obchodného registra, spoločnosť
a.s. zanikla dobrovoľným výmazom z Obchodného registra, pričom
dôvodom zániku bolo zlúčenie so spoločnosťou , a.s. a spoločnosť
a.s. zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou a.s.,
so sídlom . Zlúčenie spoločnosti ., a.s. a
, a.s. do spoločnosti a.s. došlo súčasne aj k prechodu
nielen majetku týchto spoločností, ale aj všetkých ich záväzkov.
71. Navyše, žalovaným v spore v predmetnom konaní je a.s.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca neosvedčil, že by táto spoločnosť
nejakým spôsobom vykonávala činnosť, ktorá by smerovala k jej zániku bez likvidácie alebo
s likvidáciou bez právneho nástupcu, a že by obmedzovala svoje podnikateľské aktivity.
Žalobca neosvedčil, že by exekúcia bola v prípade vykonateľného súdneho rozhodnutia
ohrozená. Je nesporné, že Zmluva o dielo bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným
v roku 2017. Žalobcom fakturované pohľadávky boli taktiež zo strany žalovaného
uhrádzané. Z účtovnej uzávierky je zrejmé, že žalovaný má k 31.12.2017 majetok vo výške
2.513.389,- Eur. Napriek tomu, že žalovaný má určité záväzky k danému obdobiu, je
nesporné, že je potrebné vychádzať zo stavu ku koncu roku 2019 a z ktorého je zrejmé, že
ako aktíva je na strane žalovaného zapísaná aj hodnota stavby , ktorá je nepomerne
vyššia ako je uplatnená pohľadávka žalobcu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné
prihliadať aj na požiadavku proporcionality v súvislosti s vydaním zabezpečovacieho
opatrenia. Navyše, zo žiadneho listinného dôkazu predloženého zo strany žalobcu
nevyplýva, že by žalovaný podnikal kroky, ktoré by mali ohroziť jeho existenciu, resp. jeho
podnikateľské aktivity.
72. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť
dôvodom na vydanie zabezpečovacieho opatrenia a ďalej, že medzi skutočnosti, ktoré
osvedčujú, že výkon rozhodnutí by bol ohrozený, patrí predovšetkým také konanie
žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom
rozhodnutia postihnúť, alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje
jeho majetkové pomery.“
24. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
25. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá
a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa, ale iba na tie, ktoré
majú podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo
(napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
26. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,
I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
27. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
28. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis
proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie
z 19. 2. 1998).
29. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,
že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to
znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva
zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok
bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
30. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
31. Keďže sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ústavný súd uvádza, že zásada
zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého
a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre strany
sporu, že v ich veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred
známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych
prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej
agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov
„ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj
súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu
32. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
33. Ústavný súd konštatuje, že inštitút „zabezpečovacieho opatrenia“ po rekodifikácii
civilného práva procesného s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol Civilný sporový
poriadok. Jeho účel vymedzuje § 343 ods. 1 CSP, podľa ktorého zabezpečovacím opatrením
môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách
dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude
ohrozená. Podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku
upravuje primerane § 324 a nasl. CSP (ustanovenia Civilného sporového poriadku
o neodkladnom opatrení). Prostredníctvom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia získa
veriteľ postavenie záložného veriteľa a bude môcť pristúpiť k výkonu záložného práva
na uspokojenie judikovanej pohľadávky v exekučnom konaní (III. ÚS 18/2020).
34. Zabezpečovacie opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného
procesu, ktorého cieľom je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva
na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie jeho pohľadávky, ktorá by mohla byť
neskôr judikovaná alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo
možné nebezpečenstvo neuspokojenia pohľadávky veriteľa (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. 2016, s. 1155.).
35. Zo zákonnej formulácie § 343 ods. 1 CSP vyplývajú štyri základné predpoklady
pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to: zabezpečovacie opatrenie možno nariadiť
len na návrh, musí existovať spôsobilý predmet záložného práva, ktorým môžu byť veci,
práva a iné majetkové hodnoty, zriadenie záložného práva prostredníctvom
zabezpečovacieho opatrenia musí zabezpečovať peňažnú pohľadávku a musí existovať
obava z budúceho zmarenia exekúcie. Z § 343 ods. 1 CSP vyplýva, že zabezpečovacie
opatrenie môže slúžiť len na zabezpečenie peňažnej pohľadávky. Z formulácie tejto
podmienky možno a contrario vyvodiť, že zabezpečovacie opatrenie nemožno nariadiť
s cieľom zabezpečenia nepeňažného nároku. Zabezpečovacie opatrenie tiež nebude
prichádzať do úvahy v prípadoch, keď predmetom konania je napríklad určenie
vlastníckeho práva alebo iný určovací nárok (II. ÚS 43/2018).
36. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok
na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142
ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich
práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa
ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými
nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, lebo nie je opravnou inštanciou v rámci
sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa
do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09).
Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo
o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý
by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Ústavný súd podotýka,
že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení a súčasnej
právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä oslabenie dočasnosti a provizórnosti
neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne nadväzovať na konanie
vo veci samej (IV. ÚS 282/2018). Vzhľadom na to, že podľa § 344 CSP ustanovenia
o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie, uvedené
závery analogicky platia aj pre zabezpečovacie opatrenia.
IV.
Záver
37. Ústavný súd na záver konštatuje, že sťažovateľka môže ústavnou sťažnosťou
namietať porušenie svojich základných práv rozhodnutím všeobecného súdu vtedy, ak toto
namietané rozhodnutie (jeho výroková časť) bolo vydané v jej neprospech.
38. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (časť III tohto
odôvodnenia), ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka prostredníctvom napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodoval o jej odvolaní proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 58 Cb 70/2019-339 z 23. mája 2019 o nariadení zabezpečovacieho opatrenia,
dosiahla úspech. Sťažovateľka dosiahla to, že krajský súd uznesením č. k. 2 Cob 127/2019-
572 z 26. septembra 2019 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že návrh na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia zamietol. To znamená, že rozhodnutie krajského súdu, ktoré
sťažovateľka napáda ústavnou sťažnosťou, bolo vydané v jej prospech, aj keď z iného
dôvodu ako navrhovala sťažovateľka.
39. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu č. k. 2 Cob 127/2019-572 z 26. septembra 2019 odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu