Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 387/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a a 6 v spojení s

a 3 a práv podľa a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Okresného súdu

Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. októbra

2009, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. februára 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2011 doručená sťažnosť R. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a a 6

(ďalej len „ústava“) v spojení s a 3 a práv podľa a písm. b)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1

a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „paktu“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. októbra 2009 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára

2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b)

platného do 31. decembra 2005 [ďalej len „starý

“; (skutok v bode 1)], trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa

ods. 2 k starého (skutok v bode 2) a z pokusu zločinu

úverového podvodu podľa k a

v znení neskorších predpisov [ďalej len „“ (skutok v bode 3)],

za spáchanie ktorých (vo vzťahu ku skutkom v bode 1 a 2) mu okresný súd uložil trest

odňatia slobody v trvaní 11 rokov (so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny)

a vo vzťahu ku skutku v bode 3 upustil od uloženia ďalšieho trestu.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 25. februára

2010 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a rozhodol o uznaní

sťažovateľa za vinného zo zločinu lúpeže podľa a ,

zo zločinu lúpeže spolupáchteľstvom podľa k a z pokusu

zločinu úverového podvodu podľa k 3 písm. a) .

Za spáchanie skutkov v bode 1 a 2 mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov

a 5 mesiacov a za skutok v bode 3 na trest odňatia slobody 3 roky. Na výkon trestu bol

zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 26. júla 2011 v zmysle § 382 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietol, pretože nezistil dôvody dovolania podľa

(v znení účinnom do 31. augusta 2011).

Sťažovateľ namieta, že označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo k porušeniu jeho

v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti uviedol, že „... už prvý rozsudok OS Nové Zámky

sp. zn. zo dňa 22. 10. 2009 trpel vadami, ktoré som vytkol v odvolaní voči

predmetnému rozsudku. O mojom odvolaní (ako aj o odvolaní prokurátora) rozhodoval KS

v Nitre, ktorý rozsudkom sp. zn. zo dňa 25. 2. 2010 napádaný prvostupňový

rozsudok OS Nové Zámky zrušil v celom rozsahu a vo veci sám rozhodol novým, vyššie

citovaným rozsudkom. Avšak odvolací súd novým rozsudkom nielenže neodstránil vady

prvostupňového rozsudku, ale vo svojom rozsudku sa dopustil aj ďalších chýb, pre ktoré

som bol nútený podať dovolanie zo dňa 30. 4. 2010, o ktorom následne rozhodoval Najvyšší

súd SR. Najvyšší súd SR o mojom dovolaní rozhodol uznesením, ktorým moje dovolanie

odmietol. Jedná sa konkrétne o uznesenie Najvyšší súd SR sp. zn. zo dňa

26. 7. 2011. Predmetným uznesením Najvyšší súd SR tiež neodstránil chyby dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, keďže moje dovolanie zamietol (správne má byť

odmietol, pozn.). Tiež poukazujem na to, že moje dovolanie je ešte z 30. 4. 2010, pričom

najvyšší súd o ňom rozhodol až 26. 7. 2011 a predmetné uznesenie doručil môjmu

právnemu zástupcovi až 7. 9. 2011, čiže celý proces rozhodovania o mojom dovolaní trval

viac ako jeden rok, čo je v podmienkach právneho štátu neakceptovateľné.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenia o porušení jeho v sťažnosti označených práv založil

aj na argumentácii, že „... trest..., ktorý mi bol uložený rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. zo dňa 25. 2. 2010 je nezákonný, keďže rozhodne nebol uložený ani

podľa zákona účinného v čase spáchania trestného činu a ani podľa neskoršieho zákona

( SR, ako aj SR), keďže žiadny zákon neumožňuje uložiť

jedným rozsudkom zároveň úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody (súd vždy ukladá úhrnný

alebo súhrnný trest odňatia slobody) a už vonkoncom nie je možné jedným rozsudkom uložiť

zároveň úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody a samostatný trest odňatia slobody.

Zároveň je takýto trest/tresty nevykonateľný, keďže žiadny zákon neupravuje spôsob jeho

výkonu. Súdy v danom prípade postupovali mimo zákonného rámca, a teda konali v rozpore

s SR a uložili mi povinnosť v rozpore s ust. SR.

Zároveň sú... uvádzané rozhodnutia príslušných súdov arbitrárne, keďže jednak nimi boli

uložené nezákonné tresty, ale ani nerešpektovali všeobecnú právnu zásadu in dubio pro reo,

nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom na náležité objasnenie skutkového stavu

(nevykonali navrhované dôkazy, nerešpektovali záväzné stanovisko generálneho

prokurátora SR), a teda sa v danom prípade nemôže jednať o konanie, ktoré spĺňa atribúty

spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako ani atribúty v zmysle

čl. 14 ods. 1 Paktu.“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a sťažovateľ uviedol,

že okrem iného „ustanovujú aj povinnosť, aby rozhodnutie o treste bolo vždy v každom

jednotlivom prípade v súlade so zákonom, t. j. aby bol trest vždy uložený na základe zákona.

V mojom prípade to tiež nebolo dodržané keďže, krajský súd v Nitre ako som vyššie uviedol

mi uložil jediným rozsudkom úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody ako aj samostatný trest

odňatia slobody, pričom takéto rozhodnutie o treste neumožňuje. To znamená,

že súd mi uložil nezákonný trest/tresty, pričom tieto sú nevykonateľné, keďže právny

poriadok SR neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by výkon takto uložených trestov

upravovali. V tomto prípade jednoznačne Krajský súd v Nitre nepostupoval v súlade s ust.

SR a uložil mi povinnosť v rozpore s SR, pričom túto

nezákonnosť neodstránil ani dovolací súd, ktorý sa v danom prípade odvolal na bežnú prax

všeobecných súdov Slovenskej republiky. Potom je namieste otázka, či je bežnou praxou

všeobecných súdov SR ukladať nezákonné tresty?“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „uvedený nezákonný postup a rozhodnutie Krajského

súdu v Nitre, resp. pochybenia v postupe a vady rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, neboli

odstránené ani v dovolacom konaní na Najvyššom súde SR, ktorý moje dovolanie uznesením

sp. zn. zo dňa 26. 7. 2011 odmietol a predmetné pochybenia krajského súdu

v Nitre tak schválil“.

Napokon sťažovateľ poukázal na to, že „v konaní došlo k prieťahom, ktoré nastali

z dôvodov na strane príslušných súdov, keď tieto o mojom dovolaní rozhodli až po viac ako

jenom roku po jeho podaní, čo rozhodne nespĺňa podmienky predpísané

SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako ani čl. 14 ods. 1 Paktu“, a ani to nie je podľa jeho názoru

„v súlade s SR, ako ani s Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 26. 7. 2011, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 25. 2. 2010, ako aj postupom a rozsudkom Okresného súdu Nové

Zámky sp. zn. zo dňa 22. 10. 2009 boli porušené čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 3

a SR v spojení s a SR a ,

ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, čl. 9

ods. 3, čl. 14 ods. 1, čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach.

2. Podľa ústavný súd zrušuje právoplatné

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 7. 2011, ako aj rozsudok

Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 25. 2. 2010 a rozsudok Okresného súdu

Nové Zámky sp. zn. zo dňa 22. 10. 2009 a vracia vec Okresnému súdu Nové

Zámky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle priznáva sťažovateľovi...

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

4. Podľa ústavný súd priznáva sťažovateľovi

náhradu trov konania vo výške 667,08 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo

zákon neukladá.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa

trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného

v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto

nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody

okrem prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje

zákon. Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia

z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je

zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie

v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby

čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,

že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania

a na vynesenie rozsudku.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne

rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom

obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania

alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo

môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu nevyhnutný pri

osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy spravodlivosti; ale každý

rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov, keď

záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa konanie týka manželských

sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený. Podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu každý,

kto je obvinený z trestného činu, má mať tieto minimálne záruky: má mať dostatok času

a možností na prípravu svojej obhajoby, a aby sa mohol spojiť s obhajcom podľa svojej

vlastnej voľby...

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 22. októbra 2009

Článok 127 ods. 1 limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným

orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich

základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc

všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu označeným

základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

().

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému rozsudku okresného

súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravných

prostriedkov (odvolania) v trestnom konaní súdnom. V tomto kontexte bol krajský súd (ako

odvolací súd s plnou jurisdikciou oprávnený preskúmavať skutkové aj právne otázky

relevantné na rozhodnutie vo veci vrátane zákonnosti procesného postupu súdu prvého

stupňa) povinný poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa, porušenie ktorých

namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto

(s ohľadom na znenie ) bezprostredne vo vzťahu k rozsudku okresného

súdu a procesnému postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto rozsudku vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (podľa ).

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. februára 2010

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúc na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr.

rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom sa

venoval iba tým, ktorými sa nezaoberal najvyšší súd v dovolacom konaní, teda len

nedostatkami dokazovania krajského súdu (sťažovateľ vyčíta krajskému súdu svojvoľné

nevykonanie dôkazov, a to konkrétne nevypočutie ním navrhnutej svedkyne U.). Ostatnými

námietkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti a smerujúcimi proti napadnutému

rozsudku krajského súdu sa zaoberal a vysporiadal najvyšší súd, a preto sa nimi ústavný súd

bude zaoberať v časti II.3 tohto rozhodnutia.

Preskúmaním sťažnosti a príslušného spisového materiálu ústavný súd zistil tieto

relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 25. februára 2010 a sám rozhodol o vine a treste sťažovateľa. Uviedol

v ňom, že „Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval

podľa príslušných ustanovení , ako i ďalších ustanovení upravujúcich

spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných

chýb v zmysle

Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane odôvodnil, tak ako mu to ukladajú

príslušné ustanovenia , keď uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,

o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení

vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé ako sa vyrovnal s obhajobou

obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal všetky

dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci a tieto vyhodnotil jednotlivo

i vo vzájomnej súvislosti podľa , pričom dospel k správnym skutkovým

zisteniam.

Odvolací súd rovnako ako súd I. stupňa, má za nepochybne preukázané, že

obžalovaný sa dopustil aj skutku uvedeného pod bodom 2) obžaloby, keď bezprostredne

po fyzickom napadnutí poškodeného M. V. tomuto vzal mobilný telefón a následne

aj nabíjačku k mobilnému telefónu. Obžalovaný takto konal spoločne s už odsúdenými R. B.,

T. B. a P. N., pričom zo spáchania skutku je usvedčený predovšetkým výpoveďou

poškodeného. Úvahy súdu I. stupňa o zavinení obžalovaného v tomto bode obžaloby sú

správne a zákonné. V danom prípade si skutková podstata trestného činu lúpeže vyžaduje

viaceré konania a obžalovaný ako jeden zo spolupáchateľov vykonal určité konanie, a to

zmocnenie sa cudzej veci, využívajúc skutočnosť, že ďalší zo spolupáchateľov násilím

prekonal odpor poškodeného, pričom súčasne každý z nich sledoval spoločný zámer. Pokiaľ

ide o namietanú výpoveď obžalovaného na polícií k danému skutku, kde priznal skutočnosť,

že poškodenému vzal telefón z ruky, počas toho, ako ho ostatní bili, tento procesný úkon bol

vykonaný dňa 24. 11. 2003 a to za účasti obžalovanému ustanoveného obhajcu.

Pokiaľ ide o ďalší namietaný skutok obžalovaným, a to zločin úverového podvodu

v štádiu pokusu, aj krajský súd je toho názoru, že skutok sa stal, tak ako je uvedené

vo výroku tohto rozsudku, pričom krajský súd zhodne s úvahami súdu I. stupňa je toho

názoru, že v danom prípade bola naplnená aj subjektívna stránka danej skutkovej podstaty.

Úmysel obžalovaného nesplácať poskytnutý úver je možné jednoznačne vyvodiť z

nedostatku finančných prostriedkov a majetku obžalovaného, obžalovaný od roku 1998

nepretržite až do roku 2004 poberal dávky sociálnej pomoci, naposledy bol zamestnaný v

roku 2003, pričom od tohto obdobia sústavne pácha úmyselnú trestnú činnosť majetkového

charakteru, ktorou si zabezpečuje zdroj príjmov a pri odôvodnení svojej dobrej finančnej

situácie sa odvoláva na materský príspevok svojej manželky. Navyše dňa 17. 04. 2007

súhlasil s obsahom dohody o vine a treste, kde mu bol uložený trest 3 roky a 4 mesiace, bol

prinajmenšom uzrozumený s tým, že pôjde do výkonu trestu odňatia slobody a napriek tomu

sa snažil 18. 04. 2008 získať úver vo výške 250.000,- Sk.“.

Krajský súd sa zaoberal námietkou sťažovateľa, že posúdenie jeho konania podľa

účinného od 1. januára 2006 je pre neho priaznivejšie, a dospel k záveru,

že „napriek skutočnosti, že tzv. nový zákon určuje pri trestom čine lúpeže v odseku druhom

trestnú sadzbu 7 až 12 rokov a tzv. starý zákon trestnú sadzbu 5 až 12 rokov, pri spôsobe

výpočtu výšky trestu pri aplikácií tzv. asperačnej zásady a priznaní poľahčujúcich okolností

obžalovanému podľa § 36 písmeno k/ (obžalovaný v oboch skutkoch uhradil spôsobenú

škodu) a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti je účinný od 01. 01. 2006

pre obžalovaného priaznivejší. Pri prevahe poľahčujúcich okolností je pri ukladaní trestu

u obžalovaného potrebné aplikovať ustanovenie , vykonať

pred výpočtom podľa § 41 odsek 2 najskôr zníženie hornej hranice sadzby uvedenej podľa

§ 38 odsek 3 Tr. zák. a to spôsobom, ako to určuje ustanovenie § 38 odsek 8 Tr. zák. Pri

takomto spôsobe výpočtu je možné obžalovanému ukladať trest odňatia slobody

po zohľadnení asperačnej zásady v sadzbe od 10 rokov a 4 mesiace. Z týchto dôvodov preto

krajský súd zrušil napadnutý rozsudok podľa písmeno b/, v celom

rozsahu, uznal obžalovaného vinným v bodoch 1/ a 2/ rozsudku, tak ako je uvedené

vo výroku tohto rozsudku, pretože obžalovaný svojim konaním v bode 1/ proti inému použil

násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a čin spáchal závažnejším spôsobom konania

(so zbraňou) a v bode 2) tohto rozsudku spoločným konaním použil proti inému násilie

v úmysle zmocniť sa cudzej veci. Za tieto trestné činy uložil obžalovanému úhrnný a

súhrnný trest odňatia slobody 10 rokov a 5 mesiacov.“.

Zároveň krajský súd zrušil výroky o treste „z trestných rozkazov z Okresného súdu

Nové Zámky a , nie však z trestného rozkazu Okresného súdu

Senica sp. zn. , pretože tento trestný rozkaz bol vyhlásený 14. 08. 2007 a nebola

teda splnená podmienka pre uloženie súhrnného trestu a to, že viacčinný súbeh je daný

vtedy, ak medzi spáchaním najskoršieho z nich a spáchaním najneskoršieho z nich nebol

súdom I stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok...“.

Vo vzťahu k trestu uloženému sťažovateľovi za skutok v bode 3 krajský súd

stotožňujúc sa so záverom Okresnej prokuratúry Nové Zámky uviedol, že na upustenie

od ďalšieho trestu neboli splnené podmienky požadované podľa ,

a ďalej uviedol že „v prípade trestu, ktorý bol uložený obžalovanému za skutky pod bodmi

1/ a 2/ nemožno hovoriť o treste uloženom skorším rozsudkom, tak ako to predpokladá toto

ustanovenie zákona. Rozsudok, ktorým bol uložený trest za skutky pod bodmi 1/ a 2/

nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaním obžalovaného. Z týchto

dôvodov krajský súd, uznal obžalovaného vinným uvedený v bode 3/ tohto rozsudku

z pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 14 odsek 1 Tr. zák. k § 222 ods. 1, ods. 3

písm. a/ Tr. zák. a to z dôvodov uvedených v právnej vete napadnutého rozsudku a uložil

obžalovanému samostatný trest podľa § 222 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák.

a to trest odňatia slobody 3 roky, so zaradením na výkon trestu podľa § 48 ods. 2 písm. a/

Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.“.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu

s napadnutým rozsudkom okresného súdu považoval ústavný súd za potrebné poukázať

aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 22. októbra 2009, ktorý ku skutku v bode 1 uviedol:

«K tomuto skutku obžalovaný na hlavnom pojednávaní ani v prípravnom konaní

nevypovedal využívajúc právo nevypovedať, avšak v prípravnom konaní pokiaľ sa

vyjadroval k uzneseniu o vznesení obvinenia uvádzal, že skutku sa dopustil, že svoje konanie

ľutuje a že konal pod vplyvom udalostí, kedy nemal peniaze. Podobne sa vyjadroval

aj v ďalších svojich podaniach.

Poškodená T. A. pri výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 9. 4. 2009 napriek

odstupu času vypovedala o podstatných okamihoch skutku tak, že keď obžalovanému dávala

naspäť po tom, čo si chcel kúpiť tovar a platil 50-korunovou bankovkou, nastriekal jej

do očí z nejakého sprayu. Keď chcela odísť, sotil ju na zem a odcudzil z pokladne peniaze.

Keď mu svedkyňa chcela zabrániť v odchode s peniazmi opäť jej nastriekal do očí

zo sprayu. Keď sa jej podarilo vybehnúť z predajne, videla odchádzať nejaké vozidlo.

Poškodená v podrobnostiach vypovedala krátko po skutku v prípravnom konaní

a obžaloba v podstate preberala jej výpoveď z prípravného konania do obžaloby a súd

do rozsudku, pretože výpoveď poškodenej – svedkyne v prípravnom konaní nebola v rozpore

s jej výpoveďou na hlavnom pojednávaní.

Po skutku bolo zistené vedúcou predajne V. P. fyzickou kontrolou, že z pokladne

obžalovaný odcudzil 2.563,70 Sk a ktorá suma bola poškodenej organizácii C. Nové Zámky,

ktorej predajňa, v ktorej pracovala poškodená T. A. patrí, dňa 9. 5. 2007 vrátená –

uhradená.

So súhlasom obžalovaného a prokurátora bola na hlavnom pojednávaní prečítaná

výpoveď svedka I. B., ktorý dňa 16. 3. 2005 ako svedok vypovedal, že v kritický čas

prechádzal s obžalovaným na jeho osobnom motorovom vozidle zn. Š. obcou P., v ktorej

obci si chcel obžalovaný niečo kúpiť a preto s vozidlom zaslal asi 5-10 m od predajne J.,

v ktorej sa potom obžalovaný zdržal 5-10 minút.

V predajni boli zaistené vecné stopy a na tovare „Banány v čokoláde“ bol zistený

odtlačok palca pravej ruky obžalovaného R. J.

Z lekárskej správy lekárky z odboru oftalmológie bolo zistené, že T. A. bol do ľavého

oka nastriekaný spray. Poškodená práceneschopnosť odmietla.

Na základe horerozvedených dôkazov mal súd preukázané, že obžalovaný spáchal

skutok tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku v bode 1/.

Obžalovaný preukázaným konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty

trestného činu lúpeže, pretože proti poškodenej T. A. použil násilie v úmysle zmocniť sa

cudzej veci (peňazí z predajne) a čin spáchal so zbraňou. Podľa ustanovenia § 89 odsek 4

účinného v čase spáchania skutku, ale i ustanovenia

účinného v čase rozhodovania súdu sa zbraňou rozumie každá vec,

ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším.

Súd preukázané konanie obžalovaného kvalifikoval ako trestný čin lúpeže podľa

písmena b... účinného v čase spáchania skutku.

Súd nezistil, že by bolo pre obžalovaného priaznivejšie posudzovanie skutku podľa

č. 300/05 Z. z. ktorý je účinný v čase rozhodovania skutku.»

Ďalej okresný súd ku skutku v bode 2 uviedol:

„Na hlavnom pojednávaní obžalovaný k tomuto skutku nevypovedal. V prípravnom

konaní popisoval priebeh skutku v podstate tak. ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Pri výsluchu dňa 24. 11. 2003 vypovedal, že poškodeného v prvej fázy bili N. a B,. pričom

on sám vzal poškodenému mobilný telefón, ktorý mal poškodený v ruke. V druhej fázy,

krátko na to poškodeného opätovne bili N. a B. a on sám vzal poškodenému tašku, ktorú mal

poškodený u seba. Nevedel čo v taške je a po jej vzatí poškodenému zistil, že je v nej

nabíjačka k mobilnému telefónu. Pri výsluchu dňa 5. 1. 2004 obžalovaný vypovedal, že

poškodeného bili N. a B. a on sám poškodenému vybral telefón a pozrel mu veci.

Poškodený M. V. na hlavnom pojednávaní si pre odstup času nepamätal priebeh

skutku len to, že z osobného motorového vozidla, ktoré pri ňom zaslalo vystúpili štyri osoby

a začali ho biť. Nepamätal si koľkí ho bili. Potvrdil, že obžalovaný mu uhradil 3.200.- Sk.

V prípravnom konaní vypovedal, že keď išiel zo Š. do P. zastalo za jeho chrbtom

auto, z ktorého vyskočili 4 osoby, ktoré nepoznal, jeden z nich pýtal mobilný telefón, ktorý

mal v tom čase v ruke, odmietol telefón dať a potom dostal úder päsťou, po ktorom spadol

na zem, tam ho všetci štyria začali kopať a jeden z nich mu prešacoval všetky vrecká

na košeli a nohaviciach a zobral mu mobilný telefón. Ukradli mu pri tom dva CD nosiče

a 2.300,- Sk, nabíjačku, občiansky preukaz, kľúče od domu. Tento incident mohol trvať asi

10 minút a potom útočníci odišli smerom na P. Za asi 5 minút išlo nejaké auto od P. a preto

ho stopoval a keď zastavilo, vyskočili z auta predchádzajúci útočníci znovu ho bez slova

zbili a z nôh mu zobrali topánky.

Pokiaľ boli na hlavnom pojednávaní vypočutí v postavení svedkov spolupáchatelia

skutku tak svedok P. N. si v podstate už nič nepamätal. Pripustil, že mohol v roku 2003

spoločne s R. J., T. B. a R. B. niekoho napadnúť. Svedok R. B. si v podstate tiež nič

nepamätal, nepamätal sa kto sa akým spôsobom zapájal do bitky, pamätal si, že vodičom

motorového vozidla bol obžalovaný a že poškodenému bol zobratý mobilný telefón a ešte

niečo. Svedok T. B. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že obžalovaný sa nezúčastnil

fyzického násilia proti poškodenému a že veci, ktoré boli poškodenému zobraté, boli mu

zobraté počas bitky.

Svedok K. N., majiteľ firmy M. v Š. potvrdzoval, že obžalovaný do predajne priniesol

na predaj mobilný telefón a nabíjačku, ktorý mobilný telefón, ako sa neskoršie preukázalo,

bol odcudzený poškodenému M. V.

Lekárske správy, znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctva

a fotodokumentácia zranení poškodeného M. V. potvrdzujú, že bol napadnutý inými

osobami. Tieto zistenia potvrdzovala aj výpoveď svedka T. Z., ktorý krátko po skutku

prichýlil bosého zbitého poškodeného, ktorému poškodený hovoril, že ho napadli a zbili

štyria útočníci a vzali mu mobilný telefón, peniaze a botasky.

Odcudzené botasky a CD nosiče vydal polícii T. B. Hodnota odcudzeného mobilného

telefónu s nabíjačkou bola stanovená znaleckým posudkom znalca z odboru odhadu hodnoty

elektronických zariadení.

Na základe horeuvedených dôkazov mal súd preukázané konanie obžalovaného tak,

ako je uvedené v bode 2/ tohto rozsudku. Súd vychádzajúc z výpovede obžalovaného

a spolupáchateľa T. B., ako aj z výpovedí ďalších spolupáchateľov v prípravnom konaní

v postavení obvinených nemal preukázané, že by obžalovaný R. J. fyzicky na poškodeného

útočil. Mal preukázané, že obžalovaný v čase fyzického útoku spolupáchateľov

na poškodeného tomuto vzal mobilný telefón a nabíjačku k nemu.

Súd uznal preto obžalovaného vinným z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom

podľa k č. 140/61 Zb...

Podľa uvedeného ak bol trestný čin spáchaný

spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, zodpovedá každá z nich, ako by trestný čin

spáchala sama. O spolupáchateľstve v zmysle horeuvedeného ide aj vtedy, keď každý

zo spolupáchateľov naplnil len niektorý zo znakov konania, pričom súhrn konaní všetkých

spolupáchateľov napĺňa súhrnu všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty trestného

činu.

Trestného činu lúpeže sa dopustí ten, kto proti inému použije násilie v úmysle

zmocniť sa cudzej veci. V prejednávanom skutku použili násilie proti poškodenému

páchatelia N., B. a B. a obžalovaný zároveň realizoval úmysel zmocniť sa cudzej veci, keď

v čase fyzického útoku spolupáchateľov na poškodeného tomuto bral mobilný telefón

a nabíjačku.“

A napokon vo vzťahu ku skutku v bode 3 okresný súd uviedol:

«Ani k tomuto skutku obžalovaný na hlavnom pojednávaní nevypovedal.

V prípravnom konaní pri výsluchu dňa 6. 2. 2009 spáchanie skutku doznával. Vypovedal, že

v kritickom čase chodieval do Maďarskej republiky brigádovať bez riadnej pracovnej

zmluvy, nebol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, nepoberal žiadne sociálne dávky

a potreboval si vybaviť nejakú pôžičku z banky. Jeden neznámy mladík v Maďarsku mu

navrhol, že za 20.000,- Sk mu zabezpečí riadnu pracovnú zmluvu a kázal mu otvoriť si účet

u K&H... v Maďarsku, čo aj spravil. Na to mu neznámy mladík priniesol pracovnú zmluvu

so zamestnávateľom L. so sídlom..., v ktorej firme nikdy obžalovaný nepracoval ani

pracovať nenastúpil. Uvedený neznámy mladík mu tiež vybavil potvrdenie o mesačnom

príjme a doniesol aj výpisy z účtu K&H Bank, kde obžalovaný nemal žiadne svoje peniaze.

Uvedené doklady obžalovaný odovzdal vo VÚB... so žiadosťou o flexipôžičku na 250.000,-

Sk. Tvrdil, že pôžičku by splácal z podnikania so svojím svokrom nakoľko v lete 2008 otvoril

autoumývareň v Š.

Pracovníčka VÚB... – svedkyňa Ing. A. F. potvrdzovala, že obžalovaný pri žiadosti

o poskytnutie flexipôžičky na 250.000,- Sk predložil horeuvedené doklady preložené

do slovenčiny. Nakoľko žiadateľ (obžalovaný) nevedel na niektoré jej otázky odpovedať

a potvrdenie K&H Bank sa jej zdali podozrivé, požiadala centrálu v Bratislave o preverenie

obžalovaným predložených dokladov a dostala odpoveď z ústredia banky, že žiadosť

obžalovaného sa zamieta.

Orgány prípravného konania zistili, že firma L. nie je na území Maďarskej republiky

evidovaná. Všeobecná úverová banka prostredníctvom právneho zástupcu preukazovala, že

doklady predložené obžalovaným k úverovému produktu „Flexipôžička“ vo výške 250.000.-

Sk z 18. 4. 2008 boli nepravdivé.

Na základe horeuvedených skutočností mal súd preukázané konanie, ktoré je uvedené

vo výroku tohto rozsudku pod bodom 3/. Uvedeným konaním obžalovaný naplnil všetky

zákonné znaky pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 14 odsek 1 k § 222 odsek 1

odsek 3 písmena a, č. 300/05 Z. z. v znení noviel, t. j.

účinného v čase spáchania skutku. Obžalovaný predložením nepravdivých dokladov

o zamestnaní, zárobku a finančných prostriedkoch uviedol do omylu VÚB za účelom

získania flexipôžičky – úveru. Ak by VÚB úver poskytla, spôsobil by jej obžalovaný škodu

250.000,- Sk, t. j. škodu väčšiu (viď ustanovenie ).

Obžalovaný ako uviedol, v čase skutku nikde nepracoval, bol bez zdrojov obživy, ním

spomínaná autoumývareň mala byť otvorená až v lete. Od roku 2004 nebol evidovaný ako

uchádzač o zamestnanie. Nie je evidovaný v živnostenskom registri. Podľa oznámenia

Sociálnej poisťovne bol obžalovaný naposledy evidovaný ako zamestnanec v januári 2003.

Obžalovaný podľa ním uvedených údajov je slobodný, žije s družkou, s ktorou má

dcéru. V mieste trvalého bydliska sa dlhšiu dobu (asi 10 rokov) nezdržiava. Za priestupky

postihovaný nebol. Bol však niekoľkokrát súdom trestaný za skutky spáchané pred

aj po spáchaní skutkov 1/ a 2/. Obžalovanému poľahčovali doznania a úhrada spôsobenej

škody.»

Krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňové rozhodnutie podľa § 321 ods. 1

písm. b) a d) v celom rozsahu zrušil a zároveň rozhodol podľa

ods. 3 uvedeného zákona tak, že uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestných činov

tak, ako už bolo uvedené. Sťažovateľovi uložil za skutok v bode 1 a 2 „úhrnný a súhrnný“

trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov a 5 mesiacov a za skutok v bode 3 samostatný

trest odňatia slobody vo výmere 3 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že vo vzťahu k výroku o vine

po posúdení konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu,

nezistil žiadne procesné pochybenia, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na náležité

objasnenie veci. Krajský súd konštatoval správnosť ustáleného skutkového stavu, ako

aj procesu dokazovania a jeho vyhodnotenia.

Krajský súd kvalifikoval postup okresného súdu, ktorý formuloval podrobné

a zároveň logické myšlienkové úvahy spojené s posudzovaním a hodnotením jednotlivých

dôkazov (výpoveď sťažovateľa, výpovede svedkov a výpovede poškodených), ako

zodpovedajúci zásade voľného hodnotenia dôkazov ( ).

Prijaté rozhodnutie považoval krajský súd aj za dostatočne odôvodnené, preto sa

vo väčšine zhodol s úvahami okresného súdu prezentovanými v jeho rozsudku. Krajský súd

však neopomenul ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich

rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového

rozhodnutia preto doplnil jeho odôvodnenie, reflektujúc na základné argumentačné

východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský súd podporil svoje závery aj vlastnou argumentáciou, keď konštatoval, že

jednotlivými dôkazmi, a to výpoveďami svedkov, poškodenej a poškodeného bolo bez

akýchkoľvek pochybností preukázané, že sťažovateľ sa dopustil skutkov v bode 1, 2 a 3.

Podrobne vysvetlil sťažovateľovi, z čoho vyvodil jeho úmysel nesplácať úver. V ďalšom sa

vysporiadal s námietkou sťažovateľa o priaznivosti účinného

od 1. januára 2006 na posúdenie jeho konania, ktorej prisvedčil.

V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by

napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné označiť za neakceptovateľný alebo zjavne

neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľa mal krajský súd vykonať ním

navrhnutý dôkaz v rámci odvolacieho konania. Krajský súd hodnotil dôkazy podľa svojho

vnútorného presvedčenia a neprikladal návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazu dôležitosť

so zreteľom na iné písomné a svedecké dôkazy. Vzhľadom na uvedené možno teda

konštatovať, že krajský súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu aj jemu predchádzajúci

postup, a ani po oboznámení sa so sťažovateľom predloženým stanoviskom nezistil žiadne

nedostatky, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje taktiež na svoju judikatúru (napr.

), v rámci ktorej už vyslovil, že neupravuje prípustnosť dôkazov, ale

ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať

o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy

na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho

vykonanie ().

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že aj keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje

právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov

alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne

upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi (pozri cit. rozsudok Komanický,

§ 47).

Pokiaľ sťažovateľ v odvolaní namietal, že vo vzťahu ku skutku v bode 3 je nevinný,

a poukázal na stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k aplikácii § 222

o trestnom čine úverového podvodu, a tým, že boli zamietnuté jeho

návrhy na dokazovanie, vykonaním ktorých by sa preukázalo, že disponoval dostatočnými

finančnými prostriedkami na splácanie úveru (ak by bol tento poskytnutý), krajský súd jeho

námietky dostatočne presvedčujúcim spôsobom vyvrátil, keď uviedol, z čoho vyvodil

úmysel sťažovateľa nesplácať úver.

Krajský súd teda na relevantné odvolacie námietky sťažovateľa reagoval

a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku (aj s poukazom

na odôvodnenie prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných logických

protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací

súd poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti,

pretože obsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových

a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd

v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania

a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení v jeho

sťažnosti označených práv.

Rozsudok krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a preto ústavný

súd konštatuje, že predmetný rozsudok nemožno kvalifikovať ako nesúladný s obsahom

označených článkov , dohovoru alebo paktu.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich záverov pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie v sťažnosti označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára

2011, odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. júla 2011

Z obsahu príloh sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

zistil, že sťažovateľ založil ním podaný mimoriadny opravný prostriedok na dovolacích

dôvodoch v zmysle a . V dovolaní predostrel

argumentáciu, v ktorej poukázal na to, že krajský súd nerešpektoval zákonné ustanovenia

upravujúce ukladanie trestu odňatia slobody upravené v § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 a 2

. Ďalej poukázal na výpovede svedkov, z ktorých by malo podľa neho

vyplývať, že on sa fyzického útoku na poškodeného nezúčastnil, preto nedošlo k naplneniu

skutkovej podstaty trestného činu lúpeže. V dovolaní tiež poukázal, že boli zamietnuté jeho

návrhy na vykonanie dôkazov týkajúcich sa jeho majetkových pomerov, ako aj výsluch

svedkyne U. Na záver skonštatoval, že trestné stíhanie, ktoré trvá viac ako šesť rokov,

nezodpovedá základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol, pretože dospel k záveru, že sťažovateľom

uvedené dovolacie dôvody podľa a neboli

naplnené.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia predovšetkým poukázal

na splnenie podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 368 ods. 1, § 372 a § 566 ods. 3

oprávnenou osobou v súlade s

a na príslušnom prvostupňovom súde v zákonnej lehote podľa ,

ako aj na splnenie obligatórnych obsahových náležitostí dovolania v zmysle § 374

.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

podľa (dovolanie možno podať, ak bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu) všeobecne poukázal na to, že jeho zmyslom je

zabezpečiť obhajovanie práv osoby, proti ktorej je vedené trestné stíhanie, a ochranu jej

zákonných záujmov, ako aj prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu a správnemu

rozhodnutiu. Právo na obhajobu zahŕňa právo na osobnú obhajobu, právo nechať sa

obhajovať obhajcom, ktorým môže byť len advokát, právo na povinnú obhajobu, ako

aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňovať

okolnosti svedčiace proti obvinenému a okolnosti svedčiace v jeho prospech a v oboch

smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Zároveň

predstavuje aj vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho

obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu

na uplatnenie každého obhajovacieho práva. V zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) je preto potrebné chápať zásadné porušenie práva

na obhajobu najmä ako porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Sťažovateľ však podľa názoru najvyššieho súdu v podanom dovolaní neuviedol ani

jednu relevantnú skutočnosť, ktorá by preukazovala, že v posudzovanom prípade bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Obvinený považoval za naplnenie

tohto dovolacieho dôvodu to, že konajúce súdy nevykonali obhajobou navrhované dôkazy.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil, že zistenie skutku

súdom na podklade dôkazov vykonaných zákonným spôsobom a procesne (rozhodnutím

súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obvineného nemožno považovať

za porušenie práva na obhajobu v zmysle .

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle

teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní

alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2

ods. 10, resp. podľa .

Najvyšší súd následne formuloval podrobnú interpretáciu dovolacieho dôvodu podľa

, kde uviedol, že „v zmysle tohto ustanovenia,

dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, je určené k náprave právnych pochybení

vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných

skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných predpisov.

Východiskom pre existenciu dovolacieho dôvodu podľa

spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení skutku je popis skutku, ako bol ustálený

v príslušnom výroku napadnutého rozhodnutia vo veci samej. Ťažisko dokazovania je

v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať alebo korigovať

len odvolací súd. S odkazom na uvedený dovolací dôvod sa nemožno domáhať preskúmania

skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol

v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny

trestný čin alebo že išlo o iný trestný čin. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa teda týka

nesprávnosti právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného konania a ktorý je

v meritórnom súdnom rozhodnutí spravidla vyjadrený v tzv. skutkovej vete výrokovej časti

rozhodnutia.

Za nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia sa považuje nedostatočné

posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), prípadne zániku

trestnosti činu (najmä § 87 Tr. zák.), pochybenie súdu pri uložení úhrnného trestu

a spoločného trestu (§ 41 Tr. zák.), súhrnného trestu (§ 42 Tr. zák.) a pod.

Námietka obvineného vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/

, že vykonanými dôkazmi nebola preukázaná subjektívna stránka žalovaného činu,

nakoľko chýbal jednotiaci zámer spolupáchateľov v úmysle zmocniť sa cudzej veci, nemôže

obstáť, pretože v zmysle § 20 Tr. zák. o spáchanie trestného činu spoločným konaním ide

aj vtedy, ak jednotlivé zložky spoločnej trestnej činnosti síce samy osebe konanie

nenapĺňajú, vo svojom súhrne však predstavujú konanie opísané v príslušnom ustanovení

osobitnej časti (napr. spolupáchateľom na trestnom čine lúpeže podľa § 188 je aj páchateľ,

ktorý sa zmocňuje cudzej veci, využívajúc skutočnosť, že jeho spolupáchateľ zatiaľ

s použitím násilia prekoná odpor poškodeného).“.

Najvyšší súd k námietke sťažovateľa, že pri ukladaní trestu za skutky uvedené

v bodoch 1 a 2 napadnutého rozsudku bola nesprávne vypočítaná trestná sadzba a krajský

súd mal pri aplikácii asperačnej zásady najprv zvýšiť zákonom ustanovenú hornú hranicu

trestnej sadzby o jednu tretinu a až následne ju znížiť podľa

(zníženie z dôvodu prevahy poľahčujúcich okolností), uviedol, že „Z ustálenej súdnej praxe

(konkrétne z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 8. apríla 2009 sp. zn. ,

publikovaným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v čísle 4/2009,

pod poradovým číslom 32, na strane 7) vyplýva, že ak pri rozhodovaní o treste majú byť

použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti

z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, § 39 ods. 4 a § 41 ods. 2 Tr. zák.,

konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určí tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby

podľa príslušných ustanovení § 38 Tr. zák. Následne sa vykoná úprava takto stanovenej

trestnej sadzby podľa režimu § 41 ods. 2 Tr. zák. a napokon sa určí konkrétne rozpätie

trestnej sadzby podľa .“.

K uloženiu dvoch samostatných trestov odňatia slobody najvyšší súd uviedol, že „ide

o bežnú prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, čo nemožno považovať za naplnenie

niektorého z obvineným uplatnených dovolacích dôvodov, ani žiadneho iného dovolacieho

dôvodu taxatívne vymedzeného v “.

Na podklade týchto úvah a citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd dospel

k záveru, že dovolacie dôvody podľa a

v posudzovanom prípade splnené neboli, a preto dovolanie sťažovateľa v zmysle § 382

písm. c) odmietol.

Na záver najvyšší súd prisvedčil námietke sťažovateľa, že došlo k pochybeniu, keď

okresný súd a aj krajský súd jeden z dvoch uložených trestov odňatia slobody označili

za „úhrnný a súhrnný“, pričom takéto slovné spojenie nepozná. Ďalej

k tomu najvyšší súd uviedol, že pri súbehu trestných činov možno uložiť buď úhrnný, alebo

súhrnný trest odňatia slobody. Vzhľadom na to, že súdy (okresný aj krajský) vo svojich

rozhodnutiach zrušili aj výroky o treste dvoch trestných rozkazov, mal byť tento trest

pomenovaný ako súhrnný. Tento formálny nedostatok však nemal podľa najvyššieho súdu

vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší súd podrobne vysvetlil jednak podstatu inštitútu dovolania a v tomto

kontexte aj konkrétne, sťažovateľom vymedzené dovolacie dôvody poskytované § 371

ods. 1 písm. c) a i) , a teda podmienky ich aplikovateľnosti.

Na základe interpretácie dotknutých ustanovení najvyšší súd vylúčil možnosť

subsumovania argumentácie sťažovateľa pod citované dovolacie dôvody poukazujúc

na obsah argumentácie sťažovateľa obsahujúcej podľa záverov najvyššieho súdu iba

námietky smerujúce proti skutkovým zisteniam konajúcich súdov a námietky

spochybňujúce správnosť procesu vyhodnotenia dôkazov.

Najvyšší súd vychádzajúc z označených záverov skonštatoval nedostatok

sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie odmietol.

V napadnutom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu

týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i)

] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť argumentačných námietok

sťažovateľa. Najvyšší súd v dostatočnom rozsahu odpovedal na ťažiskové argumenty

sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o právnych nedostatkoch napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu. Na základe náležitého odôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť

dovolacieho dôvodu podľa citovaných ustanovení a rozhodol

o odmietnutí dovolania.

K pochybeniu súdov pri označení uloženého trestu odňatia slobody ako „úhrnného

a súhrnného“ ústavný súd uvádza, že úhrnný trest odňatia slobody uložil krajský súd

za skutky, ktoré boli predmetom konania pred krajským súdom. Súhrnný trest potom zahŕňa

úhrnný trest spolu s predošlými trestami sťažovateľa, ktoré mu boli uložené

predchádzajúcimi trestnými rozkazmi, ktorých výroky o treste však krajský súd

v namietanom konaní zrušil. Išlo síce o pochybenie krajského súdu, ktoré však

z materiálneho hľadiska nespôsobilo sťažovateľovi ujmu na jeho označených základných

právach a slobodách a ani na správnosti a zákonnosti rozhodnutia vo veci samej, tak ako to

uviedol aj najvyšší súd.

Záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa bol založený

na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, a na základe ktorého bol ustálený dôvod

na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie namietaného

uznesenia najvyššieho súdu za náležité, nevybočujúce z limitov čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo

súčasne vylučuje aj možnosť sekundárneho porušenia ďalších v sťažnosti označených práv

sťažovateľa.

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ v súvislosti s dovolacím konaním namietal aj porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, keď uviedol, že „samotné dovolacie konanie od podania dovolania na Okresný súd

Nové Zámky do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní trvalo viac ako jeden rok

(dovolanie bolo ešte z apríla 2010, pričom rozhodnuté o ňom bolo až 26. 7. 2011), dokonca

následne len doručovanie rozhodnutia o dovolaní Najvyššiemu súdu SR a Okresnému súdu

Nové Zámky trvalo viac ako 6 týždňov od rozhodnutia o dovolaní (NS SR rozhodol

26. 7. 2011, následne OS Nové Zámky bolo rozhodnutie NS SR doručené 9. 8. 2011 a

môjmu právnemu zástupcovi až 7. 9. 2011). Uvedený postup jednoznačne nemožno

považovať za postup v súlade s atribútmi spravodlivého súdneho procesu, v ktorom by sa

nemali vyskytovať zbytočné prieťahy.“.

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy,

ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať

(m. m. , , , ), t. j. vtedy, ak mu bola

sťažnosť doručená v čase, keď ešte nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty

sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte v ich veci právoplatne nerozhodol. Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu je totiž podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty

(napr. , , ).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené

po nadobudnutí právoplatnosti príslušného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného

orgánu verejnej moci, odmieta podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

V preskúmavanej veci bola sťažnosť ústavnému súdu doručená 25. októbra 2011,

teda až potom, ako najvyšší súd vo veci právoplatne rozhodol uznesením sp. zn.

z 26. júla 2011.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa v predmetnej veci domáhal ochrany svojho

základného práva podľa , keď v označenom konaní pred najvyšším

súdom namietané porušenie práva už nemohlo trvať, a teda bola odstránená jeho právna

neistota, ústavný súd v zmysle odmietol sťažnosť

aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, stalo sa už bezpredmetným zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti, keďže rozhodovanie

o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012