Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 25/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a 2 a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -86 z 29. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „ústava) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -86

z 29. septembra 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplynulo, že sťažovateľka je

účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. v procesnom postavení žalovanej, predmetom ktorého je nárok M. P., Š.

(ďalej len „žalobca“), na ochranu osobnosti spojený s náhradou nemajetkovej ujmy.

Na návrh žalobcu okresný súd uznesením č. k. -62 z 8. apríla 2011 zaviazal

sťažovateľku, «aby súdu k č.k.2C/39/2011 doručila v lehote 10 dní od doručenia tohto

rozhodnutia na dátovom nosiči reportáž odvysielanú v televízii... v relácii... dňa 23.09.2010

s názvom „Futbalista podozrivý omylom?“ a to v celom jej znení vrátane troch zobrazení

podobizní, ktoré boli zobrazené v predmetnej reportáži; v dvoch vyhotoveniach.». Proti

predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila nesprávnym

právnym posúdením veci okresným súdom, ktorý „aplikoval síce správnu právnu normu,

ale jej obsah interpretoval nesprávne“. Podľa sťažovateľky

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) ukladá v § 16 ods. 3

písm. l) vysielateľovi televíznej programovej služby a poskytovateľovi audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie uchovávať súvislé záznamy z vysielania len po dobu 45 dní

odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite. Sťažovateľka tiež poukázala na § 69 ods. 2

písm. b) o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským

právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“), ktorý

ukladá vysielateľovi povinnosť, ak záznam z vysielania nemá výnimočnú dokumentačnú

hodnotu, tento zničiť. Rozhodnutie okresného súdu preto zaväzuje sťažovateľku na plnenie,

ktoré nie je možné vykonať a ktorého predmet je v rozpore so zákonom. Krajský súd

rozhodol o odvolaní sťažovateľky namietaným uznesením č. k. -86

z 29. septembra 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ považuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici za rozhodnutie

zasahujúce do jeho práv podľa článku 46 ods.1 , nakoľko uvedené rozhodnutie

nerešpektuje ústavný príkaz podľa SR a predstavuje konanie nad rámec

stanovený SR. ...

1. Rozhodnutia súdov oboch inštancií zaviazali sťažovateľa na plnenie, ktoré nemôže

objektívne vykonať, pretože je to v čase vydania uznesenia Okresného súdu Brezno plnenie

nemožné. Sťažovateľ navyše na túto skutočnosť vo svojom opravnom prostriedku upozornil.

Navyše Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Do osobnostných práv

navrhovateľa mal odporca zasiahnuť práve reportážou, ktorej obsah podľa rozhodnutia

súdu musí odporca preukázať predložením dátového nosiča. Tento záver súdu je úplne

zmätočný a taktiež predstavuje uloženie povinnosti sťažovateľovi mimo rozsah ustanovený

zákonom. Sťažovateľovi ako odporcovi nemôže byť uložená povinnosť zodpovedajúca

dôkaznému bremenu navrhovateľa.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdilo nesprávne rozhodnutie

Okresného súdu v Brezne, pričom sa súd nedostatočne vysporiadal s jednoznačným znením

úpravy autorského zákona a zákona o vysielaní a retransmisii, a poprel pritom úplne zmysel

ústavnej úpravy zmieneného článku 2, ods.2 a 3, keďže svojvoľnou a nezákonnou

konštrukciou uložil povinnosť, ktorá je nad rámec právnej úpravy povinností a práv

vysielateľa podľa zmienených zákonov.

3. Krajský súd následne odôvodnil uloženie povinnosti sťažovateľovi na základe tej

skutočnosti, že z je zrejmé, že okrem vysielania je sťažovateľ tiež

výrobcom audiovizuálnych diel. Táto konštrukcia mala pravdepodobne predstavovať

spôsob akým vykonštruovať pre sťažovateľa, ktorý je osobou súkromného práva, povinnosť

predložiť záznam z vysielania. Tento argument Krajského súdu v Banskej Bystrici svedčí

o nesprávnom porozumení a aplikácii inštitútov autorského práva. Záznamom z vysielania

nemôže, bez ďalších úkonov disponovať výrobca zvukovo-obrazového záznamu. Záznam

z vysielania podľa zákona o vysielaní a retransmisii je špecifickým objektom ochrany

v zmysle Autorského zákona a teda... bez ohľadu na nami v konaní uvádzané časové

hľadisko sa dostávame k úplne nesprávnej aplikácii právneho predpisu a k uloženiu

povinnosti osobe, ktorej ju v zmysle žiadnej právnej úpravy platnej v Slovenskej republike

nemožno uložiť (zhotoviteľovi zvukovo-obrazového záznamu). Zhotoviteľ zvukovo

obrazového záznamu nemá vôbec povinnosť žiadne záznamy uchovávať. Ako je uvedené

vyššie, osobe súkromného práva, nemožno ukladať inú povinnosť ako zákonom stanovenú.

Celková konštrukcia odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici

nerešpektuje práva sťažovateľa konať tak ako mu to zákon umožňuje a v prípade

posudzovania konania sťažovateľa podľa Autorského zákona, dokonca prikazuje.

Rozhodnutím súdov oboch inštancií preto bolo zasiahnuté do základného práva na súdnu

a inú ochranu, vydaním nezákonného rozhodnutia.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici, porušil vydaním uznesenia č. -86,

v spojení s uznesením Okresného súdu V Brezne -62, základné právo

spoločnosti M. s.r.o., na súdnu a inú ochranu podľa a ods.2) Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. -86 z 29.09.2011

a Uznesenie Okresného súdu v Brezne č. -62 z 08.04.2011, sa zrušujú

vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Okresnému súdu v Brezne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť právnemu zástupcovi

sťažovateľa spoločnosti M. s.r.o., so sídlom B., trovy konania podanej ústavnej sťažnosti

pred Ústavným súdom SR vo výške 57,62 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

zaručeného v a 2 a práva zaručeného v dohovoru

namietaným rozhodnutím, ktorým krajský súd ako odvolací súd v konaní o zabezpečenie

dôkazu podľa v spojení s (ďalej aj „OSP“)

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -62 z 8. apríla 2011 o uložení

povinnosti sťažovateľke predložiť dôkaz vo veci. Podľa tvrdenia sťažovateľky zásah do jej

označených práv spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci konajúcimi súdmi,

v dôsledku ktorého je namietané rozhodnutie nezákonné a vydané v rozpore s čl. 2 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie ňou označených práv podľa

a dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -86 z 29. septembra 2011, je

podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Namietaným rozhodnutím krajský súd potvrdil ako vecne správne uznesenie

okresného súdu, ktorým v konaní vo veci samej podľa zabezpečil dôkaz

vo veci uložením povinnosti sťažovateľovi doručiť súdu na dátovom nosiči reportáž

s názvom „Futbalista podozrivý omylom?“, ktorou majú byť preukázané skutočnosti

relevantné na konanie vo veci samej.

Podľa a pred začatím konania vo veci samej možno na návrh

zabezpečiť dôkaz, ak je obava, že neskoršie ho nebude možno vykonať vôbec alebo len

s veľkými ťažkosťami. Zabezpečenie dôkazu vykoná súd spôsobom predpísaným pre dôkaz,

o ktorý ide.

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo

zabezpečí dôkaz.

Zabezpečenie dôkazu je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov v civilnom

procese. Zabezpečiť dôkaz možno na návrh pred začatím konania vo veci samej podľa § 78

. Zabezpečenie dôkazu v konaní vo veci samej upravuje , pričom podmienky

prípustnosti a opodstatnenosti zabezpečenia dôkazu sa posudzujú rovnako, ako je to

v činnosti súdu pred začatím konania. Okrem všeobecných náležitostí podania musí návrh

spĺňať niektoré osobitné náležitosti, ktoré vyplývajú z . Navrhovateľ

predovšetkým musí označiť vec, ktorej sa zabezpečenie dôkazu týka, konkrétne označiť

dôkaz, ktorý sa má zabezpečiť, označiť skutočnosti, ktoré ním majú byť preukázané, a ich

relevanciu pre konanie vo veci samej, uviesť miesto, kde sa predmetný dôkaz nachádza,

príp. kde by sa mohol nachádzať. Navrhovateľ tiež musí osvedčiť skutočnosti odôvodňujúce

obavu, že dôkaz neskôr nebude možné vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami.

Ak súd vyhovie návrhu na zabezpečenie dôkazu, rozhodne formou uznesenia, ktorým

nariadi zabezpečenie dôkazu. Súd zabezpečí dôkaz spôsobom, ktorý preň predpisuje

( – ).

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajský súd k dôvodom

potvrdenia rozhodnutia okresného súdu o zabezpečení dôkazu uviedol:

«Predmetom konania vo veci samej je ochrana osobnosti spojená s náhradou

nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že odporca ako držiteľ licencie na

poskytovanie audiovizuálnej mediálnej služby uverejnila dňa 22. 09. 2010 na internetovej

stránke prevádzkovanej odporcom článok a dňa 23. 09. 2010 odvysielal reportáž, ktorými

bolo zasiahnuté do ochrany osobnosti navrhovateľa. Po začatí konania podal navrhovateľ

na Okresný súd Brezno návrh na zabezpečenie dôkazu podľa § 78 Občianskeho súdneho

poriadku, aby súd na dátovom nosiči zabezpečil dôkaz: reportáž odvysielanú v televízii...

v relácii... dňa 23. 09. 2010 s názvom „Futbalista podozrivý omylom?“ v celom jej znení

vrátane troch zobrazení podobizní, ktoré boli zobrazené v tejto reportáži z dôvodu, že

reportáž bola z archívu televízie... vymazaná a navrhovateľ tento dôkaz pre účely súdneho

konania zabezpečiť nedokáže. Okresný súd návrhu na zabezpečenie dôkazu vyhovel

odvolaním napadnutým uznesením, ktorým uložil odporcovi doručiť súdu dátový nosič

s konkrétnou reportážou.

Odporca v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu tvrdí, že rozhodnutie

prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že

správnu právnu normu nesprávne interpretoval. o vysielaní

a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách (ďalej len „Zákon

o vysielaní a retransmisii“) ukladá v §-e 45 vysielateľovi televíznej programovej služby

a poskytovateľovi audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie uchovávať záznamy

z vysielania len po dobu 45 dní odo dňa odvysielania programu a

o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (Autorský zákon) v §-e 69

ods. 2 písm. b/ ukladá vysielateľovi povinnosť, ak záznam z vysielania nemá výnimočnú

dokumentačnú hodnotu, tento zničiť. Rozhodnutie súdu preto zaväzuje odporcu na plnenie,

ktoré nie je možné vykonať a ktorého predmet by bol v rozpore so zákonom, preto odporca

žiada, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil. ...

Zabezpečenie dôkazu podľa prichádza do úvahy vtedy, ak navrhovateľ

tohto úkonu súdu preukáže dôvodnú obavu, že konkrétny dôkaz významný pre rozhodnutie

vo veci nebude možné v neskoršom období vykonať vôbec alebo len s neprimeranými

ťažkosťami. „Zabezpečenie dôkazu vykoná súd spôsobom predpísaným pre dôkaz, o ktorý

ide“ znamená, že súd tento dôkaz vykonaná spôsobom ustanoveným v §-e 122 až 124

v závislosti od toho, akým dôkazným prostriedkom dôkaz vykonáva. Uznesenie

okresného súdu, ktorým bolo uložené odporcovi, aby predložil súdu dôkazný prostriedok,

rozhodnutiu podľa , nezodpovedá. Okrem §-u 78 sa okresný súd

v dôvodoch svojho rozhodnutia odvolal aj na , podľa ktorého, ak treba

po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je

obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh

neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Spôsob vykonania dôkazu listinou upravuje . Predseda senátu

alebo samosudca môže podľa uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na

dôkaz u seba, aby ju predložil. Aby mohol súd vykonať dôkaz „pozrieť si reportáž“ musí

mať túto reportáž predloženú na určitom nosiči. Rozhodnutie okresného súdu, ktorým uložil

odporcovi, aby dátový nosič s reportážou predložil, zodpovedá zmyslu a účelu §-u 102

a , pretože sa uložením povinnosti odporcovi predložiť

tento dôkaz zabezpečí, aby súd tento dôkaz vykonať mohol. Vecnú súvislosť navrhovaného

dôkazu s predmetom konania vo veci samej, okresný súd posúdil správne. Do osobnostných

práv navrhovateľa mal odporca zasiahnuť práve reportážou, ktorej obsah podľa

rozhodnutia súdu musí odporca preukázať predložením dátového nosiča.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku odporcu, že splneniu prvostupňovým

súdom uloženej povinnosti mu bráni § 16 ods. 3 písm. l/ Zákona o vysielaní a retransmisii,

ktorý mu ukladá uchovávať záznamy z vysielania len po dobu 45 dní od odvysielania

programu. Text zákona „uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich

vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie Rady poskytne vysielateľ záznam

vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode

s vysielateľom“ si odvolací súd vykladá tak, že povinnosť uchovávať záznamy po dobu 45

dní sa vzťahuje na „súvislé záznamy vysielanie“ a nie na jednotlivé záznamy (jednotlivé

reportáže).

Dôvod na zmenu uznesenia okresného súdu nevidel odvolací súd ani na základe

upozornenia odporcu na § 69 ods. 2 písm. b/ Autorského zákona, podľa ktorého vysielateľ

má povinnosť záznam z vysielania, ak nemá dokumentačnú hodnotu zničiť, pretože zatiaľ

v spore nebolo ujasnené postavenie odporcu, či bol vysielateľom alebo aj výrobcom

zvukovo -obrazového záznamu, keď vo výpise z obchodného registra Okresného súdu

Bratislava I založeného na č.l. 22 spisu má odporca okrem predmetu činnosti vysielanie

televíznej programovej služby aj zhotovenie audio - video záznamov, tiež záznam a

archiváciu dát na CD - ROM - nearchívnej povahy a zo spisu nevyplýva, kto bol autorom

reportáže.»

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej časti namietaného rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že toto uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, na základe

ktorých krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, pričom nezistil, že by výklad

krajského súdu a jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia

vyplývajú vecné dôvody, ktoré osvedčujú splnenie zákonných predpokladov na

zabezpečenie dôkazu, pričom krajský súd neopomenul ani odvolacie námietky

sťažovateľky, s ktorými sa aj náležite vysporiadal. V danom prípade podľa názoru

ústavného súdu boli zákonné limity ustanovené v v spojení s pre

zabezpečenie dôkazu rešpektované. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho záveru preto považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný, teda krajský súd

v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Porušenie sťažovateľkou označených práv nemôže samo

osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc

v medziach zákonných limitov upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní.

Sťažovateľka uviedla, že namietané rozhodnutie v spojení s uznesením okresného

súdu ju zaväzuje na plnenie, ktoré nie je možné vykonať a ktorého predmet je v rozpore

so zákonom, pričom argumentovala ustanoveniami zákona o vysielaní a retransmisii

a autorského zákona. Vo vzťahu k uvedenej námietke ústavný súd konštatuje, že povinnosti

vyplývajúce pre sťažovateľku z iných právnych predpisov regulujúcich predmet jej

podnikateľskej činnosti, nemajú vecnú ani právnu súvislosť s povinnosťou jej uloženou

v namietanom rozhodnutí. Povinnosti sťažovateľky, ktoré jej vyplývajú zo zákona

o vysielaní a retransmisii, sú povinnosťami vyplývajúcimi z noriem správneho práva,

pričom vynucovať ich plnenie nie je v právomoci všeobecného súdu, ale v právomoci

príslušného správneho orgánu, ktorým je Rada pre vysielanie a retransmisiu v správnom

konaní. Povinnosť vyplývajúca z namietaného rozhodnutia bola sťažovateľke uložená

v občianskom súdnom konaní v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku na základe osvedčenia skutočností, ktoré odôvodňujú reálny predpoklad, že

sťažovateľka uvedeným dôkazom disponuje. Uvedená námietka sťažovateľky z pohľadu

možností daných , ktorý v ustanovení a

umožňuje súdu v občianskom súdnom konaní po splnení zákonných predpokladov

zabezpečiť dôkaz, je preto irelevantná.

Ústavný súd zistil, že súdom požadovaná informácia sa nachádza na webovej stránke

sťažovateľky, nešlo teda o informáciu, ktorá by už neexistovala.

Ústavný súd považoval za nedôvodnú aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej jej

krajský súd uložil ako žalovanej povinnosť zodpovedajúcu dôkaznému bremenu žalobcu.

Zabezpečenie dôkazu má okrem zabezpečovacej funkcie aj funkciu preventívnu, ktorá sa

prejavuje najmä v tom, že bráni vzniku situácie, keď by sa jeden z účastníkov konania bez

vlastného zavinenia mohol dostať do stavu dôkaznej núdze z dôvodu absencie relevantného

dôkazného prostriedku. Preto povinnosť uloženú sťažovateľke predložiť súdu na dátovom

nosiči odvysielanú reportáž nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako prenesenie

dôkazného bremena zo žalobcu na sťažovateľku.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 2 označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že

nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím krajského súdu

a označeným základným právom, pretože uznesením krajského súdu nebola preskúmavaná

zákonnosť žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

v sťažnosti označených práv, preto podľa sťažnosť

sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky

ústavný súd už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012