Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 12/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutiami Rady pre vysielanie a retransmisiu č. z 26. apríla 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. 103-PLO/O-901/2011 a č. zo 7. júna 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj rozsudkami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. z 24. júla 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra

2012 doručené dve sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „navrhovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a 2 (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Rady

pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj „rada“) č. z 26. apríla 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. 103-PLO/O-901/2011 a č. zo 7. júna 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia

rady“), ako aj rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. a sp. zn. z 24. júla 2012 (ďalej spolu len „napadnuté

rozsudky najvyššieho súdu“).

Sťažnosťou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. sa sťažovateľka

okrem vyslovenia porušenia jej základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím rady č. z 26. apríla 2011 a rozsudkom

najvyššieho súdu č. k. -24 z 24. júla 2012 domáha aj zrušenia týchto

rozhodnutí a vrátenia veci rade na ďalšie konanie. Rozhodnutím rady č.

z 26. apríla 2011 bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 165 € za nepredloženie záznamu

z televízneho vysielania vyžiadaného radou. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-24 z 24. júla 2012 bolo na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutie rady

potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľky vyžiadaním súvislého záznamu vysielania programu

a následným vedením správneho konania proti nej, ako aj uložením sankcie pre jeho

nedodanie došlo k porušeniu jej v petite sťažnosti označených práv.

Sťažnosťou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. sa sťažovateľka

okrem vyslovenia porušenia jej základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím rady č. zo 7. júna 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-26 z 24. júla 2012 domáha aj zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia veci rade

na ďalšie konanie. Rozhodnutím rady č. zo 7. júna 2011 bola sťažovateľke

uložená pokuta v sume 2 500 € za nepredloženie záznamu z televízneho vysielania

programovej služby televízie... vyžiadaného radou. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-26 z 24. júla 2012 bolo na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutie rady

potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľky aj v tomto prípade vyžiadaním súvislého záznamu

vysielania programu a následným vedením správneho konania proti nej, ako aj uložením

sankcie pre jeho nedodanie došlo k porušeniu jej v petite sťažnosti označených práv.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej aj „OSP“).

Podľa ustanovenia môže ústavný súd v záujme hospodárnosti

konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých účastníkov.

Z oboch sťažností vyplýva, že sťažovateľka namieta na súvisiacom skutkovom

a právnom základe porušenie základných práv podľa a 2 , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V sťažnostiach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

sťažovateľka zhodne namieta porušenie jej označených práv rozhodnutím rady

a napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ktorými jej bola uložená pokuta za správny

poriadkový delikt spočívajúci v nedodaní radou požadovaného záznamu odvysielaného

televízneho programu, pretože jej právo nevyhovieť požiadavke rady možno podľa nej

vyvodiť z uplatňovania zásady „neobviňovať sám seba“ vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1

dohovoru i z nadväzujúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP).

Súčasne sťažovateľka v oboch sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jej v petitoch označených práv podľa a dohovoru a domáha sa zrušenia

napadnutých rozhodnutí rady i rozsudkov najvyššieho súdu.

Ústavný súd z priložených podkladov zistil, že rada svojím rozhodnutím

č. uložila sťažovateľke sankciu za to, že jej nedodala celý súvislý záznam

z vysielania z 20. novembra 2010 tak, ako na to bola radou vyzvaná. Vzhľadom na podľa

názoru rady nižšiu mieru závažnosti správneho deliktu jej v tomto prípade uložila rada

sankciu na dolnej hranici zákonom ustanoveného rozpätia, a to v sume 165 €. Rozhodnutím

rady č. bola uložená sťažovateľke sankcia za to, že jej záznam z vysielania

z 13. decembra 2010 napriek výzve vôbec nedodala. Tento rozdiel v skutkovom stave

ale ústavný súd nepovažuje vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky namietajúcej samotný

právny základ povinnosti dodať záznam, a tak produkovať dôkazy proti sebe samej,

za relevantný na rozhodnutie vo veci a vyznievajúci v neprospech spojenia vecí.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť oboch sťažností rozhodol

o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv napadnutými

rozhodnutiami Rady pre vysielanie a retransmisiu

Pri predbežnom prerokovaní tých častí oboch sťažností, ktorými sťažovateľka

namieta porušenie svojich označených práv napadnutými rozhodnutiami rady, ústavný súd

dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie.

Z citovaného ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné

uplatňovanie princípu subsidiarity svojej právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu

môže poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam

a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto

právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“

súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté rozhodnutia rady sú rozhodnutiami orgánu verejnej správy, proti

ktorým je podľa o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o vysielaní a retransmisii“) prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje

najvyšší súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť

rozhodnutiami rady o uložení sankcií za správne delikty, potom poskytovanie ochrany

týmto právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci) najvyššieho súdu ako súdu

konajúceho o opravných prostriedkoch podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku. To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne prerokovať predmetné časti

spojených sťažností, v dôsledku čoho ich ústavný súd musel odmietnuť pre nedostatok

svojej právomoci na ich prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv napadnutými

rozsudkami najvyššieho súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových zistení a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu

(obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov

().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , ).

Sťažovateľka v oboch sťažnostiach uvádzala dve totožné námietky proti napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa sťažovateľky rada predovšetkým nevydala rozhodnutia o vyžiadaní záznamu

z vysielania programu, čo malo podľa nej znamenať „zásah do právnej istoty

a predvídateľnosti práva“.

V oboch sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje

názorom, že rada ju o predloženie sporného záznamu odvysielaného programu mala

požiadať formálnym aktom, lebo je kolektívnym orgánom, „ktorý rozhoduje hlasovaním

členov RVR“. Preto mala rada od nej požadovať predmetný záznam vysielaného programu

formou rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľky je potrebné aj na správne konanie

aplikovať princípy trestného práva, pričom sťažovateľka zároveň poukazuje na možnosť

analogického aplikovania pravidiel o domovej prehliadke, na realizáciu ktorej je potrebné

osobitné rozhodnutie (príkaz podľa ) spĺňajúce formálne

a materiálne predpoklady, a súčasne musí byť vydané orgánom oprávneným o ňom

rozhodovať.

Najvyšší súd v oboch napadnutých rozsudkoch vo vzťahu k forme vyžiadania

záznamu vysielania od vysielateľa uviedol, že „... Rade [je] zverené oprávnenie vyžiadať

záznamy vysielania, zákonodarca nepredpokladal pri takomto úkone rozhodovanie

o vyžiadaní. Nejedná sa o zásah do práv vysielateľov – ukladanie povinností, ako sa

nesprávne domnieva navrhovateľka, nakoľko povinnosť predložiť záznam vysielania

nevzniká vydaním administratívneho rozhodnutia, táto je povinnosťou vyplývajúcou priamo

zo zákona... Rovnako gramatickým výkladom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona je

potrebné dôjsť k rovnakému vyššie uvedenému záveru, nakoľko zákonodarca v súvislosti

s poskytovaním záznamov používa termín vyžiadanie nie rozhodnutie.“.

K námietke nedostatku formy, akou rada požadovala záznam televízneho vysielania

od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že ak zákon formálnu podobu procesného úkonu

smerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného

hľadiska nie je významné, akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční.

Dôležitá je jeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne

identifikovať správny orgán a zákonom ustanovenú povinnosť, ktorej splnenie sa od neho

očakáva. Sťažovateľka v sťažnosti nepredniesla žiadne námietky spochybňujúce uvedené

požiadavky a najvyšší súd sa s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní vysporiadal podľa

názoru ústavného súdu ústavne konformným (akceptovateľným) spôsobom.

Sťažovateľka zároveň tvrdí, že uloženie povinnosti predložiť záznam televízneho

vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak

v základnom práve podľa , ako aj v práve podľa dohovoru.

Sťažovateľka tvrdí, že nebola povinná predložiť rade záznam z vysielania televízneho

programu, zastávajúc názor, že táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej garantovaných

práv, pričom poukazuje aj na judikatúru ESĽP (Bykov proti Ruskej federácii). Podľa

sťažovateľky § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, ako aj samotný postup

rady, jej rozhodnutie a potvrdenie tohto rozhodnutia najvyšším súdom je v rozpore s čl. 46

a dohovoru. Podľa sťažovateľky odmietnutím, resp. nedodaním záznamu

z vysielania sťažovateľka len realizovala výkon svojho práva neobviňovať seba samu,

a preto nie je jej konanie možné považovať za protiprávne.

Podľa názoru najvyššieho súdu v oboch napadnutých rozsudkoch „Porušenie zákazu

donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsem accusare) môže podľa ustálenej

judikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 dohovoru, avšak

v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej, navrhovateľka nekonala

ako osoba obvinená respektíve podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu

konania o správnom delikte.“.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej je § 16 ods. 3 písm. l)

zákona o vysielaní a retransmisii v rozpore s a dohovoru, považuje

ústavný súd za potrebné uviesť, že už podľa jeho judikatúry vzťahujúcej sa na konania

o podnete podľa znenia () platného a účinného do nadobudnutia

účinnosti novelizácie vykonanej ústavným , ktorým sa mení

a dopĺňa č. v znení neskorších predpisov,

ústavný súd pri posudzovaní otázky zjavnej neopodstatnenosti podnetu zisťoval, či

prekážkou jeho prijatia na ďalšie konanie nie je ústavná a zákonná úprava jednotlivých

typov konaní pred ústavným súdom (m. m. až ), pričom

zdôrazňoval, že každé z týchto konaní pred ústavným súdom sa vyznačuje tým, že ho

možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh oprávnených subjektov. Žiadne

z týchto konaní preto nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedenej ústavnej a zákonnej úpravy ústavný súd za opodstatnené návrhy

na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických osôb a právnických

osôb) považuje len tie, o ktorých možno konať a aj rozhodnúť v niektorom z

ustanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní.

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd v konaní o podnete vo veci vedenej

pod sp. zn. uviedol: „Konanie o podnete právnických alebo fyzických osôb,

ak namietajú porušenie svojich práv podľa , nemožno uskutočniť

a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné

konanie pred ústavným súdom a predkladateľ podnetu nemá ústavné právo iniciovať začatie

takého konania.“ Rovnaký záver sa vzťahuje aj na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

().

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností dospel k záveru, že pokiaľ sa

sťažovateľka v rámci konania o sťažnosti podľa domáha rozhodnutia,

ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych predpisov podľa

, nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať jej sťažnosti vo vzťahu k tejto

argumentácii na ďalšie konanie, a preto ich v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou

v tejto časti podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti odmietol.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky o tom, že napadnutými rozsudkami

najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, ústavný súd uvádza, že v obdobnej veci

považoval za nedôvodnú takú námietku, podľa ktorej všeobecný súd uložil žalovanej

povinnosť (predložiť súdu na dátovom nosiči odvysielanú reportáž) zodpovedajúcu

dôkaznému bremenu žalobcu. Zabezpečenie dôkazu má okrem zabezpečovacej funkcie

aj funkciu preventívnu, ktorá sa prejavuje najmä v tom, že bráni vzniku situácie, keď by sa

jeden z účastníkov konania bez vlastného zavinenia mohol dostať do stavu dôkaznej núdze

z dôvodu absencie relevantného dôkazného prostriedku. Preto povinnosť uloženú

sťažovateľke predložiť súdu na dátovom nosiči odvysielanú reportáž nemožno v žiadnom

prípade kvalifikovať ako prenesenie dôkazného bremena zo žalobcu na sťažovateľku

().

Taktiež už ústavný súd uviedol, že výklad § 16 písm. e) zákona o vysielaní

a retransmisii (v znení účinnom do 14. decembra 2009, pozn.), podľa ktorého je vysielateľ

povinný na požiadanie rady predložiť súvislý záznam vysielania [a to bez ohľadu na to, že

slovné spojenie „súvislé záznamy“ nie je explicitne uvedené v predmetnej povinnosti

za bodkočiarkou, ale iba pri povinnosti na uchovávanie súvislých záznamov vysielania

počas 30 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite (povinnosť pred

bodkočiarkou)], je vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností

akceptovateľný. Ak totiž zákon ukladá vysielateľovi povinnosť uchovávať v zákonom

ustanovenej lehote súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať splnenie, resp.

nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý

záznam vysielania, a tento je vysielateľ povinný jej poskytnúť na zvyčajnom technickom

nosiči. Za stavu, keď je povinnosťou vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania,

je aj možnosť uloženia pokuty podľa § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii

viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý záznam vysielania (a to bez ohľadu

na to, či bol tento súvislý záznam rade sťažovateľkou poskytnutý dodatočne), a nielen

na nepredloženie žiadneho záznamu ().

Ústavný súd uvádza, že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny

orgán alebo súd konal v súlade s dohovoru (resp. ) pri preskúmaní

uloženia pokuty za nepredloženie určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť

vyžadovať od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP,

J. B. proti Švajčiarsku z 3. mája 2001, č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným

na správne určenie daňovej povinnosti).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť

záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie

splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola

osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaným osobitnými právnymi predpismi, uložená

ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií rady. Rada ako

regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti

vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je

vysielateľ povinný jej poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči (), čím

uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera

zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania

a retransmisie marginálna.

Zároveň ústavný súd podotýka, že nepredloženie záznamov z vysielania nie je

spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu nad rámec peňažných poriadkových pokút za

nepredloženie záznamu.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch

dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami vznesenými sťažovateľkou v jej žalobách

a preskúmanie zákonností napadnutých rozhodnutí rady o odvolaniach, a to v rozsahu

potrebnom na rozhodnutie vo veci, zohľadňujúc jeho postavenie ako súdu v rámci

správneho súdnictva. Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať

do právomoci všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne

závery, ak sú tieto ústavne udržateľné. V okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje, že

by napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 2 či práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažností sťažovateľky v častiach smerujúcich

proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tak, ako

to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013