Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 57/2012
PDF · 232.57 KB
No categories available
II. ÚS 57/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom
JUDr. M. T., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 2 Co 33/2011-144 z 29. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012
doručená sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 33/2011-144
z 29. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav:
„Žalobou zo dňa 20. 5. 2009 doručenou Okresnému súdu Košice II sa žalobca mesto
K. domáhalo voči sťažovateľovi nároku na zaplatenie istiny 59,74 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy ročne od 9. 2. 2008 do zaplatenia, na tom
skutkovom základe, že dňa 24. 1. 2008 v čase okolo 11.00 hod. potom, čo bolo motorové
vozidlo sťažovateľa..., odtiahnuté príslušníkmi mestskej polície mesta K. z ulice... v K.,
vyúčtovalo si mesto K. v zmysle cenníka odťahovej služby mestskej polície mesta K. za
odtiahnutie vozidla sumu 59,74 EUR (1.800,- Sk), ktorú sťažovateľ neuhradil.
Sťažovateľ s touto žalobou Mesta K. nesúhlasil a navrhoval ju zamietnuť.
Daná vec bola vedená Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 12C 83/2009, ktorý dňa
1. 12. 2010 rozhodol rozsudkom, č. k. 12C/83/2003-119, tak, že v I. výroku sťažovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť mestu K. 59,74 € istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
z dlžnej sumy ročne od 9. 2. 2008 do zaplatenia, v II. výroku nepriznal mestu K. právo na
náhradu trov konania, v III. výroku nepriznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania,
vo IV. výroku uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II
súdny poplatok za podanie žaloby vo výške 16,50 € a v V. výroku uložil sťažovateľovi
povinnosti uložené týmto rozsudkom splniť v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku.
Voči tomuto rozsudku podal včas sťažovateľ odvolanie...
Dňa 7. 11. 2011 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 2Co/33/2011-144, zo dňa 29. 9. 2011, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil
rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 12C/83/2003-119, zo dňa 1. 12. 2010 a zároveň
nepriznal účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania.“
Sťažovateľka považuje rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho
krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne a v odôvodnení sťažnosti bližšie
uvádza:
«Okresný súd a krajský súd pri svojom rozhodovaní nesprávne posúdili
plnomocenstvo primátora mesta K. zo dňa 31. 8. 2001, ktorým primátor mesta K. mal
splnomocniť mestskú políciu mesta K., aby v súlade s § 3 ods. 6, § 3d ods. 4 písm. b) zákona
č. 135/1961 Zb. v platnom znení vykonávala kompetencie správcu cesty v rozsahu
stanovenom v § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. v platnom znení.
Toto plnomocenstvo bolo však primátorom mesta K. vydané v rozpore s ustanovením
§ 6 ods. 4, § 10 ods. 1, § 10 ods. 3 písm. a) zákona č. 401/1990 Zb. o meste K. v znení
neskorších predpisov (ďalej tiež „zákon o meste K.“), a v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 564/1991 Z. z. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, preto bolo
neplatné a nepoužiteľné pre Mestskú políciu mesta K.
... jedine mestské zastupiteľstvo, ktoré zriaďuje mestskú políciu, môže určiť, avšak
iba v súlade so zákonom č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov,
úlohy, ktoré má mestská polícia plniť. Nemohol tak učiniť primátor mesta K.
plnomocenstvom zo dňa 31. 8. 2001, pretože nebol na to splnomocnený štatútom mesta K.
schváleným mestským zastupiteľstvom mesta K. ...
Týmito námietkami sťažovateľa sa prvostupňový a druhostupňový súd v konaní vôbec
nezaoberali, hoci boli na to povinní z úradnej povinnosti.
Najvyšší súd SR vo svojom uznesení, sp. zn. 3M Cdo 4/2010, zo dňa 6. 9. 2010,
o ktoré sa prvostupňový a druhostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku opierajú,
nerieši sťažovateľom vznesenú námietku absolútnej neplatnosti právneho úkonu -
plnomocenstva primátora mesta K. zo dňa 31.8. 2001, preto naň okresný a krajský súd
nemali ani prihliadať. ...
Prvostupňový súd a taktiež odvolací súd boli povinní prihliadnuť z úradnej
povinnosti na absolútnu neplatnosť plnomocenstva primátora Mesta K. zo dňa 31.8. 2001
bez toho, aby sťažovateľ musel namietať neplatnosť tohto úkonu. ...
Sťažovateľ poznamenáva, že udeliť možnosť konať za mesto K. ako správcu cesty
v zmysle v § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov mohlo iba v súlade
s ustanovením § 6 ods. 4, § 10 ods. 1, § 10 ods. 3 písm. a) zákona o meste K. mestské
zastupiteľstvo mesta K. všeobecne záväzným nariadením, pokiaľ by predtým
nesplnomocnilo štatútom primátora mesta K., to sa však nestalo. Takýto dôkaz v konaní
Mesto K. nepredložilo, pretože vtedy platné a účinné všeobecné záväzné nariadenie
neupravovalo povinnosť a právomoc mestskej polície mesta K. vykonávať odťah
motorových vozidiel. Plnomocenstvo primátora mesta K. zo dňa 31. 8. 2001, na základe
ktorého sa mali motorové vozidla odťahovať, nemohlo nahradiť všeobecné záväzné
nariadenie mesta K., na základe ktorého by mestská polícia mohla vykonávať odťahy
motorových vozidiel. ...
Podľa § 3d ods. 4 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov
správu pozemných komunikácii, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce,
o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce, vykonávajú - obce,
prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené.
Takouto právnickou osobou v čase odťahu motorového vozidla sťažovateľa nebola
mestská polícia K., pretože na tento účel nebola platne a v súlade so zákonom založená ani
zriadená. ...
Sťažovateľ je presvedčený, že primátor mesta K. nemôže, v tak závažnej otázke
celomestského charakteru, akou je odťah motorových vozidiel v meste K., vytvárať vôľu
mesta sám, a preto nemožno súhlasiť so zľahčujúcim záverom Najvyššieho súdu SR, že
správca pozemných komunikácii len vymedzil, ktorý jeho vnútroorganizačný útvar bez
právnej subjektivity bude vykonávať úkony správcu miestnej komunikácie spojené
s odťahovaním vozidiel (uznesenie NS SR, sp. zn. 3M Cdo 4/2010, zo dňa 6. 9. 2010). ...
Z ustanovenia § 56 Štatútu mesta K. jednoznačne vyplýva, že len všeobecne
záväzným nariadením mesta K., v ktorom sa musia vymedziť povinnosti a právomoci
mestskej polície, bolo možné vymedziť povinnosť a oprávnenie mestskej polície na
vykonanie odťahov motorových vozidiel...
Keďže mestská polícia mesta K. nemala dňa 24. 1. 2008, t. j. v čase odťahu
motorového vozidla sťažovateľa, vymedzenú povinnosť a oprávnenie od mestského
zastupiteľstva mesta K. ako správcu cesty na odťah motorových vozidiel, na ktorom by sa
uznieslo svojím uznesením, nemohla v zmysle § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. v znení
neskorších predpisov toho dňa vykonať odťah motorového vozidla sťažovateľa... Následne
mesto K. na základe takéhoto protiprávneho odťahu motorového vozidla sťažovateľa nebolo
oprávnené v zmysle cenníka odťahovej služby mestskej polície vymáhať sumu 59,74 €
s príslušenstvom...»
Namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka odôvodnila tým, že
na základe namietaného rozsudku „sťažovateľ vyplatil mestu K. za odťah jeho motorového
vozidla sumu 59,74 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy ročne od
9. 2. 2008 do zaplatenia, t. j. v celkovej sume 78,80 €, ako aj Okresnému súdu Košice II
súdny poplatok za podanie odporu, odvolania voči rozsudku okresného súdu a za podanie
žaloby mesta K. vo výške 3 x 16,50 €, t. j. v celkovej sume 49,50 €, v dôsledku čoho
sťažovateľ stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenými finančnými čiastkami,
resp. použiť ich pre ďalšie zhodnocovanie či podnikanie sťažovateľa“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo spoločnosti A. spol. s r. o. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/33/2011-144, zo dňa 29. 9. 2011,
porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/33/2011-144, zo dňa 29. 9. 2011, sa
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti A. spol. s r. o. trovy
konania... v sume 265,70 EUR do 15 dní od doručenia rozhodnutia na účet jeho právneho
zástupcu advokáta JUDr. M. T.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu namietaným
rozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 12 C 83/2003 z 1. decembra 2010. Podstatou námietok sťažovateľky
je jej nesúhlas s právnym posúdením veci krajským súdom, ktorý sa nevysporiadal s jej
odvolacími námietkami, v dôsledku čoho je namietaný rozsudok zjavne neodôvodnený
a arbitrárny. Na základe namietaného rozsudku bola sťažovateľka povinná zaplatiť
žalobcovi judikovanú pohľadávku, v dôsledku čoho stratila možnosť disponovať s týmito
finančnými prostriedkami.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).
1. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku v podstatnom uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.
Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom
súdu prvého stupňa v tom, že na odťah motorových vozidiel bola mestom zriadená mestská
polícia, ktorá okrem odťahu motorových vozidiel vykonala i iné úlohy vyplývajúce jej zo
štatútu. Preto pokiaľ aj touto otázkou sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, musel
prejudiciálne posúdiť aj platnosť či neplatnosť právneho úkonu poverenia na odťahovanie
vozidiel zo strany mesta v prospech mestskej polície.
Za týchto okolností odvolací súd má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny, preto ho s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.“
Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi rozsudku okresného súdu
sp. zn. 12 C 83/2003 z 1. decembra 2010, na ktoré krajský súd v namietanom rozsudku
odkázal v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd považoval
za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, ktorý
uviedol:
„Na základe vykonaného dokazovania je teda zrejmá skutočnosť, že vozidlo
žalovaného stálo na mieste, kde bol zákaz zastavenia a z tohto dôvodu ho podľa § 40 ods. 4
písmeno a) Zákona č. 315/1996 Z.z. Mestská polícia K. dňa 24.1.2008 odtiahla. Ďalej bolo
dostatočne zistené, že náklady, ktoré v súvislosti s odtiahnutím vozidla vznikli predstavovali
sumu vo výške 1.800,- Sk (59,74 €). Pre rozhodnutie teda bolo podstatné zistiť, či Mestská
polícia mala na vykonanie takéhoto odťahu právo.
V konaní je nesporné, že správcom predmetnej komunikácie je žalobca, ktorý
v súlade s ust. § 3d ods. 5 písmeno d) Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
(ďalej len cestný zákon) vykonáva miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií
a účelových komunikácií, ako prenesený výkon štátnej správy. Ako vyplýva z ust. § 40 ods.4
z.č. 315/1996 Zb. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len z.č. 315/1996 Zb.)
patrí do právomoci navrhovateľa, ako správcu cesty, odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané
na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je okrem iného ponechané
na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané.
Navrhovateľ poveril výkonom tohto oprávnenia Mestskú políciu K., ktorá je útvarom
navrhovateľa a ktorá bola navrhovateľom zriadená v súlade so zákonom č. 564/1991 Zb.
o obecnej polícii. Citovaný zákon v ustanovení § 3 stanovuje niektoré zákonné úlohy
mestskej polície, pritom nie je vylúčené aby mestská polícia bola obcou poverená aj ďalšími
úlohami, ak to ustanovujú osobitné zákony (ods.2 cit. zák. ustanovenia).
Plnomocenstvom zo dňa 31.8.2001 žalobca splnomocnil Mestskú políciu K., aby
v súlade s citovanými ustanoveniami zákona vykonávala kompetencie správcu cesty
v rozsahu stanovenom v § 40 z. č. 315/1996 Zb.. Napriek označeniu tejto listiny primátora
Mesta K. ako plnomocenstvo, je potrebné ju posudzovať podľa obsahu, ako poverenie
mestskej polície vykonávaním ďalšej úlohy. Mestská polícia nemá právnu subjektivitu, preto
nemôže v právnych úkonoch a teda ani v rámci plnomocenstva vystupovať vo svojom mene.
Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalobca bol oprávnený
vykonať odťah motorového vozidla žalovaného. Tento odťah aj vykonal, prostredníctvom
svojho organizačného útvaru, t. j. prostredníctvom Mestskej polície, v rámci právomocí
zverených mu zákonom ako správcovi cesty. Mestská polícia uskutočnila odťah v mene
žalobcu ako jeho organizačná zložka, na základe jeho poverenia ako úlohu, ktorú jej
žalobca vymedzil. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcov nárok na uhradenie nákladov za
vykonanie odťahu vozidla žalovaného vo výške 59,74 €, ktoré si v tomto konaní voči
žalovanému ako prevádzkovateľovi vozidla uplatnil, je v plnom rozsahu oprávnený.
K veci súd považuje za vhodné dodať aj nasledovné skutočnosti. Danou
problematikou sa na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a to v konaní vedenom
pod spisovou značkou 3 M Cdo 4/2010. V tomto konaní sa Najvyšší súd vysporiadal hlavne
s otázkou, či Mestská polícia K. je oprávnená ako správca komunikácie vykonať obdobný
odťah vozidla. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci dospel k záveru, že Mestská
polícia v K. bola ako vnútroorganizačný útvar správcu pozemnej komunikácie (za splnenia
podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 40 ods. 1 a 2 zákona č. 315/1996 Z. z.) oprávnená
odtiahnuť predmetné vozidlo. Tieto skutočnosti súd zistil z Uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. značka 3 M Cdo 4/2010 zo dňa 6.9.2010.“
V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku (nadväzujúceho na dôvody
rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský
súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj
s odvolacou námietkou sťažovateľky o ňou tvrdenej absolútnej neplatnosti „plnomocenstva
primátora mesta K. z 31. augusta 2001“, ktorou sa ako otázkou prejudiciálnou musel
zaoberať aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 4/2010. Ak podľa názoru
sťažovateľky súdy konajúce v jej veci boli povinné prihliadnuť ex offo na absolútnu
neplatnosť označeného „plnomocenstva“, bol tak povinný urobiť aj najvyšší súd
v označenom konaní pri posudzovaní oprávnenia Mestskej polície K. (ďalej len „mestská
polícia“) na odťah motorových vozidiel. Najvyšší súd však vo svojom rozhodnutí dospel
k záveru, že mestská polícia ako vnútroorganizačný útvar mesta K. bez právnej subjektivity
je na základe rozhodnutia obce (mesta) ako správcu miestnej komunikácie oprávnená
vykonávať úkony spojené s odťahovaním vozidiel.
V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je
zdôvodnený spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov
krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.
Sťažovateľka namietala, že Mestské zastupiteľstvo mesta K. bolo oprávnené
všeobecne záväzným nariadením poveriť mestskú políciu úlohami spojenými s odťahom
motorových vozidiel, pričom poukázala aj na príslušné ustanovenia Štatútu mesta K. (ďalej
len „štatút“). V súvislosti s touto argumentáciou ústavný súd uvádza, že ustanovenia štatútu,
na ktoré sťažovateľka poukazuje, boli účinné do 31. decembra 2000, z čoho vyplýva, že ich
nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky.
Podľa § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení
neskorších predpisov obecná polícia je poriadkový útvar pôsobiaci pri zabezpečovaní
obecných vecí verejného poriadku, ochrany životného prostredia v obci a plnení úloh
vyplývajúcich zo všeobecne záväzných nariadení obce, z uznesení obecného zastupiteľstva
a z rozhodnutí starostu obce. Obecnú políciu zriaďuje a zrušuje obec všeobecne záväzným
nariadením. Úlohy obecnej polície podľa tohto zákona plní v obciach, ktoré sú mestami,
mestská polícia. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) citovaného zákona obecná polícia vykonáva
všeobecne záväzné nariadenia obce, uznesenia obecného zastupiteľstva a rozhodnutia
starostu.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že obecná polícia ako poriadkový útvar obce plní
úlohy vyplývajúce nielen zo všeobecne záväzných nariadení obce, príp. z uznesení
obecného zastupiteľstva, ale aj z rozhodnutí starostu. Všeobecne záväzné nariadenie obce sa
vyžaduje len na zriadenie alebo zrušenie obecnej polície. Preto nemožno prisvedčiť názoru
sťažovateľky, že primátor mesta K. nebol oprávnený poveriť mestskú políciu odťahovaním
motorových vozidiel a že tak mohlo urobiť len Mestské zastupiteľstvo mesta K. všeobecne
záväzným nariadením.
Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom bolo potrebné odmietnuť už pri
jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom,
nemohlo preto dôjsť ani k porušeniu jej práv zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, ktoré odvodzovala práve od ňou tvrdenej nesprávnosti namietaného
rozsudku a následného plnenia judikovanej pohľadávky v prospech žalobcu. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2012