Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 328/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej advokátskou

kanceláriou ILLEŠ, advokátska kancelária s. r. o., Floriánska 19, Košice, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Illeš, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na zákonného sudcu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -572 z 26. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej

spoločnosťou ILLEŠ, advokátska kancelária s. r. o., Floriánska 19, Košice, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Illeš, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -572 z 26. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«1. Na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. prebieha konanie

v právnej veci žalobcu so sídlom

(ďalej len „ “) c/a sťažovateľ o zaplatenie

4.517.455,83 eur s prísl. a o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.

2. Sťažovateľ so spoločnosťou uzavrel Zmluvu o dielo č. 025/2017/BCKIII

zo dňa 26. septembra 2017 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej spoločnosť

mala zhotoviť stavbu (ďalej len „ “), ktorá sa nachádza

v obvode Okresného súdu Košice II.

3. Spoločnosť po viac ako roku od zhotovovania diela jednostranne

vyhlásila Zmluvu za absolútne neplatnú a prestala dielo ďalej vykonávať...

5. Uznesením č. k. -339 zo dňa 23. mája 2019 Okresný súd Bratislava

II rozhodol tak, že nariadil zabezpečovacie opatrenie zriadením sudcovského záložného

práva na nasledovné nehnuteľnosti evidované v katastrálnom území okres

Košice IV, zapísané na ...

6. Voči Uzneseniu Okresného súdu Bratislava II sťažovateľ podal odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Bratislave rozhodol Uznesením č. k. -572

zo dňa 26. septembra 2019 tak, že Uznesenie Okresného súdu Bratislava II

č. k. -339 zo dňa 23.05.2019 zmenil a návrh na nariadenie zabezpečovacieho

opatrenia zamietol.

7. V súčasnosti naďalej prebieha konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II bez

vydania meritórne rozhodnutia.»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „1. právne dôvody, pre ktoré malo podľa

sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd, spočívajú v porušení práva

na zákonného sudcu v konaní o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.

2. Ako vyplýva z Uznesenia Okresného súdu Bratislava II, súd pri nariadení

zabezpečovacieho opatrenia vychádzal z právnej a skutkovej argumentácie spoločnosti

. Keďže okresný súd dospel k záveru, že neexistujú dôvody výlučnej miestnej

príslušnosti podľa , vo veci rozhodol tak, že nariadil zabezpečovacie opatrenie.

3. Sťažovateľ v odvolaní voči Uzneseniu Okresného súdu Bratislava II namietal

miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava II z dôvodu, že v zmysle

mal byť na konanie miestne príslušný všeobecný súd sťažovateľa, t. j. Okresný súd Košice I,

alebo v súlade s Okresný súd Košice II, kde nastala skutočnosť, ktorá

zakladá právo na náhradu škody.

4. Sťažovateľ si dovoľuje poukázať na čl. II odvolania sťažovateľa zo dňa 19. júna

2019 voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „Odvolanie“), kde podrobne

zdôvodnil svoju námietku miestnej nepríslušnosti súdu.“.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „5. spoločnosť sa

žalobou domáha:

a) vydania bezdôvodného obohatenia,

b) náhrady škody.

6. Pretože vydanie bezdôvodného obohatenia je samostatným hmotnoprávnym

inštitútom rozdielnym od náhrady škody, otázku miestnej príslušnosti danej na výber

umožňuje len v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody.

7. Keďže spoločnosť tvrdí, že Zmluva je absolútne neplatná, je

hmotnoprávne vylúčené, aby sa popri bezdôvodnom obohatení mohla úspešne domáhať aj

náhrady škody.

8. Napriek tomu spoločnosť právne odôvodnila svoju argumentáciu

ohľadom náhrady škody s odkazom na §, 373 a 380 . Skutkovo náhradu škody

vymedzila tak, že keďže sťažovateľ jej odmietol vydať bezdôvodné obohatenie po tom, ako

spoločnosť jednostranne vyhlásila zmluvu za neplatnú, musela si od spoločnosti

s.r.o., sídlom ,

požičať sumu 4,5 mil. eur (čl. VI. žaloby spoločnosti ). Spoločnosť

tvrdí, že tieto peniaze si musela požičať, pretože odmietnutím vydania bezdôvodného

obohatenia zo strany sťažovateľa spoločnosti v rovnakej výške došlo k výpadku

jej príjmov a k ohrozeniu jej riadneho výkonu podnikateľskej činnosti (bod 73 a 74 žaloby

spoločnosti ).

9. Škodu podľa názoru spoločnosti predstavujú úroky, ktoré za danú

pôžičku musí platiť spoločnosti s.r.o...

21. Spoločnosť sa už v konaní proti sťažovateľovi vedenom na Okresnom

súde Košice II domáhala vydania neodkladného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal

sťažovateľovi vstup do priestorov rozostavanej stavby . Okresný súd Košice II

uznesením zo dňa 23. januára 2019 č. k. -574 zamietol návrh spoločnosti

na nariadenie neodkladného opatrenia. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd

v Košiciach Uznesením sp. zn. zo dňa 5. marca 2019 potvrdil uznesenie súdu

prvej inštancie...

23. Konanie na Okresnom súde Košice II o určenie vlastníckeho práva vedené

pod sp. zn. je právoplatne skončené z dôvodu, že spoločnosť

po neúspechu s nariadením neodkladného opatrenia vzala žalobu späť.“.

5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal dostatočne s jej argumentáciou uvedenou

v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -339 z 23. mája 2019 týkajúcou sa otázky, že „zo strany spoločnosti

ide o zjavný pokus o obídenie procesných pravidiel o miestnej príslušnosti súdu

v spojení s tzv. fórum shoppingom.

Zo strany spoločnosti išlo o celkom zjavne vykalkulovaný krok, ktorého

účelom bolo obídenie ustanovení o všeobecnej miestnej príslušnosti alebo príslušnosti

danej na výber. Spoločnosť v spolupráci so spoločnosťou s.r.o.

vytvorila podmienky, ktorých cieľom bolo založiť miestnu príslušnosť súdu nie v zmysle

procesných pravidiel, ktoré by sa na prejednávanú vec vzťahovali nebyť toho, že spoločnosť

umelo vytvorí skutkový stav, ktorý má zodpovedať jej predstavám o vhodnom

miestne príslušnom súde.

Sťažovateľ netvrdí, že krajský súd mal materiálne preskúmavať spoločnosťou

tvrdený hmotnoprávny nárok na náhradu škody. Čo sťažovateľ namieta je to, že

žiaden súd nesmie rezignovať na skúmanie procesnej podmienky miestnej príslušnosti podľa

veta pred bodkočiarkou, ak zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca nezaložil

miestnu príslušnosť na hmotnoprávnom vzťahu medzi ním a žalovaným, ale založil ju

na základe svojho vzťahu s tretím subjektom, ktorý nikdy nebol v žiadnom zmluvnom alebo

akomkoľvek inom hmotnoprávnom vzťahu so žalovaným.

Sťažovateľ sa taktiež nestotožňuje s tvrdením krajského súdu o kauzalite medzi

miestom tzv. donosného plnenia a tým, že miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá

nárok na náhradu škody, je sídlo veriteľa, teda spoločnosti .

Podľa nie je rozhodujúce sídlo alebo miesto plnenia, ale miesto,

kde nastali skutočnosti, ktorá zakladajú právo na náhradu škody. Keďže primárny nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj uplatnený nárok súvisí so zmluvou o dielo

na výstavbu developerského projektu skutočnosti pre posúdenie akýchkoľvek

nárokov na náhradu škody budú predsa súvisieť s realizáciou zmluvy o dielo, teda

s výstavbou .“.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na zákonného sudcu podľa a podľa listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -572 z 26. septembra 2019, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) v čl. I až a až

a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie je

arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na zákonného sudcu podľa

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozhodnutí nereagoval

na všetky jej podstatné námietky uvedené v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -339 z 23. mája 2019, ktoré sa týkali otázky miestnej príslušnosti súdu

v konaní o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

17. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

19. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné

právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie

peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

20. Podľa ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj

na zabezpečovacie opatrenie.

21. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zmenil uznesenie okresného súdu

č. k. -339 z 23. mája 2019 tak, že návrh na nariadenie zabezpečovacieho

opatrenia zamietol.

22. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský

súd napadnutým rozhodnutím ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

o námietkach sťažovateľky uvedených v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -339 z 23. mája 2019.

23. V relevantných častiach napadnutého rozhodnutia krajský súd predovšetkým

uviedol:

„60. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v podanom odvolaní týkajúcej sa miestnej

nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava II, ktorú podal pri prvom úkone, ktorý mu patrí

v podanom odvolaní, uvedenej námietke nie je možné vyhovieť. Odvolací súd poukazuje

v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu SR č. k. -9, z ktorého vyplýva, že

v prípade, že je predmetom žalobného petitu aj nárok na náhradu škody, je potrebné

z hľadiska miestnej príslušnosti prihliadať aj k tomuto petitu. Ak by nadriadený súd

rozhodujúci o námietke účastníka konania skúmal, či dôvody žaloby a k nej priložené

dôkazy svedčia tomu, že žalobou je skutočne uplatnený niektorý z nárokov zakladajúci

dôvod na výber iného miestne príslušného súdu podľa (teraz ),

materiálne by už prejednával samotný predmet sporu, čo mu ako nadriadenému súdu nijako

neprináleží. Z uvedených dôvodov je preto potrebné prihliadať aj k uplatnenému nároku

žalobcu, ktorý si uplatnil titulom náhrady škody a nielen k uplatnenému nároku, ktorý si

uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia.

