Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 243/2011
PDF · 270.72 KB
No categories available
IV. ÚS 243/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., J., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jej
základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem
diskriminácie žien a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie postupom Krajskej prokuratúry v P. vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2 KPt
740/10 a jej prípisom z 26. augusta 2010 v spojení s postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/4 GPt 107/10 a jej prípisom zo 17.
decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. K. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2010 doručená a 18. januára 2011 doplnená sťažnosť Z. K., J. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), jej základných práv podľa čl. 16
ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a
čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len
„dohovor o diskriminácii žien“) a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých
foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o rasovej diskriminácii“) postupom
Krajskej prokuratúry v P. (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2
KPt 740/10 a jej prípisom z 26. augusta 2010 v spojení s postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/4
GPt 107/10 a jej prípisom zo 17. decembra 2010.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že «porodila dňa 22. 2. 1993
na Gynekologicko-pôrodníckom oddelení Nemocnice s poliklinikou P. (po zmene názvu v
súčasnosti Fakultná nemocnica s poliklinikou P. - ďalej len ako nemocnica v P.) svoje
druhé dieťa. Išlo o jej druhý pôrod, ktorý bol - rovnako ako jej prvý pôrod - vedený
cisárskym rezom. Počas výkonu cisárskeho rezu vykonali sťažovateľke zamestnanci
nemocnice tubálnu ligáciu - sterilizáciu (sterilisatio sec. Madlener). Podľa záznamov, ktoré
tvoria súčasť zdravotnej dokumentácie vedenej o sťažovateľke nemocnicou v P., bola
sťažovateľka prijatá na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie nemocnice dňa 22. februára
1993 o 12.15 hod. Zdravotná dokumentácia neobsahuje žiadnu žiadosť sťažovateľky o
výkon sterilizácie ani to, že by sťažovateľka udelila k zákroku informovaný súhlas.
Sťažovateľka bola v čase vykonania zákroku negramotná, podpisovala sa krížikmi.
Sťažovateľka mala v čase vykonania sterilizácie 17 rokov, t. j. nebola plnoletá, takže na
vykonanie zákroku vyžadovali vtedy platné právne predpisy okrem jej súhlasu aj súhlas
zákonných zástupcov. Dokumentácia sťažovateľky neobsahuje žiadny súhlas zákonných
zástupcov sťažovateľky a ani sťažovateľky samotnej k výkonu sterilizácie. Záznam
o vykonaní zákroku obsahuje dokument nachádzajúci sa v zdravotnej dokumentácii
sťažovateľky nazvaný „Operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe“
zo dňa 22. 2. 1993, vyhotovený zamestnankyňou nemocnice MUDr. S., v ktorom je uvedené,
že „vzhľadom na placentu akretu, rupturu uteri imminens v jazve urobená sterilizácia na
tubách sec.“ (t. j. záznam, že počas operačného zákroku bola na sťažovateľke vykonaná
sterilizácia). Operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe je dokument,
ktorý sa vyhotovuje pri akejkoľvek operácii a je v nej zaznamenávaný jej podrobný priebeh.
Nikto o vykonanom zákroku sťažovateľku neinformoval ani pred jeho vykonaním
a ani potom. Sťažovateľka, keďže nevedela o vykonanom zákroku sterilizácie sa opakovane
pokúšala otehotnieť, pričom dôvod jej neplodnosti jej nebol známy, opakovane sa taktiež
podrobovala liečbe neplodnosti.
Sťažovateľka sa o vykonaní zákroku sterilizácie dozvedela až 18. 03. 2005, kedy jej
bolo umožnené prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne zhotovenie si fotokópií z jej
zdravotnej dokumentácie, konkrétne operačnej vložky, ktorá ako jediná obsahuje záznam
o vykonaní sterilizácie. ...
Po tom, čo sa sťažovateľka dozvedela o vykonanom zákroku, iniciovala na Okresnom
súde v Prešove dňa 30. 06. 2005 občiansko - právne konanie na ochranu osobnosti, ktoré sa
t. č. vedie pre uvedeným súdom pod sp. značkou 12 C 54/2005. Dňa 23. 1. 2009 podala
sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo veci trestné oznámenie na
Okresnú prokuratúru v P.».
V súvislosti s trestnou vecou (v rámci ktorej sťažovateľka napáda prípis krajskej
prokuratúry č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010 a generálnej prokuratúry č. k.
IV/4 GPt 107/10-7 zo 17. decembra 2010) sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „V rámci
vedeného trestného konania vo veci násilných sterilizácií Úrad justičnej a kriminálnej
polície KR PZ v Ž., ani žiaden iný orgán polície, sťažovateľku z vlastnej iniciatívy nikdy
nekontaktovali.
Až po rozhodnutí Krajského súdu v Prešove uznesením zo dňa 2. 12. 2008 sp. zn.
5 Co 213/2008, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý zamietol jej
žalobu, podala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, tak ako je vyššie
uvedené, trestné oznámenie na Okresnú prokuratúru v P. V ňom poukázala predovšetkým
na skutočnosť, že konaním zamestnancov nemocnice došlo k porušeniu vtedy platných
predpisov a ako následok tohto protiprávneho konania jej vzniklá ťažká ujma na zdraví;
následky vykonaného zákroku sterilizácie predstavujú pre ňu dlhodobú poruchu zdravia.
Uznesením zo dňa 6. 2. 2009, ČVS: ORP-120/1-OVK-PO-2009, Okresného
riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v P. bolo začaté vo veci trestné
stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa ust. § 222
ods. 1 TZ účinného do 31. 12. 2005.
Po vykonaní dokazovania v rámci vyšetrovania bolo sťažovateľke dňa 18. 05. 2010
prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne doručené uznesenie zo dňa 10. 05. 2010,
ktorým došlo k zastaveniu trestného stíhania s odkazom na ust. § 215 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, pretože podľa názoru vyšetrovateľky tento skutok nie je trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci.
Vyšetrovateľka dospela k záveru, že na základe záznamov nachádzajúcich sa
v zdravotnej dokumentácii však nie je možné určiť, či bola na sťažovateľke naozaj vykonaná
sterilizácia. Vyšetrovateľka mala taktiež za to, že konaním lekárov nemocnice v P. nebolo
preukázané, žeby došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví
podľa § 222 ods. 1 TZ účinného do 31. 12. 2005 alebo skutkovej podstaty iného trestného
činu.
Proti uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote sťažovateľka prostredníctvom
svojej splnomocnenkyne dňa 19. 05. 2010 sťažnosť, ktorou namietala predovšetkým, že
vyšetrovateľka dospela na základe vyšetrovania k nesprávnym skutkovým a právnym
záverom.
Uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry v P. zo dňa 3. 6. 2010 1 Pv 204/09-24
došlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky ako nedôvodnej. Prokurátorka nezistila žiadne
pochybenia v postupe vyšetrovateľky, ktorá trestné stíhanie vo veci zastavila a v plnom
rozsahu sa stotožnila aj s jej dôvodmi.“.
Sťažovateľka podala 6. júla 2010 krajskej prokuratúre podľa § 31 ods. 1 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 153/2001
Z. z.“) podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresnej prokuratúry P. Krajská
prokuratúra prípisom č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010 sťažovateľke oznámila, že
dospela k záveru, že „nielenže bolo správne rozhodnuté, keď bolo trestné stíhanie
zastavené, ale v danom prípade nemalo k trestnému stíhaniu vôbec dôjsť. Pokiaľ sa tak
stalo, tak malo byť, podľa názoru prokurátora KP, trestné stíhanie zastavené podľa § 215
ods. 1 písm. d), ods. 4 Trestného poriadku a nie podľa písm. b). Podľa názoru prokurátora
KP mala vyšetrovateľka postupovať podľa ust. § 11 ods. 1 b) Tr. poriadku účinného v čase
spáchania skutku a trestné stíhania, ktoré bolo začaté zastaviť z dôvodu, že trestné stíhanie
je premlčané a podľa ust. § 11 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku, trestné stíhanie zastaviť z
dôvodu, že trestné stíhanie musí byť zastavené proti tomu, kto umrel.“.
Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Z dôvodu právnej opatrnosti podala... dňa 25. 10.
2010 na Generálnu prokuratúru SR opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia prokurátora...“.
Na opakovaný podnet zareagovala generálna prokuratúra prípisom č. k.
IV/4 GPt 107/10-7 zo 17. decembra 2010, v ktorom bol „postup orgánov polície i
prokuratúry spočívajúcom v právoplatnom zastavení trestného stíhania vo veci nezákonnej
sterilizácie sťažovateľky“ označený „za správny a opodstatnený, a preto podnet
sťažovateľky ako nedôvodný odložila“.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla, ako mali byť porušené ňou označené
práva, odôvodnila požadované finančné zadosťučinenie a žiadala, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Krajská prokuratúra v P. postupom a rozhodnutím zo dňa 26. 08. 2010 v konaní
vedenom pod 1/2 KPt 740/10-6 a Generálna prokuratúra SR postupom a rozhodnutím zo
dňa 17. 12. 2010 v konaní vedenom pod č. IV/4 GPt 107/10-7 porušili základné ľudské
práva a slobody sťažovateľky podľa článkov 2 ods. 2, čl. 12 ods. ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku
19 ods. 2, Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 8
Dohovoru, článku 13 v spojení s článkami 3, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami
3, 8 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1
e) Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm. e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej
diskriminácii.
2. Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v P. zo dňa 26. 08. 2010 spisová značka 1/2
KPt 740/10-6, sa zrušuje.
3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre v P.
4. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 17. 12. 2010 spisová značka
IV/4 GPt 107/10-7 sa zrušuje.
5. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre SR.
6. Krajská prokuratúra v P. a Generálna prokuratúra SR sú povinné zaplatiť
sťažovateľke spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- EUR
(slovom: tridsať tisíc EUR) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia, pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.
7. Krajská prokuratúra v P. a Generálna prokuratúra SR sú povinné spoločne a
nerozdielne nahradiť sťažovateľke a jej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia na
Ústavnom súde v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu, pričom
v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy, svojich
základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13
a čl. 14 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru
o diskriminácii žien a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii postupom
krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2 KPt 740/10 a jej prípisom z 26. augusta
2010 v spojení s postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.
IV/4 GPt 107/10 a jej prípisom zo 17. decembra 2010.
Krajská prokuratúra na podnet sťažovateľky zo 6. júla 2010 odpovedala prípisom
č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010, v ktorom uviedla:
„Na základe Vášho podnetu zo 6. 7. 2010, ktorý nám bol doručený 12. 7. 2010 som
vyžiadal z Okresnej prokuratúry P. príslušný spisový materiál, po preskúmaní ktorého Vám
v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z, o prokuratúre, v znení neskorších
predpisov, oznamujem, že Vami namietané rozhodnutia vyšetrovateľky i prokurátorky
Okresnej prokuratúry P. sú čo do merita správne a zákonné. Konštatujem teda, že Váš
podnet nie je dôvodný a to z nasledujúcich dôvodov:
Nielenže bolo správne rozhodnuté, keď trestné stíhanie bolo zastavené, ale v danom
prípade k trestnému stíhaniu vôbec nemalo dôjsť. Pokiaľ sa tak stalo, tak trestné stíhanie
malo byť zastavené podľa § 215 ods. 1, písm. d), ods. 4 Tr. poriadku a nie podľa písm. b).
To však nedáva dôvod, aby uvedené uznesenie bolo potrebné reparovať.
Celé konanie malo prebehnúť tak, že vyšetrovateľka by si vyžiadala vysvetlenie od
MUDr. S., MUDr. L. a p. M., čím by vyšetrovateľka zistila, že podozrivá operátorka MUDr.
S. je už mŕtva a v ďalšom by vydala uznesenie podľa § 197 ods. 1, písm. c) Tr. poriadku,
ktorým by vec odložila.
Trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona, účinného v čase
spáchania skutku, sa dopustil ten, kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. Za to
zákon hrozil trestom odňatia slobody na dva roky až osem tokov. Ak by sme v krajnom
prípade skutok posudzovali tak, že bol spáchaný podľa ods. 2, písm. b), t. j. vtedy, ak spácha
taký čin na inom pre jeho politické presvedčenie, národnosť, rasu, vyznanie alebo preto, že
je bez vyznania, tak by takej osobe hrozil trest odňatia slobody na tri roky až desať rokov.
Podľa § 67 ods. 1 Tr. zákona, účinného v čase spáchania trestnosť činu zanikla
uplynutím premlčacej doby, ktorá bola
a) dvadsať rokov, ak išlo o trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti
dovoľoval uložiť výnimočný trest,
b) desať rokov, ak horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody bola najmenej
desať rokov,
c) päť rokov, ak horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody bola najmenej tri
roky,
d) tri roky pri ostatných trestných činoch.
Z uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade pri právnej kvalifikácii podľa § 222
ods. 1 Tr. zákona trestnosť činu zanikla uplynutím premlčanej doby 22. 2. 1998 a v krajnom
prípade pri kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 222 ods. 1, 2, písm. b) Tr. zákona
trestnosť činu zanikla 22. 2. 2003.
Podľa § 11 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku, účinného v čase spáchania skutku trestné
stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť
zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané.
Podľa písm. e) tohto ustanovenia trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už
začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené proti tomu, kto zomrel.
Tým považujem Váš podnet za vybavený.“
Generálna prokuratúra na opakovaný podnet sťažovateľky odpovedala prípisom č. k.
IV/4 GPt 107/10-7 zo 17. decembra 2010 takto:
«V nadväznosti na môj list z 3. novembra, 2010 o potvrdení príjmu Vášho podania
z 25. októbra 2010 Vám oznamujem, že po oboznámení sa s vyžiadaným spisovým
materiálom má Vaše podanie charakter opakovaného podnetu podľa § 34 ods. 1 a nasl.
zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len zákon o prokuratúre). Na jeho vybavenie
je príslušná tunajšia prokuratúra, keďže Vaším prvým podnetom sa zaoberala Krajská
prokuratúra v P.
V intenciách citovaného ustanovenia som preskúmala vyšetrovací spis OR PZ, Úrad
justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície v P. sp. zn. ORP-120/1-OVK-PO-
2009, obsah dozorového spisu Okresnej prokuratúry P. sp. zn. 1 Pv 204/09 a obsah
dohľadového spisu Krajskej prokuratúry v P. sp. zn. 1/2 KPt 740/10 s cieľom zistiť, či Vaše
argumenty sú opodstatnené a vyžadujú obnovenie už ukončeného trestného stíhania.
Podstatou Vášho stručného opakovaného podnetu je Vaša nespokojnosť
s odôvodnením listu prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý prvý podnet odložil a zároveň
poukázal na existenciu dôvodov neprípustnosti trestného stíhania (§ 9 ods. 1 písm. a, d/ Tr.
poriadku).
V prvom rade konštatujem, že orgány činné v trestnom konaní v okrese P. na základe
Vášho trestného oznámenia viedli trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví
podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. decembra 2005, ktoré ukončili zastavením
trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku (uznesenie sp. zn. ORP-120/1-
OVK-PO-2009 z 10. mája 2009), pretože zistili konkrétne predpoklady pre vyvodenie
trestnoprávnej zodpovednosti voči osobám, ktoré mali vykonať nedobrovoľnú sterilizáciu Z.
K. v roku 1993. Primárnym dôvodom bola prítomnosť pochybností o tom, či skutočne ku
sterilizácii poškodenej Z. K. vôbec došlo. Vzhľadom k tomu, že sa tieto nepodarilo
zabezpečenými dôkazmi odstrániť, vyšetrovateľ rozhodol o zastavení trestného stíhania.
S rozhodnutím vyšetrovateľa sa plne stotožnila prokurátorka Okresnej prokuratúry
P., ktorá Vašu sťažnosť voči uzneseniu vyšetrovateľky (pod č. k. 1 Pv 204/09-24 z 3. júna
2009) zamietla ako nedôvodnú. Ani Váš podnet, podaný takmer po roku od právoplatnosti
rozhodnutia, nebol úspešný, keďže Krajská prokuratúra v P. (list č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z
26. augusta 2010), ako to bolo už vyššie uvedené, postup orgánov prípravného konania a
ich rozhodnutie posúdila ako zákonné a navyše poukázala na úmrtie operatéra MUDr. S. a
prípadné premlčanie trestného stíhania.
Z formálnoprávneho hľadiska som zistila, že krajská prokuratúra na základe Vášho
podania preverila Vaše námietky, pričom pred zaujatím stanoviska mala k dispozícii
nevyhnutný spisový materiál a o svojich zisteniach Vás informovala v zákonom stanovenej
lehote.
Aj z vecného hľadiska považujem vybavenie Vášho prvého podnetu za opodstatnené.
Orgány činné v trestnom konaní v rámci vyšetrovania, ktoré je upravené
v ustanoveniach § 199 až 210 Tr. poriadku, zabezpečili všetky potrebné dôkazy akceptujúc
najmä Vaše návrhy. V rámci prípravného konania boli zadokumentované dve verzie vzniku
neplodnosti Vašej klientky Z. K. Jednou z nich bolo vykonanie nezákonnej sterilizácie pri
druhom pôrode dňa 22. februára 1993 operátorkou MUDr. S. a druhou z nich ochorenie
pohlavných orgánov vo forme zlepenia abdominálnych ústí vajíčkovodov. V prospech prvej
alternatívy svedčí jediný dôkaz - „operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a
chorobe z 22. februára 1993“ spracovaná operatérom MUDr. S. Z jej obsahuje zrejmé, že
pri pôrode cisárskym rezom bola vzhľadom „na placentu akretu, ruptúra uteri imminens v
jazve urobená sterilizácia na tubách sec. Madlener“. Na druhej strane tento zdravotnícky
výkon (sterilizácia) nebol zaznamenaný v pôrodnej operačnej knihe, v pôrodopise, v
priebehu šestonedelia, v zázname o anestéze a ani v prepúšťacej správe. K rozsahu
operačného zákroku boli vypočutí asistent pri operácii MUDr. P. L. (v tom čase 26-ročný
lekár) a inštrumentárka K. M. Výsluch hlavnej operatérky MUDr. S. nebol vykonaný
z objektívnych dôvodov (jej úmrtie). Podľa výpovede MUDr. P. L. operatérka MUDr. S.
bežne robila zápisy z operácií až po ukončení operačných výkonov z celého dňa a nevylúčil,
že do operačnej vložky bolo omylom poznačené vykonanie sterilizácie. Podľa objektívnych
zistení znalca v predmetný deň (22. februára 1993) boli vykonané štyri pôrody cisárskym
rezom, počas jedného z nich i sterilizácia. MUDr. S. realizovala tri cisárske rezy
(poškodená Z. K. bola v poradí druhou pacientkou). Znalec vzhľadom na skutočnosť, že
prípadná sterilizácia poškodenej nebola uvedená vo všetkých zdravotníckych dokumentoch,
nedokázal jednoznačne potvrdiť vykonanie sterilizácie na tubách sec. Madlener. Nemohol
totiž vylúčiť, že u nej došlo k vytvoreniu zrastov, ktoré mohli spôsobiť nepriechodnosť
vajíčkovodov. Nakoniec zrasty boli u poškodenej zistené po otvorení brušnej dutiny pri
druhom pôrode. Konkrétne išlo o zrasty medzi močovým mechúrom, ktorý bol vyšitý veľmi
vysoko, do polovice uteru. Taktiež bola diagnostikovaná placenta accreta (veľmi ťažká
pôrodnícka komplikácia) predstavujúca hlboké upevnenie placenty cez endometrium a
myometrium. Verifikovanie, ktorá z týchto dvoch možností spôsobila u poškodenej stav, že
od roku 1993 neotehotnela, si podľa znalca žiada operačný zákrok (laparoskopicky a
chromopertubácia).
Bolo by nekorektné žiadať od Vašej klientky absolvovanie operácie z dôvodu
objasnenia skutkového stavu veci, keďže i v prípade potvrdenia vykonania jej sterilizácie
formou tubálnej ligácie, by trestnoprávna zodpovednosť konkrétnych fyzických osôb
nemohla byť objektívne vyvodená. Už prokurátor krajskej prokuratúry poukázal na dve
zákonné prekážky - jednak úmrtie operatérky a jednak premlčanie trestného stíhania.
Vyhodnotením skutkového a právneho stavu som tak dospela k záveru, že uznesenie
o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku je potrebné
akceptovať.
Zároveň si dovoľujem upriamiť Vašu pozornosť na to, že slovenský právny systém
neposkytuje ochranu pred zásahmi do práva na život či fyzickej integrity len
prostredníctvom prostriedkov trestnej povahy. V špecifickom kontexte lekárskych
nedbanlivostných konaním sa môže dotknuté osoby domáhať primeraných
občianskoprávnych sankcií, napr. náhrady škody. Trestné právo je tak potrebné vnímať ako
ultima ratio (prostriedok krajnej možnosti ochrany práva). Tiež možno zdôrazniť, že spôsob
vybavenia veci v trestnom konaní nie je prekážkou civilnej žaloby a ani neovplyvňuje
výsledok už začatého konania, resp. nebráni jej úspechu.
Vzhľadom k zisteným okolnostiam v danej trestnej veci, generálna prokuratúra,
nevzhliadla dôvody pre aplikáciu trestnoprávnych noriem a Váš opakovaný podnet ako
nedôvodný odkladá.
Zároveň Vás poučujem, že zákon o prokuratúre umožňuje podať najviac dva podnety
v tej istej veci. Tretí a ďalší podnet možno vybaviť ten vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ide o nevyhnutne potrebnú zákonom ustanovenú prekážku neobmedzeného počtu podnetov
rovnakého obsahu, ktorých vybavovanie nemôže viesť k inému výsledku. Vzhľadom k tomu,
že Vaše podanie z 25. októbra 2010 predstavovalo druhý podnet, je preskúmanie Vašich
podaní ohľadnej tej istej skutočnosti a v tom istom rozsahu (t. j. bez uvedenia nových
skutočností) zo strany orgánov prokuratúry ukončené. Tým nie je dotknuté Vaše právo
domáhať sa prehodnotenia postupu orgánov prípravného konania súdnymi orgánmi
(Ústavný súd Slovenskej republiky).»
Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru
(napr. IV. ÚS 155/07, IV. ÚS 274/09), podľa ktorej je (ústavný súd, pozn.) podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, pričom táto viazanosť
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany, prijmú
všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti
o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien, prístup
k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.
Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany,
prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach
týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na základe
rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte
a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im
umožnia uplatňovať tieto práva.
Podľa čl. 5 písm. e) iv) dohovoru o rasovej diskriminácii v súlade so základnými
povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu
a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na
rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo
etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práv hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne
zabezpečenie a sociálne služby.
Podľa čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii zmluvné štáty zabezpečia
prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné
slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za
akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie
alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).
Ústavný súd po posúdení sťažnosti dospel k týmto záverom:
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m.
II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi orgánov verejnej moci,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie je opravnou inštanciou
v systéme orgánov činných v trestnom konaní. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať (ani) orgány činné v trestnom konaní, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Cieľom uplatnenia jeho právomoci nie je primárne
preskúmavanie a posudzovanie skutkových a právnych záverov orgánov činných v trestnom
konaní, v tomto prípade krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry, ktoré rozhodovali
o opravnom prostriedku (podnete) sťažovateľky. Skutkové a právne závery orgánov činných
v trestnom konaní môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by účinky týchto záverov mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v záväznej
medzinárodnej zmluve, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie práva na
účinný prostriedok nápravy garantovaného čl. 13 dohovoru. Predpokladom vykonania
takejto kontroly ústavnej konformnosti rozhodnutia (prípisu) je však uplatnenie námietky
porušenia garancií spravodlivého súdneho alebo pred iným orgánom uskutočneného
(konania) procesu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takúto
námietku však sťažovateľka v podanej sťažnosti ani formálne, avšak ani obsahovo
neuplatnila.
1. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv hmotného charakteru
postupom krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry a ich prípismi [čl. 16 ods. 2, čl. 19
ods. 2 ústavy, čl. 3 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru
o diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) iv dohovoru o rasovej diskriminácii] z dôvodu, že
tieto orgány jej nevyhoveli v tom, že na základe ňou podaného trestného oznámenia
nezačali trestné stíhanie.
V súvislosti s tým ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru
(I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, II. ÚS 23/02, III. ÚS 198/03), podľa ktorej právo fyzickej osoby
na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného
oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho
nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd. Medzi označenými
základnými právami a postupom krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry a ich
prípismi neexistuje teda relevantná súvislosť, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že tieto ustanovenia majú
charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány
verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou
súčasťou rozhodovania ústavného súdu vo veci samej, a nie sú teda priamo aplikovateľné
orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (napr. I. ÚS 8/97,
III. ÚS 821/00, III. ÚS 51/08). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia základných práv a práv sťažovateľky bolo potrebné z tohto dôvodu
túto časť sťažnosti taktiež odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo mať
k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom. Podstatou
sťažnosti sťažovateľky sú námietky týkajúce sa skutkových záverov obsiahnutých
v napadnutom postupe a rozhodnutí (oznámení o odložení podnetu) krajskej prokuratúry
a generálnej prokuratúry.
Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný
prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajská prokuratúra a generálna prokuratúra ako
opravné inštancie v trestnom konaní sa podnetom sťažovateľky zaoberali v súlade
s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (§ 34 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z.)
a napadnuté rozhodnutia (prípisy) preskúmali. Obsahom práva na účinný opravný
prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave
sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu posúdil teda ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú aj
tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru.
Rovnako uvedená argumentácia platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej
sa porušenia čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii, ktorý možno vnímať ako špeciálne
ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku
nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou. Ústavný súd
preto posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj túto časť sťažnosti. Tieto závery ústavného súdu
korešpondujú s jeho doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 176/2010).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie finančného zadosťučinenia
a zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011