Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 90/2018
PDF · 227.61 KB
No categories available
II. ÚS 90/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CHEMES, a. s. Humenné,
Lazaretská 24, Bratislava, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK –
ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. David
Soukeník, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Humenné č. k. 21 Cb 52/2017-395 z 21. júna 2017 a uznesením Krajského súdu v Prešove
č. k. 7 Cob 22/2017-549 z 26. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CHEMES, a. s. Humenné, o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CHEMES, a. s. Humenné (ďalej len
„sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 Cb 52/2017-395
z 21. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cob 22/2017-549 z 26. septembra 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní o nariadenie
neodkladného opatrenia napadnutým uznesením zaviazal sťažovateľku ako žalovanú
zabezpečiť pre spoločnosť Nexis ako žalobcu (ďalej aj „žalobca“) v roku 2017 nerušenú
a priebežnú dodávku elektrickej energie a ďalších komodít špecifikovaných vo výroku
uznesenia za podmienky uhrádzania zálohových platieb žalobcu v prospech žalovanej
vo výške 213 936,05 € s DPH týždenne splatných vždy najneskôr k poslednému dňu
kalendárneho týždňa predchádzajúceho týždňu, za ktorý sa zálohová platba hradí,
a zúčtovacím obdobím bude kalendárny rok. Zaviazal sťažovateľku zdržať sa akýchkoľvek
úkonov smerujúcich k prerušeniu, obmedzeniu alebo zastaveniu týchto špecifikovaných
dodávok. Tiež ju zaviazal od doručenia napadnutého uznesenia okresného súdu vykonávať
s náležitou odbornou starostlivosťou potrebné opatrenia s cieľom predchádzania možného
výpadku, poruchy, poškodenia alebo iného obmedzenia funkčnosti zariadení, sietí,
rozvodov alebo iných prvkov vo vlastníctve, v užívaní alebo pod kontrolou sťažovateľky,
prostredníctvom alebo s pomocou ktorých dochádza k dodávke komodít špecifikovaných
vo výroku uznesenia. Okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu, poučil sťažovateľku, že môže proti žalobcovi podať žalobu vo veci samej o plnenie
ceny dodávaných energií a médií alebo žalobu o určenie cien dodávaných energií a médií
a určil trvanie tohto neodkladného opatrenia do 31. decembra 2017.
2.1 Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie okresného
súdu a uviedol:
„Súd prvej inštancie na základe obsahu spisu a vyjadrení sporových strán správne
zistil skutkový stav a vo veci správne aj rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie
zodpovedajú obsahu spisu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového
stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania a nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho
posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie...
V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že medzi sporovými stranami
existuje platná Zmluva o dodávkach energií a služieb z 10.5.2000 (v prílohe ktorej sú
špecifikované všetky plnenia, ktoré sú predmetom návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia) a Memorandum o spolupráci v energetike z 27.12.2006, ktoré upravujú vzťahy,
práva a povinnosti medzi stranami, a preto nemožno súhlasiť s názorom žalovaného,
prezentovaným počas celého konania o nariadení neodkladného opatrenia, že neexistuje
právny základ, na základe ktorého by sa mohol žalobca domáhať vydania tohto
neodkladného opatrenia v znení tak, ako ho požadoval. Je pochopiteľné, že tento právny
základ, ktorý upravuje zásadné vzťahy medzi sporovými stranami v otázke dodávok energií
a médií vyžaduje aj uzavretie realizačných zmlúv, ktoré na rok 2017 uzavreté neboli, avšak
ako správne konštatuje súd prvej inštancie, napriek tejto okolnosti, ktorá tu bola už
v predchádzajúcom období, strany zaviedli určitú obchodnú prax a obchodnú zvyklosť,
v rámci ktorej sa dodávka týchto energií a médií aj skutočne realizovala bez toho, aby boli
uzavreté konkrétne realizačné zmluvy. Tieto okolnosti vyplývajú napríklad z Dohody
o cenách na rok 2015. Zároveň existuje istá obava, že by mohlo dôjsť k prerušeniu týchto
dodávok zo strany žalovaného v prospech žalobcu, pretože z obsahu spisu vyplýva, že
žalovaný viackrát dôrazne upozornil žalobcu na možnosť ukončenia dodávky energií
a médií, ak tento nepristúpi na cenové požiadavky žalovaného vo vzťahu k týmto
komoditám. Správne zistil súd prvej inštancie aj okolnosť, že takéto prerušenie dodávok
predmetných komodít by malo veľmi vážne dôsledky pre žalobcu a malo by aj sociálny
rozmer, ktorý súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odôvodnil v podobe možnej hrozby
prepúšťania zamestnancov žalobcu. V priebehu konania žalobca navrhol aj výšku odplaty
za poskytované dodávky predmetných komodít, pričom túto cenu upresnil jednak v odvolaní
proti pôvodnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, ale aj vo vyjadrení z 9.6.2017 (č.l. 260 a nasl. spisu), kde špecifikoval túto cenu
zálohovitých platieb na sumu 213.936,05 eur s DPH, ktorú na základe tohto vyjadrenia
určil aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení. Niet dôvodu nepovažovať jednak
argumentáciu uvedenú v odvolaní žalobcu proti pôvodnému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie v prejednávanej veci a následné vyjadrenie z 9.6.2017 za upresnenie svojho
návrhu, pokiaľ ide o cenu - odplatu za dodávané komodity. V tejto súvislosti nemožno
súhlasiť s názorom žalovaného, že súd pnej inštancie mal byť viazaný okolnosťami
a skutkovým stavom tak, ako boli zistené v čase vydania pôvodného (predchádzajúceho)
uznesenia súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým bol
tento návrh zamietnutý. So zreteľom na to, že toto rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
zrušené rozhodnutím odvolacieho súdu, niet dôvodu na to, aby sa súd prvej inštancie nemal
zaoberať argumentáciou a stavom, ktorý sa viaže na jeho následné (aktuálne) rozhodnutie
v prejednávanej veci.
Toto upresnenie cien dodávok energií je plne postačujúce pre potrebu nariadenia
neodkladného opatrenia v konaní, o ktorom boli základné okolnosti rozhodujúce pre
nariadenie neodkladného opatrenia žalobcom náležite osvedčené. Naviac ide o platby
zálohové, ktoré budú následne vyúčtované po skončení kalendárneho roka tak, ako to
vyplýva z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Treba tiež zdôrazniť, že pre účely
rozhodovania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je potrebná bezpečná
znalosť o skutočnej výške cien, za ktoré majú byť tieto komodity dodávané, pretože táto
okolnosť napokon nie je zhodná ani medzi sporovými stranami. Rozhodujúce je, že za
dodávané komodity v rámci dočasnej úpravy danej neodkladným opatrením bude žalobca
platiť odplatu vo forme zálohovitých platieb, ktoré sa so zreteľom na všetky okolnosti javia
ako primerané a vychádzajú z dokumentov (základných právnych nástrojov, ktoré medzi
stranami existujú), a to z Dohody z 10.5.2000 a z Memoranda z 27.12.2006, ako aj
z Dohody o cenách pre rok 2015. Ako bolo už aj v predchádzajúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu naznačené, bezpečná znalosť výšky cien v tomto štádiu konania nie je
potrebná a jej reálne ustálenie môže byť práve predmetom ďalšieho konania. Preto
nemožno nijakým spôsobom súhlasiť, alebo akceptovať námietku žalovaného týkajúcu sa
neujasnenia si (zo strany súdov) otázky cien dodávaných komodít. So zreteľom na všetky
okolnosti a výšku zálohovitých platieb nie je rozhodujúca v tomto štádiu konania.
Taktiež nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je nenáležite odôvodnené a z tohto dôvodu vlastne arbitrárne. Súd prvej inštancie
zrozumiteľným spôsobom poukázal na to, ktoré okolnosti vzal za preukázané, najmä
v polohe osvedčenia nárokov uplatňovaných žalobcom v tomto konaní a svoje myšlienkové
pochody aj náležite vysvetlil vo vzťahu ku každému z výrokov svojho rozhodnutia. Pokiaľ
ide o tvrdené nevyporiadanie sa súdu prvej inštancie s argumentmi, dôkazmi a vyjadreniami
zo strany žalovaného, treba konštatovať, že nie je povinnosťou súdu reagovať na všetky
námietky predostreté sporovou stranou v konaní, alebo vykonávať dôkazy na základe
všetkých návrhov alebo vyjadrení, ktoré sú vo veci produkované. Pre súd je dôležité
rozhodnúť (najmä v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia) na základe
rozhodujúcich skutkových okolnosti a v tomto špecifickom druhu konania na základe aspoň
pravdepodobného osvedčenia nárokov prezentovaných žalobcom v konaní, ktoré si
so zreteľom na všetky okolnosti vyžadujú neodkladnú úpravu, čo v tomto konaní splnené
bolo. Otázka rokovaní medzi sporovými stranami ohľadom výšky cien je z tohto pohľadu
sekundárnou záležitosťou, ku ktorej má napokon toto neodkladné opatrenie vytvoriť
podmienky a motivovať strany, aby v týchto konaniach pokračovali a reálne ceny aj
skutočne dohodli.
Nariadenie predmetného neodkladného opatrenia nie je nahrádzaním zmluvnej
voľnosti strán sporu. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že základné právne rámce,
ktoré upravujú právny vzťah sporových strán v tomto konaní i mimo jeho rámca existujú
a boli spomenuté vyššie (zmluva z 10.5.2000 a Memorandum z 27.12.2006), pričom tieto
zmluvné nástroje dávajú priestor jednak pre rokovanie strán ohľadom určenia výšky cien
dodávaných komodít, ale aj priestor pre to, aby boli tieto komodity určené súdnou cestou.
V tejto súvislosti správne postupoval súd prvej inštancie pokiaľ v napadnutom
rozhodnutí v zmysle § 337 ods. 1 CSP poučil žalovaného, že môže voči žalobcovi podať
žalobu vo veci samej, a to žalobu na plnenie ceny dodávaných energií a médií (v ktorej sa
bude preskúmavať aj adekvátnosť cien týchto komodít) alebo žalobu na určenie cien
dodávaných energií a médií, vychádzajúc zo základných právnych rámcov existujúcich
medzi sporovými stranami, daných predmetnými zmluvami. Súd prvej inštancie tak
postupoval z dôvodu, že nepokladal za nutné uložiť žalobcovi podať žalobu vo veci samej,
ale zvolil postup uvedený v § 337 ods. 1, 2 CSP v podobe poučenia žalovanému v zmysle
výroku napadnutého uznesenia a vymedzenia predmetu konania, ktoré môže žalovaný začať
na základe ním podaného návrhu na začatie konania - žaloby.“
3. Podľa sťažovateľky okresný súd aj krajský súd nesprávne postupovali pri vydávaní
svojich rozhodnutí v intenciách § 324 a nasl. Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“) týkajúcich sa neodkladných opatrení a navyše nezohľadnili charakter neodkladného
opatrenia, ktorý nadobudlo po účinnosti Civilného sporového poriadku. Sťažovateľka
uvádza, že napriek tomu, že okresnému súdu musel byť s prihliadnutím na zásadu iura novit
curia známy charakter neodkladných opatrení, v napadnutom uznesení rozhodol okresný
súd v rozpore s charakterom neodkladného opatrenia tak, že určil sťažovateľke povinnosť
dodávať spoločnosti Nexis energie a média za určité ceny zálohových platieb len na rok
2017 a napadnutým uznesením krajského súdu bolo toto rozhodnutie potvrdené. Podľa
sťažovateľky neodkladným opatrením sa má zabezpečiť úprava pomerov medzi stranami
sporu, ktorá má, ak je to možné, viesť k trvalej úprave pomerov strán sporu, avšak v tomto
prípade len znevýhodnila postavenie sťažovateľky na trhu, keď ju súdy zaviazali dodávať
energie a médiá spoločnosti Nexis za ceny zálohových platieb, ktoré neboli stranami sporu
akceptované.
3.1 Sťažovateľka ďalej konštatuje, že je tiež potrebné zdôrazniť skutočnosť, že trvalá
úprava pomerov strán sporu sa v danom prípade nemohla a ani nemôže dosiahnuť vydaním
neodkladného opatrenia. Okresný súd aj krajský súd podľa mienky sťažovateľky síce
správne konštatovali, že predmetom konania o neodkladnom opatrení nemôže byť určenie
cien za dodávky energií a médií od sťažovateľky spoločnosti Nexis, pretože toto konanie
presahuje rámec konania o neodkladnom opatrení, no napriek tomu neodkladné opatrenie
vo veci nariadili s tým, že sťažovateľke určili povinnosť vykonávať zálohové platby
v určitej výške.
3.2 Podľa slov sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu ani napadnuté
uznesenie krajského súdu nedávajú vo svojich odôvodneniach odpoveď na to, ako
považovali za preukázané, že sťažovateľka upozornila spoločnosť Nexis na odstavenie
dodávok energií a médií. Uvedená argumentácia je pritom kľúčovou vo vzťahu
k preukázaniu existencie nároku na vydanie neodkladného opatrenia. Podľa sťažovateľky
strohé konštatovanie, že určitá skutočnosť bola preukázaná na základe listín v spise bez
uvedenia konkrétnych listín či bez poukázania na konkrétny dôkaz, nemôže byť považované
za dostatočné zdôvodnenie rozhodnutia, a tým ani za dostatočné odôvodnenie existencie
nároku na vydanie neodkladného opatrenia. S prihliadnutím na uvedené je sťažovateľka
toho názoru, že súdy neodôvodnili existenciu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
a preto priznanie takéhoto nároku je v rozpore so základným právom na spravodlivé súdne
konanie, a teda na súdnu ochranu.
3.3 Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti uvádza:
„Máme za to, že v zmysle skutočností uvedených vyššie je potrebné konštatovať, že
spoločnosť Nexis neosvedčila svoj nárok na vydanie neodkladného opatrenia, nakoľko
nepreukázala existenciu realizačnej zmluvy, či inej dohody, z ktorej by vyplývalo množstvo
a cena energií, ktoré mal Sťažovateľ spoločnosti Nexis dodávať. Uznesenie OSHE ako aj
Uznesenie KSPO boli preto vydané v rozpore s ust. § 326 CSP.
V nadväznosti na uvedené konštatujeme, že postupom Okresného súdu Humenné
a Krajského súdu v Prešove došlo k porušeniu ustanovení o nariadení neodkladného
opatrenia v CSP, pričom závery súdov boli zároveň ostro v rozpore s charakterom
neodkladného opatrenia, ktorý je prezentovaný najmä v dôvodovej správe k CSP. Porušenie
týchto ustanovení a najmä ustanovenia § 329 ods. 2 CSP je potrebné vnímať ako porušenie
práva na ústavokonformný výklad, ktoré je jedným z podkategórií práva na súdnu ochranu
uvedeného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
Ani Okresný súd Humenné ani Krajský súd v Prešove sa však touto situáciou
a argumentáciou Sťažovateľa nezaoberali. Súdy absolútne nezhodnotili, ani len
nekomentovali, či priznanie práva jednej procesnej strane nebude neprimerane zasahovať
do práv druhej procesnej strany, a či škoda ktorá bez nariadenia neodkladného opatrenia
údajne spoločnosti Nexis hrozí, nie je neprimeraná škode, ktorá reálne hrozí Sťažovateľovi,
zamestnancom priemyselného parku, ako aj obyvateľom mesta Humenné.
Okresný súd Humenné sa vôbec nevysporiadal s ujmou, ktorá hrozí Žalovanému
vydaným Uznesením, a že táto ujma je v hrubom nepomere s ujmou, ktorá by mohla údajne
vzniknúť Žalobcovi, ak by súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia opätovne
zamietol.
Uznesenie OSHE a Uznesenie KSPO nedávajú odpovede na všetky vo veci relevantné
argumenty strán sporu, a nie sú spôsobilé potvrdiť opodstatnenosť vydania neodkladného
opatrenia vo veci. Predmetné uznesenia je preto potrebné považovať za arbitrárne.“
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Humenné
zo dňa 21.06.2017, č.k. 21Cb/52/2017-395, IČS: 8317203689 a rozhodnutím Krajského
súdu v Prešove zo dňa 26.09.2017, IČS: 8317203689 boli porušené základe ľudské práva
Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 bod 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Humenné zo dňa
21.06.2017, č.k. 21Cb/52/2017-395, IČS: 8317203689 a uznesenie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 26.09.2017, IČS: 8317203689 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu
Humenné na ďalšie konanie.
Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť Sťažovateľovi trovy
konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Bez potreby obsiahlejších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam
sťažovateľky je potrebné vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi
v sťažovateľkinej veci poukázať na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa neodkladných
opatrení (predtým „predbežných opatrení“ v zmysle Občianskeho súdneho poriadku).
Ústavný súd už vo veciach sp. zn. II. ÚS 741/2017, sp. zn. II. ÚS 447/2017, sp. zn.
II. ÚS 340/2015 (ako príklad ústavný súd poukázal len na najnovšie rozhodnutia) mutatis
mutandis uviedol, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno
považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Posúdenie podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd
rozhoduje o neodkladných opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky
zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí
obsahovať výrok, ktorý je koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru
všeobecného súdu
7.1 Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
7.2 Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných
opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím
Civilného sporového poriadku sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení
podľa Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení
dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp.
cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od
doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení
navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336
ods. 1 CSP môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku
uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej.
Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov
medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330
ods. 2 CSP), na rozdiel od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej
dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo
totožný s výrokom vo veci samej.
7.3 Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330
ods. 1 CSP). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (§ 333
CSP).
7.4 Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa tak
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter
konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
8. Premietnutím opísaných východísk na vec sťažovateľky je potrebné upozorniť na
kľúčové aspekty sťažovateľkinej veci, a síce, že okresný súd nerozhodol s konečnou
platnosťou o právnych vzťahoch týkajúcich sa sporu medzi žalobcom a sťažovateľkou.
Uvedený záver ústavný súd opiera o tieto skutočnosti:
8.1 Okresný súd výrokom určil, že sťažovateľka je oprávnená vo veci samej podať
žalobu o plnenie ceny dodávaných energií a médií alebo žalobu o určenie cien dodávaných
energií a médií.
8.2 Toto neodkladné opatrenie obmedzil okresný súd časovo a určil trvanie tohto
neodkladného opatrenia do 31. decembra 2017.
8.3 Ústavný súd tak uzatvára, že vzhľadom na charakter napadnutých uznesení
okresného súdu a krajského súdu o neodkladnom opatrení v sťažovateľkinej veci nemôžu
tieto napadnuté uznesenia zasiahnuť do základných práv alebo slobôd sťažovateľky, keďže
nejde o konečné meritórne rozhodnutia.
8.4 Navyše, odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu sú
vyčerpávajúce a bohaté na zargumentované právne závery, ktoré netrpia vadou nelogickosti
či arbitrability. Samotné napadnuté uznesenia boli navyše výsledkom procesného postupu,
ktorý bol zákonný a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu
rozhodovania všeobecných súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenia
všeobecných súdov spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal
zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07)
a ktorý by oprávňoval ústavný súd zasiahnuť do napadnutých uznesení o neodkladnom
opatrení.
8.5 Na základe uvedeného je preto potrebné sťažnosť sťažovateľky posúdiť ako
zjavne neopodstatnenú, keďže ani po jej prijatí na ďalšie konanie by ústavný súd nemohol
ani hypoteticky dospieť k záveru o porušení označených ústavných práv sťažovateľky.
Ústavný súd tak odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2018