62. Vzhľadom k citovaným ustanoveniam zákona a nálezu Ústavného súdu SR

a vzhľadom k tomu, že peňažné plnenie, tzv. donosené plnenie, pričom sídlo žalobcu je

miestom plnenia peňažného záväzku, je miestom plnenia vždy sídlo veriteľa. Z uvedeného

vyplýva, že miestom, kde došlo k porušeniu povinností žalovaného vyplývajúceho zo zmluvy,

a teda miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu uplatnenej škody

je sídlo veriteľa.

63. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nedošlo ani k prekážke res iudicata,

tak ako si ju uplatnil žalovaný v podanom odvolaní v dôsledku toho, že došlo k rozhodnutiu

vo veci na Okresnom súde Bratislava II zo dňa 26.03.2019 pod č. k. -753

v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05.03.2019 sp. zn. ,

ktorým súd zamietol návrh na vydanie neodkladného opatrenia. Je nesporné, že vo veci

samej v tomto konaní v súvislosti s návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, sa

žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k rozostavanej stavbe

Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa síce domáhal vydania neodkladného opatrenia na

tých istých nehnuteľnostiach na inom skutkovom základe z dôvodu, že mal za to, že nie je

možné dosiahnuť uvedený účel zabezpečovacím opatrením. Vydané uznesenia nie sú

rozhodnutiami vo veci samej a v zásade ani neprejudikujú konečné rozhodnutie vo veci

samej. Uvedené rozhodnutia nebránia rozhodnúť o návrhu na vydanie zabezpečovacieho

opatrenia.

69. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z listinných dôkazov predložených

zo strany žalovaného v rámci odvolacieho konania nevyplýva, že by bol ohrozený peňažný

nárok žalobcu a že zriadenie zabezpečovacieho práva k nehnuteľnostiam je nevyhnutným

predpokladom k tomu, aby pohľadávka žalobcu v konaní vo veci samej bola uspokojená.

70. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v rámci podania návrhu

na vydanie zabezpečovacieho opatrenia neosvedčil, že žalovaný sa zbavuje svojho majetku

jeho predajom za nízku cenu, darovaním alebo zámenou za veci nižšej hodnoty, alebo že

vyvíja činnosť, ktorá by odôvodnila potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi žalobcom

a žalovaným. Tiež žalobca neosvedčil existenciu skutočnosti odôvodňujúcej potrebu

neodkladnej úpravy pomerov žalovaného. Z predložených listinných dôkazov jednoznačne

vyplýva, že spoločnosť ., a.s. nikdy nerealizovala, ani nebola

zodpovedná za developerský projekt . Projekt výstavby

realizovala od samého začiatku spoločnosť a.s.

Navyše, nebol preukázaný súvis medzi tým, kedy došlo k výmazu spoločnosti

a okamihom dokončenia výstavby projektu

Je potrebné poukázať tiež na skutočnosť, že ako vyplýva z Obchodného registra, spoločnosť

a.s. zanikla dobrovoľným výmazom z Obchodného registra, pričom

dôvodom zániku bolo zlúčenie so spoločnosťou , a.s. a spoločnosť

a.s. zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou a.s.,

so sídlom . Zlúčenie spoločnosti ., a.s. a

, a.s. do spoločnosti a.s. došlo súčasne aj k prechodu

nielen majetku týchto spoločností, ale aj všetkých ich záväzkov.

71. Navyše, žalovaným v spore v predmetnom konaní je a.s.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca neosvedčil, že by táto spoločnosť

nejakým spôsobom vykonávala činnosť, ktorá by smerovala k jej zániku bez likvidácie alebo

s likvidáciou bez právneho nástupcu, a že by obmedzovala svoje podnikateľské aktivity.

