Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
13e/365002.b584e8.pdf
PDF · 139.01 KB
No categories available
4Tdo/32/2011
Najvyšší súd 4 Tdo 32/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Bdžocha a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom
zasadnutí 26. júla 2011 v trestnej veci proti obvinenému R. J., pre trestný čin lúpeže § 188
ods. 1, ods. 2 písm. c/ zákona č. 300/2005 Z. z. – Trestný zákon (ďalej len „Tr. zák.“) a iné o
dovolaní obvineného R. J. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Ľ. Š. proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 25. februára 2010, sp. zn. 5 To 68/2009, takto
rozhodol:
Podľa § 382 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného R. J.
o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Nitra z 22. októbra 2009, sp. zn. 1 T 43/2008, bol
obvinený R. J. uznaný za vinného pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/
zákona č. 140/1961 Zb. – Trestný zákon (účinný do 31. decembra 2005, ďalej
len „Trestný zákon“) a iné, na tom skutkovom základe, že
1/ dňa 14. októbra 2003 v čase o 13:10 hod. vošiel do predajne J. v obci P., okres N.
Z., kde využil neprítomnosť zákazníkov a po nákupe, potom ako mu predavačka T. A. vracala
finančnú hotovosť, obžalovaný náhle z vrecka svojej bundy vytiahol slzotvorný sprej,
nezisteného druhu a s týmto nastriekal poškodenej T. A. do očí, na čo sa poškodená rozbehla
ku dverám predajne, kde ju obžalovaný R. J. chytil a sotil smerom dovnútra predajne,
v dôsledku čoho spadla na zem, kedy obžalovaný z otvorenej pokladne odcudzil finančnú
hotovosť vo výške 2 563,70 Sk (85,10 eur) a keď chcel z predajne ujsť, poškodená T. A. ho
chytila za nohu, na čo jej opätovne nastriekal slzotvorný sprej do očí, poškodená ho pustila,
obžalovaný z predajne ušiel a svojím konaním spôsobil poškodenej T. A. poranenie očí, ktoré
si vyžiadalo dobu liečenia v trvaní dva dni a pre C., spotrebné družstvo, spôsobil škodu vo
výšku 2 563,70 Sk (85,10 eur),
2/ dňa 17. novembra 2003 o 00:30 hod. v katastrálnom území mesta Š., okres L. asi
100 m od cestného označenia mesta Š. prišli s už odsúdeným R. B., už odsúdeným T. B. a P.
N. na vozidle B. čiernej farby, vlastníka P. N., napadli P. N. a R. B. pešo idúceho M. V.,
ktorého bili a kopali a po jeho páde na zem, mu zobrali peniaze v hotovosti 2 300 Sk (76,35
eur), doklady a CD nosiče, pričom obžalovaný R. J. mu zabral mobilný telefón značka N.,
výrobné číslo X., z miesta činu odišli do Š., asi o 5 minút sa vrátili a R. B. a P. N. opäť
napadli M. V., pričom už odsúdený T. B. stiahol poškodenému z nôh botasky
zn. N. v hodnote 2 490 Sk (82,65 eur) a obžalovaný R. J. mu vzal nabíjačku k mobilnému
telefónu , ktorým svojím konaním spôsobil poškodenému M. V. škodu vo výške 7 000 Sk
(232,36 eur) a
3/ dňa 18. apríla 2008 predložil vo V., a. s., pobočka v Š. žiadosť o úverový produkt
„Flexipôžička“, číslo X. vo výške 250 000 Sk, pričom k žiadosti doložil potvrdenie o závislej
činnosti od zamestnávateľa L. so sídlom D. B. a výpisy z účtu z banky K., Maďarská
republika, avšak preverovaním dokladov bolo zistené, že predložené doklady sa nezakladajú
na pravde a z toho dôvodu bola predmetná žiadosť o poskytnutie úveru zamietnutá
a v prípade, že by mu bol úver schválený a vyplatený, V., a. s., M., B., I: X by bola spôsobená
škoda vo výške 250 000 Sk (8 298,47 eur).
Za to mu bol podľa § 234 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnný a súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 11 (jedenásť) rokov.
Podľa § 35 ods. 3 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste trestného rozkazu
Okresného súdu Senica z 20. apríla 2007, sp. zn. 3 T 85/2006, ktorý bol obžalovanému
doručený 14. augusta 2007 a ktorý nadobudol právoplatnosť 23. augusta 2007, ako aj výrok
o treste trestného rozkazu Okresného súdu Nové Zámky z 11. júna 2007, sp. zn. 2 T 91/2007,
ktorý bol obžalovanému doručený 12. decembra 2007 a ktorý nadobudol právoplatnosť
12. decembra 2007.
Podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona bol obvinený na výkon trestu odňatia slobody
zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 44 Tr. zák. súd vo vzťahu k pokusu trestného činu úverového podvodu podľa
§ 14 ods. 1 k § 222 ods. 3 Tr. zák. upustil od uloženia ďalšieho trestu.
Na podklade odvolania obvineného a okresného prokurátora proti prvostupňovému
rozsudku Krajský súd v Nitre rozsudkom z 25. februára 2010, sp. zn. 5 To 68/2009, rozhodol
tak, že
podľa § 321 ods.1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného R. J. uznal
za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ s použitím § 138 písm. a/
Tr. zák. a iné na tom skutkovom základe, že
1/ dňa 14. októbra 2003 v čase o 13:10 hod. vošiel do predajne J. v obci P., okres N.
Z., kde využil neprítomnosť zákazníkov a po nákupe, potom ako mu predavačka T. A. vracala
finančnú hotovosť, obžalovaný náhle z vrecka svojej bundy vytiahol slzotvorný sprej,
nezisteného druhu a s týmto nastriekal poškodenej T. A. do očí, na čo sa poškodená rozbehla
ku dverám predajne, kde ju obžalovaný R. J. chytil a sotil smerom dovnútra predajne,
v dôsledku čoho spadla na zem, kedy obžalovaný z otvorenej pokladne odcudzil finančnú
hotovosť vo výške 2 563,70 Sk (85,10 eur) a keď chcel z predajne ujsť, poškodená T. A. ho
chytila za nohu, na čo jej opätovne nastriekal slzotvorný sprej do očí, poškodená ho pustila,
obžalovaný z predajne ušiel a svojím konaním spôsobil poškodenej T. A. poranenie očí, ktoré
si vyžiadalo dobu liečenia v trvaní dva dni a pre C., spotrebné družstvo, spôsobil škodu vo
výšku 2 563,70 Sk (85,10 eur),
2/ dňa 17. novembra 2003 o 00:30 hod. v katastrálnom území mesta Š., okres L. asi
100 m od cestného označenia mesta Š. prišli s už odsúdeným R. B., už odsúdeným T. B. a P.
N. na vozidle B. čiernej farby, vlastníka P. N., napadli P. N. a R. B. pešo idúceho M. V.,
ktorého bili a kopali a po jeho páde na zem, mu zobrali peniaze v hotovosti 2 300 Sk
(76,35 eur), doklady a CD nosiče, pričom obžalovaný R. J. mu zabral mobilný telefón značka
N., výrobné číslo X., z miesta činu odišli do Š., asi o 5 minút sa vrátili a R. B. a P. N. opäť
napadli M. V., pričom už odsúdený T. B. stiahol poškodenému z nôh botasky
zn. N. v hodnote 2 490 Sk (82,65 eur) a obžalovaný R. J. mu vzal nabíjačku k mobilnému
telefónu , ktorým svojím konaním spôsobil poškodenému M. V. škodu vo výške 7 000 Sk
(232,36 eur) a
3/ dňa 18. apríla 2008 predložil vo V. a. s., pobočke v Š. žiadosť o úverový produkt
„Flexipôžička“, číslo X. vo výške 250 000 Sk, pričom k žiadosti doložil potvrdenie o závislej
činnosti od zamestnávateľa L. so sídlom D. B. a výpisy z účtu z banky K., Maďarská
republika, avšak preverovaním dokladov bolo zistené, že predložené doklady sa nezakladajú
na pravde a z toho dôvodu bola predmetná žiadosť o poskytnutie úveru zamietnutá
a v prípade, že by mu bol úver schválený a vyplatený, V., a. s., M., B., I:X by bola spôsobená
škoda vo výške 250 000 Sk (8 298,47 eur).
Za to mu súd v bode I. výroku o treste podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38
ods. 2, ods. 3 Tr. zák. pri zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. k/ Tr. zák.
a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 2,
§ 42 ods. 1 a podľa zásad uvedených v § 41 ods. 2 Tr. zák. uložil úhrnný a súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov a 5 (päť) mesiacov.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výroky o treste trestného rozkazu Okresného súdu
Nové Zámky z 23. marca 2005, sp. zn. 1 T 44/2005, ktorý bol obžalovanému doručený
1. apríla 2005 a právoplatnosť nadobudol 12. apríla 2005 a trestného rozkazu Okresného súdu
Nové Zámky z 11. júna 2007, sp. zn. 2 T 91/2007, ktorý bol obžalovanému doručený
12. decembra 2007 a ktorý nadobudol právoplatnosť 21. decembra 2007, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol obvinený na výkon trestu odňatia slobody
zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
V bode II. výroku o treste mu súd podľa § 222 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2
Tr. zák., pri nezistení žiadnej poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 Tr. zák., ani
priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri)
roky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu podal obvinený R. J. písomným
podaním z 30. apríla 2010 (doručeným súdu prvého stupňa 5. mája 2010) prostredníctvom
obhajcu JUDr. Ľ. Š. dovolanie.
Dovolateľ sa ním domáhal zrušenia rozsudku Krajského súdu v Nitre s tým, aby
dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil rozsudkom porušenie zákona
v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa podané dovolanie opiera. Zároveň navrhol, aby
dovolací súd podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil aj jemu predchádzajúci rozsudok Okresného
súdu Nové Zámky a prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.
V dovolaní poukázal na naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/
a písm. i/ Tr. por.
Dovolateľ namietal, že rozsudok krajského súdu je absolútne nevykonateľný, nakoľko
v ňom súd nerešpektoval zákonné ustanovenia upravujúce ukladanie trestu odňatia slobody
obsiahnuté v § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Z týchto ustanovení jednoznačne
vyplýva nemožnosť uloženia dvoch trestov odňatia slobody súčasne. Pochybenie vidí v tom,
že jedným rozsudkom bol uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody, ako aj iný
samostatný trest odňatia slobody, pričom nie je zrejmé, ako si odvolací súd predstavoval
výkon takto uložených trestov, či by mal súčasne vykonávať dva nepodmienečné tresty
odňatia slobody alebo by mal najskôr vykonať jeden z nich a následne začať s výkonom
druhého. Ani jedna z možností však nie je právnym poriadkom Slovenskej republiky
upravená a žiadny z platných právnych predpisov ju neumožňuje. Napadnuté rozhodnutie
krajského súdu , čo do výroku o trestoch, je po obsahovej stránke nesprávne, neurčité a nie
je ho možné žiadnym právne prípustným spôsobom vykonať.
Ďalej uviedol, že z výpovedí svedkov T. B. a R. B.
je preukázané, že sa fyzického útoku na poškodeného M. V. nezúčastnil, práve naopak P. N.
v útočení bránil tým, že na neho spolu s T. B. kričali, aby ho už nebil. Svojím konaním teda
nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu lúpeže, nakoľko aj veci, ktoré mal odcudziť
poškodenému len našiel na zemi. V danom prípade nebol preukázaný ani jednotiaci zámer
spolupáchateľov pri použití násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, preto okresný súd, ako aj
krajský súd pochybili, keď zistený skutkový stav nesprávne právne posúdili.
Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. oprel
o skutočnosť, že okresný súd v súvislosti so skutkom uvedeným v bode 3/ zamietol návrh
na vykonanie dôkazov týkajúcich sa jeho majetkových pomerov. Vôbec sa nezaoberal tým,
že banke by v prípade schválenia a poskytnutia predmetného úveru nebola vznikla žiadna
škoda, nakoľko mal dostatok finančných prostriedkov na jeho riadne splácanie aj s príslušným
úrokom, čo mohlo byť v konaní dokázané. Rovnako zamietol aj návrh jeho obhajcu
na doplnenie dokazovania o výsluch svedkyne M. U., ktorá by poskytla zásadné informácie
pre rozhodovanie o vine a treste. Tieto nedostatky neboli odstránené ani v konaní o odvolaní
na súde druhého stupňa, pričom tak došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu garantovanom
Ústavou Slovenskej republiky, ako aj Trestným poriadkom.
Poukázal aj na nesprávny výpočet trestnej sadzby trestu odňatia slobody, pretože
krajský súd mal za použitia ustanovenia § 42 ods.2 Tr. zák. najskôr zvýšiť zákonom
ustanovenú hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, následne ju znížiť podľa ustanovení
§ 38 ods. 3 Tr. zák. a trest uložiť v hornej polovici takto vypočítanej trestnej sadzby.
Ak by súd postupoval týmto spôsobom, mohol mu byť uložený trest odňatia slobody
aj pod 10 rokov.
Konštatoval tiež, že uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní
10 (desať) rokov a 5 (päť) mesiacov, ktorý mu bol uložený za skutky uvedené v bodoch 1/
a 2/, je podľa jeho názoru neprimeraný. Súd totiž mohol pri ukladaní trestu prihliadať
aj na inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 Tr. zák.
Na záver uviedol, že vzhľadom na dlhú dobu trestného stíhania, ktoré už trvá viac ako
šesť rokov, nemožno v danom prípade hovoriť o vybavení veci v primeranej lehote a bez
zbytočných prieťahov, nakoľko ani samotný rozsudok odvolacieho súdu pre chyby neobstojí.
Krajský súd nerešpektoval právo na obhajobu, neskúmal skutkový stav v takom rozsahu, ako
podľa zákona mal, pochybil pri výpočte trestnej sadzby a napokon vec nesprávne právne
posúdil.
Prvostupňový súd v súlade s § 376 Tr. por. doručil dovolanie obvineného Okresnej
prokuratúre Nové Zámky a poškodeným, T. A., M. V., V., a. s., C., zdravotnej poisťovni, a.
s., pričom k podanému dovolaniu sa vyjadril len prokurátor okresnej prokuratúry.
Prokurátor okresnej prokuratúry zastáva názor, že krajský súd sa pri rozhodovaní
nedopustil žiadnych hmotnoprávnych ani procesných pochybení, skutkový stav bol správne
a úplne zistený a trest, ktorý bol obvinenému R. J. uložený, rešpektoval všetky ustanovenia
Trestného zákona vzťahujúce sa na ukladanie trestov. Napadnuté rozhodnutie preto považuje
za zákonné a odôvodnené a podané dovolanie za účelové v snahe zbaviť sa viny a trestnej
zodpovednosti. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
dovolanie odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.
Po tomto postupe predložil okresný súd dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu
je prípustné (§ 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369
ods. 2 písm. b/ Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie
súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené
Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu však dospel k záveru,
že dovolateľom namietané dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/
Tr. por. v posudzovanom prípade splnené neboli.
Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (písm. c/)
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (písm. i/).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na úvod poukazuje na to, že právo na obhajobu
osoby, proti komu sa vedie trestné stíhanie je upravené v § 2 ods. 9 Tr. por. a jeho zmyslom
je zabezpečiť obhajovanie jej práv a ochranu zákonných záujmov, ako aj prispieť
k náležitému zisteniu skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu.
Právo na obhajobu v sebe zahŕňa právo na osobnú obhajobu, právo nechať
sa obhajovať obhajcom, ktorým môže byť len advokát, právo na povinnú obhajobu, ako
aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňovať
okolnosti svedčiace proti obvinenému a okolnosti svedčiace v jeho prospech a v oboch
smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Zároveň
aj predstavuje vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho
obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva.
V zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je potrebné zásadné
porušenie práva na obhajobu chápať najmä ako porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.
Obvinený v podanom dovolaní neuviedol ani jednu relevantnú skutočnosť, ktorá
by preukazovala, že v posudzovanom prípade bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo
na obhajobu. Obvinený tento dovolací dôvod videl najmä v tom, že konajúce súdy nevykonali
obhajobou navrhované dôkazy.
Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných zákonným spôsobom
a procesne (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obvineného
nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/
Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. teda nemožno
považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu
o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10,
resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., v zmysle tohto
ustanovenia, dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, je určené k náprave
právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia spočívajú v právnom
posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však
z hľadiska procesných predpisov.
Východiskom pre existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení skutku je popis skutku, ako bol ustálený
v príslušnom výroku napadnutého rozhodnutia vo veci samej. Ťažisko dokazovania
je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať alebo korigovať
len odvolací súd. S odkazom na uvedený dovolací dôvod sa nemožno domáhať preskúmania
skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol
v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny
trestný čin alebo že išlo o iný trestný čin. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa teda týka
nesprávnosti právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného konania a ktorý
je v meritórnom súdnom rozhodnutí spravidla vyjadrený v tzv. skutkovej vete výrokovej časti
rozhodnutia.
Za nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia sa považuje
nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.),
prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Tr. zák.), pochybenie súdu pri uložení
úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Tr. zák.), súhrnného trestu (§ 42 Tr. zák.)
a pod.
Námietka obvineného vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por., že vykonanými dôkazmi nebola preukázaná subjektívna stránka žalovaného činu,
nakoľko chýbal jednotiaci zámer spolupáchateľov v úmysle zmocniť sa cudzej veci, nemôže
obstáť, pretože v zmysle § 20 Tr. zák. o spáchanie trestného činu spoločným konaním
ide aj vtedy, ak jednotlivé zložky spoločnej trestnej činnosti síce samy osebe konanie
nenapĺňajú, vo svojom súhrne však predstavujú konanie opísané v príslušnom
ustanovení osobitnej časti (napr. spolupáchateľom na trestnom čine lúpeže podľa § 188
je aj páchateľ, ktorý sa zmocňuje cudzej veci, využívajúc skutočnosť, že jeho spolupáchateľ
zatiaľ s použitím násilia prekoná odpor poškodeného).
Obvinený ďalej namietal, že pri ukladaní trestu bola pri aplikácii asperačnej zásady
nesprávne vypočítaná trestná sadzba za skutky uvedené v bodoch 1/ a 2/ rozsudku, ako aj to,
že mu boli uložené dva samostatné tresty odňatia slobody popri sebe.
Z ustálenej súdnej praxe (konkrétne z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne
z 8. apríla 2009, sp. zn. 23 T 1/2009, publikovaným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky v čísle 4/2009, pod poradovým číslom 32, na strane 7) vyplýva,
že ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby
uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 3, ods. 4,
ods. 5, ods. 6, § 39 ods. 4 a § 41 ods. 2 Tr. zák., konkrétne rozpätie trestnej sadzby
sa určí tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa príslušných ustanovení
§ 38 Tr. zák. Následne sa vykoná úprava takto stanovenej trestnej sadzby podľa režimu
§ 41 ods. 2 Tr. zák. a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby podľa § 39
ods. 4 Trestného zákona.
K uloženiu dvoch samostatných trestov odňatia slobody Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza, že ide o bežnú prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, čo nemožno
považovať za naplnenie niektorého z obvineným uplatnených dovolacích dôvodov,
ani žiadneho iného dovolacieho dôvodu taxatívne vymedzeného v § 371 ods. 1 Tr. por.
Na podklade týchto úvah a citovaných zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, spôsobom
uvedeným vo výroku tohto uznesenia, pretože dospel k záveru, že dovolacie dôvody podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por. v posudzovanom prípade splnené neboli.
Na záver najvyšší súd poukazuje na to, že okresný, ako aj krajský súd pochybili,
keď jeden z dvoch uložených trestov odňatia slobody označili za „úhrnný a súhrnný“, pričom
takéto slovné spojenie Trestný poriadok nepozná. Pri súbehu trestných činov je možné uložiť
buď úhrnný, alebo súhrnný trest odňatia slobody. Vzhľadom na to, že súdy vo svojich
rozhodnutiach zrušili aj výroky o treste dvoch trestných rozkazov, mal byť tento trest
pomenovaný ako súhrnný. Tento formálny nedostatok však nemal vplyv na správnosť
a zákonnosť rozhodnutia vo veci samej.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 26. júla 2011
JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková