Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 322/2010
PDF · 167.15 KB
No categories available
II. ÚS 322/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť D. Č., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 200/2009
z 30. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca
2010 doručená sťažnosť D. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 1 Cdo
200/2009 z 30. novembra 2009.
2. Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako
žalobca podal 30. júla 2004 žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti.
Okresný súd Košice I (ďalej aj „prvostupňový súd“) rozsudkom č. k. 15 C 290/2004-154
z 18. júla 2008 pripustil zmenu žalobného návrhu, žalobu zamietol a rozhodol o trovách
konania. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Co 356/2008 z 28. apríla 2009 tak,
že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby, vo výroku
o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu a vo výroku o trovách konania a odmietol
odvolanie proti výroku o pripustení zmeny žaloby. Proti rozhodnutiu krajského súdu
sp. zn. 3 Co 356/2008 z 28. apríla 2009 podal sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok –
dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 200/2009 z 30. novembra 2009 dovolanie
sťažovateľa odmietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že napadnutým „uznesením odporcu (najvyššieho
súdu, pozn.) sp. zn. 1 Cdo 200/2009 zo dňa 30. 11. 2009 bolo porušené jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky“.
4. Zo sťažnosti vyplýva, že dôvodom namietaného porušenia označených práv je
skutočnosť, že odporca sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o tom, že právny
názor odvolacieho súdu a dôvod neuznania sťažovateľom namietanej vady právneho úkonu
sa nenachádza v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu a je novou skutočnosťou,
o ktorej sa sťažovateľ dozvedel až z potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu,
ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť, čím mu bola odvolacím súdom odňatá možnosť
konať pred súdom.
5. Podľa názoru sťažovateľa novou skutočnosťou, o ktorej sa dozvedel až
z potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť,
je časť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorej zaujal právny názor
k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy.
6. Podľa názoru sťažovateľa odporca tým, že odmietol podané dovolanie, porušil
jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
dohovoru. Uvedené právo podľa názoru sťažovateľa nemožno účastníkovi konania odňať
ani ho obísť takým spôsobom, že sa účastník konania s novým právnym názorom súdu
oboznamuje v rozsudku, proti ktorému už nemôže podať opravný prostriedok. Sťažovateľ
namieta, že k takémuto právnemu názoru dovolacieho súdu vyjadrenému až v rozsudku
o dovolaní sa nemohol skôr vyjadriť.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta
Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Cdo 200/2009,
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 200/2009 zo dňa 30. 11. 2009 a vracia vec Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
1. Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľa sa týka len časti odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorej zaujal právny názor k námietkam sťažovateľa
týkajúcim sa namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy, nie samotného výroku.
2. Sťažovateľ tvrdí, že odporca sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že právny
názor odvolacieho súdu a dôvod neuznania ním namietanej vady právneho úkonu
sa nenachádza v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu a je novou skutočnosťou,
o ktorej sa sťažovateľ dozvedel až z potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu a nemal
možnosť sa k nemu vyjadriť, čím mu mala byť odvolacím súdom odňatá možnosť konať
pred súdom. Sťažovateľ už v podanom dovolaní namietal odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu vo vzťahu k namietaným nedostatkom kúpnej zmluvy.
3. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
4. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,
že preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané
rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
5. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
6. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom
úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania (IV. ÚS 329/04).
7. Ústavný súd sa venoval preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu.
8. Rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 290/2004-154 z 18. júla 2008, ktorým
prvostupňový súd pripustil zmenu žalobného návrhu, žalobu zamietol a rozhodol o trovách
konania, bol založený predovšetkým na dôvode, že na strane žalobcu nebol daný naliehavý
právny záujem. Zo spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ namietal vady právneho
úkonu (kúpnej zmluvy) už na pojednávaní prvostupňového súdu 16. júla 2008. Sťažovateľ
namietal nedostatky kúpnej zmluvy aj v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu
č. k. 15 C 290/2004-154 z 18. júla 2008, ktoré bolo podané 11. augusta 2008. Účastníci
konania súhlasili s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.
9. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 356/2008 z 28. apríla 2009, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa, bol založený predovšetkým na dôvode nedostatku
naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľa ako žalobcu. Z obsahu rozhodnutia
odvolacieho súdu sp. zn. 3 Co 356/2008 z 28. apríla 2009 vyplýva, že odvolací súd založil
svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí
žalobného návrhu, na nosnom dôvode nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane
žalobcu (sťažovateľa) v konaní o určovanej žalobe podobne, ako vec posúdil aj súd prvého
stupňa. V odôvodnení nad rámec uvedeného dôvodu vyjadril krajský súd aj svoj právny
názor k namietaným nedostatkom kúpnej zmluvy. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje,
že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ani iného právneho predpisu v právnom
systéme Slovenskej republiky nebránia všeobecnému súdu vyjadriť svoj právny názor
k predmetu konania aj nad rámec racio decidendi odôvodnenia rozhodnutia.
10. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 200/2009 z 30. novembra 2009 bolo
dovolanie sťažovateľa odmietnuté z dôvodu, že podané dovolanie nebolo v zmysle § 238
Občianskeho súdneho poriadku procesne prípustné. Dovolací súd sa vyjadril aj k námietkam
sťažovateľa, že ako žalobca sa nemal možnosť v konaní vyjadriť, že záver odvolacieho súdu
o tom, že ku kúpnej zmluve sú pripojené nejaké dokumenty, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Dovolací súd konštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci mal
žalobca možnosť vyjadriť sa v konaní už pred prvostupňovým súdom. Konštatoval tiež,
že prvostupňový súd vo veci nariadil pojednávanie a vypočul účastníkov konania, čím bolo
žalobcovi umožnené vyjadriť sa vo veci a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd uviedol, že nejde ani o tzv. prekvapujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré
by zakladalo vadu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keďže odvolací súd
potvrdzujúci rozsudok odôvodnil nedostatkom naliehavého právneho záujmu zhodne
ako súd prvého stupňa.
11. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu nie je
svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania
sťažovateľa. V rozhodnutí dovolacieho súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci
a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Dovolací súd sa s námietkami
sťažovateľa ústavne súladným spôsobom vysporiadal.
12. Je potrebné konštatovať, že materiálne právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a základné právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozhodnutím dovolacieho súdu v predmetnej veci nemohlo byť označeným
uznesením dovolacieho súdu porušené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje
na skutočnosti uvedené v uznesení dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 200/2009
z 30. novembra 2009, a to predovšetkým na skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu
nemožno považovať za tzv. prekvapujúce rozhodnutie, ktoré by bolo založené
na rozhodujúcich právnych dôvodoch odlišných od tých, na ktorých bolo založené
rozhodnutie súdu prvého stupňa, to platí aj na ďalšie namietané vady. Ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa v konaní už pred prvostupňovým súdom.
13. Ústavný súd konštatuje, že posúdenie zákonných dôvodov prípustnosti dovolania
najvyšším súdom v súvislosti s preskúmaním právneho názoru odvolacieho súdu
vyjadreného ako obiter dictum odôvodnenia jeho rozhodnutia pri zohľadnení skutočnosti,
ktorá bola pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúca (nedostatok naliehavého právneho
záujmu pri určovacej žalobe), v napadnutom rozhodnutí dovolacieho súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti alebo vnútorných rozporov.
14. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
ústavný súd nerozhodoval.
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010