Žalobca neosvedčil, že by exekúcia bola v prípade vykonateľného súdneho rozhodnutia

ohrozená. Je nesporné, že Zmluva o dielo bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným

v roku 2017. Žalobcom fakturované pohľadávky boli taktiež zo strany žalovaného

uhrádzané. Z účtovnej uzávierky je zrejmé, že žalovaný má k 31.12.2017 majetok vo výške

2.513.389,- Eur. Napriek tomu, že žalovaný má určité záväzky k danému obdobiu, je

nesporné, že je potrebné vychádzať zo stavu ku koncu roku 2019 a z ktorého je zrejmé, že

ako aktíva je na strane žalovaného zapísaná aj hodnota stavby , ktorá je nepomerne

vyššia ako je uplatnená pohľadávka žalobcu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné

prihliadať aj na požiadavku proporcionality v súvislosti s vydaním zabezpečovacieho

opatrenia. Navyše, zo žiadneho listinného dôkazu predloženého zo strany žalobcu

nevyplýva, že by žalovaný podnikal kroky, ktoré by mali ohroziť jeho existenciu, resp. jeho

podnikateľské aktivity.

72. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť

dôvodom na vydanie zabezpečovacieho opatrenia a ďalej, že medzi skutočnosti, ktoré

osvedčujú, že výkon rozhodnutí by bol ohrozený, patrí predovšetkým také konanie

žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom

rozhodnutia postihnúť, alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje

jeho majetkové pomery.“

24. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

25. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá

a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa, ale iba na tie, ktoré

majú podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

26. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

27. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, )

28. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

29. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,

že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to

znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva

zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok

bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

30. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

31. Keďže sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na zákonného sudcu

podľa a podľa listiny, ústavný súd uvádza, že zásada

zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého

a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre strany

sporu, že v ich veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred

známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych

prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej

agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov

„ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj

súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu

().

32. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

33. Ústavný súd konštatuje, že inštitút „zabezpečovacieho opatrenia“ po rekodifikácii

civilného práva procesného s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol Civilný sporový

poriadok. Jeho účel vymedzuje , podľa ktorého zabezpečovacím opatrením

môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách

dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude

ohrozená. Podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku

upravuje primerane a nasl. (ustanovenia

o neodkladnom opatrení). Prostredníctvom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia získa

veriteľ postavenie záložného veriteľa a bude môcť pristúpiť k výkonu záložného práva

na uspokojenie judikovanej pohľadávky v exekučnom konaní ().

34. Zabezpečovacie opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného

procesu, ktorého cieľom je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva

na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie jeho pohľadávky, ktorá by mohla byť

neskôr judikovaná alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo

možné nebezpečenstvo neuspokojenia pohľadávky veriteľa (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. 2016, s. 1155.).

35. Zo zákonnej formulácie vyplývajú štyri základné predpoklady

pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to: zabezpečovacie opatrenie možno nariadiť

len na návrh, musí existovať spôsobilý predmet záložného práva, ktorým môžu byť veci,

práva a iné majetkové hodnoty, zriadenie záložného práva prostredníctvom

zabezpečovacieho opatrenia musí zabezpečovať peňažnú pohľadávku a musí existovať

obava z budúceho zmarenia exekúcie. Z vyplýva, že zabezpečovacie

opatrenie môže slúžiť len na zabezpečenie peňažnej pohľadávky. Z formulácie tejto

podmienky možno a contrario vyvodiť, že zabezpečovacie opatrenie nemožno nariadiť

s cieľom zabezpečenia nepeňažného nároku. Zabezpečovacie opatrenie tiež nebude

prichádzať do úvahy v prípadoch, keď predmetom konania je napríklad určenie

vlastníckeho práva alebo iný určovací nárok ().

36. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok

na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa

ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými

nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, lebo nie je opravnou inštanciou v rámci

sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa

do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom ().

Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo

o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý

by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Ústavný súd podotýka,

že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení a súčasnej

právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä oslabenie dočasnosti a provizórnosti

neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne nadväzovať na konanie

vo veci samej (). Vzhľadom na to, že podľa ustanovenia

o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie, uvedené

závery analogicky platia aj pre zabezpečovacie opatrenia.

IV.

Záver

37. Ústavný súd na záver konštatuje, že sťažovateľka môže ústavnou sťažnosťou

namietať porušenie svojich základných práv rozhodnutím všeobecného súdu vtedy, ak toto

namietané rozhodnutie (jeho výroková časť) bolo vydané v jej neprospech.

38. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (časť III tohto

odôvodnenia), ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka prostredníctvom napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodoval o jej odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -339 z 23. mája 2019 o nariadení zabezpečovacieho opatrenia,

dosiahla úspech. Sťažovateľka dosiahla to, že krajský súd uznesením č. k.

572 z 26. septembra 2019 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že návrh na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia zamietol. To znamená, že rozhodnutie krajského súdu, ktoré

sťažovateľka napáda ústavnou sťažnosťou, bolo vydané v jej prospech, aj keď z iného

dôvodu ako navrhovala sťažovateľka.

39. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na zákonného sudcu podľa a podľa

čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu č. k. -572 z 26. septembra 2019 odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu