Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)IV. ÚS 136/2014
PDF · 218.41 KB
No categories available
IV. ÚS 136/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť L. K., zastúpeného
Ondrejka & Partners, s. r. o. advokátska kancelária, Ulica J. Kozáčeka 5, Zvolen, konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Vlastimila Ondrejku, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoP
70/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra
2013 doručená sťažnosť L. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Ondrejka & Partners, s.
r. o. advokátska kancelária, Ulica J. Kozáčeka 5, Zvolen, konajúca prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. Vlastimila Ondrejku, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoP 70/2013 a jeho uznesením z
28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ doplnil
svoju sťažnosť podaniami doručenými ústavnému súdu 9. januára 2014 a 21. februára 2014.
Zo sťažnosti, z jej doplnení a príloh vyplýva, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej
len „okresný súd“) vedie pod sp. zn. 6 P 149/2012 na návrh sťažovateľa (otca) konanie
o zmenu osobnej starostlivosti o maloleté deti K. V tomto konaní matka maloletých detí
podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal styk
maloletých detí s otcom po dobu najmenej 6 mesiacov. Okresný súd uznesením sp. zn.
6 P 149/2012 z 25. septembra 2013 návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka. Krajský súd
uznesením sp. zn. 15 CoP 70/2013 z 28. novembra 2013 odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa zmenil tak, že sťažovateľovi zakázal styk s maloletými deťmi na dobu
6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „styk sťažovateľa s mal. dcérami sa
spočiatku realizoval a sťažovateľ mal s deťmi plnohodnotný vzťah. Následne však matka
maloletých styk prestala rešpektovať a sťažovateľ ako oprávnený sa domáhal ochrany
svojich práv návrhom na výkon rozhodnutia vo veciach starostlivosti o maloletých v zmysle
§ 272 Občianskeho súdneho poriadku (OSP)... na Okresnom riaditeľstve policajného zboru
Žiar nad Hronom (ČVS: ORP-540/OVK-ZH-2012) sa voči obvinenej J. K. vedie trestné
stíhanie vo veci opakovaného prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349
Tr. zákona.“.
Podľa argumentácie sťažovateľa «Pokiaľ sa styk nebude realizovať, nemožno
očakávať, že vzťah medzi otcom a deťmi sa obnoví. Tieto konsekvencie si odvolací súd
neuvedomil, vôbec neprihliadal na znalecké posudky a bez akéhokoľvek overovania uveril
„susedom psychiatrom“ a „známym psychologičkám“, ktorí nehľadali cestu ako vrátiť
deťom otca, ale presný opak. Ďalej Krajský súd uviedol, že je v záujem maloletých detí, aby
neboli naďalej stresované, pretože vynucovanie si styku aj za účasti štátnych inštitúcií môže
mať nepriaznivý vplyv na ich psychické a duševné zdravie, ako to vyplýva so záverov
lekárskych vyšetrení (nie však zo záverov súdnych znalcov!!!). V tejto veci je potrebné
zdôrazniť, že Krajský súd postavil svoje rozhodnutie na tvrdení matky ako uvádza súd, že
„k porušovaniu základných práv maloletých detí dochádza vplyvom psychického nátlaku na
ŇU (matku) páchaného otcom vo forme jeho nekonečných návrhov, pripomienok, trestných
oznámení, vynucovaním si stretnutí s NIMI, ako aj zo strany štátnych inštitúcií, ktoré
v zmysle návrhov otca sú povinné v danej veci robiť šetrenia a rovnako tak aj vplyvom
mnohých vyšetrení u psychológov, psychiatrov a znalcov klinickej psychológie detí“. Hneď
v prvej vete je vystihnutý celý motív matky a tým je, nie zamedziť tlaku na deti, ako sa mylne
deklaruje, ale vyhnúť sa tlaku, ktorý konečne po 3 rokov začali vytvárať kompetentní na
matku, ktorej bolo uložených 5 opatrení, ktoré mali viesť k náprave... V danom prípade
mám jednoznačne za to, že súd nepostupoval nestranne a nezaoberal sa všetkými
dostupnými dôkazmi, najmä riadnymi súdnoznaleckými posudkami, ktoré absolútne
opomenul! Napriek tomu všetkému sa súd priklonil k názoru, že tlakom otca sú deti
vystavované vyšetreniam nad rámec únosnosti, zatiaľ čo tichým iniciátorom a samotnou
príčinou je sama ich matka!».
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta, že „v uznesení Krajského súdu však nie je
kvalitne, dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, prečo súd určil lehotu 6 mesiacov. Nie je
z odôvodnenia možné posúdiť, či túto lehotu upravuje zákon (neupravuje), alebo je táto
lehota arbitrárne stanovená súdom, ktorý ju vôbec nezdôvodnil.“.
V písomnom doplnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie okresného
súdu sp. zn. 7 Em 1/2012 z 12. novembra 2013, ktorým „zastavil výplatu prídavku na moje
deti a to z dôvodu, že matka mojich detí neplní riadne rozhodnutie Okresného súdu Zvolen
5 P/362/2008-181 zo dňa 1. 4. 2009 o úprave styku s mojimi maloletými deťmi“, a na
rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 12 P 44/2013 zo 7. októbra 2013, ktorým bolo
účastníkom konania uložené výchovné opatrenie.
Podľa názoru sťažovateľa „Nie je možné, aby jeden súd nariadil predbežným
opatrením zákaz styku s maloletými deťmi a druhý súd v inom konaní zase nariadi
zastavenie výplatu prídavkov na deti z dôvodu, že matka si neplní svoje povinnosti
vyplývajúce z rozhodnutia, ktorým bol upravený môj styk s maloletými deťmi a tiež v inom
konaní uloží výchovné opatrenie rodičom a maloletým deťom. Nie je mi zrejmé, prečo si
Krajský súd v Banskej Bystrici nevyžiadal pri svojom rozhodovaní aj spisy Okresného súdu
v Žiari nad Hronom sp. zn. 7 Em/1/2012 a 12 P/44/2013. Je podľa môjho názoru
nepochybné, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je preto arbitrárne a jednostranné.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti a jej doplnení sa sťažovateľ domáha,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa L. K. na ochranu rodičovstva vyplývajúcu z čl. 41
ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo
dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa L. K. na starostlivosť o deti a ich výchovu vyplývajúce
z čl. 41 ods. 4 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa L. K. na rešpektovanie rodinného života vyplývajúce z
čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené
bolo.
4. Základné právo sťažovateľa L. K. na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl.
46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250
zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.
5. Základné právo sťažovateľa L. K. na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.
6. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa
28. 11. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
7. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur (slovom tisíc eur) na účet sťažovateľa.
8. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 331,40 Eur do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.“
Sťažovateľ sa domáha aj odkladu vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podstatou sťažnosti sú výhrady sťažovateľa voči napadnutému uzneseniu krajského
súdu, ktorým ako odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 P 149/2012
z 25. septembra 2013 o zamietnutí návrhu matky maloletých detí na nariadenie predbežného
opatrenia.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľa o porušení ním
označených práv je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení
„neprihliadal na znalecké posudky“, že v ňom „nie je kvalitne, dostatočne a presvedčivo
zdôvodnené, prečo súd určil lehotu 6 mesiacov“ a tiež že si krajský súd „nevyžiadal pri
svojom rozhodovaní aj spisy Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn. 7 Em/1/2012
a 12 P/44/2013“.
Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za
potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých
sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv predbežným opatrením, zdržanlivo,
vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do
rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, a to nielen preto, že
nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také
súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje predbežné opatrenia
zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré
tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom
odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného
súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP. Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmenil, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia
okrem iného uviedol:
„Ustanovenie § 102 ods. 1 O. s. p. umožňuje súdu, aby po začatí konania dočasne
upravil pomery účastníkov. V danej veci sa vedie na okresnom súde konanie o zmenu
osobnej starostlivosti maloletých detí na základe návrhu otca. Maloleté deti sú nateraz na
základe súdneho rozhodnutia zverené do osobnej starostlivosti matky a súdnym
rozhodnutím bol upravený styk otca s maloletými deťmi.
Nariadenie predbežného opatrenia, ktoré môže súd nariadiť podľa ust. § 74 ods. 1
O. s. p. z dôvodov ustanovenia § 76 ods. 1 O. s. p. predpokladá, že súd môže dočasne
upraviť pomery účastníkov, pričom pred nariadením predbežného opatrenia nemusí
dodržať formálny postup určený na dokazovanie a zisťovať všetky skutočnosti potrebné pre
vydanie rozhodnutie vo veci samej. Súd môže vydať predbežné opatrenie na základe tvrdení
navrhovateľa za tej podmienky, že budú osvedčené aspoň základné skutočnosti, ktoré
umožňujú prijať záver, že je na základe tohto predbežného opatrenia potrebné poskytnúť
predbežnú ochranu, pretože je osvedčené nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a je
preto potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov do doby, než súd vydá konečné
rozhodnutie vo veci.
Zmyslom a cieľom vydania predbežného opatrenia, je ochrana práv maloletých detí
a to práva na ochranu zdravia podľa čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ich
práva na život zakotveného v čl. 6 Listiny.
Z obsahu spisu okresného súdu a to zo správy psychiatra MUDr. J. K., odvolací súd
zistil, že odporúča vzhľadom na súčasný zhoršujúci sa psychický stav maloletých detí a v
súlade s odporučením psychológa, aby bol toho času styk maloletých detí s otcom dočasne
obmedzený. Vychádzal pritom aj zo správy z kontrolného psychologického vyšetrenia PhDr.
A. H., psychologičky, ktorá vzhľadom k aktuálnemu psychickému stavu detí odporúča
psychiatrické vyšetrenie a terapiu, a aby bola rešpektovaná vôľa detí a z dôvodov
rehabilitácie psychických síl, bol styk s otcom toho času obmedzený, pretože u maloletej L.
bola zistená prechodná tiková porucha. Objektívne zistený dyskomfort a zvýrazňovanie
tikových prejavov pri pertraktovaných témach týkajúcich sa pre ňu subjektívne prežívaným
núteným kontaktom s otcom.
Zo záznamu o realizácii styku otca s maloletými deťmi zo dňa 09. 08. 2013 za účasti
Mgr. P., vyššej súdnej úradníčky okresného súdu vyplýva, že matka sa snažila primäť deti k
tomu, aby odišli s otcom, presviedčala ich, maloleté P. ťahala mamu domov do bytu,
pridala sa k nej aj maloletá L., ktorá sa tiež rozplakala. Deti nekomunikovali s otcom, na jej
dotaz, či maloletá L. pôjde s ockom aspoň na chvíľku bez maloletej P., maloletá L.
negatívne pokrútila hlavou.
Z vyjadrenie o spolupráci od Mgr. B., psychologičky, koordinátora RPPS; ÚPSVaR v
Žiari nad Hronom zo dňa 18. 02. 2013 vyplýva, že bola dožiadaná o poskytnutie
poradenstva rodine K., ktoré malo byť zamerané na úpravu styku otca s deťmi. Spolupráca
bola realizovaná aj v súčinnosti s matkou detí, za prítomnosti Mgr. P. a na požiadanie otca
bola vytvorená ústna dohoda o spolupráci iba s deťmi, bez prítomnosti matky, s čím matka
súhlasila. Od januára 2013 sa stretnutia začali realizovať. Otec už po druhom stretnutí
začal dohodu meniť, dával si nové podmienky, mal nové požiadavky. Nie je možné pri práci
s deťmi meniť podmienky z konzultácie na konzultáciu. Takáto spolupráca nie je ani v
záujme delí, pretože sú zaťažené, sú v odpore. S matkou boli prevádzané rozhovory iba
informatívne, pretože otec ich nepovažoval za potrebné. Matka neodmietla spoluprácu, deti
na stretnutia pripravuje, chodia v jej doprovode. Spolupráca s rodinou bola ukončená.
Kolízny opatrovník maloletých detí vzhľadom na situáciu v rodine, ktorá je
dlhodobo nepriaznivá a prílišný tlak otca na stretávanie sa s deťmi za pomoci rôznych
inštitúcií, ktorý vyvoláva v deťoch negatívne emócie voči jeho osobe doporučoval návrhu
matky na vydanie predbežného opatrenia vyhovieť.“
Vychádzajúc z citovanej rekapitulácie skutkového stavu, krajský súd formuloval
v napadnutom uznesení svoje právne závery, a to takto:
„Odvolací súd na rozdiel od okresného súdu je toho názoru, že nariadenie
predbežného opatrenia v danom prípade je namieste, sú splnené zákonné podmienky pre
dočasný zákaz styku otca s maloletými deťmi, čo je dané naliehavou potrebou, aby maloleté
deti neboli naďalej stresované, pretože vynucovanie si styku s otcom aj za účasti štátnych
inštitúcií môže mať nepriaznivý vplyv na ich psychické a duševné zdravie, ako to vyplýva
zo záverov lekárskych vyšetrení.
Je právom otca, ako rodiča, aby sa so svojimi maloletými deťmi stretával, nateraz
však záujem maloletých detí na ich zdravom vývoji prevažuje nad záujmom otca na styku
s maloletými deťmi. Je potrebné, aby sa maloleté deti ukľudnili, aby neboli vystavované
ďalším psychiatrickým, psychologickým vyšetreniam, pretože vynútený styk s otcom môže
u nich vyvolávať negatívny vzťah k otcovi a vysoko stresujúce faktory. Z Dohovoru
o právach dieťaťa vyplýva, že záujem maloletého dieťaťa je povýšený nad záujmy rodičov,
preto aj v prípade kolízie práv dieťaťa a práv rodiča sa musí uprednostniť právo dieťaťa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu
a rozhodol tak, že otcovi zakázal styk s maloletými deťmi L. a P. po dobu 6 mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu.“
V nadväznosti na citované ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou nie
je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového stavu. Dôvody, na
ktorých je založené napadnuté uznesenie krajského súdu, podľa názoru ústavného súdu
zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého pred začatím
konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené
pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby
navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74
a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity
ustanovené v § 74 a nasl. OSP na vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Napadnuté
uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne chráni záujem maloletých detí na ich
zdravom vývoji, k ohrozeniu ktorého by mohlo podľa právneho záveru krajského súdu dôjsť
realizovaním styku so sťažovateľom tak, ako bol upravený dosiaľ, pred prijatím
meritórneho rozhodnutia, no na druhej strane berie do úvahy i rodičovské práva
sťažovateľa, pretože obmedzuje časovú pôsobnosť predbežného opatrenia na dobu
6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Skutočnosť, že sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nestotožnil s názorom
okresného súdu, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia sťažovateľom označených
základných práv a slobôd. Krajský súd si bol vedomý, čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho
rozhodnutia, že ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej
formalizovaný postup určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných
na vydanie rozhodnutia vo veci samej. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by
bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,
zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku.
Ústavný súd navyše zistil, že v konaní vedenom na návrh sťažovateľa okresným
súdom pod sp. zn. 6 P 149/2012 bolo 16. januára 2014 vyhlásené rozhodnutie vo veci
samej, ktoré sa v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom doručuje
účastníkom konania.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom sťažovateľom
označených práv podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom priatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014