Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 178/2012
PDF · 268.97 KB
No categories available
II. ÚS 178/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 3765/2012, sp. zn. Rvp 3766/2012, sp. zn. Rvp
3767/2012, sp. zn. Rvp 3768/2012, sp. zn. Rvp 3769/2012, sp. zn. Rvp 3770/2012, sp. zn.
Rvp 3771/2012, sp. zn. Rvp 3772/2012, sp. zn. Rvp 3773/2012, sp. zn. Rvp 3774/2012, sp.
zn. Rvp 3775/2012, sp. zn. Rvp 3776/2012, sp. zn. Rvp 3777/2012, sp. zn. Rvp 3778/2012 a
sp. zn. Rvp 3779/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 333/2008 a jeho
uznesením z 20. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 332/2008 a jeho
uznesením z 20. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 335/2008 a jeho
uznesením z 20. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1256/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1116/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 577/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 512/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 511/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp zn. 8 Er 709/2009 a jeho
uznesením z 22. februára 2012, v konaní vedenom pod sp zn. 8 Er 114/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1318/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp zn. 8 Er 1365/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1367/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1368/2010 a jeho
uznesením z 21. februára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 431/2009 a jeho
uznesením z 22. februára 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3765/2012, sp. zn. Rvp
3766/2012, sp. zn. Rvp 3767/2012, sp. zn. Rvp 3768/2012, sp. zn. Rvp 3769/2012, sp. zn.
Rvp 3770/2012, sp. zn. Rvp 3771/2012, sp. zn. Rvp 3772/2012, sp. zn. Rvp 3773/2012, sp.
zn. Rvp 3774/2012, sp. zn. Rvp 3775/2012, sp. zn. Rvp 3776/2012, sp. zn. Rvp 3777/2012,
sp. zn. Rvp 3778/2012 a sp. zn. Rvp 3779/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3765/2012.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla
2012 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 333/2008 a jeho uznesením z 20. februára 2012, v
konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 332/2008 a jeho uznesením z 20. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 335/2008 a jeho uznesením z 20. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 1256/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 1116/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 577/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 512/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 511/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp zn. 8 Er 709/2009 a jeho uznesením z 22. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp zn. 8 Er 114/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 1318/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp zn. 8 Er 1365/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 1367/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 1368/2010 a jeho uznesením z 21. februára 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 431/2009 a jeho uznesením z 22. februára 2012 (ďalej len
„napadnuté uznesenia“ alebo „uznesenia“).
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľka v záujme vymoženia
svojich pohľadávok z úverových zmlúv, ktoré uzatvorila s dlžníkmi – fyzickými osobami
(ďalej len „povinní“), ktoré boli priznané vykonateľnými rozsudkami S. zriadeného S., a. s.,
podala súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej aj „súdny exekútor“) návrhy na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený
výkon rozhodnutí (exekúciu). V priebehu konania súdny exekútor plniac si povinnosť podľa
§ 30 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) oznámil okresnému
súdu skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie. Napadnutými
uzneseniami okresný súd ex offo vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora
zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučných konaní (oprávnenej), čo podľa
názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
3. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach napáda uvedené uznesenia okresného súdu,
ktorými okresný súd ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k ich vydaniu. Sťažovateľka uvádza, že
okresný súd porušil jej základné práva, a to konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené či. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»
4. V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie v označených exekučných
konaniach sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu uviedla:
«Napadnuté uznesenie Okresného súdu Kežmarok veľmi významnou mierou
ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom
exekúcie... Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní... ako aj samotné rozhodnutie
tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na
súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak
preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie:
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej
pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.
... postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní..., ako aj napadnutým uznesením
tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces
k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv a to spôsobom,
ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»
5. Sťažovateľka k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uvádza: „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“
6. Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka
odôvodnila tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala
byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že
všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným
exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom
konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné
zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR
a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
7. Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom
vyslovil porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté
uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal
sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov
konania.
II.
8. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
9. V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 3765/2012, sp. zn. Rvp 3766/2012, sp. zn. Rvp 3767/2012, sp. zn. Rvp 3768/2012,
sp. zn. Rvp 3769/2012, sp. zn. Rvp 3770/2012, sp. zn. Rvp 3771/2012, sp. zn.
Rvp 3772/2012, sp. zn. Rvp 3773/2012, sp. zn. Rvp 3774/2012, sp. zn. Rvp 3775/2012,
sp. zn. Rvp 3776/2012, sp. zn. Rvp 3777/2012, sp. zn. Rvp 3778/2012 a sp. zn.
Rvp 3779/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť
v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
14. Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
15. Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
16. Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
17. Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...
18. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
22. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
24. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami
okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K.
z výkonu exekúcie z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti vo vzťahu k sťažovateľke, boli
porušené jej základné práva podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa tvrdení
sťažovateľky okresný súd vydal svoje rozhodnutia bez aplikácie relevantnej právnej normy
a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnil. Napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok
sťažovateľky a k zníženiu jej majetku o náklady výkonu exekúcie zvoleným súdnym
exekútorom a v konaní mala mať sťažovateľka výrazné nevýhodné postavenie a
zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
25. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady
meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
27. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
28. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
29. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého
vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03,
30. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko
k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva
v tom, či okresný súd v súlade s ústavou aplikoval relevantnú právnu normu, keď samotnú
skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie
(hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá
vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti, považoval za dôvod na jeho vylúčenie
z vykonávania exekúcie.
31. Okresný súd v odôvodnení namietaných uznesení okrem iného uviedol:
„V priebehu konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť
vylúčený z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3
Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011
pod sp. zn. III. ÚS 322/2010.
Podľa ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
... Súdny exekútor oznámil, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako
radový zamestnanec v obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v tomto exekučnom
konaní v právnom postavení oprávneného.
... Nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z
§ 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu
v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, bude vykonávať nezávisle a nestranne v
zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti,
ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho
nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.
Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania
(v prejednávanej veci oprávneného) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie
podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku
povinný bezodkladne oznámiť súdu (II. časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k.
Podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku exekútor je povinný predložiť vec súdu
bezodkladne po tom. ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie
exekúcie, alebo čiastočné zastavenie exekúcie.
V zmysle posledne citovaného zákonného ustanovenia, rešpektujúc právny názor
Ústavného súdu SR, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania,
dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre
vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.“
32. Ústavný súd konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora
s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje
záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.
Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným
pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti
vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani
disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.
Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom
prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30
ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný
bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii
pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie
poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“), a to, že ,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež
javiť, že je poskytovaná“ (Delcourt v. Belgicko, rozsudok zo 17. januára 1970, sťažnosť
č. 2689/65, § 31).
33. Vzhľadom na už uvedené nemožno ani právne závery okresného súdu vyjadrené
v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných
ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou
garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
34. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
35. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným
spôsobom, keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal
preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti, poukazujúc pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011.
36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup
a uznesenie okresného súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Označené práva nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že
sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery
okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s
platnou právnou úpravou.
37. Ústavný súd tiež konštatuje, že obsahom základného práva na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04,
III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010).
38. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu
39. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním
mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
40. Nie je možné prisvedčiť námietke sťažovateľky, že vylúčením súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie došlo k reálnemu ohrozeniu jej majetku existujúceho v podobe
pohľadávky, resp. že ním bola zmarená finalizácia exekučnej činnosti vymožením jej
pohľadávky. V zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten exekútor,
ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie, to znamená, že
vykonanie exekúcie, resp. vymožiteľnosť pohľadávky oprávneného v konečnom dôsledku
nie sú limitované osobou konkrétneho exekútora.
41. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a uznesením okresného súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
42. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (napr. IV. ÚS 243/2011).
43. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia
dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je
účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru
(IV. ÚS 47/05).
44. Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného
v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného
vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája
s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na
spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd
v postupe a rozhodnutí okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie
zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu
absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením
označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a uznesením okresného
súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2012