Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 627/2012
PDF · 282.35 KB
No categories available
IV. ÚS 627/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 prerokoval podanie doc. JUDr. J. Č., PhD., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A.,
s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. P. K., z 15. novembra
2012 označené ako „Námietka predpojatosti podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom
znení“, ktorým uplatňuje námietku predpojatosti proti sudcom Ústavného súdu Slovenskej
republiky Ľubomírovi Dobríkovi a Jánovi Auxtovi vo veci vedenej Ústavným súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 427/2012, a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľubomír Dobrík a Ján Auxt s ú
v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. III. ÚS 427/2012.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2011 doručená sťažnosť doc. JUDr. J. Č., PhD., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa
JUDr. P. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 21 ods. 4 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach (ďalej len „pakt“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 26 paktu nečinnosťou
prezidenta Slovenskej republiky súvisiacou s návrhom na jeho vymenovanie do funkcie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Sťažnosť sťažovateľa bola pridelená na rozhodnutie III. senátu ústavného súdu,
ktorého členmi sú sudcovia Ľubomír Dobrík a Ján Auxt, a je vedená pod sp. zn.
Dňa 15. novembra 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu
sťažovateľa označené ako „Námietka predpojatosti podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z.
v platnom znení“ (ďalej len „námietka predpojatosti“), v ktorom sa okrem iného uvádza:
«... sťažovateľ týmto podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení
(ďalej len ZoUS) vyhlasuje, že vo vzťahu k rozhodovaniu o sťažnosti sťažovateľa proti
nečinnosti prezidenta zo dňa 7. novembra 2011 (ďalej len sťažnosť) v konaní pod sp. zn.
III. ÚS 427/2012 odmieta pre predpojatosť sudcov Ústavného sudu JUDr. Jána Auxta
a JUDr. Ľubomíra Dobríka z dôvodov, že existujú skutočnosti zakladajúce dôvodné
pochybnosti o ich nepredpojatosti v tejto veci. Odôvodnenie tejto námietky predpojatosti si
dovoľujeme uviesť nižšie:
(A) VČASNOSŤ PODANIA NÁMIETKY
1. Podľa § 28 ods. 1 druhej vety ZoUS: „Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu
o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju
účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.“
2. Skutočnosti, ktorými odôvodňujeme túto námietku predpojatosti a ktoré uvádzame
nižšie, vznikli pred začiatkom ústneho pojednávania, ktorého termín je stanovený na
20. novembra 2012 o 11:00 hodine. Keďže túto námietku podávame 5 dní pred týmto
termínom, je táto námietka podaná včas v zmysle § 28 ods. 1 druhej vety ZoUS.
(B) KRITÉRIÁ PRE POSUDZOVANIE (NE)PREDPOJATOSTI SUDCOV
ÚSTAVNÉHO SÚDU
3. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (porov. III. ÚS 16/00).
4. Nestrannosť treba teda skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho
prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú
poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudca predpokladá až
do predloženia dôkazu opaku (porov. Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) z 1. októbra 1982).
5. Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba
skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších
objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že
sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.
Spravodlivosti nielenže má byť učinené zadosť, ale sa musí aj javiť, že sa jej činí zadosť
(porov. Delcourt v. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, Padovani v. Taliansko,
rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je
nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho
nestrannosti.
6. Judikatúra Ústavného súdu aj ESĽP teda vyžaduje, aby sa obava z nedostatku
nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť
čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho
postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne
nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným
pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával,
alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom
a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie
vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale
existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti
v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 158/08).
7. Na vylúčenie sudcu z rozhodovania nie je potrebné, aby bolo preukázané, že je
predpojatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom, pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
(C) DÔVODY NA VYLÚČENIE SUDCU JUDr. JÁNA AUXTA
8. V prípade sudcu JUDr. Jána Auxta existujú podľa nášho názoru dôvodné
pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k prejednávanej veci.
9. Niekoľko dní pred podaním tejto námietky sme sa neformálnym spôsobom
dozvedeli, že blízka osoba sudcu Jána Auxta - konkrétne... - bola nedávno údajne prijatá na
miesto prokurátorky Okresnej prokuratúry v B., na ktoré má nastúpiť od 1. januára 2013.
Pred tým v rezorte prokuratúry nepôsobila.
10. Keďže každého prokurátora vymenúva do funkcie generálny prokurátor, je
nepochybné, že k tomuto vymenovaniu došlo s vedomím a súhlasom súčasného vedenia
prokuratúry.
11. Je všeobecne známou a overiteľnou skutočnosťou, že k vymenovaniu osoby, ktorá
predtým na prokuratúre nepôsobila ako právny čakateľ, priamo do funkcie prokurátora
dochádza len vo veľmi výnimočných prípadoch. V takýchto prípadoch navyše vymenovanie
úplne závisí od voľnej úvahy a slobodného rozhodnutia generálneho prokurátora, pretože
na získanie tejto funkcie nemá žiadna osoba právny nárok (a právne predpisy ani
nestanovujú žiadne podmienky, za splnenia ktorých by takýto právny nárok mohol
vzniknúť).
12. Je rovnako všeobecne známou skutočnosťou že množstvo záujemcov o funkciu
prokurátora dlhodobo a niekoľko stonásobne prevyšuje počet voľných miest. Táto
skutočnosť v kombinácii s neexistenciou možnosti ani len podmieneného právneho nároku
na získanie funkcie a prakticky neobmedzenou kontrolou vedenia prokuratúry nad výberom
prokurátorov znamená, že získanie funkcie prokurátora osobou bez predchádzajúceho
pôsobenia na prokuratúre je privilégium. To platí aj vtedy, ak uchádzač spĺňa všetky
odborné a iné predpoklady na výkon funkcie prokurátora. Pre vylúčenie pochybností, nijako
nespochybňujeme, že uvedená blízka osoba sudcu JUDr. Jána Auxta spĺňa odborné a iné
zákonné predpoklady na výkon funkcie prokurátora a že uvedené miesto získala v súlade
s platným zákonom. Tvrdíme len to, že aj ak všetky predpoklady spĺňa a miesto získala
zákonne, konečné rozhodnutie o prijatí na toto miesto záviselo od voľnej a neobmedzenej
úvahy vedenia prokuratúry (ktoré môže rozhodnúť akokoľvek a nemusí to ničím
odôvodňovať). Na získanie miesta prokurátora nestačí len spĺňať všetky odborné a zákonné
predpoklady, nakoľko uchádzačov spĺňajúcich tieto predpoklady je omnoho viac ako
voľných miest. Na získanie miesta je okrem splnenia týchto predpokladov potrebné
pozitívne rozhodnutie vedenia prokuratúry o výbere konkrétneho uchádzača, ktoré závisí od
voľnej úvahy vedenia prokuratúry. Preto je získanie takéhoto miesta vo svojej podstate
privilégiom.
13. Osoba, ktorej sa tohto privilégia dostane, a tým aj jej blízke osoby, majú teda
všetky dôvody byť vďačné tomu, vďaka komu sa jej tohto privilégia dostalo. Sudca
JUDr. Ján Auxt má teda dôvod byť vďačný súčasnému vedeniu prokuratúry. Na samotnej
vďačnosti, ktorá patrí medzi pozitívne ľudské vlastnosti, by ešte nebolo nič zlé. Problém
však nastáva, ak existujú dôvodné pochybnosti, že by prejavy tejto vďačnosti mohli viesť až
k porušeniu práva inej osoby na spravodlivé súdne konanie a na nestranné rozhodovanie
sudcu v ňom.
14. Je všeobecne známou skutočnosťou, že súčasné vedenie prokuratúry vždy
zastávalo negatívny postoj k ustanoveniu sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora.
Tento postoj sa konkrétne prejavil aj iniciovaním konaní na Ústavnom súde vedených
pod sp. zn.:
(a) PL. ÚS 95/2011 (návrh zastupujúceho generálneho prokurátora na vyslovenie
nesúladu zákona s ústavou, ktorého výsledkom v prípade úspechu by bola neplatnosť
zvolenia sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora); a
(b) IV. ÚS 433/2012 (sťažnosť bývalého generálneho prokurátora a súčasného
námestníka generálneho prokurátora, ktorou napadol okrem iného aj platnosť voľby
sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zo dňa
17. júna 2011).
15. Iniciovaním týchto dvoch konaní na Ústavnom súde zastupujúci generálny
prokurátor a jeho námestník jednoznačne dali najavo, že majú záujem na tom, aby
sťažovateľ do funkcie generálneho prokurátora vymenovaný nebol. O tomto závere nemôže
byť rozumná pochybnosť, nakoľko presne toto by bolo výsledkom každého z týchto konaní,
ak by Ústavný súd návrhu vyhovel. Zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, z ktorej by
vyplývalo, že tento záujem súčasného vedenia prokuratúry už neexistuje.
16. Tento záujem súčasného vedenia prokuratúry je zhodou okolnosti identický
so záujmom prezidenta ako účastníka konania o sťažnosti sťažovateľa. Je úplne
nepochybné, že prezident sťažovateľa do funkcie, do ktorej bol riadne zvolený, vymenovať
nechce. Ak by totiž chcel, nikdy mu nič nebránilo, aby tak urobil. Pritom však nie je
schopný sformulovať žiadne dôvody na nevymenovanie, ktoré by neboli osobne svojvoľné.
17. Vzhľadom na tieto skutočnosti máme dôvodnú obavu, že sudca JUDr. Ján Auxt
by z vďačností za privilégium, ktorého sa rozhodnutím súčasného vedenia prokuratúry
dostalo jeho blízkej osobe, mohol pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa
uprednostniť záujmy súčasného vedenia prokuratúry (ktoré sú identické so záujmami
prezidenta ako druhého účastníka konania). Tým je daná dôvodná pochybnosť o
nepredpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta v tejto veci, ktorá odôvodňuje jeho vylúčenie z
rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa.
18. Táto predpojatosť sa podľa nášho názoru už aj konkrétne prejavila. Za jeden
z objektívnych prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta považujeme jeho konanie,
resp. nekonanie v súvislosti s odlišným stanoviskom v konaní IV. ÚS 433/2012 o sťažnosti
bývalého generálneho prokurátora spochybňujúcej platnosť zvolenia sťažovateľa dňa
17. júna 2011. Túto sťažnosť Ústavný súd 24. augusta 2012 odmietol ako zjavne
neopodstatnenú a podanú neoprávnenou osobou, pričom sudca JUDr. Ján Auxt si k tomuto
rozhodnutiu vyhradil odlišné stanovisko. Prejav predpojatosti vidíme predovšetkým v tom,
že vydanie tohto odlišného stanoviska sudcovi JUDr. Jánovi Auxtovi trvalo tak dlho, že
uvedené rozhodnutie podľa našich informácií sa doručuje účastníkom a stane sa
právoplatným len v najbližších dňoch napriek tomu, že bolo vydané už pred tromi mesiacmi.
Keďže rozhodnutie znie v neprospech bývalého generálneho prokurátora, zdržiavanie
nadobudnutia jeho právoplatnosti bolo v súlade s jeho záujmom, ktorý je zhodou okolností
totožný so záujmom prezidenta v konaní o sťažnosti sťažovateľa.
19. Aj keď obsah uvedeného odlišného stanoviska zatiaľ nepoznáme, dá sa dôvodne
predpokladať a je pravdepodobné, že bude hájiť záujem bývalého generálneho prokurátora
ako sťažovateľa v predmetnom konaní (totožný so záujmom prezidenta v tomto konaní),
ktorý je v priamom protiklade so záujmami sťažovateľa v tomto konaní. Jeho obsah sa však
nemáme ako dozvedieť predtým, ako bude zverejnené na stránke Ústavného súdu, k čomu
dochádza až po doručení rozhodnutia účastníkom a nadobudnutí jeho právoplatnosti.
20. Ako vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Indra v. Slovensko z 1. februára 2005, aj
rozhodovanie sudcu v inej veci (vo všetkých jeho formách, vrátane postupu v konaní
a odlišného stanoviska) môže byť samostatným dôvodom predpojatosti, ak toto
rozhodovanie mohlo vyvolať u sťažovateľa odôvodnené obavy, že disentujúci sudca svojím
názorom dal najavo, že nebude pristupovať k jeho prípadu s požadovanou
nepredpojatosťou, alebo ak názory vyjadrené v odlišnom stanovisku či postup pri jeho
vydávaní odôvodňujú sťažovateľove obavy, že sudcovi chýba v jeho veci potrebná
nestrannosť.
21. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že vo vzťahu k sudcovi JUDr. Jánovi
Auxtovi existujú významné okolnosti zakladajúce objektívne pochybnosti o jeho
nepredpojatosti. V dôsledku týchto skutočnosti je dôvodná obava, že jeho rozhodovanie
o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa takým ani nebude javiť. Preto by sudca
JUDr. Ján Auxt mal byť z rozhodovania v tejto veci vylúčený.
(D) DÔVODY NA VYLÚČENIE SUDCU JUDr. ĽUBOMÍRA DOBRÍKA, PhD.
22. V prípade sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. existujú podľa nášho názoru
dôvodné pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k veci a k druhému
účastníkovi konania.
23. Je všeobecne známou skutočnosťou, že sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka PhD.
a prezidenta ako druhého účastníka konania spája spoločná politická minulosť, keď
v rokoch 1994 až 1997 obaja boli vysokopostavenými členmi politickej strany H. a zastávali
ako nominanti tejto politickej strany vysoké politické funkcie - prezident ako predseda
Národnej rady Slovenskej republiky a sudca JUDr. Ľubomír Dobrík PhD. ako štátny
tajomník Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej
republiky pod vedením súčasného prezidenta následne v roku 1997 zvolila JUDr. Ľubomíra
Dobríka, PhD. ako nominanta H. za kandidáta na sudcu Ústavného súdu.
24. Táto spoločná minulosť sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. a prezidenta
vo vrcholovej politike môže sama osebe zakladať dôvodné pochybnosti o nepredpojatosti
sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD, Je pravdou, že každý človek má svoje politické
presvedčenie, ktoré mu nikto nemôže vziať, a preto náhodná totožnosť politických názorov
sudcu s politickými názormi niektorého účastníka konania bežne nie je problematická
(najmä nie v prípadoch, ktoré nemajú žiaden politický kontext). Vo väčšine prípadov je
politické presvedčenie internou súkromnou záležitosťou každej osoby, a nie je preto ani
verejne známe. Problém však nastáva v prípade, ak je odôvodnená obava, že toto politické
presvedčenie môže stáť v ceste nestrannému rozhodovaniu a spravodlivému súdnemu
konaniu. Takáto dôvodná obava existuje, ak:
(a) totožnosť politických názorov sudcu a účastníka konania je verejne známa
a oficiálne potvrdená minulým pôsobením oboch pre tú istú politickú stranu a oficiálnou
reprezentáciou týchto politických názorov vo vysokých politických funkciách; a zároveň
(b) predmetom konania, v ktorom má sudca rozhodovať, je posúdenie politického
postupu účastníka - aktívneho a vysokopostaveného politika, ktorého politické presvedčenie
je zhodné s politickým presvedčením konajúceho sudcu (čo je oboch prípadoch verejne
známe a potvrdené oficiálnym minulým pôsobením oboch v tej istej politickej strane),
pričom výsledok konania je spôsobilý mať aj politicko-reputačný dopad na tohto účastníka.
Keďže obe tieto podmienky sú vo vzťahu medzi sudcom JUDr. Ľubomírom
Dobríkom, PhD. a prezidentom ako účastníkom konania splnené, zakladá to dôvodnú
pochybnosť o tom, či sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. bude v tejto veci rozhodovať
nestranne a nepredpojato a či sa to tak bude aj javiť.
25. Z obdobia ich spoločného politického pôsobenia pochádza priateľský vzťah
sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. k súčasnému prezidentovi, ktorý pretrváva dodnes.
Priateľský vzťah je samozrejme subjektívna skutočnosť, ktorej existencia sa dá v prípade
potreby aj účelovo popierať. Preto je pri posudzovaní predpojatosti z dôvodu existencie
priateľského vzťahu potrebné vychádzať z objektívneho testu predpojatosti a skúmať jej
prípadné vonkajšie prejavy a doterajšie udalosti, ktoré by existenciu tohto priateľského
vzťahu priamo alebo nepriamo potvrdzovali alebo vyvracali.
26. Dňa 11. júna 2012 bol v týždenníku Trend publikovaný článok „Prezidentov
Dobrík“ (viď príloha č. 1), v ktorom sa píše: „Ak vezmeme do úvahy, že sudca Ľ. Dobrík
a prezident Ivan Gašparovič sú starí priatelia ešte z H., je to určite „pech“, že sťažnosť [J.
Č. proti nečinnosti prezidenta, pozn.] dostal na stôl práve on.“ Výrok je sprevádzaný
obrázkom (karikatúrou), na ktorom sú vyobrazení prezident so sudcom JUDr. Ľubomírom
Dobríkom, PhD. v priateľskom objatí, a ktorý tiež poukazuje na ich priateľský vzťah.
27. Dňa 3. septembra 2012 bol rovnako v týždenníku Trend publikovaný článok
„Čakanie na Dobríka“ (viď príloha č. 2) sprevádzaný obrázkom (karikatúrou), ktorá
vyjadruje, že sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. svojím postupom v konaní o sťažnosti
sťažovateľa prezidenta chráni.
28. Uvedené dva články a ich sprievodné ilustrácie boli verejným konštatovaním
existencie dlhého priateľského vzťahu medzi sudcom JUDr. Ľubomírom Dobríkom, PhD.
a prezidentom, ako aj pochybností o nepredpojatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD.
29. Dodnes sme nezaznamenali, že by sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD.
pravdivosť týchto zverejnených informácií o jeho priateľskom vzťahu k súčasnému
prezidentovi a tejto zverejnenej polemiky o jeho nepredpojatosti niekedy poprel alebo sa
voči nej inak verejne ohradil, či už formou tlačovej správy Ústavného súdu SR alebo inak,
a to napriek tomu, že tieto skutočnosti (pokiaľ nie sú spoľahlivo vyvrátené) zakladajú veľmi
významné pochybnosti o jeho nepredpojatosti v konaní o sťažnosti sťažovateľa proti
prezidentovi.
30. Za jeden z vonkajších prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka,
PhD. možno považovať aj to, akým spôsobom ako sudca spravodajca postupoval v
súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa:
(a) Po prvé, napriek opakovaným žiadostiam o prednostné prerokovanie sťažnosti
bola sťažnosť predbežne prerokovaná a prijatá na ďalšie konanie až 12. septembra 2012,
čo bolo viac ako 10 mesiacov od jej podania. Počas tohto obdobia sa pritom nevyskytla a
ani nehrozila žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať akýkoľvek dopad na rozhodnutie
Ústavného súdu o prijatí. Napriek medializovaným vyhláseniam, že dôvodom tohto odkladu
predbežného prerokovania sťažnosti bolo začatie konania o výklad Ústavy pod sp. zn.
PL. ÚS 4/2012 a čakanie na jeho výsledok, nakoniec k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie
došlo aj tak ešte pred skončením uvedeného konania o výklad Ústavy, takže viac ako
10-mesačné otáľanie s predbežným prerokovaním sťažnosti sa v tomto svetle ukazuje ako
neodôvodniteľné. Rovnako nikdy nebolo zdôvodnené, prečo Ústavný súd nevyhovel
žiadostiam o prednostné prerokovanie.
(b) Po druhé, sudca spravodajca JUDr. Ľubomír Dobrík nás dňa 14. februára 2012
vyzval, aby sme sa vyjadrili k písomnému stanovisku prezidenta zo dňa 7. februára 2012,
ktoré nám bolo doručené s výzvou, a to v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Aj keď sme
nakoniec stanovisko sťažovateľa v tejto lehote stihli pripraviť a doručiť Ústavnému súdu,
s takouto extrémne krátkou lehotou na podanie písomného vyjadrenia sme sa dosiaľ v našej
profesionálnej praxi nestretli. Skutočnosťou, ktorá v tejto súvislosti nasvedčuje
o predpojatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. je, že z písomného vyjadrenia
prezidenta zo dňa 7. februára 2012 vyplýva, že jemu bola poskytnutá podstatne dlhšia
lehota na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa, nakoľko o vyjadrenie ho Ústavný súd požiadal
1. decembra 2012 a prezident svoje vyjadrenie doručil Ústavnému súdu až 14. februára
2012. Takéto rozdielne zaobchádzanie s účastníkmi konania zo strany sudcu spravodajcu je
právne neodôvodniteľné inak ako jeho predpojatosťou.
(c) Po tretie, sudca JUDr. Ľubomír Dobrík v tejto veci ako spravodajca postupoval
tak, že nielen neprihliadal na žiadosti o prednostné prerokovanie sťažnosti, ale
nezabezpečil ani to, aby k predbežnému prerokovaniu sťažnosti došlo v poradí, v ktorom na
Ústavný súd napadla. Pritom z § 26 ZoUS vyplýva, že Ústavný súd sa pri prerokúvaní vecí
musí riadiť poradím, v akom mu veci došli, s výnimkou prípadov prednostného
prerokovania veci z dôvodu naliehavosti. Z tlačových správ o rozhodovacej činnosti III.
senátu Ústavného súdu SR po podaní sťažnosti vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola
predbežne prerokovaná výrazne neskôr ako mnoho iných podaní, ktoré na Ústavný súd
napadli neskôr ako táto sťažnosť.
31. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že aj vo vzťahu k sudcovi JUDr.
Ľubomírovi Dobríkovi, PhD. existujú významné a dosiať spoľahlivo nevyvrátené okolnosti
zakladajúce objektívne pochybnosti o jeho nepredpojatosti. V dôsledku týchto skutočností je
dôvodná obava, že jeho rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa
takým ani nebude javiť. Preto by sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. mal byť
z rozhodovania v tejto veci vylúčený.
(E) NÁVRH ROZHODNUTIA
Na základe vyššie uvedených dôvodov si sťažovateľ dovoľuje navrhnúť Ústavnému
súdu, aby vydal nasledovné UZNESENIE:
„Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ján Auxt a JUDr. Ľubomír
Dobrík PhD. sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 427/2012.“»
Sudca Ľubomír Dobrík vo svojom vyjadrení z 21. novembra 2012 k námietke
predpojatosti sťažovateľa okrem iného uviedol:
«... bola mi predložená námietka predpojatosti sťažovateľa doc. JUDr. J. Č., PhD.
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorú uplatnil podľa ustanovenia § 28 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“).
Uvádzané skutočnosti o mojom profesnom postupe a o miestach, kde sme sa mali
údajne stretnúť s pánom prezidentom, sú faktografické, neúplné a boli publikované
v predchádzajúcom období a sťažovateľ ich podľa môjho názoru použil účelovo až v snahe
ovplyvniť rozhodovanie senátu III. ÚS 20. novembra 2012.
Sťažovateľ zabudol podotknúť, že už od roku 1973 bol pán prezident mojím
pedagógom (katedra trestného práva, kriminalistiky a kriminológie Právnickej fakulty
Univerzity Komenského) a zaiste aj pedagógom sťažovateľa (ale v iných časových
dimenziách). Pre čistotu veci treba povedať, že členstvo pedagógov na tejto katedre
u sťažovateľa a pána prezidenta trvá dosiaľ.
Uvádzané skutočnosti sú zrejme založené na námietkach bývalej pani ministerky
spravodlivosti, ktorá ich rada používala, keď potrebovala ovplyvniť zloženie najmä pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“).
Ďalšia časť námietok sa vzťahuje na procesné lehoty v spise, čo ponechávam
na posúdení námietkovému senátu, bez toho, aby sťažovateľ namietol konkrétne porušenie
príslušných ustanovení upravujúcich konanie o sťažnosti pred ústavným súdom podľa
čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplývajúce zo zákona o ústavnom súde alebo
OSP.
V tretej časti sťažovateľ vychádza z článku a „informácií“ pána L. doplnenými
karikatúrami pán „D.“, ktoré ma vykresľujú ako „priateľa z mokrej štvrte (poháriky a
fľaše)“ a „nohsleda“ pána prezidenta, ktorým účelovo dokumentuje svoju námietku a ktorú
pripojil v prílohe námietky.
K tejto veci uvádzam, že takto kombinovaný útok dosiahol svoj efekt, t. j. ovplyvnenie
zloženia senátu podľa priania sťažovateľa a vzbudil u mňa stav, ktorý mi bráni konať
vo veci sťažovateľa bez predpojatosti voči jeho osobe.
Záverom uvádzam, že vyššie uvedený a dokumentovaný mediálny tlak, ktorý musí
verejný činiteľ bez ďalšieho prijímať „až po svoj hrob“, v spojení s nedôverou sťažovateľa
u mňa navodil taký stav, že sa necítim oprávnený rozhodovať nezaujate vo veci sťažovateľa
a podľa § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde vyhlasujem svoju predpojatosť vo veci
sťažovateľa.»
Sudca Ján Auxt vo svojom vyjadrení z 21. novembra 2012 k námietke predpojatosti
sťažovateľa najmä uviedol:
«Dňa 14. novembra 2012 bolo Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručené podanie právneho zástupcu doc. JUDr. J. Č., PhD. (ďalej len
„sťažovateľ“), z obsahu ktorého vyplýva, že: „Dozvedeli sme sa informáciu, že Vaša blízka
osoba... bola údajne nedávno prijatá na miesto prokurátora Okresnej prokuratúry v B., na
ktoré má v blízkej budúcnosti nastúpiť“.
Dňa 15. novembra 2012 bola právnym zástupcom sťažovateľa ústavnému súdu
doručená „Námietka predpojatosti...“ proti mne a sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi, ktorú
sťažovateľ vo vzťahu k mojej osobe odôvodnil tým, že osoba, ktorá mala byť „prijatá na
miesto prokurátorky“, je moja..., a bolo už uvedené aj jej správne meno, pričom dôvody
námietky boli ďalej rozvádzané o údajný (nekonkretizovaný) môj vzťah so „súčasným
vedením prokuratúry“, čo deklaroval skutočnosťou, že:
„súčasné vedenie prokuratúry vždy zastávalo negatívny postoj k ustanoveniu
sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora. Tento postoj sa konkrétne prejavil aj
iniciovaním konaní na Ústavnom súde vedených pod sp. zn.:
(a) PL. ÚS 95/2011 (návrh zatupujúceho generálneho prokurátora na vyslovenie
nesúladu zákona s ústavou, ktorého výsledkom v prípade úspechu by bola neplatnosť
zvolenia sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora); a
(b) IV. ÚS 433/2012 (sťažnosť bývalého generálneho prokurátora a súčasného
námestníka generálneho prokurátora, ktorou napadol okrem iného aj platnosť voľby
sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zo dňa
17. júna 2011).“
na základe čoho má sťažovateľ „dôvodnú obavu, že sudca JUDr. Ján Auxt by
z vďačnosti za privilégium, ktorého sa rozhodnutím súčasného vedenia prokuratúry dostalo
jeho blízkej osobe, mohol pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa uprednostniť
záujmy súčasného vedenia prokuratúry (ktoré sú identické so záujmami prezidenta ako
druhého účastníka konania).“, pričom táto predpojatosť sa už aj prejavila, a to konkrétne:
„Za jeden z objektívnych prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta považujeme jeho
konanie, resp. nekonanie v súvislosti s odlišným stanoviskom v konaní IV. ÚS 433/2012
o sťažnosti bývalého generálneho prokurátora...“
K citovaným tvrdeniam sťažovateľa podávam nasledovné vyjadrenie:
Je pravdou, že moja... bola 5. júna 2012 po splnení všetkých zákonných
predpokladov a podmienok prijatá na Okresnú prokuratúru B., pričom do tohto konania
(procesu) som nijakým spôsobom nezasahoval, neviem, akým spôsobom bol výber
realizovaný, ani som sa o to nikdy nezaujímal, moja... je dospelá osoba a svoje záležitosti si
rieši sama.
Sťažovateľ odôvodňuje úspech tohto výberu údajným „privilégiom“, ktorého sa
mojej... dostalo a za ktoré mám byť „vďačný súčasnému vedeniu prokuratúry“, o ktorom je
všeobecne známe, že zastáva negatívny postoj k ustanoveniu sťažovateľa do funkcie
generálneho prokurátora.
Neviem sa vyjadriť k údajnému „privilégiu“, ktorého sa malo dostať mojej..., pretože
sťažovateľ neuviedol nie konkrétne o citovanom „privilégiu“, ani o mojich vzťahoch so
„súčasným vedením prokuratúry“, a taktiež neviem, ako toto súvisí s prejednávanou vecou,
ale to, čo má slúžiť na podporu tvrdení sťažovateľa, v skutočnosti dokazuje, že opak je
pravda.
Ako dôkaz uvádzam nasledovné:
a) v sťažovateľom označenej veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011, v ktorej ústavný súd
rozhodoval o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona
č. 153/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov, s Ústavou Slovenskej republiky, bolo
nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. októbra 2011 rozhodnuté, že návrhu
navrhovateľa sa nevyhovuje.
Rovnako ako väčšina sudcov pléna ústavného súdu, aj ja som hlasoval za toto
rozhodnutie, teda proti návrhu „súčasného vedenia prokuratúry“, a pri rozhodovaní
v citovanej veci som sa riadil svojím vedomím a svedomím, bez toho, aby som uprednostnil
záujmy súčasného vedenia prokuratúry, tak ako to tvrdí sťažovateľ, z čoho teda vyplýva, že
tvrdenia sťažovateľa sú nepravdivé a sú iba obyčajným výmyslom proti mojej osobe pre
účel zdiskreditovať ma,
b) vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 433/2012, v ktorej podľa
tvrdenia sťažovateľa sa moja „predpojatosť... už aj konkrétne prejavila“ v tom, že
v predmetnej veci som neprimerane dlho vypracovával odlišné stanovisko, v dôsledku čoho
predmetné rozhodnutie ústavného súdu, ktoré bolo vydané 23. augusta 2012, sa stane
právoplatným len v najbližších dňoch napriek tomu, že bolo vydané už pred troma
mesiacmi, a keďže toto rozhodnutie znie v neprospech bývalého generálneho prokurátora,
„zdržiavanie nadobudnutia jeho právoplatnosti bolo v súlade s jeho záujmom, ktorý je
zhodou okolností totožný so záujmom prezidenta v konaní o sťažnosti sťažovateľa“.
Rovnako ani v tejto veci nemá sťažovateľ pravdu, o čom svedčí nasledovné:
Je pravdou, že k rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 433/2012 z 23. augusta
2012 som dal odlišné stanovisko, pričom spisový materiál spolu s odôvodnením rozhodnutia
mi bol predložený pre účel vypracovania odlišného stanoviska až 4. októbra 2012 o 12.25 h,
hoci vo veci bolo rozhodnuté 23. augusta 2012, a je všeobecne známe, že odlišné stanovisko
sa môže vypracovať až po konečnej úprave všetkých dôvodov rozhodnutia a po jeho
podpísaní predsedom senátu. Ja som odlišné stanovisko vypracoval 7. novembra 2012,
pričom v čase od 7. októbra 2012 do 22. októbra 2012 som v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 94/2006 Z. z. absolvoval plánovanú preventívnu rehabilitáciu. Teda stanovisko som
vypracoval v priebehu 12 pracovných dní a i keď citované rozhodnutie nie je ešte
do dnešného dňa právoplatné, nie je to z dôvodu, že vypracovanie odlišného stanoviska mi
trvalo „dlho“, čo je podľa tvrdenia sťažovateľa v záujme bývalého generálneho
prokurátora a prezidenta Slovenskej republiky, ale z toho dôvodu, že spisový materiál mi
bol predložený sudcom spravodajcom až po uplynutí 6 týždňov od rozhodnutia.
Pre sťažovateľa, ktorý očakáva, že v predmetnom odlišnom stanovisku budem hájiť
záujem bývalého generálneho prokurátora, uvádzam, že môj návrh v senáte bol, a toto
tvrdenie tvorí aj obsah odlišného stanoviska, aby vec bola prijatá na ďalšie konanie a aby
ústavný súd rozhodoval po prijatí veci na ďalšie konanie a v rámci konania aby boli
objasnené skutkové okolnosti, ktoré ústavný súd v čase rozhodovania podľa môjho názoru
nemal dostatočne objasnené a preukázané, pričom citujem z odlišného stanoviska; „Až na
základe takéhoto objasnenia veci, resp. vykonania dôkazov, mal ústavný súd rozhodovať
o opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti sťažovateľových (JUDr. D. T., pozn.) námietok.“
- koniec citátu.
Čo sa týka môjho vzťahu k druhému účastníkovi konania (prezidentovi Slovenskej
republiky), sťažovateľ ho taktiež nekonkretizoval, z jeho námietky vyplývajú len všeobecné
informácie, no i napriek tomu prehlasujem, že nemám žiadny vzťah k tomuto účastníkovi,
ani som nikdy nemal, nebol ani mojím pedagógom, ani ma nevymenoval do funkcie sudcu
ústavného súdu.
Do pozornosti sťažovateľovi dávam aj skutočnosť, ktorá súvisí s prejednávanou
vecou, a to je samotná sťažnosť sťažovateľa, ktorú podal ústavnému súdu 7. novembra
2011. Túto sťažnosť predložil sudca spravodajca na predbežné prerokovanie 4x, pričom
rozhodovanie o nej bolo na neverejných zasadnutiach senátu konaných 31. januára 2012,
6. marca 2012, 19. júna 2012 a 3. júla 2012 vždy odročené, a to na základe najmä mojej
argumentácie, že vec je potrebné prijať na ďalšie konanie, a že nie je dôvod na procesný
postup podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), v dôsledku čoho
bola táto sťažnosť nakoniec uznesením sp. zn. III. ÚS 427/2012 z 12. septembra 2012 aj
prijatá na ďalšie konanie.
Rovnako aj na neverejnom zasadnutí tretieho senátu konanom 13. novembra 2012,
kedy senát realizoval prípravu verejného ústneho pojednávania, ktoré sa malo konať
20. novembra 2012, moja argumentácia okrem iných výhrad k predloženému návrhu sudcu
spravodajcu spočívala aj v tom, že doba, ktorá uplynula od predloženia návrhu
na vymenovanie generálneho prokurátora prezidentovi, je neprimerane dlhá (som
presvedčený, že o obsahu predloženého pracovného materiálu, minimálne o jeho výroku,
bol mne neznámou nelegálnou formou sťažovateľ upovedomený, a jeho reakcia na tento
materiál je podanie námietok voči mne a sudcovi spravodajcovi).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal tieto námietky proti mojej osobe úplne
na nepodložených a nepravdivých skutočnostiach, a to len v úmysle privodiť mi nepriazeň
a vyvolať škandál okolo mojej osoby, čo ja hodnotím ako útok na moju osobu, ktorá
okolnosť mi od tohto okamihu bráni, aby som pri rozhodovaní tejto veci postupoval tak, ako
doteraz, to znamená nezaujato a nestranne, ktorou skutočnosťou vznikli dôvody môjho
vylúčenia z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, a preto v zmysle § 27 ods. 2
zákona o ústavnom súde upovedomujem predsedníčku ústavného súdu o dôvodoch
vylúčenia mojej osoby z výkonu sudcovskej funkcie, pretože existujú pochybnosti o mojej
nepredpojatosti, a žiadam, aby vec bola podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde
predložená v súlade s platným rozvrhom práce príslušnému senátu ústavného súdu
na rozhodnutie o podaných námietkach sťažovateľa a o dôvodoch vylúčenia z výkonu
sudcovskej funkcie, a navrhujem:
- námietky sťažovateľa ako neopodstatnené zamietnuť,
- sudca Ján Auxt je na základe oznámených dôvodov vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 427/2012.»
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sudca je
vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer
k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že
niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu
o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže
ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré
vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého
ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu.
Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd
už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v pléne ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu; odmietnutý
sudca nehlasuje. Ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre
predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov
rozhoduje hlas predsedajúceho.
Predsedníčka ústavného súdu predložila námietku predpojatosti sťažovateľa
na rozhodnutie IV. senátu ústavného súdu v zmysle čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného
súdu na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012), podľa ktorého o vylúčení sudcu pri rozhodovaní
v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje IV. senát, ak ide o sudcov
III. senátu.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom práva
na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného
súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom
postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky
skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom
konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny
poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97,
Ústavný súd v zhode s judikatúrou Európskeho súdu pred ľudské práva (Piersack v.
Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982) skúma
nestrannosť sudcov z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j.
zisťuje osobné presvedčenie a subjektívny vzťah namietaného sudcu k prerokúvanej veci,
a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. zisťuje, či sú v posudzovanom prípade
poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti sudcu,
ktorý má o veci rozhodovať. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť
sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku.
Z uvedeného vyplýva, že sa nemožno uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom
nestrannosti, ale treba skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho
hľadiska. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale
podľa vonkajších objektívnych skutočností. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí
tzv. teória zdania, v zmysle ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa
ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov, avšak podľa objektívnych symptómov.
Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho
nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie,
ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k účastníkom
konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska nemusí byť rozhodujúce
to, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť
zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré
vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (m. m.
Aplikujúc uvedené právne názory na posudzovanú vec ústavný súd konštatoval, že
sťažovateľom uplatnené námietky predpojatosti obsahujú aj také skutočnosti, ktoré
pri skúmaní nestrannosti oboch namietaných sudcov z objektívneho hľadiska nemožno
považovať v konkrétnych okolnostiach konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 427/2012
za neopodstatnené (objektívne nepodložené). Tieto skutočnosti by však samy osebe zrejme
nepostačovali na presvedčivý záver o ich vylúčení z rozhodovania predmetnej veci, a to aj
vzhľadom na obsah vyjadrení sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Jána Auxta k argumentácii
sťažovateľa. Za daných okolností boli pre rozhodnutie ústavného súdu podstatné tie časti
vyjadrení oboch namietaných sudcov, z ktorých zjavne vyplýva, že sa necítia byť
pri rozhodovaní predmetnej veci nestranní zo subjektívneho hľadiska.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na tú časť vyjadrenia sudcu Ľubomíra
Dobríka, v ktorej konštatuje, že „uvedený a dokumentovaný mediálny tlak... v spojení
s nedôverou sťažovateľa“ navodil u neho „taký stav, že sa necítim oprávnený rozhodovať
nezaujate vo veci sťažovateľa a podľa § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde vyhlasujem
svoju predpojatosť vo veci sťažovateľa“.
Obdobne sudca Ján Auxt v záverečnej časti svojho vyjadrenia sťažovateľom
uplatnené námietky proti svojej osobe hodnotí „ako útok na moju osobu, ktorá okolnosť mi
od tohto okamihu bráni, aby som pri rozhodovaní tejto veci postupoval tak, ako doteraz, to
znamená nezaujato a nestranne, ktorou skutočnosťou vznikli dôvody môjho vylúčenia
z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, a preto v zmysle § 27 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upovedomujem predsedníčku ústavného súdu o dôvodoch vylúčenia mojej
osoby z výkonu sudcovskej funkcie, pretože existujú pochybnosti o mojej nepredpojatosti,
a žiadam, aby vec bola podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde predložená v súlade
s platným rozvrhom práce príslušnému senátu ústavného súdu na rozhodnutie o podaných
námietkach sťažovateľa a o dôvodoch vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie“.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zohľadňujúc skutočnosti uvedené v podaní
sťažovateľa z 15. novembra 2012 a predovšetkým akceptujúc obsah vyjadrení oboch
namietaných sudcov v zhode so svojou doterajšou judikatúrou v obdobných veciach (napr.
IV. ÚS 99/2012) rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012