Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 450/2017
PDF · 470.5 KB
No categories available
I. ÚS 450/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Dušanom Oravcom, Laurinská 2, Bratislava,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 663/2015 z 27. októbra 2016 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 318/2011 z 24. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Cdo 663/2015 z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Co 318/2011 z 24. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 15 C 36/2010-112 z 5. mája 2011 zaviazal sťažovateľa zaplatiť
navrhovateľovi sumu 1 626,03 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 21. novembra 2009
do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 346,68 € a vo zvyšku návrh zamietol. Krajský
súd svojím napadnutým rozhodnutím odvolanie sťažovateľa v časti odmietol a v časti
rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 36/2010-112 z 5. mája 2011 potvrdil. Najvyšší súd
svojím napadnutým rozhodnutím sťažovateľom podané dovolanie odmietol. V ostatnom
podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
V úvode svojej argumentácie sťažovateľ konštatuje, že „... Napádaným rozsudkom
KS BA, ako aj Napádaným uznesením NS SR bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj článkom 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupovali v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušili zásady spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Ku skutkovým okolnostiam
veci vo všeobecnej rovine svojej argumentácie namietol, že «Právny predchodca žalobcu
ako správca uzatvoril Zmluvu o výkone správy č. 98/0187 dňa 01.12.1998... s Hlavným
mestom Slovenskej republiky Bratislavou, Mestskou časťou Staré mesto (ďalej len „Mestská
časť Staré Mesto“) na „princípe väčšinového rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových
priestorov“. Mestská časť Staré Mesto konala v postavení jediného vlastníka celého
bytového domu uplatnením si svojho práva väčšinového a jediného vlastníka predmetného
bytového domu. Sťažovateľ sa stal originárnym spôsobom vlastníkom dotknutých
nehnuteľností v predmetnom bytovom dome až dňa 21.12.2002, čiže po uzatvorení Zmluvy
o výkone správy, na základe Zmluvy o vstavbe V-1136, 1139/99 zo dňa 15.03.2000
a kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I, odbor životného prostredia,
č. ŽP-16271/2001-Ja/281/H zo dňa 21.12.2002, pričom kolaudačným rozhodnutím zo dňa
14.02.2003, č. SUI-2003/00075-K/2/Km bola vykonaná zmena v užívaní bytových priestorov
č. 10 a č. 11 na nebytové priestory.». K právnej podstate sporu konštatoval, že „Zákon
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov... účinný v čase nadobudnutia
vlastníckeho práva sťažovateľa k dotknutým nehnuteľnostiam, vo svojej 2. časti upravoval
prevod vlastníctva bytov a nebytových priestorov.
V tejto časti zákona je podrobne upravená aj správa domu vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome vzťahujúca sa len na pôvodných vlastníkov, ktorí vlastnia,
prípadne ktorí na základe prevodu alebo prechodu nadobudnú vlastníctvo k bytu alebo
nebytovému priestoru alebo spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu.
Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov až vo svojej 3. časti upravuje
výstavbu domu, do ktorej je zahrnutá aj vstavba domu. Ustanovenia tejto časti zákona však
neupravujú, akým spôsobom sa budú riadiť vzťahy nových originálnych vlastníkov
vo vzťahu ku správe domu.
Výstavba podkrovia sťažovateľom na základe zmluvy o vstavbe nepredstavuje prevod
bytu alebo nebytového priestoru, a aj s poukazom na vtedy platnú právnu úpravu je zrejmé,
že neexistovala zákonná domnienka alebo povinnosť pristúpiť k Zmluve o výkone správy.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ako nový vlastník, na základe zmluvy o vstavbe,
nemal žiadnu zákonom ustanovenú povinnosť pristúpiť k už existujúcej Zmluve o výkone
správy a v tomto prípade mal plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok si
zabezpečí vykonávanie správy domu.». V rámci svojej právnej argumentácie sťažovateľ
výslovne prízvukoval to, že „Zo skutkových okolností je...zrejmé, že... nijakým spôsobom
nepristúpil k Zmluve o výkone správy, uvedená skutočnosť ani nevyplýva z príslušných
právnych predpisov a nikdy nebola zo strany sťažovateľom prejavená jeho vôľa spočívajúca
v uzatvorení predmetnej zmluvy, preto zmluvný vzťah medzi žalobcom a sťažovateľom nikdy
nebol založený a ani nevznikol. Nedostatok legislatívy v Slovenskom právnom poriadku
(zo zákona sťažovateľovi) nebola daná povinnosť uzatvoriť Zmluvu o výkone správy)
nemôže mať za následok, že sťažovateľ mal konať tak, ako mu zákon neprikazoval.“.
V ďalšej časti podanej sťažnosti sťažovateľ podrobne rozoberá jednotlivé preň
relevantné právne argumenty vzťahujúce sa podľa jeho názoru na podstatu jeho právnej veci
a ktorých právne posúdenie absentovalo, podľa jeho názoru tak v napadnutom rozhodnutí
krajského súdu, ako aj v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, čo samo osebe zakladá
ich arbitrárnosť a neústavnosť. Išlo predovšetkým o právne posúdenie týchto sťažovateľom
predostretých sťažnostných námietok: „(i) bola... aplikovaná neúčinná právna úprava, (ii)
právny vzťah medzi účastníkmi nemohol vzniknúť, nakoľko právna úprava neexistovala, (iii)
bol priznaný nárok v rozpore so základnými procesnými normami o aktívnej legitimácii, (iv)
žalobca najmä nemal Zmluvou o výkone správy dané oprávnenie na zastupovanie
spoluvlastníkov pri vymáhaní plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov,
(v) bol priznaný nesplatný nárok, pretože nie je možné priznať nárok na základe
preddavkov, (vi) nebola posúdená námietka premlčania... (vii) boli opomenuté práva
sťažovateľa, ktorý mal v konaní postavenie spotrebiteľa, (viii)... žalobca mohol uplatniť
svoje nároky len na základe príslušných ustanovení upravujúcich bezdôvodné obohatenie,
ktoré však majú vlastné špecifiká...“
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2013 č. k. 2Co 318/2011, porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2016 č. k. 2 Cdo 663/2015, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2013 č. k. 2Co 318/2011
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.20016 č. k. 2 Cdo 663/2015 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú
záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18,
§ 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd
napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Cdo 663/2015 z 27. októbra 2016 v podstatnom
uviedol:
«5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470
ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné
odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné
7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (04. júla 2013),
t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej aj
„O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP
a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
8. Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti
ktorým bolo dovolanie v zmysle § 238 O.s.p. prípustné. Dovolanie žalovaného teda v zmysle
§ 238 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali
uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
9. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, ak by v konaní došlo k procesným
vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia).
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
10. Dovolateľ mal za to, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu
sú nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne.
11. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Najvyšší súd, stotožňujúc
sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal,
či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil,
že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu obsahuje riadne vysvetlenie dôvodov (v spojení s rozhodnutím súdu prvej
inštancie), na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a prečo sa nestotožnil
s tvrdeniami, resp. odvolacími dôvodmi žalovaného. Odvolací súd dostatočným a zákonne
súladným spôsobom (§219 ods. 1 a 2 O.s.p. vo väzbe na § 157 ods. 1 a 2 O.s.p.) uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. prečo sa
so závermi súdu prvého stupňa stotožnil. Vo väzbe na uvedené Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza, že odvolací súd dovolateľovi neodňal zákonnú možnosť konať pred súdom
a jeho rozhodnutie nevykazuje známky zmätočnosti. Námietka existencie vady konania
podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. preto neobstojí.
12. Žalovaný vzniesol aj množstvo ďalších námietok vo vzťahu k odôvodneniu
rozhodnutia odvolacieho súdu, v skutočnosti však nimi len vyjadroval svoj nesúhlas
s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdmi. Otázky nastolené žalovaným sa týkajú
skutkového a právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto zdôrazňuje, že pri
posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych
záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne
nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaný
má odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním
tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za porušenie základného práva
na spravodlivé súdne konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústavy“) v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
13. Dovolací súd pre úplnosť v súvislosti s nedôvodnou námietkou dovolateľa,
že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou a akcentom dovolateľa
na právo účastníka na spravodlivé súdne konanie a z neho vyplývajúca povinnosť súdu
na limity jeho odôvodnenia, k bodu 11 a 12 dodáva, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (bližšie pozri
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS/115/03,
či sp. zn. III. ÚS/60/04 - www.concourt.sk) Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
111/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba
z 09. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
14. Ostatné námietky dovolateľa, ktorými spochybňoval aplikáciu a výklad zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, tiež posúdenie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, či posúdenie neplatnosti a charakteru Zmluvy o výkone správy
a rozhodnutia súdov o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia žalobcovi, z hľadiska
obsahového spadajú pod činnosť spočívajúcu v právnom posudzovaní veci súdom, pri ktorej
súd zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy.
Touto činnosťou súdu ale nedochádza k odňatiu možnosti strane sporu pred súdom konať,
lebo právnym posúdením veci sa jej neodníma možnosť uplatnenia procesných práv v
konaní v zmysle vady uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ( viď R 43/2003).
15. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v konštantnej judikatúre
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie, o taký prípad ale v danej veci nešlo,
zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad vo veciach sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013), preto sa dovolací
súd správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom nezaoberal.
16. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť
z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd
dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesné neprípustné bez jeho
meritórneho dovolacieho prieskumu.
17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).»
Krajský súd v rozsudku č. k. 2 Co 318/2011-140 z 24. apríla 2013 v podstatnom
uviedol:
«Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p.). bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení
s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať
úspech.
Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
(účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva odporcu k bytu a nebytovým priestorom),
vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome uzatvoria so správcom písomnú zmluvu
o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje najmä: a) vzájomné práva a povinnosti
správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri zabezpečovaní prevádzky, údržby
a opráv domu, b) spôsob správy spoločných časti domu a spoločných zariadení domu,
príslušenstva a pozemku, c) spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu
prevádzky, údržby a opráv.
Podľa § 8a ods. 1 zák. č. 268/2007 Z. z. (novela zákona o bytoch a nebytových
priestorov), vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome uzatvoria so správcom písomnú
zmluvu o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje najmä: a) vzájomné práva
a povinnosti správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pri zabezpečovaní
prevádzky, údržby a opráv domu, b) spôsob výkonu správy spoločných častí domu,
spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku,
c) zásady hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv vrátane rozsahu
oprávnenia disponovať s nimi, d) zásady platenia úhrad za plnenia a hospodárenie s nimi,
e) zásady určenia výšky platieb za správni, f) rozsah a obsah správy o činnosti správcu
podľa odseku 2.
Z dikcie oboch zákonných ustanovení vyplýva, že právny vzťah medzi vlastníkmi
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a správcom je regulovaný primárne
ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z. z. a zmluvou o výkone správy, bez ktorej fakticky nie
je výkon správy prostredníctvom správcu právne možný, nakoľko ide o typický
občianskoprávny vzťah, v ktorom na jednej strane vystupuje správca ako podnikateľský
subjekt a na strane druhej je viacero vlastníkov.
Podľa § 6 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z. z. (v súčasnom znení) na správu domu nesmú
byť dohodnuté súčasne viaceré formy správy domu. Na správu domu môže byť uzavretá
zmluva len s jedným správcom alebo len jedna zmluva o spoločenstve.
Podľa § 6 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. (v súčasnom znení), zmluvy uzatvorené
v rozpore s odsekom 3 sú neplatné.
V posudzovanej veci nadobúdatelia bytov a nebytových priestorov uzavreli dňa
01.12.1998 Zmluvu o výkone správy č. 98/0187 so správcom
(obchodné meno od 11.03.1996 do 23.08.2004), a dňa
11.05.2005 Dodatok k nej, v súlade s ktorým na základe zmeny obchodného mena
pôvodného správcu uzavrel správca
s novým obchodným menom s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov Zmluvu o výkone
správy ( , obchodné meno od 24.08.2004 do 30.12.2009), ku ktorej
odporca nepristúpil. Dňa 14.12.2006 došlo medzi správcom daného bytového domu
a navrhovateľom tohto konania k uzavretiu Zmluvy o predaji časti podniku, v súlade
s ktorou prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o výkone správy
na navrhovateľa.
Predmetom sporu je nedoplatok odporcu titulom neuhradených preddavkov
a vyúčtovania za nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve a to bytu č. 9 (vlastník bytu
od roku 2002 do 03.06.2009) a nebytových priestorov č. 10 a 11 (odporca bol ich
vlastníkom od roku 2002 do 28.05.2008), nachádzajúcich sa na
v sume 2.082,87 eur.
Pôvodná právna úprava zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, a to až do účinnosti novely uvedeného zákona uskutočnenou zákonom
č. 367/2004 Z.z. [účinný od 1. júla 2004 (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“)],
neobsahovala právnu úpravu, ukladajúcu povinnosť vlastníkovi bytu alebo nebytového
priestoru, resp. vlastníkovi, ktorý nadobudol byt vstavbou alebo nadstavbou povinnosť
pristúpiť k zmluve o výkone správy, avšak z ust. § 9 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z.
jednoznačne vyplýva, že právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu
a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa
spoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome a zároveň i v čase nadobudnutia vlastníctva odporcu k jednotlivým nehnuteľnostiam
v tomto bytovom dome bolo právne účinné zákonné ustanovenie § 8 ods. 1, zo znenia
ktorého vyplýva, že vlastníci bytov a nebytových priestorov so správcom uzatvoria písomnú
zmluvu o výkone správy. Odporca opomína skutočnosť, že jeho povinnosťou ako vlastníka
bytu a nebytových priestorov bolo podieľať sa na výkone správy domu, pričom jeho
argumentácia v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa by znamenala, že správca
by nemohol zabezpečovať prevádzku, údržbu a opravy domu, výkon správy spoločných časti
a zariadení domu, čo tvorí základnú náplň jeho činnosti a negoval by zmysel inštitútu
výkonu správy bytového domu správcu, avšak na úkor vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, ktorí k zmluve o výkone správy pristúpili.
Nebolo možné sa stotožniť s právnou konštrukciou odporcu, ktorý podľa jeho názoru
nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu s navrhovateľom ako správcom, avšak bol
spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení, príslušenstva a pozemku, ktoré tento správca
na základe zmluvy o výkone správy spravuje a je prakticky vylúčené, aby nespravoval
spoločné časti a spoločné zariadenia v rozsahu zodpovedajúcom spoluvlastníckemu podielu
odporcu, nakoľko žiadať od správcu, ktorý na základe platnej zmluvy o výkone správy
správu bytového domu aj vykonáva, aby od výkonu správy v uvedenom rozsahu upustil,
by znamenalo závažné porušenie zmluvných povinností navrhovateľa voči ostatným
vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome.
Uvedený výklad totiž zodpovedá zmyslu výkonu správy bytov a nebytových priestorov
v zmysle ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov:
prípadná nedôslednosť (nejednoznačnosť) právnej úpravy nemôže mať za následok odňatie
práv, resp. nemožnosť reálne sa ich domôcť len vzhľadom na závažné procesné prekážky,
na ktoré poukazuje odvolateľ v odvolaní, a ktorých odstránenie sledovala práve novela
uskutočnená zákonom č. 367/2004 Z.z.
Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením odporcu, že o nepreskúmateľnosti výpočtu
nároku uplatneného navrhovateľom v konaní, nakoľko nielen z návrhu na začatie konania,
ale najmä zo zrozumiteľného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
jednoznačne vyplýva výška priznanej sumy napadnutým rozhodnutím, jej právny titul
a najmä obdobie, v ktorom pohľadávka navrhovateľa vznikla.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom
prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním
potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav
aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval
zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto napadnutý rozsudok,
odôvodnenie ktorého spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p., na ktoré aj v celom
rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne
správny potvrdil podľa §219 ods. 1 a 2 O.s.p.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Odvolací súd odvolanie odporcu podané aj do zamietajúcej časti napadnutého
rozsudku odmietol z dôvodu, že práva a povinnosti odporcu týmto rozhodnutím dotknuté
neboli a preto oprávnený na podanie odvolania do výroku rozsudku, ktorým bol návrh
navrhovateľa vo zvyšku zamietnutý, nie je.»
Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu
a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež
v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť
i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.
1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Dané východiská nachádzajú svoje uplatnenie aj v konaní všeobecných
súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.
Okresný súd v rozsudku č. k. 15 C 36/2010-112 z 5. mája 2011 v podstatnom
uviedol:
«Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia
vlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, vlastníctvo bytu alebo nebytového
priestoru v dome sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe domu, vstavbe alebo
nadstavbe.
Podľa § 6 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu
a nebytových priestorov odporcom, na správu domu sa zriaďuje spoločenstvo vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome (ďalej len „spoločenstvo“), ak vlastníci bytov
a nebytových priestorov neuzavrú zmluvu o výkone správy s inou právnickou osobou alebo
fyzickou osobou (ďalej len „správca“), najmä s bytovým družstvom.
Podľa § 6 ods. 3 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu
a nebytových priestorov odporcom, na správu jedného domu môže byť dohodnutá len jedna
foriem správy domu uvedených v odseku 1.
Podľa § 8 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu
a nebytových priestorov odporcom, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome
uzatvoria so správcom písomnú zmluvu o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje
najmä
a) vzájomné práva a povinnosti správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov
pri zabezpečovaní prevádzky, údržby a opráv domu,
b) spôsob správy spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. príslušenstva
a pozemku,
c) spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby
a opráv.
Podľa § 9 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu
a nebytových priestorov odporcom, právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu
a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa
spoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome.
Podľa § 10 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva
bytu a nebytových priestorov odporcom, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome
sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy prispievať
na náklady spojené s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí domu a spoločných
zariadení domu, príslušenstva, prípadne pozemku. Ak zmluva neustanovuje inak, znášajú
vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome náklady podľa veľkosti spoluvlastníckeho
podielu [§ 5 ods. 1 písm. b)].
Podľa § 10 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva
bytu a nebytových priestorov odporcom, na účel uvedený v odseku 1 poukazujú vlastníci
bytov a nebytových priestorov v dome preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky,
údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností. Výšku preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv si určia
vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok dopredu tak,
aby boli pokryté predpokladané náklady spojené s prevádzkou domu, údržbou, opravami,
prípadne zlepšením spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. Spôsob
a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv si určia
vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome v zmluve o spoločenstve [§ 7 ods. 4 písm. f)]
alebo v zmluve o výkone správy [§ 8 ods. 1 písm. c)].
Podľa § 14 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva
bytu a nebytových priestorov odporcom, vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome
má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu, rozhodovať ako spoluvlastník
o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu, príslušenstve a pozemku,
najmä o spôsobe ich prevádzky, údržby a opráv.
Podľa § 14 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva
bytu a nebytových priestorov odporcom, pri hlasovaní sa rozhoduje nadpolovičnou
väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, inak je
rozhodnutie neplatné: za každý byt a nebytový priestor v dome má vlastník jeden hlas.
Ak ide o dôležité rozhodnutie týkajúce sa spoločných častí domu a spoločných zariadení
domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, môžu sa prehlasovaní vlastníci bytov
a nebytových priestorov v dome obrátiť na súd, aby o veci rozhodol.
Podľa čl. III. bodu 1. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 správca
sa zaväzuje vykonávať správu v mene vlastníkov a na ich účet, viesť fond prevádzky, opráv
a údržby domu na samostatnom účte, predložiť ročne vyúčtovanie príjmov a výdavkov domu
najneskôr do 28.02. nasledujúceho roka, pri vyúčtovaní služieb spojených s užívaním domu
môže byť táto lehota predĺžená do 31.05..
Podľa čl. III. bodu 5. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 správca má
právo na odmenu za výkon správy domu v zmysle čl. VIII. Zmluvy.
Podľa čl. IV. bodu 1. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci
sa zaväzujú realizovať svoje práva a povinnosti v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z..
Podľa čl. IV. bodu 4. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci
sú povinní platiť mesačne vopred vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby
za služby tak, ako boli stanovené správcom.
Podľa čl. IV. bodu 6. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci
sú povinní uhradiť prípadné nedoplatky za služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania
správcom do fondu.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je súd toho názoru, že právne posúdenie
uplatneného nároku je potrebné posudzovať podľa lex specialis č. 182/1993 Z.z. účinného
ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, t.j. k 21.12.2002
(kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu Bratislava I., odbor životného prostredia,
č.: ZP-16271 2001-Ja/281/11). K tomuto dátumu existovala platná Zmluva o výkone správy
č. 98/0187 z 01.12.1998, ktorú uzavreli podľa citovaného ust. § 8 zák.č. 182/1993 Z.z.
vlastníci bytov a nebytových priestorov s právnym predchodcom navrhovateľa
Podľa ust. § 6 ods.1
zák.č. 182/1993 Z.z.. keďže na správu jedného domu môže byť dohodnutá len jedna z foriem
správy domu, pričom správa domu už bola zabezpečená Zmluvou o výkone správy
č. 98/0187 z 01.12.1998 odporca nemôže konať svojvoľne a to tak, že výkon správy bytu
a nebytových priestorov si zabezpečí osobitne iným subjektom ako je správca, ktorého
si vlastníci bytov a nebytových priestorov zvolili hlasovaním v súlade s § 14 zák.č. 182/1993
Z.z.. nadpolovičnou väčšinou. Súd je toho názoru, že ak odporca so Zmluvou o výkone
správy nesúhlasil, mal možnosť sa podľa § 14 ods.3 citovaného zákona obrátiť s návrhom
na súd, čo neurobil. Aj keď je pravda, že zákon č. 182/1993 Z.z. v čase nadobudnutia
vlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, odporcovi povinnosť pristúpiť z Zmluve
o výkone správy výslovne neukladal, avšak z ostatných ustanovení zákona napr. § 9 ods.2
jednoznačne vyplýva, že právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí a spoločných
zariadení, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa spoločenstvo nezriaďuje,
zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a keďže Zmluva
o výkone správy bola uzavretá na princípe väčšinového rozhodnutia vlastníkov bytov
a nebytových priestorov zaväzuje všetkých, teda aj tých, ktorí Zmluvu nepodpísali, resp.
k nej nepristúpili. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, keďže väčšina vlastníkov
bytov a nebytových priestorov sa Zmluvou o výkone správy dohodli na povinnosti platiť
mesačne vopred vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby
a prípadné nedoplatky za služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania správcom do fondu,
že tieto povinnosti zaväzujú i odporcu, hoci k Zmluve o výkone správy nepristúpil.
Súd svoj právny názor oprel i o ducha zákona č. 182/1993 Z.z. s poukazom na vývoj
skutkových okolností ktoré aplikáciou zákona doba priniesla, z ktorých jednoznačne
vyplýva, že už novela zákona č. 182/1993 Z.z. účinná k 01.07.2004 v ustanovení § 8a ods.4
priniesla povinnosť každého nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome
pristúpiť k Zmluve o výkone správy: a aktuálne znenie ust. § 8a ods.7 cit. zákona explicitne
upravuje povinnosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome ktorý nadobudol
zmluvou o vstavbe alebo nadstavbe domu pristúpiť z Zmluve o výkone správy. Rovnako
prešlo vývojom i ust. § 6 cit. zákona, ktoré v znení účinnom v čase nadobudnutia vlastníctva
bytu a nebytových priestorov odporcom upravovalo tak, že na správu jedného domu môže
byť dohodnutá len jedna z foriem správy domu uvedených v odseku 1, pričom v aktuálnom
znení už jednoznačne je upravený vzťah tak, že na správu domu nesmú byť dohodnuté
súčasne viaceré formy správy domu. Na správu v jednom dome môže byť uzavretá zmluva
len s jedným správcom alebo len jedna zmluva o spoločenstve.
Súd sa stotožnil s názorom navrhovateľa, že vzťah správcu a vlastníkov bytov
a nebytových priestorov je určený v zákone, pričom práva a povinnosti ktoré správca má
voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome sú vo vzťahu ku všetkým vlastníkom
bytov a nebytových priestorov rovnaké. Spoluvlastnícke právo vlastníkov bytov
a nebytových priestorov je späté s vlastníckym právom k bytom a nebytovým priestorom,
preto na spoluvlastníctvo spoločných častí a zariadení sa subsidiárne vzťahujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Správca vykonáva správu bytového domu predovšetkým vo vzťahu
k spoločným častiam, spoločným zariadeniam, príslušenstvu a pozemku, ktoré sú
v podielovom spoluvlastníctve, pričom nespravovať spoločné časti a zariadenia v rozsahu
zodpovedajúcom príslušnému spoluvlastníckemu podielu, ako je to v prípade odporcu, nie
je reálne možné.
Súd poukazuje na citované ust. § 10 zák.č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého vlastníci
bytov a nebytových priestorov určené preddavky vkladajú do fondu prevádzky, údržby
a opráv, účelom ktorého je zhromažďovanie finančných prostriedkov na investície
spoločného majetku - obnovu a modernizáciu domu. Preto povinnosť poukazovať určené
finančne prostriedky do fondu prevádzky, údržby a opráv vzniká všetkým vlastníkom bytov
a nebytových priestorov, aj tým, ktorí k Zmluve o výkone správy nepristúpili. Vytváranie
fondu je povinnosťou vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo zákona a so správcom
domu nemá súvis.
Na základe uvedených skutočností vyhodnotených príslušnými ustanoveniami zákona
č. 182/1993 Z.z. súd je toho názoru, že odporca mal povinnosť platiť mesačne vopred vždy
do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby a prípadné nedoplatky
za služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania do fondu prevádzky, údržby a opráv,
hoci k Zmluve o výkone správy nepristúpil.
Čo sa týka námietky premlčania, súd na túto pri svojom rozhodnutí prihliadol,
nakoľko má zato, že bola vznesená dôvodne. V Zmluve o výkone správy, ktorá ako je vyššie
uvedené odporcu zaväzuje, táto v čl. IV. bode 4. spoluvlastníkom ukladá povinnosť platiť
mesačne vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby a v čl. IV.
bode 6. spoluvlastníkom ukladá povinnosť uhradiť prípadné nedoplatky za služby do 14 dní
od doručenia vyúčtovania do fondu. Z uvedeného vyplýva, že mesačné preddavkové platby
sú splatné do 10. dňa príslušného mesiaca, takže nároky titulom preddavkových platieb
uplatnené pred 20.11.2006 sú premlčané podľa § 101 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz. Navrhovateľ si uplatnil nárok titulom preddavkových platieb od 01.01.2006,
čím jednotlivé platby boli splatne za január 10.01.2006, február 10.02.2006... Keďže návrh
bol podaný na súd 20.11.2009 nároky preddavkových platieb splatné 10.01.2006,
10.02.2006,... až 10.11.2006 sú premlčané (nárok splatný 10.01.2006 mal byť uplatnený
na súde najneskôr 10.01.2009)...
Titulom vyúčtovania:
Navrhovateľ vo vyúčtovaní za roky 2006, 2007 a 2008 u odporcu eviduje preplatok,
ktorý súd vyššie zohľadnil.
Nedoplatok za nebytový priestor č. 10-11 súd nepriznal, keďže podľa výpočtu
odporcovi vznikol preplatok, ktorý súd pri celkovom výpočte nezohľadnil, nakoľko odporca
obranu týmto smerom vôbec neviedol.
Nedoplatok za byt a nebytové priestory celkom: 32.538.10 + 16.447.70 48.985,80Sk
(1.626,03 EUR).
Keďže odporca sa splatením úhrad dostal do omeškania, súd ho podľa § 517 ods. 2
Obč. zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. zaviazal na úrok z omeškania
lak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Hoci navrhovateľ mohol
požadovať úrok z omeškania deň po splatnosti jednotlivých splátok, úrok z omeškania
požadoval až dňom písomného vyhotovenia návrhu. Súd však úrok z omeškania priznal
dňom nasledujúcim po podaní návrhu na súd (návrh bol podaný 20.11.2009), nakoľko
je toho názoru, keďže nemôže ísť nad rámec návrhu, že takto priznaný úrok z omeškania
vo vzťahu k obom účastníkom je korektný.»
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd
odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď
na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998) vrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade
s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať
za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd
rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej
argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,
resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom.
Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami,
na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej
interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať
za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby
spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka
konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho
problému [(II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07), II. ÚS 200/09).“ (Doc. JUDr. Ján Drgonec,
DrSc. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax, C. H. BECK, 2015. s. 865)].
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu
a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje,
že najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali
a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení
sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.
Krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane
rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom
vznesené tvrdenia a námietky, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii
zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania
a z nich odvodené právne závery. Vzhľadom na podrobnú a precíznu právnu argumentáciu
predostretú ku skutkovým okolnostiam a ich právnemu posúdeniu vyjadrenú v rozsudku
č. k. 2 Co 318/2011-140 z 24. apríla 2013 v spojení s rozsudkom č. k. 15 C 36/2010-112
z 5. mája 2011, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu predmetnej
právnej veci sťažovateľa s odkazmi aj na príslušnú právnu úpravu, nie je potrebné
z pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné/vysvetľujúce argumenty.
Inými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo na súdnu ochranu (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Z judikatúry
ústavného súdu teda vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo. Navyše,
ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené
v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A, č. 229,
§ 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil
I/1996, s. 29), pretože je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,
aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je
arbitrárny. Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov,
ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ku skutkovým záverom vyplývajúcim z napadnutého rozhodnutia krajského súdu
a s ktorými sa sťažovateľ nestotožňuje, ústavný súd navyše prízvukuje, že nie je tzv.
skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového
stavu veci, a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku
sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť
č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),
ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)
v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu (I. ÚS 26/2014). Pokiaľ teda všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä
v čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“
hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby
sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).
K argumentačným námietkam sťažovateľa, v ktorých oponuje právnym záverom
krajského súdu poukazom na rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov, ústavný súd
pripomína, že nie je možné vnímať jeho postavenie ako orgánu, ktorého úlohou by bolo
zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
II. ÚS 152/2011). Napokon z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007
vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach
je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho
systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
Vo vzťahu ku kľúčovej argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej „Zákon č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov... účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho
práva sťažovateľa k dotknutým nehnuteľnostiam, vo svojej 2. časti upravoval prevod
vlastníctva bytov a nebytových priestorov. V tejto časti zákona je podrobne upravená
aj správa domu vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome vzťahujúca sa len na
pôvodných vlastníkov, ktorí vlastnia, prípadne ktorí na základe prevodu alebo prechodu
nadobudnú vlastníctvo k bytu alebo nebytovému priestoru alebo spoluvlastníctvo
k spoločným častiam a zariadeniam domu. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov až vo svojej 3. časti upravuje výstavbu domu, do ktorej je zahrnutá aj vstavba
domu. Ustanovenia tejto časti zákona však neupravujú, akým spôsobom sa budú riadiť
vzťahy nových originálnych vlastníkov vo vzťahu ku správe domu. Výstavba podkrovia
sťažovateľom na základe zmluvy o vstavbe nepredstavuje prevod bytu alebo nebytového
priestoru, a aj s poukazom na vtedy platnú právnu úpravu je zrejmé, že neexistovala
zákonná domnienka alebo povinnosť pristúpiť k Zmluve o výkone správy. Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľ ako nový vlastník, na základe zmluvy o vstavbe, nemal žiadnu
zákonom ustanovenú povinnosť pristúpiť k už existujúcej Zmluve o výkone správy a v tomto
prípade mal plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok si zabezpečí
vykonávanie správy domu“, ústavný súd v prvom rade poukazuje na znenie § 853 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“). V citovanom ustanovení je zakotvený princíp analógie (analógie
legis), ktorý znamená, že tie občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú výslovne upravené
v Občianskom zákonníku alebo v inom právnom predpise občianskeho práva, sa riadia tými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo iných právnych predpisov z oblasti
občianskeho práva, ktoré upravujú právne vzťahy im obsahom a účelom najbližšie.
Vychádzajúc teda z „analógie legis“ vníma ústavný súd aj postup krajského súdu,
ktorý vo svojom napadnutom rozhodnutí (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozsudku
okresného súdu č. k. 15 C 36/2010-112 z 5. mája 2011) vyložil príslušné chýbajúce
ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov inými ustanoveniami tohto
predpisu, predovšetkým § 5 ods. 1 písm. b), § 6 ods. 1 a 3, § 7 ods. 4 písm. f), § 8 ods. 1
písm. c), § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1, ktorých výklad a interpretácia nebola
popretím zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy, teda povinnosti vlastníka bytu
pristúpiť ku zmluve o výkone správy, prostredníctvom ktorej sa realizuje/vykonáva správa
bytového domu a nákladov súvisiacich s užívaním bytu, čím teda krajský súd v materiálnom
poňatí právneho štátu v rámci svojej argumentácie určil účel právnej úpravy, vymedzil
jej rozsah a identifikoval jej obsah (II. ÚS 171/05 z 27. februára 2008). Inými slovami,
analógia zákona (analogia legis) je teda použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené
v žiadnom ustanovení právneho predpisu, t. j. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah
pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha :
C. H. BECK, 2010. s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona,
ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie
sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“ (s. 240). Prípustnosť
analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu
právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych princípov (pozri
s. 240 − 241).
Povedané slovami teoretika, „Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý
rozum. To rovnakou mierou platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad ústavy.
Nezlučiteľné s princípmi právneho štátu sú na Slovensku často frekventované výklady
o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore so zdravým
rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce
k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu.“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej
republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131).
K otázke prípustnosti dovolania ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok
dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru
o porušení sťažovateľom označených práv (IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09,
Taktiež poukazuje na to, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu najvyšší súd posudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“)], ktorá nezakladá
prípustnosť dovolania [porovnaj napr. rozsudok sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997
(R 111/1998), uznesenia vo veciach sp. zn. 2 Cdo 83/2010, sp. zn. 7 Cdo 52/2011, sp. zn.
7 Cdo 109/2011, sp. zn. 3 Cdo 79/2012, sp. zn. 3 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 143/2012
a sp. zn. 3 Cdo 363/2012]. Pri takomto právnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava
námietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak
nie je prípustné. Na druhej strane najvyšší súd považuje nedostatok odôvodnenia za vadu,
ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá
prípustnosť dovolania (napr. sp. zn. 4 Cdo 171/2005, sp. zn. 1 Obdo V 91/2007, sp. zn.
2 Cdo 80/2012, sp. zn. 4 Cdo 165/2012, sp. zn. 4 Cdo 424/2012, sp. zn. 6 Cdo 259/2012,
sp. zn. 5 Cdo 107/2013 a sp. zn. 5 Cdo 369/2013). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší
súd v zásade vždy vecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu pre nedostatok dôvodov.
Úvahu, že by tak mala urobiť z dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
t. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
diskvalifikuje judikatúra ústavného súdu predstavujúca teraz už väčšinový názor senátov
(napr. III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 122/2016), podľa ktorej je ústavne udržateľný právny záver
(prezentovaný v rozhodnutiach najvyššieho súdu napr. sp. zn. 3 Cdo 139/2012 sp. zn.
1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn.
5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010), podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f) OSP. Súlad uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu s ústavou vyplýva
aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 287/2014 zo 4. júna 2014.
Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľa postupoval v súlade so zjednocovacím stanoviskom občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 a podľa ktorého
nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia zakladá nielen inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorou by bolo možné odôvodniť už prípustné
dovolanie, ale môže založiť aj samotnú prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP, avšak iba vo výnimočných prípadoch. Najvyšší súd však takéto „výnimočné“
nedostatky dosahujúce až intenzitu neudržateľného „justičného omylu“ v odôvodnení
rozhodnutia krajského súdu nevzhliadol, a teda ani nemohol konštatovať prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a ani právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy
a výkladové stanoviská k nim v občianskoprávnom konaní (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
Na podklade uvedených záverov ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017