Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)IV. ÚS 479/2011
PDF · 599.49 KB
No categories available
IV. ÚS 479/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 479/2011-130
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza o sťažnosti Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová 27,
Bratislava, zastúpeného G. Lehnert, k. s., Mostová 2, Bratislava, konajúca prostredníctvom
prokuristu a advokáta JUDr. Jána Ondruša (pôvodne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Bizoň & Partners, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 ObdoV/21/2010, 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011, za účasti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo Fondu národného majetku Slovenskej republiky podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV/21/2010,
1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Fondu národného
majetku Slovenskej republiky trovy konania v sume 314,84 € (slovom tristoštrnásť eur
a osemdesiatštyri centov) na účet Advokátskej kancelárie Bizoň & Partners, s. r. o.,
Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2011 doručená sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová 27,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný 1“ alebo žalovaný v I. rade),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bizoň & Partners, s. r. o., Hviezdoslavovo
námestie 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja
Bizoňa (ďalej len „pôvodný právny zástupca“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“
alebo „namietané uznesenie“).
Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o určení neplatnosti
odstúpenia sťažovateľa od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1520/1996 uzavretej
medzi žalobcom − obchodnou spoločnosťou C., spol. s r. o. (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo
„žalobca“, alebo „spoločnosť“), a sťažovateľom dňa 22. mája 1996 (jednostranným
prejavom sťažovateľa 2. júla 2009, ktoré bolo spísané formou notárskej zápisnice
vyhotovenej notárom M. K..., pod sp. zn. 227/99) a o uložení povinnosti žalovanému 2
(v citáciách aj „žalovaný v II. rade“, ktorým bolo pôvodne Stredisko cenných papierov
Slovenskej republiky, a. s., t. č. Centrálny depozitár cenných papierov Slovenskej republiky,
a. s.) vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií... na účte spoločnosti.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
«Spoločnosť C., spol. s r. o. (ďalej len „žalobca“) sa v konaní proti žalovanému 1)
Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) a žalovanému 2)
Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., vedenom na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 45 Cb/56/1999, domáhala aby súd určil:
a) neplatnosť odstúpenia sťažovateľa od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou
č. 1520/1996, uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom dňa 22. 05. 1996.
b) povinnosť žalovaného 2) vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií... Krajský súd
v Bratislave rozsudkom zo dňa 13. 05. 2009, sp. zn. 45 Cb/56/1999 ako súd prvého stupňa
vyhovel žalobe a určil
a) že odstúpenie sťažovateľa od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou
č. 1520/1996, uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom dňa 22. 05. 1996 vrátane dodatkov
k tejto zmluve, je neplatné.
b) že žalovaný 2) je povinný vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií ISIN..., pôvodne
evidovaných v Stredisku Cenných papierov SR na účte..., na žalobcu
c) že sťažovateľ a žalovaný 2) sú povinní nahradiť žalobcovi náhradu trov konania,
o ktorých rozhodne prvostupňový súd osobitným uznesením. (ďalej len „Rozsudok KS BA“)
Samostatným uznesením zo dňa 18. 05. 2009, sp. zn. 45 Cb/56/1999-1445 Krajský
súd v Bratislave zaviazal žalovaných 1) a 2) nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
trovy konania (ďalej len „Uznesenie o trovách“).
Proti Rozsudku KS a Uzneseniu o trovách podali sťažovateľ aj žalovaný 2)
v zákonnej lehote odvolania. O odvolaniach rozhodoval ako odvolací súd Najvyšší súd
Slovenskej republiky, v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 vo veci odvolania
proti Rozsudku KS a 3 Obo/78/2009 vo veci odvolania proti Uzneseniu o trovách.
Dňa 07. 07. 2009, t. j. v priebehu odvolacieho konania bol žalobca vymazaný
z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, rozhodol o zastavení odvolacích
konaní vedených pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 a 3 Obo/79/2009 s poukazom na ustanovenia
§ 19, § 103, § 107 ods. 4, § 211 ods. 2 OSP a § 68 ods. 1 ObZ, a to uznesením zo dňa
16. 12. 2009, sp. zn. 3 Obo/76/2009-1495 vo veci odvolania proti Rozsudku KS BA
a uznesením zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. 3 Obo/78/2009-1493 vo veci odvolania proti
Uzneseniu o trovách konania (ďalej spolu len „Uznesenia NS SR“). Uznesenia NS SR
Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil tým, že z výpisu z Obchodného registra
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka číslo... mal preukázané, že žalobca
v priebehu odvolacích konaní zanikol bez právneho nástupcu, tým, že bol dňa 07. 07. 2009
vymazaný z obchodného registra.
Proti Uzneseniam NS SR podali sťažovateľ aj žalovaný 2) v zákonnej lehote
dovolanie.
Sťažovateľ odôvodnil podané dovolanie tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom [dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP] a tým, že
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania [dovolací dôvod podľa § 237 písm. b) OSP]. Uviedol, že vydaním Uznesení NS SR
došlo k vytvoreniu zmätočného stavu, nakoľko nimi neboli zrušené prvostupňové
rozhodnutia (Rozsudok KS a Uznesenie o trovách). Zastavením odvolacích konaní vedených
pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 a 3 Obo/79/2009 bez zrušenia prvostupňových rozhodnutí
odvolací súd spôsobil, že prvostupňové rozhodnutia, určujúce práva a povinnosti žalobcovi,
nadobudli právoplatnosť, napriek skutočnosti, že žalobca nemal spôsobilosť byť nositeľom
práv a povinností. Sťažovateľ žiadal, aby dovolací súd zrušil Uznesenia NS SR ako
aj prvostupňové rozhodnutia (Rozsudok KS a Uznesenie o trovách) a zastavil konanie.
Žalovaný 2) odôvodnil podané dovolanie tými istými dovolacími dôvodmi
ako sťažovateľ. K dovolaniu dodal, že odvolací súd konal v rozpore so zásadou jednotnosti
konania, keď zánik spôsobilosti žalobcu byť účastníkom konania riešil iba vo vzťahu
k odvolacím konaniam vedeným pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 a 3 Obo/79/2009, a nie
vo vzťahu ku konaniam ako celkom. Žalovaný 2) žiadal, aby dovolací súd napadnuté
Uznesenia NS SR zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne
aby napadnuté Uznesenia NS SR zmenil tak, že Rozsudok KS a Uznesenie o trovách zruší
a konanie zastaví.
V priebehu dovolacieho konania vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako odvolací súd:
a) dopĺňacie uznesenie sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 10. 03. 2010, ktorým doplnil
uznesenie zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. 3 Obo/76/2009-1495 o výrok „Rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009 zrušuje a konanie
zastavuje.“
b) dopĺňacie uznesenie sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 10. 03. 2010, ktorým doplnil
uznesenie zo dňa 16. 12. 2009; sp. zn. 3 Obo/78/2009-1493 o výrok „Uznesenie Krajského
súdu v Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1445 zo dňa 18. mája 2009 zrušuje a konanie
zastavuje.“. (ďalej spolu len „Dopĺňacie uznesenia“)
Dopĺňacie uznesenia, ktorými bol zrušený Rozsudok KS a Uznesenie o trovách
a konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 45 Cb/56/1999 bolo zastavené,
nadobudli právoplatnosť dňa 31. 03. 2010
Proti Dopĺňacím uzneseniam podal žalobca dovolanie zo dňa 19. 04. 2010, ktorým
sa domáhal ich zrušenia. Dovolanie odôvodnil tým, že Dopĺňacie uznesenia považuje
za nezákonné a vecne nesprávne. Podľa názoru žalobcu Rozsudok KS napadnutý odvolaním
sťažovateľa a žalovaného 2) sa stal v dôsledku zastavenia odvolacieho konania
právoplatným dňa 06. 06. 2009, pričom k právoplatnému súdnemu rozhodnutiu podľa
názoru žalobcu už nemožno vydať dopĺňacie uznesenie.
Sťažovateľ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie odmietnuť
ako podané neoprávnenou osobou, alternatívne zamietnuť. Uvedený návrh sťažovateľ
odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 07. 07. 2009 vymazaný z obchodného registra, čím
zanikol bez právneho nástupcu. Zánikom bez právneho nástupcu žalobca podľa názoru
sťažovateľa stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, teda aj spôsobilosť na podanie
akéhokoľvek mimoriadneho opravného prostriedku.»
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Uznesením Okresného súdu zo dňa 13. 04. 2010,
č. k. 34 Exre/955/2010, bola nariadená dodatočná likvidácia žalobcu a za dodatočného
likvidátora žalobcu bol ustanovený jediný spoločník žalobcu V. S... Uvedené uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 04. 2010, t. j. v priebehu dovolacieho konania po vydaní
Dopĺňacích uznesení.
Na základe podnetu sťažovateľa vydal Okresný súd Bratislava I dňa 29. 04. 2010
uznesenie, ktorým začal konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie spoločnosti C., spol. s r.
o. a odvolanie likvidátora V. S. Sťažovateľ tvrdil, že neboli splnené podmienky na
nariadenie dodatočnej likvidácie, nakoľko v čase jej nariadenia neexistoval žiaden majetok
žalobcu, ktorý bolo možné likvidovať. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že V. S. bol
vymenovaný za likvidátora v rozpore so zákonom, nakoľko § 75a Obchodného zákonníka
výslovne vylučuje použitie § 71 ods. 1 Obchodného zákonníka pri vymenovaní dodatočného
likvidátora. Podľa sťažovateľa bolo možné za likvidátora žalobcu vymenovať iba osobu,
ktorá je zapísaná do zoznamu správcov vedeného podľa osobitného zákona.
Uznesením zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. 33 Exre/1019/2010 Okresný súd Bratislava I
zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S.
Proti tomuto uzneseniu sa odvolal žalobca aj V. S.
Uznesením zo dňa 29. 06. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 07. 2010
Krajský súd v Bratislave odmietol odvolanie V. S. aj odvolanie žalobcu. Dňa 16. 07. 2010
teda nadobudlo právoplatnosť aj uznesenie zo dňa 24. 05. 2010, ktorým Okresný súd
Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S.“.
K napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«Dovolací súd uznesením zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn. 1 ObdoV/21/2010
a 1 ObdoV/22/2010, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 19. 07. 2011 zrušil Uznesenia
NS SR aj Dopĺňacie uznesenia a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
V napadnutom rozhodnutí dovolací súd uviedol: „Dovolací súd vzhliadol existenciu
namietanej vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, avšak nie z dôvodu uvádzaného
dovolateľmi, ale z dôvodu zmätočnosti vydania oboch uznesení odvolacieho súdu
o zastavení odvolacieho konania v znení ich dopĺňajúcich uznesení. Vychádzal pritom
z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri. Z jeho výpisu z Obchodného
registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti
existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom: C., spol. s. r. o. v dodatočnej
likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolaná (súd chcel zrejme použiť výraz
„povolená“ − pozn. sťažovateľa) dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje
právnou subjektivitou. Rozhodujúci je stav v čase dovolacieho konania, kedy žalobca
existuje.»
Sťažovateľ namieta, že „... postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
bol neústavný, pretože Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne posúdil otázku
existencie právnej subjektivity žalobcu tým, že opomenul aplikáciu rozhodujúcich právnych
noriem a týmto postupom zasiahol do sťažovateľovho základného práva na spravodlivý
súdny proces“. Je toho názoru, že boli „porušené procesné ustanovenia priznaním právnej
subjektivity neexistujúcemu právnemu subjektu“.
Je tiež toho názoru, že „... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil existenciu právnej subjektivity žalobcu,
keď v rozpore s hmotnoprávnym ustanovením § 20a Občianskeho zákonníka a § 75a
Obchodného zákonníka považoval žalobcu aj po výmaze z obchodného registra za existujúci
subjekt.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí porušil aj procesné
ustanovenie § 154 ods. 1 OSP, keď nevychádzal zo stavu v čase vyhlásenia napadnutého
rozhodnutia, nakoľko pri rozhodovaní ignoroval existenciu právoplatného uznesenia
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. 33 Exre/1019/2010, ktorým bola
zrušená dodatočná likvidácia žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň ignoroval
súdne rozhodnutie, na základe ktorého bol žalobca ex offo vymazaný z obchodného registra,
čím konal aj v rozpore s § 135 ods. 1 OSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávnou aplikáciou hmotnoprávnych noriem
a opomenutím aplikácie § 154 ods. 1 a § 135 ods. 1 OSP dospel k nesprávnym právnym
záverom o existencii právnej subjektivity žalobcu...
Ignoráciou § 154 ods. 1 a § 135 ods. 1 OSP a nesprávnou aplikáciou
hmotnoprávnych noriem bolo sťažovateľovi odopreté základné právo na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces, keď súdna ochrana nebola poskytovaná v medziach zákonov
a v zákonom predpokladanej kvalite. Súdne konanie, v ktorom dochádza k takémuto
hrubému porušovaniu zákonov zo strany všeobecného súdu, nie je možné považovať
za spravodlivý súdny proces, na ktorý má sťažovateľ právo.
... Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol neústavný, pretože Najvyšší súd
ignoroval existenciu právoplatného súdneho rozhodnutia, čím postupoval v rozpore
s princípom právnej istoty a porušil tým sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivý súdny proces...
Sťažovateľ má zato, že vyššie popísaným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý ignoroval existenciu právoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. 33 Exre/1019/2010, bol porušený princíp právnej istoty a tým
aj porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom súdnom konaní nezabezpečil
v zákonom požadovanej kvalite procesné záruky ochrany základného práva na súdnu
ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej istoty,
princíp nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu a princíp rovnosti zbraní.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn.
1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn.
1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia
na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania
v sume 314,84 € do jedného mesiaca od právoplatnosti príslušného rozhodnutia v prospech
pôvodného právneho zástupcu.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí a uznesením
č. k. IV. ÚS 479/2011-24 z 10. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Súčasne vyhovel
návrhu sťažovateľa a v súlade s § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd,
aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd reagoval na výzvu ústavného súdu tak, že voči všetkým trom členom
IV. senátu ústavného súdu uplatnil 23. januára 2012 námietku predpojatosti, o ktorej I. senát
ústavného súdu rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 101/2012-14 z 29. februára 2012 tak,
že nevylúčil členov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci.
Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril prípisom z 23. apríla 2012, doručeným
ústavnému súdu 17. mája 2012, takto:
«Vyčkajúc rozhodnutia ústavného súdu o vznesenej námietke zaujatosti predsedom
najvyššieho súdu voči sudcom ústavného súdu JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej,
JUDr. Ladislavovi Oroszovi a JUDr. Jánovi Lubymu, zo dňa 11. januára 2012, o ktorej
ústavný súd rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 101/2012-14 zo dňa 29. februára 2012,
doručeným najvyššiemu súdu dňa 12. marca 2012, a následnom oboznámení sa s obsahom
predmetnej sťažnosti, uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2011-24 zo dňa
10. novembra 2011 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ako aj napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, Vám zasielame nasledovné vyjadrenie:
Na najvyššom súde sa viedlo pod sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010
dovolacie konanie v právnej veci žalobcu: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii...,
zastúpeného Ľ. K..., proti žalovanému v I. rade: Fond národného majetku Slovenskej
republiky... žalovanému v II. rade: Centrálny depozitár cenných papierov SR... o určenie
neplatnosti odstúpenia od zmluvy a uloženie povinnosti žalovanému v II. rade, vedenej
na Krajskom súde v Bratislave, ako súde prvostupňovom, pod sp. zn. 45 Cb/56/1999.
Predmetom dovolacieho konania bolo rozhodovanie o dovolaní žalovaného
v I. rade a žalovaného v II. rade proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 3 Obo/76/2009-1495 zo dňa 16. decembra 2009 a uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/78/2009-1493 zo dňa 16. decembra 2009, a o dovolaní
žalobcu proti dopĺňaciemu uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 3 Obo/76/2009 zo dňa 10. marca 2010 a dopĺňaciemu uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/78/2009 zo dňa 10. marca 2010.
Najvyšší súd, ako súd odvolací, vydal dňa 16. decembra 2009 uznesenie
č. k. 3 Obo/76/2009-1495, právoplatné dňa 27. januára 2010, ktorým zastavil konanie
o odvolaní žalovaných v I. a II. rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd
prvého stupňa, určil neplatnosť odstúpenia žalovaného v I. rade od zmluvy o odplatnom
prevode akcií kúpou č. 1520/1996, uzavretej medzi žalovaným v I. rade a žalobcom dňa
22. mája 1996 v Bratislave, vrátane dodatkov k tejto zmluve, ku ktorému došlo
jednostranným prejavom žalovaného v I. rade dňa 2. júla 1999, a ktoré bolo obsahom
notárskej zápisnice vyhotovenej v B. M. K., notárom so sídlom..., pod NZ 227/99; ďalej
rozhodol o povinnosti žalovaného v II. rade vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií ISIN...,
pôvodne evidovaných v Stredisku Cenných papierov SR na účte..., na žalobcu;
a v poslednom výroku vyslovil, že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania, o ktorých rozhodne prvostupňový súd osobitným uznesením. Odvolací súd
rozhodol o zastavení odvolacieho konania s odkazom na ustanovenia § 19, § 103 a § 107
ods. 4, § 211 ods. 2 OSP a § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože mal z výpisu
z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka číslo...,
za preukázané, že žalobca v priebehu odvolacieho konania zanikol bez právneho nástupcu,
t. j. bol vymazaný z obchodného registra dňa 7. júla 2009. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) OSP tak, že žiadnemu z účastníkov
ich náhradu nepriznal.
Najvyšší súd, ako súd odvolací, ďalej vydal dňa 16. decembra 2009 uznesenie
č. k. 3 Obo/78/2009-1493. právoplatné dňa 27. januára 2010, ktorým zastavil konanie
o odvolaní žalovaných v I. a II. rade proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
č. k. 45 Cb/56/1999-1445 zo dňa 18. mája 2009, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd
prvostupňový, uložil podľa § 142 ods. 1 OSP žalovaným v I. a II. rade spoločne
a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.966,85 eur s tým,
že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v tomto rozsahu povinnosť na platenie
druhého žalovaného (osobitné uznesenie v zmysle posledného výroku uznesenia
č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009). Dôvod zastavenia odvolacieho konania,
ako i rozhodnutie o trovách odvolacieho konania, boli identické s dôvodmi zastavenia
odvolacieho konania i rozhodnutím o trovách odvolacieho konania v predošlom rozhodnutí
pod č. k. 3 Obo/76/2009-1495 zo dňa 16. decembra 2009.
Proti obom týmto uzneseniam o zastavení odvolacieho konania (č. 1. 1493 a 1495)
podali v zákonnej lehote dovolanie žalovaní v I. a II. rade.
Počas dovolacieho konania vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd
odvolací, dňa 10. marca 2010 dopĺňacie uznesenia sp. zn. 3 Obo/76/2009 a sp. zn.
3 Obo/78/2009, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 31. marca 2010. Dopĺňacím uznesením
sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 10. marca 2010 bolo doplnené uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/76/2009-1495 zo dňa 16. decembra 2009,
právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“. Dopĺňacím
uznesením sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 10. marca 2010 bolo doplnené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/78/2009-1493 zo dňa 16. decembra
2009, právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. k. 45 Cb/56/1999-1445 zo dňa 18. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“. Potrebu
vydania obidvoch dopĺňacích uznesení odvolací súd odôvodnil s poukazom na ustanovenia
§ 166, § 167 ods. 2, § 221 ods. 1 písm. b) a ods. 2 OSP a konštatovaním, že uzneseniami
vydanými pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 16. decembra 2009 a sp. zn. 3 Obo/78/2009
zo dňa 16. decembra 2009 síce odvolací súd zastavil odvolacie konanie v predmetnej veci
po zistení, že v priebehu odvolacieho konania žalobca zanikol bez právneho nástupcu,
ale uvedená skutočnosť nebola vyjadrená vo výrokoch rozhodnutí odvolacieho súdu
vo vzťahu k rozhodnutiam súdu prvého stupňa.
Proti dopĺňacím uzneseniam podal v zákonnej lehote dovolanie žalobca.
Najvyšší súd, ako súd dovolací, sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn.
1 ObdoV/21/2010, 1 ObdoV/22/2010, zo dňa 31. mája 2011, dovolaniami účastníkov
konania napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/76/2009-
1495 zo dňa 16. decembra 2009 v znení dopĺňacieho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 10. marca 2010, a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/78/2009-1493 zo dňa 16. decembra 2009 v znení
dopĺňacieho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa
10. marca 2010, zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie dôvodiac ich
zmätočnosťou.
Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný súdny spis
prvostupňového súdu nemá k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia,
ktoré sťažovateľ namietol...
Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho tvrdení, že v čase rozhodovania
najvyššieho súdu, ako súdu dovolacieho, neexistoval zápis o dodatočnej likvidácii žalobcu
i napriek tomu, že najvyšší súd mylne uvádza, ako kedy existoval.
V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľa je žiaduce dať do pozornosti ústavného
súdu znenie predposledného odseku odôvodnenia (s. 11) sťažnosťou napadnutého uznesenia
dovolacieho súdu, z ktorého je zjavné, že dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 154 ods. 1
OSP v nadväznosti na § 167 ods. 2 OSP, rozhodoval v súlade s aktuálnym zápisom žalobcu
v obchodnom registri v čase vyhlásenia svojho uznesenia, keď na margo existencie vady
konania podľa § 237 písm. f) OSP, v dôsledku ktorej rozhodol o zrušení uznesení
odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania, ako aj na ne nadväzujúcich dopĺňacích
uznesení odvolacieho súdu, z dôvodu ich zmätočnosti, a vrátení veci odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie, objasnil, že: „Vychádzal pritom z aktuálneho stavu zápisu žalobcu
v obchodnom registri. Z jeho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I,
oddiel: Sro, vložka číslo... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym
subjektom pod obchodným menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa
15. 4. 2010 bola povolená dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje právnou
subjektivitou. Rozhodujúci je stav v čase dovolacieho konania, kedy žalobca existuje.
Za tohto stavu je preto nemožné, aby sa so žalobcom, ako účastníkom konania, nekonalo
ďalej, a aby bol v dôsledku zmätočných rozhodnutí odvolacieho súdu o zastavení
odvolacieho konania pre jeho neexistenciu (výmaz z obchodného registra) v spojitosti
s následnými dopĺňacími uzneseniami odvolacieho súdu o zrušení aj rozhodnutia
prvostupňového súdu a zastavení celého konania, vylúčený z práv, ktoré mu,
ako plnohodnotnému účastníkovi súdneho konania, zo zákona prislúchajú, a bola mu tým
v konečnom dôsledku odňatá možnosť konať pred súdom. Bez zrušenia dovolaním
napadnutých uznesení odvolacieho súdu by došlo k procesne neriešiteľnej situácii, keďže
žalobca je v súčasnosti existujúcim subjektom práva.“. Z tohto je zrejmá nesprávnosť
tvrdenia sťažovateľa, že v čase rozhodovania dovolacieho súdu neexistoval zápis
o dodatočnej likvidácii žalobcu.
Neobstoja preto ani tvrdenia sťažovateľa o neústavnosti postupu dovolacieho súdu
z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky existencie právnej subjektivity žalobcu tým,
že opomenul aplikáciu rozhodujúcich právnych noriem, a týmto postupom zasiahol
do sťažovateľovho základného práva na spravodlivý súdny proces. Nedošlo ani k porušeniu
procesných ustanovení priznaním právnej subjektivity neexistujúcemu právnemu subjektu,
pretože právny subjekt s obchodným menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, v čase
rozhodovania dovolacieho súdu existoval, a teda disponoval právnou subjektivitou. Ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia dovolacieho súdu (31. mája 2011) nedošlo k výmazu žalobcu
z obchodného registra. K žalobcovmu výmazu z Obchodného registra Okresného súdu
Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo..., došlo až dňa 2. marca 2012, ako o tom svedčí výpis
Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro. vložka číslo..., aktuálny ku
dňu 23. apríla 2012, t. j. ku dňu spísania tohto vyjadrenia k predmetnej ústavnej sťažnosti
(aktuálny výpis žalobcu z obchodného registra Vám pripájame ako prílohu č. 1 k tomuto
vyjadreniu k ústavnej sťažnosti). V tomto smere nezodpovedá pravde ani tvrdenie
sťažovateľa, že: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd v napadnutom
rozhodnutí nesprávne právne posúdil existenciu právnej subjektivity žalobcu, keď v rozpore
s hmotnoprávnym ustanovením § 20a Občianskeho zákonníka a § 75a Obchodného
zákonníka považoval žalobcu aj po výmaze z obchodného registra za existujúci subjekt.“...
K sťažovateľovým výhradám... najvyšší súd ozrejmuje, že v čase konania
a rozhodovania dovolacieho súdu bolo síce súčasťou spisového materiálu uznesenie
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Exre/1019/2010 zo dňa 24. 05. 2010 o zrušení
dodatočnej likvidácie majetku žalobcu, ale bez vyznačenej doložky právoplatnosti
a vykonateľnosti. Túto skutočnosť konštatoval dovolací súdu aj v odôvodnení svojho
uznesenia, kde na strane 6 v odseku prvom uviedol, že žalovaný v I. rade (sťažovateľ):
„... upozornil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Exre/1019/2010 zo dňa
24. 5. 2010 došlo k zrušeniu dodatočnej likvidácie majetku žalobcu a k odvolaniu V. S.
z funkcie likvidátora. Tvrdil, že uznesenie o zrušení dodatočnej likvidácie majetku žalobcu
je právoplatné. Obe opísané uznesenia zároveň doložil, avšak bez vyznačenia doložky
právoplatnosti a vykonateľnosti na uznesení o zrušení dodatočnej likvidácie majetku
žalobcu.“. Naviac, stav zápisu žalobcu v obchodnom registri nevykazoval v čase vyhlásenia
rozhodnutia dovolacieho súdu záznam o zrušení dodatočnej likvidácie jeho majetku.
Dovolací súd mal tým za preukázané, že k právoplatnosti predmetného uznesenia o zrušení
dodatočnej likvidácie majetku žalobcu zatiaľ nedošlo, a preto naň neprihliadal.
... bol pre konajúci súd (dovolací súd) rozhodujúci stav zápisu žalobcu v obchodnom
registri v súlade s citovaným ustanovením § 154 ods. 1 OSP v nadväznosti na ustanovenie
§ 167 ods. 2 OSP, kde bol v čase vyhlásenia uznesenia dovolacieho súdu zapísaný žalobca
ako existujúci právny subjekt s obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii.
Obchodná spoločnosť existuje aj v tom prípade, ak už nemá materiálny ani personálny
substrát, ale je stále zapísaná v obchodnom registri. Existuje až dovtedy, pokiaľ nebola
z obchodného registra vymazaná, k čomu v súdenej veci došlo u žalobcu dňa 2. marca
2012. Žalobca teda stratil právnu subjektivitu až výmazom z obchodného registra dňa 2.
marca 2012, čiže po vyše deviatich mesiacoch od vydania sťažnosťou napadnutého
uznesenia dovolacieho súdu...
Navyše je potrebné dodať, že z hľadiska formálnej publicity obchodného registra,
t. j. verejnosti obchodného registra, má výpis z obchodného registra charakter verejnej
listiny v zmysle § 134 OSP, čo znamená, že potvrdzuje pravdivosť toho, čo je v ňom uvedené
až do tých čias, kým sa nedokáže opak. Ochrana dobrej viery sa ako jedna zo základných
zásad súkromného práva prejavuje aj pri ochrane konaní v dôvere v zápis v obchodnom
registri. Táto zásada sa spája s tzv. materiálnou publicitou obchodného registra.
V pozitívnej forme sa materiálna publicita prejavuje tým, že zápis v obchodnom registri
je účinný voči každému odo dňa, ku ktorému sa zápis vykonal. Od tohto dňa sa považujú
zapísané skutočnosti za všeobecne známe a nie je možné sa odvolávať na ich neznalosť.
V negatívnej forme sa materiálna publicita prejavuje tým, že ak v obchodnom registri
nebola určitá skutočnosť (jej zmena, zánik), ktorá je predmetom zápisu, zaznamenaná,
nemôže subjekt, ktorého sa zápis týka, namietať voči subjektu, ktorý konal v dôvere
v pravdivosť v takýto zápis, že zápis v obchodnom registri nezodpovedá skutočnosti...»
Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenému
ústavnému súdu 30. júla 2012 poukázal na to, že «... napriek odkladu vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu všeobecné súdy ďalej konali a rozhodovali.
Najvyšší súd SR ako odvolací súd uznesením zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Obo 64/2011
a 4 Obo 65/2011 konanie zastavil a zrušil prvostupňový rozsudok a uznesenie o trovách
konania. Krajský súd v Bratislave ako súd prvostupňový uznesením zo dňa 14. 05. 2012,
sp. zn. 45 Cb/56/1999-1651 konanie zastavil...“.
K zrušeniu dodatočnej likvidácie spoločnosti C. «... Uznesením Okresného súdu
zo dňa 13. 04. 2010, č. k. 34 Exre/955/2010, bola nariadená dodatočná likvidácia žalobcu
a za dodatočného likvidátora bol ustanovený jediný spoločník žalobcu V. S. Uznesením
zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. 33 Exre/1019/2010 Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú
likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal
žalobca aj V. S.
... Uznesením zo dňa 29. 06. 2010, sp. zn. 1 Cob 203/2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16. 07. 2010 Krajský súd v Bratislave odmietol odvolanie V. S.
aj odvolanie žalobcu. Dňa 16. 07. 2010 teda nadobudlo právoplatnosť aj uznesenie zo dňa
24. 05. 2010. ktorým Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu
a z funkcie likvidátora odvolal V. S.
... Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 06. 2010, sp. zn.
1 Cob 203/2010 bolo zrušené v dovolacom konaní uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 14. 07. 2011 z dôvodu jeho zmätočnosti. Uznesenie zo dňa 24. 05. 2010,
ktorým Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora
odvolal V. S. teda na základe rozhodnutia dovolacieho súdu stratilo právnu kvalitu
právoplatnosti a vykonateľnosti, avšak iba dočasne. Krajský súd v Bratislave uznesením
zo dňa 31. 01. 2012, sp. zn. 1 Cob/47/2012 právoplatne potvrdil uznesenie Okresného súdu
Bratislava I, ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu a z funkcie likvidátora bol
odvolaný V. S. Platný právny stav k dnešnému dňu je teda taký, že dodatočná likvidácia
žalobcu je právoplatne zrušená a V. S. nie je likvidátorom žalobcu.
... Na základe všetkých uvedených skutočností bol dňa 02. 03. 2012 V. S. vymazaný
z obchodného registra ako likvidátor žalobcu a taktiež bol vymazaný dodatok „v dodatočnej
likvidácii“, ktorý bol zapísaný vo výpise z obchodného registra žalobcu pri položke
„Obchodné meno“.»
K právoplatnosti uznesenia o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu sťažovateľ
vo svojom stanovisku okrem iného uviedol, že „... v čase vyhlásenia napadnutého
rozhodnutia existovalo uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn.
33 Exre/1019/2010, ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu. Predmetné
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 07. 2010. Najvyšší súd SR vyhlásil napadnuté
uznesenie dňa 31. 05. 2011, t. j. viac ako 10 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu. Súdne konanie o zrušenie dodatočnej
likvidácie sa vrátilo do štádia odvolacieho konania, t. j. zrušenie dodatočnej likvidácie
žalobcu dočasne stratilo právnu kvalitu právoplatnosti až na základe uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 14. 07. 2011.
... v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia bol právny stav taký, že dodatočná
likvidácia žalobcu bola právoplatne zrušená. Výpis z obchodného registra zo dňa
31. 05. 2011, v ktorom bolo uvedené, že na majetok žalobcu bola povolená dodatočná
likvidácia nezodpovedal skutočnému právnemu stavu. Nesprávne zapísané údaje vo výpise
z obchodného registra neobstoja ako právny základ napadnutého rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR. Najvyšší súd SR mal objektívne možnosti spoľahlivo si overiť, či uznesenie
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. 33 Exre/1019/2010. ktorým bola
zrušená dodatočná likvidácia žalobcu nadobudlo právoplatnosť... napríklad telefonicky
alebo písomným dopytom na Okresný súd Bratislava I.
... Doložka právoplatnosti a vykonateľnosti iba deklaruje skutočnosť, že súdne
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, avšak nemá konštitutívne účinky
právoplatnosti.
... Súdne rozhodnutie je právoplatné vždy, ak voči nemu nemožno podať odvolanie.
Právoplatnosť súdneho rozhodnutia nastáva priamo zo zákona (§ 159 ods. 1 OSP),
nie vyznačením doložky právoplatnosti, ale nemožnosťou napadnúť súdne rozhodnutie
odvolaním... nevyznačenie doložky právoplatnosti na súdnom rozhodnutí nie je dostatočným
dôvodom na ustálenie, že toto súdne rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. V prípade
ak má súd pochybnosti o tom, či konkrétne súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,
mal by túto skutočnosť spoľahlivo preveriť, najmä vykonaním dopytu na príslušný súd,
ktorý rozhodnutie vydal.
... V danom prípade, ak mal Najvyšší súd SR pri vyhlasovaní napadnutého
rozhodnutia pochybnosti o právoplatnosti uznesenia o zrušení dodatočnej likvidácie
žalobcu, mal túto náležité preveriť najmä dopytom na Okresnom súde
Bratislava I a Krajskom súde v Bratislave. Najvyšší súd SR sa však uspokojil so záverom,
že predmetné uznesenie nie je právoplatné, nakoľko na ňom nie je vyznačená doložka
právoplatnosti a vykonateľnosti a ďalej vychádzal iba z výpisu z obchodného registra, ktorý
v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nezodpovedal skutočnému právnemu stavu.
... rozhodnutie o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu, ako aj otázka právoplatnosti
takéhoto rozhodnutia je skutočnosť, ktorá je súdom známa z ich činnosti. V zmysle
citovaného § 121 OSP sa skutočnosti známe súdu z jeho činnosti nepreukazujú a účastníci
konania nie sú povinní ani navrhovať dôkazy za účelom preukázania takýchto skutočností.
Najvyšší súd SR pri vyhlásení napadnutého rozhodnutia uvedenú zásadu nerešpektoval.
Účastníci súdneho konania pritom v súlade s princípom právnej istoty mohli odôvodnene
očakávať, že Najvyšší súd SR na právoplatné rozhodnutie o zrušení dodatočnej likvidácie
žalobcu prihliadne a rozhodne v súlade s ním.“.
K záväznosti výpisu z obchodného registra pre dovolací súd sťažovateľ vo svojom
stanovisku okrem iného uviedol:
„... Najvyšší súd analogicky aplikuje zásady upravené v § 27 Obchodného zákonníka,
pričom sa stavia do pozície tretieho subjektu, ktorý konal v dôvere v správnosť údajov
zapísaných do obchodného registra. Sťažovateľa pritom stavia analogicky do pozície
zapísaného subjektu, ktorý sa voči tretej osobe nemôže domáhať nesprávnosti zapísaných
údajov, pokiaľ nepreukáže, že tretia osoba o nesprávnosti zapísaných údajov vedela.
... Zásada materiálnej publicity obchodného registra je právny inštitút, ktorý chráni
najmä podnikateľov pri podnikateľskej činnosti. Jej zmyslom a účelom je ochrániť
podnikateľa, ktorý koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti v dobrej viere v správnosť
údajov zapísaných v obchodnom registri.
... Najvyšší súd SR nie je podnikateľským subjektom, teda nie je subjektom na ktorého
ochranu bola do slovenského právneho integrovaná zásada materiálnej publicity
obchodného registra. Máme za to, že aplikácia negatívnej formy zásady materiálnej
publicity aplikovaná Najvyšším súdom SR v napadnutom rozhodnutí je neprimeraná
a vymyká sa zmyslu a účelu tejto zásady.
... skutočnosti zapísané v obchodnom registri sú predmetom činností súdov. Súdy
pritom musia svoju činnosť poznať, čo prezumuje... § 121 OSP.
... Skutočnosť, ktorá je predmetom činnosti súdov bolo aj Uznesenie Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. 33 Exre/1019/2010. Je úradnou povinnosťou súdov,
aby na základe právoplatného rozhodnutia o zrušení dodatočnej likvidácie obchodnej
spoločnosti zabezpečili príslušný zápis v obchodnom registri a zamedzili tak vzniku právnej
neistoty v dôsledku nesprávnosti zapísaných údajov. Nie je v právnom štáte prípustné,
aby účastníci konania boli ukracovaní na svojich základných právach iba z dôvodu,
že príslušný súd zápis v obchodnom registri nezabezpečili a iný súd sa dovolával dobrej
viery v nesprávne zapísané údaje v obchodnom registri.
... Najvyšší súd SR nemohol mať pri vyhlásení napadnutého rozhodnutia dôveru
v správnosť údajov zapísaných v obchodnom registri. Najvyšší súd SR mal v čase
vyhlásenia napadnutého rozhodnutia k dispozícii dôkaz, ktorý svedčil o nesúlade údajov
zapísaných v obchodnom registri so skutočným právnym stavom. Týmto dôkazom bolo
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. 33 Exre/1019/2010,
ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu... Najvyšší súd SR však iba v dôsledku
nevyznačenej doložky právoplatnosti, ktorá ako taká nemá žiadne konštitutívne účinky,
ustálil, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn.
33 Exre/1019/2010 nie je právoplatné...
... analogická aplikácia zásady materiálnej publicity obchodného registra zo strany
Najvyššieho súdu SR je neprimeraná. Najvyšší súd SR nie je subjektom, ktorý sa môže
odvolávať na dôveru v správnosť zapísaných údajov v obchodnom registri...“
K výmazu žalobcu z obchodného registra sťažovateľ okrem iného uviedol:
«... Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 7. 2004, sp. zn.
28 K/226/2002 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu.
Na základe uvedeného uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 09. 2004
bol žalobca dňa 07. 07. 2009 z úradnej povinnosti vymazaný z obchodného registra.
Do obchodného registra bola zároveň zapísaná skutočnosť „Spoločnosť zrušená
od: 25. 09. 2004“. Zápis o zrušení žalobcu a o jeho výmaze z obchodného registra
bol uvedený vo výpise z obchodného registra žalobcu aj v čase vyhlásenia napadnutého
rozhodnutia.
... Je zrejmé, že k výmazu žalobcu došlo už dňa 07. 07. 2009, t. j. takmer dva roky
pred vyhlásením napadnutého rozhodnutia. V čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia
zápis o výmaze žalobcu z obchodného registra nespochybniteľné existoval.
... Z uvedených skutočností... vyplýva záver, že žalobca bol v čase vyhlásenia
napadnutého rozhodnutia vymazaný z obchodného registra a teda nedisponoval právnou
subjektivitou...
... zo žiadneho ustanovenia slovenského právneho poriadku nemožno vyvodiť právny
záver, že nariadenie dodatočnej likvidácie obnovuje právnu subjektivitu právnickej osoby
vymazanej z obchodného registra. Práve naopak, dostupná odborná literatúra jednoznačne
pertraktuje právny názor, podľa ktorého subjekt u ktorého bola povolená dodatočná
likvidácia právne neexistuje. V zmysle uvedeného sa z hľadiska skúmania otázky právnej
existencie žalobcu javí byť irelevantné, či v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia
prebiehala jeho dodatočná likvidácia. Dodatočná likvidácia nemôže byť základom
pre odvodenie právnej subjektivity osoby vymazanej z obchodného registra. V danom
prípade však žalobca v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nielenže... bol vymazaný
z obchodného registra, čím definitívne stratil právnu subjektivitu ale ani... neprebiehala
jeho dodatočná likvidácia, nakoľko táto bola právoplatne zrušená.»
Sťažovateľ oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
Najvyšší súd sa okrem vyjadrenia k sťažnosti prípisom z 23. apríla 2012, doručeným
ústavnému súdu 17. mája 2012, vyjadril k otázke ústneho pojednávania takto:
„Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa
§ 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme,
že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“
Vzhľadom na to, že tak sťažovateľ, ako aj najvyšší súd súhlasili s upustením
od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho
upustil, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Zo zistení ústavného súdu, ako aj z vyjadrenia sťažovateľa k stanovisku najvyššieho
súdu vyplýva, že napriek tomu, že ústavný súd pri prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
uznesením č. k. IV. ÚS 479/2011-24 z 10. novembra 2011 rozhodol o odložení
vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010
z 31. mája 2011 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ktoré bolo najvyššiemu súdu
doručené 14. decembra 2011, všeobecné súdy konali o návrhu žalobcu o určení neplatnosti
odstúpenia od zmluvy a o uložení povinnosti žalovanému 2 ďalej.
Najvyšší súd ako odvolací súd (vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011)
rozhodol o odvolaní sťažovateľa a žalovaného v 2. rade uznesením sp. zn. 4 Obo 64/2011,
4 Obo 65/2011 z 29. marca 2012 tak, že odvolacie konanie zastavil a rozsudok Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 45 Cb 56/1999-1406 z 13. mája 2009,
ako aj uznesenie krajského súdu č. k. 45 Cb 56/1999-1445 z 18. mája 2009 zrušil. Svoje
rozhodnutie odôvodnil takto:
„Dovolací súd uznesením, sp. zn. 1 ObdoV 21/2010, 1 ObdoV 22/2010 zo dňa
31. mája 2011 zrušil napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu s poukazom na ich
zmätočnosť. Vychádzal z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri. Z jeho
výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro. vložka číslo: X./B
bolo evidentné, že žalobca je existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom
C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolená jeho
dodatočná likvidácia. Žalobca preto disponuje právnou subjektivitou, pričom v dôsledku
zmätočných rozhodnutí odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania pre jeho
neexistenciu a spojitosti s následnými dopĺňacími uzneseniami o zrušení aj rozhodnutí
prvostupňového súdu bol vylúčený z práv, ktoré mu ako plnohodnotnému účastníkovi
konania prislúchajú. Postupom odvolacieho súdu mu preto bola odňatá možnosť konať pred
súdom.
Najvyšší súd SR ako odvolací súd v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p. konal ďalej o veci,
pričom skúmal splnenie procesných podmienok konania (§ 103 O. s. p.).
Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť
mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18ods. 1 Obč. zák.).
Obchodná spoločnosť ako právnická osoba zaniká ku dňu výmazu z obchodného
registra (§ 68 ods. 1 Obch. zák.).
Ako vyplýva z citovaných ustanovení, ku dňu výmazu z obchodného registra zaniká
možnosť obchodnej spoločnosti vstupovať do právnych vzťahov a tým aj jej spôsobilosť mať
procesné práva a povinnosti.
Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka
číslo... je zrejmé, že dňom 02. 03. 2012 bola obchodná spoločnosť C., spol. s r. o., B., IČO...
X., vymazaná z obchodného registra. Vo výpise sa konštatuje, že uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 24. mája 2010, č. k. 33 Exre/1019/2010-5, ktoré nadobudlo
právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 01. 2012,
č. k. 1 Cob/306/2011-31, dňa 24. februára 2012 súd zrušil dodatočnú likvidáciu obchodnej
spoločnosti C., spol. s r. o., so sídlom K. B., IČO: X. a odvolal z funkcie likvidátora V. S.,
bytom M. S. − R.
Podľa § 107 ods. 4 O. s. p., ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd
pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom a ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.
Žalobca zanikol bez právneho nástupcu. Ak niet právneho nástupcu, nemôže súd
v konaní ďalej pokračovať, pretože v spojitosti s nedostatkom spôsobilosti byť účastníkom
konania ide o neodstrániteľnú vadu konania, vedúcu obligatórne k zastaveniu konania
(§ 104 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd preto konanie o odvolaní proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009, ako aj uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 45 Cb/56/1999-1445 zo dňa 18. mája 2009 zastavil
a súčasne napadnuté rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. b) O. s. p. zrušil. Vychádzal
zo skutočnosti, že konanie v tej istej veci na súde prvého aj druhého stupňa tvorí jeden
celok, z čoho vyplýva, že konanie končí až právoplatnosťou rozhodnutia. Nie je preto
možné, aby určitý subjekt mal spôsobilosť byť účastníkom konania len pre jeho určitý úsek
a na zánik jeho spôsobilosti by sa v ďalšom štádiu konania už neprihliadalo, čím by došlo
k priznaniu práv a uloženiu povinností subjektu, ktorý podľa hmotného práva už nositeľom
práv a povinností byť nemôže.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1
písm. c) O. s. p.“
Uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 4 Obo 64/2011,
4 Obo 65/2011 z 29. marca 2012 nadobudlo právoplatnosť 2. mája 2012 (vyjadrenie
k sťažnosti doručil najvyšší súd ústavnému súdu 17. mája 2012, avšak túto skutočnosť
v ňom neuviedol). Po nadobudnutí právoplatnosti označeného uznesenia najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu podal proti nemu v mene žalobcu dovolanie Ľ. K. Najvyšší súd
ako dovolací súd dovolanie Ľ. K. uznesením sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012
odmietol; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. januára 2013.
Po zrušení rozhodnutí krajského súdu uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho
súdu sp. zn. 4 Obo 64/2011, 4 Obo 65/2011 z 29. marca 2012 rozhodol krajský súd o určení
neplatnosti odstúpenia od zmluvy uznesením č. k. 45 Cb 56/1999-1651 zo 14. mája 2012
tak, že konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal v mene žalobcu Ľ. K. Najvyšší
súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 4 Obo 58/2012 z 26. marca 2013 rozhodol tak,
že jeho odvolanie odmietol; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2013.
Ústavný súd ďalej zistil, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Cob 203/2010-11
z 29. júna 2010 podal dovolanie žalovaný, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol
uznesením sp. zn. 3 Obdo 38/2010 zo 14. júla 2011 (t. j. až po vydaní napadnutého
uznesenia, pozn.) tak, že dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s týmto odôvodnením:
„Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom zákon dovolanie pripúšťa len
vo výslovne uvedených prípadoch upravených v § 237 až § 239 O. s. p.
Z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné dovolaním napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu, a to bez ohľadu na povahu predmetu konania.
Pre prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo
pred odvolacím súdom alebo pred súdom prvého stupňa. Ak však odvolací súd odstránil
vadu konania, ku ktorej došlo pred súdom prvého stupňa, nie je možné k nej prihliadnuť.
Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nie je tiež daná iba tvrdením
dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 skutočne došlo.
V predmetnej veci bolo preukázané splnenie podmienok dovolania tak, ako
to predpokladá znenie ust. § 237 O. s. p.
Dovolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu
predchádzalo dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je zmätočné a nepreskúmateľné.
Predmetom skúmania v dovolacom konaní bola vecná správnosť napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu, ktorý odvolanie odmietol pre jeho neprípustnosť.
Z obsahu spisu predloženého dovolaciemu súdu bolo zistené, že uznesením zo dňa
13. apríla 2010, č. k. 34 Exre 955/2010 bolo Okresným súdom Bratislava I. rozhodnuté
o nariadení dodatočnej likvidácie spoločnosti C., s. r. o. a bol ustanovený likvidátor V. S.
V nadväznosti na toto rozhodnutie podal Fond národného majetku Slovenskej
republiky podaním zo dňa 15. apríla 2010 podnet na zastavenie tohto konania (na l. č. 1).
Na základe podnetu súd prvého stupňa uznesením zo dňa 29. apríla 2010,
č. k. 33 Exre 1019/2010 (na l. č. 2 spisu) začal konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie
spoločnosti C., s. r. o. a odvolanie likvidátora. Následne uznesením zo dňa 24. mája 2010,
č. k. 33 Exre 1019/2010 (na l. č. 5 spisu) súd prvého stupňa zrušil dodatočnú likvidáciu
spoločnosti C., s. r. o. a odvolal likvidátora.
Spoločnosť C., s. r. o. a likvidátor podali odvolanie proti uzneseniu súdu prvého
stupňa zo dňa 29. apríla 2010, č. k. 33 Exre 1019/2010, podaním zo dňa 26. mája 2010
(doručené súdu osobne 26. mája 2010, na l. č. 6 spisu). O tomto odvolaní rozhodol odvolací
súd uznesením zo dňa 29. júna 2010, č. k. 1 Cob 203/2010 (na l. č. 11 spisu),
ktoré považoval za odvolanie proti uzneseniu zo dňa 24. mája 2010 (na l. č. 5 spisu),
ako to vyplýva zo záhlavia i odôvodnenia uznesenia.
V spise na l. č. 12 a nasl. je odvolanie spoločnosti C., s. r. o. zastúpenej likvidátorom
proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24. mája 2010, č. k. 33 Exre 1019/2010, podané
osobne dňa 30. júna 2010, o ktorom odvolací súd nerozhodol, pretože bolo doručené
po jeho rozhodnutí zo dňa 26. mája 2010 (na l. č. 6 spisu).
Z uvedeného je teda zrejmé, že odvolací súd v odvolacom konaní rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu zo dňa 24. mája 2010 (na l. č. 5 spisu), proti ktorému, v čase jeho
rozhodovania, odvolanie podané ešte nebolo a zároveň nerozhodol o odvolaní proti
uzneseniu zo dňa 29. apríla 2010, (na l. č. 2) proti ktorému odvolanie zo dňa 26. mája 2010
(na l. č. 6) smerovalo. Odvolanie zo dňa 26. mája 2010 (doručené súdu 26. mája 2010)
ani nemohlo smerovať voči uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24. mája 2010,
č. k. 33 Exre 1019/2010-5, pretože v čase podania tohto odvolania ešte uznesenie nebolo
doručené.
Z uvedených dôvodov považuje dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu
za zmätočné a nepreskúmateľné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1, § 243d O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.“
Pred rozhodnutím vo veci samej ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa,
aby sa vyjadril, či vzhľadom na aktuálny stav namietaného konania v čase rozhodovania
ústavného súdu vo veci samej sťažovateľ v namietanej veci pred všeobecnými súdmi
na tejto sťažnosti, prijatej uznesením č. k. IV. ÚS 479/2011-24 z 10. novembra 2011
na ďalšie konanie, zotrváva. Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu
podaním doručeným 5. augusta 2013 oznámil, že sťažovateľ na podanej sťažnosti naďalej
trvá.
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa
uviesť nasledovné:
Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu
ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách
televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu
osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď
sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len
„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde
predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28
ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti,
ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa,
na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade
s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného
súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi
doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období
od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom
z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného
súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia
spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach
predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom
neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne,
vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich
osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované
hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej
besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia JUDr. Š.
H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu
IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného
súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu
Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána
Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci
konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát
ústavného súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov
ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Znamená to, že ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril
zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie) s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces
sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej
hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97) a v čl. 36 ods. 1 listiny.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať
sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva,
že ústavný súd, aplikujúc judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj svoju
judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé,
a v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
základného práva alebo slobody (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 58/98, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/00, III. ÚS 180/02, II. ÚS 209/06).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru
súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov
ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci
Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288, Garcia Ruiz proti
Španielsku z 21. januára 1999). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí
dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá
nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu
ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť
z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010
z 31. mája 2011, ktorým najvyšší súd ako dovolací súd zrušil uznesenie
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 3 Obo 76/2009-1495 zo 16. decembra 2009
v znení dopĺňacieho uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.
3 Obo 76/2009 z 10. marca 2010 a uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
č. k. 3 Obo 78/2009-1493 zo 16. decembra 2009 v znení dopĺňacieho uznesenia najvyššieho
súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 78/2009 z 10. marca 2010 a vec vrátil najvyššiemu
súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania v napadnutom
uznesení sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 a dospel k tomuto
právnemu záveru:
«... Dovolaním, z dôvodov uvedených v § 237 OSP; je... možné napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu
konania. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v § 237 OSP prihliada dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti
... Dovolatelia poukázali na existenciu podmienky prípustnosti dovolania uvedenú
v ustanoveniach § 237 písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom) a 237 písm. b) OSP (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania).
Dovolatelia (žalovaní v I. a II. rade) videli opodstatnenosť dovolacieho dôvodu
podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. b) OSP (ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) v tom,
že vydaním oboch dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu (č. l. 1493 a 3495)
došlo k vytvoreniu zmätočného právneho stavu, lebo nimi nebolo zrušené rozhodnutie súdu
prvého stupňa vo veci samej a ani rozhodnutie o trovách konania. Žalovaný v I. rade
zastával názor, že keď účastník konania stratí v priebehu odvolacieho konania spôsobilosť
„byť“ účastníkom konania, odvolací súd musí okrem zastavenia celého konania (t. j. nielen
odvolacieho konania, ale aj prvostupňového konania), zrušiť aj všetky rozhodnutia vydané
súdom prvého stupňu. Domnieval sa, že odvolací súd svojím postupom spôsobil, že súdne
konanie bolo právoplatne ukončené rozhodnutiami, určujúcimi práva a povinnosti
žalobcovi, ktorý vystupoval v konaní (t. j. v konaní na súde prvého stupňa a odvolacom
konaní, ktoré tvoria jeden celok) ako účastník, hoci nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania. Uvedený postup odvolacieho súdu vyhodnotil ako postup zakladajúci dovolací
dôvod v zmysle § 237 písm. b) OSP.
Podstatou druhého dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f) OSP je tvrdenie
dovolateľov, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,
že keďže odvolací súd zastavil odvolacie konanie bez toho, aby zastavil celé konanie a zrušil
aj rozhodnutia súdu „prvého“ stupňa, odoprel žalovaným procesné právo na ich
preskúmanie odvolacím súdom, nakoľko v zákonnej lehote podali odvolania proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej a proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o trovách konania.
... Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. í) OSP
sa rozumie postup súdu, ktorým znemožni účastníkovi konania realizáciu procesných práv
priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol
v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, Nie je pritom rozhodujúce, či bola
účastníkovi odňatá možnosť konal pred súdom postupom odvolacieho súdu, alebo či sa tak
stalo v dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere
nápravu. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá
rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca mal spôsobilosť byť účastníkom konania
v priebehu celého prvostupňového konania, t. j. aj v čase vydania rozsudku súdu prvého
stupňa (č. l. 1406) dňa 13. 05. 2009, aj v čase vydania uznesenia súdu prvého stupňa
o trovách konania (č. l. 1445) dňa 18. 05. 2009. K výmazu žalobcu z obchodného registra
došlo dňa 07. 07. 2009, čo je preukázateľné z jeho výpisu z Obchodného registra Okresného
súdu Bratislava I. oddiel: Sro. vložka číslo... Nakoľko k zániku spôsobilosti žalobcu byť
účastníkom konania došlo počas odvolacieho konania, odvolací súd svojimi rozhodnutiami
č. l. 1493 a 1495 zo dňa 16. 12. 2009 odvolacie konania zastavil s odkazom na ustanovenia
§ 107 ods. 4 a § 211 ods. 2 OSP a s odôvodnením, že zastavenie odvolacích konaní bolo
potrebné, pretože žalobca v priebehu odvolacieho konania zanikol bez právneho nástupcu.
Na návrh žalovaného, v I. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,
dopĺňacími uzneseniami sp. zn. 3 Obo/76/2009 a sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 10. marca
2010, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 31. marca 2010, doplnil v zmysle § 166 ods. 1
a 2 OSP svoje uznesenie č. k. 3 Obo/76/2009-1495 zo dňa 16. decembra 2009,
právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“; a svoje uznesenie
č. k. 3 Obo/78/2009-1493 zo dňa 16. decembra 2009, právoplatné dňa 27. januára 2010,
o výrok: „Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1445 zo dňa 18. mája
2009 zrušuje a konáme zastavuje.“. Tieto svoje rozhodnutia odôvodnil odkazom na § 166,
§ 167 ods. 2. § 221 ods. 1 písm. b), ods. 2 OSP, a tým, že uzneseniami vydaným pod sp. zn.
3 Obo/76/2009 zo dňa 16. decembra 2009 a sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 16. decembra
2009 síce odvolací súd zastavil odvolacie konanie v predmetnej veci po zistení,
že v priebehu odvolacieho konania žalobca zanikol bez právneho nástupcu, ale uvedená
skutočnosť nebola vyjadrená vo výrokoch rozhodnutí odvolacieho súdu vo vzťahu
k rozhodnutiam súdu prvého stupňa.
Na margo tvrdení žalovaného v I. rade v jeho vyjadrení k dovolaniu žalobcu o tom.
že žalobca podal dovolanie, hoci mu neboli dopĺňacie uznesenia doručované, nakoľko
v čase ich vydania, ani v čase ich doručovania, neexistoval, pretože bol dňa 07. 07. 2009
vymazaný z obchodného registra, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že v čase podania
dovolania, t. j. dňa 19. 04. 2010 už bol žalobca existujúcim subjektom pod obchodným
menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolaná
dodatočná likvidácia žalobcu. Preto bolo dovolanie podané účastníkom konania, ktorý
v čase jeho podania existoval. Pre túto skutočnosť nebolo možné posúdiť dovolania žalobcu
proti dopĺňacím uzneseniam ako podané neoprávnenou osobou.
Dovolací súd vzhliadol existenciu namietanej vady konania podľa § 237
písm. f) OSP, avšak nie z dôvodu uvádzaného dovolateľmi, ale z dôvodu zmätočnosti
vydania oboch uznesení odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania v znení ich
dopĺňajúcich uznesení. Vychádzal pritom z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom
registri, jeho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel:
Sro. vložka číslo... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym subjektom
pod obchodným menom: C., spol. s. r. o. v dodatočnej likvidácií, nakoľko dňa 15. 04. 2010
bola povolaná dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje právnou subjektivitou.
Rozhodujúci je stav v čase dovolacieho konania, kedy žalobca existuje. Za tohto stavu
je preto nemožné, aby sa so žalobcom, ako účastníkom konania, nekonalo ďalej, a aby bol
v dôsledku zmätočných rozhodnutí odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania pre
jeho neexistenciu (výmaz z obchodného registra) v spojitosti s následnými dopĺňacími
uzneseniami odvolacieho súdu o zrušení aj rozhodnutia prvostupňového súdu a zastavení
celého konania, vylúčený z práv, ktoré mu, ako plnohodnotnému účastníkovi súdneho
konania, zo zákona prislúchajú, a bola mu tým v konečnom dôsledku odňatá možnosť konať
pred súdom. Bez zrušenia dovolaním napadnutých uznesení odvolacieho súdu by došlo
k procesné neriešiteľnej situácii, keďže žalobca je v súčasnosti existujúcim subjektom
práva.
Vzhľadom na uvedené vyvstala potreba zrušenia uznesení odvolacieho súdu
o zastavení odvolacieho konania, ako aj na ne nadväzujúcich dopĺňacích uznesení
odvolacieho súdu, z dôvodu ich zmätočnosti, a dovolací súd vrátil vec odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.»
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je jeho tvrdenie, že v čase
vyhlásenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.
1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 žalobca nedisponoval právnou
subjektivitou.
Aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že spoločnosť (žalobca) bola 7. júla 2009
ex offo vymazaná z Obchodného registra Slovenskej republiky (ďalej len „obchodný
register“), pričom následne uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“)
sp. zn. 34 Exre 955/2010 z 13. apríla 2010 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2010)
bola nariadená dodatočná likvidácia spoločnosti a bol ustanovený jej likvidátor V. S., ktorý
bol oprávnený robiť v jej mene úkony smerujúce k jej likvidácii podľa § 72 a nasl.
Obchodného zákonníka pod obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca v čase odvolacieho konania nemal hmotnoprávnu
procesnú subjektivitu; túto nadobudol až 15. apríla 2010, t. j. v čase, keď žalovaní podali
proti uzneseniam najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 3 Obo 76/2009-1495
zo 16. decembra 2009 a č. k. 3 Obo 78/2009-1493 zo 16. decembra 2009 dovolanie.
Po zápise do obchodného registra z 15. apríla 2010 podal žalobca taktiež dovolanie.
Okresný súd uznesením sp. zn. 33 Exre 1019/2010, Sro. 42507/B z 24. mája 2010
dodatočnú likvidáciu zrušil a z funkcie likvidátora odvolal V. S. Proti tomuto uzneseniu
sa odvolal žalobca aj V. S. Krajský súd uznesením č. k. 1 Cob 203/2010-11 z 29. júna 2010
odmietol odvolanie (ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2010; podľa tvrdenia
sťažovateľa nadobudlo právoplatnosť v tento deň aj uznesenie okresného súdu
z 24. mája 2010 o zrušení dodatočnej likvidácie spoločnosti). V čase rozhodovania
o dovolaniach (31. mája 2011) tak žalovaných, ako aj žalobcu však táto skutočnosť nebola
zapísaná v obchodnom registri. Napriek uvedenému sťažovateľ zastáva názor, že žalobca
stratil dňom 16. júla 2010 hmotnoprávnu procesnú subjektivitu.
Ústavný súd už judikoval (napr. I. ÚS 269/05), že rozhodnutiu všeobecného súdu
vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého
súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a s čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Podľa názoru ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06) obsah práva na súdnu
ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Podľa judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05) základné právo na spravodlivé
súdne konanie všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-
právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. A contrario,
ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v občianskoprávnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.
Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa bolo posúdiť
a vyhodnotiť, či rozsah skutkových zistení a právne závery najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu pri jeho rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. 1 ObdoV/21/2010,
1 ObdoV/22/2010 možno považovať z ústavnoprávneho hľadiska za ústavne
akceptovateľné, s osobitným zreteľom na to, ako najvyšší súd posúdil právnu relevanciu
zápisu žalobcu do obchodného registra z 15. apríla 2010 z hľadiska jeho právneho
postavenia v dovolacom konaní, a teda aj v čase rozhodovania o dovolaní.
V súvislosti so zápisom žalobcu do obchodného registra účinným od 15. apríla 2010
sa ústavný súd prikláňa k záveru, ku ktorému dospel aj najvyšší súd, že táto skutočnosť
mala za následok „obnovenie“ právnej subjektivity žalobcu. Nesúhlasí však s právnym
názorom najvyššieho súdu, že žalobca sa stal „plnoprávnym účastníkom“ celého konania,
pretože podľa zápisu v obchodnom registri bol likvidátor oprávnený robiť v mene
spoločnosti len úkony smerujúce k jej likvidácii podľa § 72 a nasl. Obchodného zákonníka
pod obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, t. j. len právne úkony
týkajúce sa dodatočnej likvidácie spoločnosti. Bez ohľadu na akceptovanie tohto právneho
názoru už samotný rozsah oprávnení žalobcu zaevidovaných v obchodnom registri, ktorému
najvyšší súd priznáva právne relevantné účinky vo vzťahu ku všetkým subjektom práva
(najvyšší súd nevynímajúc), prinajmenšom indikoval nevyhnutnosť zobrať ho do úvahy
a z tohto hľadiska definovať právne postavenie žalobcu ako účastníka v súdnych konaniach
po 15. apríli 2010 vrátane jeho oprávnení. Najvyšší súd ako dovolací súd sa však touto
otázkou v napadnutom uznesení nezaoberal.
Z hľadiska poskytnutia ochrany práv sťažovateľovi v rozsahu garancií podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru považoval ústavný súd
za rozhodujúce posúdiť postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu pri zabezpečovaní
a vyhodnocovaní podkladov relevantných pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného
súdu bolo z hľadiska ústavnej konformity postupu (vzhľadom na potrebu zaujatia
stanoviska k právnej subjektivite žalobcu) nevyhnutné, aby najvyšší súd zistil stav konania
vedeného pod sp. zn. 33 Exre/1019/2010, a v tejto súvislosti predovšetkým skutočnosť, či
uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Exre/1019/2010 z 24. mája 2010, ktoré bolo súčasťou
spisu, na základe ktorého najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval, už nadobudlo
právoplatnosť. Ústavný súd zastáva názor, že išlo o otázku zásadného právneho významu
z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti rozhodnutia o dovolaní. Najvyšší súd sám
v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedol, že sťažovateľ k dovolaniu priložil uznesenie
okresného súdu sp. zn. 33 Exre 1019/2010 z 24. mája 2010, ktorým bola zrušená dodatočná
likvidácia žalobcu, túto skutočnosť však stroho uzavrel konštatovaním, „avšak bez
vyznačenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“. V nadväznosti na uvedené vychádzal
„z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri“ (výpisu z obchodného registra
Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro. vložka číslo...), z ktorého je „evidentné,
že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom: C., spol.
s. r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolaná dodatočná
likvidácia žalobcu“. Najvyšší súd teda nepovažoval za právne významné zistiť, či už
vyžiadaním príslušného spisu alebo získaním aktuálnej informácie z okresného súdu aspoň
telefonicky a jej vyznačením v „dovolacom“ spise (napr. spísaním úradného záznamu), aký
je skutočný stav konania vedeného pod sp. zn. 33 Exre/1019/2010. Najvyššiemu súdu
pritom muselo byť, resp. malo byť zrejmé, že ide kľúčovú informáciu pre jeho rozhodnutie
ako dovolacieho súdu, navyše aj vzhľadom na dátum jeho rozhodovania a dátum prijatia
uznesenia okresným súdom, ktorý musel zjavne indikovať záver, že predmetné rozhodnutie
už (s vysokou pravdepodobnosťou) nadobudlo právoplatnosť.
Úlohou ústavného súdu nie je ani v tejto veci nebolo riešiť vecné problémy
rozhodovania, ale posudzovať a aj v danom prípade posúdiť postup najvyššieho súdu
z hľadiska rešpektovania princípu ústavnosti pri jeho rozhodovaní. Z hľadiska
nevyhnutnosti overenia právnej subjektivity žalobcu ako jednej z rozhodujúcich
(a neopomenuteľných) skutočností pre rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu neobstojí
argument najvyššieho súdu, že táto skutočnosť (ešte) nebola vyznačená v obchodnom
registri (až 1. marca 2012), keďže bolo potvrdené, že spoločnosť sa vymazáva
z obchodného registra v celom rozsahu „dňom 07. 07. 2009“ pre nedostatok majetku,
a preto ho ústavný súd z ústavného hľadiska považuje za neakceptovateľný. Postup, ktorý
najvyšší súd zvolil pri zisťovaní kľúčových podkladov pre svoje rozhodnutie,
ústavný súd hodnotí ako zjavne formalistický. Takýto postup je v príkrom rozpore
s materiálnym chápaním ústavnosti, ktorú pri svojej rozhodovacej činnosti preferuje ústavný
súd (IV. ÚS 218/08, IV. ÚS 464/2010, IV. ÚS 10/2012) v súvislosti s poskytovaním
ochrany základným právam a slobodám, a podľa názoru ústavného súdu by ho vo svojej
rozhodovacej činnosti mali uplatňovať aj všeobecné súdy, dovolací súd nevynímajúc.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Materiálny prístup v chápaní ústavnosti vyžaduje v širšom zmysle akceptáciu
a uplatňovanie základných hodnôt demokratickej spoločnosti v rozhodovacej činnosti
všetkých orgánov verejnej moci a v užšom zmysle zohľadňujúcom individuálny právno-
aplikačný rozmer realizácie práva akceptáciu zachovania ústavne súladného účelu
aplikovanej právnej úpravy. V danom prípade to znamená, že ústavný súd na jednej strane
nemohol neprihliadnuť na ďalší postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
(a v nadväznosti aj ďalších súdov), ktorý síce na jednej strane nerešpektoval rozhodnutie
o odložení vykonateľnosti namietaného uznesenia – uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 − po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ale na druhej strane v dôsledku jeho ďalšieho postupu sa dosiahol taký stav veci,
že konanie o návrhu žalobcu na určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a na uloženie
povinnosti žalovanému v II. rade je už v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne
skončené − je právoplatne zastavené, čo je v prospech sťažovateľa. Táto informácia bola
pre rozhodnutie ústavného súdu podstatná. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný
súd nevyhovel tej časti sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011. Zrušením
označeného rozhodnutia by sa totiž „otvorilo“ (mohlo otvoriť) právoplatne skončené
konanie pred všeobecnými súdmi, ktoré skončilo v prospech sťažovateľa.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
pôvodným právnym zástupcom (bod 2 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu za dva úkony právnej služby urobené v roku 2011, zvýšené o daň
z pridanej hodnoty v sume 314,84 €. Ďalšiu úhradu trov konania za ďalšie úkony právnej
služby si sťažovateľ neuplatnil ani po zmene jeho právneho zástupcu. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v požadovanej sume,
ktorá bola vypočítaná v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva
úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a písm. b) vyhlášky (prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný
súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok
2011, ktorá bola vo výške 123,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky),
a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vo výške
7,41 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet pôvodného právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013