Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 545/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na pokojné

užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 7. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

7. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 22. februára 2008

sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníčke (ďalej aj „povinná“) úver v sume

331,94 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj dojednanie, že v prípade omeškania

sa dlžníčky so splácaním dojednaných splátok sa úver stane okamžite splatný. Keďže

sa dlžníčka dostala pri splácaní jej poskytnutého úveru do omeškania, sťažovateľka

„zahájila rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a. s., ... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi

sťažovateľom a dlžníkom“. Rozhodnutie rozhodcovského súdu predložila sťažovateľka

exekútorovi ako exekučný titul, ktorý na základe tohto požiadal Okresný súd Revúca (ďalej

len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti

dlžníčke. Na základe okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal

10. februára 2009 exekučné konanie. Následne exekučný súd uznesením sp. zn.

z 8. júna 2010 exekučné konanie zastavil, pričom podľa sťažovateľky tak urobil „bez

akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu účastníkom konania

k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania“.

Okresný súd založil svoje rozhodnutie najmä na zistení, že zmluva o úvere

uzatvorená medzi sťažovateľkou a dlžníčkou neobsahovala všetky zákonom [zákon

č. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) účinný v rozhodnom čase]

predpísané obligatórne náležitosti, a to „konkrétne údaj o ročnej percentuálnej miere

nákladov a celkových nákladoch spotrebiteľa – povinnej spojených so spotrebiteľským

úverom“, pričom absencia tejto podstatnej náležitosti síce nemala za následok neplatnosť

zmluvy ako takej, ale v jej dôsledku veriteľ, t. j. sťažovateľka nemohla, resp. nemala právo

požadovať od dlžníčky úroky a poplatky z poskytnutého úveru (§ 4 ods. 3 zákona

o spotrebiteľských úveroch), ktoré jej rozhodcovským rozhodnutím, t. j. exekučným

titulom, boli priznané. Vzhľadom na uvedené okresný súd zastavil exekučné konanie v

zmysle o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví

výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom.

Proti predmetnému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. septembra 2010 tak, že rozhodnutie

okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne a právne správne potvrdil.

Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu rozhodnutím

krajského súdu bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru, pretože exekučné konanie bolo týmto rozhodnutím krajského súdu

definitívne zastavené bez toho, aby krajský súd zohľadnil, že okresný súd toto exekučné

konanie zastavil až po dodatočnom preskúmaní exekučného titulu, a to aj napriek tomu, že

ho najprv na základe tohto istého exekučného titulu odobril vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Podľa tvrdenia sťažovateľky rozhodnutím

krajského súdu došlo aj k zásahu do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného

konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť

porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z

účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a

legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v

tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a

možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ...

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať

majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)

zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna z

vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v

posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo

štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkrornno-právnej povahy. ...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že

zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa

názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom

sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že

prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť

to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky

vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,

že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,

podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.

Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako

veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,

ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1

Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že

exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a

pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-29 zo dňa 07. 09. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -29 zo dňa

07. 09. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 546,18 Eur (16 454,22 Sk), ktoré mu zaplatí

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 84,76 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 42,38

EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. septembra 2010, ktorým podľa

nej malo byť zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces tým, že krajský súd

verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa

sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej

vlastníckeho práva, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinnej, ktorý sťažovateľka

povinnej poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady

na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru

o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa

namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im

predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací; vec preskúmal v medziach

daných ustanovením bez nariadenia pojednávania v súlade

s ustanovením a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia

ods. 1 a 2 ako vecne správne potvrdil. ...

Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch,

zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú

percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským

úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy

o spotrebiteľskom úvere.

Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná,

ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal

čerpať alebo dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom

úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch).

V zmysle ustanovenia o rozhodcovskom

konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov

na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,

konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučne konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok

zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa citovaného ustanovenia odseku

2, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je

prípustný opravný prostriedok (§ 45 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že súd je povinný

dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie a to

v každom štádiu vedenia exekúcie (na návrh účastníka konania alebo; aj bez návrhu) a v

prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti

exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné

zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad na základe ktorého súdny

exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným

titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku a či subjekty, voči ktorému a v

prospech ktorého sa má exekúcia vykonať sú zhodné so subjektami označenými v

exekučnom titule; prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak

označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Keďže exekučným

titulom je rozhodcovské rozhodnutie, je nevyhnutné okrem ustanovení Exekučného poriadku

vychádzať aj z ustanovení o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o

rozhodcovskom konaní).

Návrhom na vykonanie exekúcie zo dna 20. 12. 2008 sa oprávnený domáhal

vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým

bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave spisovej značky: SR 07943/2008 zo

dňa 19. 08. 2008; ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 22. 09. 2008 a vykonateľnosť dňom

25. 09. 2008. Pokiaľ súd skúmal formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie,

predovšetkým spôsobilosť predmetného rozhodcovského rozsudku; ako exekučného titulu,

správne postupoval, pokiaľ nevychádzal len z obsahu predloženého rozsudku rozhodcu,

keďže predmetom rozhodcovského konania bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru

na základe Zmluvy o úvere č. 6740406 zo dňa 22. 02. 2008. Exekučný súd po preskúmaní

obsahu predmetnej zmluvy zistil, že nie sú splnené materiálne podmienky pre vedenie

exekúcie, pretože bolo vydané poverenie na vymoženie nároku, ktorý nie je súladný so

zákonom a následne exekúciu zastavil na základe takého právneho posúdenia, ako je v

odôvodnení uznesenia uvedené.

Odvolateľ v odvolaní polemizuje o správnosti právneho posúdenia Zmluvy o úvere

č. 6740406, ktorou oprávnený poskytol povinnej úver v sume 10 000,- Sk, ako

spotrebiteľského úveru a tým aj podriadenie sa tohto zmluvného vzťahu pod režim upravený

ustanoveniami o spotrebiteľských úveroch. Európska únia venuje

problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V snahe deklarovať potrebu

regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada BÚ prijala smernicu

87/102/EHS, ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných

služieb ponúkaných na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej

podoby v rokoch 1990 a 1998 (90/88/ES a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EU

bol u nás prijatý o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov (ďalej Zákon o spotrebiteľských úveroch). Zákon spotrebiteľský úver

definuje ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy

o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej

forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa šíriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a

uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. a/ a b/ zákona) V

právnom poriadku Slovenskej je úverová zmluva upravená v , ktorý

možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo

podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v

prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo

povolania a vo vzťahu k má účinky normy lex specialis. Popri tejto

špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v

ustanovení . Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený

medzi oprávneným a povinnou Zmluvou o úvere č. 6740406 zo dňa 22. 02. 2008, od ktorej

sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať i

ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv

spotrebiteľa a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa, ustanovení

. Z predloženej zmluvy o úvere je bezo sporu zrejmé, že sa v

predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky

spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia a a

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou

úpravou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto

zákona. Zákon upravuje podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených

s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2

Zákona o spotrebiteľských úveroch. Pod sankciou neplatnosti stanovuje požiadavku

písomnej formy, ktorá vyplýva z nutnosti nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch.

Okrem všeobecných náležitostí musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať náležitosti

uvedené v odseku 2 ustanovenia § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Musí teda zahŕňať

okrem iných presne špecifikovaných náležitosti takejto zmluvy aj ročnú percentuálnu mieru

nákladov (RPMN), podmienky závislé od objektívnych skutočnosti, pri ktorých splnení môže

byť upravená RPMN a výpočet zvýšených nákladov ktoré neboli zahrnuté do výpočtu RPMN

(vrátane spôsobu výpočtu). Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) by na jednej

strane mala obsahovať všetky splátky úveru a poplatky spojené s poskytnutím úveru voči

hodnote poskytnutých finančných prostriedkov prepočítaných na obdobie jedného roka.

Účelom nutnosti uvedenia RPMN bolo umožňovať jednoduché porovnanie nákladov na

spotrebiteľský úver. RPMN tak patri medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný

poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru, pretože ročná percentuálna

miera nákladov je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, ktorá zohľadňuje nie

len úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania.

Absenciu niektorej z náležitosti uvedenej v § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských

úveroch zákon nesankcionuje neplatnosťou. Výslovne ju považuje za platnú za predpokladu,

ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal

čerpať, alebo bol na jej základe dodaný tovar alebo poskytnutá služba (§ 4 ods. 3 zákona).

Súčasne však zákon pri absencii niektorých náležitosti taxatívne vymedzených v ustanovení

§ 4 ods. 2 poskytuje spotrebiteľovi špecifickú ochranu. Ak nie je ročná percentuálna miera

nákladov uvedená v zmluve, spotrebiteľský over sa považuje za bezúročný u bez poplatkov.

Exekučný súd preto právne správne posúdil vec, keď v uznesení konštatoval, že exekučný

titul - predložený rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom v

Bratislave č. k. SR 07943/08 zo dňa 19. 08. 2008. zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je

právom nedovolené, pretože na plnenie v takom rozsahu, ako sa návrhom na vykonanie

exekúcie oprávnený domáha, nemá zákonný nárok. Potom aj konštatovanie, že zmluvné

strany si dohodli neprimerane vysoké úroky z omeškania ako sankciu spojenú s nesplnením

si zmluvných povinností v rozsahu 0,25 % denne, zodpovedajúcu 91,25 % - nemu úroku z

omeškania ročne, čo možno hodnotiť ako neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53

ods. 4 písm. k/ , je už len ako dôvod navyše podporujúci záver

o nezákonnosti uplatneného plnenia.

V danom prípade možno polom zhrnúť, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a napriek tomu poplatky a úroky

dohodnuté boli, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom

nedovoleným. Správny bol potom záver, keď exekučný súd nezákonne vcedenú exekúciu

podľa ustanovenia § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil.“

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa

krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie

o zastavení exekučného konania založil podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len

„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu

z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž

exekučný titul, ktorým bolo v tomto prípade rozhodnutie rozhodcovského súdu zaväzovalo

povinnú dlžníčku k neprípustnému, resp. k nezákonnému plneniu.

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní

proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním

exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení

daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval

exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že

exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného

titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného

konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery

krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným

súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,

odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41

ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v rozhodnom znení

na inom mieste než v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo

exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka zrejme

dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemá

už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na základe ktorého bolo

toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé

ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda

v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení

exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom

zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už

začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od

preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne

zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný

titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],

alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je

podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak

v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne

zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú

exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3

Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im

exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom

exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1

Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával

o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom

hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru

ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska

príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako

to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu,

nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne

znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla

povinnej, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky

(napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým

aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010