Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 479/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-130

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza o sťažnosti Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová 27,

Bratislava, zastúpeného G. Lehnert, k. s., Mostová 2, Bratislava, konajúca prostredníctvom

prokuristu a advokáta JUDr. Jána Ondruša (pôvodne zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Bizoň & Partners, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , z 31. mája 2011, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo Fondu národného majetku Slovenskej republiky podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 31. mája 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Fondu národného

majetku Slovenskej republiky trovy konania v sume 314,84 € (slovom tristoštrnásť eur

a osemdesiatštyri centov) na účet Advokátskej kancelárie Bizoň & Partners, s. r. o.,

Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2011 doručená sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová 27,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný 1“ alebo žalovaný v I. rade),

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bizoň & Partners, s. r. o., Hviezdoslavovo

námestie 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja

Bizoňa (ďalej len „pôvodný právny zástupca“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

a z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“

alebo „namietané uznesenie“).

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o určení neplatnosti

odstúpenia sťažovateľa od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1520/1996 uzavretej

medzi žalobcom − obchodnou spoločnosťou C., spol. s r. o. (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo

„žalobca“, alebo „spoločnosť“), a sťažovateľom dňa 22. mája 1996 (jednostranným

prejavom sťažovateľa 2. júla 2009, ktoré bolo spísané formou notárskej zápisnice

vyhotovenej notárom M. K..., pod sp. zn. ) a o uložení povinnosti žalovanému 2

(v citáciách aj „žalovaný v II. rade“, ktorým bolo pôvodne Stredisko cenných papierov

Slovenskej republiky, a. s., t. č. Centrálny depozitár cenných papierov Slovenskej republiky,

a. s.) vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií... na účte spoločnosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

«Spoločnosť C., spol. s r. o. (ďalej len „žalobca“) sa v konaní proti žalovanému 1)

Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) a žalovanému 2)

Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., vedenom na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. , domáhala aby súd určil:

a) neplatnosť odstúpenia sťažovateľa od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou

č. 1520/1996, uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom dňa 22. 05. 1996.

b) povinnosť žalovaného 2) vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií... Krajský súd

v Bratislave rozsudkom zo dňa 13. 05. 2009, sp. zn. ako súd prvého stupňa

vyhovel žalobe a určil

a) že odstúpenie sťažovateľa od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou

č. 1520/1996, uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom dňa 22. 05. 1996 vrátane dodatkov

k tejto zmluve, je neplatné.

b) že žalovaný 2) je povinný vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií ISIN..., pôvodne

evidovaných v Stredisku Cenných papierov SR na účte..., na žalobcu

c) že sťažovateľ a žalovaný 2) sú povinní nahradiť žalobcovi náhradu trov konania,

o ktorých rozhodne prvostupňový súd osobitným uznesením. (ďalej len „Rozsudok KS BA“)

Samostatným uznesením zo dňa 18. 05. 2009, sp. zn. -1445 Krajský

súd v Bratislave zaviazal žalovaných 1) a 2) nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne

trovy konania (ďalej len „Uznesenie o trovách“).

Proti Rozsudku KS a Uzneseniu o trovách podali sťažovateľ aj žalovaný 2)

v zákonnej lehote odvolania. O odvolaniach rozhodoval ako odvolací súd Najvyšší súd

Slovenskej republiky, v konaniach vedených pod sp. zn. vo veci odvolania

proti Rozsudku KS a vo veci odvolania proti Uzneseniu o trovách.

Dňa 07. 07. 2009, t. j. v priebehu odvolacieho konania bol žalobca vymazaný

z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, rozhodol o zastavení odvolacích

konaní vedených pod sp. zn. a s poukazom na ustanovenia

, , , a , a to uznesením zo dňa

16. 12. 2009, sp. zn. -1495 vo veci odvolania proti Rozsudku KS BA

a uznesením zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. -1493 vo veci odvolania proti

Uzneseniu o trovách konania (ďalej spolu len „Uznesenia NS SR“). Uznesenia NS SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil tým, že z výpisu z Obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka číslo... mal preukázané, že žalobca

v priebehu odvolacích konaní zanikol bez právneho nástupcu, tým, že bol dňa 07. 07. 2009

vymazaný z obchodného registra.

Proti Uzneseniam NS SR podali sťažovateľ aj žalovaný 2) v zákonnej lehote

dovolanie.

Sťažovateľ odôvodnil podané dovolanie tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom [dovolací dôvod podľa ] a tým, že

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania [dovolací dôvod podľa ]. Uviedol, že vydaním Uznesení NS SR

došlo k vytvoreniu zmätočného stavu, nakoľko nimi neboli zrušené prvostupňové

rozhodnutia (Rozsudok KS a Uznesenie o trovách). Zastavením odvolacích konaní vedených

pod sp. zn. a bez zrušenia prvostupňových rozhodnutí

odvolací súd spôsobil, že prvostupňové rozhodnutia, určujúce práva a povinnosti žalobcovi,

nadobudli právoplatnosť, napriek skutočnosti, že žalobca nemal spôsobilosť byť nositeľom

práv a povinností. Sťažovateľ žiadal, aby dovolací súd zrušil Uznesenia NS SR ako

aj prvostupňové rozhodnutia (Rozsudok KS a Uznesenie o trovách) a zastavil konanie.

Žalovaný 2) odôvodnil podané dovolanie tými istými dovolacími dôvodmi

ako sťažovateľ. K dovolaniu dodal, že odvolací súd konal v rozpore so zásadou jednotnosti

konania, keď zánik spôsobilosti žalobcu byť účastníkom konania riešil iba vo vzťahu

k odvolacím konaniam vedeným pod sp. zn. a , a nie

vo vzťahu ku konaniam ako celkom. Žalovaný 2) žiadal, aby dovolací súd napadnuté

Uznesenia NS SR zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne

aby napadnuté Uznesenia NS SR zmenil tak, že Rozsudok KS a Uznesenie o trovách zruší

a konanie zastaví.

V priebehu dovolacieho konania vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako odvolací súd:

a) dopĺňacie uznesenie sp. zn. zo dňa 10. 03. 2010, ktorým doplnil

uznesenie zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. -1495 o výrok „Rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k. -1406 zo dňa 13. mája 2009 zrušuje a konanie

zastavuje.“

b) dopĺňacie uznesenie sp. zn. zo dňa 10. 03. 2010, ktorým doplnil

uznesenie zo dňa 16. 12. 2009; sp. zn. -1493 o výrok „Uznesenie Krajského

súdu v Bratislave č. k. -1445 zo dňa 18. mája 2009 zrušuje a konanie

zastavuje.“. (ďalej spolu len „Dopĺňacie uznesenia“)

Dopĺňacie uznesenia, ktorými bol zrušený Rozsudok KS a Uznesenie o trovách

a konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. bolo zastavené,

nadobudli právoplatnosť dňa 31. 03. 2010

Proti Dopĺňacím uzneseniam podal žalobca dovolanie zo dňa 19. 04. 2010, ktorým

sa domáhal ich zrušenia. Dovolanie odôvodnil tým, že Dopĺňacie uznesenia považuje

za nezákonné a vecne nesprávne. Podľa názoru žalobcu Rozsudok KS napadnutý odvolaním

sťažovateľa a žalovaného 2) sa stal v dôsledku zastavenia odvolacieho konania

právoplatným dňa 06. 06. 2009, pričom k právoplatnému súdnemu rozhodnutiu podľa

názoru žalobcu už nemožno vydať dopĺňacie uznesenie.

Sťažovateľ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie odmietnuť

ako podané neoprávnenou osobou, alternatívne zamietnuť. Uvedený návrh sťažovateľ

odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 07. 07. 2009 vymazaný z obchodného registra, čím

zanikol bez právneho nástupcu. Zánikom bez právneho nástupcu žalobca podľa názoru

sťažovateľa stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, teda aj spôsobilosť na podanie

akéhokoľvek mimoriadneho opravného prostriedku.»

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Uznesením Okresného súdu zo dňa 13. 04. 2010,

č. k. , bola nariadená dodatočná likvidácia žalobcu a za dodatočného

likvidátora žalobcu bol ustanovený jediný spoločník žalobcu V. S... Uvedené uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 04. 2010, t. j. v priebehu dovolacieho konania po vydaní

Dopĺňacích uznesení.

Na základe podnetu sťažovateľa vydal Okresný súd Bratislava I dňa 29. 04. 2010

uznesenie, ktorým začal konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie spoločnosti C., spol. s r.

o. a odvolanie likvidátora V. S. Sťažovateľ tvrdil, že neboli splnené podmienky na

nariadenie dodatočnej likvidácie, nakoľko v čase jej nariadenia neexistoval žiaden majetok

žalobcu, ktorý bolo možné likvidovať. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že V. S. bol

vymenovaný za likvidátora v rozpore so zákonom, nakoľko

výslovne vylučuje použitie pri vymenovaní dodatočného

likvidátora. Podľa sťažovateľa bolo možné za likvidátora žalobcu vymenovať iba osobu,

ktorá je zapísaná do zoznamu správcov vedeného podľa osobitného zákona.

Uznesením zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. Okresný súd Bratislava I

zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S.

Proti tomuto uzneseniu sa odvolal žalobca aj V. S.

Uznesením zo dňa 29. 06. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 07. 2010

Krajský súd v Bratislave odmietol odvolanie V. S. aj odvolanie žalobcu. Dňa 16. 07. 2010

teda nadobudlo právoplatnosť aj uznesenie zo dňa 24. 05. 2010, ktorým Okresný súd

Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S.“.

K napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Dovolací súd uznesením zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn.

a , ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 19. 07. 2011 zrušil Uznesenia

NS SR aj Dopĺňacie uznesenia a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

V napadnutom rozhodnutí dovolací súd uviedol: „Dovolací súd vzhliadol existenciu

namietanej vady konania podľa , avšak nie z dôvodu uvádzaného

dovolateľmi, ale z dôvodu zmätočnosti vydania oboch uznesení odvolacieho súdu

o zastavení odvolacieho konania v znení ich dopĺňajúcich uznesení. Vychádzal pritom

z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri. Z jeho výpisu z Obchodného

registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti

existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom: C., spol. s. r. o. v dodatočnej

likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolaná (súd chcel zrejme použiť výraz

„povolená“ − pozn. sťažovateľa) dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje

právnou subjektivitou. Rozhodujúci je stav v čase dovolacieho konania, kedy žalobca

existuje.»

Sťažovateľ namieta, že „... postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

bol neústavný, pretože Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne posúdil otázku

existencie právnej subjektivity žalobcu tým, že opomenul aplikáciu rozhodujúcich právnych

noriem a týmto postupom zasiahol do sťažovateľovho základného práva na spravodlivý

súdny proces“. Je toho názoru, že boli „porušené procesné ustanovenia priznaním právnej

subjektivity neexistujúcemu právnemu subjektu“.

Je tiež toho názoru, že „... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil existenciu právnej subjektivity žalobcu,

keď v rozpore s hmotnoprávnym ustanovením a

považoval žalobcu aj po výmaze z obchodného registra za existujúci

subjekt.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí porušil aj procesné

ustanovenie , keď nevychádzal zo stavu v čase vyhlásenia napadnutého

rozhodnutia, nakoľko pri rozhodovaní ignoroval existenciu právoplatného uznesenia

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. , ktorým bola

zrušená dodatočná likvidácia žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň ignoroval

súdne rozhodnutie, na základe ktorého bol žalobca ex offo vymazaný z obchodného registra,

čím konal aj v rozpore s .

Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávnou aplikáciou hmotnoprávnych noriem

a opomenutím aplikácie a dospel k nesprávnym právnym

záverom o existencii právnej subjektivity žalobcu...

Ignoráciou a a nesprávnou aplikáciou

hmotnoprávnych noriem bolo sťažovateľovi odopreté základné právo na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces, keď súdna ochrana nebola poskytovaná v medziach zákonov

a v zákonom predpokladanej kvalite. Súdne konanie, v ktorom dochádza k takémuto

hrubému porušovaniu zákonov zo strany všeobecného súdu, nie je možné považovať

za spravodlivý súdny proces, na ktorý má sťažovateľ právo.

... Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol neústavný, pretože Najvyšší súd

ignoroval existenciu právoplatného súdneho rozhodnutia, čím postupoval v rozpore

s princípom právnej istoty a porušil tým sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivý súdny proces...

Sťažovateľ má zato, že vyššie popísaným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý ignoroval existenciu právoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava I

zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. , bol porušený princíp právnej istoty a tým

aj porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom súdnom konaní nezabezpečil

v zákonom požadovanej kvalite procesné záruky ochrany základného práva na súdnu

ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej istoty,

princíp nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu a princíp rovnosti zbraní.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn.

a porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46

ods. 1 a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn.

a sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia

na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania

v sume 314,84 € do jedného mesiaca od právoplatnosti príslušného rozhodnutia v prospech

pôvodného právneho zástupcu.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí a uznesením

č. k. -24 z 10. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Súčasne vyhovel

návrhu sťažovateľa a v súlade s odložil vykonateľnosť

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a z 31. mája 2011.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd,

aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd reagoval na výzvu ústavného súdu tak, že voči všetkým trom členom

IV. senátu ústavného súdu uplatnil 23. januára 2012 námietku predpojatosti, o ktorej I. senát

ústavného súdu rozhodol uznesením č. k. -14 z 29. februára 2012 tak,

že nevylúčil členov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci.

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril prípisom z 23. apríla 2012, doručeným

ústavnému súdu 17. mája 2012, takto:

«Vyčkajúc rozhodnutia ústavného súdu o vznesenej námietke zaujatosti predsedom

najvyššieho súdu voči sudcom ústavného súdu JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej,

JUDr. Ladislavovi Oroszovi a JUDr. Jánovi Lubymu, zo dňa 11. januára 2012, o ktorej

ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -14 zo dňa 29. februára 2012,

doručeným najvyššiemu súdu dňa 12. marca 2012, a následnom oboznámení sa s obsahom

predmetnej sťažnosti, uznesením ústavného súdu č. k. -24 zo dňa

10. novembra 2011 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ako aj napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, Vám zasielame nasledovné vyjadrenie:

Na najvyššom súde sa viedlo pod sp. zn. a

dovolacie konanie v právnej veci žalobcu: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii...,

zastúpeného Ľ. K..., proti žalovanému v I. rade: Fond národného majetku Slovenskej

republiky... žalovanému v II. rade: Centrálny depozitár cenných papierov SR... o určenie

neplatnosti odstúpenia od zmluvy a uloženie povinnosti žalovanému v II. rade, vedenej

na Krajskom súde v Bratislave, ako súde prvostupňovom, pod sp. zn. .

Predmetom dovolacieho konania bolo rozhodovanie o dovolaní žalovaného

v I. rade a žalovaného v II. rade proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -1495 zo dňa 16. decembra 2009 a uzneseniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -1493 zo dňa 16. decembra 2009, a o dovolaní

žalobcu proti dopĺňaciemu uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 10. marca 2010 a dopĺňaciemu uzneseniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 10. marca 2010.

Najvyšší súd, ako súd odvolací, vydal dňa 16. decembra 2009 uznesenie

č. k. -1495, právoplatné dňa 27. januára 2010, ktorým zastavil konanie

o odvolaní žalovaných v I. a II. rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -1406 zo dňa 13. mája 2009, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd

prvého stupňa, určil neplatnosť odstúpenia žalovaného v I. rade od zmluvy o odplatnom

prevode akcií kúpou č. 1520/1996, uzavretej medzi žalovaným v I. rade a žalobcom dňa

22. mája 1996 v Bratislave, vrátane dodatkov k tejto zmluve, ku ktorému došlo

jednostranným prejavom žalovaného v I. rade dňa 2. júla 1999, a ktoré bolo obsahom

notárskej zápisnice vyhotovenej v B. M. K., notárom so sídlom..., pod NZ 227/99; ďalej

rozhodol o povinnosti žalovaného v II. rade vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií ISIN...,

pôvodne evidovaných v Stredisku Cenných papierov SR na účte..., na žalobcu;

a v poslednom výroku vyslovil, že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania, o ktorých rozhodne prvostupňový súd osobitným uznesením. Odvolací súd

rozhodol o zastavení odvolacieho konania s odkazom na ustanovenia § 19, § 103 a § 107

ods. 4, a , pretože mal z výpisu

z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka číslo...,

za preukázané, že žalobca v priebehu odvolacieho konania zanikol bez právneho nástupcu,

t. j. bol vymazaný z obchodného registra dňa 7. júla 2009. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s tak, že žiadnemu z účastníkov

ich náhradu nepriznal.

Najvyšší súd, ako súd odvolací, ďalej vydal dňa 16. decembra 2009 uznesenie

č. k. -1493. právoplatné dňa 27. januára 2010, ktorým zastavil konanie

o odvolaní žalovaných v I. a II. rade proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

č. k. -1445 zo dňa 18. mája 2009, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd

prvostupňový, uložil podľa žalovaným v I. a II. rade spoločne

a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.966,85 eur s tým,

že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v tomto rozsahu povinnosť na platenie

druhého žalovaného (osobitné uznesenie v zmysle posledného výroku uznesenia

č. k. -1406 zo dňa 13. mája 2009). Dôvod zastavenia odvolacieho konania,

ako i rozhodnutie o trovách odvolacieho konania, boli identické s dôvodmi zastavenia

odvolacieho konania i rozhodnutím o trovách odvolacieho konania v predošlom rozhodnutí

pod č. k. -1495 zo dňa 16. decembra 2009.

Proti obom týmto uzneseniam o zastavení odvolacieho konania (č. 1. 1493 a 1495)

podali v zákonnej lehote dovolanie žalovaní v I. a II. rade.

Počas dovolacieho konania vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd

odvolací, dňa 10. marca 2010 dopĺňacie uznesenia sp. zn. a sp. zn.

, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 31. marca 2010. Dopĺňacím uznesením

sp. zn. zo dňa 10. marca 2010 bolo doplnené uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -1495 zo dňa 16. decembra 2009,

právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -1406 zo dňa 13. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“. Dopĺňacím

uznesením sp. zn. zo dňa 10. marca 2010 bolo doplnené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -1493 zo dňa 16. decembra

2009, právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -1445 zo dňa 18. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“. Potrebu

vydania obidvoch dopĺňacích uznesení odvolací súd odôvodnil s poukazom na ustanovenia

, , a a konštatovaním, že uzneseniami

vydanými pod sp. zn. zo dňa 16. decembra 2009 a sp. zn.

zo dňa 16. decembra 2009 síce odvolací súd zastavil odvolacie konanie v predmetnej veci

po zistení, že v priebehu odvolacieho konania žalobca zanikol bez právneho nástupcu,

ale uvedená skutočnosť nebola vyjadrená vo výrokoch rozhodnutí odvolacieho súdu

vo vzťahu k rozhodnutiam súdu prvého stupňa.

Proti dopĺňacím uzneseniam podal v zákonnej lehote dovolanie žalobca.

Najvyšší súd, ako súd dovolací, sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn.

, , zo dňa 31. mája 2011, dovolaniami účastníkov

konania napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

1495 zo dňa 16. decembra 2009 v znení dopĺňacieho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 10. marca 2010, a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -1493 zo dňa 16. decembra 2009 v znení

dopĺňacieho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

10. marca 2010, zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie dôvodiac ich

zmätočnosťou.

Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný súdny spis

prvostupňového súdu nemá k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia,

ktoré sťažovateľ namietol...

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho tvrdení, že v čase rozhodovania

najvyššieho súdu, ako súdu dovolacieho, neexistoval zápis o dodatočnej likvidácii žalobcu

i napriek tomu, že najvyšší súd mylne uvádza, ako kedy existoval.

V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľa je žiaduce dať do pozornosti ústavného

súdu znenie predposledného odseku odôvodnenia (s. 11) sťažnosťou napadnutého uznesenia

dovolacieho súdu, z ktorého je zjavné, že dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 154 ods. 1

v nadväznosti na , rozhodoval v súlade s aktuálnym zápisom žalobcu

v obchodnom registri v čase vyhlásenia svojho uznesenia, keď na margo existencie vady

konania podľa , v dôsledku ktorej rozhodol o zrušení uznesení

odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania, ako aj na ne nadväzujúcich dopĺňacích

uznesení odvolacieho súdu, z dôvodu ich zmätočnosti, a vrátení veci odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie, objasnil, že: „Vychádzal pritom z aktuálneho stavu zápisu žalobcu

v obchodnom registri. Z jeho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I,

oddiel: Sro, vložka číslo... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym

subjektom pod obchodným menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa

15. 4. 2010 bola povolená dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje právnou

subjektivitou. Rozhodujúci je stav v čase dovolacieho konania, kedy žalobca existuje.

Za tohto stavu je preto nemožné, aby sa so žalobcom, ako účastníkom konania, nekonalo

ďalej, a aby bol v dôsledku zmätočných rozhodnutí odvolacieho súdu o zastavení

odvolacieho konania pre jeho neexistenciu (výmaz z obchodného registra) v spojitosti

s následnými dopĺňacími uzneseniami odvolacieho súdu o zrušení aj rozhodnutia

prvostupňového súdu a zastavení celého konania, vylúčený z práv, ktoré mu,

ako plnohodnotnému účastníkovi súdneho konania, zo zákona prislúchajú, a bola mu tým

v konečnom dôsledku odňatá možnosť konať pred súdom. Bez zrušenia dovolaním

napadnutých uznesení odvolacieho súdu by došlo k procesne neriešiteľnej situácii, keďže

žalobca je v súčasnosti existujúcim subjektom práva.“. Z tohto je zrejmá nesprávnosť

tvrdenia sťažovateľa, že v čase rozhodovania dovolacieho súdu neexistoval zápis

o dodatočnej likvidácii žalobcu.

Neobstoja preto ani tvrdenia sťažovateľa o neústavnosti postupu dovolacieho súdu

z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky existencie právnej subjektivity žalobcu tým,

že opomenul aplikáciu rozhodujúcich právnych noriem, a týmto postupom zasiahol

do sťažovateľovho základného práva na spravodlivý súdny proces. Nedošlo ani k porušeniu

procesných ustanovení priznaním právnej subjektivity neexistujúcemu právnemu subjektu,

pretože právny subjekt s obchodným menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, v čase

rozhodovania dovolacieho súdu existoval, a teda disponoval právnou subjektivitou. Ku dňu

vyhlásenia rozhodnutia dovolacieho súdu (31. mája 2011) nedošlo k výmazu žalobcu

z obchodného registra. K žalobcovmu výmazu z Obchodného registra Okresného súdu

Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo..., došlo až dňa 2. marca 2012, ako o tom svedčí výpis

Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro. vložka číslo..., aktuálny ku

dňu 23. apríla 2012, t. j. ku dňu spísania tohto vyjadrenia k predmetnej ústavnej sťažnosti

(aktuálny výpis žalobcu z obchodného registra Vám pripájame ako prílohu č. 1 k tomuto

vyjadreniu k ústavnej sťažnosti). V tomto smere nezodpovedá pravde ani tvrdenie

sťažovateľa, že: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd v napadnutom

rozhodnutí nesprávne právne posúdil existenciu právnej subjektivity žalobcu, keď v rozpore

s hmotnoprávnym ustanovením a Obchodného

zákonníka považoval žalobcu aj po výmaze z obchodného registra za existujúci subjekt.“...

K sťažovateľovým výhradám... najvyšší súd ozrejmuje, že v čase konania

a rozhodovania dovolacieho súdu bolo síce súčasťou spisového materiálu uznesenie

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 24. 05. 2010 o zrušení

dodatočnej likvidácie majetku žalobcu, ale bez vyznačenej doložky právoplatnosti

a vykonateľnosti. Túto skutočnosť konštatoval dovolací súdu aj v odôvodnení svojho

uznesenia, kde na strane 6 v odseku prvom uviedol, že žalovaný v I. rade (sťažovateľ):

„... upozornil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa

24. 5. 2010 došlo k zrušeniu dodatočnej likvidácie majetku žalobcu a k odvolaniu V. S.

z funkcie likvidátora. Tvrdil, že uznesenie o zrušení dodatočnej likvidácie majetku žalobcu

je právoplatné. Obe opísané uznesenia zároveň doložil, avšak bez vyznačenia doložky

právoplatnosti a vykonateľnosti na uznesení o zrušení dodatočnej likvidácie majetku

žalobcu.“. Naviac, stav zápisu žalobcu v obchodnom registri nevykazoval v čase vyhlásenia

rozhodnutia dovolacieho súdu záznam o zrušení dodatočnej likvidácie jeho majetku.

Dovolací súd mal tým za preukázané, že k právoplatnosti predmetného uznesenia o zrušení

dodatočnej likvidácie majetku žalobcu zatiaľ nedošlo, a preto naň neprihliadal.

... bol pre konajúci súd (dovolací súd) rozhodujúci stav zápisu žalobcu v obchodnom

registri v súlade s citovaným ustanovením v nadväznosti na ustanovenie

, kde bol v čase vyhlásenia uznesenia dovolacieho súdu zapísaný žalobca

ako existujúci právny subjekt s obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii.

Obchodná spoločnosť existuje aj v tom prípade, ak už nemá materiálny ani personálny

substrát, ale je stále zapísaná v obchodnom registri. Existuje až dovtedy, pokiaľ nebola

z obchodného registra vymazaná, k čomu v súdenej veci došlo u žalobcu dňa 2. marca

2012. Žalobca teda stratil právnu subjektivitu až výmazom z obchodného registra dňa 2.

marca 2012, čiže po vyše deviatich mesiacoch od vydania sťažnosťou napadnutého

uznesenia dovolacieho súdu...

Navyše je potrebné dodať, že z hľadiska formálnej publicity obchodného registra,

t. j. verejnosti obchodného registra, má výpis z obchodného registra charakter verejnej

listiny v zmysle , čo znamená, že potvrdzuje pravdivosť toho, čo je v ňom uvedené

až do tých čias, kým sa nedokáže opak. Ochrana dobrej viery sa ako jedna zo základných

zásad súkromného práva prejavuje aj pri ochrane konaní v dôvere v zápis v obchodnom

registri. Táto zásada sa spája s tzv. materiálnou publicitou obchodného registra.

V pozitívnej forme sa materiálna publicita prejavuje tým, že zápis v obchodnom registri

je účinný voči každému odo dňa, ku ktorému sa zápis vykonal. Od tohto dňa sa považujú

zapísané skutočnosti za všeobecne známe a nie je možné sa odvolávať na ich neznalosť.

V negatívnej forme sa materiálna publicita prejavuje tým, že ak v obchodnom registri

nebola určitá skutočnosť (jej zmena, zánik), ktorá je predmetom zápisu, zaznamenaná,

nemôže subjekt, ktorého sa zápis týka, namietať voči subjektu, ktorý konal v dôvere

v pravdivosť v takýto zápis, že zápis v obchodnom registri nezodpovedá skutočnosti...»

Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenému

ústavnému súdu 30. júla 2012 poukázal na to, že «... napriek odkladu vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu všeobecné súdy ďalej konali a rozhodovali.

Najvyšší súd SR ako odvolací súd uznesením zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn.

a konanie zastavil a zrušil prvostupňový rozsudok a uznesenie o trovách

konania. Krajský súd v Bratislave ako súd prvostupňový uznesením zo dňa 14. 05. 2012,

sp. zn. -1651 konanie zastavil...“.

K zrušeniu dodatočnej likvidácie spoločnosti C. «... Uznesením Okresného súdu

zo dňa 13. 04. 2010, č. k. , bola nariadená dodatočná likvidácia žalobcu

a za dodatočného likvidátora bol ustanovený jediný spoločník žalobcu V. S. Uznesením

zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú

likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal

žalobca aj V. S.

... Uznesením zo dňa 29. 06. 2010, sp. zn. , ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 16. 07. 2010 Krajský súd v Bratislave odmietol odvolanie V. S.

aj odvolanie žalobcu. Dňa 16. 07. 2010 teda nadobudlo právoplatnosť aj uznesenie zo dňa

24. 05. 2010. ktorým Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu

a z funkcie likvidátora odvolal V. S.

... Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 06. 2010, sp. zn.

bolo zrušené v dovolacom konaní uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 14. 07. 2011 z dôvodu jeho zmätočnosti. Uznesenie zo dňa 24. 05. 2010,

ktorým Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora

odvolal V. S. teda na základe rozhodnutia dovolacieho súdu stratilo právnu kvalitu

právoplatnosti a vykonateľnosti, avšak iba dočasne. Krajský súd v Bratislave uznesením

zo dňa 31. 01. 2012, sp. zn. právoplatne potvrdil uznesenie Okresného súdu

Bratislava I, ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu a z funkcie likvidátora bol

odvolaný V. S. Platný právny stav k dnešnému dňu je teda taký, že dodatočná likvidácia

žalobcu je právoplatne zrušená a V. S. nie je likvidátorom žalobcu.

... Na základe všetkých uvedených skutočností bol dňa 02. 03. 2012 V. S. vymazaný

z obchodného registra ako likvidátor žalobcu a taktiež bol vymazaný dodatok „v dodatočnej

likvidácii“, ktorý bol zapísaný vo výpise z obchodného registra žalobcu pri položke

„Obchodné meno“.»

K právoplatnosti uznesenia o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu sťažovateľ

vo svojom stanovisku okrem iného uviedol, že „... v čase vyhlásenia napadnutého

rozhodnutia existovalo uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn.

, ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu. Predmetné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 07. 2010. Najvyšší súd SR vyhlásil napadnuté

uznesenie dňa 31. 05. 2011, t. j. viac ako 10 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

uznesenia o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu. Súdne konanie o zrušenie dodatočnej

likvidácie sa vrátilo do štádia odvolacieho konania, t. j. zrušenie dodatočnej likvidácie

žalobcu dočasne stratilo právnu kvalitu právoplatnosti až na základe uznesenia Najvyššieho

súdu SR zo dňa 14. 07. 2011.

... v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia bol právny stav taký, že dodatočná

likvidácia žalobcu bola právoplatne zrušená. Výpis z obchodného registra zo dňa

31. 05. 2011, v ktorom bolo uvedené, že na majetok žalobcu bola povolená dodatočná

likvidácia nezodpovedal skutočnému právnemu stavu. Nesprávne zapísané údaje vo výpise

z obchodného registra neobstoja ako právny základ napadnutého rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR. Najvyšší súd SR mal objektívne možnosti spoľahlivo si overiť, či uznesenie

Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. . ktorým bola

zrušená dodatočná likvidácia žalobcu nadobudlo právoplatnosť... napríklad telefonicky

alebo písomným dopytom na Okresný súd Bratislava I.

... Doložka právoplatnosti a vykonateľnosti iba deklaruje skutočnosť, že súdne

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, avšak nemá konštitutívne účinky

právoplatnosti.

... Súdne rozhodnutie je právoplatné vždy, ak voči nemu nemožno podať odvolanie.

Právoplatnosť súdneho rozhodnutia nastáva priamo zo zákona ( ),

nie vyznačením doložky právoplatnosti, ale nemožnosťou napadnúť súdne rozhodnutie

odvolaním... nevyznačenie doložky právoplatnosti na súdnom rozhodnutí nie je dostatočným

dôvodom na ustálenie, že toto súdne rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. V prípade

ak má súd pochybnosti o tom, či konkrétne súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,

mal by túto skutočnosť spoľahlivo preveriť, najmä vykonaním dopytu na príslušný súd,

ktorý rozhodnutie vydal.

... V danom prípade, ak mal Najvyšší súd SR pri vyhlasovaní napadnutého

rozhodnutia pochybnosti o právoplatnosti uznesenia o zrušení dodatočnej likvidácie

žalobcu, mal túto náležité preveriť najmä dopytom na Okresnom súde

Bratislava I a Krajskom súde v Bratislave. Najvyšší súd SR sa však uspokojil so záverom,

že predmetné uznesenie nie je právoplatné, nakoľko na ňom nie je vyznačená doložka

právoplatnosti a vykonateľnosti a ďalej vychádzal iba z výpisu z obchodného registra, ktorý

v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nezodpovedal skutočnému právnemu stavu.

... rozhodnutie o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu, ako aj otázka právoplatnosti

takéhoto rozhodnutia je skutočnosť, ktorá je súdom známa z ich činnosti. V zmysle

citovaného sa skutočnosti známe súdu z jeho činnosti nepreukazujú a účastníci

konania nie sú povinní ani navrhovať dôkazy za účelom preukázania takýchto skutočností.

Najvyšší súd SR pri vyhlásení napadnutého rozhodnutia uvedenú zásadu nerešpektoval.

Účastníci súdneho konania pritom v súlade s princípom právnej istoty mohli odôvodnene

očakávať, že Najvyšší súd SR na právoplatné rozhodnutie o zrušení dodatočnej likvidácie

žalobcu prihliadne a rozhodne v súlade s ním.“.

