Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 185/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. N., H., Ing. I. V., H., a Ing. J. N., H., zastúpených

advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na podnikanie podľa a základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -149

z 27. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. N., Ing. I. V. a Ing. J. N. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2011 doručená sťažnosť P. N. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), Ing. I. V. (ďalej len

„sťažovateľ v druhom rade“) a Ing. J. N. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“, všetci spolu

ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na podnikanie podľa (ďalej len „“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-149 z 27. júla 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manželka sťažovateľa v prvom rade sa ako

navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) v konaní pred všeobecnými súdmi svojím

návrhom domáhala, aby Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) určil, že zmluvy

o prevode častí obchodného podielu z 24. augusta 2007, ktorými sťažovateľ v prvom rade

v čase trvania ich manželstva bez jej súhlasu previedol na sťažovateľov v druhom rade

a treťom rade časti svojho obchodného podielu v obchodnej spoločnosti N., s. r. o. (ďalej

len „obchodná spoločnosť“), sú neplatné. Navrhovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že

sťažovateľ v prvom rade ako jediný spoločník a zakladateľ založil prosperujúcu spoločnosť,

pričom obchodný podiel v nej nadobudol za trvania ich manželstva a z prostriedkov

patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“). Podľa

navrhovateľky má byť preto tento obchodný podiel spoločným majetkovým právom oboch

manželov, teda má byť považovaný za súčasť BSM. V dôsledku toho navrhovateľka zastáva

názor, že v súlade s mal sťažovateľ v prvom rade potrebovať

jej súhlas na prevod tohto obchodného podielu. Keďže súhlas navrhovateľky na prevod

obchodného podielu jej manželom nebol od nej vyžiadaný, dospela k záveru, že zmluvy

o prevode obchodného podielu z 24. augusta 2007 sú v zmysle § 40a Občianskeho

zákonníka relatívne neplatnými právnymi úkonmi.

Sťažovatelia v konaní tvrdili, že sťažovateľ v prvom rade nadobudol obchodný podiel

v spoločnosti z prostriedkov z pôžičiek od svojich rodičov, za ktorých konal sťažovateľ

v treťom rade, a z pôžičky od sťažovateľa v druhom rade. Z uvedených zmlúv o pôžičke

(v znení dodatkov) bol zaviazaný buď priamo sťažovateľ v prvom rade ako dlžník, alebo

samotná obchodná spoločnosť, za splnenie záväzku ktorej ručil sťažovateľ v prvom rade.

V prípade nesplnenia svojich záväzkov v dohodnutom termíne mal sťažovateľ v prvom rade

podľa uvedených zmlúv povinnosť previesť časti svojho obchodného podielu v spoločnosti

na účel splnenia svojho záväzku na veriteľa, t. j. sťažovateľa v treťom rade s manželkou

alebo ním určenú osobu, a to 1/3 obchodného podielu v obchodnej spoločnosti, a pokiaľ ide

o sťažovateľa v druhom rade, prebral sťažovateľ v prvom rade na seba ručiteľský záväzok

previesť v prípade včasného neuhradenia pôžičky na neho 2/3 obchodného podielu. Keďže

obchodná spoločnosť a ani sťažovateľ v prvom rade poskytnuté finančné prostriedky vo

forme pôžičky v termínoch splatnosti neuhradili, malo dôjsť k realizácii zabezpečovacích

záväzkov uzavretím príslušných zmlúv o prevodoch častí obchodného podielu zo

sťažovateľa v prvom rade na sťažovateľov v druhom rade a treťom rade.

Okresný súd svojím rozsudkom č. k. -101 z 1. júla 2010 navrhovateľke

vyhovel považujúc obchodný podiel za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

a na dispozíciu s ním preto vyžadoval súhlas toho manžela, ktorý nebol spoločníkom

v obchodnej spoločnosti. Z dôvodu absencie takéhoto súhlasu a po účinnom namietaní tohto

nedostatku navrhovateľkou okresný súd rozhodol, že zmluvy o prevodoch častí obchodného

podielu medzi sťažovateľmi sú neplatné. Proti označenému prvostupňovému rozsudku sa

sťažovatelia odvolali.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu č. k.

101 z 1. júla 2010 potvrdil ako vecne správny, pričom sa stotožnil s väčšinou dôvodov

uvedených v odôvodnení rozsudku okresného súdu.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia sťažnosť, ktorou

navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ich

základné právo na súdnu ochranu podľa v spojení s právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vrátane práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základného práva na podnikanie podľa čl. 35

ods. 1 . Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského

súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia napokon navrhujú, aby

ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 7 C 450/2008-

101 z 1. júla 2010 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k sťažnosti, pričom toto vyjadrenie

mu bolo doručené 28. decembra 2011. Krajský súd v ňom odôvodnil, prečo považuje svoj

postup a rozhodnutie vo veci za správne. Sťažovatelia svojím vyjadrením zo 7. marca 2012

reagovali na stanovisko krajského súdu zotrvávajúc v podstate na svojom názore uvedenom

v sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov najskôr v časti,

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

namietané porušenie skúma spoločne.

