Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 282/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Hudákom,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 13. novembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. januára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Hudákom, Štúrova 20, Košice,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. novembra 2017 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o návrhu otca na zmenu úpravy styku otca s maloletými deťmi.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. júla 2017 nariadil neodkladné opatrenie,

ktorým dočasne upravil styk otca s maloletými tak, že „otec je oprávnený stretávať sa

s maloletými deťmi každý párny mesiac v roku počas pracovných

dní od 1. pondelka v mesiaci do piatka toho istého týždňa, v dňoch pondelok, utorok, streda

a piatok v čase od 14.00 hod do 16.00 hod. a vo štvrtok od 15.00 hod. do 18.00 hod.,

v priestoroch príspevkovej organizácie - Psychosociálne centrum... za účasti pracovníkov

príspevkovej organizácie a počas prvého dňa prvého stretnutia aj za prítomnosti matky.“,

čím zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 27. februára 2013 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. decembra 2014 v časti týkajúcej

sa úpravy styku otca s maloletými deťmi. Zároveň rodičom uložil povinnosť podrobiť sa

odbornému poradenstvu a sťažovateľke uložil povinnosť poskytnúť otcovi náhradný termín

v tom istom mesiaci.

3. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodov

podľa , , a (ďalej len „“),

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil.

4. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom namieta, že vydanie neodkladného

opatrenia oslabilo potrebu rozhodovania súdu vo veci samej, čím bolo o merite de facto

rozhodnuté bez aplikácie záruk súdnej ochrany podľa . Argumentuje

takto:

„Sťažovateľka už vo svojom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým tento

nariadil neodkladné opatrenie, namietala rozpor takto vydaného neodkladného opatrenia

so zákonom a s účelom neodkladného opatrenia. Krajský súd sa s jej odvolacími

námietkami vysporiadal iba vo všeobecnej rovine, pričom vôbec nezaujal stanovisko

k vzťahu neodkladného opatrenia k meritu veci.

Z obsahu neodkladného opatrenia, už pri jeho zbežnom porovnaní s petitom návrhu

otca a s prednesmi otca (resp. jeho právnej zástupkyne) na pojednávaniach je zrejmé, že

okresný súd v zásade v plnej miere vyhovel návrhu otca, o ktorom má meritórne rozhodnúť

až na základe riadne vykonaného dokazovania. Okresný súd takto prejudikoval rozhodnutie

vo veci samej bez toho, aby rešpektoval záujem maloletých detí, pričom dôsledky jeho

rozhodnutia môžu byť, pokiaľ ide o psychiku maloletých detí, ireverzibilné a viesť

k zásadnému narušeniu psychickej pohody, najmä u mal. ...

Podľa názoru sťažovateľky z doterajšieho priebehu konania nevyplynuli žiadne také

skutočnosti, ktoré by po viac ako roku od začatia konania mali viesť k záveru o nutnej

predbežnej úprave styku otca s maloletými deťmi. Práve naopak, predčasné rozhodnutie

okresného súdu, ktorého výsledkom je nový spôsob stretávania, bez prítomnosti matky,

v novom prostredí, v nových časoch, s novými prítomnými osobami (zamestnanci centra,

psychológ) môže viesť namiesto upokojenia k zvyšovaniu traumy u maloletých detí a tým aj

k prehĺbeniu odcudzenia vo vzťahu k otcovi.

Konajúce všeobecné súdy nariadeným neodkladným opatrením neriešia potrebu

naliehavej ochrany záujmov maloletých detí, ale iba pragmaticky riešia záujem otca na

úprave novej podoby stretávania sa s deťmi.

Súdy nevzali do úvahy skutočnosť, že s ohľadom na dlhodobo negatívny postoj

maloletých detí k otcovi bolo na pojednávaniach aj kolíznym opatrovníkom prezentované

(a otcom maloletých akceptované), aby sa stretnutí po určitý čas zúčastňovala aj matka,

ktorá v súčasnosti deti na stretnutia s otcom sprevádza. Za účelom zistenia, či by deti

uvedenú formu stretávania s otcom, ako aj prípadné stretnutia s ním bez prítomnosti matky

akceptovali okresný súd avizoval nariadenie znaleckého dokazovania. Do dnešného dňa

však znalec do konania pribratý súdom nebol, súdy napriek tomu neodkladným opatrením

nariadili stretávanie maloletých s otcom bez prítomnosti matky...

Napokon okresný súd ani krajský súd nebrali do úvahy celkom jednoznačné

vyjadrenia maloletých detí, ktoré uviedli, že s otcom sa stretávať nechcú a to napriek tomu,

že sa v prípade mal. jedná o dieťa, ktoré má už deväť rokov a teda je plne

spôsobilé formulovať svoj názor ohľadom vôle stretávať sa s otcom.

Neodkladným opatrením ktoré okresný súd nariadil a krajský súd potvrdil konajúce

všeobecné súdy hrubo popreli a znegovali účel akéhokoľvek ďalšieho konania v merite veci,

keďže svojimi súvisiacimi rozhodnutiami prejudikovali meritórne rozhodnutie vo veci

a zároveň vytvorili stav, kedy vzniká pochybnosť o účelnosti ďalšieho znaleckého

dokazovania...

Napokon sa žiada dodať, že všeobecnými súdmi formou neodkladného opatrenia

nariadená úprava zjavne nie je iba dočasnou v zmysle krátkodobej úpravy, keďže vo výroku

IV bolo rodičom nariadené podrobiť sa odbornému poradenstvu po dobu jedného roka.

Účelom takto koncipovaného neodkladného opatrenia je teda celkom zjavne vo vzťahoch,

ktoré sú predmetom skúmania vo veci samej vytvoriť taký nový stav, aby bolo možné

následne bez ďalšieho vyhovieť návrhu otca. Navyše, okresný súd pri nariadení povinnosti

podrobiť sa odbornému poradenstvu absolútne nevzal do úvahy fakt, že otec nevyužíva

v plnej miere ani doterajšiu úpravu styku, keďže po uplynulé roky zo šiestich upravených

stretnutí využíval maximálne dve alebo tri a v roku 2017 sa s deťmi nestretol vôbec, preto je

len veľmi ťažko možné predstaviť si realizáciu akéhokoľvek odborného poradenstva.

O tom, že okresný súd v zásade považoval predbežné opatrenie za vyriešenie merita

veci svedčí aj to, že od nariadenia predbežného opatrenia vo veci vôbec nekoná a posledné

pojednávanie sa uskutočnilo 19. júna 2017, to napriek tomu, že podstatná časť námietok

sťažovateľky voči predbežnému opatreniu mala byť podľa odôvodnenia napadnutého

uznesenia riešená v priebehu konania v merite veci.

Všetky uvedené výhrady boli aj predmetom odvolania podaného sťažovateľkou proti

neodkladnému opatreniu okresného súdu, avšak krajsky súd sa nimi náležitým spôsobom

nezaoberal. Osobitne sa krajsky súd žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s námietkou

tykajúcou sa toho, že okresný súd neprípustným spôsobom v podstate už rozhodol v merite

veci čím prejudikoval svoje konečné rozhodnutie a v zásade aj zmaril účel ďalšieho

konania, pričom vo vzťahu k námietke tykajúcej sa absencie relevantného dokazovania

uviedol krajsky súd iba toľko, že dokazovanie bude vykonané v priebehu ďalšieho konania

podľa uváženia okresného súdu.

... Tento exces spočíva z právneho hľadiska najmä v prelomení zásad spravodlivého

procesu, kedy súdy o zásadnej meritórnej otázke, ku ktorej vyriešeniu mali dospieť na

základe riadne vykonaného súdneho konania s potrebným dokazovaním, rozhodli formou

neodkladného opatrenia. Súdy ignorovali dôkazy predkladané v tejto súvislosti

sťažovateľkou ako aj vyjadrenie detí, pričom sami nevykonali žiadne objektivizujúce

dokazovanie. Týmto spôsobom popreli predbežný charakter neodkladného opatrenia

a v zásade zmarili účel ďalšieho súdneho konania.

Po vecnej stránke sa jedná o exces spočívajúci v experimentovaní súdov

s psychickým zdravím najmä maloletej , vo vzťahu ku ktorej hrozia neodstrániteľné

resp. ťažko odstrániteľné dopady realizácie neodkladného opatrenia na jej psychickú

pohodu a psychické zdravie. Táto hrozba je daná najmä tým, že súdy formou neodkladného

opatrenia rozhodli o zásadnej otázke stretávania sa maloletej s otcom bez prítomnosti

matky napriek im známemu odmietavému postoju maloletej a napriek negatívnemu

stanovisku ošetrujúcej detskej psychologičky či znalca a to bez akejkoľvek

opory v inom (napr. znaleckom) dokazovaní.

Pokiaľ ide o porušenie základného práva podľa a dohovoru

poukazuje sťažovateľka na judikatúru ESĽP, podľa ktorej je vždy potrebné vziať do úvahy

najlepší záujem dieťaťa, ktorý môže prevážiť aj záujmy rodičov. Rodič nemá právo na

prijatie takého opatrenia, ktoré by ohrozilo zdravie alebo vývoj dieťaťa (rozsudok veľkého

senátu vo veci Sahin proti Nemecku, z 8.7.2003, č. 30943/96; rozhodnutie Zouhar proti

Českej republike z 11.1.2005, č. 18923/04).

Súdy v danom prípade tiež neprihliadli na dôkazy o doterajšom správaní otca, ktorý

nevyužíval ani doteraz súdom upravený rozsah styku s deťmi, pričom zo šiestich možných

stretnutí počas roka spravidla využil max. 2 alebo 3 termíny a v roku 2017 nevyužil žiaden

termín. ESĽP aj správanie sa rodiča považuje za jeden z hlavných faktorov pri skúmaní

otázok súvisiacich s právom rodiča na styk s dieťaťom...“

5. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby po

prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal

sťažovateľke úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

10. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za

potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , I. ÚS

139/02, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

11. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval

za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je

predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých

sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo,

vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať

do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen

preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide

o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje

konečným spôsobom (). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné

opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje

len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

12. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní

o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným

spôsobom odôvodnené ().

13. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom neodkladného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o neodkladnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o neodkladnom opatrení. Neodkladné opatrenia preto nemôžu spravidla zasiahnuť

do základných práv alebo slobôd účastníkov konania. Neodkladné opatrenia predstavujú

rozhodnutia, trvanie ktorých je v zásade obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené ().

14. Primárna právna úprava neodkladných opatrení obsiahnutá v až

je vo vzťahu k veciam, ktoré sa spravujú (ďalej len

„CMP“) modifikovaná úpravou obsiahnutou v až .

15. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa

uvádza:

„... dospel odvolací súd k záveru, že od posledného rozhodnutia súdu o úprave styku

sa styk vykonáva v konfliktnom prostredí, ktoré bráni riadnemu výkonu práv otca

a maloletých, v dôsledku čoho je ich záujem ohrozený v takej miere, ktorá odôvodňuje

konštatovanie, že je potrebné bezodkladne upraviť pomery účastníkov konania do

rozhodnutia súdu vo veci samej. Odvolací súd je toho názoru, že sporadická realizácia

styku rodiča s dieťaťom v nevhodnom prostredí poznačenom konfliktami rodičov a ich

neschopnosťou dohodnúť sa a rešpektovať pri vzájomných stretnutiach nezodpovedá riadne

výkonu práv v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, pretože neprispieva k prehlbovaniu

a rozvíjaniu vzťahu a citovej väzby medzi dieťaťom a rodičom, naopak stres a konflikty pri

spoločných stretnutiach majú ma maloleté dieťa a jeho citový rozvoj negatívny vplyv, ktorý

môže vyústiť až do odmietnutia týchto stretnutí z dôvodu pocitu diskomfortu, stresu a obáv

pri jeho realizácii, prameniaceho z konfliktov a napätej situácie medzi rodičmi. Odvolací

súd je toho názoru, že frekvencia úpravy styku zodpovedá tak právam otca ako aj

maloletých detí so zreteľom na vzdialenosť, ktorá delí bydlisko otca a maloletých, a ktorú

musí otec pravidelne absolvovať. Vzhľadom na to, že realizáciu styku je upravená len jeden

týždeň v každom párnom mesiaci v roku takáto úprava nezasahuje do školských povinností

maloletých a ich mimoškolských aktivít v takej miere, ktorá by nadmieru zaťažovala ich

prípravu do školy a zasahoval do ich práva na oddych. V tejto súvislosti konštatuje, že čas

vyhradený na realizáciu styku môže otec s maloletými deťmi využiť aj na prípadnú prípravu

do školy, pomôcť im s úlohami ako aj vykonávať oddychové aktivity, preto námietky matky

ohľadom záťaže maloletých úpravou styku počas pracovného týždňa neobstoja.

K odvolacím námietkam ohľadom zásahu realizácie styku do pracovných povinností matky

dodáva, že úprava styku je len dočasná a obaja rodičia majú možnosť dohodnúť sa na inom

mieste odovzdania maloletých detí ako bolo súdom nariadené. K odvolacím námietkam

ohľadom predložených správ z psychologických vyšetrení dodáva, že tieto skutočnosti budú

predmetom posudzovania v konaní vo veci samej, správa z psychologického vyšetrenia je

len jedným z dôkazov, ktorý má rovnakú váhu a relevanciu ako ostatné vykonané dôkazy,

nemá prednosť pred inými vykonanými dôkazmi, konajúci súd vyhodnotí všetky vykonané

dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, pričom je na jeho rozhodnutí, ktoré

z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, nakoľko nemá povinnosť vykonať všetky

navrhované dôkazy, ale je jeho povinnosťou náležite zistiť skutočný stav veci tak, aby jeho

rozhodnutie bolo zákonné a správne. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté

rozhodnutie ako vecne správne...“

16. Úvodom ústavný súd podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej

právnej úpravy predbežných opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení

(nariadených aj podľa osobitných ustanovení ), najmä oslabenie dočasnosti

a provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne

nadväzovať na konanie vo veci samej.

17. V posudzovanej veci sťažovateľky však bolo vydané neodkladné opatrenie (bez

návrhu) po začatí konania vo veci zmeny úpravy styku navrhovateľa s jeho maloletými

deťmi. Vydanie tohto neodkladného opatrenia teda nezbavuje okresný súd povinnosti

plynulo konať o návrhu otca na zmenu úpravy styku a vo veci vydať rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že neodkladné opatrenie bolo vydané v už začatom konaní, je potrebné

dodať aj to, že jeho trvanie je limitované aj procesným výsledkom konania vo veci samej

( subsidiárne aplikovaného ). Všetky procesné záruky, ktoré sťažovateľke

poskytuje základné právo podľa sú teda naďalej zachované

v pokračujúcom konaní vo veci.

18. Uvedené tvrdenie podporuje aj skutočnosť, že z výrokovej časti, ako aj

z odôvodnenia uznesenia o neodkladnom opatrení (aj napadnutého rozhodnutia krajského

súdu) vyplýva, že ide o dočasnú úpravu pomerov napriek tomu, že nie je stanovený

konkrétny dátum zániku tohto neodkladného opatrenia. Ústavný súd tiež dodáva, že

možnosť súdu rozhodnúť o zrušení neodkladného opatrenia aj bez návrhu nevylučuje, aby

účastník konania urobil procesný úkon smerujúci k jeho zrušeniu, ak sú splnené zákonné

predpoklady ( ).

19. Podľa subsidiárne aplikovaného ak to povaha veci pripúšťa, súd

môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci

samej.

20. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných ľudských práv (napr. , , ).

21. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu zodpovedá požiadavkám primeraného odôvodnenia

rozhodnutia o neodkladnom opatrení, je vnútorne konzistentné a zrozumiteľné, zaoberá sa

všetkými pre posúdenie veci podstatnými skutočnosťami a je v ňom náležite zdôvodnená

potreba úpravy styku s maloletými v stanovenej forme a rozsahu. Zároveň procesné právo

umožňuje vydanie aj takého neodkladného opatrenia, ktoré by svojím obsahom

zodpovedalo výroku vo veci samej, čo ale nezbavuje okresný súd povinnosti konať

a rozhodnúť o veci samej. Vzhľadom aj na to, že ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať

úvahu všeobecných súdov vychádzajúcu z ich skutkových zistení vo veci svojou vlastnou,

a to zvlášť s prihliadnutím na dočasnú povahu úpravy styku otca s maloletými, ústavný súd

konštatuje, že nie je ústavne relevantný dôvod do napadnutého rozhodnutia krajského súdu

z jeho strany zasahovať, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje príčinnú súvislosť

s namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

, ani práva podľa dohovoru. Sťažnosť sťažovateľky je preto potrebné ako zjavne

neopodstatnenú podľa odmietnuť.

22. Keďže bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018