Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)IV. ÚS 282/2018
PDF · 221.67 KB
No categories available
IV. ÚS 282/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Hudákom,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 293/2017
z 13. novembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. januára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Hudákom, Štúrova 20, Košice,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 293/2017 z 13. novembra 2017 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
konania vedeného Okresným súdom Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 9 P 134/2016 o návrhu otca na zmenu úpravy styku otca s maloletými deťmi.
Okresný súd uznesením sp. zn. 9 P 134/2016 zo 7. júla 2017 nariadil neodkladné opatrenie,
ktorým dočasne upravil styk otca s maloletými tak, že „otec je oprávnený stretávať sa
s maloletými deťmi každý párny mesiac v roku počas pracovných
dní od 1. pondelka v mesiaci do piatka toho istého týždňa, v dňoch pondelok, utorok, streda
a piatok v čase od 14.00 hod do 16.00 hod. a vo štvrtok od 15.00 hod. do 18.00 hod.,
v priestoroch príspevkovej organizácie - Psychosociálne centrum... za účasti pracovníkov
príspevkovej organizácie a počas prvého dňa prvého stretnutia aj za prítomnosti matky.“,
čím zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 P 114/2011 z 27. februára 2013 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP 244/2014 z 30. decembra 2014 v časti týkajúcej
sa úpravy styku otca s maloletými deťmi. Zároveň rodičom uložil povinnosť podrobiť sa
odbornému poradenstvu a sťažovateľke uložil povinnosť poskytnúť otcovi náhradný termín
v tom istom mesiaci.
3. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a), e), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil.
4. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom namieta, že vydanie neodkladného
opatrenia oslabilo potrebu rozhodovania súdu vo veci samej, čím bolo o merite de facto
rozhodnuté bez aplikácie záruk súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Argumentuje
takto:
„Sťažovateľka už vo svojom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým tento
nariadil neodkladné opatrenie, namietala rozpor takto vydaného neodkladného opatrenia
so zákonom a s účelom neodkladného opatrenia. Krajský súd sa s jej odvolacími
námietkami vysporiadal iba vo všeobecnej rovine, pričom vôbec nezaujal stanovisko
k vzťahu neodkladného opatrenia k meritu veci.
Z obsahu neodkladného opatrenia, už pri jeho zbežnom porovnaní s petitom návrhu
otca a s prednesmi otca (resp. jeho právnej zástupkyne) na pojednávaniach je zrejmé, že
okresný súd v zásade v plnej miere vyhovel návrhu otca, o ktorom má meritórne rozhodnúť
až na základe riadne vykonaného dokazovania. Okresný súd takto prejudikoval rozhodnutie
vo veci samej bez toho, aby rešpektoval záujem maloletých detí, pričom dôsledky jeho
rozhodnutia môžu byť, pokiaľ ide o psychiku maloletých detí, ireverzibilné a viesť
k zásadnému narušeniu psychickej pohody, najmä u mal. ...
Podľa názoru sťažovateľky z doterajšieho priebehu konania nevyplynuli žiadne také
skutočnosti, ktoré by po viac ako roku od začatia konania mali viesť k záveru o nutnej
predbežnej úprave styku otca s maloletými deťmi. Práve naopak, predčasné rozhodnutie
okresného súdu, ktorého výsledkom je nový spôsob stretávania, bez prítomnosti matky,
v novom prostredí, v nových časoch, s novými prítomnými osobami (zamestnanci centra,
psychológ) môže viesť namiesto upokojenia k zvyšovaniu traumy u maloletých detí a tým aj
k prehĺbeniu odcudzenia vo vzťahu k otcovi.
Konajúce všeobecné súdy nariadeným neodkladným opatrením neriešia potrebu
naliehavej ochrany záujmov maloletých detí, ale iba pragmaticky riešia záujem otca na
úprave novej podoby stretávania sa s deťmi.
Súdy nevzali do úvahy skutočnosť, že s ohľadom na dlhodobo negatívny postoj
maloletých detí k otcovi bolo na pojednávaniach aj kolíznym opatrovníkom prezentované
(a otcom maloletých akceptované), aby sa stretnutí po určitý čas zúčastňovala aj matka,
ktorá v súčasnosti deti na stretnutia s otcom sprevádza. Za účelom zistenia, či by deti
uvedenú formu stretávania s otcom, ako aj prípadné stretnutia s ním bez prítomnosti matky
akceptovali okresný súd avizoval nariadenie znaleckého dokazovania. Do dnešného dňa
však znalec do konania pribratý súdom nebol, súdy napriek tomu neodkladným opatrením
nariadili stretávanie maloletých s otcom bez prítomnosti matky...
Napokon okresný súd ani krajský súd nebrali do úvahy celkom jednoznačné
vyjadrenia maloletých detí, ktoré uviedli, že s otcom sa stretávať nechcú a to napriek tomu,
že sa v prípade mal. jedná o dieťa, ktoré má už deväť rokov a teda je plne
spôsobilé formulovať svoj názor ohľadom vôle stretávať sa s otcom.
Neodkladným opatrením ktoré okresný súd nariadil a krajský súd potvrdil konajúce
všeobecné súdy hrubo popreli a znegovali účel akéhokoľvek ďalšieho konania v merite veci,
keďže svojimi súvisiacimi rozhodnutiami prejudikovali meritórne rozhodnutie vo veci
a zároveň vytvorili stav, kedy vzniká pochybnosť o účelnosti ďalšieho znaleckého
dokazovania...
Napokon sa žiada dodať, že všeobecnými súdmi formou neodkladného opatrenia
nariadená úprava zjavne nie je iba dočasnou v zmysle krátkodobej úpravy, keďže vo výroku
IV bolo rodičom nariadené podrobiť sa odbornému poradenstvu po dobu jedného roka.
Účelom takto koncipovaného neodkladného opatrenia je teda celkom zjavne vo vzťahoch,
ktoré sú predmetom skúmania vo veci samej vytvoriť taký nový stav, aby bolo možné
následne bez ďalšieho vyhovieť návrhu otca. Navyše, okresný súd pri nariadení povinnosti
podrobiť sa odbornému poradenstvu absolútne nevzal do úvahy fakt, že otec nevyužíva
v plnej miere ani doterajšiu úpravu styku, keďže po uplynulé roky zo šiestich upravených
stretnutí využíval maximálne dve alebo tri a v roku 2017 sa s deťmi nestretol vôbec, preto je
len veľmi ťažko možné predstaviť si realizáciu akéhokoľvek odborného poradenstva.
O tom, že okresný súd v zásade považoval predbežné opatrenie za vyriešenie merita
veci svedčí aj to, že od nariadenia predbežného opatrenia vo veci vôbec nekoná a posledné
pojednávanie sa uskutočnilo 19. júna 2017, to napriek tomu, že podstatná časť námietok
sťažovateľky voči predbežnému opatreniu mala byť podľa odôvodnenia napadnutého
uznesenia riešená v priebehu konania v merite veci.
Všetky uvedené výhrady boli aj predmetom odvolania podaného sťažovateľkou proti
neodkladnému opatreniu okresného súdu, avšak krajsky súd sa nimi náležitým spôsobom
nezaoberal. Osobitne sa krajsky súd žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s námietkou
tykajúcou sa toho, že okresný súd neprípustným spôsobom v podstate už rozhodol v merite
veci čím prejudikoval svoje konečné rozhodnutie a v zásade aj zmaril účel ďalšieho
konania, pričom vo vzťahu k námietke tykajúcej sa absencie relevantného dokazovania
uviedol krajsky súd iba toľko, že dokazovanie bude vykonané v priebehu ďalšieho konania
podľa uváženia okresného súdu.
... Tento exces spočíva z právneho hľadiska najmä v prelomení zásad spravodlivého
procesu, kedy súdy o zásadnej meritórnej otázke, ku ktorej vyriešeniu mali dospieť na
základe riadne vykonaného súdneho konania s potrebným dokazovaním, rozhodli formou
neodkladného opatrenia. Súdy ignorovali dôkazy predkladané v tejto súvislosti
sťažovateľkou ako aj vyjadrenie detí, pričom sami nevykonali žiadne objektivizujúce
dokazovanie. Týmto spôsobom popreli predbežný charakter neodkladného opatrenia
a v zásade zmarili účel ďalšieho súdneho konania.
Po vecnej stránke sa jedná o exces spočívajúci v experimentovaní súdov
s psychickým zdravím najmä maloletej , vo vzťahu ku ktorej hrozia neodstrániteľné
resp. ťažko odstrániteľné dopady realizácie neodkladného opatrenia na jej psychickú
pohodu a psychické zdravie. Táto hrozba je daná najmä tým, že súdy formou neodkladného
opatrenia rozhodli o zásadnej otázke stretávania sa maloletej s otcom bez prítomnosti
matky napriek im známemu odmietavému postoju maloletej a napriek negatívnemu
stanovisku ošetrujúcej detskej psychologičky či znalca a to bez akejkoľvek
opory v inom (napr. znaleckom) dokazovaní.
Pokiaľ ide o porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru
poukazuje sťažovateľka na judikatúru ESĽP, podľa ktorej je vždy potrebné vziať do úvahy
najlepší záujem dieťaťa, ktorý môže prevážiť aj záujmy rodičov. Rodič nemá právo na
prijatie takého opatrenia, ktoré by ohrozilo zdravie alebo vývoj dieťaťa (rozsudok veľkého
senátu vo veci Sahin proti Nemecku, z 8.7.2003, č. 30943/96; rozhodnutie Zouhar proti
Českej republike z 11.1.2005, č. 18923/04).
Súdy v danom prípade tiež neprihliadli na dôkazy o doterajšom správaní otca, ktorý
nevyužíval ani doteraz súdom upravený rozsah styku s deťmi, pričom zo šiestich možných
stretnutí počas roka spravidla využil max. 2 alebo 3 termíny a v roku 2017 nevyužil žiaden
termín. ESĽP aj správanie sa rodiča považuje za jeden z hlavných faktorov pri skúmaní
otázok súvisiacich s právom rodiča na styk s dieťaťom...“
5. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby po
prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa
čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal
sťažovateľke úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
10. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za
potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS
139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
11. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých
sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo,
vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať
do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen
preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide
o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné
opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje
len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
12. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní
o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne
požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené (IV. ÚS 136/2014).
13. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom neodkladného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o neodkladnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o neodkladnom opatrení. Neodkladné opatrenia preto nemôžu spravidla zasiahnuť
do základných práv alebo slobôd účastníkov konania. Neodkladné opatrenia predstavujú
rozhodnutia, trvanie ktorých je v zásade obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
14. Primárna právna úprava neodkladných opatrení obsiahnutá v § 324 až § 342 CSP
je vo vzťahu k veciam, ktoré sa spravujú Civilným mimosporovým poriadkom (ďalej len
„CMP“) modifikovaná úpravou obsiahnutou v § 360 až § 364 CMP.
15. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa
uvádza:
„... dospel odvolací súd k záveru, že od posledného rozhodnutia súdu o úprave styku
sa styk vykonáva v konfliktnom prostredí, ktoré bráni riadnemu výkonu práv otca
a maloletých, v dôsledku čoho je ich záujem ohrozený v takej miere, ktorá odôvodňuje
konštatovanie, že je potrebné bezodkladne upraviť pomery účastníkov konania do
rozhodnutia súdu vo veci samej. Odvolací súd je toho názoru, že sporadická realizácia
styku rodiča s dieťaťom v nevhodnom prostredí poznačenom konfliktami rodičov a ich
neschopnosťou dohodnúť sa a rešpektovať pri vzájomných stretnutiach nezodpovedá riadne
výkonu práv v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, pretože neprispieva k prehlbovaniu
a rozvíjaniu vzťahu a citovej väzby medzi dieťaťom a rodičom, naopak stres a konflikty pri
spoločných stretnutiach majú ma maloleté dieťa a jeho citový rozvoj negatívny vplyv, ktorý
môže vyústiť až do odmietnutia týchto stretnutí z dôvodu pocitu diskomfortu, stresu a obáv
pri jeho realizácii, prameniaceho z konfliktov a napätej situácie medzi rodičmi. Odvolací
súd je toho názoru, že frekvencia úpravy styku zodpovedá tak právam otca ako aj
maloletých detí so zreteľom na vzdialenosť, ktorá delí bydlisko otca a maloletých, a ktorú
musí otec pravidelne absolvovať. Vzhľadom na to, že realizáciu styku je upravená len jeden
týždeň v každom párnom mesiaci v roku takáto úprava nezasahuje do školských povinností
maloletých a ich mimoškolských aktivít v takej miere, ktorá by nadmieru zaťažovala ich
prípravu do školy a zasahoval do ich práva na oddych. V tejto súvislosti konštatuje, že čas
vyhradený na realizáciu styku môže otec s maloletými deťmi využiť aj na prípadnú prípravu
do školy, pomôcť im s úlohami ako aj vykonávať oddychové aktivity, preto námietky matky
ohľadom záťaže maloletých úpravou styku počas pracovného týždňa neobstoja.
K odvolacím námietkam ohľadom zásahu realizácie styku do pracovných povinností matky
dodáva, že úprava styku je len dočasná a obaja rodičia majú možnosť dohodnúť sa na inom
mieste odovzdania maloletých detí ako bolo súdom nariadené. K odvolacím námietkam
ohľadom predložených správ z psychologických vyšetrení dodáva, že tieto skutočnosti budú
predmetom posudzovania v konaní vo veci samej, správa z psychologického vyšetrenia je
len jedným z dôkazov, ktorý má rovnakú váhu a relevanciu ako ostatné vykonané dôkazy,
nemá prednosť pred inými vykonanými dôkazmi, konajúci súd vyhodnotí všetky vykonané
dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, pričom je na jeho rozhodnutí, ktoré
z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, nakoľko nemá povinnosť vykonať všetky
navrhované dôkazy, ale je jeho povinnosťou náležite zistiť skutočný stav veci tak, aby jeho
rozhodnutie bolo zákonné a správne. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne...“
16. Úvodom ústavný súd podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej
právnej úpravy predbežných opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení
(nariadených aj podľa osobitných ustanovení CMP), najmä oslabenie dočasnosti
a provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne
nadväzovať na konanie vo veci samej.
17. V posudzovanej veci sťažovateľky však bolo vydané neodkladné opatrenie (bez
návrhu) po začatí konania vo veci zmeny úpravy styku navrhovateľa s jeho maloletými
deťmi. Vydanie tohto neodkladného opatrenia teda nezbavuje okresný súd povinnosti
plynulo konať o návrhu otca na zmenu úpravy styku a vo veci vydať rozhodnutie.
Vzhľadom na to, že neodkladné opatrenie bolo vydané v už začatom konaní, je potrebné
dodať aj to, že jeho trvanie je limitované aj procesným výsledkom konania vo veci samej
(§ 335 ods. 1 subsidiárne aplikovaného CSP). Všetky procesné záruky, ktoré sťažovateľke
poskytuje základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sú teda naďalej zachované
v pokračujúcom konaní vo veci.
18. Uvedené tvrdenie podporuje aj skutočnosť, že z výrokovej časti, ako aj
z odôvodnenia uznesenia o neodkladnom opatrení (aj napadnutého rozhodnutia krajského
súdu) vyplýva, že ide o dočasnú úpravu pomerov napriek tomu, že nie je stanovený
konkrétny dátum zániku tohto neodkladného opatrenia. Ústavný súd tiež dodáva, že
možnosť súdu rozhodnúť o zrušení neodkladného opatrenia aj bez návrhu nevylučuje, aby
účastník konania urobil procesný úkon smerujúci k jeho zrušeniu, ak sú splnené zákonné
19. Podľa § 330 ods. 2 subsidiárne aplikovaného CSP ak to povaha veci pripúšťa, súd
môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci
samej.
20. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným
a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
21. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu zodpovedá požiadavkám primeraného odôvodnenia
rozhodnutia o neodkladnom opatrení, je vnútorne konzistentné a zrozumiteľné, zaoberá sa
všetkými pre posúdenie veci podstatnými skutočnosťami a je v ňom náležite zdôvodnená
potreba úpravy styku s maloletými v stanovenej forme a rozsahu. Zároveň procesné právo
umožňuje vydanie aj takého neodkladného opatrenia, ktoré by svojím obsahom
zodpovedalo výroku vo veci samej, čo ale nezbavuje okresný súd povinnosti konať
a rozhodnúť o veci samej. Vzhľadom aj na to, že ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať
úvahu všeobecných súdov vychádzajúcu z ich skutkových zistení vo veci svojou vlastnou,
a to zvlášť s prihliadnutím na dočasnú povahu úpravy styku otca s maloletými, ústavný súd
konštatuje, že nie je ústavne relevantný dôvod do napadnutého rozhodnutia krajského súdu
z jeho strany zasahovať, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje príčinnú súvislosť
s namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ani práva podľa čl. 8 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľky je preto potrebné ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
22. Keďže bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018