Prvá časť argumentácie sťažovateľov smeruje proti záveru krajského súdu, že

navrhovateľka má naliehavý právny záujem na výsledku sporu [čo je predpokladom tzv.

žaloby o určenie podľa (ďalej len „OSP“)],

a to napriek tomu, že navrhovateľka zároveň iniciovala aj konanie o vyporiadanie BSM.

V zmysle návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Podľa sťažovateľov „skutočnosť, že navrhovateľka iniciovala aj konanie

o vyporiadanie jej BSM s odporcom v 1. rade..., v ktorom nastolila požiadavku

(predbežného) vyriešenia (totožnej) otázky neplatnosti zmlúv o prevode obchodného

podielu, má za následok, že nemôže osvedčiť naliehavý právny záujem na požadovanom

určení v tomto spore“.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že „ďalším významným kritériom, ktoré odvolací

súd opomenul vziať do úvahy pri rozhodovaní o pripustení určovacej žaloby navrhovateľky,

je praktický význam tejto žaloby vo vzťahu k jej následkom. Výroková časť rozhodnutia súdu

o určovacom návrhu je vždy deklaratórna, t. j. určité právo/právny vzťah nezakladá, ale iba

osvedčuje jeho (ne)existenciu. Dôsledkom dovolania sa relatívnej neplatnosti na základe

(negatívnej) určovacej žaloby... je vznik záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného

obohatenia, čo znamená, že úspešný účastník sa môže v ďalšom domáhať ochrany svojho

vlastníckeho práva k veci žalobou na jej vydanie (tzv. vindikačná žaloba). Za predpokladu,

že by obchodný podiel, resp. jeho majetková hodnota aj patrila do BSM..., súdna prax

zastáva jednotný právny záver..., podľa ktorého v konaní o vyporiadanie BSM súd prikazuje

obchodný podiel vždy manželovi – spoločníkovi, pričom druhému manželovi zakladá

(konštitutívny výrok), v súlade so zásadou parity podielov manželov na majetku v BSM,

vlastnícke právo iba k určitej (vyčíslenej) časti majetkovej hodnoty tvorenej obchodným

podielom v rámci BSM, ktorý sa preto (t. j. navrhovateľka) za žiadnych okolností nemôže

stať vlastníčkou obchodného podielu, ktorého majiteľom je od jeho nadobudnutia nemenne

(až do scudzenia) vždy iba manžel – spoločník. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že určovacia

žaloba navrhovateľky je účelová a napadnuté rozhodnutie krajského súdu arbitrárne.“.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že krajský súd sa nevysporiadal ani s ich námietkou, že

«... zápis spätného „posunu“ obchodného podielu z nadobúdateľov na prevodcu

v obchodnom registri na podklade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je

možný. Nemožným je z dôvodu, že ani navrhovateľka, ani nikto iný z oprávnených osôb

nepodal žalobu o neplatnosť rozhodnutia jediného spoločníka v pôsobnosti valného

zhromaždenia spoločnosti podľa ust. , čím nastala fikcia

platnosti týchto rozhodnutí. Ani registrový súd, keďže uvedené skutočnosti zapísal do

obchodného registra, nemôže nad rámec zákonom mu stanovených kompetencií zasahovať

do vnútornej pôsobnosti orgánu spoločnosti a sceliť tak už raz rozdelený obchodný podiel.

Naviac, takýto zápis by bol v rozpore so zásadou kumulácie obchodných podielov (§ 114

ods. 2 ), podľa ktorej jedna osoba nemôže byť v jednej obchodnej

spoločnosti súčasne majiteľom dvoch obchodných podielov.».

Krajský súd potom, ako vysvetlil potrebu skúmania naliehavého právneho záujmu

aj v prípade relatívnej neplatnosti, uviedol, že „... zásadne platí, že možnosť žaloby

na plnenie (v danom prípade návrhu na vyporiadanie BSM)... spravidla vylučuje právny

záujem na žalobe určovacej. Toto ale neplatí absolútne. Súdna prax už judikovala (viď

judikát 40/1996 ZSP), že ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby

rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny vzťah, napriek tomu, že by mohol

žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú pri

možnosti žaloby na plnenie možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila

potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však

určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa

ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná

i žaloba na plnenie.

Odvolací súd je toho názoru, že o obdobnú vec ako v ostatne citovanom rozhodnutí

sa jedná i v danom prípade. Rozhodnutie o predmete daného sporu pomôže vyriešiť spornú

právnu otázku všetkých účastníkov tohto konania, pomôže predísť prípadne ďalším sporom,

ak sa účastníci určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a budú ho akceptovať.

Rozhodnutie súdu o tom, že predmetné právne úkony sú neplatné, môže vytvoriť pevný

právny základ pre právny vzťah navrhovateľky a odporcu 1 (sťažovateľa v prvom rade,

pozn.), môže vytvoriť predpoklady pre vyporiadanie ich zaniknutého BSM mimosúdnou

dohodou, bez potreby obrátiť sa na so žalobou o vyporiadanie BSM na súd. Preto je

i odvolací súd zhodne s prvostupňovým toho názoru, že v danom prípade je daný naliehavý

právny záujem navrhovateľky na požadovanom určení.

Pokiaľ ale prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku tvrdí, že

otázka platnosti zmlúv o prevode obchodných podielov by nemohla byť riešená ako

predbežná otázka v rámci konania o vyporiadaní BSM, odvolací súd poukazuje na

rozhodnutie NS ČR sp. zn. , v ktorom vyslovil názor, že ak súd posudzuje

(ne)platnosť právneho úkonu ako otázku predbežnú, rieši ju bez zreteľa na to, kto je

účastníkom tohto konania, i keby účastníkom konania nebol žiaden z účastníkov tohto

právneho úkonu. S riešením (ne)platnosti právneho úkonu ako otázky predbežnej ale zákon

nespája žiadne právne následky pre účastníkov tohto právneho úkonu.“.

Ústavný súd zastáva názor, že výklad podmienky naliehavého právneho záujmu

zásadne prislúcha všeobecným súdom. Kritériá, podľa ktorých má byť pojem naliehavý

právny záujem vykladaný, však nemôžu byť arbitrárne a prípustnosť žaloby v zmysle § 80

písm. c) nemôže závisieť od ľubovôle konajúceho súdu. V tomto prípade ústavný súd

nepovažuje výklad podmienky naliehavého právneho záujmu ani za arbitrárny a ani

za zjavne neodôvodnený, ale za konformný s požiadavkami základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (a práva podľa dohovoru). Krajský súd dostatočným spôsobom

vysvetlil, prečo považuje naliehavý právny záujem na výsledku konania za daný. Okrem

zvýraznenia preventívnej funkcie tzv. žaloby o určenie poukázal krajský súd v napadnutom

rozsudku aj na požiadavku účasti všetkých účastníkov právneho úkonu v konaní pred

súdom, teda nielen na účasť bývalých manželov, a zároveň objasnil nedostatky riešenia

spornej otázky ako otázky predbežnej v (inom) konaní o vyporiadanie BSM.

Ani sťažovateľmi namietaný následok relatívnej neplatnosti, ktorým má podľa nich

byť „vznik záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, čo znamená, že úspešný

účastník sa môže v ďalšom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva k veci žalobou

na jej vydanie (tzv. vindikačná žaloba)“, nevedie k inému záveru, keďže cieľ konania pred

všeobecnými súdmi sa nemal prejaviť v možnosti navrhovateľky nadobudnúť postavenie

spoločníka v spoločnosti, ale len v ustálení rozsahu majetku podliehajúcemu vyporiadaniu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rovnako z pohľadu ústavného súdu

nespochybňuje záver krajského súdu ani namietaná nemožnosť následnej zmeny

v obchodnom registri z dôvodu márneho uplynutia lehoty na napadnutie rozhodnutia

jediného spoločníka vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia o rozdelení

a prevode obchodného podielu v zmysle pravidiel obchodného práva. Predmetom konania

pred okresným súdom a krajským súdom nebola otázka platnosti rozhodnutia (súhlasu)

orgánu obchodnej spoločnosti, ale právny úkon spoločníka – manžela, hoci je na tento úkon

potrebné rozhodnutie (súhlas) uvedeného orgánu obchodnej spoločnosti. Súhlas jediného

spoločníka vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti by bol

v prípade neplatnosti predmetného právneho úkonu a vo vzťahu k nemu bezpredmetným,

rovnako ako aj v iných prípadoch neplatnosti tohto prevodu obchodného podielu.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že záver všeobecného súdu, ktorým sa

jednotlivcovi (v tomto prípade sťažovateľom) otvára možnosť byť účastníkom súdneho

konania, je výkladom priaznivejším pre realizáciu základného práva na súdnu ochranu ako

záver, ktorým by sa jednotlivcovi takáto možnosť nepriznala (tak by to bolo vo vzťahu

k sťažovateľom v druhom rade a treťom rade v prípade konania o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov). V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd

aj na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej zásadu prednosti ústavne konformného

výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických

osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,

ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady

súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd.“ (m. m. , m. m. ).

Druhá časť argumentácie sťažovateľov smeruje proti záveru krajského súdu

o požiadavke súhlasu manželky s dispozíciou s obchodným podielom manžela, ktorý je

spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak bol obchodný podiel nadobudnutý

počas trvania manželstva a z prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Podľa sťažovateľov krajský súd „... v rámci posúdenia rozhodujúcich skutočností

marginalizoval a nejasne vyhodnotil naplnenie kumulatívnych predpokladov pre status

obchodného podielu ako spoločnej veci, resp. spoločnej majetkovej hodnoty manželov...

dôsledne neskúmal a nevyhodnotil pôvod prostriedkov použitých na nadobudnutie

obchodného podielu...“.

Sťažovatelia tvrdia, že otázku pôvodu prostriedkov na nadobudnutie obchodného

podielu posúdil krajský súd «... v rozpore so zásadami akejkoľvek logiky a racionality, keď

uzavrel, že súčasne(?!) platí aj tvrdenie navrhovateľky o spoločných finančných

prostriedkoch na obstaranie obchodného podielu, ako aj úplne opačné (t. j. logicky

nezlučiteľné s navrhovateľkiným) tvrdenie odporcu v 1. rade o výlučne vlastných finančných

prostriedkoch. Pri skúmaní tejto otázky sa súd povrchne uskromnil s právnym názorom, že

„nebolo potom potrebné dokazovať, ktorá z týchto alternatív platí“. V uvedenom smere

máme za to, že ide o vážne pochybenie súdu ako hodnotového činiteľa a nachádzateľa

spravodlivosti v spore, keď z protichodných (sporných) premís dospel k nejednoznačnému,

iracionálnemu a neudržateľnému právnemu záveru, čím vážne porušil naše právo na účinný

prostriedok nápravy a právo na súdnu ochranu našich práv. Tiež jeho odkaz na zásadu

hospodárnosti považujeme za neprijateľný, ktorá nikdy nesmie byť v súdnom konaní

uprednostnená na úkor úplného, spravodlivého a správneho riešenia a rozhodnutia veci!».

Sťažovatelia prejavili nespokojnosť aj so spôsobom, akým krajský súd posúdil

otázku, či je založenie obchodnej spoločnosti výkonom povolania na účely určenia rozsahu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj otázku potreby súhlasu manžela

s právnymi úkonmi, pokiaľ ide o veci slúžiace na podnikanie jedného z manželov, a teda

nespokojnosť s výkladom a .

Podľa v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je

všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania

manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa

svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov...

Podľa na použitie majetku v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého

manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela

nepotrebuje.

Podľa sťažovateľov «Nedôslednosť a povrchnosť právneho posúdenia merita veci

odzrkadľuje i argumentácia súdu zúžená na osobu podnikateľa v spojitosti s výkladom

pojmu „výkon povolania“ v rámci skúmania rozsahu BSM v konkrétnom prípade. Citované

rozhodnutie NS ČR sp. zn. rieši výkon podnikania jedným z manželov

vo vzťahu k BSM ... názor súdu obsiahnutý v judikáte však v žiadnom smere nerieši, či sa

výkonom povolania rozumie výlučne činnosť fyzickej osoby podnikateľa... Naviac, ani

rozhodnutie NS ČR sp. zn. , na ktoré v texte judikátu súd odkazuje,

nedáva odpoveď na túto otázku – jeho právny záver sa týka pojmu „veci slúžiace výkonu

povolania“, pri ktorých nie je rozhodujúci pôvod prostriedkov ich obstarania, ale účel

použitia týchto vecí a vôľa oboch manželov, ktorému z nich (výkonu povolania) majú slúžiť.

V súvislosti s výkonom povolania odporcu v 1. rade už od počiatku zdôrazňujeme, že

tento v nadväznosti na skončenie jeho pracovnoprávneho vzťahu založil a rozbehol ako

jediný zakladateľ novú obchodnú spoločnosť, v ktorej bol jediným spoločníkom a tiež

jediným konateľom, a to všetko z externých zdrojov, požičaných za týmto účelom

(od rodičov, rodinného priateľa), v rámci ktorého procesu prevzal na seba aj s tým

súvisiace podnikateľské riziko – nesplatenia pôžičky a realizácie ručiteľského záväzku.

