Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 627/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 prerokoval podanie doc. JUDr. J. Č., PhD., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. P. K., z 15. novembra

2012 označené ako „Námietka predpojatosti podľa v platnom

znení“, ktorým uplatňuje námietku predpojatosti proti sudcom Ústavného súdu Slovenskej

republiky Ľubomírovi Dobríkovi a Jánovi Auxtovi vo veci vedenej Ústavným súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľubomír Dobrík a Ján Auxt s ú

v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra

2011 doručená sťažnosť doc. JUDr. J. Č., PhD., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

JUDr. P. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach (ďalej len „pakt“) v spojení s a paktu nečinnosťou

prezidenta Slovenskej republiky súvisiacou s návrhom na jeho vymenovanie do funkcie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Sťažnosť sťažovateľa bola pridelená na rozhodnutie III. senátu ústavného súdu,

ktorého členmi sú sudcovia Ľubomír Dobrík a Ján Auxt, a je vedená pod sp. zn.

.

Dňa 15. novembra 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu

sťažovateľa označené ako „Námietka predpojatosti podľa

v platnom znení“ (ďalej len „námietka predpojatosti“), v ktorom sa okrem iného uvádza:

«... sťažovateľ týmto podľa o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení

(ďalej len ZoUS) vyhlasuje, že vo vzťahu k rozhodovaniu o sťažnosti sťažovateľa proti

nečinnosti prezidenta zo dňa 7. novembra 2011 (ďalej len sťažnosť) v konaní pod sp. zn.

odmieta pre predpojatosť sudcov Ústavného sudu JUDr. Jána Auxta

a JUDr. Ľubomíra Dobríka z dôvodov, že existujú skutočnosti zakladajúce dôvodné

pochybnosti o ich nepredpojatosti v tejto veci. Odôvodnenie tejto námietky predpojatosti si

dovoľujeme uviesť nižšie:

(A) VČASNOSŤ PODANIA NÁMIETKY

1. Podľa § 28 ods. 1 druhej vety ZoUS: „Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu

o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju

účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.“

2. Skutočnosti, ktorými odôvodňujeme túto námietku predpojatosti a ktoré uvádzame

nižšie, vznikli pred začiatkom ústneho pojednávania, ktorého termín je stanovený na

20. novembra 2012 o 11:00 hodine. Keďže túto námietku podávame 5 dní pred týmto

termínom, je táto námietka podaná včas v zmysle § 28 ods. 1 druhej vety ZoUS.

(B) KRITÉRIÁ PRE POSUDZOVANIE (NE)PREDPOJATOSTI SUDCOV

ÚSTAVNÉHO SÚDU

3. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba

posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia

a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda

zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená

akákoľvek oprávnená pochybnosť (porov. ).

4. Nestrannosť treba teda skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho

prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú

poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudca predpokladá až

do predloženia dôkazu opaku (porov. Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) z 1. októbra 1982).

5. Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba

skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších

objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že

sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.

Spravodlivosti nielenže má byť učinené zadosť, ale sa musí aj javiť, že sa jej činí zadosť

(porov. Delcourt v. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, Padovani v. Taliansko,

rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je

nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho

nestrannosti.

6. Judikatúra Ústavného súdu aj ESĽP teda vyžaduje, aby sa obava z nedostatku

nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných

skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť

čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu

nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych

okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho

postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne

nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným

pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával,

alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom

a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie

vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale

existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti

v očiach strán a verejnosti ().

7. Na vylúčenie sudcu z rozhodovania nie je potrebné, aby bolo preukázané, že je

predpojatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom, pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

(C) DÔVODY NA VYLÚČENIE SUDCU JUDr. JÁNA AUXTA

8. V prípade sudcu JUDr. Jána Auxta existujú podľa nášho názoru dôvodné

pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k prejednávanej veci.

9. Niekoľko dní pred podaním tejto námietky sme sa neformálnym spôsobom

dozvedeli, že blízka osoba sudcu Jána Auxta - konkrétne... - bola nedávno údajne prijatá na

miesto prokurátorky Okresnej prokuratúry v B., na ktoré má nastúpiť od 1. januára 2013.

Pred tým v rezorte prokuratúry nepôsobila.

10. Keďže každého prokurátora vymenúva do funkcie generálny prokurátor, je

nepochybné, že k tomuto vymenovaniu došlo s vedomím a súhlasom súčasného vedenia

prokuratúry.

11. Je všeobecne známou a overiteľnou skutočnosťou, že k vymenovaniu osoby, ktorá

predtým na prokuratúre nepôsobila ako právny čakateľ, priamo do funkcie prokurátora

dochádza len vo veľmi výnimočných prípadoch. V takýchto prípadoch navyše vymenovanie

úplne závisí od voľnej úvahy a slobodného rozhodnutia generálneho prokurátora, pretože

na získanie tejto funkcie nemá žiadna osoba právny nárok (a právne predpisy ani

nestanovujú žiadne podmienky, za splnenia ktorých by takýto právny nárok mohol

vzniknúť).

12. Je rovnako všeobecne známou skutočnosťou že množstvo záujemcov o funkciu

prokurátora dlhodobo a niekoľko stonásobne prevyšuje počet voľných miest. Táto

skutočnosť v kombinácii s neexistenciou možnosti ani len podmieneného právneho nároku

na získanie funkcie a prakticky neobmedzenou kontrolou vedenia prokuratúry nad výberom

prokurátorov znamená, že získanie funkcie prokurátora osobou bez predchádzajúceho

pôsobenia na prokuratúre je privilégium. To platí aj vtedy, ak uchádzač spĺňa všetky

odborné a iné predpoklady na výkon funkcie prokurátora. Pre vylúčenie pochybností, nijako

nespochybňujeme, že uvedená blízka osoba sudcu JUDr. Jána Auxta spĺňa odborné a iné

zákonné predpoklady na výkon funkcie prokurátora a že uvedené miesto získala v súlade

s platným zákonom. Tvrdíme len to, že aj ak všetky predpoklady spĺňa a miesto získala

zákonne, konečné rozhodnutie o prijatí na toto miesto záviselo od voľnej a neobmedzenej

úvahy vedenia prokuratúry (ktoré môže rozhodnúť akokoľvek a nemusí to ničím

odôvodňovať). Na získanie miesta prokurátora nestačí len spĺňať všetky odborné a zákonné

predpoklady, nakoľko uchádzačov spĺňajúcich tieto predpoklady je omnoho viac ako

voľných miest. Na získanie miesta je okrem splnenia týchto predpokladov potrebné

pozitívne rozhodnutie vedenia prokuratúry o výbere konkrétneho uchádzača, ktoré závisí od

voľnej úvahy vedenia prokuratúry. Preto je získanie takéhoto miesta vo svojej podstate

privilégiom.

13. Osoba, ktorej sa tohto privilégia dostane, a tým aj jej blízke osoby, majú teda

všetky dôvody byť vďačné tomu, vďaka komu sa jej tohto privilégia dostalo. Sudca

JUDr. Ján Auxt má teda dôvod byť vďačný súčasnému vedeniu prokuratúry. Na samotnej

vďačnosti, ktorá patrí medzi pozitívne ľudské vlastnosti, by ešte nebolo nič zlé. Problém

však nastáva, ak existujú dôvodné pochybnosti, že by prejavy tejto vďačnosti mohli viesť až

k porušeniu práva inej osoby na spravodlivé súdne konanie a na nestranné rozhodovanie

sudcu v ňom.

14. Je všeobecne známou skutočnosťou, že súčasné vedenie prokuratúry vždy

zastávalo negatívny postoj k ustanoveniu sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora.

Tento postoj sa konkrétne prejavil aj iniciovaním konaní na Ústavnom súde vedených

pod sp. zn.:

(a) (návrh zastupujúceho generálneho prokurátora na vyslovenie

nesúladu zákona s , ktorého výsledkom v prípade úspechu by bola neplatnosť

zvolenia sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora); a

(b) (sťažnosť bývalého generálneho prokurátora a súčasného

námestníka generálneho prokurátora, ktorou napadol okrem iného aj platnosť voľby

sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zo dňa

17. júna 2011).

15. Iniciovaním týchto dvoch konaní na Ústavnom súde zastupujúci generálny

prokurátor a jeho námestník jednoznačne dali najavo, že majú záujem na tom, aby

sťažovateľ do funkcie generálneho prokurátora vymenovaný nebol. O tomto závere nemôže

byť rozumná pochybnosť, nakoľko presne toto by bolo výsledkom každého z týchto konaní,

ak by Ústavný súd návrhu vyhovel. Zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, z ktorej by

vyplývalo, že tento záujem súčasného vedenia prokuratúry už neexistuje.

16. Tento záujem súčasného vedenia prokuratúry je zhodou okolnosti identický

so záujmom prezidenta ako účastníka konania o sťažnosti sťažovateľa. Je úplne

nepochybné, že prezident sťažovateľa do funkcie, do ktorej bol riadne zvolený, vymenovať

nechce. Ak by totiž chcel, nikdy mu nič nebránilo, aby tak urobil. Pritom však nie je

schopný sformulovať žiadne dôvody na nevymenovanie, ktoré by neboli osobne svojvoľné.

17. Vzhľadom na tieto skutočnosti máme dôvodnú obavu, že sudca JUDr. Ján Auxt

by z vďačností za privilégium, ktorého sa rozhodnutím súčasného vedenia prokuratúry

dostalo jeho blízkej osobe, mohol pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

uprednostniť záujmy súčasného vedenia prokuratúry (ktoré sú identické so záujmami

prezidenta ako druhého účastníka konania). Tým je daná dôvodná pochybnosť o

nepredpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta v tejto veci, ktorá odôvodňuje jeho vylúčenie z

rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa.

