Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 18/2020
PDF · 212.16 KB
No categories available
III. ÚS 18/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku
a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného spoločnosťou BAJO
LEGAL s. r. o., Landerevova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Branislav Jablonka, PhD., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 16 CoZm 8/2019 zo 4. septembra 2019 a jemu predchádzajúcim
postupom a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. CoZm 8/2019 zo 4. septembra 2019 a jemu
predchádzajúcim postupom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) uznesením sp. zn. 36 CbZm 3/2019 z 9. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) výrokom v bode 1 zriadil záložné právo v prospech žalobcu
na zabezpečenie pohľadávky žalobcu proti sťažovateľovi v sume 758 876,96 eur spolu
so 6 % ročným úrokom zo sumy 758 876,96 eur od 19. februára 2019 do zaplatenia
a jej ďalšieho príslušenstva, vyplývajúcej zo súdneho sporu vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 36 CbZm 3/2019 z titulu vlastnej zmenky s doložkou bez protestu vystavenej
11. júna 2012 obchodnou spoločnosťou (ďalej len „žalobca“)
splatnej 18. februára 2019, ktorú avaloval sťažovateľ, a to k nehnuteľnostiam
špecifikovaným vo výroku uznesenia. Napriek skutočnosti, že uznesenie okresného súdu
bolo vydané už 9. apríla 2019 a malo byť v zmysle § 331 ods. 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ,,CSP“) odoslané do troch dní od jeho vyhotovenia, sťažovateľ
sa o vydaní tohto uznesenia dozvedel až z opravného uznesenia z 23. apríla 2019
doručeného 14. mája 2019.
3. Sťažovateľ bezodkladne písomne žiadal okresný súd o doručenie uznesenia
o nariadení zabezpečovacieho opatrenia, ktoré mu bolo doručené do elektronickej schránky
právneho zástupcu 20. mája 2019 bez návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia,
ako aj bez akýchkoľvek príloh. Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie,
v ktorom namietal okrem iných skutočností aj nedoručenie uznesenia a nedoručenie návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia spolu s prílohami, medzi ktorými mala byť aj zmenka
vo fotokópii. Odvolací súd k tejto námietke uviedol, že okresný súd doručoval uznesenie
o nariadení zabezpečovacieho opatrenia sťažovateľovi prostredníctvom pošty, keď podľa
čísla zásielky bolo zistené, že zásielka bola doručená adresátovi 12. apríla 2019, avšak
na výzvu súdu prvej inštancie o zaslanie doručenky Slovenská pošta a. s. oznámila,
že zásielku prevzal švagor sťažovateľa. Z tohto dôvodu okresný súd opätovne doručoval
uvedené uznesenie, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 20. mája 2019. Sťažovateľ podal
odvolanie proti uzneseniu okresného súdu 31. mája 2019, teda v zákonom ustanovenej 15-
dňovej lehote. Odvolací súd v napadnutom uznesení uviedol, že odvolacie námietky
sťažovateľa týkajúce sa doručovania uznesenia súdu prvej inštancie vyhodnotil
ako nedôvodné, a to najmä z dôvodu, že sťažovateľovi bolo uznesenie doručené opätovne
a tento podal v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.
4. Ako z uvedeného vyplýva, odvolací súd vyhodnotil, že uznesenie okresného súdu
bolo sťažovateľovi doručené až 20. mája 2019 do elektronickej schránky právneho zástupcu
sťažovateľa po jeho žiadosti o doručenie. Odvolací súd však celkom zjavne opomenul,
že sťažovateľovi bolo doručené iba samotné uznesenie o zriadení zabezpečovacieho
opatrenia bez príloh, a to v rozpore s § 331 ods. 1 prvou vetou CSP, podľa ktorého sa spolu
s uznesením o zriadení zabezpečovacieho opatrenia doručuje aj návrh na jeho zriadenie
(vrátane príloh).
5. Súd prvej inštancie týmto postupom znemožnil sťažovateľovi oboznámiť
sa s obsahom návrhu a jeho prílohami, čím mu fakticky znemožnil uplatnenie efektívnych
námietok v rámci odvolania, keďže sťažovateľ nevedel, čo bolo obsahom návrhu, nevedel
sa vyjadriť k opodstatnenosti a k trvaniu tvrdeného nároku a rovnako sa nevedel vyjadriť
ani k osvedčeniu ohrozenia exekúcie zo strany žalobcu. Uvedené platí o to viac, že nárok
žalobcu má byť zo zmenky, avšak sťažovateľ sa k tejto zmenke vôbec nevedel vyjadriť,
najmä nevedel posúdiť, či je jej vystaviteľom, či zmenka bola daná do zmenkového obehu,
či obsahuje formálne náležitosti (t. j. či je formálne platná) atď. Uznesenie okresného súdu
je okrem toho podkladom na zápis do osobitného registra (kataster nehnuteľností), už bolo
tomuto osobitnému registru odoslané a vyvolalo právne účinky.
6. Keďže odvolací súd uvedené pochybenia zo strany okresného súdu zakladajúce
porušenie práva na spravodlivý proces sťažovateľa nenapravil, podal sťažovateľ ústavnú
sťažnosť, v ktorej namieta, že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces, čo malo za následok porušeniu jeho základných podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej možno
rozhodnutím o nariadení neodkladného opatrenia vydaného v rámci občianskoprávneho
konania porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, keďže
rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v konaní o návrhu na
vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré
tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu (IV. ÚS 136/2014).
8. Sťažovateľ zastáva názor, že porušenie spočívajúce v nedoručení uznesenia
o zriadení zabezpečovacieho opatrenia spolu s návrhom na jeho zriadenie a všetkými
prílohami nie je v prebiehajúcej fáze konania v žiadnom prípade napraviteľné
ani odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu v konaní o veci samej. Zároveň toto
porušenie predstavuje procesný exces zakladajúci zjavný rozpor s princípmi spravodlivého
procesu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 90/2018.
III. ÚS 406/2013, III. ÚS 169/2010 a sp. zn. III. ÚS 281/07.
9. Podľa názoru sťažovateľa uvedené porušenie procesného predpisu predstavuje
v tomto prípade zároveň aj porušenie princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní,
t. j. imanentných súčastí práva na spravodlivý proces. V zmysle ustálenej judikatúry vyšších
súdov, právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov
treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka
konania druhému účastníkovi vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,
čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva
na spravodlivý proces. Princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu
spravodlivého súdneho konania vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná
možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície oproti jej protistrane. Uvedené možno v plnom rozsahu aplikovať
aj na prípad sťažovateľa, ktorý bol v dôsledku porušenia procesného predpisu v rámci
konania postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako žalobca. Na majetok
sťažovateľa totiž bolo uznesením zriadené zabezpečovacie opatrenie ‒záložné právo na
nehnuteľný majetok sťažovateľa v hodnote viac ako milión eur, a to navyše v situácii,
keď sťažovateľ ako avalista zmenku uvádzanú žalobcom nepodpísal a táto je tiež z hľadiska
formálnych náležitostí neplatná pre neurčitosť platobného miesta (čo sťažovateľ namietal
po predložení jej kópie v rámci doručovania žaloby na vyjadrenie sa k nej). Navyše, tento
zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa môže trvať neobmedzene dlhú dobu
do právoplatnosti skončenia konania vo veci samej.
10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04. 09. 2019
v konaní vedenom pod sp. zn.: 16 CoZm 8/2019, porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04. 09. 2019 v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 CoZm 8/2019, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
Právomoc ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
16. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
III.
Právne posúdenie ústavnej sťažnosti
17. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že namietaným postupom
a uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení
zabezpečovacieho opatrenia – záložného práva na majetok sťažovateľa, boli porušené jeho
základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
18. Sťažovateľ nesúhlasí s procesným postupom okresného súdu, ktorý nebol
napravený v odvolacom konaní a ktorý spočíval v doručení uznesenia o nariadení
zabezpečovacieho opatrenia sťažovateľovi bez návrhu na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia a bez príloh, čo je v rozpore s § 331 ods. 1 CSP. Uvedeným postupom bolo
sťažovateľovi znemožnené oboznámiť sa s obsahom návrhu a jeho prílohami, čím mu
okresný súd znemožnil uplatnenie efektívnych námietok v rámci odvolania. Súčasne bol
porušený princíp kontradiktórnosti konania, ako aj princíp rovnosti strán v konaní, keďže
sťažovateľ sa dostal do nevýhodnejšieho postavenia oproti žalobcovi.
19. Ústavný súd konštatuje, že inštitút „zabezpečovacieho opatrenia“ po rekodifikácii
civilného práva procesného s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol Civilný sporový
poriadok. Jeho účel vymedzuje § 343 ods. 1 CSP, podľa ktorého zabezpečovacím opatrením
môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách
dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude
ohrozená. Podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku
upravuje primerane § 324 a nasl. CSP (ustanovenia Civilného sporového poriadku
o neodkladnom opatrení).
