Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 243/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., J., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci

namietaného porušenia a , jej

základných práv podľa a , práv podľa

čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem

diskriminácie žien a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie postupom Krajskej prokuratúry v P. vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2 KPt

740/10 a jej prípisom z 26. augusta 2010 v spojení s postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/4 GPt 107/10 a jej prípisom zo 17.

decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2010 doručená a 18. januára 2011 doplnená sťažnosť Z. K., J. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 12

ods. 2 (ďalej len „“), jej základných práv podľa

ods. 2 a , práv podľa , , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a

čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len

„dohovor o diskriminácii žien“) a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých

foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o rasovej diskriminácii“) postupom

Krajskej prokuratúry v P. (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2

KPt 740/10 a jej prípisom z 26. augusta 2010 v spojení s postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/4

GPt 107/10 a jej prípisom zo 17. decembra 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že «porodila dňa 22. 2. 1993

na Gynekologicko-pôrodníckom oddelení Nemocnice s poliklinikou P. (po zmene názvu v

súčasnosti Fakultná nemocnica s poliklinikou P. - ďalej len ako nemocnica v P.) svoje

druhé dieťa. Išlo o jej druhý pôrod, ktorý bol - rovnako ako jej prvý pôrod - vedený

cisárskym rezom. Počas výkonu cisárskeho rezu vykonali sťažovateľke zamestnanci

nemocnice tubálnu ligáciu - sterilizáciu (sterilisatio sec. Madlener). Podľa záznamov, ktoré

tvoria súčasť zdravotnej dokumentácie vedenej o sťažovateľke nemocnicou v P., bola

sťažovateľka prijatá na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie nemocnice dňa 22. februára

1993 o 12.15 hod. Zdravotná dokumentácia neobsahuje žiadnu žiadosť sťažovateľky o

výkon sterilizácie ani to, že by sťažovateľka udelila k zákroku informovaný súhlas.

Sťažovateľka bola v čase vykonania zákroku negramotná, podpisovala sa krížikmi.

Sťažovateľka mala v čase vykonania sterilizácie 17 rokov, t. j. nebola plnoletá, takže na

vykonanie zákroku vyžadovali vtedy platné právne predpisy okrem jej súhlasu aj súhlas

zákonných zástupcov. Dokumentácia sťažovateľky neobsahuje žiadny súhlas zákonných

zástupcov sťažovateľky a ani sťažovateľky samotnej k výkonu sterilizácie. Záznam

o vykonaní zákroku obsahuje dokument nachádzajúci sa v zdravotnej dokumentácii

sťažovateľky nazvaný „Operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe“

zo dňa 22. 2. 1993, vyhotovený zamestnankyňou nemocnice MUDr. S., v ktorom je uvedené,

že „vzhľadom na placentu akretu, rupturu uteri imminens v jazve urobená sterilizácia na

tubách sec.“ (t. j. záznam, že počas operačného zákroku bola na sťažovateľke vykonaná

sterilizácia). Operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe je dokument,

ktorý sa vyhotovuje pri akejkoľvek operácii a je v nej zaznamenávaný jej podrobný priebeh.

Nikto o vykonanom zákroku sťažovateľku neinformoval ani pred jeho vykonaním

a ani potom. Sťažovateľka, keďže nevedela o vykonanom zákroku sterilizácie sa opakovane

pokúšala otehotnieť, pričom dôvod jej neplodnosti jej nebol známy, opakovane sa taktiež

podrobovala liečbe neplodnosti.

Sťažovateľka sa o vykonaní zákroku sterilizácie dozvedela až 18. 03. 2005, kedy jej

bolo umožnené prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne zhotovenie si fotokópií z jej

zdravotnej dokumentácie, konkrétne operačnej vložky, ktorá ako jediná obsahuje záznam

o vykonaní sterilizácie. ...

Po tom, čo sa sťažovateľka dozvedela o vykonanom zákroku, iniciovala na Okresnom

súde v Prešove dňa 30. 06. 2005 občiansko - právne konanie na ochranu osobnosti, ktoré sa

t. č. vedie pre uvedeným súdom pod sp. značkou . Dňa 23. 1. 2009 podala

sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo veci trestné oznámenie na

Okresnú prokuratúru v P.».

V súvislosti s trestnou vecou (v rámci ktorej sťažovateľka napáda prípis krajskej

prokuratúry č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010 a generálnej prokuratúry č. k.

IV/4 GPt 107/10-7 zo 17. decembra 2010) sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „V rámci

vedeného trestného konania vo veci násilných sterilizácií Úrad justičnej a kriminálnej

polície KR PZ v Ž., ani žiaden iný orgán polície, sťažovateľku z vlastnej iniciatívy nikdy

nekontaktovali.

Až po rozhodnutí Krajského súdu v Prešove uznesením zo dňa 2. 12. 2008 sp. zn.

, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý zamietol jej

žalobu, podala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, tak ako je vyššie

uvedené, trestné oznámenie na Okresnú prokuratúru v P. V ňom poukázala predovšetkým

na skutočnosť, že konaním zamestnancov nemocnice došlo k porušeniu vtedy platných

predpisov a ako následok tohto protiprávneho konania jej vzniklá ťažká ujma na zdraví;

následky vykonaného zákroku sterilizácie predstavujú pre ňu dlhodobú poruchu zdravia.

Uznesením zo dňa 6. 2. 2009, ČVS: ORP-120/1-OVK-PO-2009, Okresného

riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v P. bolo začaté vo veci trestné

stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa ust. § 222

ods. 1 účinného do 31. 12. 2005.

Po vykonaní dokazovania v rámci vyšetrovania bolo sťažovateľke dňa 18. 05. 2010

prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne doručené uznesenie zo dňa 10. 05. 2010,

ktorým došlo k zastaveniu trestného stíhania s odkazom na ust. § 215 ods. 1 písm. b)

, pretože podľa názoru vyšetrovateľky tento skutok nie je trestným činom

a nie je dôvod na postúpenie veci.

Vyšetrovateľka dospela k záveru, že na základe záznamov nachádzajúcich sa

v zdravotnej dokumentácii však nie je možné určiť, či bola na sťažovateľke naozaj vykonaná

sterilizácia. Vyšetrovateľka mala taktiež za to, že konaním lekárov nemocnice v P. nebolo

preukázané, žeby došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví

podľa účinného do 31. 12. 2005 alebo skutkovej podstaty iného trestného

činu.

Proti uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote sťažovateľka prostredníctvom

svojej splnomocnenkyne dňa 19. 05. 2010 sťažnosť, ktorou namietala predovšetkým, že

vyšetrovateľka dospela na základe vyšetrovania k nesprávnym skutkovým a právnym

záverom.

Uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry v P. zo dňa 3. 6. 2010 -24

došlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky ako nedôvodnej. Prokurátorka nezistila žiadne

pochybenia v postupe vyšetrovateľky, ktorá trestné stíhanie vo veci zastavila a v plnom

rozsahu sa stotožnila aj s jej dôvodmi.“.

Sťažovateľka podala 6. júla 2010 krajskej prokuratúre podľa § 31 ods. 1 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresnej prokuratúry P. Krajská

prokuratúra prípisom č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010 sťažovateľke oznámila, že

dospela k záveru, že „nielenže bolo správne rozhodnuté, keď bolo trestné stíhanie

zastavené, ale v danom prípade nemalo k trestnému stíhaniu vôbec dôjsť. Pokiaľ sa tak

stalo, tak malo byť, podľa názoru prokurátora KP, trestné stíhanie zastavené podľa § 215

ods. 1 písm. d), ods. 4 a nie podľa písm. b). Podľa názoru prokurátora

KP mala vyšetrovateľka postupovať podľa ust. účinného v čase

spáchania skutku a trestné stíhania, ktoré bolo začaté zastaviť z dôvodu, že trestné stíhanie

je premlčané a podľa ust. , trestné stíhanie zastaviť z

dôvodu, že trestné stíhanie musí byť zastavené proti tomu, kto umrel.“.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Z dôvodu právnej opatrnosti podala... dňa 25. 10.

2010 na Generálnu prokuratúru SR opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia prokurátora...“.

Na opakovaný podnet zareagovala generálna prokuratúra prípisom č. k.

IV/4 GPt 107/10-7 zo 17. decembra 2010, v ktorom bol „postup orgánov polície i

prokuratúry spočívajúcom v právoplatnom zastavení trestného stíhania vo veci nezákonnej

sterilizácie sťažovateľky“ označený „za správny a opodstatnený, a preto podnet

sťažovateľky ako nedôvodný odložila“.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla, ako mali byť porušené ňou označené

práva, odôvodnila požadované finančné zadosťučinenie a žiadala, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Krajská prokuratúra v P. postupom a rozhodnutím zo dňa 26. 08. 2010 v konaní

vedenom pod 1/2 KPt 740/10-6 a Generálna prokuratúra SR postupom a rozhodnutím zo

dňa 17. 12. 2010 v konaní vedenom pod č. IV/4 GPt 107/10-7 porušili základné ľudské

práva a slobody sťažovateľky podľa článkov 2 ods. 2, čl. 12 ods. ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku

19 ods. 2, SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 8

Dohovoru, článku 13 v spojení s článkami 3, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami

3, 8 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1

e) Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm. e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej

diskriminácii.

2. Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v P. zo dňa 26. 08. 2010 spisová značka 1/2

KPt 740/10-6, sa zrušuje.

3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre v P.

4. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 17. 12. 2010 spisová značka

IV/4 GPt 107/10-7 sa zrušuje.

5. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre SR.

6. Krajská prokuratúra v P. a Generálna prokuratúra SR sú povinné zaplatiť

sťažovateľke spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- EUR

(slovom: tridsať tisíc EUR) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia, pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.

7. Krajská prokuratúra v P. a Generálna prokuratúra SR sú povinné spoločne a

nerozdielne nahradiť sťažovateľke a jej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia na

Ústavnom súde v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu, pričom

v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie a , svojich

základných práv podľa a , práv podľa , ,

a čl. 14 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru

o diskriminácii žien a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii postupom

krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2 KPt 740/10 a jej prípisom z 26. augusta

2010 v spojení s postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.

IV/4 GPt 107/10 a jej prípisom zo 17. decembra 2010.

Krajská prokuratúra na podnet sťažovateľky zo 6. júla 2010 odpovedala prípisom

č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010, v ktorom uviedla:

„Na základe Vášho podnetu zo 6. 7. 2010, ktorý nám bol doručený 12. 7. 2010 som

vyžiadal z Okresnej prokuratúry P. príslušný spisový materiál, po preskúmaní ktorého Vám

v zmysle ustanovenia Z. z, o prokuratúre, v znení neskorších

predpisov, oznamujem, že Vami namietané rozhodnutia vyšetrovateľky i prokurátorky

Okresnej prokuratúry P. sú čo do merita správne a zákonné. Konštatujem teda, že Váš

podnet nie je dôvodný a to z nasledujúcich dôvodov:

Nielenže bolo správne rozhodnuté, keď trestné stíhanie bolo zastavené, ale v danom

prípade k trestnému stíhaniu vôbec nemalo dôjsť. Pokiaľ sa tak stalo, tak trestné stíhanie

malo byť zastavené podľa , , a nie podľa písm. b).

To však nedáva dôvod, aby uvedené uznesenie bolo potrebné reparovať.

Celé konanie malo prebehnúť tak, že vyšetrovateľka by si vyžiadala vysvetlenie od

MUDr. S., MUDr. L. a p. M., čím by vyšetrovateľka zistila, že podozrivá operátorka MUDr.

S. je už mŕtva a v ďalšom by vydala uznesenie podľa , ,

ktorým by vec odložila.

Trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona, účinného v čase

spáchania skutku, sa dopustil ten, kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. Za to

zákon hrozil trestom odňatia slobody na dva roky až osem tokov. Ak by sme v krajnom

prípade skutok posudzovali tak, že bol spáchaný podľa ods. 2, písm. b), t. j. vtedy, ak spácha

taký čin na inom pre jeho politické presvedčenie, národnosť, rasu, vyznanie alebo preto, že

je bez vyznania, tak by takej osobe hrozil trest odňatia slobody na tri roky až desať rokov.

Podľa § 67 ods. 1 Tr. zákona, účinného v čase spáchania trestnosť činu zanikla

uplynutím premlčacej doby, ktorá bola

a) dvadsať rokov, ak išlo o trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti

dovoľoval uložiť výnimočný trest,

b) desať rokov, ak horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody bola najmenej

desať rokov,

c) päť rokov, ak horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody bola najmenej tri

roky,

d) tri roky pri ostatných trestných činoch.

Z uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade pri právnej kvalifikácii podľa § 222

ods. 1 Tr. zákona trestnosť činu zanikla uplynutím premlčanej doby 22. 2. 1998 a v krajnom

prípade pri kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 222 ods. 1, 2, písm. b) Tr. zákona

trestnosť činu zanikla 22. 2. 2003.

Podľa , účinného v čase spáchania skutku trestné

stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť

zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané.

Podľa písm. e) tohto ustanovenia trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už

začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené proti tomu, kto zomrel.

Tým považujem Váš podnet za vybavený.“

Generálna prokuratúra na opakovaný podnet sťažovateľky odpovedala prípisom č. k.

IV/4 GPt 107/10-7 zo 17. decembra 2010 takto:

«V nadväznosti na môj list z 3. novembra, 2010 o potvrdení príjmu Vášho podania

z 25. októbra 2010 Vám oznamujem, že po oboznámení sa s vyžiadaným spisovým

materiálom má Vaše podanie charakter opakovaného podnetu podľa § 34 ods. 1 a nasl.

o prokuratúre (ďalej len zákon o prokuratúre). Na jeho vybavenie

je príslušná tunajšia prokuratúra, keďže Vaším prvým podnetom sa zaoberala Krajská

prokuratúra v P.

V intenciách citovaného ustanovenia som preskúmala vyšetrovací spis OR PZ, Úrad

justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície v P. sp. zn. ORP-120/1-OVK-PO-

2009, obsah dozorového spisu Okresnej prokuratúry P. sp. zn. a obsah

dohľadového spisu Krajskej prokuratúry v P. sp. zn. 1/2 KPt 740/10 s cieľom zistiť, či Vaše

argumenty sú opodstatnené a vyžadujú obnovenie už ukončeného trestného stíhania.

Podstatou Vášho stručného opakovaného podnetu je Vaša nespokojnosť

s odôvodnením listu prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý prvý podnet odložil a zároveň

poukázal na existenciu dôvodov neprípustnosti trestného stíhania (§ 9 ods. 1 písm. a, d/ Tr.

poriadku).

V prvom rade konštatujem, že orgány činné v trestnom konaní v okrese P. na základe

Vášho trestného oznámenia viedli trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví

podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. decembra 2005, ktoré ukončili zastavením

trestného stíhania podľa (uznesenie sp. zn. ORP-120/1-

OVK-PO-2009 z 10. mája 2009), pretože zistili konkrétne predpoklady pre vyvodenie

trestnoprávnej zodpovednosti voči osobám, ktoré mali vykonať nedobrovoľnú sterilizáciu Z.

K. v roku 1993. Primárnym dôvodom bola prítomnosť pochybností o tom, či skutočne ku

sterilizácii poškodenej Z. K. vôbec došlo. Vzhľadom k tomu, že sa tieto nepodarilo

zabezpečenými dôkazmi odstrániť, vyšetrovateľ rozhodol o zastavení trestného stíhania.

S rozhodnutím vyšetrovateľa sa plne stotožnila prokurátorka Okresnej prokuratúry

P., ktorá Vašu sťažnosť voči uzneseniu vyšetrovateľky (pod č. k. -24 z 3. júna

2009) zamietla ako nedôvodnú. Ani Váš podnet, podaný takmer po roku od právoplatnosti

rozhodnutia, nebol úspešný, keďže Krajská prokuratúra v P. (list č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z

26. augusta 2010), ako to bolo už vyššie uvedené, postup orgánov prípravného konania a

ich rozhodnutie posúdila ako zákonné a navyše poukázala na úmrtie operatéra MUDr. S. a

prípadné premlčanie trestného stíhania.

Z formálnoprávneho hľadiska som zistila, že krajská prokuratúra na základe Vášho

podania preverila Vaše námietky, pričom pred zaujatím stanoviska mala k dispozícii

nevyhnutný spisový materiál a o svojich zisteniach Vás informovala v zákonom stanovenej

lehote.

Aj z vecného hľadiska považujem vybavenie Vášho prvého podnetu za opodstatnené.

Orgány činné v trestnom konaní v rámci vyšetrovania, ktoré je upravené

v ustanoveniach až 210 , zabezpečili všetky potrebné dôkazy akceptujúc

najmä Vaše návrhy. V rámci prípravného konania boli zadokumentované dve verzie vzniku

neplodnosti Vašej klientky Z. K. Jednou z nich bolo vykonanie nezákonnej sterilizácie pri

druhom pôrode dňa 22. februára 1993 operátorkou MUDr. S. a druhou z nich ochorenie

pohlavných orgánov vo forme zlepenia abdominálnych ústí vajíčkovodov. V prospech prvej

alternatívy svedčí jediný dôkaz - „operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a

chorobe z 22. februára 1993“ spracovaná operatérom MUDr. S. Z jej obsahuje zrejmé, že

pri pôrode cisárskym rezom bola vzhľadom „na placentu akretu, ruptúra uteri imminens v

jazve urobená sterilizácia na tubách sec. Madlener“. Na druhej strane tento zdravotnícky

výkon (sterilizácia) nebol zaznamenaný v pôrodnej operačnej knihe, v pôrodopise, v

priebehu šestonedelia, v zázname o anestéze a ani v prepúšťacej správe. K rozsahu

operačného zákroku boli vypočutí asistent pri operácii MUDr. P. L. (v tom čase 26-ročný

lekár) a inštrumentárka K. M. Výsluch hlavnej operatérky MUDr. S. nebol vykonaný

z objektívnych dôvodov (jej úmrtie). Podľa výpovede MUDr. P. L. operatérka MUDr. S.

bežne robila zápisy z operácií až po ukončení operačných výkonov z celého dňa a nevylúčil,

že do operačnej vložky bolo omylom poznačené vykonanie sterilizácie. Podľa objektívnych

zistení znalca v predmetný deň (22. februára 1993) boli vykonané štyri pôrody cisárskym

rezom, počas jedného z nich i sterilizácia. MUDr. S. realizovala tri cisárske rezy

(poškodená Z. K. bola v poradí druhou pacientkou). Znalec vzhľadom na skutočnosť, že

prípadná sterilizácia poškodenej nebola uvedená vo všetkých zdravotníckych dokumentoch,

nedokázal jednoznačne potvrdiť vykonanie sterilizácie na tubách sec. Madlener. Nemohol

totiž vylúčiť, že u nej došlo k vytvoreniu zrastov, ktoré mohli spôsobiť nepriechodnosť

vajíčkovodov. Nakoniec zrasty boli u poškodenej zistené po otvorení brušnej dutiny pri

druhom pôrode. Konkrétne išlo o zrasty medzi močovým mechúrom, ktorý bol vyšitý veľmi

vysoko, do polovice uteru. Taktiež bola diagnostikovaná placenta accreta (veľmi ťažká

pôrodnícka komplikácia) predstavujúca hlboké upevnenie placenty cez endometrium a

myometrium. Verifikovanie, ktorá z týchto dvoch možností spôsobila u poškodenej stav, že

od roku 1993 neotehotnela, si podľa znalca žiada operačný zákrok (laparoskopicky a

chromopertubácia).

Bolo by nekorektné žiadať od Vašej klientky absolvovanie operácie z dôvodu

objasnenia skutkového stavu veci, keďže i v prípade potvrdenia vykonania jej sterilizácie

formou tubálnej ligácie, by trestnoprávna zodpovednosť konkrétnych fyzických osôb

nemohla byť objektívne vyvodená. Už prokurátor krajskej prokuratúry poukázal na dve

zákonné prekážky - jednak úmrtie operatérky a jednak premlčanie trestného stíhania.

Vyhodnotením skutkového a právneho stavu som tak dospela k záveru, že uznesenie

o zastavení trestného stíhania podľa je potrebné

akceptovať.

Zároveň si dovoľujem upriamiť Vašu pozornosť na to, že slovenský právny systém

neposkytuje ochranu pred zásahmi do práva na život či fyzickej integrity len

prostredníctvom prostriedkov trestnej povahy. V špecifickom kontexte lekárskych

nedbanlivostných konaním sa môže dotknuté osoby domáhať primeraných

občianskoprávnych sankcií, napr. náhrady škody. Trestné právo je tak potrebné vnímať ako

ultima ratio (prostriedok krajnej možnosti ochrany práva). Tiež možno zdôrazniť, že spôsob

vybavenia veci v trestnom konaní nie je prekážkou civilnej žaloby a ani neovplyvňuje

výsledok už začatého konania, resp. nebráni jej úspechu.

Vzhľadom k zisteným okolnostiam v danej trestnej veci, generálna prokuratúra,

nevzhliadla dôvody pre aplikáciu trestnoprávnych noriem a Váš opakovaný podnet ako

nedôvodný odkladá.

Zároveň Vás poučujem, že zákon o prokuratúre umožňuje podať najviac dva podnety

v tej istej veci. Tretí a ďalší podnet možno vybaviť ten vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ide o nevyhnutne potrebnú zákonom ustanovenú prekážku neobmedzeného počtu podnetov

rovnakého obsahu, ktorých vybavovanie nemôže viesť k inému výsledku. Vzhľadom k tomu,

že Vaše podanie z 25. októbra 2010 predstavovalo druhý podnet, je preskúmanie Vašich

podaní ohľadnej tej istej skutočnosti a v tom istom rozsahu (t. j. bez uvedenia nových

skutočností) zo strany orgánov prokuratúry ukončené. Tým nie je dotknuté Vaše právo

domáhať sa prehodnotenia postupu orgánov prípravného konania súdnymi orgánmi

(Ústavný súd Slovenskej republiky).»

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(napr. , ), podľa ktorej je (ústavný súd, pozn.) podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania, pričom táto viazanosť

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2

ods. 2 ).

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany, prijmú

všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti

o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien, prístup

k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany,

prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach

týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na základe

rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte

a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im

umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) iv) dohovoru o rasovej diskriminácii v súlade so základnými

povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu

a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na

rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo

etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práv hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne

zabezpečenie a sociálne služby.

Podľa čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii zmluvné štáty zabezpečia

prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým

osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné

slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za

akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd (, ).

Ústavný súd po posúdení sťažnosti dospel k týmto záverom:

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m.

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi orgánov verejnej moci,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie je opravnou inštanciou

v systéme orgánov činných v trestnom konaní. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať (ani) orgány činné v trestnom konaní, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Cieľom uplatnenia jeho právomoci nie je primárne

preskúmavanie a posudzovanie skutkových a právnych záverov orgánov činných v trestnom

konaní, v tomto prípade krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry, ktoré rozhodovali

o opravnom prostriedku (podnete) sťažovateľky. Skutkové a právne závery orgánov činných

v trestnom konaní môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by účinky týchto záverov mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v záväznej

medzinárodnej zmluve, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie práva na

účinný prostriedok nápravy garantovaného čl. 13 dohovoru. Predpokladom vykonania

takejto kontroly ústavnej konformnosti rozhodnutia (prípisu) je však uplatnenie námietky

porušenia garancií spravodlivého súdneho alebo pred iným orgánom uskutočneného

(konania) procesu zaručených , resp. dohovoru. Takúto

námietku však sťažovateľka v podanej sťažnosti ani formálne, avšak ani obsahovo

neuplatnila.

1. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv hmotného charakteru

postupom krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry a ich prípismi [čl. 16 ods. 2, čl. 19

ods. 2 , a dohovoru, a dohovoru

o diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) iv dohovoru o rasovej diskriminácii] z dôvodu, že

tieto orgány jej nevyhoveli v tom, že na základe ňou podaného trestného oznámenia

nezačali trestné stíhanie.

V súvislosti s tým ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru

(, , , ), podľa ktorej právo fyzickej osoby

na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného

oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho

nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd. Medzi označenými

základnými právami a postupom krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry a ich

prípismi neexistuje teda relevantná súvislosť, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2

a práva podľa dohovoru, ústavný súd konštatuje, že tieto ustanovenia majú

charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto články sú vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu vo veci samej, a nie sú teda priamo aplikovateľné

orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (napr. ,

, ). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia základných práv a práv sťažovateľky bolo potrebné z tohto dôvodu

túto časť sťažnosti taktiež odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo mať

k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom. Podstatou

sťažnosti sťažovateľky sú námietky týkajúce sa skutkových záverov obsiahnutých

v napadnutom postupe a rozhodnutí (oznámení o odložení podnetu) krajskej prokuratúry

a generálnej prokuratúry.

Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný

prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajská prokuratúra a generálna prokuratúra ako

opravné inštancie v trestnom konaní sa podnetom sťažovateľky zaoberali v súlade

s ustanoveniami relevantného právneho predpisu ( a nasl. )

a napadnuté rozhodnutia (prípisy) preskúmali. Obsahom práva na účinný opravný

prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave

sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu posúdil teda ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú aj

tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru.

Rovnako uvedená argumentácia platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej

sa porušenia čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii, ktorý možno vnímať ako špeciálne

ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku

nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou. Ústavný súd

preto posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj túto časť sťažnosti. Tieto závery ústavného súdu

korešpondujú s jeho doterajšou rozhodovacou činnosťou ().

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie finančného zadosťučinenia

a zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011