18. Táto predpojatosť sa podľa nášho názoru už aj konkrétne prejavila. Za jeden

z objektívnych prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta považujeme jeho konanie,

resp. nekonanie v súvislosti s odlišným stanoviskom v konaní o sťažnosti

bývalého generálneho prokurátora spochybňujúcej platnosť zvolenia sťažovateľa dňa

17. júna 2011. Túto sťažnosť Ústavný súd 24. augusta 2012 odmietol ako zjavne

neopodstatnenú a podanú neoprávnenou osobou, pričom sudca JUDr. Ján Auxt si k tomuto

rozhodnutiu vyhradil odlišné stanovisko. Prejav predpojatosti vidíme predovšetkým v tom,

že vydanie tohto odlišného stanoviska sudcovi JUDr. Jánovi Auxtovi trvalo tak dlho, že

uvedené rozhodnutie podľa našich informácií sa doručuje účastníkom a stane sa

právoplatným len v najbližších dňoch napriek tomu, že bolo vydané už pred tromi mesiacmi.

Keďže rozhodnutie znie v neprospech bývalého generálneho prokurátora, zdržiavanie

nadobudnutia jeho právoplatnosti bolo v súlade s jeho záujmom, ktorý je zhodou okolností

totožný so záujmom prezidenta v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

19. Aj keď obsah uvedeného odlišného stanoviska zatiaľ nepoznáme, dá sa dôvodne

predpokladať a je pravdepodobné, že bude hájiť záujem bývalého generálneho prokurátora

ako sťažovateľa v predmetnom konaní (totožný so záujmom prezidenta v tomto konaní),

ktorý je v priamom protiklade so záujmami sťažovateľa v tomto konaní. Jeho obsah sa však

nemáme ako dozvedieť predtým, ako bude zverejnené na stránke Ústavného súdu, k čomu

dochádza až po doručení rozhodnutia účastníkom a nadobudnutí jeho právoplatnosti.

20. Ako vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Indra v. Slovensko z 1. februára 2005, aj

rozhodovanie sudcu v inej veci (vo všetkých jeho formách, vrátane postupu v konaní

a odlišného stanoviska) môže byť samostatným dôvodom predpojatosti, ak toto

rozhodovanie mohlo vyvolať u sťažovateľa odôvodnené obavy, že disentujúci sudca svojím

názorom dal najavo, že nebude pristupovať k jeho prípadu s požadovanou

nepredpojatosťou, alebo ak názory vyjadrené v odlišnom stanovisku či postup pri jeho

vydávaní odôvodňujú sťažovateľove obavy, že sudcovi chýba v jeho veci potrebná

nestrannosť.

21. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že vo vzťahu k sudcovi JUDr. Jánovi

Auxtovi existujú významné okolnosti zakladajúce objektívne pochybnosti o jeho

nepredpojatosti. V dôsledku týchto skutočnosti je dôvodná obava, že jeho rozhodovanie

o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa takým ani nebude javiť. Preto by sudca

JUDr. Ján Auxt mal byť z rozhodovania v tejto veci vylúčený.

(D) DÔVODY NA VYLÚČENIE SUDCU JUDr. ĽUBOMÍRA DOBRÍKA, PhD.

22. V prípade sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. existujú podľa nášho názoru

dôvodné pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k veci a k druhému

účastníkovi konania.

23. Je všeobecne známou skutočnosťou, že sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka PhD.

a prezidenta ako druhého účastníka konania spája spoločná politická minulosť, keď

v rokoch 1994 až 1997 obaja boli vysokopostavenými členmi politickej strany H. a zastávali

ako nominanti tejto politickej strany vysoké politické funkcie - prezident ako predseda

Národnej rady Slovenskej republiky a sudca JUDr. Ľubomír Dobrík PhD. ako štátny

tajomník Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej

republiky pod vedením súčasného prezidenta následne v roku 1997 zvolila JUDr. Ľubomíra

Dobríka, PhD. ako nominanta H. za kandidáta na sudcu Ústavného súdu.

24. Táto spoločná minulosť sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. a prezidenta

vo vrcholovej politike môže sama osebe zakladať dôvodné pochybnosti o nepredpojatosti

sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD, Je pravdou, že každý človek má svoje politické

presvedčenie, ktoré mu nikto nemôže vziať, a preto náhodná totožnosť politických názorov

sudcu s politickými názormi niektorého účastníka konania bežne nie je problematická

(najmä nie v prípadoch, ktoré nemajú žiaden politický kontext). Vo väčšine prípadov je

politické presvedčenie internou súkromnou záležitosťou každej osoby, a nie je preto ani

verejne známe. Problém však nastáva v prípade, ak je odôvodnená obava, že toto politické

presvedčenie môže stáť v ceste nestrannému rozhodovaniu a spravodlivému súdnemu

konaniu. Takáto dôvodná obava existuje, ak:

(a) totožnosť politických názorov sudcu a účastníka konania je verejne známa

a oficiálne potvrdená minulým pôsobením oboch pre tú istú politickú stranu a oficiálnou

reprezentáciou týchto politických názorov vo vysokých politických funkciách; a zároveň

(b) predmetom konania, v ktorom má sudca rozhodovať, je posúdenie politického

postupu účastníka - aktívneho a vysokopostaveného politika, ktorého politické presvedčenie

je zhodné s politickým presvedčením konajúceho sudcu (čo je oboch prípadoch verejne

známe a potvrdené oficiálnym minulým pôsobením oboch v tej istej politickej strane),

pričom výsledok konania je spôsobilý mať aj politicko-reputačný dopad na tohto účastníka.

Keďže obe tieto podmienky sú vo vzťahu medzi sudcom JUDr. Ľubomírom

Dobríkom, PhD. a prezidentom ako účastníkom konania splnené, zakladá to dôvodnú

pochybnosť o tom, či sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. bude v tejto veci rozhodovať

nestranne a nepredpojato a či sa to tak bude aj javiť.

25. Z obdobia ich spoločného politického pôsobenia pochádza priateľský vzťah

sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. k súčasnému prezidentovi, ktorý pretrváva dodnes.

Priateľský vzťah je samozrejme subjektívna skutočnosť, ktorej existencia sa dá v prípade

potreby aj účelovo popierať. Preto je pri posudzovaní predpojatosti z dôvodu existencie

priateľského vzťahu potrebné vychádzať z objektívneho testu predpojatosti a skúmať jej

prípadné vonkajšie prejavy a doterajšie udalosti, ktoré by existenciu tohto priateľského

vzťahu priamo alebo nepriamo potvrdzovali alebo vyvracali.

26. Dňa 11. júna 2012 bol v týždenníku Trend publikovaný článok „Prezidentov

Dobrík“ (viď príloha č. 1), v ktorom sa píše: „Ak vezmeme do úvahy, že sudca Ľ. Dobrík

a prezident Ivan Gašparovič sú starí priatelia ešte z H., je to určite „pech“, že sťažnosť [J.

Č. proti nečinnosti prezidenta, pozn.] dostal na stôl práve on.“ Výrok je sprevádzaný

obrázkom (karikatúrou), na ktorom sú vyobrazení prezident so sudcom JUDr. Ľubomírom

Dobríkom, PhD. v priateľskom objatí, a ktorý tiež poukazuje na ich priateľský vzťah.

27. Dňa 3. septembra 2012 bol rovnako v týždenníku Trend publikovaný článok

„Čakanie na Dobríka“ (viď príloha č. 2) sprevádzaný obrázkom (karikatúrou), ktorá

vyjadruje, že sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. svojím postupom v konaní o sťažnosti

sťažovateľa prezidenta chráni.

28. Uvedené dva články a ich sprievodné ilustrácie boli verejným konštatovaním

existencie dlhého priateľského vzťahu medzi sudcom JUDr. Ľubomírom Dobríkom, PhD.

a prezidentom, ako aj pochybností o nepredpojatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD.

29. Dodnes sme nezaznamenali, že by sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD.

pravdivosť týchto zverejnených informácií o jeho priateľskom vzťahu k súčasnému

prezidentovi a tejto zverejnenej polemiky o jeho nepredpojatosti niekedy poprel alebo sa

voči nej inak verejne ohradil, či už formou tlačovej správy Ústavného súdu SR alebo inak,

a to napriek tomu, že tieto skutočnosti (pokiaľ nie sú spoľahlivo vyvrátené) zakladajú veľmi

významné pochybnosti o jeho nepredpojatosti v konaní o sťažnosti sťažovateľa proti

prezidentovi.

30. Za jeden z vonkajších prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka,

PhD. možno považovať aj to, akým spôsobom ako sudca spravodajca postupoval v

súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa:

(a) Po prvé, napriek opakovaným žiadostiam o prednostné prerokovanie sťažnosti

bola sťažnosť predbežne prerokovaná a prijatá na ďalšie konanie až 12. septembra 2012,

čo bolo viac ako 10 mesiacov od jej podania. Počas tohto obdobia sa pritom nevyskytla a

ani nehrozila žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať akýkoľvek dopad na rozhodnutie

Ústavného súdu o prijatí. Napriek medializovaným vyhláseniam, že dôvodom tohto odkladu

predbežného prerokovania sťažnosti bolo začatie konania o výklad pod sp. zn.

a čakanie na jeho výsledok, nakoniec k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie

došlo aj tak ešte pred skončením uvedeného konania o výklad , takže viac ako

10-mesačné otáľanie s predbežným prerokovaním sťažnosti sa v tomto svetle ukazuje ako

neodôvodniteľné. Rovnako nikdy nebolo zdôvodnené, prečo Ústavný súd nevyhovel

žiadostiam o prednostné prerokovanie.

(b) Po druhé, sudca spravodajca JUDr. Ľubomír Dobrík nás dňa 14. februára 2012

vyzval, aby sme sa vyjadrili k písomnému stanovisku prezidenta zo dňa 7. februára 2012,

ktoré nám bolo doručené s výzvou, a to v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Aj keď sme

nakoniec stanovisko sťažovateľa v tejto lehote stihli pripraviť a doručiť Ústavnému súdu,

s takouto extrémne krátkou lehotou na podanie písomného vyjadrenia sme sa dosiaľ v našej

profesionálnej praxi nestretli. Skutočnosťou, ktorá v tejto súvislosti nasvedčuje

o predpojatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. je, že z písomného vyjadrenia

prezidenta zo dňa 7. februára 2012 vyplýva, že jemu bola poskytnutá podstatne dlhšia

lehota na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa, nakoľko o vyjadrenie ho Ústavný súd požiadal

1. decembra 2012 a prezident svoje vyjadrenie doručil Ústavnému súdu až 14. februára

2012. Takéto rozdielne zaobchádzanie s účastníkmi konania zo strany sudcu spravodajcu je

právne neodôvodniteľné inak ako jeho predpojatosťou.

(c) Po tretie, sudca JUDr. Ľubomír Dobrík v tejto veci ako spravodajca postupoval

tak, že nielen neprihliadal na žiadosti o prednostné prerokovanie sťažnosti, ale

nezabezpečil ani to, aby k predbežnému prerokovaniu sťažnosti došlo v poradí, v ktorom na

Ústavný súd napadla. Pritom z § 26 ZoUS vyplýva, že Ústavný súd sa pri prerokúvaní vecí

musí riadiť poradím, v akom mu veci došli, s výnimkou prípadov prednostného

prerokovania veci z dôvodu naliehavosti. Z tlačových správ o rozhodovacej činnosti III.

senátu Ústavného súdu SR po podaní sťažnosti vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola

predbežne prerokovaná výrazne neskôr ako mnoho iných podaní, ktoré na Ústavný súd

napadli neskôr ako táto sťažnosť.

31. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že aj vo vzťahu k sudcovi JUDr.

Ľubomírovi Dobríkovi, PhD. existujú významné a dosiať spoľahlivo nevyvrátené okolnosti

zakladajúce objektívne pochybnosti o jeho nepredpojatosti. V dôsledku týchto skutočností je

dôvodná obava, že jeho rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa

takým ani nebude javiť. Preto by sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. mal byť

z rozhodovania v tejto veci vylúčený.

(E) NÁVRH ROZHODNUTIA

Na základe vyššie uvedených dôvodov si sťažovateľ dovoľuje navrhnúť Ústavnému

súdu, aby vydal nasledovné UZNESENIE:

„Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ján Auxt a JUDr. Ľubomír

Dobrík PhD. sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. .“»

Sudca Ľubomír Dobrík vo svojom vyjadrení z 21. novembra 2012 k námietke

predpojatosti sťažovateľa okrem iného uviedol:

«... bola mi predložená námietka predpojatosti sťažovateľa doc. JUDr. J. Č., PhD.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorú uplatnil podľa ustanovenia § 28 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“).

Uvádzané skutočnosti o mojom profesnom postupe a o miestach, kde sme sa mali

údajne stretnúť s pánom prezidentom, sú faktografické, neúplné a boli publikované

v predchádzajúcom období a sťažovateľ ich podľa môjho názoru použil účelovo až v snahe

ovplyvniť rozhodovanie senátu . novembra 2012.

Sťažovateľ zabudol podotknúť, že už od roku 1973 bol pán prezident mojím

pedagógom (katedra trestného práva, kriminalistiky a kriminológie Právnickej fakulty

Univerzity Komenského) a zaiste aj pedagógom sťažovateľa (ale v iných časových

dimenziách). Pre čistotu veci treba povedať, že členstvo pedagógov na tejto katedre

u sťažovateľa a pána prezidenta trvá dosiaľ.

Uvádzané skutočnosti sú zrejme založené na námietkach bývalej pani ministerky

spravodlivosti, ktorá ich rada používala, keď potrebovala ovplyvniť zloženie najmä pléna

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“).

Ďalšia časť námietok sa vzťahuje na procesné lehoty v spise, čo ponechávam

na posúdení námietkovému senátu, bez toho, aby sťažovateľ namietol konkrétne porušenie

príslušných ustanovení upravujúcich konanie o sťažnosti pred ústavným súdom podľa

vyplývajúce zo alebo

.

V tretej časti sťažovateľ vychádza z článku a „informácií“ pána L. doplnenými

karikatúrami pán „D.“, ktoré ma vykresľujú ako „priateľa z mokrej štvrte (poháriky a

fľaše)“ a „nohsleda“ pána prezidenta, ktorým účelovo dokumentuje svoju námietku a ktorú

pripojil v prílohe námietky.

K tejto veci uvádzam, že takto kombinovaný útok dosiahol svoj efekt, t. j. ovplyvnenie

zloženia senátu podľa priania sťažovateľa a vzbudil u mňa stav, ktorý mi bráni konať

vo veci sťažovateľa bez predpojatosti voči jeho osobe.

Záverom uvádzam, že vyššie uvedený a dokumentovaný mediálny tlak, ktorý musí

verejný činiteľ bez ďalšieho prijímať „až po svoj hrob“, v spojení s nedôverou sťažovateľa

u mňa navodil taký stav, že sa necítim oprávnený rozhodovať nezaujate vo veci sťažovateľa

a podľa a vyhlasujem svoju predpojatosť vo veci

sťažovateľa.»

Sudca Ján Auxt vo svojom vyjadrení z 21. novembra 2012 k námietke predpojatosti

sťažovateľa najmä uviedol:

«Dňa 14. novembra 2012 bolo Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručené podanie právneho zástupcu doc. JUDr. J. Č., PhD. (ďalej len

„sťažovateľ“), z obsahu ktorého vyplýva, že: „Dozvedeli sme sa informáciu, že Vaša blízka

osoba... bola údajne nedávno prijatá na miesto prokurátora Okresnej prokuratúry v B., na

ktoré má v blízkej budúcnosti nastúpiť“.

Dňa 15. novembra 2012 bola právnym zástupcom sťažovateľa ústavnému súdu

doručená „Námietka predpojatosti...“ proti mne a sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi, ktorú

sťažovateľ vo vzťahu k mojej osobe odôvodnil tým, že osoba, ktorá mala byť „prijatá na

miesto prokurátorky“, je moja..., a bolo už uvedené aj jej správne meno, pričom dôvody

námietky boli ďalej rozvádzané o údajný (nekonkretizovaný) môj vzťah so „súčasným

vedením prokuratúry“, čo deklaroval skutočnosťou, že:

„súčasné vedenie prokuratúry vždy zastávalo negatívny postoj k ustanoveniu

sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora. Tento postoj sa konkrétne prejavil aj

iniciovaním konaní na Ústavnom súde vedených pod sp. zn.:

(a) (návrh zatupujúceho generálneho prokurátora na vyslovenie

nesúladu zákona s , ktorého výsledkom v prípade úspechu by bola neplatnosť

zvolenia sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora); a

(b) (sťažnosť bývalého generálneho prokurátora a súčasného

námestníka generálneho prokurátora, ktorou napadol okrem iného aj platnosť voľby

sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora zo dňa

17. júna 2011).“

na základe čoho má sťažovateľ „dôvodnú obavu, že sudca JUDr. Ján Auxt by

z vďačnosti za privilégium, ktorého sa rozhodnutím súčasného vedenia prokuratúry dostalo

jeho blízkej osobe, mohol pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa uprednostniť

záujmy súčasného vedenia prokuratúry (ktoré sú identické so záujmami prezidenta ako

druhého účastníka konania).“, pričom táto predpojatosť sa už aj prejavila, a to konkrétne:

„Za jeden z objektívnych prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta považujeme jeho

konanie, resp. nekonanie v súvislosti s odlišným stanoviskom v konaní

o sťažnosti bývalého generálneho prokurátora...“

K citovaným tvrdeniam sťažovateľa podávam nasledovné vyjadrenie:

Je pravdou, že moja... bola 5. júna 2012 po splnení všetkých zákonných

predpokladov a podmienok prijatá na Okresnú prokuratúru B., pričom do tohto konania

(procesu) som nijakým spôsobom nezasahoval, neviem, akým spôsobom bol výber

realizovaný, ani som sa o to nikdy nezaujímal, moja... je dospelá osoba a svoje záležitosti si

rieši sama.

Sťažovateľ odôvodňuje úspech tohto výberu údajným „privilégiom“, ktorého sa

mojej... dostalo a za ktoré mám byť „vďačný súčasnému vedeniu prokuratúry“, o ktorom je

všeobecne známe, že zastáva negatívny postoj k ustanoveniu sťažovateľa do funkcie

generálneho prokurátora.

Neviem sa vyjadriť k údajnému „privilégiu“, ktorého sa malo dostať mojej..., pretože

sťažovateľ neuviedol nie konkrétne o citovanom „privilégiu“, ani o mojich vzťahoch so

„súčasným vedením prokuratúry“, a taktiež neviem, ako toto súvisí s prejednávanou vecou,

ale to, čo má slúžiť na podporu tvrdení sťažovateľa, v skutočnosti dokazuje, že opak je

pravda.

Ako dôkaz uvádzam nasledovné:

a) v sťažovateľom označenej veci sp. zn. , v ktorej ústavný súd

rozhodoval o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov, s , bolo

nálezom ústavného súdu sp. zn. z 5. októbra 2011 rozhodnuté, že návrhu

navrhovateľa sa nevyhovuje.

Rovnako ako väčšina sudcov pléna ústavného súdu, aj ja som hlasoval za toto

rozhodnutie, teda proti návrhu „súčasného vedenia prokuratúry“, a pri rozhodovaní

v citovanej veci som sa riadil svojím vedomím a svedomím, bez toho, aby som uprednostnil

záujmy súčasného vedenia prokuratúry, tak ako to tvrdí sťažovateľ, z čoho teda vyplýva, že

tvrdenia sťažovateľa sú nepravdivé a sú iba obyčajným výmyslom proti mojej osobe pre

účel zdiskreditovať ma,

b) vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. , v ktorej podľa

tvrdenia sťažovateľa sa moja „predpojatosť... už aj konkrétne prejavila“ v tom, že

v predmetnej veci som neprimerane dlho vypracovával odlišné stanovisko, v dôsledku čoho

predmetné rozhodnutie ústavného súdu, ktoré bolo vydané 23. augusta 2012, sa stane

právoplatným len v najbližších dňoch napriek tomu, že bolo vydané už pred troma

mesiacmi, a keďže toto rozhodnutie znie v neprospech bývalého generálneho prokurátora,

„zdržiavanie nadobudnutia jeho právoplatnosti bolo v súlade s jeho záujmom, ktorý je

zhodou okolností totožný so záujmom prezidenta v konaní o sťažnosti sťažovateľa“.

Rovnako ani v tejto veci nemá sťažovateľ pravdu, o čom svedčí nasledovné:

Je pravdou, že k rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. z 23. augusta

2012 som dal odlišné stanovisko, pričom spisový materiál spolu s odôvodnením rozhodnutia

mi bol predložený pre účel vypracovania odlišného stanoviska až 4. októbra 2012 o 12.25 h,

hoci vo veci bolo rozhodnuté 23. augusta 2012, a je všeobecne známe, že odlišné stanovisko

sa môže vypracovať až po konečnej úprave všetkých dôvodov rozhodnutia a po jeho

podpísaní predsedom senátu. Ja som odlišné stanovisko vypracoval 7. novembra 2012,

pričom v čase od 7. októbra 2012 do 22. októbra 2012 som v zmysle § 17 ods. 3 zákona

č. absolvoval plánovanú preventívnu rehabilitáciu. Teda stanovisko som

vypracoval v priebehu 12 pracovných dní a i keď citované rozhodnutie nie je ešte

do dnešného dňa právoplatné, nie je to z dôvodu, že vypracovanie odlišného stanoviska mi

trvalo „dlho“, čo je podľa tvrdenia sťažovateľa v záujme bývalého generálneho

prokurátora a prezidenta Slovenskej republiky, ale z toho dôvodu, že spisový materiál mi

bol predložený sudcom spravodajcom až po uplynutí 6 týždňov od rozhodnutia.

Pre sťažovateľa, ktorý očakáva, že v predmetnom odlišnom stanovisku budem hájiť

záujem bývalého generálneho prokurátora, uvádzam, že môj návrh v senáte bol, a toto

tvrdenie tvorí aj obsah odlišného stanoviska, aby vec bola prijatá na ďalšie konanie a aby

ústavný súd rozhodoval po prijatí veci na ďalšie konanie a v rámci konania aby boli

objasnené skutkové okolnosti, ktoré ústavný súd v čase rozhodovania podľa môjho názoru

nemal dostatočne objasnené a preukázané, pričom citujem z odlišného stanoviska; „Až na

základe takéhoto objasnenia veci, resp. vykonania dôkazov, mal ústavný súd rozhodovať

o opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti sťažovateľových (JUDr. D. T., pozn.) námietok.“

- koniec citátu.

Čo sa týka môjho vzťahu k druhému účastníkovi konania (prezidentovi Slovenskej

republiky), sťažovateľ ho taktiež nekonkretizoval, z jeho námietky vyplývajú len všeobecné

informácie, no i napriek tomu prehlasujem, že nemám žiadny vzťah k tomuto účastníkovi,

ani som nikdy nemal, nebol ani mojím pedagógom, ani ma nevymenoval do funkcie sudcu

ústavného súdu.

Do pozornosti sťažovateľovi dávam aj skutočnosť, ktorá súvisí s prejednávanou

vecou, a to je samotná sťažnosť sťažovateľa, ktorú podal ústavnému súdu 7. novembra

2011. Túto sťažnosť predložil sudca spravodajca na predbežné prerokovanie 4x, pričom

rozhodovanie o nej bolo na neverejných zasadnutiach senátu konaných 31. januára 2012,

6. marca 2012, 19. júna 2012 a 3. júla 2012 vždy odročené, a to na základe najmä mojej

argumentácie, že vec je potrebné prijať na ďalšie konanie, a že nie je dôvod na procesný

postup podľa

o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), v dôsledku čoho

bola táto sťažnosť nakoniec uznesením sp. zn. z 12. septembra 2012 aj

prijatá na ďalšie konanie.

Rovnako aj na neverejnom zasadnutí tretieho senátu konanom 13. novembra 2012,

kedy senát realizoval prípravu verejného ústneho pojednávania, ktoré sa malo konať

20. novembra 2012, moja argumentácia okrem iných výhrad k predloženému návrhu sudcu

spravodajcu spočívala aj v tom, že doba, ktorá uplynula od predloženia návrhu

na vymenovanie generálneho prokurátora prezidentovi, je neprimerane dlhá (som

presvedčený, že o obsahu predloženého pracovného materiálu, minimálne o jeho výroku,

bol mne neznámou nelegálnou formou sťažovateľ upovedomený, a jeho reakcia na tento

materiál je podanie námietok voči mne a sudcovi spravodajcovi).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal tieto námietky proti mojej osobe úplne

na nepodložených a nepravdivých skutočnostiach, a to len v úmysle privodiť mi nepriazeň

a vyvolať škandál okolo mojej osoby, čo ja hodnotím ako útok na moju osobu, ktorá

okolnosť mi od tohto okamihu bráni, aby som pri rozhodovaní tejto veci postupoval tak, ako

doteraz, to znamená nezaujato a nestranne, ktorou skutočnosťou vznikli dôvody môjho

vylúčenia z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, a preto v zmysle § 27 ods. 2

upovedomujem predsedníčku ústavného súdu o dôvodoch

vylúčenia mojej osoby z výkonu sudcovskej funkcie, pretože existujú pochybnosti o mojej

nepredpojatosti, a žiadam, aby vec bola podľa

predložená v súlade s platným rozvrhom práce príslušnému senátu ústavného súdu

na rozhodnutie o podaných námietkach sťažovateľa a o dôvodoch vylúčenia z výkonu

sudcovskej funkcie, a navrhujem:

- námietky sťažovateľa ako neopodstatnené zamietnuť,

- sudca Ján Auxt je na základe oznámených dôvodov vylúčený z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .»

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sudca je

vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer

k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho

nepredpojatosti.

Podľa účastník konania môže vyhlásiť, že

niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu

o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže

ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré

vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého

ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu.

Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd

už o ňom nerozhoduje.

Podľa ak ide o rozhodovanie v pléne ústavného

súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu; odmietnutý

sudca nehlasuje. Ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre

predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov

rozhoduje hlas predsedajúceho.

Predsedníčka ústavného súdu predložila námietku predpojatosti sťažovateľa

na rozhodnutie IV. senátu ústavného súdu v zmysle čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného

súdu na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012), podľa ktorého o vylúčení sudcu pri rozhodovaní

v senáte podľa rozhoduje IV. senát, ak ide o sudcov

III. senátu.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom práva

na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného

súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom

postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky

skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom

konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny

poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (,

).

Ústavný súd v zhode s judikatúrou Európskeho súdu pred ľudské práva (Piersack v.

Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982) skúma

nestrannosť sudcov z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j.

zisťuje osobné presvedčenie a subjektívny vzťah namietaného sudcu k prerokúvanej veci,

a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. zisťuje, či sú v posudzovanom prípade

poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti sudcu,

ktorý má o veci rozhodovať. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť

sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku.

Z uvedeného vyplýva, že sa nemožno uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom

nestrannosti, ale treba skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho

hľadiska. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale

podľa vonkajších objektívnych skutočností. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí

tzv. teória zdania, v zmysle ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa

ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov, avšak podľa objektívnych symptómov.

Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho

nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie,

ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k účastníkom

konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska nemusí byť rozhodujúce

to, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť

zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré

vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (m. m.

).

Aplikujúc uvedené právne názory na posudzovanú vec ústavný súd konštatoval, že

sťažovateľom uplatnené námietky predpojatosti obsahujú aj také skutočnosti, ktoré

pri skúmaní nestrannosti oboch namietaných sudcov z objektívneho hľadiska nemožno

považovať v konkrétnych okolnostiach konania vedeného pod sp. zn.

za neopodstatnené (objektívne nepodložené). Tieto skutočnosti by však samy osebe zrejme

nepostačovali na presvedčivý záver o ich vylúčení z rozhodovania predmetnej veci, a to aj

vzhľadom na obsah vyjadrení sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Jána Auxta k argumentácii

sťažovateľa. Za daných okolností boli pre rozhodnutie ústavného súdu podstatné tie časti

vyjadrení oboch namietaných sudcov, z ktorých zjavne vyplýva, že sa necítia byť

pri rozhodovaní predmetnej veci nestranní zo subjektívneho hľadiska.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na tú časť vyjadrenia sudcu Ľubomíra

Dobríka, v ktorej konštatuje, že „uvedený a dokumentovaný mediálny tlak... v spojení

s nedôverou sťažovateľa“ navodil u neho „taký stav, že sa necítim oprávnený rozhodovať

nezaujate vo veci sťažovateľa a podľa a vyhlasujem

svoju predpojatosť vo veci sťažovateľa“.

Obdobne sudca Ján Auxt v záverečnej časti svojho vyjadrenia sťažovateľom

uplatnené námietky proti svojej osobe hodnotí „ako útok na moju osobu, ktorá okolnosť mi

od tohto okamihu bráni, aby som pri rozhodovaní tejto veci postupoval tak, ako doteraz, to

znamená nezaujato a nestranne, ktorou skutočnosťou vznikli dôvody môjho vylúčenia

z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, a preto v zmysle § 27 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upovedomujem predsedníčku ústavného súdu o dôvodoch vylúčenia mojej

osoby z výkonu sudcovskej funkcie, pretože existujú pochybnosti o mojej nepredpojatosti,

a žiadam, aby vec bola podľa predložená v súlade

s platným rozvrhom práce príslušnému senátu ústavného súdu na rozhodnutie o podaných

námietkach sťažovateľa a o dôvodoch vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zohľadňujúc skutočnosti uvedené v podaní

sťažovateľa z 15. novembra 2012 a predovšetkým akceptujúc obsah vyjadrení oboch

namietaných sudcov v zhode so svojou doterajšou judikatúrou v obdobných veciach (napr.

) rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012