Uvedeným spôsobom teda neinvestoval (pasívne) do už existujúcej spoločnosti formou

majetkovej účasti, ale svojím konaním z oddelených finančných prostriedkov kreoval

spoločnosť za účelom obstarávania obživy pre seba i svoju rodinu. Vzhľadom na príbuznosť

našej právnej úpravy s českou a na vyššie uvedené právne závery NS ČR i po komparácii

činnosti fyzickej osoby podnikateľa (SZČO) a fyzickej osoby spoločníka a konateľa

jednoosobovej spoločnosti, sa javí udržateľným a opodstatneným záver, že výkonom

povolania je aj pôsobenie fyzickej osoby v jednoosobovej obchodnej spoločnosti (s. r. o.),

ktoré vykonáva za účelom zabezpečenia životných potrieb svojich i svojej rodiny

aj vo funkcii konateľa, ktorej osobe patria všetky veci spojené s výkonom podnikania jej

obchodnej spoločnosti, pričom až výnosy z podnikania (dividenda, prípadná odmena

konateľa) sú zdrojom spoločného BSM. Obchodný podiel teda vždy slúži výkonu povolania

takejto osoby – manžela, kým výnosy z podnikateľskej činnosti patria aj nepodnikajúcemu

manželovi (sú v BSM).

Mätúcimi z hľadiska relevantnosti dôvodov sa potom javia protirečivé závery

odvolacieho súdu, že odporca v 1. rade nie je podnikateľom a „z tohto dôvodu preto

nemožno stotožniť to, že by obchodný podiel ako súčasť podniku mohol patriť výlučne

manželovi – spoločníkovi obchodnej spoločnosti... a zároveň, že majiteľom obchodného

podielu je vždy manžel – spoločník... Uvedená konštelácia je nezrozumiteľná, ktorá by

znamenala, že v čase jediného zapísaného spoločníka spoločnosti N., s. r. o., H. – odporcu

v 1. rade (ako nepodnikateľa) a manžela navrhovateľky (tiež nepodnikateľky), by 100 %

obchodného podielu spoločnosti nepatrilo jej jedinému spoločníkovi?!

Rovnako neudržateľná je aj aplikácia právnej vety judikovaného rozhodnutia NS ČR

sp. zn. , resp. NS ČSSR sp. zn. , súdom na zistený skutkový stav veci –

jednak subsumácia nadobudnutia obchodného podielu spoločnosti pod pojem „kúpa veci“,

ako aj z dôvodu, že ide o finančné zdroje dlžníka z pôžičky, ktorý ich vynaložil „zo svojho“

a na spoločný majetok, čím sa rozumie len taká vec resp. majetková hodnota, ktorá náleží

do BSM iba a súčasne „za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 Občianskeho

zákonníka“... Veci a práva použité alebo slúžiace na výkon podnikateľskej činnosti fyzickej

osoby realizujúcej svoje ústavné právo na podnikanie, či už na základe živnostenského

zákona alebo iných zákonov (napr. zákony upravujúce tzv. slobodné povolania) nepatria

do rozsahu BSM v súlade s , keďže účelovo sú určené a slúžia

výkonu takéhoto povolania. Súhlas druhého manžela sa vyžaduje iba na začiatku

podnikania a za predpokladu, že na podnikanie sa použijú spoločné prostriedky. Z opaku je

zrejmé, že pokiaľ sa nepoužili na začiatku podnikania spoločné prostriedky alebo veci

a práva, súhlas druhého manžela sa vôbec nevyžaduje. Za tejto situácie je akákoľvek

intervencia druhého manžela (nepodnikajúceho) do podnikania druhého – podnikajúceho

manžela právne bez významu. Podnikajúca fyzická osoba pri podnikaní vstupuje do rôznych

a početných právnych vzťahov. Uzatvára zmluvy, berie si úvery, poskytuje za ne záruky

a pod. Za absurdnú treba považovať čo i len možnosť pre nepodnikajúceho manžela

vstupovať do týchto vzťahov a prípadne ich negovať, ako aj to, aby za následky niesol

zodpovednosť (za nesplatený úver – napr.). Jeho ochranu zabezpečuje zákon dostatočne, ale

inak (zrušenie BSM, vyhradenie vzniku BSM a pod.).

Uvedené závery sa podľa nášho názoru plne vzťahujú aj na podnikajúceho manžela

v jednoosobovej spoločnosti založenej podľa obchodného práva, v ktorej je nielen jediným

spoločníkom, ale aj konateľom. Ciele a účel je rovnaký (podnikať a zabezpečiť zdroje

na financovanie rodiny z podnikateľských zámerov).

... Ignorovanie právnej podstaty spočíva v nesprávnej aplikácii a výklade ust. § 143

a § 145 ods. 1 Obč. zákonníka na konkrétny riešený prípad a opomenutie a zjednodušenú

interpretáciu príslušných ustanovení , napriek tomu, že sme súdu

poskytli dostatočné dôkazy. Potom vyznieva ako zákonne neprimerané a nespravodlivé,

najmä vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade, že sú atakovaní právnou neistotou, vyvolanou

nepodnikajúcim manželom, ktorý z dôvodov ich sa nedotýkajúcich a dotýkajúcich sa len

bývalých manželov, osobuje si právo sankcionovať vzniknuté právne vzťahy pri podnikaní

neplatnosťou napriek tomu, že s podnikaním bývalého manžela (hoci aj konkludentne)

súhlasil a na riešenie majetkových vzťahov po zániku manželstva má iné právne prostriedky

(podať návrh na vyporiadanie BSM, čo aj urobil).».

Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval tak, že sa najprv

vysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa potreby súhlasu manžela na právne úkony

súvisiace s podnikaním druhého manžela.

Podľa krajského súdu «Je nesporným, že výkonom povolania v zmysle § 143

je aj podnikanie jedného z manželov, ale ako fyzickej osoby.

Podnikanie je v definované ako sústavná činnosť

vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť

za účelom dosiahnutia zisku. Tejto definícii potom nezodpovedá účasť spoločníka

v spoločnosti s ručením obmedzeným. Spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je

preto z dôvodu účasti v tejto spoločnosti podnikateľom (zhodne rozsudok NS ČR

). Z tohto dôvodu preto ani nemožno uvažovať o tom, že by obchodný podiel

ako súčasť podniku mohol patriť výlučne manželovi – spoločníkovi, obchodnej spoločnosti

(pozri rozsudok NS ČR , rozsudok NS ČR sp. zn. ). Z vyššie

uvedeného potom vyplýva, že ak jeden z manželov je spoločníkom v spoločnosti s ručením

obmedzeným, nie je možné z tohto dôvodu považovať ho za podnikateľa a jeho účasť

v spoločnosti za podnikanie. Ust. , na ktoré odkazujú

odvolatelia, je preto na daný prípad nepoužiteľné.. Rovnako potom nie je možné tvrdiť, že

by obchodný podiel slúžil výlučne výkonu povolania odporcu 1 a preto v zmysle § 143

do BSM nepatrí. Ak v tejto súvislosti odvolatelia odkazujú

na rozsudok NS ČR , je potrebné poukázať na to, že do citácie vsunuli

časť, uvádzanú v zátvorke a ktorá je rozdielna od textu rozhodnutia najvyššieho súdu. Veta

totiž znie: „Výkonom povolania je aj podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby“.

V danom prípade ale odporca 1, ako bolo uzavreté vyššie nepodnikal ako fyzická osoba.».

Následne sa krajský súd vysporiadal s otázkou, či je obchodný podiel súčasťou

bezpodielového spoluvlastníctva manželov a či je navrhovateľkou namietaný nedostatok

súhlasu s prevodom obchodného podielu manžela dôvodom neplatnosti tohto prevodu.

Podľa krajského súdu „Základnou podmienkou pre... vyporiadanie obchodného

podielu manžela v spoločnosti s ručením obmedzeným v rámci BSM... je, aby bol tento

obchodný podiel nadobudnutý za trvania manželstva, čo bolo v danom prípade nepochybne

preukázané a z prostriedkov patriacich do BSM. Navrhovateľka pritom tvrdí, že tomu

v danom prípade tak bolo, čo odporca popiera a vyvracia tým, že prostriedky na získanie

obchodného podielu získal výlučne on pôžičkami od svojich rodičov (odporcu 3 a matky)

a od odporcu 2, čo preukazuje písomnými zmluvami o pôžičkách.

Táto otázka bola rovnako už vyriešená ustálenou súdnou judikatúrou, ktorú na danú

vec prvostupňový súd i aplikoval a na ktorej svoje rozhodnutie založil. Podľa rozhodnutia

ešte bývalého NS ČSSR sp. zn. prebratého i do súdom prvého stupňa citovaného

rozsudku NS ČR sp. zn. , ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého

bol zaviazaný len jeden z manželov, ktorý napríklad uzavrel vlastným menom zmluvu

o pôžičke, a ak boli takto získané peniaze použité na kúpu určitej veci, teda bola za ne

získaná určitá majetková hodnota, náleží i táto hodnota, za splnenia ostatných podmienok

uvedených v a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke

platne uzavretá, do bezpodielového spoluvlastníctva. K záväzku manžela, ktorý takto

zabezpečil peniaze, ktoré je povinný vrátiť, či už z titulu zmluvného záväzku alebo z titulu

bezdôvodného obohatenia a ktorý ich vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo

svojho, sa prihliadne pri vyporiadaní BSM (tzv. vnos).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že rovnako ak platí tvrdenie navrhovateľky, že

na obchodný podiel z predmetnej spoločnosti s ručením obmedzeným odporca vynaložil

finančné prostriedky patriace do BSM a rovnako ak platí tvrdenie odporcu, že

na zabezpečenie obchodného podielu vynaložil výlučne vlastné finančné prostriedky získané

pôžičkami, z ktorých bol zaviazaný len on sám, keďže tieto peniaze boli za trvania

manželstva použité na kúpu – zabezpečenie obchodného podielu v spoločnosti s ručením

obmedzeným, stal sa tento obchodný podiel zo zákona súčasťou BSM navrhovateľky

a odporcu 1, keďže nejde o niektorý z taxatívnym spôsobom v

vypočítaných prípadov, kedy sa vec do BSM nenadobúda. Vzhľadom na zásadu

hospodárnosti, ktorou sa riadi občianske súdne konanie, nebolo potom potrebným

dokazovať, ktorá z týchto alternatív platí.

Nie je pritom rozhodné, že z predmetnej pôžičky a zo súvisiaceho ručiteľského

záväzku mal byť zaviazaný výlučne odporca 1. Podľa konštantnej súdnej judikatúry,

ak za trvania manželstva a BSM uzavrie zmluvu o pôžičke ako dlžník iba jeden z manželov,

nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, a to ani keď nejde o bežnú vec (,

R 42/1972). Ak si požičiava jeden z manželov peniaze a ak v zmluve o pôžičke vystupuje ako

dlžník iba on, je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel

a na jej platnosť netreba súhlas druhého manžela v zmysle , keďže zmluvou sú

peňažné prostriedky ešte len nadobúdané (NS ČR sp. zn. ). Rovnako

k ručiteľskému: záväzku jedného z manželov podľa konštantnej judikatúry nie je potrebný

súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká

záväzok obidvoch manželov. Záväzok vzniká len tomu z manželov, ktorý je ručiteľom

(rozsudok NS SSR , R 61/73 i rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

Keďže potom, s poukazom na vyššie uvedené, predmetný obchodný podiel odporcu 1

v danej spoločnosti s ručením obmedzeným tvoril súčasť BSM... a prevod obchodného

podielu, resp. jeho časti, nesporne nie je možné v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho

zákonníka považovať za bežnú vec, pričom zároveň bolo nesporné a preukázané, že

navrhovateľka k tomuto prevodu súhlas neudelila, právne úkony... sú relatívne neplatnými

právnymi úkonmi. Keďže zároveň sa tejto relatívnej neplatnosti právnych úkonov

navrhovateľka ako aktívne legitimovaná spoluvlastníčka, ktorá túto neplatnosť nespôsobila,

v zmysle dovolala, bolo dôvodným, aby súd určovacej žalobe

navrhovateľky plne vyhovel.“.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nielen v judikatúre všeobecných

súdov, ale ani v právnej teórii neexistuje jednoznačný právny názor na otázku, či je

obchodný podiel (ako iná majetková hodnota) súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, a ani na otázku, či môže manžel, ktorý nie je spoločníkom v spoločnosti

s ručením obmedzeným, napadnúť námietkou relatívnej neplatnosti prevod obchodného

podielu druhého manžela – spoločníka, a to ani v právnej vede, ani v judikatúre.

V rámci právnej teórie existuje k tejto problematike pluralita názorov, keď

zástancovia jedného názoru nepovažujú obchodný podiel jedného z manželov ex definitione

za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov (napríklad Kubíčková, G. In Lazar, J.

a kol. Občianske právo hmotné. 1. diel. 3. vydanie. Bratislava: Iura Edition 2010, s. 522),

zatiaľ čo druhá časť názorov bez ďalšieho s prihliadnutím najmä na českú právnu úpravu

(ktorá však vykazuje oproti slovenskej podstatné odlišnosti) navrhuje zahrnutie obchodného

podielu do tohto majetkového manželského režimu (napríklad Fekete, I. Občiansky

zákonník. Veľký komentár. 1. diel. Bratislava: Eurokódex 2011, s. 829). Medzi týmito

názormi sa objavuje množstvo návrhov kompromisných riešení. Určitá časť spektra právnej

vedy navrhuje analogickú aplikáciu pravidiel o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov

aj na obchodný podiel (napríklad Tomašovič. M. Aplikácia inštitútu bezpodielového

spoluvlastníctva manželov na majetkové účasti v právnických osobách. In Justičná revue,

6-7/2007, s. 805 - 817), iní autori navrhovali v dôsledku nejasnej judikatúry rozlišovať

medzi záverom, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov

a záverom, že práva vyplývajúce z tohto obchodného podielu prislúchajú spoločníkovi

samému (napríklad Valko, E. Aký je vzťah obchodného podielu k BSM? In Bulletin

slovenskej advokácie, 3/2008, s. 6 - 8).

Nejednotný prístup vykazuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), keď napríklad podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. novembra 2009 nie je obchodný podiel súčasťou bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, a ten z manželov, ktorý nie je spoločníkom, nemôže namietať

relatívnu neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, avšak podľa rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júna 2008 práve naopak, nedostatok súhlasu

druhého z manželov s predajom obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným

je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na primárnu úlohu všeobecných súdov

vykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov týkajúcich

sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovať

v rámci procesne prípustných možností jednotnosť rozhodovacej činnosti. Ústavný súd

nemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútov

súkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky. Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľov ústavný súd preto neposudzoval, či je správny výklad, podľa ktorého

je obchodný podiel ako predmet právnych vzťahov súčasťou bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, ani to, v akom rozsahu môže jeden z manželov napádať

námietkou relatívnej neplatnosti právne úkony druhého manžela, ktorý uskutočnil ako

spoločník v obchodnej spoločnosti. Ústavný súd mohol pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti skúmať iba to, či napadnutým rozsudkom krajského súdu mohli byť porušené

základné práva označené v petite sťažnosti, a v súvislosti s tým najmä to, či výklad použitý

krajským súdom nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda či je ešte z ústavného

hľadiska udržateľný.

Z pohľadu ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňa požiadavky

vyplývajúce z a dohovoru. Krajský súd dal dostatočnú

odpoveď na všetky námietky uplatnené sťažovateľmi. Podľa krajského súdu účasť

spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným nezakladá v zmysle doslovného výkladu

relevantných právnych noriem postavenie podnikateľa, a teda založenie spoločnosti nie je

ani začatím podnikania v zmysle . Taktiež podľa

krajského súdu nie je ani obchodný podiel vecou slúžiacou výkonu povolania manžela, čo

by tento predmet právnych vzťahov mohlo v zmysle vylúčiť

z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Následne si krajský súd osvojil názor, podľa ktorého spadá obchodný podiel

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé,

predmetná účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným vznikla za trvania manželstva,

a po druhé, táto účasť, resp. obchodný podiel bol nadobudnutý z prostriedkov patriacich

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd nezistil sťažovateľmi

namietaný nedostatok odôvodnenia druhej z týchto dvoch podmienok, resp. jeho

protirečivosť. Krajský súd nepovažoval za potrebné skúmať, ktorá z dvoch alternatív

uvedených sporovými stranami zodpovedá platnej právnej úprave, pretože dospel k názoru,

že obe vedú k rovnakému záveru, keďže aj v prípade, ak by bol obchodný podiel skutočne

nadobudnutý z prostriedkov získaných na základe pôžičky, ktorú poskytli sťažovateľovi

v prvom rade sťažovatelia v druhom rade a treťom rade, tak by tento podiel vzhľadom

na tzv. vnos majetkovej hodnoty spadal do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu rozhodovaciu

činnosť, podľa ktorej sa účinky právneho úkonu len jedného z manželov (v danej veci

dohoda o pristúpení k záväzku tretej osoby, v tomto prípade záväzok sťažovateľa

v prvom rade voči sťažovateľom v druhom a treťom rade) môžu za určitých okolností

prejaviť v prípade jeho exekučného vymáhania aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére

majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za týchto okolností sa

takýto právny úkon týka vybavovania spoločných vecí, pretože druhý z manželov

v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho

majetku ().

Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárny

ani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie krajského súdu nie je protirečivé a vyplýva z neho

záver, ktorý bol podkladom výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd odôvodnil svoje

závery okrem iného aj poukazom na judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Hoci výklad príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka, ktorý zaujal krajský súd, nie je jediným možným výkladom, nemožno ho však

kvalifikovať ako natoľko nenáležitý, prípadne extrémny, že mal mať za následok jeho

ústavnú neudržateľnosť. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že ani postup

krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku,

nebol svojvoľný, teda arbitrárny, pričom krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudku

náležite odôvodnil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

(a práva podľa dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského

súdu. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovatelia namietali tiež porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, podľa

ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili

osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické

osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred

národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný

prostriedok) sťažovateľom odopreté nebolo. Okresný súd aj krajský súd sa žalobou

zaoberali v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu a krajský súd ako súd

odvolací prvostupňové rozhodnutie preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný

prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave

sťažovateľov (). Z uvedeného pohľadu ústavný súd posúdil teda ako zjavne

neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru,

a z toho dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol.

V nadväznosti na tieto závery ústavný súd napokon odmietol aj tú časť sťažnosti,

ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na podnikanie v zmysle čl. 35

ods. 1 , v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd

totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. , ,

) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

().

Z uvedených dôvodov je sťažnosť ako celok zjavne neopodstatnená pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľov podľa a a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti rozsudku okresného

súdu č. k. -101 z 1. júla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -149 z 27. júla 2011, čoho sa sťažovatelia taktiež domáhali.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012