Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 301/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. Z., T., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48

uznesením Okresného súdu Trnava č. k. -138

z 11. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -154

z 9. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2011 doručená sťažnosť Mgr. M. Z., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv zaručených v a

uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -138

z 11. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-154 z 9. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

v procesnom postavení žalovanej, v ktorom sa E. C., B. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala

určenia, že bola spolužijúcou osobou nebohého M. V., naposledy bytom T. (ďalej len

„poručiteľ“). Žalobkyňa svoje dedičské právo uplatnila v prebiehajúcom dedičskom konaní

po poručiteľovi vedenom okresným súdom pod sp. zn. (ďalej len „dedičské

konanie“). V dedičskom konaní sťažovateľka ako zákonná dedička v tretej dedičskej

skupine poprela skutočnosť, že žalobkyňa spĺňa zákonné podmienky na určenie, že bola

spolužijúcou osobou poručiteľa, čo by zakladalo jej právo dediť. Keďže dedičské právo

žalobkyne sa javilo ako menej pravdepodobné, bola odkázaná v zmysle ustanovenia § 175k

ods. 2 (ďalej len „OSP“) uplatniť si svoje dedičské právo

žalobou, čo žalobkyňa využila, a 7. novembra 2008 podala okresnému súdu žalobu

o určenie, že bola spolužijúcou osobou nebohého poručiteľa. Okresný súd vo veci rozhodol

rozsudkom č. k. -127 z 2. júna 2010 tak, že žalobu zamietol.

V súdnom konaní si úspešná sťažovateľka podaním zo 17. mája 2010 uplatnila trovy

konania v celkovej sume 7 166,43 € pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume

6 910,22 € s DPH (za vykonanie 11 úkonov právnej služby) a náhrady cestovných

výdavkov v sume 256,21 €. Pri vyčíslení trov konania právna zástupkyňa sťažovateľky

vychádzala v súlade s ustanovením § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) „zo sumy 63 326,60

EUR, ktorej sume zodpovedá ½-ica dedičstva po poručiteľovi..., ktorého sa navrhovateľka...

v tomto súdnom konaní ako druhá dedička domáhala, a ktorá suma predstavuje peniazmi

vyčísliteľnú hodnotu sporu, v ktorom sa riešil nárok na tento podiel z dedičstva“. Okresný

súd o náhrade trov konania rozhodol uznesením z 11. augusta 2010 tak, že zaviazal

žalobkyňu zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 994,07 € a štátu náhradu trov

konania v sume 28,16 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Okresný súd pri výpočte

trov právneho zastúpenia vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého ak

nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami, základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna trinástina výpočtového základu.

Proti uzneseniu okresného súdu o náhrade trov konania podala sťažovateľka

odvolanie vo výroku, ktorý sa týkal zaplatenia sumy 994,07 €. Sťažovateľka nesúhlasila

s právnym záverom okresného súdu, ktorý pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal z

§ 11 ods. 1 vyhlášky. Napadnuté rozhodnutie sťažovateľka považovala za nepreskúmateľné

a nezrozumiteľné pre neexistenciu odôvodnenia pre postup podľa § 11 ods. 1 vyhlášky.

Krajský súd svojím uznesením č. k. -154 z 9. novembra 2010 odvolaním

napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:

„Odôvodnenie rozhodnutia porušovateľa v 2/ rade (okresného súdu, pozn.) je

nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, vychádzajúce len z odvolávania sa na jednotlivé právne

normy a síce - najmä ust. vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb, ktoré súd v odôvodnení iba cituje. ...Súd v stručnom

odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neuvádza dôvody, prečo pri výpočte trov právneho

zastúpenia aplikoval práve tieto normy – t. z. nevysvetlil, akými právnymi úvahami sa riadil

pri jej použití a tiež ako obsah právnej normy, ktorú na daný prípad aplikoval,

interpretoval. Porušovateľ v 2/rade vo svojom napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol ani

dôvod, pre ktorý sťažovateľke nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške, ako

bola vyčíslená písomným podaním zo dňa 17.5.2010, a ani sa s argumentami sťažovateľky

v ňom uvedenými, nevysporiadal. ... Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je tiež jasné,

o aké konkrétne ustanovenia právneho predpisu - vyhlášky č. pri svojom

rozhodovaní sa opieral a pri vyčísľovaní trov právneho zastúpenia, vychádzal. ...

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv. Takýmto právom je i právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia. ...

Sťažovateľka... vidí porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces... v tom, že

všeobecné súdy pri výklade a aplikácií zákonných predpisov, ktorým SR zveruje

úpravu súdneho konania, sa natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že zásadne

popreli ich účel a význam. ...

Predmetom súdneho konania na súde prvého stupňa... bolo... určenie, že

navrhovateľka E. C. bolo spolužijúcou osobou nebohého poručiteľa M. V., čím

navrhovateľka sledovala priznanie svojho dedičského práva dediť 1/2-icu dedičstva po

poručiteľovi, poukazujúc na ust. . ... Už teda z tohto

samotného návrhu jednoznačne a neomylne vyplýva úmysel a cieľ navrhovateľky E. C.

sledovaný v predmetnom súdnom konaní - domáhanie sa svojho konkrétneho práva -

dedičského práva, čím je získanie konkrétnej majetkovej hodnoty ( 1/2-ica dedičstva po

poručiteľovi zodpovedá sume vo výške 63.326,60 EUR), a nie len púhe určenie, že

s nebohým poručiteľom M. V. bola spolužijúcou osobou.

Aj zo samotného ust. vyplýva, že

riešenie sporných skutočností je dané do súvisu s dedičským právom a na riešenie tohto

práva je odkázaný ten dedič, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné t.j.

aby si svoje právo uplatnil na súde. ...

Platná právna úprava, podľa ktorej sa... dedičstvo nadobúda už smrťou poručiteľa...,

považuje za dediča (vlastníka majetku poručiteľa) tú osobu, ktorej svedčí právny dôvod

dedenia a ktorá sa stala subjektom dedičského práva už na základe uvedenej objektívnej

skutočnosti. Predmetné prvostupňové súdne konanie bolo vyvolané vlastným dedičským

konaním v zmysle ust. . Ak by navrhovateľka

E. C. preukázala, že je osobou, ktorej v dôsledku smrti poručiteľa svedčí právny dôvod t.j.

dedičský titul a dedičské právo, ktoré bolo predmetom tohto konania, získala by majetkový

prospech vyjadriteľný v peniazoch; v tomto konaní súd rozhodoval o tom, či navrhovateľka

je alebo nie je dedičkou po poručiteľovi t.j. či sa stala alebo nestala smrťou poručiteľa

jedným z vlastníkov resp. spoluvlastníkov majetku tvoriaceho predmet dedičstva.

Podľa názoru sťažovateľky bolo hodnota predmetného súdneho konania zrejmá

a daná hodnotou 1/2-ice dedičstva po poručiteľovi M. V., ktorého dedičského podielu sa

v konečnom dôsledku navrhovateľka E. C. domáhala. ... Preto aj právna zástupkyňa

sťažovateľky pri svojom vyčíslení trov právneho zastúpenia zo dňa 17.5.2010 vychádzala

z hodnoty polovice dedičstva po poručiteľovi a svoj výpočet vykonala v súlade s ust. § 9

ods. 1 vyhlášky č.

Porušovateľ v 2/ a rovnako aj v 1/ rade pri svojom rozhodovaní vyššie uvedené

skutočnosti (skutočnú hodnotu predmetu súdneho konania) prehliadali, v dôsledku čoho

vyvodili právne závery zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie základného práva

a slobody sťažovateľky.

... porušovateľ v 1/ rade... svojím rozhodnutím zo dňa 9.11.2010, č.k. 24Co

394/2010-154 napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil a svoje rozhodnutie

zdôvodnil absenciou ust. vyhlášky č. vo vyhláške č. ,

čo je podľa názoru sťažovateľky absolútne neakceptovateľným spôsobom výkladu a

aplikácie práva. Založiť rozhodnutie na nedostatku výslovnej právnej úpravy na mieste, kde

možno bež ťažkostí aplikovať právne predpisy riadnym a preskúmateľným spôsobom, je

neakceptovateľné. ...

Sťažovateľka je toho názoru, že postupom porušovateľa v 1/ a v 2/ rade bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1 SR,

ktorého obsahom je nepochybne nárok na náhradu trov konania, ktorý nárok jej mal byť

uplatnený a priznaný v súlade s článkom 46 ods. 4 v spojení s Článkom 51 ods. 1

SR, keďže sú splnené zákonné predpoklady na ich priznanie. Tým, že porušovateľ v 1/ a 2/

rade aplikovali pri vyčísľovaní trov právneho zastúpenia nesprávne ustanovenie právneho

predpisu, bola sťažovateľka na svojich právach poškodená.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Krajský súd v Trnave ako porušovateľ v 1/ rade uznesením zo dňa 9.11.2010, č.k.

-154 porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa článku

46 ods. 1, článku 47 a článku 48 ako súčasť širšieho ústavného

práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Okresný súd Trnava ako porušovateľ v 2/rade uznesením zo dňa 11.8.2010, č.k.

-138 porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa článku 46

ods. 1, článku 47 a článku 48 ako súčasť širšieho ústavného

práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Uznesenie porušovateľa v 1/ rade - Krajského súdu v Trnave zo dňa 9.11.2010, č.k.

-154 a uznesenie porušovateľa v 2/ rade - Okresného súdu Trnava zo dňa

11.8.2010, č.k. -138 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie

porušovateľovi v 2/ rade - Okresnému súdu Trnava.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľke nahradiť trovy právneho

zastúpenia vo výške 314,18 EUR /za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia,

podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. vyhlášky ... /,

ktoré sú povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej

právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so sídlom: B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky

zaručených v , a uznesením okresného súdu č. k.

-138 z 11. augusta 2010 a uznesením krajského súdu č. k.

154 z 9. novembra 2010.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -138 z 11. augusta 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to

vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka aj

využila, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský

súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

2. Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základných práv zaručených

, a uznesením krajského súdu č. k. -154

z 9. novembra 2010, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o náhrade

trov konania, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

zaručeného spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom krajského súdu

vysloveným v namietanom rozhodnutí, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného

súdu o náhrade trov konania, keď sa pri vyčíslení trov právneho zastúpenia sťažovateľky

stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky. Podľa názoru sťažovateľky krajský

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov natoľko odchýlil od ich znenia, že

zásadne poprel ich účel a význam. Sťažovateľka preto považuje právny záver krajského

súdu vyslovený v namietanom rozhodnutí za arbitrárny. V odôvodnení namietaného

rozhodnutia sa tiež krajský súd nedostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami

sťažovateľky.

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či právny názor vyslovený v uznesení

krajského súdu č. k. -154 z 9. novembra 2010 je z ústavného hľadiska

udržateľný a akceptovateľný. Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol:

«... Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti

za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu.

Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní

o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu,

resp. neúspechu účastníka konania. Kritérium pre priznanie nároku na náhradu trov

konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného.

V konaní nebolo sporné, a to na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu

v Trnave, č. k. -127, zo dňa 2.6.2010, že odporkyňa bola v konaní v celom

rozsahu úspešná a preto nebolo pochýb o tom, že navrhovateľka je povinná jej trovy

konania uhradiť v celom rozsahu. Išlo o trovy právneho zastúpenia, ktoré právna

zástupkyňa odporkyne svojím podaním zo dňa 17.5.2010 (č. 1. 120) vyčíslila celkom na

sumu 7.166,43 Eur, čo v prepočte predstavuje 215.895,87 Sk. Z vyčíslenia trov právneho

zastúpenia je zrejmé, že právna zástupkyňa odporkyne vychádzala z hodnoty dedičstva

3.815.554 Sk,-pričom polovica tejto hodnoty predstavuje 1.907.777 Sk, Čo právna

zástupkyňa odporkyne považovala za hodnotu sporu, v ktorom sa rieši nárok na tento podiel

z dedičstva.

Naopak z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že vychádzal

z vyhlášky č. a vzhľadom na charakter žaloby „určenie, že

navrhovateľka bola spolužijúcou osobou nebohého M. V., zomrelého...“ vychádzal z toho,

že v danom prípade nie je možné vyjadriť hodnotu veci, alebo práva v peniazoch a preto

vychádzal pri oceňovaní úkonu advokátky z jednej trinástiny výpočtového základu, ktorý bol

v r. 2008 - 48,63 Eur za úkon, v roku 2009 - 53,49 Eur za úkon a v roku 2010 - 55,49 Eur za

úkon.

Vzhľadom na vyššie uvedené rozporné právne prístupy súdu prvého stupňa

a odporkyne pri posudzovaní hodnoty sporu bolo teda úlohou odvolacieho súdu právne

ustáliť, ktorý z vyššie uvedených právnych výkladov je správny.

Pokiaľ sa týka odvolacieho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je

nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, lebo nebolo dostatočne odôvodnené, sa odvolací súd

s ním nestotožnil, lebo prvostupňový súd jednoznačne vo svojom odôvodnení citoval

ustanovenie zákona, z ktorého vychádzal pri posudzovaní sporu a to § 11 ods. 1 vyhlášky

č. 655/2004, lebo išlo o určovaciu žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala, že bola

spolužijúcou osobou nebohého brata odporkyne, t. j. M. V., zomrelého... Z týchto dôvodov

preto nemohol byť naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) a b).

Pokiaľ sa týka správnosti právneho posúdenia odvolací súd považuje za potrebné

uviesť nasledovné.

Právna zástupkyňa odporkyne bola splnomocnená na zastupovanie odporkyne na

základe plnej moci zo dňa 6.12.2008. Teda za účinnosti vyhlášky č. 655/2004 o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Problém posudzovania hodnoty

sporu pri určovacích žalobách pretrváva už niekoľko rokov a doteraz nie je uspokojivo

vyriešený. Tento problém nastolilo znenie vyhlášky č. , ktorá

platila a bola účinná do 1.1.2005.

Podľa vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytnutie právnych služieb vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych

úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, patrí základná

sadzba tarifnej odmeny určená podľa ods. 1 z hodnoty tejto veci, práva, alebo výšky tohto

plnenia.

Na základe tejto právnej úpravy pred 1.1.2005 sa pri určovacích žalobách, alebo

žalobách, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, vychádzalo z hodnoty veci, ktorej

sa určenie malo týkať alebo určiť, či tu právny vzťah alebo právo je. Od 1.1.2005 však

nadobudla účinnosť o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb a v tejto vyhláške už absentuje ustanovenie, že vo veciach

určenia platnosti, alebo neplatnosti právnych úkonov, ak je ich predmetom vec, právo,

alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty

tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia, ako to explicitne upravovalo ust. § 13 ods. 7

predchádzajúcej vyhlášky č. za účinnosti ktorej bolo potrebné trovy

právneho zastúpenia priznať z vychádzajúc z hodnoty práva (viď v tomto smere aj

rozhodnutie Krajského súdu Košice z 18.11.2008).

Za súčasnej právnej úpravy je možné postupovať len podľa § 9 ods. 1 vyhlášky

č. , že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci

alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci

vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Alebo potom podľa § 11 ods. 1 vyhláška

č. 655/2004, že základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je jedna

trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť

v peniazoch, alebo ak ju možno zistiť len s nepomemými ťažkosťami.

a ods.l vyhlášky č. nahradili predchádzajúcu právnu

úpravu v § 13 ods. . V § 9 ods. 1 už nie je zmienka o žalobách vo

veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu

právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, čím zákonodarca zjavne prejavil úmysel vyriešiť

problémy právnej praxe, ktoré ust. vyhlášky č. prinášalo. Súčasný

§ 9 ods. 1 explicitnejšie hovorí, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa

tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,

ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Naproti tomu § 11 ods.1

hovorí o výške základnej sadzby v sporoch, kde nie je možné hodnotu veci, alebo

uplatneného práva vyjadriť v peniazoch.

Na záver je možné konštatovať, že v spore prebiehajúcom na základe odvolania na

Krajskom súde v Trnave ohľadne trov bola predmetom meritórneho konania žaloba, ktorou

sa navrhovateľka domáhala len určenia, že bola spolužijúcou osobou nebohého poručiteľa

M. V. ... Takže zjavne aj v tomto prípade nemožno vychádzať z hodnoty veci alebo druhu

veci alebo práva. Ide totiž o hodnotu, ktorú nie je možné vyjadriť v peniazoch. Výklad

odporkyne, resp. jej právnej zástupkyne, že navrhovateľka by v prípade úspechu určovacej

žaloby sa do budúcna stala spoludedičkou, resp. vlastníčkou polovice dedičstva, ktoré sa dá

vyjadriť v peniazoch (pričom v predstihu prejudikuje rozhodnutie notára) a z takejto

hodnoty úkonu treba v občianskoprávnom konaní pri určujúcej žalobe vychádzať,

nepovažoval odvolací súd za súladný so zámerom zákonodarcu, zároveň ho považoval za

nesúladný s aktuálnou judikatúrou a tento výklad podľa názoru odvolacieho súdu je

účelový, sledujúci zámer zvýšiť hodnotu úkonov advokáta v určovacej žalobe, ktorou sa

navrhovateľka domáhala len určenia, že žila s nebohým pred jeho smrťou v spoločnej

domácnosti.»

V odôvodnení namietaného rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol

výstižné dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti

o náhrade trov konania potvrdil. Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu.

Na doplnenie správnosti právneho záveru krajského súdu vysloveného v namietanom

rozhodnutí ústavný súd uvádza, že hodnota (dedičského) práva, resp. hodnota dedičstva,

ktorá by v konečnom dôsledku pripadla žalobkyni, ak by sa úspešne dovolala svojho

dedičského práva, nebola v čase konania zrejmá. Tá by vyplynula až zo samotného

meritórneho rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní, teda z osvedčenia notára, prípadne

z uznesenia súdu o dedičstve. Z právnej úpravy dedičského práva totiž vyplýva, že v prípade

viacerých dedičov je vždy možnosť vyporiadať dedičstvo dohodou podľa § 482

. Len v prípade, ak k dohode nedôjde, resp. dohodu súd neschváli,

dôjde k vyporiadaniu dedičov podľa ich dedičských podielov. Aj v tomto prípade môže byť

obsah rozhodnutia o potvrdení dedičstva podľa dedičských podielov korigovaný prípadným

započítaním bezplatne nadobudnutého majetku na dedičský podiel (§ 484 Občianskeho

zákonníka). Aj keď osvedčenia, ako aj právoplatné uznesenia o dedičstve majú iba

deklaratórnu povahu, pretože k nadobudnutiu dedičstva dochádza ipso iure smrťou

poručiteľa, je nimi bezpečne ustálené, na ktorého z dedičov prešiel poručiteľov majetok,

resp. ako sa dedičia medzi sebou vyporiadali.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 22. februára 2008 (nepublikovaný rozsudok dostupný na stránke www.nssr.gov.sk)

uviedol: „Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri

nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí

byť súdom prejednané a rozhodnuté... . Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo

o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V čase

od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným

rozhodnutím súdu (, , a ) nie je isté, s akým výsledkom sa konanie

o dedičstve skončí, najmä kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané

dedičstvo medzi viacerých dedičov. ...“

Krajský súd preto správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri

rozhodovaní o trovách konania nebolo možné vychádzať z hodnoty (dedičského) práva,

keďže tá je deklarovaná až právoplatným uznesením o dedičstve, resp. osvedčením

o dedičstve vydaným notárom ako súdnym komisárom.

Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie namietaným rozhodnutím

krajského súdu bolo potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základných práv podľa čl. 47

a uznesením krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka aj

napriek svojmu kvalifikovanému právnemu zastúpeniu v sťažnosti neodôvodnila, v čom

vidí porušenie uvedených článkov , resp. porušenie ktorých atribútov označených

práv namieta, a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť

sťažnosti v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti

medzi označenými základnými právami na jednej strane a namietaným rozhodnutím na

strane druhej (m. m. , , , ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011