Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 340/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 5. februára 2013, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. apríla 2013

doručené podanie R. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

označené ako „Sťažnosť voči uzneseniu Krajského súdu Trenčín zo dňa 05. 02. 2013 sp. zn.

2 “. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť

podľa (ďalej len „“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu („... odopretie práva na spravodlivý

proces a prístup k súdu“) podľa uznesením Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej fotokópie napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva,

že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 10. októbra 2007 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 7. januára 2008 za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1

a ods. 2 písm. c) v znení neskorších predpisov

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „ účinný do 31. decembra 2005“)

a za trestný čin neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla podľa § 249aa ods. 1

a ods. 2 účinného do 31. decembra 2005. Označeným rozsudkom

okresného súdu bol zároveň sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

11 rokov, pričom na výkon trestu bol zaradený do II. nápravno-výchovnej skupiny.

Sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 16. januára 2012 domáhal

povolenia obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy

konania odôvodnil tým, že v (pôvodnom) konaní pred okresným súdom na hlavné

pojednávanie, vo vzťahu ku skutku právne kvalifikovanému ako trestný čin neoprávneného

užívania cudzieho motorového vozidla podľa a účinného

do 31. decembra 2005, „neboli predvolaní svedkovia a čítali sa výpovede z prípravného

konania, aj keď som s takýmto postupom nesúhlasil“. Sťažovateľ zároveň vo svojom návrhu

na povolenie obnovy konania uvádza, že „Proti rozsudku OS Trenčín som si v zákonnej

lehote podal odvolanie v snahe odprezentovať na KS Trenčín postup a okolnosti, za akých

som mal vozidlo od poškodeného G. zapožičané... Hlavné pojednávanie na KS Trenčín sa

ale vykonalo v mojej neprítomnosti a bola mi teda odňatá možnosť uplatniť účinnú obranu

proti tvrdeniu poškodeného...“.

Sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy konania ďalej odôvodnil tým,

že v konaní je potrebné vypočuť nových svedkov – T. S. a R. K., ktorí mali mať vedomosť

o tom, ako poškodený G. požičiaval rovnaké vozidlo iným ľuďom, pričom nikdy nestanovil

čas, kedy majú vozidlo odovzdať. Taktiež navrhol vypočuť predošlého majiteľa vozidla T.

B. a tiež svedka A. L., ktorého výpoveď bola súčasťou vyšetrovacieho spisu.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 8/2012 z 27. novembra 2012 zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania, pretože neboli zistené podmienky obnovy

konania podľa . V odôvodnení označeného uznesenia

okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Odsúdený v podanom návrhu poukazoval

na skutočnosť, že jeho vina za spáchanie skutku 2), pre ktorý ho súd znal za vinného, nebola

dostatočne preukázaná, ďalej namietal procesné pochybenia súdu prvého stupňa v rámci

dokazovania...

Vzhľadom na skutočnosti prezentované v návrhu a následné dokazovanie

na verejnom zasadnutí však tieto samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo

dôkazmi už známymi nijako neodôvodňovali zmenu výroku o vine či treste z pôvodnej

trestnej veci.

Tieto odsúdeným prezentované skutočnosti nemohli totiž nijakým spôsobom zmeniť

dôkaznú situáciu svedčiacu o jeho vine, nakoľko tieto nevyplývali z vykonaného

dokazovania v pôvodnej trestnej veci, a ani v konaní o podanom návrhu.

Senát okresného súdu považuje zároveň naďalej za preukázané, že odsúdený R. P. sa

dopustil skutku v bode 2) obžaloby, pre ktorý bol následne právoplatne odsúdený a bol mu

uložený trest s použitím tzv. asperačnej zásady, ktorý úhrnný trest senát okresného súdu

považuje skôr za mierny ako prísny. Podľa senátu okresného súdu prvostupňový súd v

pôvodnom trestnom konaní dostatočným spôsobom vyrovnal so všetkými relevantnými

skutočnosťami a vykonal dostatočné množstvo dôkazov, ktoré ho viedli k odôvodnenému

záveru, že skutok v bode 2) obžaloby, ako aj rozhodnutí súdu, sa stal a že ho skutočne

spáchal odsúdený. To vo svojom rozhodnutí uviedol i krajský súd, ktorý odvolanie

odsúdeného ako nedôvodné zamietol. Pokiaľ ide o procesné porušenia súdov, ktoré

namietal v podanom návrhu odsúdený, tieto je možné napadnúť iným mimoriadnym

opravným prostriedkov, a to dovolaním. V tomto smere je ale potrebné poukázať

na skutočnosti vyplývajúce zo zápisnice o hlavnom pojednávaní okresného súdu zo dňa

10. 10. 2007, ako aj z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov o vine a treste, že odsúdený R.

P. pre súdom prvého stupňa jednak priznal vinu zo spáchania skutku v bode 2) obžaloby,

rovnako ako aj v prípravnom konaní, taktiež súhlasil s prečítaním svedeckých výpovedí z

prípravného konania svedkov M. H., J. M., M. E., M. B., A. L. (ktorého navrhol odsúdený v

podanom návrhu opätovne vypočuť) a A. G., ktoré výpovede boli po predošlom súhlase

prokurátora na hlavnom pojednávaní aj prečítané a na základe ktorých následne súd dospel

k rozhodnutiu o jeho vine v predmetnej trestnej veci.“

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil

prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 29. novembra 2012 najmä takto: „Proti

uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania zahlasujem sťažnosť z dôvodu, že neboli

vypočutí mnou navrhovaní svedkovia, ktorí majú vedomosti, ako sa skutok stal a ich

výpovede mohli ovplyvniť rozhodnutie na povolenie obnovy konania.“

Krajský súd uznesením sp. zn. z 5. februára 2013 sťažnosť sťažovateľa

zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa

uvádza: „... Krajský súd podľa preskúmal správnosť výroku

napadnutého uznesenia, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že sťažnosť, nie je dôvodná.

Súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného

na povolenie obnovy konania rozhodoval v súlade s ustanovením na

verejnom zasadnutí. Krajský súd konštatuje, že okresný súd v rámci dokazovania na

verejnom zasadnutí nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli byť považované za

nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle a taktiež neboli preukázané

žiadne skutočnosti uvedené v , V podrobnostiach krajský súd

poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia, ktoré si v plnom rozsahu osvojuje...“

Sťažovateľ tvrdí, že predsedníčka senátu okresného súdu, ktorá rozhodovala o jeho

návrhu na povolenie obnovy konania, tým, že nepredvolala na verejné zasadnutie ním

navrhnutých svedkov, je proti nemu zaujatá „a už dopredu vedela, že konanie zamietne“,

čím došlo k odopretiu práva na spravodlivý proces a prístup k súdu. Sťažovateľ tiež

namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti mal prihliadať na nález ústavného

súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý bol uverejnený v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012, keďže trest, ktorý mu bol uložený

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. októbra 2007, mu bol uložený za

použitia asperačnej zásady vyplývajúcej z účinného do

31. decembra 2005, ktorý je identický s ustanovením

v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len

„“). Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 23. januára 2013, v ktorom krajský súd označený nález ústavného

súdu zohľadnil a rozhodnutie okresného súdu zrušil, pričom cituje z tohto rozhodnutia časť,

z ktorej vyplýva, že odvolací súd bol povinný na nález ústavného súdu prihliadať

aj v prípade, ak by táto vada nebola vytknutá: „... túto zákonnosť je súd povinný skúmať už

v základnom trestnom konaní a prípadne na základe riadneho oprávneho prostriedku

odvolania, aj odvolací súd a to dokonca aj v prípade, žeby táto vada nebola vytýkaná

v rámci podaného odvolania...“.

V záverečnej časti sťažovateľ uvádza, že „Z vyššie uvedených dôvodov ponechávam

na Ústavnom súde, či moja sťažnosť je, alebo nie je opodstatnená a preto ani nechcem

navrhovať návrh na rozhodnutie Ústavného súdu.“.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie „právneho zástupcu pre potreby

zastupovania mojej osoby pred Ústavným súdom, nakoľko som nemajetný a sám nemám na

úhradu právneho zástupcu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25

ods. 2 .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v prvom rade poukazuje na skutočnosť,

že sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané zákonom

o ústavnom súde, pričom táto skutočnosť sama osebe zakladá samostatný dôvod

na odmietnutie sťažnosti podľa . Sťažovateľ nie je

v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sa

ústavný súd (vychádzajúc z materiálneho chápania ochrany ústavnosti) pri predbežnom

prerokovaní sústredil sa posúdenie, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti

podľa .

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namieta „... odopretie práva na spravodlivý proces a prístup k súdu“,

teda porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 8/2012 z 27. novembra 2012, ktorým bol zamietnutý

jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov

1 až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím

prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli

porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto

rozhodnutia nemožno inak napraviť.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

niektorým zo spôsobov uvedených v predchádzajúcich odsekoch, sa povolí aj vtedy,

ak sa právoplatným rozsudkom zistí, že policajt alebo prokurátor, sudca alebo prísediaci

v pôvodnom konaní porušením povinnosti spáchal trestný čin.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd na verejné zasadnutie, na ktorom

rozhodoval o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania, nepredvolal ním

navrhnutých svedkov, ústavný súd zastáva názor, že v citovanej časti odôvodnenia

uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Nt 8/2012 z 27. novembra 2012, s ktorým sa krajský súd

v napadnutom uznesení stotožnil, je ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, prečo

vzhľadom na celkový priebeh prípravného konania, ako aj hlavného pojednávania

(priznanie sťažovateľa ku skutku 2 a prečítané svedecké výpovede) v trestnej veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , nemohli sťažovateľom navrhnuté nové dôkazy –

výpovede svedkov, samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Navyše, pokiaľ ide o svedka L., tento bol

v prípravnom konaní vypočutý a jeho výpoveď bola na hlavnom pojednávaní so súhlasom

sťažovateľa prečítaná, t. j. v prípade svedka L. nemôže ísť ani podľa názoru ústavného súdu

o nový dôkaz, ktorý by mohol odôvodňovať povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods.

1 . Ústavný súd preto považuje sťažnosť vo vzťahu k tejto námietke za

zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa, podľa ktorej mal krajský súd pri svojom

rozhodovaní na neverejnom zasadnutí konanom 5. februára 2013 prihliadať na nález

ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS. 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol uverejnený

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012, ústavný súd uvádza:

Vo výrokovej časti označeného nálezu ústavného súdu sa uvádza, že ustanovenie

, slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest

nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, nie je v súlade s čl. 1

ods. 1 (ide o ustanovenie upravujúce tzv. asperačnú zásadu,

pozn.).

V posudzovanom prípade sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania

z dôvodov uvedených v , t. j. že sú tu nové dôkazy –

výpovede svedkov, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine, a nie z dôvodov

vyplývajúcich z .

Sťažovateľ vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania, ako ani vo svojej

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 8/2012 z 27. novembra 2012, ktorým

bol zamietnutý jeho návrh na obnovu konania, ktorá bola podpísaná jeho obhajcom

29. novembra 2012 a podaná osobne do podateľne okresného súdu 30. novembra 2012 (teda

po prijatí označeného nálezu ústavného súdu, avšak ešte pred jeho vyhlásením v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky, pozn.), a ani v žiadnom ďalšom svojom podaní túto

skutočnosť nenamietal, t. j. nerozšíril svoj návrh na povolenie obnovy konania aj o dôvod

uvedený v .

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity. Zmysel

a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú

(, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktorého

pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť

o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti

podľa v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom

konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne

rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru

ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu ().

Vzhľadom na skutočnosť, že vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania

a ani v ďalšom priebehu tohto konania pred okresným súdom a krajským súdom sťažovateľ

neuplatnil dôvod vyplývajúci z , ústavný súd nemá

na základe dosiaľ uvedeného právomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá

dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť,

že sťažovateľovi nič nebráni podať nový návrh na obnovu konania z dôvodov vyplývajúcich

z vecne a miestne príslušnému všeobecnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013