Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 136/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť L. K., zastúpeného

Ondrejka & Partners, s. r. o. advokátska kancelária, Ulica J. Kozáčeka 5, Zvolen, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Vlastimila Ondrejku, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 4 a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoP

70/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2013 doručená sťažnosť L. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Ondrejka & Partners, s.

r. o. advokátska kancelária, Ulica J. Kozáčeka 5, Zvolen, konajúca prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Vlastimila Ondrejku, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ doplnil

svoju sťažnosť podaniami doručenými ústavnému súdu 9. januára 2014 a 21. februára 2014.

Zo sťažnosti, z jej doplnení a príloh vyplýva, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej

len „okresný súd“) vedie pod sp. zn. na návrh sťažovateľa (otca) konanie

o zmenu osobnej starostlivosti o maloleté deti K. V tomto konaní matka maloletých detí

podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal styk

maloletých detí s otcom po dobu najmenej 6 mesiacov. Okresný súd uznesením sp. zn.

6 z 25. septembra 2013 návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia

zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 28. novembra 2013 odvolaním napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa zmenil tak, že sťažovateľovi zakázal styk s maloletými deťmi na dobu

6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „styk sťažovateľa s mal. dcérami sa

spočiatku realizoval a sťažovateľ mal s deťmi plnohodnotný vzťah. Následne však matka

maloletých styk prestala rešpektovať a sťažovateľ ako oprávnený sa domáhal ochrany

svojich práv návrhom na výkon rozhodnutia vo veciach starostlivosti o maloletých v zmysle

... na Okresnom riaditeľstve policajného zboru

Žiar nad Hronom (ČVS: ORP-540/OVK-ZH-2012) sa voči obvinenej J. K. vedie trestné

stíhanie vo veci opakovaného prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349

Tr. zákona.“.

Podľa argumentácie sťažovateľa «Pokiaľ sa styk nebude realizovať, nemožno

očakávať, že vzťah medzi otcom a deťmi sa obnoví. Tieto konsekvencie si odvolací súd

neuvedomil, vôbec neprihliadal na znalecké posudky a bez akéhokoľvek overovania uveril

„susedom psychiatrom“ a „známym psychologičkám“, ktorí nehľadali cestu ako vrátiť

deťom otca, ale presný opak. Ďalej Krajský súd uviedol, že je v záujem maloletých detí, aby

neboli naďalej stresované, pretože vynucovanie si styku aj za účasti štátnych inštitúcií môže

mať nepriaznivý vplyv na ich psychické a duševné zdravie, ako to vyplýva so záverov

lekárskych vyšetrení (nie však zo záverov súdnych znalcov!!!). V tejto veci je potrebné

zdôrazniť, že Krajský súd postavil svoje rozhodnutie na tvrdení matky ako uvádza súd, že

„k porušovaniu základných práv maloletých detí dochádza vplyvom psychického nátlaku na

ŇU (matku) páchaného otcom vo forme jeho nekonečných návrhov, pripomienok, trestných

oznámení, vynucovaním si stretnutí s NIMI, ako aj zo strany štátnych inštitúcií, ktoré

v zmysle návrhov otca sú povinné v danej veci robiť šetrenia a rovnako tak aj vplyvom

mnohých vyšetrení u psychológov, psychiatrov a znalcov klinickej psychológie detí“. Hneď

v prvej vete je vystihnutý celý motív matky a tým je, nie zamedziť tlaku na deti, ako sa mylne

deklaruje, ale vyhnúť sa tlaku, ktorý konečne po 3 rokov začali vytvárať kompetentní na

matku, ktorej bolo uložených 5 opatrení, ktoré mali viesť k náprave... V danom prípade

mám jednoznačne za to, že súd nepostupoval nestranne a nezaoberal sa všetkými

dostupnými dôkazmi, najmä riadnymi súdnoznaleckými posudkami, ktoré absolútne

opomenul! Napriek tomu všetkému sa súd priklonil k názoru, že tlakom otca sú deti

vystavované vyšetreniam nad rámec únosnosti, zatiaľ čo tichým iniciátorom a samotnou

príčinou je sama ich matka!».

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta, že „v uznesení Krajského súdu však nie je

kvalitne, dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, prečo súd určil lehotu 6 mesiacov. Nie je

z odôvodnenia možné posúdiť, či túto lehotu upravuje zákon (neupravuje), alebo je táto

lehota arbitrárne stanovená súdom, ktorý ju vôbec nezdôvodnil.“.

V písomnom doplnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie okresného

súdu sp. zn. z 12. novembra 2013, ktorým „zastavil výplatu prídavku na moje

deti a to z dôvodu, že matka mojich detí neplní riadne rozhodnutie Okresného súdu Zvolen

-181 zo dňa 1. 4. 2009 o úprave styku s mojimi maloletými deťmi“, a na

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. zo 7. októbra 2013, ktorým bolo

účastníkom konania uložené výchovné opatrenie.

Podľa názoru sťažovateľa „Nie je možné, aby jeden súd nariadil predbežným

opatrením zákaz styku s maloletými deťmi a druhý súd v inom konaní zase nariadi

zastavenie výplatu prídavkov na deti z dôvodu, že matka si neplní svoje povinnosti

vyplývajúce z rozhodnutia, ktorým bol upravený môj styk s maloletými deťmi a tiež v inom

konaní uloží výchovné opatrenie rodičom a maloletým deťom. Nie je mi zrejmé, prečo si

Krajský súd v Banskej Bystrici nevyžiadal pri svojom rozhodovaní aj spisy Okresného súdu

v Žiari nad Hronom sp. zn. a . Je podľa môjho názoru

nepochybné, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je preto arbitrárne a jednostranné.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti a jej doplnení sa sťažovateľ domáha,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa L. K. na ochranu rodičovstva vyplývajúcu z čl. 41

ods. 1 SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -250 zo

dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa L. K. na starostlivosť o deti a ich výchovu vyplývajúce

z SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa L. K. na rešpektovanie rodinného života vyplývajúce z

čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené

bolo.

4. Základné právo sťažovateľa L. K. na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl.

46 ods. 1 SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -250

zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

5. Základné právo sťažovateľa L. K. na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici č. k. -250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

6. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -250 zo dňa

28. 11. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur (slovom tisíc eur) na účet sťažovateľa.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 331,40 Eur do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovateľ sa domáha aj odkladu vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou sťažnosti sú výhrady sťažovateľa voči napadnutému uzneseniu krajského

súdu, ktorým ako odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 25. septembra 2013 o zamietnutí návrhu matky maloletých detí na nariadenie predbežného

opatrenia.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľa o porušení ním

označených práv je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení

„neprihliadal na znalecké posudky“, že v ňom „nie je kvalitne, dostatočne a presvedčivo

zdôvodnené, prečo súd určil lehotu 6 mesiacov“ a tiež že si krajský súd „nevyžiadal pri

svojom rozhodovaní aj spisy Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn.

a “.

Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za

potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je

predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých

sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv predbežným opatrením, zdržanlivo,

vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do

rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, a to nielen preto, že

nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také

súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje

konečným spôsobom (). Ústavný súd meritórne posudzuje predbežné opatrenia

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu

na vydanie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré

tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom

odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh

zrušené ().

Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného

súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia

pojednávania v súlade s . Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa podľa zmenil, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia

okrem iného uviedol:

„Ustanovenie umožňuje súdu, aby po začatí konania dočasne

upravil pomery účastníkov. V danej veci sa vedie na okresnom súde konanie o zmenu

osobnej starostlivosti maloletých detí na základe návrhu otca. Maloleté deti sú nateraz na

základe súdneho rozhodnutia zverené do osobnej starostlivosti matky a súdnym

rozhodnutím bol upravený styk otca s maloletými deťmi.

Nariadenie predbežného opatrenia, ktoré môže súd nariadiť podľa ust. § 74 ods. 1

z dôvodov ustanovenia predpokladá, že súd môže dočasne

upraviť pomery účastníkov, pričom pred nariadením predbežného opatrenia nemusí

dodržať formálny postup určený na dokazovanie a zisťovať všetky skutočnosti potrebné pre

vydanie rozhodnutie vo veci samej. Súd môže vydať predbežné opatrenie na základe tvrdení

navrhovateľa za tej podmienky, že budú osvedčené aspoň základné skutočnosti, ktoré

umožňujú prijať záver, že je na základe tohto predbežného opatrenia potrebné poskytnúť

predbežnú ochranu, pretože je osvedčené nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a je

preto potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov do doby, než súd vydá konečné

rozhodnutie vo veci.

Zmyslom a cieľom vydania predbežného opatrenia, je ochrana práv maloletých detí

a to práva na ochranu zdravia podľa čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ich

práva na život zakotveného v čl. 6 Listiny.

Z obsahu spisu okresného súdu a to zo správy psychiatra MUDr. J. K., odvolací súd

zistil, že odporúča vzhľadom na súčasný zhoršujúci sa psychický stav maloletých detí a v

súlade s odporučením psychológa, aby bol toho času styk maloletých detí s otcom dočasne

obmedzený. Vychádzal pritom aj zo správy z kontrolného psychologického vyšetrenia PhDr.

A. H., psychologičky, ktorá vzhľadom k aktuálnemu psychickému stavu detí odporúča

psychiatrické vyšetrenie a terapiu, a aby bola rešpektovaná vôľa detí a z dôvodov

rehabilitácie psychických síl, bol styk s otcom toho času obmedzený, pretože u maloletej L.

bola zistená prechodná tiková porucha. Objektívne zistený dyskomfort a zvýrazňovanie

tikových prejavov pri pertraktovaných témach týkajúcich sa pre ňu subjektívne prežívaným

núteným kontaktom s otcom.

Zo záznamu o realizácii styku otca s maloletými deťmi zo dňa 09. 08. 2013 za účasti

Mgr. P., vyššej súdnej úradníčky okresného súdu vyplýva, že matka sa snažila primäť deti k

tomu, aby odišli s otcom, presviedčala ich, maloleté P. ťahala mamu domov do bytu,

pridala sa k nej aj maloletá L., ktorá sa tiež rozplakala. Deti nekomunikovali s otcom, na jej

dotaz, či maloletá L. pôjde s ockom aspoň na chvíľku bez maloletej P., maloletá L.

negatívne pokrútila hlavou.

Z vyjadrenie o spolupráci od Mgr. B., psychologičky, koordinátora RPPS; ÚPSVaR v

Žiari nad Hronom zo dňa 18. 02. 2013 vyplýva, že bola dožiadaná o poskytnutie

poradenstva rodine K., ktoré malo byť zamerané na úpravu styku otca s deťmi. Spolupráca

bola realizovaná aj v súčinnosti s matkou detí, za prítomnosti Mgr. P. a na požiadanie otca

bola vytvorená ústna dohoda o spolupráci iba s deťmi, bez prítomnosti matky, s čím matka

súhlasila. Od januára 2013 sa stretnutia začali realizovať. Otec už po druhom stretnutí

začal dohodu meniť, dával si nové podmienky, mal nové požiadavky. Nie je možné pri práci

s deťmi meniť podmienky z konzultácie na konzultáciu. Takáto spolupráca nie je ani v

záujme delí, pretože sú zaťažené, sú v odpore. S matkou boli prevádzané rozhovory iba

informatívne, pretože otec ich nepovažoval za potrebné. Matka neodmietla spoluprácu, deti

na stretnutia pripravuje, chodia v jej doprovode. Spolupráca s rodinou bola ukončená.

Kolízny opatrovník maloletých detí vzhľadom na situáciu v rodine, ktorá je

dlhodobo nepriaznivá a prílišný tlak otca na stretávanie sa s deťmi za pomoci rôznych

inštitúcií, ktorý vyvoláva v deťoch negatívne emócie voči jeho osobe doporučoval návrhu

matky na vydanie predbežného opatrenia vyhovieť.“

Vychádzajúc z citovanej rekapitulácie skutkového stavu, krajský súd formuloval

v napadnutom uznesení svoje právne závery, a to takto:

„Odvolací súd na rozdiel od okresného súdu je toho názoru, že nariadenie

predbežného opatrenia v danom prípade je namieste, sú splnené zákonné podmienky pre

dočasný zákaz styku otca s maloletými deťmi, čo je dané naliehavou potrebou, aby maloleté

deti neboli naďalej stresované, pretože vynucovanie si styku s otcom aj za účasti štátnych

inštitúcií môže mať nepriaznivý vplyv na ich psychické a duševné zdravie, ako to vyplýva

zo záverov lekárskych vyšetrení.

Je právom otca, ako rodiča, aby sa so svojimi maloletými deťmi stretával, nateraz

však záujem maloletých detí na ich zdravom vývoji prevažuje nad záujmom otca na styku

s maloletými deťmi. Je potrebné, aby sa maloleté deti ukľudnili, aby neboli vystavované

ďalším psychiatrickým, psychologickým vyšetreniam, pretože vynútený styk s otcom môže

u nich vyvolávať negatívny vzťah k otcovi a vysoko stresujúce faktory. Z Dohovoru

o právach dieťaťa vyplýva, že záujem maloletého dieťaťa je povýšený nad záujmy rodičov,

preto aj v prípade kolízie práv dieťaťa a práv rodiča sa musí uprednostniť právo dieťaťa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu

a rozhodol tak, že otcovi zakázal styk s maloletými deťmi L. a P. po dobu 6 mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu.“

V nadväznosti na citované ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou nie

je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového stavu. Dôvody, na

ktorých je založené napadnuté uznesenie krajského súdu, podľa názoru ústavného súdu

zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z , podľa ktorého pred začatím

konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené

pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby

navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené (

a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity

ustanovené v a nasl. na vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Napadnuté

uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne chráni záujem maloletých detí na ich

zdravom vývoji, k ohrozeniu ktorého by mohlo podľa právneho záveru krajského súdu dôjsť

realizovaním styku so sťažovateľom tak, ako bol upravený dosiaľ, pred prijatím

meritórneho rozhodnutia, no na druhej strane berie do úvahy i rodičovské práva

sťažovateľa, pretože obmedzuje časovú pôsobnosť predbežného opatrenia na dobu

6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Skutočnosť, že sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nestotožnil s názorom

okresného súdu, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia sťažovateľom označených

základných práv a slobôd. Krajský súd si bol vedomý, čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho

rozhodnutia, že ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej

formalizovaný postup určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných

na vydanie rozhodnutia vo veci samej. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by

bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,

zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku.

Ústavný súd navyše zistil, že v konaní vedenom na návrh sťažovateľa okresným

súdom pod sp. zn. bolo 16. januára 2014 vyhlásené rozhodnutie vo veci

samej, ktoré sa v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom doručuje

účastníkom konania.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom sťažovateľom

označených práv podľa a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom priatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014