Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 450/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Dušanom Oravcom, Laurinská 2, Bratislava,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. októbra 2016 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 24. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -112 z 5. mája 2011 zaviazal sťažovateľa zaplatiť

navrhovateľovi sumu 1 626,03 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 21. novembra 2009

do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 346,68 € a vo zvyšku návrh zamietol. Krajský

súd svojím napadnutým rozhodnutím odvolanie sťažovateľa v časti odmietol a v časti

rozsudok okresného súdu č. k. -112 z 5. mája 2011 potvrdil. Najvyšší súd

svojím napadnutým rozhodnutím sťažovateľom podané dovolanie odmietol. V ostatnom

podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

V úvode svojej argumentácie sťažovateľ konštatuje, že „... Napádaným rozsudkom

KS BA, ako aj Napádaným uznesením NS SR bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie garantované Slovenskej

republiky, ako aj článkom 144 ods. 1 v spojení s .

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupovali v rozpore s čl. 2

ods. 2 a porušili zásady spravodlivého procesu podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Ku skutkovým okolnostiam

veci vo všeobecnej rovine svojej argumentácie namietol, že «Právny predchodca žalobcu

ako správca uzatvoril Zmluvu o výkone správy č. 98/0187 dňa 01.12.1998... s Hlavným

mestom Slovenskej republiky Bratislavou, Mestskou časťou Staré mesto (ďalej len „Mestská

časť Staré Mesto“) na „princípe väčšinového rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových

priestorov“. Mestská časť Staré Mesto konala v postavení jediného vlastníka celého

bytového domu uplatnením si svojho práva väčšinového a jediného vlastníka predmetného

bytového domu. Sťažovateľ sa stal originárnym spôsobom vlastníkom dotknutých

nehnuteľností v predmetnom bytovom dome až dňa 21.12.2002, čiže po uzatvorení Zmluvy

o výkone správy, na základe Zmluvy o vstavbe V-1136, 1139/99 zo dňa 15.03.2000

a kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I, odbor životného prostredia,

č. ŽP-16271/2001-Ja/281/H zo dňa 21.12.2002, pričom kolaudačným rozhodnutím zo dňa

14.02.2003, č. SUI-2003/00075-K/2/Km bola vykonaná zmena v užívaní bytových priestorov

č. 10 a č. 11 na nebytové priestory.». K právnej podstate sporu konštatoval, že „Zákon

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov... účinný v čase nadobudnutia

vlastníckeho práva sťažovateľa k dotknutým nehnuteľnostiam, vo svojej 2. časti upravoval

prevod vlastníctva bytov a nebytových priestorov.

V tejto časti zákona je podrobne upravená aj správa domu vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome vzťahujúca sa len na pôvodných vlastníkov, ktorí vlastnia,

prípadne ktorí na základe prevodu alebo prechodu nadobudnú vlastníctvo k bytu alebo

nebytovému priestoru alebo spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu.

Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov až vo svojej 3. časti upravuje

výstavbu domu, do ktorej je zahrnutá aj vstavba domu. Ustanovenia tejto časti zákona však

neupravujú, akým spôsobom sa budú riadiť vzťahy nových originálnych vlastníkov

vo vzťahu ku správe domu.

Výstavba podkrovia sťažovateľom na základe zmluvy o vstavbe nepredstavuje prevod

bytu alebo nebytového priestoru, a aj s poukazom na vtedy platnú právnu úpravu je zrejmé,

že neexistovala zákonná domnienka alebo povinnosť pristúpiť k Zmluve o výkone správy.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ako nový vlastník, na základe zmluvy o vstavbe,

nemal žiadnu zákonom ustanovenú povinnosť pristúpiť k už existujúcej Zmluve o výkone

správy a v tomto prípade mal plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok si

zabezpečí vykonávanie správy domu.». V rámci svojej právnej argumentácie sťažovateľ

výslovne prízvukoval to, že „Zo skutkových okolností je...zrejmé, že... nijakým spôsobom

nepristúpil k Zmluve o výkone správy, uvedená skutočnosť ani nevyplýva z príslušných

právnych predpisov a nikdy nebola zo strany sťažovateľom prejavená jeho vôľa spočívajúca

v uzatvorení predmetnej zmluvy, preto zmluvný vzťah medzi žalobcom a sťažovateľom nikdy

nebol založený a ani nevznikol. Nedostatok legislatívy v Slovenskom právnom poriadku

(zo zákona sťažovateľovi) nebola daná povinnosť uzatvoriť Zmluvu o výkone správy)

nemôže mať za následok, že sťažovateľ mal konať tak, ako mu zákon neprikazoval.“.

V ďalšej časti podanej sťažnosti sťažovateľ podrobne rozoberá jednotlivé preň

relevantné právne argumenty vzťahujúce sa podľa jeho názoru na podstatu jeho právnej veci

a ktorých právne posúdenie absentovalo, podľa jeho názoru tak v napadnutom rozhodnutí

krajského súdu, ako aj v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, čo samo osebe zakladá

ich arbitrárnosť a neústavnosť. Išlo predovšetkým o právne posúdenie týchto sťažovateľom

predostretých sťažnostných námietok: „(i) bola... aplikovaná neúčinná právna úprava, (ii)

právny vzťah medzi účastníkmi nemohol vzniknúť, nakoľko právna úprava neexistovala, (iii)

bol priznaný nárok v rozpore so základnými procesnými normami o aktívnej legitimácii, (iv)

žalobca najmä nemal Zmluvou o výkone správy dané oprávnenie na zastupovanie

spoluvlastníkov pri vymáhaní plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov,

(v) bol priznaný nesplatný nárok, pretože nie je možné priznať nárok na základe

preddavkov, (vi) nebola posúdená námietka premlčania... (vii) boli opomenuté práva

sťažovateľa, ktorý mal v konaní postavenie spotrebiteľa, (viii)... žalobca mohol uplatniť

svoje nároky len na základe príslušných ustanovení upravujúcich bezdôvodné obohatenie,

ktoré však majú vlastné špecifiká...“

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2013 č. k. , porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením

Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2016 č. k. , porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2013 č. k.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.20016 č. k. sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18,

§ 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd

napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne (, ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 27. októbra 2016 v podstatnom

uviedol:

«5. Podľa prechodného ustanovenia

(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470

ods. 2 veta prvá (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho

pojednávania preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné

odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné

( ).

7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (04. júla 2013),

t.j. za účinnosti č. v platnom znení (ďalej aj

„“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného

a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle , a

8. Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti

ktorým bolo dovolanie v zmysle prípustné. Dovolanie žalovaného teda v zmysle

nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali

uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

9. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, ak by v konaní došlo k procesným

vadám uvedeným v až g/ (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia).

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e/ a nenamietal

a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.

10. Dovolateľ mal za to, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať

( ). Namietal, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu

sú nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne.

11. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Najvyšší súd, stotožňujúc

sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal,

či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladala vadu konania v zmysle Dovolací súd však nezistil,

že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu obsahuje riadne vysvetlenie dôvodov (v spojení s rozhodnutím súdu prvej

inštancie), na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a prečo sa nestotožnil

s tvrdeniami, resp. odvolacími dôvodmi žalovaného. Odvolací súd dostatočným a zákonne

súladným spôsobom ( a vo väzbe na a ) uviedol

dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. prečo sa

so závermi súdu prvého stupňa stotožnil. Vo väzbe na uvedené Najvyšší súd Slovenskej

republiky uvádza, že odvolací súd dovolateľovi neodňal zákonnú možnosť konať pred súdom

a jeho rozhodnutie nevykazuje známky zmätočnosti. Námietka existencie vady konania

podľa ustanovenia preto neobstojí.

12. Žalovaný vzniesol aj množstvo ďalších námietok vo vzťahu k odôvodneniu

rozhodnutia odvolacieho súdu, v skutočnosti však nimi len vyjadroval svoj nesúhlas

s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdmi. Otázky nastolené žalovaným sa týkajú

skutkového a právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto zdôrazňuje, že pri

posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych

záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne

nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaný

má odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním

tvrdenú vadu v zmysle Za porušenie základného práva

na spravodlivé súdne konania podľa (ďalej aj

„ústavy“) v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,

iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

13. Dovolací súd pre úplnosť v súvislosti s nedôvodnou námietkou dovolateľa,

že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou a akcentom dovolateľa

na právo účastníka na spravodlivé súdne konanie a z neho vyplývajúca povinnosť súdu

na limity jeho odôvodnenia, k bodu 11 a 12 dodáva, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (bližšie pozri

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. ,

či sp. zn. III. ÚS/60/04 - www.concourt.sk) Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre

aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

111/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba

z 09. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

14. Ostatné námietky dovolateľa, ktorými spochybňoval aplikáciu a výklad zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, tiež posúdenie aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu, či posúdenie neplatnosti a charakteru Zmluvy o výkone správy

a rozhodnutia súdov o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia žalobcovi, z hľadiska

obsahového spadajú pod činnosť spočívajúcu v právnom posudzovaní veci súdom, pri ktorej

súd zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy.

Touto činnosťou súdu ale nedochádza k odňatiu možnosti strane sporu pred súdom konať,

lebo právnym posúdením veci sa jej neodníma možnosť uplatnenia procesných práv v

konaní v zmysle vady uvedenej v ustanovení ( viď R 43/2003).

15. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v konštantnej judikatúre

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie, o taký prípad ale v danej veci nešlo,

zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle

(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad vo veciach sp.zn. , , , ,

, sp.zn. , , ), preto sa dovolací

súd správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom nezaoberal.

16. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť

z ustanovenia , ani z ustanovenia , preto najvyšší súd

dovolanie odmietol podľa ako procesné neprípustné bez jeho

meritórneho dovolacieho prieskumu.

17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd

neodôvodňuje ( veta druhá ).»

Krajský súd v rozsudku č. k. -140 z 24. apríla 2013 v podstatnom

uviedol:

«Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212

ods. 1 ). bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa v spojení

s ust. a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať

úspech.

Podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

(účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva odporcu k bytu a nebytovým priestorom),

vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome uzatvoria so správcom písomnú zmluvu

o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje najmä: a) vzájomné práva a povinnosti

správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri zabezpečovaní prevádzky, údržby

a opráv domu, b) spôsob správy spoločných časti domu a spoločných zariadení domu,

príslušenstva a pozemku, c) spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu

prevádzky, údržby a opráv.

Podľa (novela zákona o bytoch a nebytových

priestorov), vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome uzatvoria so správcom písomnú

zmluvu o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje najmä: a) vzájomné práva

a povinnosti správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pri zabezpečovaní

prevádzky, údržby a opráv domu, b) spôsob výkonu správy spoločných častí domu,

spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku,

c) zásady hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv vrátane rozsahu

oprávnenia disponovať s nimi, d) zásady platenia úhrad za plnenia a hospodárenie s nimi,

e) zásady určenia výšky platieb za správni, f) rozsah a obsah správy o činnosti správcu

podľa odseku 2.

Z dikcie oboch zákonných ustanovení vyplýva, že právny vzťah medzi vlastníkmi

bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a správcom je regulovaný primárne

ustanoveniami a zmluvou o výkone správy, bez ktorej fakticky nie

je výkon správy prostredníctvom správcu právne možný, nakoľko ide o typický

občianskoprávny vzťah, v ktorom na jednej strane vystupuje správca ako podnikateľský

subjekt a na strane druhej je viacero vlastníkov.

Podľa (v súčasnom znení) na správu domu nesmú

byť dohodnuté súčasne viaceré formy správy domu. Na správu domu môže byť uzavretá

zmluva len s jedným správcom alebo len jedna zmluva o spoločenstve.

Podľa (v súčasnom znení), zmluvy uzatvorené

v rozpore s odsekom 3 sú neplatné.

V posudzovanej veci nadobúdatelia bytov a nebytových priestorov uzavreli dňa

01.12.1998 Zmluvu o výkone správy č. 98/0187 so správcom

(obchodné meno od 11.03.1996 do 23.08.2004), a dňa

11.05.2005 Dodatok k nej, v súlade s ktorým na základe zmeny obchodného mena

pôvodného správcu uzavrel správca

s novým obchodným menom s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov Zmluvu o výkone

správy ( , obchodné meno od 24.08.2004 do 30.12.2009), ku ktorej

odporca nepristúpil. Dňa 14.12.2006 došlo medzi správcom daného bytového domu

a navrhovateľom tohto konania k uzavretiu Zmluvy o predaji časti podniku, v súlade

s ktorou prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o výkone správy

na navrhovateľa.

Predmetom sporu je nedoplatok odporcu titulom neuhradených preddavkov

a vyúčtovania za nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve a to bytu č. 9 (vlastník bytu

od roku 2002 do 03.06.2009) a nebytových priestorov č. 10 a 11 (odporca bol ich

vlastníkom od roku 2002 do 28.05.2008), nachádzajúcich sa na

v sume 2.082,87 eur.

Pôvodná právna úprava o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, a to až do účinnosti novely uvedeného zákona uskutočnenou zákonom

č. [účinný od 1. júla 2004 (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“)],

neobsahovala právnu úpravu, ukladajúcu povinnosť vlastníkovi bytu alebo nebytového

priestoru, resp. vlastníkovi, ktorý nadobudol byt vstavbou alebo nadstavbou povinnosť

pristúpiť k zmluve o výkone správy, avšak z ust.

jednoznačne vyplýva, že právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu

a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa

spoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov

v dome a zároveň i v čase nadobudnutia vlastníctva odporcu k jednotlivým nehnuteľnostiam

v tomto bytovom dome bolo právne účinné zákonné ustanovenie § 8 ods. 1, zo znenia

ktorého vyplýva, že vlastníci bytov a nebytových priestorov so správcom uzatvoria písomnú

zmluvu o výkone správy. Odporca opomína skutočnosť, že jeho povinnosťou ako vlastníka

bytu a nebytových priestorov bolo podieľať sa na výkone správy domu, pričom jeho

argumentácia v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa by znamenala, že správca

by nemohol zabezpečovať prevádzku, údržbu a opravy domu, výkon správy spoločných časti

a zariadení domu, čo tvorí základnú náplň jeho činnosti a negoval by zmysel inštitútu

výkonu správy bytového domu správcu, avšak na úkor vlastníkov bytov a nebytových

priestorov, ktorí k zmluve o výkone správy pristúpili.

Nebolo možné sa stotožniť s právnou konštrukciou odporcu, ktorý podľa jeho názoru

nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu s navrhovateľom ako správcom, avšak bol

spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení, príslušenstva a pozemku, ktoré tento správca

na základe zmluvy o výkone správy spravuje a je prakticky vylúčené, aby nespravoval

spoločné časti a spoločné zariadenia v rozsahu zodpovedajúcom spoluvlastníckemu podielu

odporcu, nakoľko žiadať od správcu, ktorý na základe platnej zmluvy o výkone správy

správu bytového domu aj vykonáva, aby od výkonu správy v uvedenom rozsahu upustil,

by znamenalo závažné porušenie zmluvných povinností navrhovateľa voči ostatným

vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome.

Uvedený výklad totiž zodpovedá zmyslu výkonu správy bytov a nebytových priestorov

v zmysle ustanovení o vlastníctve bytov a nebytových priestorov:

prípadná nedôslednosť (nejednoznačnosť) právnej úpravy nemôže mať za následok odňatie

práv, resp. nemožnosť reálne sa ich domôcť len vzhľadom na závažné procesné prekážky,

na ktoré poukazuje odvolateľ v odvolaní, a ktorých odstránenie sledovala práve novela

uskutočnená

Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením odporcu, že o nepreskúmateľnosti výpočtu

nároku uplatneného navrhovateľom v konaní, nakoľko nielen z návrhu na začatie konania,

ale najmä zo zrozumiteľného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

jednoznačne vyplýva výška priznanej sumy napadnutým rozhodnutím, jej právny titul

a najmä obdobie, v ktorom pohľadávka navrhovateľa vznikla.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom

prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním

potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne

skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení

napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav

aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval

zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto napadnutý rozsudok,

odôvodnenie ktorého spĺňa všetky požiadavky ust. , na ktoré aj v celom

rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne

správny potvrdil podľa a

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Odvolací súd odvolanie odporcu podané aj do zamietajúcej časti napadnutého

rozsudku odmietol z dôvodu, že práva a povinnosti odporcu týmto rozhodnutím dotknuté

neboli a preto oprávnený na podanie odvolania do výroku rozsudku, ktorým bol návrh

navrhovateľa vo zvyšku zamietnutý, nie je.»

Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu

a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež

v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť

i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.

1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Dané východiská nachádzajú svoje uplatnenie aj v konaní všeobecných

súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.

Okresný súd v rozsudku č. k. -112 z 5. mája 2011 v podstatnom

uviedol:

«Podľa účinného ku dňu nadobudnutia

vlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, vlastníctvo bytu alebo nebytového

priestoru v dome sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe domu, vstavbe alebo

nadstavbe.

Podľa účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu

a nebytových priestorov odporcom, na správu domu sa zriaďuje spoločenstvo vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome (ďalej len „spoločenstvo“), ak vlastníci bytov

a nebytových priestorov neuzavrú zmluvu o výkone správy s inou právnickou osobou alebo

fyzickou osobou (ďalej len „správca“), najmä s bytovým družstvom.

Podľa účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu

a nebytových priestorov odporcom, na správu jedného domu môže byť dohodnutá len jedna

foriem správy domu uvedených v odseku 1.

Podľa účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu

a nebytových priestorov odporcom, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome

uzatvoria so správcom písomnú zmluvu o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje

najmä

a) vzájomné práva a povinnosti správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov

pri zabezpečovaní prevádzky, údržby a opráv domu,

b) spôsob správy spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. príslušenstva

a pozemku,

c) spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby

a opráv.

Podľa účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu

a nebytových priestorov odporcom, právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu

a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa

spoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov

v dome.

Podľa účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva

bytu a nebytových priestorov odporcom, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome

sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy prispievať

na náklady spojené s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí domu a spoločných

zariadení domu, príslušenstva, prípadne pozemku. Ak zmluva neustanovuje inak, znášajú

vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome náklady podľa veľkosti spoluvlastníckeho

podielu [§ 5 ods. 1 písm. b)].

Podľa účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva

bytu a nebytových priestorov odporcom, na účel uvedený v odseku 1 poukazujú vlastníci

bytov a nebytových priestorov v dome preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky,

údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností. Výšku preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv si určia

vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok dopredu tak,

aby boli pokryté predpokladané náklady spojené s prevádzkou domu, údržbou, opravami,

prípadne zlepšením spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. Spôsob

a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv si určia

vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome v zmluve o spoločenstve [§ 7 ods. 4 písm. f)]

alebo v zmluve o výkone správy [§ 8 ods. 1 písm. c)].

Podľa účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva

bytu a nebytových priestorov odporcom, vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome

má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu, rozhodovať ako spoluvlastník

o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu, príslušenstve a pozemku,

najmä o spôsobe ich prevádzky, údržby a opráv.

Podľa účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva

bytu a nebytových priestorov odporcom, pri hlasovaní sa rozhoduje nadpolovičnou

väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, inak je

rozhodnutie neplatné: za každý byt a nebytový priestor v dome má vlastník jeden hlas.

Ak ide o dôležité rozhodnutie týkajúce sa spoločných častí domu a spoločných zariadení

domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, môžu sa prehlasovaní vlastníci bytov

a nebytových priestorov v dome obrátiť na súd, aby o veci rozhodol.

Podľa čl. III. bodu 1. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 správca

sa zaväzuje vykonávať správu v mene vlastníkov a na ich účet, viesť fond prevádzky, opráv

a údržby domu na samostatnom účte, predložiť ročne vyúčtovanie príjmov a výdavkov domu

najneskôr do 28.02. nasledujúceho roka, pri vyúčtovaní služieb spojených s užívaním domu

môže byť táto lehota predĺžená do 31.05..

Podľa čl. III. bodu 5. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 správca má

právo na odmenu za výkon správy domu v zmysle čl. VIII. Zmluvy.

Podľa čl. IV. bodu 1. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci

sa zaväzujú realizovať svoje práva a povinnosti v súlade so .

Podľa čl. IV. bodu 4. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci

sú povinní platiť mesačne vopred vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby

za služby tak, ako boli stanovené správcom.

Podľa čl. IV. bodu 6. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci

sú povinní uhradiť prípadné nedoplatky za služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania

správcom do fondu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je súd toho názoru, že právne posúdenie

uplatneného nároku je potrebné posudzovať podľa lex specialis č. účinného

ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, t.j. k 21.12.2002

(kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu Bratislava I., odbor životného prostredia,

č.: -16271 ). K tomuto dátumu existovala platná Zmluva o výkone správy

č. 98/0187 z 01.12.1998, ktorú uzavreli podľa citovaného ust.

vlastníci bytov a nebytových priestorov s právnym predchodcom navrhovateľa

Podľa ust. § 6 ods.1

. keďže na správu jedného domu môže byť dohodnutá len jedna z foriem

správy domu, pričom správa domu už bola zabezpečená Zmluvou o výkone správy

č. 98/0187 z 01.12.1998 odporca nemôže konať svojvoľne a to tak, že výkon správy bytu

a nebytových priestorov si zabezpečí osobitne iným subjektom ako je správca, ktorého

si vlastníci bytov a nebytových priestorov zvolili hlasovaním v súlade s

Z.z.. nadpolovičnou väčšinou. Súd je toho názoru, že ak odporca so Zmluvou o výkone

správy nesúhlasil, mal možnosť sa podľa § 14 ods.3 citovaného zákona obrátiť s návrhom

na súd, čo neurobil. Aj keď je pravda, že v čase nadobudnutia

vlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, odporcovi povinnosť pristúpiť z Zmluve

o výkone správy výslovne neukladal, avšak z ostatných ustanovení zákona napr. § 9 ods.2

jednoznačne vyplýva, že právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí a spoločných

zariadení, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa spoločenstvo nezriaďuje,

zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a keďže Zmluva

o výkone správy bola uzavretá na princípe väčšinového rozhodnutia vlastníkov bytov

a nebytových priestorov zaväzuje všetkých, teda aj tých, ktorí Zmluvu nepodpísali, resp.

k nej nepristúpili. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, keďže väčšina vlastníkov

bytov a nebytových priestorov sa Zmluvou o výkone správy dohodli na povinnosti platiť

mesačne vopred vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby

a prípadné nedoplatky za služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania správcom do fondu,

že tieto povinnosti zaväzujú i odporcu, hoci k Zmluve o výkone správy nepristúpil.

Súd svoj právny názor oprel i o ducha s poukazom na vývoj

skutkových okolností ktoré aplikáciou zákona doba priniesla, z ktorých jednoznačne

vyplýva, že už novela účinná k 01.07.2004 v ustanovení

priniesla povinnosť každého nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome

pristúpiť k Zmluve o výkone správy: a aktuálne znenie ust. § 8a ods.7 cit. zákona explicitne

upravuje povinnosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome ktorý nadobudol

zmluvou o vstavbe alebo nadstavbe domu pristúpiť z Zmluve o výkone správy. Rovnako

prešlo vývojom i ust. § 6 cit. zákona, ktoré v znení účinnom v čase nadobudnutia vlastníctva

bytu a nebytových priestorov odporcom upravovalo tak, že na správu jedného domu môže

byť dohodnutá len jedna z foriem správy domu uvedených v odseku 1, pričom v aktuálnom

znení už jednoznačne je upravený vzťah tak, že na správu domu nesmú byť dohodnuté

súčasne viaceré formy správy domu. Na správu v jednom dome môže byť uzavretá zmluva

len s jedným správcom alebo len jedna zmluva o spoločenstve.

Súd sa stotožnil s názorom navrhovateľa, že vzťah správcu a vlastníkov bytov

a nebytových priestorov je určený v zákone, pričom práva a povinnosti ktoré správca má

voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome sú vo vzťahu ku všetkým vlastníkom

bytov a nebytových priestorov rovnaké. Spoluvlastnícke právo vlastníkov bytov

a nebytových priestorov je späté s vlastníckym právom k bytom a nebytovým priestorom,

preto na spoluvlastníctvo spoločných častí a zariadení sa subsidiárne vzťahujú ustanovenia

. Správca vykonáva správu bytového domu predovšetkým vo vzťahu

k spoločným častiam, spoločným zariadeniam, príslušenstvu a pozemku, ktoré sú

v podielovom spoluvlastníctve, pričom nespravovať spoločné časti a zariadenia v rozsahu

zodpovedajúcom príslušnému spoluvlastníckemu podielu, ako je to v prípade odporcu, nie

je reálne možné.

Súd poukazuje na citované ust. , podľa ktorého vlastníci

bytov a nebytových priestorov určené preddavky vkladajú do fondu prevádzky, údržby

a opráv, účelom ktorého je zhromažďovanie finančných prostriedkov na investície

spoločného majetku - obnovu a modernizáciu domu. Preto povinnosť poukazovať určené

finančne prostriedky do fondu prevádzky, údržby a opráv vzniká všetkým vlastníkom bytov

a nebytových priestorov, aj tým, ktorí k Zmluve o výkone správy nepristúpili. Vytváranie

fondu je povinnosťou vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo zákona a so správcom

domu nemá súvis.

Na základe uvedených skutočností vyhodnotených príslušnými ustanoveniami zákona

č. súd je toho názoru, že odporca mal povinnosť platiť mesačne vopred vždy

do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby a prípadné nedoplatky

za služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania do fondu prevádzky, údržby a opráv,

hoci k Zmluve o výkone správy nepristúpil.

Čo sa týka námietky premlčania, súd na túto pri svojom rozhodnutí prihliadol,

nakoľko má zato, že bola vznesená dôvodne. V Zmluve o výkone správy, ktorá ako je vyššie

uvedené odporcu zaväzuje, táto v čl. IV. bode 4. spoluvlastníkom ukladá povinnosť platiť

mesačne vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby a v čl. IV.

bode 6. spoluvlastníkom ukladá povinnosť uhradiť prípadné nedoplatky za služby do 14 dní

od doručenia vyúčtovania do fondu. Z uvedeného vyplýva, že mesačné preddavkové platby

sú splatné do 10. dňa príslušného mesiaca, takže nároky titulom preddavkových platieb

uplatnené pred 20.11.2006 sú premlčané podľa , podľa

ktorého premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať

po prvý raz. Navrhovateľ si uplatnil nárok titulom preddavkových platieb od 01.01.2006,

čím jednotlivé platby boli splatne za január 10.01.2006, február 10.02.2006... Keďže návrh

bol podaný na súd 20.11.2009 nároky preddavkových platieb splatné 10.01.2006,

10.02.2006,... až 10.11.2006 sú premlčané (nárok splatný 10.01.2006 mal byť uplatnený

na súde najneskôr 10.01.2009)...

