Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 57/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom

JUDr. M. T., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -144 z 29. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012

doručená sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v a práva

pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -144

z 29. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav:

„Žalobou zo dňa 20. 5. 2009 doručenou Okresnému súdu Košice II sa žalobca mesto

K. domáhalo voči sťažovateľovi nároku na zaplatenie istiny 59,74 € spolu s úrokom

z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy ročne od 9. 2. 2008 do zaplatenia, na tom

skutkovom základe, že dňa 24. 1. 2008 v čase okolo 11.00 hod. potom, čo bolo motorové

vozidlo sťažovateľa..., odtiahnuté príslušníkmi mestskej polície mesta K. z ulice... v K.,

vyúčtovalo si mesto K. v zmysle cenníka odťahovej služby mestskej polície mesta K. za

odtiahnutie vozidla sumu 59,74 EUR (1.800,- Sk), ktorú sťažovateľ neuhradil.

Sťažovateľ s touto žalobou Mesta K. nesúhlasil a navrhoval ju zamietnuť.

Daná vec bola vedená Okresným súdom Košice II pod sp. zn. , ktorý dňa

1. 12. 2010 rozhodol rozsudkom, č. k. -119, tak, že v I. výroku sťažovateľovi

uložil povinnosť zaplatiť mestu K. 59,74 € istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %

z dlžnej sumy ročne od 9. 2. 2008 do zaplatenia, v II. výroku nepriznal mestu K. právo na

náhradu trov konania, v III. výroku nepriznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania,

vo IV. výroku uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II

súdny poplatok za podanie žaloby vo výške 16,50 € a v V. výroku uložil sťažovateľovi

povinnosti uložené týmto rozsudkom splniť v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozsudku.

Voči tomuto rozsudku podal včas sťažovateľ odvolanie...

Dňa 7. 11. 2011 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -144, zo dňa 29. 9. 2011, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil

rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. -119, zo dňa 1. 12. 2010 a zároveň

nepriznal účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažovateľka považuje rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho

krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne a v odôvodnení sťažnosti bližšie

uvádza:

«Okresný súd a krajský súd pri svojom rozhodovaní nesprávne posúdili

plnomocenstvo primátora mesta K. zo dňa 31. 8. 2001, ktorým primátor mesta K. mal

splnomocniť mestskú políciu mesta K., aby v súlade s § 3 ods. 6, § 3d ods. 4 písm. b) zákona

č. v platnom znení vykonávala kompetencie správcu cesty v rozsahu

stanovenom v v platnom znení.

Toto plnomocenstvo bolo však primátorom mesta K. vydané v rozpore s ustanovením

, , o meste K. v znení

neskorších predpisov (ďalej tiež „zákon o meste K.“), a v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1

a ods. 2 o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, preto bolo

neplatné a nepoužiteľné pre Mestskú políciu mesta K.

... jedine mestské zastupiteľstvo, ktoré zriaďuje mestskú políciu, môže určiť, avšak

iba v súlade so o obecnej polícii v znení neskorších predpisov,

úlohy, ktoré má mestská polícia plniť. Nemohol tak učiniť primátor mesta K.

plnomocenstvom zo dňa 31. 8. 2001, pretože nebol na to splnomocnený štatútom mesta K.

schváleným mestským zastupiteľstvom mesta K. ...

Týmito námietkami sťažovateľa sa prvostupňový a druhostupňový súd v konaní vôbec

nezaoberali, hoci boli na to povinní z úradnej povinnosti.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení, sp. zn. , zo dňa 6. 9. 2010,

o ktoré sa prvostupňový a druhostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku opierajú,

nerieši sťažovateľom vznesenú námietku absolútnej neplatnosti právneho úkonu -

plnomocenstva primátora mesta K. zo dňa 31.8. 2001, preto naň okresný a krajský súd

nemali ani prihliadať. ...

Prvostupňový súd a taktiež odvolací súd boli povinní prihliadnuť z úradnej

povinnosti na absolútnu neplatnosť plnomocenstva primátora Mesta K. zo dňa 31.8. 2001

bez toho, aby sťažovateľ musel namietať neplatnosť tohto úkonu. ...

Sťažovateľ poznamenáva, že udeliť možnosť konať za mesto K. ako správcu cesty

v zmysle v v znení neskorších predpisov mohlo iba v súlade

s ustanovením § 6 ods. 4, § 10 ods. 1, § 10 ods. 3 písm. a) zákona o meste K. mestské

zastupiteľstvo mesta K. všeobecne záväzným nariadením, pokiaľ by predtým

nesplnomocnilo štatútom primátora mesta K., to sa však nestalo. Takýto dôkaz v konaní

Mesto K. nepredložilo, pretože vtedy platné a účinné všeobecné záväzné nariadenie

neupravovalo povinnosť a právomoc mestskej polície mesta K. vykonávať odťah

motorových vozidiel. Plnomocenstvo primátora mesta K. zo dňa 31. 8. 2001, na základe

ktorého sa mali motorové vozidla odťahovať, nemohlo nahradiť všeobecné záväzné

nariadenie mesta K., na základe ktorého by mestská polícia mohla vykonávať odťahy

motorových vozidiel. ...

Podľa v znení neskorších predpisov

správu pozemných komunikácii, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce,

o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce, vykonávajú - obce,

prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené.

Takouto právnickou osobou v čase odťahu motorového vozidla sťažovateľa nebola

mestská polícia K., pretože na tento účel nebola platne a v súlade so zákonom založená ani

zriadená. ...

Sťažovateľ je presvedčený, že primátor mesta K. nemôže, v tak závažnej otázke

celomestského charakteru, akou je odťah motorových vozidiel v meste K., vytvárať vôľu

mesta sám, a preto nemožno súhlasiť so zľahčujúcim záverom Najvyššieho súdu SR, že

správca pozemných komunikácii len vymedzil, ktorý jeho vnútroorganizačný útvar bez

právnej subjektivity bude vykonávať úkony správcu miestnej komunikácie spojené

s odťahovaním vozidiel (uznesenie NS SR, sp. zn. , zo dňa 6. 9. 2010). ...

Z ustanovenia § 56 Štatútu mesta K. jednoznačne vyplýva, že len všeobecne

záväzným nariadením mesta K., v ktorom sa musia vymedziť povinnosti a právomoci

mestskej polície, bolo možné vymedziť povinnosť a oprávnenie mestskej polície na

vykonanie odťahov motorových vozidiel...

Keďže mestská polícia mesta K. nemala dňa 24. 1. 2008, t. j. v čase odťahu

motorového vozidla sťažovateľa, vymedzenú povinnosť a oprávnenie od mestského

zastupiteľstva mesta K. ako správcu cesty na odťah motorových vozidiel, na ktorom by sa

uznieslo svojím uznesením, nemohla v zmysle v znení

neskorších predpisov toho dňa vykonať odťah motorového vozidla sťažovateľa... Následne

mesto K. na základe takéhoto protiprávneho odťahu motorového vozidla sťažovateľa nebolo

oprávnené v zmysle cenníka odťahovej služby mestskej polície vymáhať sumu 59,74 €

s príslušenstvom...»

Namietané porušenie základného práva zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka odôvodnila tým, že

na základe namietaného rozsudku „sťažovateľ vyplatil mestu K. za odťah jeho motorového

vozidla sumu 59,74 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy ročne od

9. 2. 2008 do zaplatenia, t. j. v celkovej sume 78,80 €, ako aj Okresnému súdu Košice II

súdny poplatok za podanie odporu, odvolania voči rozsudku okresného súdu a za podanie

žaloby mesta K. vo výške 3 x 16,50 €, t. j. v celkovej sume 49,50 €, v dôsledku čoho

sťažovateľ stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenými finančnými čiastkami,

resp. použiť ich pre ďalšie zhodnocovanie či podnikanie sťažovateľa“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo spoločnosti A. spol. s r. o. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. -144, zo dňa 29. 9. 2011,

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. -144, zo dňa 29. 9. 2011, sa

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti A. spol. s r. o. trovy

konania... v sume 265,70 EUR do 15 dní od doručenia rozhodnutia na účet jeho právneho

zástupcu advokáta JUDr. M. T.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu namietaným

rozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 1. decembra 2010. Podstatou námietok sťažovateľky

je jej nesúhlas s právnym posúdením veci krajským súdom, ktorý sa nevysporiadal s jej

odvolacími námietkami, v dôsledku čoho je namietaný rozsudok zjavne neodôvodnený

a arbitrárny. Na základe namietaného rozsudku bola sťažovateľka povinná zaplatiť

žalobcovi judikovanú pohľadávku, v dôsledku čoho stratila možnosť disponovať s týmito

finančnými prostriedkami.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku v podstatnom uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom

rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom

súdu prvého stupňa v tom, že na odťah motorových vozidiel bola mestom zriadená mestská

polícia, ktorá okrem odťahu motorových vozidiel vykonala i iné úlohy vyplývajúce jej zo

štatútu. Preto pokiaľ aj touto otázkou sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, musel

prejudiciálne posúdiť aj platnosť či neplatnosť právneho úkonu poverenia na odťahovanie

vozidiel zo strany mesta v prospech mestskej polície.

Za týchto okolností odvolací súd má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

správny, preto ho s poukazom na ust. , potvrdil.“

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 1. decembra 2010, na ktoré krajský súd v namietanom rozsudku

odkázal v súlade s , ústavný súd považoval

za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, ktorý

uviedol:

„Na základe vykonaného dokazovania je teda zrejmá skutočnosť, že vozidlo

žalovaného stálo na mieste, kde bol zákaz zastavenia a z tohto dôvodu ho podľa § 40 ods. 4

písmeno a) Mestská polícia K. dňa 24.1.2008 odtiahla. Ďalej bolo

dostatočne zistené, že náklady, ktoré v súvislosti s odtiahnutím vozidla vznikli predstavovali

sumu vo výške 1.800,- Sk (59,74 €). Pre rozhodnutie teda bolo podstatné zistiť, či Mestská

polícia mala na vykonanie takéhoto odťahu právo.

V konaní je nesporné, že správcom predmetnej komunikácie je žalobca, ktorý

v súlade s ust. písmeno d) o pozemných komunikáciách

(ďalej len cestný zákon) vykonáva miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií

a účelových komunikácií, ako prenesený výkon štátnej správy. Ako vyplýva z ust. § 40 ods.4

z.č. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len z.č. )

patrí do právomoci navrhovateľa, ako správcu cesty, odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané

na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je okrem iného ponechané

na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané.

Navrhovateľ poveril výkonom tohto oprávnenia Mestskú políciu K., ktorá je útvarom

navrhovateľa a ktorá bola navrhovateľom zriadená v súlade so

o obecnej polícii. Citovaný zákon v ustanovení § 3 stanovuje niektoré zákonné úlohy

mestskej polície, pritom nie je vylúčené aby mestská polícia bola obcou poverená aj ďalšími

úlohami, ak to ustanovujú osobitné zákony (ods.2 cit. zák. ustanovenia).

Plnomocenstvom zo dňa 31.8.2001 žalobca splnomocnil Mestskú políciu K., aby

v súlade s citovanými ustanoveniami zákona vykonávala kompetencie správcu cesty

v rozsahu stanovenom v z. č. . Napriek označeniu tejto listiny primátora

Mesta K. ako plnomocenstvo, je potrebné ju posudzovať podľa obsahu, ako poverenie

mestskej polície vykonávaním ďalšej úlohy. Mestská polícia nemá právnu subjektivitu, preto

nemôže v právnych úkonoch a teda ani v rámci plnomocenstva vystupovať vo svojom mene.

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalobca bol oprávnený

vykonať odťah motorového vozidla žalovaného. Tento odťah aj vykonal, prostredníctvom

svojho organizačného útvaru, t. j. prostredníctvom Mestskej polície, v rámci právomocí

zverených mu zákonom ako správcovi cesty. Mestská polícia uskutočnila odťah v mene

žalobcu ako jeho organizačná zložka, na základe jeho poverenia ako úlohu, ktorú jej

žalobca vymedzil. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcov nárok na uhradenie nákladov za

vykonanie odťahu vozidla žalovaného vo výške 59,74 €, ktoré si v tomto konaní voči

žalovanému ako prevádzkovateľovi vozidla uplatnil, je v plnom rozsahu oprávnený.

K veci súd považuje za vhodné dodať aj nasledovné skutočnosti. Danou

problematikou sa na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a to v konaní vedenom

pod spisovou značkou . V tomto konaní sa Najvyšší súd vysporiadal hlavne

s otázkou, či Mestská polícia K. je oprávnená ako správca komunikácie vykonať obdobný

odťah vozidla. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci dospel k záveru, že Mestská

polícia v K. bola ako vnútroorganizačný útvar správcu pozemnej komunikácie (za splnenia

podmienok vyplývajúcich z ustanovenia a ) oprávnená

odtiahnuť predmetné vozidlo. Tieto skutočnosti súd zistil z Uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. značka zo dňa 6.9.2010.“

V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku (nadväzujúceho na dôvody

rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský

súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj

s odvolacou námietkou sťažovateľky o ňou tvrdenej absolútnej neplatnosti „plnomocenstva

primátora mesta K. z 31. augusta 2001“, ktorou sa ako otázkou prejudiciálnou musel

zaoberať aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. . Ak podľa názoru

sťažovateľky súdy konajúce v jej veci boli povinné prihliadnuť ex offo na absolútnu

neplatnosť označeného „plnomocenstva“, bol tak povinný urobiť aj najvyšší súd

v označenom konaní pri posudzovaní oprávnenia Mestskej polície K. (ďalej len „mestská

polícia“) na odťah motorových vozidiel. Najvyšší súd však vo svojom rozhodnutí dospel

k záveru, že mestská polícia ako vnútroorganizačný útvar mesta K. bez právnej subjektivity

je na základe rozhodnutia obce (mesta) ako správcu miestnej komunikácie oprávnená

vykonávať úkony spojené s odťahovaním vozidiel.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov

krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Sťažovateľka namietala, že Mestské zastupiteľstvo mesta K. bolo oprávnené

všeobecne záväzným nariadením poveriť mestskú políciu úlohami spojenými s odťahom

motorových vozidiel, pričom poukázala aj na príslušné ustanovenia Štatútu mesta K. (ďalej

len „štatút“). V súvislosti s touto argumentáciou ústavný súd uvádza, že ustanovenia štatútu,

na ktoré sťažovateľka poukazuje, boli účinné do 31. decembra 2000, z čoho vyplýva, že ich

nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky.

Podľa o obecnej polícii v znení

neskorších predpisov obecná polícia je poriadkový útvar pôsobiaci pri zabezpečovaní

obecných vecí verejného poriadku, ochrany životného prostredia v obci a plnení úloh

vyplývajúcich zo všeobecne záväzných nariadení obce, z uznesení obecného zastupiteľstva

a z rozhodnutí starostu obce. Obecnú políciu zriaďuje a zrušuje obec všeobecne záväzným

nariadením. Úlohy obecnej polície podľa tohto zákona plní v obciach, ktoré sú mestami,

mestská polícia. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) citovaného zákona obecná polícia vykonáva

všeobecne záväzné nariadenia obce, uznesenia obecného zastupiteľstva a rozhodnutia

starostu.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že obecná polícia ako poriadkový útvar obce plní

úlohy vyplývajúce nielen zo všeobecne záväzných nariadení obce, príp. z uznesení

obecného zastupiteľstva, ale aj z rozhodnutí starostu. Všeobecne záväzné nariadenie obce sa

vyžaduje len na zriadenie alebo zrušenie obecnej polície. Preto nemožno prisvedčiť názoru

sťažovateľky, že primátor mesta K. nebol oprávnený poveriť mestskú políciu odťahovaním

motorových vozidiel a že tak mohlo urobiť len Mestské zastupiteľstvo mesta K. všeobecne

záväzným nariadením.

Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom bolo potrebné odmietnuť už pri

jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru namietaným rozsudkom,

nemohlo preto dôjsť ani k porušeniu jej práv zaručených v a

dodatkového protokolu, ktoré odvodzovala práve od ňou tvrdenej nesprávnosti namietaného

rozsudku a následného plnenia judikovanej pohľadávky v prospech žalobcu. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012