20. Zabezpečovacie opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného
procesu, ktorého cieľom je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva
na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie jeho pohľadávky, ktorá by mohla byť
neskôr judikovaná alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo
možné nebezpečenstvo neuspokojenia pohľadávky veriteľa (M. Števček a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. 2016, s. 1155).
21. Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý
súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu sťažností,
v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením, veľmi
zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený
zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia,
a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj
preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania
nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje
neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Ústavný súd podotýka, že nespúšťa zo zreteľa
rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení a súčasnej právnej úpravy
neodkladných opatrení, najmä oslabenie dočasnosti a provizórnosti neodkladného opatrenia,
keďže jeho vydanie nemusí obligatórne nadväzovať na konanie vo veci samej
22. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní
o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne
požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené (IV. ÚS 136/2014).
23. Pokiaľ sťažovateľ namietal pochybenia v procesnom postupe okresného súdu,
ktorý mu doručil uznesenie o zriadení zabezpečovacieho opatrenia až na základe jeho
žiadosti, a to až o viac ako jeden mesiac po vydaní tohto uznesenia, čo je v rozpore s § 331
ods. 2 CSP, ústavný sú konštatuje, že išlo síce o nesprávny procesný postup okresného súdu,
avšak krajský súd považoval lehotu na podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu
za zachovanú a námietkami sťažovateľa sa meritórne zaoberal. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd považuje uvedený nesprávny procesný postup súdu za postup, ktorému chýba
ústavnoprávna intenzita.
24. K najpodstatnejšej námietke sťažovateľa o nedoručení uznesenia o nariadení
zabezpečovacieho opatrenia spolu s návrhom na jeho nariadenie a s prílohami, v dôsledku
čoho mu bola odňatá možnosť v odvolaní účinne namietať relevantné skutočnosti proti
uzneseniu okresného súdu, krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že táto
argumentácia je nedôvodná, pretože procesným postupom okresného súdu nedošlo
k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces ani nedošlo ku konaniu v rozpore
s princípom rovnosti zbraní, pretože sťažovateľ podal v zákonom ustanovenej lehote
odvolanie, na základe ktorého odvolací súd vykonal meritórne preskúmanie uznesenia
okresného súdu.
25. Ústavný súd k uvedenej námietke sťažovateľa konštatuje, že v danej veci nebol
procesný postup súdu v súlade s § 331 ods. 1 prvou vetou CSP. Sťažovateľ však v ústavnej
sťažnosti neuviedol ani jedinú konkrétnu námietku, ktorú v dôsledku toho nesprávneho
procesného postupu okresného nemohol v odvolaní proti uzneseniu o nariadení
zabezpečovacieho opatrenia predostrieť a ktorou sa krajský súd preto nemohol riadne
zaoberať. Ako zo sťažovateľom doručených príloh vyplýva, sťažovateľ možnosť podať
riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu využil a okrem nesprávneho
procesného postupu okresného súdu namietal aj nesplnenie podmienok pre nariadenie tohto
opatrenia, keďže namietal neodôvodnenosť obavy z možného ohrozenia exekúcie,
ako aj neprimeranosť zriadeného zabezpečovacieho opatrenia. Krajský súd jeho odvolacie
námietky riadne preskúmal, využijúc postup podľa § 387 ods. 2 CSP a dospel k záveru
o potrebe nariadenia zabezpečovacieho opatrenia spočívajúceho v zriadení záložného práva
v prospech žalobcu na zabezpečenie jeho pohľadávky proti sťažovateľovi vyplývajúcej
zo súdneho sporu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 36 CbZm 3/2019 z titulu vlastnej
zmenky bez protestu, ktorú avaloval sťažovateľ, a to k nehnuteľnostiam vo vlastníctve
sťažovateľa. Sťažovateľ ako žalovaný dostal reálnu možnosť využiť svoje procesné práva,
predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ žalobcu. Postup a rozhodnutie
krajského sa tak nejaví byť v rozpore s obsahom zásady kontradiktórnosti konania
či rovnosti zbraní, ktoré sú pri inštitúte neodkladného opatrenia na súde prvej inštancie
odsunuté do úzadia a k ich naplneniu dochádza až v štádiu odvolacieho konania.
26. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
27. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
28. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
týkajúcej sa námietky porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoZm 8/2019 zo 4. septembra 2019 odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
29. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu