Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 185/2012
PDF · 393.92 KB
No categories available
IV. ÚS 185/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. N., H., Ing. I. V., H., a Ing. J. N., H., zastúpených
advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 430/2010-149
z 27. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. N., Ing. I. V. a Ing. J. N. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2011 doručená sťažnosť P. N. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), Ing. I. V. (ďalej len
„sťažovateľ v druhom rade“) a Ing. J. N. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“, všetci spolu
ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
24 Co/430/2010-149 z 27. júla 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manželka sťažovateľa v prvom rade sa ako
navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) v konaní pred všeobecnými súdmi svojím
návrhom domáhala, aby Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) určil, že zmluvy
o prevode častí obchodného podielu z 24. augusta 2007, ktorými sťažovateľ v prvom rade
v čase trvania ich manželstva bez jej súhlasu previedol na sťažovateľov v druhom rade
a treťom rade časti svojho obchodného podielu v obchodnej spoločnosti N., s. r. o. (ďalej
len „obchodná spoločnosť“), sú neplatné. Navrhovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že
sťažovateľ v prvom rade ako jediný spoločník a zakladateľ založil prosperujúcu spoločnosť,
pričom obchodný podiel v nej nadobudol za trvania ich manželstva a z prostriedkov
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“). Podľa
navrhovateľky má byť preto tento obchodný podiel spoločným majetkovým právom oboch
manželov, teda má byť považovaný za súčasť BSM. V dôsledku toho navrhovateľka zastáva
názor, že v súlade s § 145 Občianskeho zákonníka mal sťažovateľ v prvom rade potrebovať
jej súhlas na prevod tohto obchodného podielu. Keďže súhlas navrhovateľky na prevod
obchodného podielu jej manželom nebol od nej vyžiadaný, dospela k záveru, že zmluvy
o prevode obchodného podielu z 24. augusta 2007 sú v zmysle § 40a Občianskeho
zákonníka relatívne neplatnými právnymi úkonmi.
Sťažovatelia v konaní tvrdili, že sťažovateľ v prvom rade nadobudol obchodný podiel
v spoločnosti z prostriedkov z pôžičiek od svojich rodičov, za ktorých konal sťažovateľ
v treťom rade, a z pôžičky od sťažovateľa v druhom rade. Z uvedených zmlúv o pôžičke
(v znení dodatkov) bol zaviazaný buď priamo sťažovateľ v prvom rade ako dlžník, alebo
samotná obchodná spoločnosť, za splnenie záväzku ktorej ručil sťažovateľ v prvom rade.
V prípade nesplnenia svojich záväzkov v dohodnutom termíne mal sťažovateľ v prvom rade
podľa uvedených zmlúv povinnosť previesť časti svojho obchodného podielu v spoločnosti
na účel splnenia svojho záväzku na veriteľa, t. j. sťažovateľa v treťom rade s manželkou
alebo ním určenú osobu, a to 1/3 obchodného podielu v obchodnej spoločnosti, a pokiaľ ide
o sťažovateľa v druhom rade, prebral sťažovateľ v prvom rade na seba ručiteľský záväzok
previesť v prípade včasného neuhradenia pôžičky na neho 2/3 obchodného podielu. Keďže
obchodná spoločnosť a ani sťažovateľ v prvom rade poskytnuté finančné prostriedky vo
forme pôžičky v termínoch splatnosti neuhradili, malo dôjsť k realizácii zabezpečovacích
záväzkov uzavretím príslušných zmlúv o prevodoch častí obchodného podielu zo
sťažovateľa v prvom rade na sťažovateľov v druhom rade a treťom rade.
Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 7 Co/450/2008-101 z 1. júla 2010 navrhovateľke
vyhovel považujúc obchodný podiel za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
a na dispozíciu s ním preto vyžadoval súhlas toho manžela, ktorý nebol spoločníkom
v obchodnej spoločnosti. Z dôvodu absencie takéhoto súhlasu a po účinnom namietaní tohto
nedostatku navrhovateľkou okresný súd rozhodol, že zmluvy o prevodoch častí obchodného
podielu medzi sťažovateľmi sú neplatné. Proti označenému prvostupňovému rozsudku sa
sťažovatelia odvolali.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu č. k. 7 Co/450/2008-
101 z 1. júla 2010 potvrdil ako vecne správny, pričom sa stotožnil s väčšinou dôvodov
uvedených v odôvodnení rozsudku okresného súdu.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia sťažnosť, ktorou
navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ich
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vrátane práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základného práva na podnikanie podľa čl. 35
ods. 1 ústavy. Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského
súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia napokon navrhujú, aby
ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 7 C 450/2008-
101 z 1. júla 2010 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k sťažnosti, pričom toto vyjadrenie
mu bolo doručené 28. decembra 2011. Krajský súd v ňom odôvodnil, prečo považuje svoj
postup a rozhodnutie vo veci za správne. Sťažovatelia svojím vyjadrením zo 7. marca 2012
reagovali na stanovisko krajského súdu zotrvávajúc v podstate na svojom názore uvedenom
v sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov najskôr v časti,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich
namietané porušenie skúma spoločne.
Prvá časť argumentácie sťažovateľov smeruje proti záveru krajského súdu, že
navrhovateľka má naliehavý právny záujem na výsledku sporu [čo je predpokladom tzv.
žaloby o určenie podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)],
a to napriek tomu, že navrhovateľka zároveň iniciovala aj konanie o vyporiadanie BSM.
V zmysle § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Podľa sťažovateľov „skutočnosť, že navrhovateľka iniciovala aj konanie
o vyporiadanie jej BSM s odporcom v 1. rade..., v ktorom nastolila požiadavku
(predbežného) vyriešenia (totožnej) otázky neplatnosti zmlúv o prevode obchodného
podielu, má za následok, že nemôže osvedčiť naliehavý právny záujem na požadovanom
určení v tomto spore“.
Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že „ďalším významným kritériom, ktoré odvolací
súd opomenul vziať do úvahy pri rozhodovaní o pripustení určovacej žaloby navrhovateľky,
je praktický význam tejto žaloby vo vzťahu k jej následkom. Výroková časť rozhodnutia súdu
o určovacom návrhu je vždy deklaratórna, t. j. určité právo/právny vzťah nezakladá, ale iba
osvedčuje jeho (ne)existenciu. Dôsledkom dovolania sa relatívnej neplatnosti na základe
(negatívnej) určovacej žaloby... je vznik záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného
obohatenia, čo znamená, že úspešný účastník sa môže v ďalšom domáhať ochrany svojho
vlastníckeho práva k veci žalobou na jej vydanie (tzv. vindikačná žaloba). Za predpokladu,
že by obchodný podiel, resp. jeho majetková hodnota aj patrila do BSM..., súdna prax
zastáva jednotný právny záver..., podľa ktorého v konaní o vyporiadanie BSM súd prikazuje
obchodný podiel vždy manželovi – spoločníkovi, pričom druhému manželovi zakladá
(konštitutívny výrok), v súlade so zásadou parity podielov manželov na majetku v BSM,
vlastnícke právo iba k určitej (vyčíslenej) časti majetkovej hodnoty tvorenej obchodným
podielom v rámci BSM, ktorý sa preto (t. j. navrhovateľka) za žiadnych okolností nemôže
stať vlastníčkou obchodného podielu, ktorého majiteľom je od jeho nadobudnutia nemenne
(až do scudzenia) vždy iba manžel – spoločník. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že určovacia
žaloba navrhovateľky je účelová a napadnuté rozhodnutie krajského súdu arbitrárne.“.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že krajský súd sa nevysporiadal ani s ich námietkou, že
«... zápis spätného „posunu“ obchodného podielu z nadobúdateľov na prevodcu
v obchodnom registri na podklade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je
možný. Nemožným je z dôvodu, že ani navrhovateľka, ani nikto iný z oprávnených osôb
nepodal žalobu o neplatnosť rozhodnutia jediného spoločníka v pôsobnosti valného
zhromaždenia spoločnosti podľa ust. § 131 Obchodného zákonníka, čím nastala fikcia
platnosti týchto rozhodnutí. Ani registrový súd, keďže uvedené skutočnosti zapísal do
obchodného registra, nemôže nad rámec zákonom mu stanovených kompetencií zasahovať
do vnútornej pôsobnosti orgánu spoločnosti a sceliť tak už raz rozdelený obchodný podiel.
Naviac, takýto zápis by bol v rozpore so zásadou kumulácie obchodných podielov (§ 114
ods. 2 Obchodného zákonníka), podľa ktorej jedna osoba nemôže byť v jednej obchodnej
spoločnosti súčasne majiteľom dvoch obchodných podielov.».
Krajský súd potom, ako vysvetlil potrebu skúmania naliehavého právneho záujmu
aj v prípade relatívnej neplatnosti, uviedol, že „... zásadne platí, že možnosť žaloby
na plnenie (v danom prípade návrhu na vyporiadanie BSM)... spravidla vylučuje právny
záujem na žalobe určovacej. Toto ale neplatí absolútne. Súdna prax už judikovala (viď
judikát 40/1996 ZSP), že ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby
rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny vzťah, napriek tomu, že by mohol
žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú pri
možnosti žaloby na plnenie možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila
potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však
určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa
ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná
i žaloba na plnenie.
Odvolací súd je toho názoru, že o obdobnú vec ako v ostatne citovanom rozhodnutí
sa jedná i v danom prípade. Rozhodnutie o predmete daného sporu pomôže vyriešiť spornú
právnu otázku všetkých účastníkov tohto konania, pomôže predísť prípadne ďalším sporom,
ak sa účastníci určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a budú ho akceptovať.
Rozhodnutie súdu o tom, že predmetné právne úkony sú neplatné, môže vytvoriť pevný
právny základ pre právny vzťah navrhovateľky a odporcu 1 (sťažovateľa v prvom rade,
pozn.), môže vytvoriť predpoklady pre vyporiadanie ich zaniknutého BSM mimosúdnou
dohodou, bez potreby obrátiť sa na so žalobou o vyporiadanie BSM na súd. Preto je
i odvolací súd zhodne s prvostupňovým toho názoru, že v danom prípade je daný naliehavý
právny záujem navrhovateľky na požadovanom určení.
Pokiaľ ale prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku tvrdí, že
otázka platnosti zmlúv o prevode obchodných podielov by nemohla byť riešená ako
predbežná otázka v rámci konania o vyporiadaní BSM, odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 679/2001, v ktorom vyslovil názor, že ak súd posudzuje
(ne)platnosť právneho úkonu ako otázku predbežnú, rieši ju bez zreteľa na to, kto je
účastníkom tohto konania, i keby účastníkom konania nebol žiaden z účastníkov tohto
právneho úkonu. S riešením (ne)platnosti právneho úkonu ako otázky predbežnej ale zákon
nespája žiadne právne následky pre účastníkov tohto právneho úkonu.“.
Ústavný súd zastáva názor, že výklad podmienky naliehavého právneho záujmu
zásadne prislúcha všeobecným súdom. Kritériá, podľa ktorých má byť pojem naliehavý
právny záujem vykladaný, však nemôžu byť arbitrárne a prípustnosť žaloby v zmysle § 80
písm. c) OSP nemôže závisieť od ľubovôle konajúceho súdu. V tomto prípade ústavný súd
nepovažuje výklad podmienky naliehavého právneho záujmu ani za arbitrárny a ani
za zjavne neodôvodnený, ale za konformný s požiadavkami základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Krajský súd dostatočným spôsobom
vysvetlil, prečo považuje naliehavý právny záujem na výsledku konania za daný. Okrem
zvýraznenia preventívnej funkcie tzv. žaloby o určenie poukázal krajský súd v napadnutom
rozsudku aj na požiadavku účasti všetkých účastníkov právneho úkonu v konaní pred
súdom, teda nielen na účasť bývalých manželov, a zároveň objasnil nedostatky riešenia
spornej otázky ako otázky predbežnej v (inom) konaní o vyporiadanie BSM.
Ani sťažovateľmi namietaný následok relatívnej neplatnosti, ktorým má podľa nich
byť „vznik záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, čo znamená, že úspešný
účastník sa môže v ďalšom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva k veci žalobou
na jej vydanie (tzv. vindikačná žaloba)“, nevedie k inému záveru, keďže cieľ konania pred
všeobecnými súdmi sa nemal prejaviť v možnosti navrhovateľky nadobudnúť postavenie
spoločníka v spoločnosti, ale len v ustálení rozsahu majetku podliehajúcemu vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rovnako z pohľadu ústavného súdu
nespochybňuje záver krajského súdu ani namietaná nemožnosť následnej zmeny
v obchodnom registri z dôvodu márneho uplynutia lehoty na napadnutie rozhodnutia
jediného spoločníka vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia o rozdelení
a prevode obchodného podielu v zmysle pravidiel obchodného práva. Predmetom konania
pred okresným súdom a krajským súdom nebola otázka platnosti rozhodnutia (súhlasu)
orgánu obchodnej spoločnosti, ale právny úkon spoločníka – manžela, hoci je na tento úkon
potrebné rozhodnutie (súhlas) uvedeného orgánu obchodnej spoločnosti. Súhlas jediného
spoločníka vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti by bol
v prípade neplatnosti predmetného právneho úkonu a vo vzťahu k nemu bezpredmetným,
rovnako ako aj v iných prípadoch neplatnosti tohto prevodu obchodného podielu.
Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že záver všeobecného súdu, ktorým sa
jednotlivcovi (v tomto prípade sťažovateľom) otvára možnosť byť účastníkom súdneho
konania, je výkladom priaznivejším pre realizáciu základného práva na súdnu ochranu ako
záver, ktorým by sa jednotlivcovi takáto možnosť nepriznala (tak by to bolo vo vzťahu
k sťažovateľom v druhom rade a treťom rade v prípade konania o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov). V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd
aj na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej zásadu prednosti ústavne konformného
výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických
osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,
ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady
súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.
plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických
osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy
v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných
základných práv a slobôd.“ (m. m. II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 96/07).
Druhá časť argumentácie sťažovateľov smeruje proti záveru krajského súdu
o požiadavke súhlasu manželky s dispozíciou s obchodným podielom manžela, ktorý je
spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak bol obchodný podiel nadobudnutý
počas trvania manželstva a z prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.
Podľa sťažovateľov krajský súd „... v rámci posúdenia rozhodujúcich skutočností
marginalizoval a nejasne vyhodnotil naplnenie kumulatívnych predpokladov pre status
obchodného podielu ako spoločnej veci, resp. spoločnej majetkovej hodnoty manželov...
dôsledne neskúmal a nevyhodnotil pôvod prostriedkov použitých na nadobudnutie
obchodného podielu...“.
Sťažovatelia tvrdia, že otázku pôvodu prostriedkov na nadobudnutie obchodného
podielu posúdil krajský súd «... v rozpore so zásadami akejkoľvek logiky a racionality, keď
uzavrel, že súčasne(?!) platí aj tvrdenie navrhovateľky o spoločných finančných
prostriedkoch na obstaranie obchodného podielu, ako aj úplne opačné (t. j. logicky
nezlučiteľné s navrhovateľkiným) tvrdenie odporcu v 1. rade o výlučne vlastných finančných
prostriedkoch. Pri skúmaní tejto otázky sa súd povrchne uskromnil s právnym názorom, že
„nebolo potom potrebné dokazovať, ktorá z týchto alternatív platí“. V uvedenom smere
máme za to, že ide o vážne pochybenie súdu ako hodnotového činiteľa a nachádzateľa
spravodlivosti v spore, keď z protichodných (sporných) premís dospel k nejednoznačnému,
iracionálnemu a neudržateľnému právnemu záveru, čím vážne porušil naše právo na účinný
prostriedok nápravy a právo na súdnu ochranu našich práv. Tiež jeho odkaz na zásadu
hospodárnosti považujeme za neprijateľný, ktorá nikdy nesmie byť v súdnom konaní
uprednostnená na úkor úplného, spravodlivého a správneho riešenia a rozhodnutia veci!».
Sťažovatelia prejavili nespokojnosť aj so spôsobom, akým krajský súd posúdil
otázku, či je založenie obchodnej spoločnosti výkonom povolania na účely určenia rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj otázku potreby súhlasu manžela
s právnymi úkonmi, pokiaľ ide o veci slúžiace na podnikanie jedného z manželov, a teda
nespokojnosť s výkladom § 143 a § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je
všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania
manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa
svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov...
Podľa § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka na použitie majetku v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého
manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela
nepotrebuje.
Podľa sťažovateľov «Nedôslednosť a povrchnosť právneho posúdenia merita veci
odzrkadľuje i argumentácia súdu zúžená na osobu podnikateľa v spojitosti s výkladom
pojmu „výkon povolania“ v rámci skúmania rozsahu BSM v konkrétnom prípade. Citované
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2545/2003 rieši výkon podnikania jedným z manželov
vo vzťahu k BSM ... názor súdu obsiahnutý v judikáte však v žiadnom smere nerieši, či sa
výkonom povolania rozumie výlučne činnosť fyzickej osoby podnikateľa... Naviac, ani
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1717/2000, na ktoré v texte judikátu súd odkazuje,
nedáva odpoveď na túto otázku – jeho právny záver sa týka pojmu „veci slúžiace výkonu
povolania“, pri ktorých nie je rozhodujúci pôvod prostriedkov ich obstarania, ale účel
použitia týchto vecí a vôľa oboch manželov, ktorému z nich (výkonu povolania) majú slúžiť.
V súvislosti s výkonom povolania odporcu v 1. rade už od počiatku zdôrazňujeme, že
tento v nadväznosti na skončenie jeho pracovnoprávneho vzťahu založil a rozbehol ako
jediný zakladateľ novú obchodnú spoločnosť, v ktorej bol jediným spoločníkom a tiež
jediným konateľom, a to všetko z externých zdrojov, požičaných za týmto účelom
(od rodičov, rodinného priateľa), v rámci ktorého procesu prevzal na seba aj s tým
súvisiace podnikateľské riziko – nesplatenia pôžičky a realizácie ručiteľského záväzku.
Uvedeným spôsobom teda neinvestoval (pasívne) do už existujúcej spoločnosti formou
majetkovej účasti, ale svojím konaním z oddelených finančných prostriedkov kreoval
spoločnosť za účelom obstarávania obživy pre seba i svoju rodinu. Vzhľadom na príbuznosť
našej právnej úpravy s českou a na vyššie uvedené právne závery NS ČR i po komparácii
činnosti fyzickej osoby podnikateľa (SZČO) a fyzickej osoby spoločníka a konateľa
jednoosobovej spoločnosti, sa javí udržateľným a opodstatneným záver, že výkonom
povolania je aj pôsobenie fyzickej osoby v jednoosobovej obchodnej spoločnosti (s. r. o.),
ktoré vykonáva za účelom zabezpečenia životných potrieb svojich i svojej rodiny
aj vo funkcii konateľa, ktorej osobe patria všetky veci spojené s výkonom podnikania jej
obchodnej spoločnosti, pričom až výnosy z podnikania (dividenda, prípadná odmena
konateľa) sú zdrojom spoločného BSM. Obchodný podiel teda vždy slúži výkonu povolania
takejto osoby – manžela, kým výnosy z podnikateľskej činnosti patria aj nepodnikajúcemu
manželovi (sú v BSM).
Mätúcimi z hľadiska relevantnosti dôvodov sa potom javia protirečivé závery
odvolacieho súdu, že odporca v 1. rade nie je podnikateľom a „z tohto dôvodu preto
nemožno stotožniť to, že by obchodný podiel ako súčasť podniku mohol patriť výlučne
manželovi – spoločníkovi obchodnej spoločnosti... a zároveň, že majiteľom obchodného
podielu je vždy manžel – spoločník... Uvedená konštelácia je nezrozumiteľná, ktorá by
znamenala, že v čase jediného zapísaného spoločníka spoločnosti N., s. r. o., H. – odporcu
v 1. rade (ako nepodnikateľa) a manžela navrhovateľky (tiež nepodnikateľky), by 100 %
obchodného podielu spoločnosti nepatrilo jej jedinému spoločníkovi?!
Rovnako neudržateľná je aj aplikácia právnej vety judikovaného rozhodnutia NS ČR
sp. zn. 2345/2003, resp. NS ČSSR sp. zn. 8 Cz 36/69, súdom na zistený skutkový stav veci –
jednak subsumácia nadobudnutia obchodného podielu spoločnosti pod pojem „kúpa veci“,
ako aj z dôvodu, že ide o finančné zdroje dlžníka z pôžičky, ktorý ich vynaložil „zo svojho“
a na spoločný majetok, čím sa rozumie len taká vec resp. majetková hodnota, ktorá náleží
do BSM iba a súčasne „za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 Občianskeho
zákonníka“... Veci a práva použité alebo slúžiace na výkon podnikateľskej činnosti fyzickej
osoby realizujúcej svoje ústavné právo na podnikanie, či už na základe živnostenského
zákona alebo iných zákonov (napr. zákony upravujúce tzv. slobodné povolania) nepatria
do rozsahu BSM v súlade s § 143 Občianskeho zákonníka, keďže účelovo sú určené a slúžia
výkonu takéhoto povolania. Súhlas druhého manžela sa vyžaduje iba na začiatku
podnikania a za predpokladu, že na podnikanie sa použijú spoločné prostriedky. Z opaku je
zrejmé, že pokiaľ sa nepoužili na začiatku podnikania spoločné prostriedky alebo veci
a práva, súhlas druhého manžela sa vôbec nevyžaduje. Za tejto situácie je akákoľvek
intervencia druhého manžela (nepodnikajúceho) do podnikania druhého – podnikajúceho
manžela právne bez významu. Podnikajúca fyzická osoba pri podnikaní vstupuje do rôznych
a početných právnych vzťahov. Uzatvára zmluvy, berie si úvery, poskytuje za ne záruky
a pod. Za absurdnú treba považovať čo i len možnosť pre nepodnikajúceho manžela
vstupovať do týchto vzťahov a prípadne ich negovať, ako aj to, aby za následky niesol
zodpovednosť (za nesplatený úver – napr.). Jeho ochranu zabezpečuje zákon dostatočne, ale
inak (zrušenie BSM, vyhradenie vzniku BSM a pod.).
Uvedené závery sa podľa nášho názoru plne vzťahujú aj na podnikajúceho manžela
v jednoosobovej spoločnosti založenej podľa obchodného práva, v ktorej je nielen jediným
spoločníkom, ale aj konateľom. Ciele a účel je rovnaký (podnikať a zabezpečiť zdroje
na financovanie rodiny z podnikateľských zámerov).
... Ignorovanie právnej podstaty spočíva v nesprávnej aplikácii a výklade ust. § 143
a § 145 ods. 1 Obč. zákonníka na konkrétny riešený prípad a opomenutie a zjednodušenú
interpretáciu príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, napriek tomu, že sme súdu
poskytli dostatočné dôkazy. Potom vyznieva ako zákonne neprimerané a nespravodlivé,
najmä vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade, že sú atakovaní právnou neistotou, vyvolanou
nepodnikajúcim manželom, ktorý z dôvodov ich sa nedotýkajúcich a dotýkajúcich sa len
bývalých manželov, osobuje si právo sankcionovať vzniknuté právne vzťahy pri podnikaní
neplatnosťou napriek tomu, že s podnikaním bývalého manžela (hoci aj konkludentne)
súhlasil a na riešenie majetkových vzťahov po zániku manželstva má iné právne prostriedky
(podať návrh na vyporiadanie BSM, čo aj urobil).».
Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval tak, že sa najprv
vysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa potreby súhlasu manžela na právne úkony
súvisiace s podnikaním druhého manžela.
Podľa krajského súdu «Je nesporným, že výkonom povolania v zmysle § 143
Občianskeho zákonníka je aj podnikanie jedného z manželov, ale ako fyzickej osoby.
Podnikanie je v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka definované ako sústavná činnosť
vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť
za účelom dosiahnutia zisku. Tejto definícii potom nezodpovedá účasť spoločníka
v spoločnosti s ručením obmedzeným. Spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je
preto z dôvodu účasti v tejto spoločnosti podnikateľom (zhodne rozsudok NS ČR
2 Cdon 1652/97). Z tohto dôvodu preto ani nemožno uvažovať o tom, že by obchodný podiel
ako súčasť podniku mohol patriť výlučne manželovi – spoločníkovi, obchodnej spoločnosti
(pozri rozsudok NS ČR 22 Cdo 103/2005, rozsudok NS ČR sp. zn. 2 Cdon 1652/97). Z vyššie
uvedeného potom vyplýva, že ak jeden z manželov je spoločníkom v spoločnosti s ručením
obmedzeným, nie je možné z tohto dôvodu považovať ho za podnikateľa a jeho účasť
v spoločnosti za podnikanie. Ust. § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré odkazujú
odvolatelia, je preto na daný prípad nepoužiteľné.. Rovnako potom nie je možné tvrdiť, že
by obchodný podiel slúžil výlučne výkonu povolania odporcu 1 a preto v zmysle § 143
Občianskeho zákonníka do BSM nepatrí. Ak v tejto súvislosti odvolatelia odkazujú
na rozsudok NS ČR 22 Cdo 2545/2003, je potrebné poukázať na to, že do citácie vsunuli
časť, uvádzanú v zátvorke a ktorá je rozdielna od textu rozhodnutia najvyššieho súdu. Veta
totiž znie: „Výkonom povolania je aj podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby“.
V danom prípade ale odporca 1, ako bolo uzavreté vyššie nepodnikal ako fyzická osoba.».
Následne sa krajský súd vysporiadal s otázkou, či je obchodný podiel súčasťou
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a či je navrhovateľkou namietaný nedostatok
súhlasu s prevodom obchodného podielu manžela dôvodom neplatnosti tohto prevodu.
Podľa krajského súdu „Základnou podmienkou pre... vyporiadanie obchodného
podielu manžela v spoločnosti s ručením obmedzeným v rámci BSM... je, aby bol tento
obchodný podiel nadobudnutý za trvania manželstva, čo bolo v danom prípade nepochybne
preukázané a z prostriedkov patriacich do BSM. Navrhovateľka pritom tvrdí, že tomu
v danom prípade tak bolo, čo odporca popiera a vyvracia tým, že prostriedky na získanie
obchodného podielu získal výlučne on pôžičkami od svojich rodičov (odporcu 3 a matky)
a od odporcu 2, čo preukazuje písomnými zmluvami o pôžičkách.
Táto otázka bola rovnako už vyriešená ustálenou súdnou judikatúrou, ktorú na danú
vec prvostupňový súd i aplikoval a na ktorej svoje rozhodnutie založil. Podľa rozhodnutia
ešte bývalého NS ČSSR sp. zn. 8 Cz 36/69 prebratého i do súdom prvého stupňa citovaného
rozsudku NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2345/2003, ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého
bol zaviazaný len jeden z manželov, ktorý napríklad uzavrel vlastným menom zmluvu
o pôžičke, a ak boli takto získané peniaze použité na kúpu určitej veci, teda bola za ne
získaná určitá majetková hodnota, náleží i táto hodnota, za splnenia ostatných podmienok
uvedených v § 143 Občianskeho zákonníka a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke
platne uzavretá, do bezpodielového spoluvlastníctva. K záväzku manžela, ktorý takto
zabezpečil peniaze, ktoré je povinný vrátiť, či už z titulu zmluvného záväzku alebo z titulu
bezdôvodného obohatenia a ktorý ich vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo
svojho, sa prihliadne pri vyporiadaní BSM (tzv. vnos).
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že rovnako ak platí tvrdenie navrhovateľky, že
na obchodný podiel z predmetnej spoločnosti s ručením obmedzeným odporca vynaložil
finančné prostriedky patriace do BSM a rovnako ak platí tvrdenie odporcu, že
na zabezpečenie obchodného podielu vynaložil výlučne vlastné finančné prostriedky získané
pôžičkami, z ktorých bol zaviazaný len on sám, keďže tieto peniaze boli za trvania
manželstva použité na kúpu – zabezpečenie obchodného podielu v spoločnosti s ručením
obmedzeným, stal sa tento obchodný podiel zo zákona súčasťou BSM navrhovateľky
a odporcu 1, keďže nejde o niektorý z taxatívnym spôsobom v § 143 Občianskeho zákonníka
vypočítaných prípadov, kedy sa vec do BSM nenadobúda. Vzhľadom na zásadu
hospodárnosti, ktorou sa riadi občianske súdne konanie, nebolo potom potrebným
dokazovať, ktorá z týchto alternatív platí.
Nie je pritom rozhodné, že z predmetnej pôžičky a zo súvisiaceho ručiteľského
záväzku mal byť zaviazaný výlučne odporca 1. Podľa konštantnej súdnej judikatúry,
ak za trvania manželstva a BSM uzavrie zmluvu o pôžičke ako dlžník iba jeden z manželov,
nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, a to ani keď nejde o bežnú vec (Cpj 86/1971,
R 42/1972). Ak si požičiava jeden z manželov peniaze a ak v zmluve o pôžičke vystupuje ako
dlžník iba on, je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel
a na jej platnosť netreba súhlas druhého manžela v zmysle § 145 OZ, keďže zmluvou sú
peňažné prostriedky ešte len nadobúdané (NS ČR sp. zn. 29 Odo 162/2005). Rovnako
k ručiteľskému: záväzku jedného z manželov podľa konštantnej judikatúry nie je potrebný
súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká
záväzok obidvoch manželov. Záväzok vzniká len tomu z manželov, ktorý je ručiteľom
(rozsudok NS SSR 1 Cz 43/73, R 61/73 i rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Odo 398/2005).
Keďže potom, s poukazom na vyššie uvedené, predmetný obchodný podiel odporcu 1
v danej spoločnosti s ručením obmedzeným tvoril súčasť BSM... a prevod obchodného
podielu, resp. jeho časti, nesporne nie je možné v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho
zákonníka považovať za bežnú vec, pričom zároveň bolo nesporné a preukázané, že
navrhovateľka k tomuto prevodu súhlas neudelila, právne úkony... sú relatívne neplatnými
právnymi úkonmi. Keďže zároveň sa tejto relatívnej neplatnosti právnych úkonov
navrhovateľka ako aktívne legitimovaná spoluvlastníčka, ktorá túto neplatnosť nespôsobila,
v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka dovolala, bolo dôvodným, aby súd určovacej žalobe
navrhovateľky plne vyhovel.“.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nielen v judikatúre všeobecných
súdov, ale ani v právnej teórii neexistuje jednoznačný právny názor na otázku, či je
obchodný podiel (ako iná majetková hodnota) súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, a ani na otázku, či môže manžel, ktorý nie je spoločníkom v spoločnosti
s ručením obmedzeným, napadnúť námietkou relatívnej neplatnosti prevod obchodného
podielu druhého manžela – spoločníka, a to ani v právnej vede, ani v judikatúre.
V rámci právnej teórie existuje k tejto problematike pluralita názorov, keď
zástancovia jedného názoru nepovažujú obchodný podiel jedného z manželov ex definitione
za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov (napríklad Kubíčková, G. In Lazar, J.
a kol. Občianske právo hmotné. 1. diel. 3. vydanie. Bratislava: Iura Edition 2010, s. 522),
zatiaľ čo druhá časť názorov bez ďalšieho s prihliadnutím najmä na českú právnu úpravu
(ktorá však vykazuje oproti slovenskej podstatné odlišnosti) navrhuje zahrnutie obchodného
podielu do tohto majetkového manželského režimu (napríklad Fekete, I. Občiansky
zákonník. Veľký komentár. 1. diel. Bratislava: Eurokódex 2011, s. 829). Medzi týmito
názormi sa objavuje množstvo návrhov kompromisných riešení. Určitá časť spektra právnej
vedy navrhuje analogickú aplikáciu pravidiel o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov
aj na obchodný podiel (napríklad Tomašovič. M. Aplikácia inštitútu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov na majetkové účasti v právnických osobách. In Justičná revue,
6-7/2007, s. 805 - 817), iní autori navrhovali v dôsledku nejasnej judikatúry rozlišovať
medzi záverom, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov
a záverom, že práva vyplývajúce z tohto obchodného podielu prislúchajú spoločníkovi
samému (napríklad Valko, E. Aký je vzťah obchodného podielu k BSM? In Bulletin
slovenskej advokácie, 3/2008, s. 6 - 8).
Nejednotný prístup vykazuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), keď napríklad podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
6 Obdo 30/2009 z 26. novembra 2009 nie je obchodný podiel súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, a ten z manželov, ktorý nie je spoločníkom, nemôže namietať
relatívnu neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, avšak podľa rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 11/2007 z 25. júna 2008 práve naopak, nedostatok súhlasu
druhého z manželov s predajom obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným
je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na primárnu úlohu všeobecných súdov
vykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov Občianskeho zákonníka týkajúcich
sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovať
v rámci procesne prípustných možností jednotnosť rozhodovacej činnosti. Ústavný súd
nemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútov
súkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľov ústavný súd preto neposudzoval, či je správny výklad, podľa ktorého
je obchodný podiel ako predmet právnych vzťahov súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, ani to, v akom rozsahu môže jeden z manželov napádať
námietkou relatívnej neplatnosti právne úkony druhého manžela, ktorý uskutočnil ako
spoločník v obchodnej spoločnosti. Ústavný súd mohol pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti skúmať iba to, či napadnutým rozsudkom krajského súdu mohli byť porušené
základné práva označené v petite sťažnosti, a v súvislosti s tým najmä to, či výklad použitý
krajským súdom nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda či je ešte z ústavného
hľadiska udržateľný.
Z pohľadu ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňa požiadavky
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd dal dostatočnú
odpoveď na všetky námietky uplatnené sťažovateľmi. Podľa krajského súdu účasť
spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným nezakladá v zmysle doslovného výkladu
relevantných právnych noriem postavenie podnikateľa, a teda založenie spoločnosti nie je
ani začatím podnikania v zmysle § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Taktiež podľa
krajského súdu nie je ani obchodný podiel vecou slúžiacou výkonu povolania manžela, čo
by tento predmet právnych vzťahov mohlo v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka vylúčiť
z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Následne si krajský súd osvojil názor, podľa ktorého spadá obchodný podiel
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé,
predmetná účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným vznikla za trvania manželstva,
a po druhé, táto účasť, resp. obchodný podiel bol nadobudnutý z prostriedkov patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd nezistil sťažovateľmi
namietaný nedostatok odôvodnenia druhej z týchto dvoch podmienok, resp. jeho
protirečivosť. Krajský súd nepovažoval za potrebné skúmať, ktorá z dvoch alternatív
uvedených sporovými stranami zodpovedá platnej právnej úprave, pretože dospel k názoru,
že obe vedú k rovnakému záveru, keďže aj v prípade, ak by bol obchodný podiel skutočne
nadobudnutý z prostriedkov získaných na základe pôžičky, ktorú poskytli sťažovateľovi
v prvom rade sťažovatelia v druhom rade a treťom rade, tak by tento podiel vzhľadom
na tzv. vnos majetkovej hodnoty spadal do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu rozhodovaciu
činnosť, podľa ktorej sa účinky právneho úkonu len jedného z manželov (v danej veci
dohoda o pristúpení k záväzku tretej osoby, v tomto prípade záväzok sťažovateľa
v prvom rade voči sťažovateľom v druhom a treťom rade) môžu za určitých okolností
prejaviť v prípade jeho exekučného vymáhania aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére
majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za týchto okolností sa
takýto právny úkon týka vybavovania spoločných vecí, pretože druhý z manželov
v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho
majetku (I. ÚS 26/2010).
Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárny
ani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie krajského súdu nie je protirečivé a vyplýva z neho
záver, ktorý bol podkladom výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd odôvodnil svoje
závery okrem iného aj poukazom na judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Hoci výklad príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, ktorý zaujal krajský súd, nie je jediným možným výkladom, nemožno ho však
kvalifikovať ako natoľko nenáležitý, prípadne extrémny, že mal mať za následok jeho
ústavnú neudržateľnosť. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že ani postup
krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku,
nebol svojvoľný, teda arbitrárny, pričom krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudku
náležite odôvodnil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by
naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského
súdu. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovatelia namietali tiež porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, podľa
ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať
účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili
osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické
osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred
národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný
prostriedok) sťažovateľom odopreté nebolo. Okresný súd aj krajský súd sa žalobou
zaoberali v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu a krajský súd ako súd
odvolací prvostupňové rozhodnutie preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný
prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave
sťažovateľov (IV. ÚS 243/2011). Z uvedeného pohľadu ústavný súd posúdil teda ako zjavne
neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru,
a z toho dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol.
V nadväznosti na tieto závery ústavný súd napokon odmietol aj tú časť sťažnosti,
ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na podnikanie v zmysle čl. 35
ods. 1 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vychádzajúc z toho, že absencia
porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecných súdov za porušenie základných práv hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd
totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 218/07,
IV. ÚS 116/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(II. ÚS 71/07).
Z uvedených dôvodov je sťažnosť ako celok zjavne neopodstatnená pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základných práv sťažovateľov podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími
návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti rozsudku okresného
súdu č. k. 7 C 450/2008-101 z 1. júla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 24 Co 430/2010-149 z 27. júla 2011, čoho sa sťažovatelia taktiež domáhali.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2012