Titulom vyúčtovania:

Navrhovateľ vo vyúčtovaní za roky 2006, 2007 a 2008 u odporcu eviduje preplatok,

ktorý súd vyššie zohľadnil.

Nedoplatok za nebytový priestor č. 10-11 súd nepriznal, keďže podľa výpočtu

odporcovi vznikol preplatok, ktorý súd pri celkovom výpočte nezohľadnil, nakoľko odporca

obranu týmto smerom vôbec neviedol.

Nedoplatok za byt a nebytové priestory celkom: 32.538.10 + 16.447.70 48.985,80Sk

(1.626,03 EUR).

Keďže odporca sa splatením úhrad dostal do omeškania, súd ho podľa § 517 ods. 2

Obč. zaviazal na úrok z omeškania

lak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Hoci navrhovateľ mohol

požadovať úrok z omeškania deň po splatnosti jednotlivých splátok, úrok z omeškania

požadoval až dňom písomného vyhotovenia návrhu. Súd však úrok z omeškania priznal

dňom nasledujúcim po podaní návrhu na súd (návrh bol podaný 20.11.2009), nakoľko

je toho názoru, keďže nemôže ísť nad rámec návrhu, že takto priznaný úrok z omeškania

vo vzťahu k obom účastníkom je korektný.»

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd

odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď

na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ().

Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998) vrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať

za rozporné s , ako aj s dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd

rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej

argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,

resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom.

Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami,

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať

za rozporné s , ako aj s dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby

spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka

konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho

problému [(, ), ).“ (Doc. JUDr. Ján Drgonec,

DrSc. . Teória a prax, C. H. BECK, 2015. s. 865)].

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje,

že najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali

a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení

sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

Krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane

rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom

vznesené tvrdenia a námietky, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii

zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania

a z nich odvodené právne závery. Vzhľadom na podrobnú a precíznu právnu argumentáciu

predostretú ku skutkovým okolnostiam a ich právnemu posúdeniu vyjadrenú v rozsudku

č. k. -140 z 24. apríla 2013 v spojení s rozsudkom č. k. -112

z 5. mája 2011, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu predmetnej

právnej veci sťažovateľa s odkazmi aj na príslušnú právnu úpravu, nie je potrebné

z pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné/vysvetľujúce argumenty.

Inými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo na súdnu ochranu (, ). Z judikatúry

ústavného súdu teda vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, , ), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo. Navyše,

ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené

v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A, č. 229,

§ 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil

I/1996, s. 29), pretože je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,

aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je

arbitrárny. Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov,

ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144

ods. 1 a (, ).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ).

Ku skutkovým záverom vyplývajúcim z napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a s ktorými sa sťažovateľ nestotožňuje, ústavný súd navyše prízvukuje, že nie je tzv.

skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového

stavu veci, a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku

sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu (). Pokiaľ teda všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä

v až rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“

hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby

sa s hodnotením sám nestotožňoval (, ).

K argumentačným námietkam sťažovateľa, v ktorých oponuje právnym záverom

krajského súdu poukazom na rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov, ústavný súd

pripomína, že nie je možné vnímať jeho postavenie ako orgánu, ktorého úlohou by bolo

zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (, , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, ,

). Napokon z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007

vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach

je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho

systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Vo vzťahu ku kľúčovej argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej „

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov... účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho

práva sťažovateľa k dotknutým nehnuteľnostiam, vo svojej 2. časti upravoval prevod

vlastníctva bytov a nebytových priestorov. V tejto časti zákona je podrobne upravená

aj správa domu vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome vzťahujúca sa len na

pôvodných vlastníkov, ktorí vlastnia, prípadne ktorí na základe prevodu alebo prechodu

nadobudnú vlastníctvo k bytu alebo nebytovému priestoru alebo spoluvlastníctvo

k spoločným častiam a zariadeniam domu. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov až vo svojej 3. časti upravuje výstavbu domu, do ktorej je zahrnutá aj vstavba

domu. Ustanovenia tejto časti zákona však neupravujú, akým spôsobom sa budú riadiť

vzťahy nových originálnych vlastníkov vo vzťahu ku správe domu. Výstavba podkrovia

sťažovateľom na základe zmluvy o vstavbe nepredstavuje prevod bytu alebo nebytového

priestoru, a aj s poukazom na vtedy platnú právnu úpravu je zrejmé, že neexistovala

zákonná domnienka alebo povinnosť pristúpiť k Zmluve o výkone správy. Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľ ako nový vlastník, na základe zmluvy o vstavbe, nemal žiadnu

zákonom ustanovenú povinnosť pristúpiť k už existujúcej Zmluve o výkone správy a v tomto

prípade mal plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok si zabezpečí

vykonávanie správy domu“, ústavný súd v prvom rade poukazuje na znenie § 853 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). V citovanom ustanovení je zakotvený princíp analógie (analógie

legis), ktorý znamená, že tie občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú výslovne upravené

v alebo v inom právnom predpise občianskeho práva, sa riadia tými

ustanoveniami alebo iných právnych predpisov z oblasti

občianskeho práva, ktoré upravujú právne vzťahy im obsahom a účelom najbližšie.

Vychádzajúc teda z „analógie legis“ vníma ústavný súd aj postup krajského súdu,

ktorý vo svojom napadnutom rozhodnutí (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozsudku

okresného súdu č. k. -112 z 5. mája 2011) vyložil príslušné chýbajúce

ustanovenia o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov inými ustanoveniami tohto

predpisu, predovšetkým § 5 ods. 1 písm. b), § 6 ods. 1 a 3, § 7 ods. 4 písm. f), § 8 ods. 1

písm. c), § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1, ktorých výklad a interpretácia nebola

popretím zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy, teda povinnosti vlastníka bytu

pristúpiť ku zmluve o výkone správy, prostredníctvom ktorej sa realizuje/vykonáva správa

bytového domu a nákladov súvisiacich s užívaním bytu, čím teda krajský súd v materiálnom

poňatí právneho štátu v rámci svojej argumentácie určil účel právnej úpravy, vymedzil

jej rozsah a identifikoval jej obsah ( z 27. februára 2008). Inými slovami,

analógia zákona (analogia legis) je teda použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené

v žiadnom ustanovení právneho predpisu, t. j. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah

pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha :

C. H. BECK, 2010. s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona,

ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie

sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“ (s. 240). Prípustnosť

analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu

právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych princípov (pozri

s. 240 − 241).

Povedané slovami teoretika, „Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý

rozum. To rovnakou mierou platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad .

Nezlučiteľné s princípmi právneho štátu sú na Slovensku často frekventované výklady

o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore so zdravým

rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce

k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu.“ (Drgonec, J. Slovenskej

republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131).

K otázke prípustnosti dovolania ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok

dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru

o porušení sťažovateľom označených práv (, , ,

).

Taktiež poukazuje na to, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu najvyšší súd posudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [ Občiansky

súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“)], ktorá nezakladá

prípustnosť dovolania [porovnaj napr. rozsudok sp. zn. z 28. augusta 1997

(R 111/1998), uznesenia vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ]. Pri takomto právnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava

námietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak

nie je prípustné. Na druhej strane najvyšší súd považuje nedostatok odôvodnenia za vadu,

ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom [ ] a zakladá

prípustnosť dovolania (napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší

súd v zásade vždy vecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu pre nedostatok dôvodov.

Úvahu, že by tak mala urobiť z dôvodu podľa ,

t. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

diskvalifikuje judikatúra ústavného súdu predstavujúca teraz už väčšinový názor senátov

(napr. , , , ,

, ), podľa ktorej je ústavne udržateľný právny záver

(prezentovaný v rozhodnutiach najvyššieho súdu napr. sp. zn. sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ), podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

. Súlad uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu s vyplýva

aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. zo 4. júna 2014.

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa postupoval v súlade so zjednocovacím stanoviskom občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 a podľa ktorého

nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia zakladá nielen inú vadu konania

v zmysle , ktorou by bolo možné odôvodniť už prípustné

dovolanie, ale môže založiť aj samotnú prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

, avšak iba vo výnimočných prípadoch. Najvyšší súd však takéto „výnimočné“

nedostatky dosahujúce až intenzitu neudržateľného „justičného omylu“ v odôvodnení

rozhodnutia krajského súdu nevzhliadol, a teda ani nemohol konštatovať prípustnosť

dovolania podľa . Všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné

právo na súdnu ochranu podľa (a ani právo podľa

dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

a výkladové stanoviská k nim v občianskoprávnom konaní (, ,

).

Na podklade uvedených záverov ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa . Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017