Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 25/2012
PDF · 227.84 KB
No categories available
II. ÚS 25/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 17 Co 143/2011-86 z 29. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 143/2011-86
z 29. septembra 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplynulo, že sťažovateľka je
účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 2 C 39/2011 v procesnom postavení žalovanej, predmetom ktorého je nárok M. P., Š.
(ďalej len „žalobca“), na ochranu osobnosti spojený s náhradou nemajetkovej ujmy.
Na návrh žalobcu okresný súd uznesením č. k. 2 C 39/2011-62 z 8. apríla 2011 zaviazal
sťažovateľku, «aby súdu k č.k.2C/39/2011 doručila v lehote 10 dní od doručenia tohto
rozhodnutia na dátovom nosiči reportáž odvysielanú v televízii... v relácii... dňa 23.09.2010
s názvom „Futbalista podozrivý omylom?“ a to v celom jej znení vrátane troch zobrazení
podobizní, ktoré boli zobrazené v predmetnej reportáži; v dvoch vyhotoveniach.». Proti
predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila nesprávnym
právnym posúdením veci okresným súdom, ktorý „aplikoval síce správnu právnu normu,
ale jej obsah interpretoval nesprávne“. Podľa sťažovateľky zákon č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) ukladá v § 16 ods. 3
písm. l) vysielateľovi televíznej programovej služby a poskytovateľovi audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie uchovávať súvislé záznamy z vysielania len po dobu 45 dní
odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite. Sťažovateľka tiež poukázala na § 69 ods. 2
písm. b) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským
právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“), ktorý
ukladá vysielateľovi povinnosť, ak záznam z vysielania nemá výnimočnú dokumentačnú
hodnotu, tento zničiť. Rozhodnutie okresného súdu preto zaväzuje sťažovateľku na plnenie,
ktoré nie je možné vykonať a ktorého predmet je v rozpore so zákonom. Krajský súd
rozhodol o odvolaní sťažovateľky namietaným uznesením č. k. 17 Co 143/2011-86
z 29. septembra 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ považuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici za rozhodnutie
zasahujúce do jeho práv podľa článku 46 ods.1 Ústavy, nakoľko uvedené rozhodnutie
nerešpektuje ústavný príkaz podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a predstavuje konanie nad rámec
stanovený čl. 2 ods.2 Ústavy SR. ...
1. Rozhodnutia súdov oboch inštancií zaviazali sťažovateľa na plnenie, ktoré nemôže
objektívne vykonať, pretože je to v čase vydania uznesenia Okresného súdu Brezno plnenie
nemožné. Sťažovateľ navyše na túto skutočnosť vo svojom opravnom prostriedku upozornil.
Navyše Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Do osobnostných práv
navrhovateľa mal odporca zasiahnuť práve reportážou, ktorej obsah podľa rozhodnutia
súdu musí odporca preukázať predložením dátového nosiča. Tento záver súdu je úplne
zmätočný a taktiež predstavuje uloženie povinnosti sťažovateľovi mimo rozsah ustanovený
zákonom. Sťažovateľovi ako odporcovi nemôže byť uložená povinnosť zodpovedajúca
dôkaznému bremenu navrhovateľa.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdilo nesprávne rozhodnutie
Okresného súdu v Brezne, pričom sa súd nedostatočne vysporiadal s jednoznačným znením
úpravy autorského zákona a zákona o vysielaní a retransmisii, a poprel pritom úplne zmysel
ústavnej úpravy zmieneného článku 2, ods.2 a 3, keďže svojvoľnou a nezákonnou
konštrukciou uložil povinnosť, ktorá je nad rámec právnej úpravy povinností a práv
vysielateľa podľa zmienených zákonov.
3. Krajský súd následne odôvodnil uloženie povinnosti sťažovateľovi na základe tej
skutočnosti, že z obchodného zákonníka je zrejmé, že okrem vysielania je sťažovateľ tiež
výrobcom audiovizuálnych diel. Táto konštrukcia mala pravdepodobne predstavovať
spôsob akým vykonštruovať pre sťažovateľa, ktorý je osobou súkromného práva, povinnosť
predložiť záznam z vysielania. Tento argument Krajského súdu v Banskej Bystrici svedčí
o nesprávnom porozumení a aplikácii inštitútov autorského práva. Záznamom z vysielania
nemôže, bez ďalších úkonov disponovať výrobca zvukovo-obrazového záznamu. Záznam
z vysielania podľa zákona o vysielaní a retransmisii je špecifickým objektom ochrany
v zmysle Autorského zákona a teda... bez ohľadu na nami v konaní uvádzané časové
hľadisko sa dostávame k úplne nesprávnej aplikácii právneho predpisu a k uloženiu
povinnosti osobe, ktorej ju v zmysle žiadnej právnej úpravy platnej v Slovenskej republike
nemožno uložiť (zhotoviteľovi zvukovo-obrazového záznamu). Zhotoviteľ zvukovo
obrazového záznamu nemá vôbec povinnosť žiadne záznamy uchovávať. Ako je uvedené
vyššie, osobe súkromného práva, nemožno ukladať inú povinnosť ako zákonom stanovenú.
Celková konštrukcia odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
nerešpektuje práva sťažovateľa konať tak ako mu to zákon umožňuje a v prípade
posudzovania konania sťažovateľa podľa Autorského zákona, dokonca prikazuje.
Rozhodnutím súdov oboch inštancií preto bolo zasiahnuté do základného práva na súdnu
a inú ochranu, vydaním nezákonného rozhodnutia.»
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Banskej Bystrici, porušil vydaním uznesenia č. 17Co/143/2011-86,
v spojení s uznesením Okresného súdu V Brezne 2C/39/2011-62, základné právo
spoločnosti M. s.r.o., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods.2) Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 17Co/143/2011-86 z 29.09.2011
a Uznesenie Okresného súdu v Brezne č. 2C/39/2011-62 z 08.04.2011, sa zrušujú
vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Okresnému súdu v Brezne na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť právnemu zástupcovi
sťažovateľa spoločnosti M. s.r.o., so sídlom B., trovy konania podanej ústavnej sťažnosti
pred Ústavným súdom SR vo výške 57,62 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným rozhodnutím, ktorým krajský súd ako odvolací súd v konaní o zabezpečenie
dôkazu podľa § 102 v spojení s § 78 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 2 C 39/2011-62 z 8. apríla 2011 o uložení
povinnosti sťažovateľke predložiť dôkaz vo veci. Podľa tvrdenia sťažovateľky zásah do jej
označených práv spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci konajúcimi súdmi,
v dôsledku ktorého je namietané rozhodnutie nezákonné a vydané v rozpore s čl. 2 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).
Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie ňou označených práv podľa ústavy
a dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 143/2011-86 z 29. septembra 2011, je
podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Namietaným rozhodnutím krajský súd potvrdil ako vecne správne uznesenie
okresného súdu, ktorým v konaní vo veci samej podľa § 102 ods. 1 OSP zabezpečil dôkaz
vo veci uložením povinnosti sťažovateľovi doručiť súdu na dátovom nosiči reportáž
s názvom „Futbalista podozrivý omylom?“, ktorou majú byť preukázané skutočnosti
relevantné na konanie vo veci samej.
Podľa § 78 ods. 1 a 3 OSP pred začatím konania vo veci samej možno na návrh
zabezpečiť dôkaz, ak je obava, že neskoršie ho nebude možno vykonať vôbec alebo len
s veľkými ťažkosťami. Zabezpečenie dôkazu vykoná súd spôsobom predpísaným pre dôkaz,
o ktorý ide.
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať
alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo
zabezpečí dôkaz.
Zabezpečenie dôkazu je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov v civilnom
procese. Zabezpečiť dôkaz možno na návrh pred začatím konania vo veci samej podľa § 78
OSP. Zabezpečenie dôkazu v konaní vo veci samej upravuje § 102 OSP, pričom podmienky
prípustnosti a opodstatnenosti zabezpečenia dôkazu sa posudzujú rovnako, ako je to
v činnosti súdu pred začatím konania. Okrem všeobecných náležitostí podania musí návrh
spĺňať niektoré osobitné náležitosti, ktoré vyplývajú z § 78 ods. 1 OSP. Navrhovateľ
predovšetkým musí označiť vec, ktorej sa zabezpečenie dôkazu týka, konkrétne označiť
dôkaz, ktorý sa má zabezpečiť, označiť skutočnosti, ktoré ním majú byť preukázané, a ich
relevanciu pre konanie vo veci samej, uviesť miesto, kde sa predmetný dôkaz nachádza,
príp. kde by sa mohol nachádzať. Navrhovateľ tiež musí osvedčiť skutočnosti odôvodňujúce
obavu, že dôkaz neskôr nebude možné vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami.
Ak súd vyhovie návrhu na zabezpečenie dôkazu, rozhodne formou uznesenia, ktorým
nariadi zabezpečenie dôkazu. Súd zabezpečí dôkaz spôsobom, ktorý preň predpisuje
Občiansky súdny poriadok (§ 126 – § 131 OSP).
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajský súd k dôvodom
potvrdenia rozhodnutia okresného súdu o zabezpečení dôkazu uviedol:
«Predmetom konania vo veci samej je ochrana osobnosti spojená s náhradou
nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že odporca ako držiteľ licencie na
poskytovanie audiovizuálnej mediálnej služby uverejnila dňa 22. 09. 2010 na internetovej
stránke prevádzkovanej odporcom článok a dňa 23. 09. 2010 odvysielal reportáž, ktorými
bolo zasiahnuté do ochrany osobnosti navrhovateľa. Po začatí konania podal navrhovateľ
na Okresný súd Brezno návrh na zabezpečenie dôkazu podľa § 78 Občianskeho súdneho
poriadku, aby súd na dátovom nosiči zabezpečil dôkaz: reportáž odvysielanú v televízii...
v relácii... dňa 23. 09. 2010 s názvom „Futbalista podozrivý omylom?“ v celom jej znení
vrátane troch zobrazení podobizní, ktoré boli zobrazené v tejto reportáži z dôvodu, že
reportáž bola z archívu televízie... vymazaná a navrhovateľ tento dôkaz pre účely súdneho
konania zabezpečiť nedokáže. Okresný súd návrhu na zabezpečenie dôkazu vyhovel
odvolaním napadnutým uznesením, ktorým uložil odporcovi doručiť súdu dátový nosič
s konkrétnou reportážou.
Odporca v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu tvrdí, že rozhodnutie
prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že
správnu právnu normu nesprávne interpretoval. Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „Zákon
o vysielaní a retransmisii“) ukladá v §-e 45 vysielateľovi televíznej programovej služby
a poskytovateľovi audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie uchovávať záznamy
z vysielania len po dobu 45 dní odo dňa odvysielania programu a zákon č. 618/2003 Z. z.
o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (Autorský zákon) v §-e 69
ods. 2 písm. b/ ukladá vysielateľovi povinnosť, ak záznam z vysielania nemá výnimočnú
dokumentačnú hodnotu, tento zničiť. Rozhodnutie súdu preto zaväzuje odporcu na plnenie,
ktoré nie je možné vykonať a ktorého predmet by bol v rozpore so zákonom, preto odporca
žiada, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil. ...
Zabezpečenie dôkazu podľa § 78 O. s. p. prichádza do úvahy vtedy, ak navrhovateľ
tohto úkonu súdu preukáže dôvodnú obavu, že konkrétny dôkaz významný pre rozhodnutie
vo veci nebude možné v neskoršom období vykonať vôbec alebo len s neprimeranými
ťažkosťami. „Zabezpečenie dôkazu vykoná súd spôsobom predpísaným pre dôkaz, o ktorý
ide“ znamená, že súd tento dôkaz vykonaná spôsobom ustanoveným v §-e 122 až 124
O. s. p. v závislosti od toho, akým dôkazným prostriedkom dôkaz vykonáva. Uznesenie
okresného súdu, ktorým bolo uložené odporcovi, aby predložil súdu dôkazný prostriedok,
rozhodnutiu podľa § 78 ods. 1, 3 O. s. p. nezodpovedá. Okrem §-u 78 sa okresný súd
v dôvodoch svojho rozhodnutia odvolal aj na § 102 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého, ak treba
po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je
obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh
neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.
Spôsob vykonania dôkazu listinou upravuje § 129 ods. 1 O. s. p.. Predseda senátu
alebo samosudca môže podľa § 129 ods. 2 O. s. p. uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na
dôkaz u seba, aby ju predložil. Aby mohol súd vykonať dôkaz „pozrieť si reportáž“ musí
mať túto reportáž predloženú na určitom nosiči. Rozhodnutie okresného súdu, ktorým uložil
odporcovi, aby dátový nosič s reportážou predložil, zodpovedá zmyslu a účelu §-u 102
a § 78 Občianskeho súdneho poriadku, pretože sa uložením povinnosti odporcovi predložiť
tento dôkaz zabezpečí, aby súd tento dôkaz vykonať mohol. Vecnú súvislosť navrhovaného
dôkazu s predmetom konania vo veci samej, okresný súd posúdil správne. Do osobnostných
práv navrhovateľa mal odporca zasiahnuť práve reportážou, ktorej obsah podľa
rozhodnutia súdu musí odporca preukázať predložením dátového nosiča.
Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku odporcu, že splneniu prvostupňovým
súdom uloženej povinnosti mu bráni § 16 ods. 3 písm. l/ Zákona o vysielaní a retransmisii,
ktorý mu ukladá uchovávať záznamy z vysielania len po dobu 45 dní od odvysielania
programu. Text zákona „uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich
vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie Rady poskytne vysielateľ záznam
vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode
s vysielateľom“ si odvolací súd vykladá tak, že povinnosť uchovávať záznamy po dobu 45
dní sa vzťahuje na „súvislé záznamy vysielanie“ a nie na jednotlivé záznamy (jednotlivé
reportáže).
Dôvod na zmenu uznesenia okresného súdu nevidel odvolací súd ani na základe
upozornenia odporcu na § 69 ods. 2 písm. b/ Autorského zákona, podľa ktorého vysielateľ
má povinnosť záznam z vysielania, ak nemá dokumentačnú hodnotu zničiť, pretože zatiaľ
v spore nebolo ujasnené postavenie odporcu, či bol vysielateľom alebo aj výrobcom
zvukovo -obrazového záznamu, keď vo výpise z obchodného registra Okresného súdu
Bratislava I založeného na č.l. 22 spisu má odporca okrem predmetu činnosti vysielanie
televíznej programovej služby aj zhotovenie audio - video záznamov, tiež záznam a
archiváciu dát na CD - ROM - nearchívnej povahy a zo spisu nevyplýva, kto bol autorom
reportáže.»
Ústavný súd vychádzajúc z citovanej časti namietaného rozhodnutia krajského súdu
konštatuje, že toto uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, na základe
ktorých krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, pričom nezistil, že by výklad
krajského súdu a jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia
vyplývajú vecné dôvody, ktoré osvedčujú splnenie zákonných predpokladov na
zabezpečenie dôkazu, pričom krajský súd neopomenul ani odvolacie námietky
sťažovateľky, s ktorými sa aj náležite vysporiadal. V danom prípade podľa názoru
ústavného súdu boli zákonné limity ustanovené v § 102 ods. 1 v spojení s § 78 OSP pre
zabezpečenie dôkazu rešpektované. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho
právneho záveru preto považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný, teda krajský súd
v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou
aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Porušenie sťažovateľkou označených práv nemôže samo
osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc
v medziach zákonných limitov upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní.
Sťažovateľka uviedla, že namietané rozhodnutie v spojení s uznesením okresného
súdu ju zaväzuje na plnenie, ktoré nie je možné vykonať a ktorého predmet je v rozpore
so zákonom, pričom argumentovala ustanoveniami zákona o vysielaní a retransmisii
a autorského zákona. Vo vzťahu k uvedenej námietke ústavný súd konštatuje, že povinnosti
vyplývajúce pre sťažovateľku z iných právnych predpisov regulujúcich predmet jej
podnikateľskej činnosti, nemajú vecnú ani právnu súvislosť s povinnosťou jej uloženou
v namietanom rozhodnutí. Povinnosti sťažovateľky, ktoré jej vyplývajú zo zákona
o vysielaní a retransmisii, sú povinnosťami vyplývajúcimi z noriem správneho práva,
pričom vynucovať ich plnenie nie je v právomoci všeobecného súdu, ale v právomoci
príslušného správneho orgánu, ktorým je Rada pre vysielanie a retransmisiu v správnom
konaní. Povinnosť vyplývajúca z namietaného rozhodnutia bola sťažovateľke uložená
v občianskom súdnom konaní v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku na základe osvedčenia skutočností, ktoré odôvodňujú reálny predpoklad, že
sťažovateľka uvedeným dôkazom disponuje. Uvedená námietka sťažovateľky z pohľadu
možností daných Občianskym súdnym poriadkom, ktorý v ustanovení § 78 a § 102
umožňuje súdu v občianskom súdnom konaní po splnení zákonných predpokladov
zabezpečiť dôkaz, je preto irelevantná.
Ústavný súd zistil, že súdom požadovaná informácia sa nachádza na webovej stránke
sťažovateľky, nešlo teda o informáciu, ktorá by už neexistovala.
Ústavný súd považoval za nedôvodnú aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej jej
krajský súd uložil ako žalovanej povinnosť zodpovedajúcu dôkaznému bremenu žalobcu.
Zabezpečenie dôkazu má okrem zabezpečovacej funkcie aj funkciu preventívnu, ktorá sa
prejavuje najmä v tom, že bráni vzniku situácie, keď by sa jeden z účastníkov konania bez
vlastného zavinenia mohol dostať do stavu dôkaznej núdze z dôvodu absencie relevantného
dôkazného prostriedku. Preto povinnosť uloženú sťažovateľke predložiť súdu na dátovom
nosiči odvysielanú reportáž nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako prenesenie
dôkazného bremena zo žalobcu na sťažovateľku.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 2 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že
nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím krajského súdu
a označeným základným právom, pretože uznesením krajského súdu nebola preskúmavaná
zákonnosť žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
v sťažnosti označených práv, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky
ústavný súd už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012