K záväznosti výpisu z obchodného registra pre dovolací súd sťažovateľ vo svojom

stanovisku okrem iného uviedol:

„... Najvyšší súd analogicky aplikuje zásady upravené v ,

pričom sa stavia do pozície tretieho subjektu, ktorý konal v dôvere v správnosť údajov

zapísaných do obchodného registra. Sťažovateľa pritom stavia analogicky do pozície

zapísaného subjektu, ktorý sa voči tretej osobe nemôže domáhať nesprávnosti zapísaných

údajov, pokiaľ nepreukáže, že tretia osoba o nesprávnosti zapísaných údajov vedela.

... Zásada materiálnej publicity obchodného registra je právny inštitút, ktorý chráni

najmä podnikateľov pri podnikateľskej činnosti. Jej zmyslom a účelom je ochrániť

podnikateľa, ktorý koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti v dobrej viere v správnosť

údajov zapísaných v obchodnom registri.

... Najvyšší súd SR nie je podnikateľským subjektom, teda nie je subjektom na ktorého

ochranu bola do slovenského právneho integrovaná zásada materiálnej publicity

obchodného registra. Máme za to, že aplikácia negatívnej formy zásady materiálnej

publicity aplikovaná Najvyšším súdom SR v napadnutom rozhodnutí je neprimeraná

a vymyká sa zmyslu a účelu tejto zásady.

... skutočnosti zapísané v obchodnom registri sú predmetom činností súdov. Súdy

pritom musia svoju činnosť poznať, čo prezumuje... .

... Skutočnosť, ktorá je predmetom činnosti súdov bolo aj Uznesenie Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. . Je úradnou povinnosťou súdov,

aby na základe právoplatného rozhodnutia o zrušení dodatočnej likvidácie obchodnej

spoločnosti zabezpečili príslušný zápis v obchodnom registri a zamedzili tak vzniku právnej

neistoty v dôsledku nesprávnosti zapísaných údajov. Nie je v právnom štáte prípustné,

aby účastníci konania boli ukracovaní na svojich základných právach iba z dôvodu,

že príslušný súd zápis v obchodnom registri nezabezpečili a iný súd sa dovolával dobrej

viery v nesprávne zapísané údaje v obchodnom registri.

... Najvyšší súd SR nemohol mať pri vyhlásení napadnutého rozhodnutia dôveru

v správnosť údajov zapísaných v obchodnom registri. Najvyšší súd SR mal v čase

vyhlásenia napadnutého rozhodnutia k dispozícii dôkaz, ktorý svedčil o nesúlade údajov

zapísaných v obchodnom registri so skutočným právnym stavom. Týmto dôkazom bolo

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. ,

ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu... Najvyšší súd SR však iba v dôsledku

nevyznačenej doložky právoplatnosti, ktorá ako taká nemá žiadne konštitutívne účinky,

ustálil, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn.

nie je právoplatné...

... analogická aplikácia zásady materiálnej publicity obchodného registra zo strany

Najvyššieho súdu SR je neprimeraná. Najvyšší súd SR nie je subjektom, ktorý sa môže

odvolávať na dôveru v správnosť zapísaných údajov v obchodnom registri...“

K výmazu žalobcu z obchodného registra sťažovateľ okrem iného uviedol:

«... Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 7. 2004, sp. zn.

bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu.

Na základe uvedeného uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 09. 2004

bol žalobca dňa 07. 07. 2009 z úradnej povinnosti vymazaný z obchodného registra.

Do obchodného registra bola zároveň zapísaná skutočnosť „Spoločnosť zrušená

od: 25. 09. 2004“. Zápis o zrušení žalobcu a o jeho výmaze z obchodného registra

bol uvedený vo výpise z obchodného registra žalobcu aj v čase vyhlásenia napadnutého

rozhodnutia.

... Je zrejmé, že k výmazu žalobcu došlo už dňa 07. 07. 2009, t. j. takmer dva roky

pred vyhlásením napadnutého rozhodnutia. V čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia

zápis o výmaze žalobcu z obchodného registra nespochybniteľné existoval.

... Z uvedených skutočností... vyplýva záver, že žalobca bol v čase vyhlásenia

napadnutého rozhodnutia vymazaný z obchodného registra a teda nedisponoval právnou

subjektivitou...

... zo žiadneho ustanovenia slovenského právneho poriadku nemožno vyvodiť právny

záver, že nariadenie dodatočnej likvidácie obnovuje právnu subjektivitu právnickej osoby

vymazanej z obchodného registra. Práve naopak, dostupná odborná literatúra jednoznačne

pertraktuje právny názor, podľa ktorého subjekt u ktorého bola povolená dodatočná

likvidácia právne neexistuje. V zmysle uvedeného sa z hľadiska skúmania otázky právnej

existencie žalobcu javí byť irelevantné, či v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia

prebiehala jeho dodatočná likvidácia. Dodatočná likvidácia nemôže byť základom

pre odvodenie právnej subjektivity osoby vymazanej z obchodného registra. V danom

prípade však žalobca v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nielenže... bol vymazaný

z obchodného registra, čím definitívne stratil právnu subjektivitu ale ani... neprebiehala

jeho dodatočná likvidácia, nakoľko táto bola právoplatne zrušená.»

Sťažovateľ oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

Najvyšší súd sa okrem vyjadrenia k sťažnosti prípisom z 23. apríla 2012, doručeným

ústavnému súdu 17. mája 2012, vyjadril k otázke ústneho pojednávania takto:

„Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme,

že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“

Vzhľadom na to, že tak sťažovateľ, ako aj najvyšší súd súhlasili s upustením

od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa od neho

upustil, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Zo zistení ústavného súdu, ako aj z vyjadrenia sťažovateľa k stanovisku najvyššieho

súdu vyplýva, že napriek tomu, že ústavný súd pri prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

uznesením č. k. -24 z 10. novembra 2011 rozhodol o odložení

vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a

z 31. mája 2011 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ktoré bolo najvyššiemu súdu

doručené 14. decembra 2011, všeobecné súdy konali o návrhu žalobcu o určení neplatnosti

odstúpenia od zmluvy a o uložení povinnosti žalovanému 2 ďalej.

Najvyšší súd ako odvolací súd (vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu sp. zn. a z 31. mája 2011)

rozhodol o odvolaní sťažovateľa a žalovaného v 2. rade uznesením sp. zn. ,

z 29. marca 2012 tak, že odvolacie konanie zastavil a rozsudok Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1406 z 13. mája 2009,

ako aj uznesenie krajského súdu č. k. -1445 z 18. mája 2009 zrušil. Svoje

rozhodnutie odôvodnil takto:

„Dovolací súd uznesením, sp. zn. , zo dňa

31. mája 2011 zrušil napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu s poukazom na ich

zmätočnosť. Vychádzal z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri. Z jeho

výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro. vložka číslo: X./B

bolo evidentné, že žalobca je existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom

C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolená jeho

dodatočná likvidácia. Žalobca preto disponuje právnou subjektivitou, pričom v dôsledku

zmätočných rozhodnutí odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania pre jeho

neexistenciu a spojitosti s následnými dopĺňacími uzneseniami o zrušení aj rozhodnutí

prvostupňového súdu bol vylúčený z práv, ktoré mu ako plnohodnotnému účastníkovi

konania prislúchajú. Postupom odvolacieho súdu mu preto bola odňatá možnosť konať pred

súdom.

Najvyšší súd SR ako odvolací súd v zmysle konal ďalej o veci,

pričom skúmal splnenie procesných podmienok konania ( ).

Podľa spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť

mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18ods. 1 Obč. zák.).

Obchodná spoločnosť ako právnická osoba zaniká ku dňu výmazu z obchodného

registra (§ 68 ods. 1 Obch. zák.).

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, ku dňu výmazu z obchodného registra zaniká

možnosť obchodnej spoločnosti vstupovať do právnych vzťahov a tým aj jej spôsobilosť mať

procesné práva a povinnosti.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka

číslo... je zrejmé, že dňom 02. 03. 2012 bola obchodná spoločnosť C., spol. s r. o., B., IČO...

X., vymazaná z obchodného registra. Vo výpise sa konštatuje, že uznesením Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 24. mája 2010, č. k. -5, ktoré nadobudlo

právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 01. 2012,

č. k. -31, dňa 24. februára 2012 súd zrušil dodatočnú likvidáciu obchodnej

spoločnosti C., spol. s r. o., so sídlom K. B., IČO: X. a odvolal z funkcie likvidátora V. S.,

bytom M. S. − R.

Podľa , ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd

pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom a ak právneho nástupcu niet, súd konanie

zastaví.

Žalobca zanikol bez právneho nástupcu. Ak niet právneho nástupcu, nemôže súd

v konaní ďalej pokračovať, pretože v spojitosti s nedostatkom spôsobilosti byť účastníkom

konania ide o neodstrániteľnú vadu konania, vedúcu obligatórne k zastaveniu konania

( ). Odvolací súd preto konanie o odvolaní proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave, č. k. -1406 zo dňa 13. mája 2009, ako aj uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave, č. k. -1445 zo dňa 18. mája 2009 zastavil

a súčasne napadnuté rozhodnutia podľa zrušil. Vychádzal

zo skutočnosti, že konanie v tej istej veci na súde prvého aj druhého stupňa tvorí jeden

celok, z čoho vyplýva, že konanie končí až právoplatnosťou rozhodnutia. Nie je preto

možné, aby určitý subjekt mal spôsobilosť byť účastníkom konania len pre jeho určitý úsek

a na zánik jeho spôsobilosti by sa v ďalšom štádiu konania už neprihliadalo, čím by došlo

k priznaniu práv a uloženiu povinností subjektu, ktorý podľa hmotného práva už nositeľom

práv a povinností byť nemôže.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1

písm. c) “

Uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. ,

z 29. marca 2012 nadobudlo právoplatnosť 2. mája 2012 (vyjadrenie

k sťažnosti doručil najvyšší súd ústavnému súdu 17. mája 2012, avšak túto skutočnosť

v ňom neuviedol). Po nadobudnutí právoplatnosti označeného uznesenia najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu podal proti nemu v mene žalobcu dovolanie Ľ. K. Najvyšší súd

ako dovolací súd dovolanie Ľ. K. uznesením sp. zn. z 29. novembra 2012

odmietol; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. januára 2013.

Po zrušení rozhodnutí krajského súdu uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho

súdu sp. zn. , z 29. marca 2012 rozhodol krajský súd o určení

neplatnosti odstúpenia od zmluvy uznesením č. k. -1651 zo 14. mája 2012

tak, že konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal v mene žalobcu Ľ. K. Najvyšší

súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. z 26. marca 2013 rozhodol tak,

že jeho odvolanie odmietol; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2013.

Ústavný súd ďalej zistil, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. -11

z 29. júna 2010 podal dovolanie žalovaný, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol

uznesením sp. zn. zo 14. júla 2011 (t. j. až po vydaní napadnutého

uznesenia, pozn.) tak, že dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie s týmto odôvodnením:

„Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom zákon dovolanie pripúšťa len

vo výslovne uvedených prípadoch upravených v až

Z dôvodov uvedených v je možné dovolaním napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu, a to bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Pre prípustnosť dovolania podľa nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo

pred odvolacím súdom alebo pred súdom prvého stupňa. Ak však odvolací súd odstránil

vadu konania, ku ktorej došlo pred súdom prvého stupňa, nie je možné k nej prihliadnuť.

Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nie je tiež daná iba tvrdením

dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 skutočne došlo.

V predmetnej veci bolo preukázané splnenie podmienok dovolania tak, ako

to predpokladá znenie ust.

Dovolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu

predchádzalo dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je zmätočné a nepreskúmateľné.

Predmetom skúmania v dovolacom konaní bola vecná správnosť napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu, ktorý odvolanie odmietol pre jeho neprípustnosť.

Z obsahu spisu predloženého dovolaciemu súdu bolo zistené, že uznesením zo dňa

13. apríla 2010, č. k. bolo Okresným súdom Bratislava I. rozhodnuté

o nariadení dodatočnej likvidácie spoločnosti C., s. r. o. a bol ustanovený likvidátor V. S.

V nadväznosti na toto rozhodnutie podal Fond národného majetku Slovenskej

republiky podaním zo dňa 15. apríla 2010 podnet na zastavenie tohto konania (na l. č. 1).

Na základe podnetu súd prvého stupňa uznesením zo dňa 29. apríla 2010,

č. k. (na l. č. 2 spisu) začal konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie

spoločnosti C., s. r. o. a odvolanie likvidátora. Následne uznesením zo dňa 24. mája 2010,

č. k. (na l. č. 5 spisu) súd prvého stupňa zrušil dodatočnú likvidáciu

spoločnosti C., s. r. o. a odvolal likvidátora.

Spoločnosť C., s. r. o. a likvidátor podali odvolanie proti uzneseniu súdu prvého

stupňa zo dňa 29. apríla 2010, č. k. , podaním zo dňa 26. mája 2010

(doručené súdu osobne 26. mája 2010, na l. č. 6 spisu). O tomto odvolaní rozhodol odvolací

súd uznesením zo dňa 29. júna 2010, č. k. (na l. č. 11 spisu),

ktoré považoval za odvolanie proti uzneseniu zo dňa 24. mája 2010 (na l. č. 5 spisu),

ako to vyplýva zo záhlavia i odôvodnenia uznesenia.

V spise na l. č. 12 a nasl. je odvolanie spoločnosti C., s. r. o. zastúpenej likvidátorom

proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24. mája 2010, č. k. , podané

osobne dňa 30. júna 2010, o ktorom odvolací súd nerozhodol, pretože bolo doručené

po jeho rozhodnutí zo dňa 26. mája 2010 (na l. č. 6 spisu).

Z uvedeného je teda zrejmé, že odvolací súd v odvolacom konaní rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu zo dňa 24. mája 2010 (na l. č. 5 spisu), proti ktorému, v čase jeho

rozhodovania, odvolanie podané ešte nebolo a zároveň nerozhodol o odvolaní proti

uzneseniu zo dňa 29. apríla 2010, (na l. č. 2) proti ktorému odvolanie zo dňa 26. mája 2010

(na l. č. 6) smerovalo. Odvolanie zo dňa 26. mája 2010 (doručené súdu 26. mája 2010)

ani nemohlo smerovať voči uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24. mája 2010,

č. k. -5, pretože v čase podania tohto odvolania ešte uznesenie nebolo

doručené.

Z uvedených dôvodov považuje dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu

za zmätočné a nepreskúmateľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu podľa , zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.“

Pred rozhodnutím vo veci samej ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa,

aby sa vyjadril, či vzhľadom na aktuálny stav namietaného konania v čase rozhodovania

ústavného súdu vo veci samej sťažovateľ v namietanej veci pred všeobecnými súdmi

na tejto sťažnosti, prijatej uznesením č. k. -24 z 10. novembra 2011

na ďalšie konanie, zotrváva. Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu

podaním doručeným 5. augusta 2013 oznámil, že sťažovateľ na podanej sťažnosti naďalej

trvá.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu

ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách

televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu

osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle

predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28

ods. 2 , t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti,

ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa,

na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade

s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia

spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach

predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom

neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne,

vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich

osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované

hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej

besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia JUDr. Š.

H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu

IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. predložili vec predsedníčke ústavného

súdu na zabezpečenie postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát

ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z týchto dôvodov

ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Znamená to, že ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril

zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie) s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces

sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej

hlavy , a to v () a v listiny.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať

sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ). Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva,

že ústavný súd, aplikujúc judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj svoju

judikatúru vo vzťahu k , skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé,

a v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

základného práva alebo slobody (napr. , , , ,

, , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru

súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov

ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288, Garcia Ruiz proti

Španielsku z 21. januára 1999). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí

dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá

nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu

ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť

z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojho základného práva

podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. a

z 31. mája 2011, ktorým najvyšší súd ako dovolací súd zrušil uznesenie

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. -1495 zo 16. decembra 2009

v znení dopĺňacieho uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 10. marca 2010 a uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

č. k. -1493 zo 16. decembra 2009 v znení dopĺňacieho uznesenia najvyššieho

súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 10. marca 2010 a vec vrátil najvyššiemu

súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania v napadnutom

uznesení sp. zn. a z 31. mája 2011 a dospel k tomuto

právnemu záveru:

«... Dovolaním, z dôvodov uvedených v ; je... možné napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu

konania. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v prihliada dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti

( ).

... Dovolatelia poukázali na existenciu podmienky prípustnosti dovolania uvedenú

v ustanoveniach § 237 písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom) a 237 písm. b) (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania).

Dovolatelia (žalovaní v I. a II. rade) videli opodstatnenosť dovolacieho dôvodu

podľa v spojení s (ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) v tom,

že vydaním oboch dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu (č. l. 1493 a 3495)

došlo k vytvoreniu zmätočného právneho stavu, lebo nimi nebolo zrušené rozhodnutie súdu

prvého stupňa vo veci samej a ani rozhodnutie o trovách konania. Žalovaný v I. rade

zastával názor, že keď účastník konania stratí v priebehu odvolacieho konania spôsobilosť

„byť“ účastníkom konania, odvolací súd musí okrem zastavenia celého konania (t. j. nielen

odvolacieho konania, ale aj prvostupňového konania), zrušiť aj všetky rozhodnutia vydané

súdom prvého stupňu. Domnieval sa, že odvolací súd svojím postupom spôsobil, že súdne

konanie bolo právoplatne ukončené rozhodnutiami, určujúcimi práva a povinnosti

žalobcovi, ktorý vystupoval v konaní (t. j. v konaní na súde prvého stupňa a odvolacom

konaní, ktoré tvoria jeden celok) ako účastník, hoci nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania. Uvedený postup odvolacieho súdu vyhodnotil ako postup zakladajúci dovolací

dôvod v zmysle .

Podstatou druhého dovolacieho dôvodu v zmysle je tvrdenie

dovolateľov, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,

že keďže odvolací súd zastavil odvolacie konanie bez toho, aby zastavil celé konanie a zrušil

aj rozhodnutia súdu „prvého“ stupňa, odoprel žalovaným procesné právo na ich

preskúmanie odvolacím súdom, nakoľko v zákonnej lehote podali odvolania proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej a proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o trovách konania.

... Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia písm. í)

sa rozumie postup súdu, ktorým znemožni účastníkovi konania realizáciu procesných práv

priznaných mu za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych

procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol

v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, Nie je pritom rozhodujúce, či bola

účastníkovi odňatá možnosť konal pred súdom postupom odvolacieho súdu, alebo či sa tak

stalo v dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere

nápravu. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca mal spôsobilosť byť účastníkom konania

v priebehu celého prvostupňového konania, t. j. aj v čase vydania rozsudku súdu prvého

stupňa (č. l. 1406) dňa 13. 05. 2009, aj v čase vydania uznesenia súdu prvého stupňa

o trovách konania (č. l. 1445) dňa 18. 05. 2009. K výmazu žalobcu z obchodného registra

došlo dňa 07. 07. 2009, čo je preukázateľné z jeho výpisu z Obchodného registra Okresného

súdu Bratislava I. oddiel: Sro. vložka číslo... Nakoľko k zániku spôsobilosti žalobcu byť

účastníkom konania došlo počas odvolacieho konania, odvolací súd svojimi rozhodnutiami

č. l. 1493 a 1495 zo dňa 16. 12. 2009 odvolacie konania zastavil s odkazom na ustanovenia

a a s odôvodnením, že zastavenie odvolacích konaní bolo

potrebné, pretože žalobca v priebehu odvolacieho konania zanikol bez právneho nástupcu.

Na návrh žalovaného, v I. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,

dopĺňacími uzneseniami sp. zn. a sp. zn. zo dňa 10. marca

2010, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 31. marca 2010, doplnil v zmysle § 166 ods. 1

a 2 svoje uznesenie č. k. -1495 zo dňa 16. decembra 2009,

právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-1406 zo dňa 13. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“; a svoje uznesenie

č. k. -1493 zo dňa 16. decembra 2009, právoplatné dňa 27. januára 2010,

o výrok: „Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -1445 zo dňa 18. mája

2009 zrušuje a konáme zastavuje.“. Tieto svoje rozhodnutia odôvodnil odkazom na § 166,

. , , a tým, že uzneseniami vydaným pod sp. zn.

zo dňa 16. decembra 2009 a sp. zn. zo dňa 16. decembra

2009 síce odvolací súd zastavil odvolacie konanie v predmetnej veci po zistení,

že v priebehu odvolacieho konania žalobca zanikol bez právneho nástupcu, ale uvedená

skutočnosť nebola vyjadrená vo výrokoch rozhodnutí odvolacieho súdu vo vzťahu

k rozhodnutiam súdu prvého stupňa.

Na margo tvrdení žalovaného v I. rade v jeho vyjadrení k dovolaniu žalobcu o tom.

že žalobca podal dovolanie, hoci mu neboli dopĺňacie uznesenia doručované, nakoľko

v čase ich vydania, ani v čase ich doručovania, neexistoval, pretože bol dňa 07. 07. 2009

vymazaný z obchodného registra, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že v čase podania

dovolania, t. j. dňa 19. 04. 2010 už bol žalobca existujúcim subjektom pod obchodným

menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolaná

dodatočná likvidácia žalobcu. Preto bolo dovolanie podané účastníkom konania, ktorý

v čase jeho podania existoval. Pre túto skutočnosť nebolo možné posúdiť dovolania žalobcu

proti dopĺňacím uzneseniam ako podané neoprávnenou osobou.

Dovolací súd vzhliadol existenciu namietanej vady konania podľa § 237

písm. f) , avšak nie z dôvodu uvádzaného dovolateľmi, ale z dôvodu zmätočnosti

vydania oboch uznesení odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania v znení ich

dopĺňajúcich uznesení. Vychádzal pritom z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom

registri, jeho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel:

Sro. vložka číslo... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym subjektom

pod obchodným menom: C., spol. s. r. o. v dodatočnej likvidácií, nakoľko dňa 15. 04. 2010

bola povolaná dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje právnou subjektivitou.

Rozhodujúci je stav v čase dovolacieho konania, kedy žalobca existuje. Za tohto stavu

je preto nemožné, aby sa so žalobcom, ako účastníkom konania, nekonalo ďalej, a aby bol

v dôsledku zmätočných rozhodnutí odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania pre

jeho neexistenciu (výmaz z obchodného registra) v spojitosti s následnými dopĺňacími

uzneseniami odvolacieho súdu o zrušení aj rozhodnutia prvostupňového súdu a zastavení

celého konania, vylúčený z práv, ktoré mu, ako plnohodnotnému účastníkovi súdneho

konania, zo zákona prislúchajú, a bola mu tým v konečnom dôsledku odňatá možnosť konať

pred súdom. Bez zrušenia dovolaním napadnutých uznesení odvolacieho súdu by došlo

k procesné neriešiteľnej situácii, keďže žalobca je v súčasnosti existujúcim subjektom

práva.

Vzhľadom na uvedené vyvstala potreba zrušenia uznesení odvolacieho súdu

o zastavení odvolacieho konania, ako aj na ne nadväzujúcich dopĺňacích uznesení

odvolacieho súdu, z dôvodu ich zmätočnosti, a dovolací súd vrátil vec odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.»

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je jeho tvrdenie, že v čase

vyhlásenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

a z 31. mája 2011 žalobca nedisponoval právnou

subjektivitou.

Aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že spoločnosť (žalobca) bola 7. júla 2009

ex offo vymazaná z Obchodného registra Slovenskej republiky (ďalej len „obchodný

register“), pričom následne uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“)

sp. zn. z 13. apríla 2010 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2010)

bola nariadená dodatočná likvidácia spoločnosti a bol ustanovený jej likvidátor V. S., ktorý

bol oprávnený robiť v jej mene úkony smerujúce k jej likvidácii podľa § 72 a nasl.

pod obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca v čase odvolacieho konania nemal hmotnoprávnu

procesnú subjektivitu; túto nadobudol až 15. apríla 2010, t. j. v čase, keď žalovaní podali

proti uzneseniam najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. -1495

zo 16. decembra 2009 a č. k. -1493 zo 16. decembra 2009 dovolanie.

Po zápise do obchodného registra z 15. apríla 2010 podal žalobca taktiež dovolanie.

Okresný súd uznesením sp. zn. , Sro. 42507/B z 24. mája 2010

dodatočnú likvidáciu zrušil a z funkcie likvidátora odvolal V. S. Proti tomuto uzneseniu

sa odvolal žalobca aj V. S. Krajský súd uznesením č. k. -11 z 29. júna 2010

odmietol odvolanie (ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2010; podľa tvrdenia

sťažovateľa nadobudlo právoplatnosť v tento deň aj uznesenie okresného súdu

z 24. mája 2010 o zrušení dodatočnej likvidácie spoločnosti). V čase rozhodovania

o dovolaniach (31. mája 2011) tak žalovaných, ako aj žalobcu však táto skutočnosť nebola

zapísaná v obchodnom registri. Napriek uvedenému sťažovateľ zastáva názor, že žalobca

stratil dňom 16. júla 2010 hmotnoprávnu procesnú subjektivitu.

Ústavný súd už judikoval (napr. ), že rozhodnutiu všeobecného súdu

vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého

súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s čl. 46

ods. 1 , listiny a s dohovoru).

Podľa názoru ústavného súdu (napr. , ) obsah práva na súdnu

ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich

diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu () základné právo na spravodlivé

súdne konanie všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-

právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. A contrario,

ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa bolo posúdiť

a vyhodnotiť, či rozsah skutkových zistení a právne závery najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu pri jeho rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. ,

1 možno považovať z ústavnoprávneho hľadiska za ústavne

akceptovateľné, s osobitným zreteľom na to, ako najvyšší súd posúdil právnu relevanciu

zápisu žalobcu do obchodného registra z 15. apríla 2010 z hľadiska jeho právneho

postavenia v dovolacom konaní, a teda aj v čase rozhodovania o dovolaní.

V súvislosti so zápisom žalobcu do obchodného registra účinným od 15. apríla 2010

sa ústavný súd prikláňa k záveru, ku ktorému dospel aj najvyšší súd, že táto skutočnosť

mala za následok „obnovenie“ právnej subjektivity žalobcu. Nesúhlasí však s právnym

názorom najvyššieho súdu, že žalobca sa stal „plnoprávnym účastníkom“ celého konania,

pretože podľa zápisu v obchodnom registri bol likvidátor oprávnený robiť v mene

spoločnosti len úkony smerujúce k jej likvidácii podľa a nasl.

pod obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, t. j. len právne úkony

týkajúce sa dodatočnej likvidácie spoločnosti. Bez ohľadu na akceptovanie tohto právneho

názoru už samotný rozsah oprávnení žalobcu zaevidovaných v obchodnom registri, ktorému

najvyšší súd priznáva právne relevantné účinky vo vzťahu ku všetkým subjektom práva

(najvyšší súd nevynímajúc), prinajmenšom indikoval nevyhnutnosť zobrať ho do úvahy

a z tohto hľadiska definovať právne postavenie žalobcu ako účastníka v súdnych konaniach

po 15. apríli 2010 vrátane jeho oprávnení. Najvyšší súd ako dovolací súd sa však touto

otázkou v napadnutom uznesení nezaoberal.

Z hľadiska poskytnutia ochrany práv sťažovateľovi v rozsahu garancií podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru považoval ústavný súd

za rozhodujúce posúdiť postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu pri zabezpečovaní

a vyhodnocovaní podkladov relevantných pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného

súdu bolo z hľadiska ústavnej konformity postupu (vzhľadom na potrebu zaujatia

stanoviska k právnej subjektivite žalobcu) nevyhnutné, aby najvyšší súd zistil stav konania

vedeného pod sp. zn. , a v tejto súvislosti predovšetkým skutočnosť, či

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2010, ktoré bolo súčasťou

spisu, na základe ktorého najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval, už nadobudlo

právoplatnosť. Ústavný súd zastáva názor, že išlo o otázku zásadného právneho významu

z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti rozhodnutia o dovolaní. Najvyšší súd sám

v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedol, že sťažovateľ k dovolaniu priložil uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2010, ktorým bola zrušená dodatočná

likvidácia žalobcu, túto skutočnosť však stroho uzavrel konštatovaním, „avšak bez

vyznačenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“. V nadväznosti na uvedené vychádzal

„z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri“ (výpisu z obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro. vložka číslo...), z ktorého je „evidentné,

že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom: C., spol.

s. r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolaná dodatočná

likvidácia žalobcu“. Najvyšší súd teda nepovažoval za právne významné zistiť, či už

vyžiadaním príslušného spisu alebo získaním aktuálnej informácie z okresného súdu aspoň

telefonicky a jej vyznačením v „dovolacom“ spise (napr. spísaním úradného záznamu), aký

je skutočný stav konania vedeného pod sp. zn. . Najvyššiemu súdu

pritom muselo byť, resp. malo byť zrejmé, že ide kľúčovú informáciu pre jeho rozhodnutie

ako dovolacieho súdu, navyše aj vzhľadom na dátum jeho rozhodovania a dátum prijatia

uznesenia okresným súdom, ktorý musel zjavne indikovať záver, že predmetné rozhodnutie

už (s vysokou pravdepodobnosťou) nadobudlo právoplatnosť.

Úlohou ústavného súdu nie je ani v tejto veci nebolo riešiť vecné problémy

rozhodovania, ale posudzovať a aj v danom prípade posúdiť postup najvyššieho súdu

z hľadiska rešpektovania princípu ústavnosti pri jeho rozhodovaní. Z hľadiska

nevyhnutnosti overenia právnej subjektivity žalobcu ako jednej z rozhodujúcich

(a neopomenuteľných) skutočností pre rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu neobstojí

argument najvyššieho súdu, že táto skutočnosť (ešte) nebola vyznačená v obchodnom

registri (až 1. marca 2012), keďže bolo potvrdené, že spoločnosť sa vymazáva

z obchodného registra v celom rozsahu „dňom 07. 07. 2009“ pre nedostatok majetku,

a preto ho ústavný súd z ústavného hľadiska považuje za neakceptovateľný. Postup, ktorý

najvyšší súd zvolil pri zisťovaní kľúčových podkladov pre svoje rozhodnutie,

ústavný súd hodnotí ako zjavne formalistický. Takýto postup je v príkrom rozpore

s materiálnym chápaním ústavnosti, ktorú pri svojej rozhodovacej činnosti preferuje ústavný

súd (, , ) v súvislosti s poskytovaním

ochrany základným právam a slobodám, a podľa názoru ústavného súdu by ho vo svojej

rozhodovacej činnosti mali uplatňovať aj všeobecné súdy, dovolací súd nevynímajúc.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Materiálny prístup v chápaní ústavnosti vyžaduje v širšom zmysle akceptáciu

a uplatňovanie základných hodnôt demokratickej spoločnosti v rozhodovacej činnosti

všetkých orgánov verejnej moci a v užšom zmysle zohľadňujúcom individuálny právno-

aplikačný rozmer realizácie práva akceptáciu zachovania ústavne súladného účelu

aplikovanej právnej úpravy. V danom prípade to znamená, že ústavný súd na jednej strane

nemohol neprihliadnuť na ďalší postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

(a v nadväznosti aj ďalších súdov), ktorý síce na jednej strane nerešpektoval rozhodnutie

o odložení vykonateľnosti namietaného uznesenia – uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a z 31. mája 2011 − po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, ale na druhej strane v dôsledku jeho ďalšieho postupu sa dosiahol taký stav veci,

že konanie o návrhu žalobcu na určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a na uloženie

povinnosti žalovanému v II. rade je už v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne

skončené − je právoplatne zastavené, čo je v prospech sťažovateľa. Táto informácia bola

pre rozhodnutie ústavného súdu podstatná. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný

súd nevyhovel tej časti sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. a z 31. mája 2011. Zrušením

označeného rozhodnutia by sa totiž „otvorilo“ (mohlo otvoriť) právoplatne skončené

konanie pred všeobecnými súdmi, ktoré skončilo v prospech sťažovateľa.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

pôvodným právnym zástupcom (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu za dva úkony právnej služby urobené v roku 2011, zvýšené o daň

z pridanej hodnoty v sume 314,84 €. Ďalšiu úhradu trov konania za ďalšie úkony právnej

služby si sťažovateľ neuplatnil ani po zmene jeho právneho zástupcu. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v požadovanej sume,

ktorá bola vypočítaná v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva

úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a písm. b) vyhlášky (prevzatie a príprava

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný

súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok

2011, ktorá bola vo výške 123,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky),

a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vo výške

7,41 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet pôvodného právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013