Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 127/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Trenčín sp. zn. z 18. mája 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 20. augusta 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2010 doručená sťažnosť P. S., H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. mája 2009, rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. augusta

2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva:

«Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „rozhodnutie súdu prvého stupňa“)

vyhláseným dňa 18.05.2009 som bol, v konaní vedenom pod sp.zn. , uznaný za

vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm.

b), písm. e) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c) Tr. zák. ...

Proti rozsudku súdu prvého stupňa som hneď po jeho vyhlásení podal odvolanie na

Krajský súd v Trenčíne. Odvolací súd na základe podaného odvolania rozhodol dňa

20.08.2009, v konaní vedenom pod sp.zn. , podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2

o zrušení celého výroku o treste a pri nezmenenom výroku o vine som bol podľa

odsúdený v zmysle Tr. zák., za použitia Tr.

zák. s prihliadnutím k § 37 písm. m) Tr. zák. k trestu odňatia slobody na 25 (dvadsaťpäť)

rokov (ďalej aj „rozhodnutie odvolacieho súdu“).

Následne som napadol v zákonnej lehote rozsudok odvolacieho súdu dovolaním na

Najvyššom súde Slovenskej republiky podľa ust. Dovolací súd

dňa 24.11.2010 podané dovolanie bez preskúmania veci na neverejnom zasadnutí v zmysle

uznesením odmietol (ďalej aj „rozhodnutie dovolacieho súdu“)...

Sťažovateľ som v podanom dovolaní argumentoval, že zistený skutok, tak ako ho

ustálil súd prvého stupňa vo svojom rozsudku v skutkovej vete výroku o vine a ktorého

správnosť a úplnosť potvrdil i odvolací súd, žiadnym spôsobom neodôvodňuje jeho právne

posúdenie ako dokonaného obzvlášť závažného zločinu vraždy, tak ako to urobil súd prvého

stupňa i odvolací súd. Poukázal som na to, že pri podrobnom preskúmaní zisteného skutku

zistíme, že tento neobsahuje také skutkové zistenie, ktoré by mohli odôvodňovať takýto

právny záver. Skutkovú veta výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa, potvrdená čo do

správnosti a úplnosti rozhodnutím odvolacieho súdu, totiž obsahuje iba základné zistenia

v tom zmysle, že som na poškodenú zaútočil j dreveným kolíkom, čoho následkom padla na

zem, pričom v útoku som pokračoval a následne som jej bezvládne telo hodil do studne

s vodou, kde došlo k jej uduseniu utopením, keď však takéto „holé“ skutkové zistenia

neumožňujú urobiť právny záver o prítomnosti môjho úmyslu konaním, ktorým bolo hodenie

poškodenej do studne, usmrtiť poškodenú pre prípad, že by bola ešte po útoku dreveným

kolíkom nažive, t.j. o dokonanom obzvlášť závažnom zločine vraždy, a to z dôvodu, že

zistený skutok nevyjadruje môj postoj k stavu bezvedomia poškodenej, ktorý nastal po útoku

dreveným kolíkom na ňu a jej páde na zem, a teda v ňom absentuje subjektívna stránka

dokonaného obzvlášť závažného zločinu vraždy.

Aby bolo totiž bývalo možné dôjsť k právnemu záveru, že bol u mňa prítomný úmysel

konaním, ktorým bolo hodenie poškodenej do studne, usmrtiť poškodenú pre prípad, že by

bola ešte po útoku dreveným kolíkom nažive, musel by zistený skutok obsahovať skutkové

zistenie napr. že,,...obžalovaný P. S. následne, uvedomujúc si, že by mohla poškodená ešte

žiť. bezvládne telo poškodenej M. D. odvliekol a hodil do studne s vodou...“.

Vzhľadom na vyššie uvedené som tak sťažovateľ bol v podanom dovolaní toho

právneho názoru, že zistení skutok nie je možné kvalifikovať ako dokonaný obzvlášť závažný

zločin vraždy, keďže v ňom absentuje subjektívna stránka trestného činu vraždy tým

spôsobom, ktorý by tento právny záver odôvodňoval, v dôsledku čoho bolo nesprávne, zo

strany súdu prvého stupňa ako i odvolacieho, aplikované na zistený skutok ust. § 145 ods. 1,

ods. 2 písm. b), písm. e) s poukazom na a oba všeobecné súdy tak

nesprávne považovali zistený skutok za dokonaný obzvlášť závažný zločin vraždy.

Na vyššie uvedenom právnom závere nič nemení ani tá skutočnosť, že súd prvého

stupňa v skutkovej vete výroku o vine (ktorej správnosť a úplnosť odvolací súd potvrdil)

uviedol záverom, že cit. „teda iného úmyselne usmrtil a skutok spáchal závažnejším

spôsobom konania - surovým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech“, nakoľko

nedostatok skutkového zistenia v skutkovej vete výroku o vine, potvrdzujúci úmyselné

zavinenie z mojej strany, nemôže byť preklenutý tým, že sa do popisu skutku vloží dikcia

„úmyselne“ (v súvislosti s tým poukazujem napr. na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa

17.01.2007 sp.zn. ).

Podradenie zisteného skutku pod skutkovú podstatu dokonaného obzvlášť závažného

zločinu vraždy tak znamenalo nerešpektovanie oboma všeobecnými

súdmi a malo za následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie

zakotveného v (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Následne Najvyšší súd ako súd dovolací podané dovolanie odmietol bez

preskúmania veci (podľa výroku rozhodnutia) na neverejnom zasadnutí s poukazom na ust.

, teda z dôvodu, že podané dovolanie podľa jeho názoru neobsahuje

žiadny dôvod v zmysle Z odôvodnenia samotného uznesenia o odmietnutí

dovolania potom konkrétne vyplýva, že dovolací súd bol toho právneho názoru, že podané

dovolanie napáda správnosť a úplnosť zisteného skutku. V súvislosti s tým je však nutné

konštatovať, že uvedený právny záver dovolacíeho súdu je nesprávny a celá argumentácia

obsiahnutá v dovolaní celkom zjavne len vysvetľovala (poukazovaním na nedostatok

skutkovej vety výroku o vine spočívajúci v v nedostatku skutkového zistenia

zodpovedajúceho subjektívnej stránke dokonaného zločinu vraždy), prečo zistený skutok nie

je možné kvalifikovať ako dokonaný obzvlášť závažný zločin vraždy. Iným spôsobom totiž

ani nie je možné argumentovať, prečo nie je možné zistený skutok pod radiť pod skutkovú

podstatu dokonaného obzvlášť závažného zločinu vraždy, iba ak skúmaním či zistený skutok

obsahuje všetky znaky skutkovej podstaty dokonaného zločinu vraždy. Ak som preto žiadal

aby dovolací súd v rámci konania p dovolaní skúmal zistení skutok, tak len z hľadiska toho

aby sa vyhodnotilo či odôvodňuje právnu kvalifikáciu dokonaného zločinu vraždy

a nespochybňoval som právne závery súdu prvého stupňa i odvolacieho žiadnou vlastnou

verziou skutkového deja.

Sťažovateľ som preto toho právneho názoru, že dovolací súd mal podané dovolanie

riadne meritórne prejednať na verejnom zasadnutí, nakoľko podané dovolanie obsahovalo

dovolací dôvod v zmysle ...

Zo strany dovolacieho súdu tak došlo k porušeniu môjho základného práva podľa

a a a Dohovoru, teda práva na súdnu

ochranu, práva na spravodlivý proces a s nimi spojených práv na prejednanie veci verejne

a ústne a rovnako tak práva na účinný prostriedok nápravy.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Okresný súd Trenčín rozsudkom sp. zn. zo dňa 18.05.2009 a Krajský

súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. zo dňa 20.08.2009 porušili v dôsledku

nerešpektovania sťažovateľovo základné právo podľa a

ods. 1 Dohovoru.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa

24.11.2010 porušil sťažovateľovo základné právo podľa a 48 ods. 2

a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.

3. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 18.05.2009,

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 20.08.2009 a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 24.11.2O010 sa zrušujú

a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody vedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému

okresným súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti

rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa mal krajský súd

v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba

dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil.

Z toho dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci

podľa .

B. Sťažnosť proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. augusta 2009

je podaná oneskorene.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil názor, že

sťažnosť podľa čl. l27 ods. l nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ),

pretože jednou zo základných podmienok na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v zákonom ustanovenej lehote podľa .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 25. februára 2011, teda po zákonom

stanovenej lehote, preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako oneskorene podanú

podľa .

C. Odlišná je situácia, čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2010.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušenie tohto základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd teda nie je tzv. „skutkovým súdom“,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť

o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

«Obvinený P. S. si uplatnil dovolací dôvod podľa , že

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, správnosť

a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť...

Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci zistil, že skutok ustálený

súdmi v pôvodnom konaní bol podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu,

keď konanie obvineného P. S. bolo právne posúdené ako obzvlášť závažný zločin vraždy

podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. e/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c/ Tr. zák.

Je síce pravdou, že bezprostrednou príčinou smrti poškodenej M. D. bolo udusenie

utopením. Na druhej strane však z vykonaného dokazovania vyplýva, že všetky zranenia,

ktoré utrpela M. D. za živa, predstavovali vážnu poruchu zdravia s bezprostredným

ohrozením Života a keby nedošlo k smrteľnému utopeniu nebohej, došlo by k smrti

následných vzniknutých poranení aj v prípade, že by jej bola poskytnutá odborná lekárska

pomoc.

Obvinený P. S. útočil veľmi intenzívne, prudko z dvoch vzájomne protichodných

smerov najmenej 9 ranami zasadenými veľkou intenzitou. Útok bol vedený dreveným kolom

o rozmeroch 3x3 cm o dĺžke 80 cm nečakane a zozadu, fakticky zákerne, keď poškodená M.

D. sa ani len nemohla brániť, pričom tento smeroval na životne dôležité orgány tela, t.j

najmä na hlavu a šiju. Bez povšimnutia nemôže ostal ani demonštratívny spôsob „zbavenia

sa tela poškodenej M. D., resp. zahladenie stôp“ aký obvinený P. S. zvolil keď jej bezvládne

telo ťahal' niekoľko metrov po zemi a následne ho bezcitným spôsobom hodil do studne, ako

aj ukrytie osobného automobilu poškodenej M. D., odstránenie magnetického svetelného

transparentu zo strechy tohto automobilu „taxi“, ako aj odcudzenie peňazí, mobilného

telefónu poškodenej M. D.. Toto konanie obvineného P. S. vzhľadom na logický sled

udalostí bolo správne posúdené ako jeden skutok, ktorého sa obvinený P. S. dopustil

v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obvineného P. S. Najvyšší súd Slovenskej republiky

potrebuje uviesť, že v posudzovanom prípade vnútorný psychický vzťah obvineného P. S.

k spôsobenému následku v skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý

v nezmenenom rozsahu prevzal aj odvolací súd, vyplýva z detailného popisu spôsobu

vykonania činu a okolností, za ktorých k nemu došlo, ktoré tak bez akýchkoľvek pochybností

svedčia pre záver, že obvinený P. S. chcel poškodenú M. D. usmrtiť, a k takému následku

jeho konaním aj skutočne došlo, pričom tohto činu sa dopustil surovým spôsobom

a v úmysle získať majetkový prospech.

Rovnako tak neobstojí ani odvolacia námietka obvineného P. S. založená na tvrdení,

že dobrovoľným zaplatením trov pohrebu M. D. poškodenému J. D. naplnil znak

poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. k/ Tr. zák., pretože v danom prípade si treba

uvedomiť, že vyhasol ľudský život, ktorý je nenahraditeľný a v tomto smere ide jednoznačne

o nenapraviteľný následok. Z tohto dôvodu krajský súd správne pri určení výmery trestu

správne neprihliadol k tejto uľahčujúcej okolnosti.»

Postup najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny teda tento súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa

nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sa sťažovateľ

nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu takéto nedostatky

nevykazuje.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako celok.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011