Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 127/2011
PDF · 181.1 KB
No categories available
II. ÚS 127/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 4 T 30/2009 z 18. mája 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
23 To 85/2009 z 20. augusta 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2010 doručená sťažnosť P. S., H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 30/2009 z 18. mája 2009, rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 To 85/2009 z 20. augusta
2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva:
«Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „rozhodnutie súdu prvého stupňa“)
vyhláseným dňa 18.05.2009 som bol, v konaní vedenom pod sp.zn. 4T 30/2009, uznaný za
vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm.
b), písm. e) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c) Tr. zák. ...
Proti rozsudku súdu prvého stupňa som hneď po jeho vyhlásení podal odvolanie na
Krajský súd v Trenčíne. Odvolací súd na základe podaného odvolania rozhodol dňa
20.08.2009, v konaní vedenom pod sp.zn. 23To 85/2009, podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2
Tr. por. o zrušení celého výroku o treste a pri nezmenenom výroku o vine som bol podľa
§ 322 ods. 3 Tr. por. odsúdený v zmysle § 145 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 4 Tr.
zák. s prihliadnutím k § 37 písm. m) Tr. zák. k trestu odňatia slobody na 25 (dvadsaťpäť)
rokov (ďalej aj „rozhodnutie odvolacieho súdu“).
Následne som napadol v zákonnej lehote rozsudok odvolacieho súdu dovolaním na
Najvyššom súde Slovenskej republiky podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Dovolací súd
dňa 24.11.2010 podané dovolanie bez preskúmania veci na neverejnom zasadnutí v zmysle
§ 382 písm. c/ Tr. por. uznesením odmietol (ďalej aj „rozhodnutie dovolacieho súdu“)...
Sťažovateľ som v podanom dovolaní argumentoval, že zistený skutok, tak ako ho
ustálil súd prvého stupňa vo svojom rozsudku v skutkovej vete výroku o vine a ktorého
správnosť a úplnosť potvrdil i odvolací súd, žiadnym spôsobom neodôvodňuje jeho právne
posúdenie ako dokonaného obzvlášť závažného zločinu vraždy, tak ako to urobil súd prvého
stupňa i odvolací súd. Poukázal som na to, že pri podrobnom preskúmaní zisteného skutku
zistíme, že tento neobsahuje také skutkové zistenie, ktoré by mohli odôvodňovať takýto
právny záver. Skutkovú veta výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa, potvrdená čo do
správnosti a úplnosti rozhodnutím odvolacieho súdu, totiž obsahuje iba základné zistenia
v tom zmysle, že som na poškodenú zaútočil j dreveným kolíkom, čoho následkom padla na
zem, pričom v útoku som pokračoval a následne som jej bezvládne telo hodil do studne
s vodou, kde došlo k jej uduseniu utopením, keď však takéto „holé“ skutkové zistenia
neumožňujú urobiť právny záver o prítomnosti môjho úmyslu konaním, ktorým bolo hodenie
poškodenej do studne, usmrtiť poškodenú pre prípad, že by bola ešte po útoku dreveným
kolíkom nažive, t.j. o dokonanom obzvlášť závažnom zločine vraždy, a to z dôvodu, že
zistený skutok nevyjadruje môj postoj k stavu bezvedomia poškodenej, ktorý nastal po útoku
dreveným kolíkom na ňu a jej páde na zem, a teda v ňom absentuje subjektívna stránka
dokonaného obzvlášť závažného zločinu vraždy.
Aby bolo totiž bývalo možné dôjsť k právnemu záveru, že bol u mňa prítomný úmysel
konaním, ktorým bolo hodenie poškodenej do studne, usmrtiť poškodenú pre prípad, že by
bola ešte po útoku dreveným kolíkom nažive, musel by zistený skutok obsahovať skutkové
zistenie napr. že,,...obžalovaný P. S. následne, uvedomujúc si, že by mohla poškodená ešte
žiť. bezvládne telo poškodenej M. D. odvliekol a hodil do studne s vodou...“.
Vzhľadom na vyššie uvedené som tak sťažovateľ bol v podanom dovolaní toho
právneho názoru, že zistení skutok nie je možné kvalifikovať ako dokonaný obzvlášť závažný
zločin vraždy, keďže v ňom absentuje subjektívna stránka trestného činu vraždy tým
spôsobom, ktorý by tento právny záver odôvodňoval, v dôsledku čoho bolo nesprávne, zo
strany súdu prvého stupňa ako i odvolacieho, aplikované na zistený skutok ust. § 145 ods. 1,
ods. 2 písm. b), písm. e) TZ s poukazom na § 138 písm. c) TZ a oba všeobecné súdy tak
nesprávne považovali zistený skutok za dokonaný obzvlášť závažný zločin vraždy.
Na vyššie uvedenom právnom závere nič nemení ani tá skutočnosť, že súd prvého
stupňa v skutkovej vete výroku o vine (ktorej správnosť a úplnosť odvolací súd potvrdil)
uviedol záverom, že cit. „teda iného úmyselne usmrtil a skutok spáchal závažnejším
spôsobom konania - surovým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech“, nakoľko
nedostatok skutkového zistenia v skutkovej vete výroku o vine, potvrdzujúci úmyselné
zavinenie z mojej strany, nemôže byť preklenutý tým, že sa do popisu skutku vloží dikcia
„úmyselne“ (v súvislosti s tým poukazujem napr. na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa
17.01.2007 sp.zn. 3 Tdo/1482/2006).
Podradenie zisteného skutku pod skutkovú podstatu dokonaného obzvlášť závažného
zločinu vraždy tak znamenalo nerešpektovanie čl. 2 ods. 2 Ústavy oboma všeobecnými
súdmi a malo za následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie
zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Následne Najvyšší súd ako súd dovolací podané dovolanie odmietol bez
preskúmania veci (podľa výroku rozhodnutia) na neverejnom zasadnutí s poukazom na ust.
§ 382 písm. c) Tr. por., teda z dôvodu, že podané dovolanie podľa jeho názoru neobsahuje
žiadny dôvod v zmysle § 371 Tr. por. Z odôvodnenia samotného uznesenia o odmietnutí
dovolania potom konkrétne vyplýva, že dovolací súd bol toho právneho názoru, že podané
dovolanie napáda správnosť a úplnosť zisteného skutku. V súvislosti s tým je však nutné
konštatovať, že uvedený právny záver dovolacíeho súdu je nesprávny a celá argumentácia
obsiahnutá v dovolaní celkom zjavne len vysvetľovala (poukazovaním na nedostatok
skutkovej vety výroku o vine spočívajúci v v nedostatku skutkového zistenia
zodpovedajúceho subjektívnej stránke dokonaného zločinu vraždy), prečo zistený skutok nie
je možné kvalifikovať ako dokonaný obzvlášť závažný zločin vraždy. Iným spôsobom totiž
ani nie je možné argumentovať, prečo nie je možné zistený skutok pod radiť pod skutkovú
podstatu dokonaného obzvlášť závažného zločinu vraždy, iba ak skúmaním či zistený skutok
obsahuje všetky znaky skutkovej podstaty dokonaného zločinu vraždy. Ak som preto žiadal
aby dovolací súd v rámci konania p dovolaní skúmal zistení skutok, tak len z hľadiska toho
aby sa vyhodnotilo či odôvodňuje právnu kvalifikáciu dokonaného zločinu vraždy
a nespochybňoval som právne závery súdu prvého stupňa i odvolacieho žiadnou vlastnou
verziou skutkového deja.
Sťažovateľ som preto toho právneho názoru, že dovolací súd mal podané dovolanie
riadne meritórne prejednať na verejnom zasadnutí, nakoľko podané dovolanie obsahovalo
dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. ...
Zo strany dovolacieho súdu tak došlo k porušeniu môjho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, teda práva na súdnu
ochranu, práva na spravodlivý proces a s nimi spojených práv na prejednanie veci verejne
a ústne a rovnako tak práva na účinný prostriedok nápravy.»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„1. Okresný súd Trenčín rozsudkom sp. zn. 4T 30/2009 zo dňa 18.05.2009 a Krajský
súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 23To 85/2009 zo dňa 20.08.2009 porušili v dôsledku
nerešpektovania čl. 2 ods. 2 Ústavy sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Tdo 39/2010 zo dňa
24.11.2010 porušil sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy
a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.
3. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 4T 30/2009 zo dňa 18.05.2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To 85/2009 zo dňa 20.08.2009 a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Tdo 39/2010 zo dňa 24.11.2O010 sa zrušujú
a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody vedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
A. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému
okresným súdom pod sp. zn. 4 T 30/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti
rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy mal krajský súd
v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba
dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil.
Z toho dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. Sťažnosť proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 To 85/2009 z 20. augusta 2009
je podaná oneskorene.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil názor, že
sťažnosť podľa čl. l27 ods. l ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02),
pretože jednou zo základných podmienok na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v zákonom ustanovenej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu.
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 25. februára 2011, teda po zákonom
stanovenej lehote, preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako oneskorene podanú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
C. Odlišná je situácia, čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2010.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušenie tohto základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd teda nie je tzv. „skutkovým súdom“,
ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť
o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:
«Obvinený P. S. si uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 písm. i/ Tr. por., že
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, správnosť
a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť...
Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci zistil, že skutok ustálený
súdmi v pôvodnom konaní bol podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu,
keď konanie obvineného P. S. bolo právne posúdené ako obzvlášť závažný zločin vraždy
podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. e/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c/ Tr. zák.
Je síce pravdou, že bezprostrednou príčinou smrti poškodenej M. D. bolo udusenie
utopením. Na druhej strane však z vykonaného dokazovania vyplýva, že všetky zranenia,
ktoré utrpela M. D. za živa, predstavovali vážnu poruchu zdravia s bezprostredným
ohrozením Života a keby nedošlo k smrteľnému utopeniu nebohej, došlo by k smrti
následných vzniknutých poranení aj v prípade, že by jej bola poskytnutá odborná lekárska
pomoc.
Obvinený P. S. útočil veľmi intenzívne, prudko z dvoch vzájomne protichodných
smerov najmenej 9 ranami zasadenými veľkou intenzitou. Útok bol vedený dreveným kolom
o rozmeroch 3x3 cm o dĺžke 80 cm nečakane a zozadu, fakticky zákerne, keď poškodená M.
D. sa ani len nemohla brániť, pričom tento smeroval na životne dôležité orgány tela, t.j
najmä na hlavu a šiju. Bez povšimnutia nemôže ostal ani demonštratívny spôsob „zbavenia
sa tela poškodenej M. D., resp. zahladenie stôp“ aký obvinený P. S. zvolil keď jej bezvládne
telo ťahal' niekoľko metrov po zemi a následne ho bezcitným spôsobom hodil do studne, ako
aj ukrytie osobného automobilu poškodenej M. D., odstránenie magnetického svetelného
transparentu zo strechy tohto automobilu „taxi“, ako aj odcudzenie peňazí, mobilného
telefónu poškodenej M. D.. Toto konanie obvineného P. S. vzhľadom na logický sled
udalostí bolo správne posúdené ako jeden skutok, ktorého sa obvinený P. S. dopustil
v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obvineného P. S. Najvyšší súd Slovenskej republiky
potrebuje uviesť, že v posudzovanom prípade vnútorný psychický vzťah obvineného P. S.
k spôsobenému následku v skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý
v nezmenenom rozsahu prevzal aj odvolací súd, vyplýva z detailného popisu spôsobu
vykonania činu a okolností, za ktorých k nemu došlo, ktoré tak bez akýchkoľvek pochybností
svedčia pre záver, že obvinený P. S. chcel poškodenú M. D. usmrtiť, a k takému následku
jeho konaním aj skutočne došlo, pričom tohto činu sa dopustil surovým spôsobom
a v úmysle získať majetkový prospech.
Rovnako tak neobstojí ani odvolacia námietka obvineného P. S. založená na tvrdení,
že dobrovoľným zaplatením trov pohrebu M. D. poškodenému J. D. naplnil znak
poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. k/ Tr. zák., pretože v danom prípade si treba
uvedomiť, že vyhasol ľudský život, ktorý je nenahraditeľný a v tomto smere ide jednoznačne
o nenapraviteľný následok. Z tohto dôvodu krajský súd správne pri určení výmery trestu
správne neprihliadol k tejto uľahčujúcej okolnosti.»
Postup najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny teda tento súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa
nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sa sťažovateľ
nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom
dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného
súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Podľa názoru ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu takéto nedostatky
nevykazuje.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako celok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2011