Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)II. ÚS 44/2013
PDF · 347.37 KB
No categories available
II. ÚS 44/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013
prerokoval námietku predpojatosti proti sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky
Petrovi Brňákovi a Milanovi Ľalíkovi vznesenú doc. JUDr. J. Č., PhD., .P., zastúpeného
advokátom JUDr. P. K., B., v konaní o jeho sťažnosti z 3. januára 2013 vedenom pod sp. zn.
Rvp 11/2013, ktorou namieta rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 28. decembra
2012, ktorým ho odmietol vymenovať do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky, a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Peter Brňák a Milan Ľalík s ú
v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára
2013 doručená sťažnosť doc. JUDr. J. Č., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za
rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, práva na vstup do verejných služieb
svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy rozhodnutím
prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) z 28. decembra 2012 o odmietnutí
vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
2. Uvedená sťažnosť bola na ústavnom súde zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 11/2013
a vec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi
Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu.
3. Ústavnému súdu bolo 9. januára 2013 telefaxom podané a následne 14. januára
2013 osobne doručené a doplnené podanie sťažovateľa označené ako „NÁMIETKA
PREDPOJATOSTI podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení“, ktorým sa
sťažovateľ domáhal toho, aby ústavný súd vylúčil sudcov ústavného súdu Petra Brňáka
a Milana Ľalíka „z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom
Slovenskej republiky pod. sp. zn. Rvp 11/2013“.
4. Sudca spravodajca z uvedených dôvodov 16. januára 2013 v zmysle § 27 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámil predsedníčke ústavného súdu
predmetnú námietku predpojatosti a predložil jej spis sp. zn. Rvp 11/2013 spolu so svojím
vyjadrením k týmto námietkam.
5. Po zaujatí písomného stanoviska sudcom ústavného súdu Milanom Ľalíkom
k predmetným námietkam (22. januára 2013) predsedníčka ústavného súdu 23. januára 2013
predložila podanie sťažovateľa o námietkach predpojatosti spolu so súvisiacim spisom
na rozhodnutie o predpojatosti II. senátu ústavného súdu ako senátu príslušnému podľa
rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 29. februára 2012 do 28. februára 2013 (čl. IV
bod 1) o tejto veci konať a rozhodnúť.
6. Sťažovateľ svoju námietku predpojatosti najprv odôvodnil poukazom na
všeobecné kritériá posudzovania (ne)predpojatosti sudcov ústavného súdu, poukázal na
judikatúru ústavného súdu a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP)
týkajúcu sa otázky nestrannosti sudcu, pričom poukázal na dve stránky hodnotenia
nestrannosti sudcu, a to na subjektívne hľadisko a na objektívne hľadisko a s ním spojenú
teóriu zdania nestrannosti. Následne s takto vymedzeným hodnotením nestrannosti uviedol
svoje dôvody na vylúčenie namietaných sudcov ústavného súdu.
7. Vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Petrovi Brňákovi sťažovateľ uviedol tieto
dôvody na jeho vylúčenie:
«V prípade sudcu JUDr. Petra Brňáka existujú podľa nášho názoru dôvodné
pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k druhému účastníkovi konania.
Je všeobecne známou skutočnosťou, že sudcu JUDr. Petra Brňáka a prezidenta ako
druhého účastníka konania spája spoločná politická minulosť z rokov 1994 až 2002, pričom
v rokoch 1994 až 1998 zastávali ako nominanti politickej strany H. vysoké politické funkcie
- prezident ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky a sudca JUDr. Peter Brňák
ako predseda Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky.
Táto spoločná minulosť sudcu JUDr. Petra Brňáka a prezidenta vo vrcholovej
politike môže podľa nášho názoru sama osebe zakladať dôvodné pochybnosti
o nepredpojatosti sudcu JUDr. Petra Brňáka. Je pravdou, že každý človek má svoje
politické presvedčenie, ktoré mu nikto nemôže vziať, a preto náhodná totožnosť politických
názorov sudcu s politickými názormi niektorého účastníka konania bežne nie je
problematická (najmä nie v prípadoch, ktoré nemajú žiaden politický kontext). Vo väčšine
prípadov je politické presvedčenie internou súkromnou záležitosťou každej osoby, a nie je
preto ani verejne známe. Problém však nastáva v prípade, ak je odôvodnená obava, že toto
politické presvedčenie môže stáť v ceste nestrannému rozhodovaniu a spravodlivému
súdnemu konaniu. Takáto dôvodná obava existuje, ak:
(a) totožnosť politických názorov sudcu a účastníka konania je verejne známa
a oficiálne potvrdená minulým pôsobením oboch pre tú istú politickú stranu a oficiálnou
reprezentáciou týchto politických názorov vo vysokých politických funkciách; a zároveň
(b) predmetom konania, v ktorom má sudca rozhodovať, je posúdenie politického
postupu účastníka - aktívneho a vysokopostaveného politika, ktorého politické presvedčenie
je zhodné s politickým presvedčením konajúceho sudcu (čo je v oboch prípadoch verejne
známe a potvrdené oficiálnym minulým pôsobením oboch v tej istej politickej strane),
pričom výsledok konania je spôsobilý mať aj politicko - reputačný dopad na tohto
účastníka.
Keďže obe tieto podmienky sa nám vo vzťahu medzi sudcom JUDr. Petrom Brňákom
a prezidentom ako účastníkom konania javia ako splnené, zakladá to podľa nášho názoru
dôvodnú pochybnosť o tom, či sudca JUDr. Peter Brňák bude v tejto veci rozhodovať
nestranne a nepredpojato a či sa to tak bude aj javiť.
Okrem toho je verejne známou skutočnosťou, že sudca JUDr. Peter Brňák (vtedy ako
poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a predseda jej Ústavnoprávneho výboru)
a prezident (vtedy ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky) sa dňa 4. decembra
1996 spoločne podieľali na rozhodnutí Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým došlo
k pozbaveniu poslanca jeho poslaneckého mandátu, a ktorého rozpor s Ústavou Slovenskej
republiky (ďalej len „Ústava“) následne potvrdil aj Ústavný súd(...). Keď Ústavný súd
rozhodol, že týmto rozhodnutím bolo právo daného poslanca porušené, sudca JUDr. Peter
Brňák a prezident toto rozhodnutie svojimi vyjadreniami verejne spochybnili(...).
Prezident vtedy na adresu daného rozhodnutia Ústavného súdu uviedol, že ústavní
sudcovia „si sami určujú svoje právomoci, nerešpektujú práva orgánov“ a že ich
rozhodnutia sú niekedy „ťažko pochopiteľné“. Sudca JUDr. Peter Brňák vtedy na adresu
daného rozhodnutia Ústavného súdu uviedol, že „v prípade sporného uznesenia parlamentu
svedomie a presvedčenie a nie príkazy [Ústavného súdu, pozn.] sú podstatné, to znamená,
že táto dikcia ústavne umožňuje poslancom v odôvodnených prípadoch zohľadniť aj
napríklad morálny a etický rozmer príslušného aktu“(...).
Prípad sťažovateľa je svojou podstatou veľmi podobný prípadu daného poslanca,
ktorého prezident a sudca JUDr. Peter Brňák spolu s vtedajšou parlamentnou väčšinou
v roku 1996 protiústavne vylúčili z výkonu jeho poslaneckého mandátu. Obdobne ako
v prípade uvedeného poslanca, aj v prípade sťažnosti sťažovateľa ide o posúdenie, či ho
prezident ústavne konformným spôsobom vylúčil z práva vykonávať verejnú funkciu,
do ktorej bol riadne a zákonne navrhnutý zvolením v tajnej voľbe.
Sťažovateľ má na základe týchto skutočností dôvodnú obavu, že tak, ako sudca JUDr.
Peter Brňák v roku 1996 podporoval prezidenta pri (Ústavným súdom potvrdenom)
porušení základného práva poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a protiústavnom
odopretí tomuto poslancovi jeho práva vykonávať mandát, ku ktorému bol zvolený, môže
mať (vzhľadom na názorovú blízkosť medzi ním a prezidentom a spoločné politické
presvedčenie) snahu svojím rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa podporiť prezidenta aj
v jeho snahe odoprieť sťažovateľovi jeho právo na výkon funkcie generálneho prokurátora,
do ktorej bol riadne a zákonne navrhnutý zvolením v tajnej voľbe.
Preto podľa názoru sťažovateľa existuje značné riziko, že sudca JUDr. Peter Brňák
nebude o jeho sťažnosti rozhodovať nezaujato a nestranne, súc pri tom ovplyvnený svojou
vzájomnou názorovou blízkosťou a spoločným postupom v obdobnom prípade v minulosti,
ktorý vyplýval z ich spoločného politického pôsobenia.
Z vyššie uvedených skutočností podľa nášho názoru vyplýva, že vo vzťahu k sudcovi
JUDr. Petrovi Brňákovi existujú významné okolnosti zakladajúce objektívne pochybnosti
o jeho nepredpojatosti. V dôsledku týchto skutočností je dôvodná obava, že jeho
rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa takým ani nebude javiť.
Preto by sudca JUDr. Peter Brňák mal byť z rozhodovania o sťažnosti vylúčený.»
8. Sudca ústavného súdu Peter Brňák k vznesenej námietke predpojatosti uviedol:
«(...) Jadrom vznesených námietok je (i) moja spoločná politická minulosť s prezidentom
(v H. a v zastavaných parlamentných funkciách), (ii) totožnosť politických názorov oboch
menovaných („predmetom konania ... je posúdenie politického postupu účastníka
(prezidenta, pozn.)..., pričom výsledok konania je spôsobilý mať aj politicko-reputačný
dopad na tohto účastníka.“) a (iii) spoločné podieľanie sa na rozhodnutí Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) v kauze G. a spoločné spochybnenie
následného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
v tejto veci. V tejto súvislosti je v námietkach odcitované moje verejné vyjadrenie -
„v prípade sporného uznesenia parlamentu svedomie a presvedčenie a nie príkazy
[Ústavného súdu, pozn.] sú podstatné, to znamená, že táto dikcia ústavne umožňuje
poslancom v odôvodnených prípadoch zohľadniť aj napr. morálny a etický rozmer
príslušného aktu“.
Sťažovateľ tvrdí, že uvedené skutočnosti(...) zakladajú „objektívne pochybnosti“
o mojej nezaujatosti v posudzovanej veci. Neprináleží mi, aby som sa vyjadril k objektívnej
nestrannosti a k jej jednotlivých atribútom (napr. teórii zdania), čo prináleží posúdiť
námietkovému senátu.
Môj subjektívny názor k namietaným skutočnostiam(...) a k samotnej veci vedenej
pod sp. zn. Rvp 11/2013 je ten, že sa necítim byť zaujatý - pre pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom. K jednotlivým výhradám sťažovateľa v krátkosti uvádzam:
(i) - je pravdou, že som spolu s prezidentom v minulosti pôsobil v národnej rade (istý
čas aj v uvádzanej funkcii), že sme boli členmi H., zúčastňovali sme sa na spoločných
politických i spoločenských akciách, odvtedy si spolu tykáme a že sme v globále dobre
vychádzali.
(ii) - v niektorých politických názoroch sme našli jednotu, v mnohých nie [napr.
podľa môjho vnímania bol (je?) prezident ľavicovo orientovaný so silnejším sociálnym
akcentom, ja som uznával a uznávam skôr konzervatívne hodnoty...]. Napokon nerozumiem
tvrdeniu sťažovateľa(...), že predmetom ústavného prieskumu vo veci sp. zn. Rvp 11/2013
„je posúdenie politického postupu účastníka“; preto sa nemôžem vyjadriť ani k explikáciam
z toho vyplývajúcim.
(iii) - vo vtedajšom postavení politika (člena zákonodarného zboru) nevidím ani dnes
nič negatívne na obsahu mne prisudzovanáho výroku. Koniec koncov rozhodovanie
ústavného súdu bolo, je a aj bude kritizované a kritizovateľné, čo je správne. K samotnému
mnou v minulosti kritizovanému rozhodnutiu ústavného súdu (nálezu sp. zn. I. ÚS 8/97
z 23. júla 1997) chcem uviesť iba toľko, že bol to predovšetkým ústavný súd, ktorý vo
svojom výroku nevyhovel tej časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej žiadal zrušiť sporné
uznesenie národnej rady s tým, že jeho (rozumej ústavného súdu, pozn.) rozhodnutie platí
iba do budúcnosti. Takže výhrady (vtedy i dnes), že som/sme v národnej rade odmietli - na
základe nálezu ústavného súdu - zrušiť napádané uznesenie národnej rady boli a aj sú mimo
reality.»
9. Vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi sťažovateľ vo svojom
podaní z 9. januára 2013 uviedol tieto dôvody na jeho vylúčenie:
«V prípade sudcu JUDr. Milana Ľalíka existujú podľa nášho názoru dôvodné
pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k prejednávanej veci.
Sudca JUDr. Milan Ľalík dňa 5. októbra 2011 vydal (spoločne s predsedníčkou
Ústavného súdu) spoločné odlišné stanovisko v konaní PL. ÚS 95/2011, ktorého predmetom
bolo posúdenie súladu ustanovení zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej
rady Slovenskej republiky (ďalej len „ZoRP“). Sudca JUDr. Milan Ľalík nesúhlasil
s rozhodnutím väčšiny pléna Ústavného súdu a vyslovil svoj názor, že príslušné ustanovenia
ZoRP, na základe ktorých bol sťažovateľ v tajnej voľbe dňa 17. júna 2011 zvolený za
kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora, sú v rozpore s Ústavou.
Tento svoj názor vyslovil sudca JUDr. Milan Ľalík napriek tomu, že Ústava
o požiadavke na určitú formu voľby kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho
prokurátora nehovorí vôbec nič a ponecháva túto otázku výlučne na zákonnú úpravu.
Argumentoval pri tom protiústavným účelom novely rokovacieho poriadku a tým, že „účel
novely“ je „v rozpore s neviazanosťou poslanca akýmikoľvek pokynmi“. Na záver
citovaného odlišného stanoviska uviedol, že „tým, že ústavný súd nevyslovil protiústavnosť
napadnutého ustanovenia, premárnil šancu na kultiváciu verejného priestoru, ako aj šancu
na to, aby prispel k vytvoreniu ústavnoprávnej demokratickej tradície tajných volieb
generálneho prokurátora Slovenskej republiky započatej po roku 1993“.
Uvedená argumentácia je podľa nášho názoru viac politická ako právna. Bolo by
úplne v poriadku, ak by odznela v parlamentnej rozprave v rámci legislatívneho procesu,
nakoľko posudzovať účel právnej úpravy patrí do výlučnej právomoci zákonodarcu
v procese tvorby zákonov, ktorá v sebe zahŕňa aj významný politický aspekt. Všeobecne
možno uviesť, že rozhodovacia činnosť Ústavného súdu a každého jednotlivého sudcu by
žiaden politický aspekt obsahovať nemala a mala by sa v záujme udržiavania právnej istoty
riadiť výlučne právom. Tým samozrejme nespochybňujeme právo každého sudcu na jeho
vlastný subjektívny politický názor, avšak na rozdiel od iných osôb sudca by sa pri svojom
rozhodovaní mal byť schopný od tohto názoru odosobniť a brať ohľad výlučne na platné
právo. Právomocou Ústavného súdu je posudzovať súlad obsahu zákona sústavou, a nie
nahrádzať svojou činnosťou zákonodarnú činnosť. Uvedený princíp podľa nášho názoru
vyplýva aj z Ústavy a ZoUS, ktoré neumožňujú Ústavnému súdu vykonávať tzv.
„preventívnu“ kontrolu ústavnosti (ktorá je súčasťou legislatívneho procesu ešte pred
prijatím zákona), ale iba následnú kontrolu ústavnosti. Následná kontrola ústavnosti sa
vzťahuje na obsah dotknutého posudzovaného právneho predpisu a posúdenie súladu tohto
obsahu s obsahom Ústavy.
O všeobecne záväznom rozhodnutí pléna Ústavného súdu sa sudca JUDr. Milan
Ľalík vyjadril ako o „premárnení šance na kultiváciu verejného priestoru“. Týmto podľa
nášho názoru prezentoval svoje postoje spôsobom, ktorý môže byť vnímaný ako
prekračujúci hranice sudcovskej zdržanlivosti („judicial self-restraint“). Princíp sudcovskej
zdržanlivosti pritom Ústavný súd sám voči sebe bežne uplatňuje. Z uvedeného vyjadrenia
nie je pritom jasné, čo mal sudca JUDr. Milan Ľalík na mysli pod „kultiváciou verejného
priestoru“, keďže tento pojem nemá právny obsah.
Citované odlišné stanovisko sudcu JUDr. Milana Ľalíka je založené na rovnakých
dôvodoch, na akých (z prevažnej časti) založil prezident svoje rozhodnutie o odmietnutí
vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora zo dňa 28. decembra 2012
(zverejnené 2. januára 2013), ktoré sťažovateľ svojou sťažnosťou napadol. Tieto dôvody sú
v priamom a objektívnom rozpore s rozhodnutím pléna Ústavného súdu vo veci
PL. ÚS 95/2011 z 5. októbra 2011 a (rovnako ako ekvivalentné dôvody uvedené
prezidentom) sa nevzťahujú na osobu sťažovateľa ale na proces voľby. Sťažovateľ má
dôvodnú obavu, že svoj názor prezentovaný v citovanom odlišnom stanovisku by sudca
JUDr. Milan Ľalík mohol presadzovať v prospech prezidenta aj v konaní o sťažností
sťažovateľa proti jeho rozhodnutiu.
Obavy a pochybnosti sťažovateľa ohľadom nestrannosti a nepredpojatosti sudcu
JUDr. Milana Ľalíka rozhodovať v jeho veci z vyššie uvedených dôvodov nestranne
a nezaujato potvrdzujú aj vyjadrenia samotného sudcu JUDr. Milana Ľalíka uvedené v jeho
odlišnom stanovisku vo veci I. ÚS 102/2012 zo dňa 29. februára 2012, keď sám uviedol, že:
(a) „sa nestotožňujem so záverom, že vyjadrenie odlišného názoru sudcu v inej veci,
ale majúce súvislosť s prejednávanou vecou, samo osebe nie je dôvodom na vylúčenie sudcu
z dôvodu jeho predpojatosti (bod 1 uvedeného odlišného stanoviska);
(b) „rozhodovanie sudcu (teda aj formou disentu) v inej veci môže byť, a spravidla aj
je za istých okolností i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
samostatným dôvodom predpojatosti (porov. Indra v. Slovensko z 1. februára 2005 ap.), ak
toto rozhodovanie mohlo vyvolať u sťažovateľa odôvodnené obavy, že disentujúci sudca
svojím názorom dal najavo, že nebude pristupovať k jeho prípadu s požadovanou
nepredpojatosťou, alebo ak okolnosti (myšlienky, názory ap.) ním vyjadrené v disente
objektívne odôvodňujú sťažovateľove obavy, že sudcovi chýba v jeho veci potrebná
nestrannosť (bod 2 uvedeného odlišného stanoviska); a
(c) „vo vzťahu k otázke objektívnej nestrannosti disentujúceho sudcu dokonca aj
zdanie (ne)spravodlivosti u sťažovateľa mohlo byť (v zmysle bolo) dôležité (porov. Olujič
v. Chorvátsko z 5. februára 2009), preto z objektívneho hľadiska mal byť aj J. L. vylúčený
z konania a rozhodovania v danej veci (bod 4 uvedeného odlišného stanoviska).
V tomto svojom odlišnom stanovisku teda sám sudca JUDr. Milan Ľalík potvrdil, že
aj vyjadrenie odlišného názoru sudcu v inej súvisiacej veci samo osebe môže byť dôvodom
na jeho vylúčenie pre predpojatosť. Použijúc jeho vlastné slová, jeho rozhodnutie formou
odlišného stanoviska vo veci PL. ÚS 95/2011 zo dňa 5. októbra 2011 vyvoláva u
sťažovateľa dôvodné obavy, že sudca JUDr. Milan Ľalík svojimi názormi prezentovanými
v tomto odlišnom stanovisku dal najavo, že:
(a) nebude pristupovať k rozhodovaniu o sťažnosti sťažovateľa s požadovanou
nepredpojatosťou;
(b) vzbudzuje u sťažovateľa obavy, že mu vo vzťahu k sťažovateľovej veci chýba
potrebná nestrannosť.
Svojím vyjadrením, že prijatím rozhodnutia vo veci PL. ÚS 95/2011 zo dňa
5. októbra 2011 Ústavný súd „premárnil šancu na kultiváciu verejného priestoru, ako aj
šancu na to, aby prispel k vytvoreniu ústavnoprávnej demokratickej tradície tajných volieb
generálneho prokurátora Slovenskej republiky započatej po roku 1993“, sudca JUDr.
Milan Ľalík podľa nášho názoru (opäť použijúc jeho vlastné slová) tým príliš excesívne
vyjadril svoj názor na ústavnosť procesu voľby sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie
do funkcie generálneho prokurátora, pričom ústavnosť tohto procesu rovnako spochybňuje
aj prezident (podľa nášho názoru v rozpore so znením rozhodnutí Ústavného súdu vo
veciach PL. ÚS 95/2011 a IV. ÚS 433/2012).
Z vyššie uvedených skutočností podľa nášho názoru vyplýva, že aj vo vzťahu
k sudcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi existujú významné okolnosti zakladajúce objektívne
pochybnosti o jeho nepredpojatosti, ktoré sú navyše podporené a preukázané aj jeho
vlastnými vyjadreniami ohľadom kritérií pre posudzovanie nepredpojatosti sudcov
Ústavného súdu vyslovenými v jeho odlišnom stanovisku vo veci I. ÚS 102/2012 zo dňa
29. februára 2012. Ak podľa týchto kritérií hodnotí sudca JUDr. Milan Ľalík aj svoju
vlastnú (ne)predpojatosť, potom by sa mal javiť predpojatý aj subjektívne. V dôsledku
týchto skutočností je dôvodná obava, že jeho rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa nebude
nestranné, a že sa takým ani nebude javiť. Preto by aj sudca JUDr. Milan Ľalík mal byť
z rozhodovania o sťažnosti vylúčený.»
9.1 Sťažovateľ vo svojom podaní, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. januára
2013, vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi doplnil svoje námietky
predpojatosti z 9. januára 2013 takto:
«(...) Dňa 2. a 3. januára 2013 uverejnil JUDr. T. Ľ., PhD., ... sudcu JUDr. Milana
Ľalíka, na webovom portáli JINÉ PRÁVO (http://jinepravo.blogspot.cz/2013/01/kosicky-
bumerang-k-rozhodnutiu.html) v odbornej diskusii k článku na tému rozhodnutia prezidenta
zo dňa 28. decembra 2012 (zverejnenému dňa 2. januára 2013) o odmietnutí vymenovania
sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky nasledovné tvrdenia,
ktorými vyjadril svoj názor na toto rozhodnutie(...):
(a) „Podľa môjho názoru rozhodnutie prezidenta napĺňa mantinely uznesenia
ústavného súdu...“;
(b) „... rozhodnutie prezidenta nie je svojvoľné...“;
(c) Nechápal by som tento prípad ako zvyšovanie politickej kultúry. Je vecou
prezidenta ako bude posudzovať jednotlivé prípady kandidátov na sudcov, GP, resp. iných
verejných funkcionárov, na ktorých menovaní sa podieľa. Klamstvo a verejné usvedčenie
z neho môže byť raz brané ako prekážka a inokedy nie“;
(d) „Trestné činy páchané samotnými poslancami počas tých niekoľkých mesiacov sa
nemôžu bagatelizovať (por. k tomu IV. US 433/2012 a tam uvedené svedecké výpovede
poslancov).“
(e) „Keď si prečítate výpovede poslancov z predmetného uznesenia (ináč
nepochopiteľné odmietnutie sťažnosti ústavným súdom) [ide zrejme o uznesenie Ústavného
súdu pod sp. zn. IV. ÚS 433/2012, pozn.] dokopy s vyjadreniami politikov v tom období, tak
prídete k záveru, že každá jedna voľba bola sprevádzaná megakorupciou. A čím iným ako
páchaním trestných činov sa dá nazvať toto konanie zástupcov suveréna ?!“.
Okrem toho, že tieto vyjadrenia obsahujú závažné a najmä ničím nepodložené
hodnotiace úsudky o trestnej činnosti a tvrdenie spochybňujúce autoritu rozhodnutia
Ústavného súdu (ktoré považujeme za úplne nevhodné v rámci odbornej debaty), vyjadrujú
aj názor blízkej osoby sudcu JUDr. Milana Ľalíka na rozhodnutie prezidenta, ktorého súlad
s ústavou je predmetom konania o sťažnosti, a na doterajšie rozhodnutia Ústavného súdu
vo vzťahu k procesu voľby kandidáta na generálneho prokurátora. ... sudcu JUDr. Milana
Ľalíka okrem toho nepravdivo obviňuje sťažovateľa z „klamstva“, z ktorého bol vraj
„verejne usvedčený“.
Podľa názoru sťažovateľa je veľmi pravdepodobné a veľmi ťažko vyvrátiteľné, že
sudca JUDr. Milan Ľalík môže mať veľký vplyv na právne názory a odbornú profiláciu
svojho ..., ktorý sa akademicky a pedagogicky prezentuje ako odborník na ústavné právo.
Len ťažko si možno predstaviť, že sudca JUDr. Milan Ľalík so svojím ... nekomunikuje na
odborné témy a nezdieľa s ním svoje právne názory, nakoľko takáto komunikácia medzi
otcom a ... by bola úplne normálna a nebolo by na nej vo všeobecnosti nič zlé.
Je preto podľa názoru sťažovateľa veľmi pravdepodobné a veľmi ťažko vyvrátiteľné,
že identické právne názory môže zastávať aj sudca JUDr. Milan Ľalík. Na rozdiel od svojho
... však sudca JUDr. Milan Ľalík má z titulu svojej funkcie v rukách moc vyplývajúcu
z Ústavy, ktorou môže vyššie uvedené názory svojho ... povýšiť na úroveň záväzného
právneho aktu - rozhodnutia Ústavného súdu.
Tým, že tieto názory boli verejne prezentované, akékoľvek zdanie nestrannosti
a nepredpojatosti sudcu JUDr. Milana Ľalíka je podľa nášho názoru zásadným
a nenapraviteľným spôsobom spochybnené.
Vyššie uvedená skutočnosť spolu s verejne prejavenými názormi sudcu JUDr. Milana
Ľalíka v jeho odlišných stanoviskách, ktoré sťažovateľ citoval už v námietke, je podľa nášho
názoru dôvodom na vylúčenie sudcu JUDr. Milana Ľalíka z rozhodovania o sťažnosti.»
10. Sudca ústavného súdu Milan Ľalík k uvedeným námietkam predpojatosti uviedol,
že „po oboznámení sa s obsahom námietok sťažovateľa, ktoré mi boli doručené sudcom
spravodajcom P. Brňákom, môžem konštatovať, že sťažovateľa síce osobne poznám vyše
desať rokov, ale aj napriek tomu sa subjektívne necítim byť v jeho veci predpojatý. Hľadisko
objektívneho posúdenia námietok sťažovateľa však ponechávam na príslušný senát
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bude o nich rozhodovať podľa ustanovenia § 28
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov.“.
II.
11. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho predpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že
niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu
o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju
účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.
12. Ústavný súd v danej súvislosti zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa
dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu
zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku
konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press 2008, s. 101
a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať.
Alegóriou nestrannosti je Justícia s prekrytými očami (napr. vo frontóne rizalitu budovy
ústavného súdu). Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti
účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo
iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
z 11. júna 2010, čj. Nao 46/2010-78; dostupné na internete: www.nssoud.cz) a vôbec
o popretie zmyslu súdnictva a práva.
13. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide
o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Ústavný súd už
vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti konštatoval, že v rámci právneho poriadku
i rámci právnej teórie sa rozlišovali inštitúty sudcu nespôsobilého, resp. nevhodného pre
rozhodovanie veci a sudcu podozrivého (pozri bližšie II. ÚS 36/2012 a pramene, na ktoré
odkazuje). Nespôsobilosť sudcu vznikala priamo zo zákona, a to pre zákonom vymedzené
dôvody, pričom podozrivosť sudcu bola konštituovaná až rozhodnutím, ktorým bol sudca
vylúčený z rozhodovania istej veci, a táto bola konštatovaná na základe pocitu zaujatosti
sudcu zo strany účastníkov konania alebo sudcu samotného, a to na základe dôvodov istej
intenzity – vážnych dôvodov. V praxi sa však oba inštitúty prelínajú a dopĺňajú a prepája sa
civilnoprávny rozmer s ústavnoprávnym rozmerom.
14. Už vo svojej predošlej judikatúre ústavný súd konštatoval, že z pohľadu
ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva na
spravodlivý proces vyvinul ESĽP dve previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim
rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok
z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012).
Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované rovnomennými
testami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru
verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05,
rozsudok z 5. februára 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. The
Czech Republic, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je
vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť
overovaná už spomenutým subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je
subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem
v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak.
Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si
napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí prerokovanie veci pre seba. Požiadavka
nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný
z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý
si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je
dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti.
„Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť
ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti
o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože
„v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere
samotných účastníkov konania (Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok
z 10. októbra 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia
súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych
rozhodnutí.
15. Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak
rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska
teoretického upozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa
môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.
II.1
Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Petrovi Brňákovi
16. Podstatou námietok proti sudcovi Petrovi Brňákovi je jeho dlhoročný vzťah
k prezidentovi republiky, ktorý sudca Peter Brňák vo svojom vyjadrení korektne nijako
neskrýva. Ústavný súd musí zvážiť, či tento vzťah takým spôsobom presahuje rámec bežnej
kolegiálnosti, že by to znamenalo nevyhovenie testu objektívnej stránky nestrannosti.
17. Z hľadiska judikatúry ESĽP, ktorá test objektívnej stránky nestrannosti vyvinula,
je potrebné uviesť, že je veľmi ťažké nájsť paralelu s prerokúvaným prípadom, pretože
v prípadoch spadajúcich pod čl. 6 dohovoru spravidla nedochádza ku vzťahu sudcu
a vysokého ústavného činiteľa.
18. Ústavný súd je teleso zložené z relatívne nízkeho počtu sudcov, ktorí majú za
sebou významnú kariéru vo verejnom živote, a to i v takpovediac rýdzo politických
funkciách (napríklad člen zákonodarného zboru). Pri rozhodovaní o námietkach je teda
nutné dbať aj na funkčnosť súdu, a preto každé vylúčenie zvlášť pri teste objektivity je
nevyhnutné dôkladne zvážiť.
19. Samotná spoločná politická minulosť (v každom zmysle slova) dvoch osôb,
z ktorých jedna je sudcom a druhá účastníkom konania, o ktorom má tento sudca
rozhodovať, nie je preto ani podľa ústavného súdu sama osebe dôvodom predpojatosti.
Okolnosť, že dve osoby sa v určitom čase a priestore nájdu na zhodnej alebo úplne opačnej
strane politického súperenia, dokonca priamo v jednej strane, totiž bez ďalšieho neznamená,
že medzi týmito osobami musí vzniknúť akýkoľvek vzťah kladný či záporný. Test
objektívnej stránky nestrannosti máva základ v konkrétnych okolnostiach. Je pritom
skutočnosťou verejne známou, že sudca Peter Brňák má dlhoročný vzťah s prezidentom
republiky, pričom prezident je v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013 označený ako
porušovateľ základného práva. Prezident však koná vo veci ustanovenia sťažovateľa
do funkcie generálneho prokurátora ako monokratický orgán, obsadený jednou osobou –
jedným nositeľom úradu prezidenta, jednou konkrétnou fyzickou osobou. V prerokúvanej
veci tak v skutočnosti nejde len o vzťah sudcu Petra Brňáka k prezidentovi ako orgánu, ale
ide aj o vzťah k fyzickej osobe, ktorá je – tu a teraz – nositeľkou tejto funkcie, tohto úradu.
20. Sťažnosť v predmetnej veci smerujúca proti prezidentovi Slovenskej republiky je
jedným z najzávažnejších prípadov, ktoré ústavný súd prerokúval, týka sa totiž
štrukturálnych otázok ústavného systému Slovenskej republiky. Nech už ústavný súd
poskytne na sťažnosť sťažovateľa akúkoľvek odpoveď, táto odpoveď by mala požívať čo
najvyššiu mieru dôvery, čo najvyššiu mieru autority. Dôvera verejnosti je tu nanajvýš
relevantnou hodnotou.
21. Na to, čo je v stávke, keď sa hodnotí objektívna stránka nezaujatosti sudcu, už
ústavný súd odpovedal v tomto rozhodnutí aj s poukazom na judikatúru ESĽP. Ústavný súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že to, o koho dôveru ide pri hodnotení objektívnej stránky
nestrannosti, nie sú len účastníci konania, ale aj verejnosť, spoločnosť ako taká. „What is at
stake is the confidence which the courts in a democratic society must inspire in the
public(...).“ („V hre je dôvera, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať
pred verejnosťou.“) (Padovani v. Italy, sťažnosť č. 13396/87, rozsudok z 26. februára 1993,
bod 55). Dôvera v súdnu moc sa transformuje aj do dôvery, autority a rešpektu
k jednotlivému rozhodnutiu.
22. Podľa názoru ústavného súdu verejnosť nie je statická a nepremenná masa ľudí,
nejde o súhrn akéhosi priemerného človeka bez ohľadu na dobu a spoločenský kontext.
Súdnictvo, a teda aj ústavný súd sa uchádza o dôveru nás, našej spoločnosti tu a teraz. Súd
posudzuje objektívnu stránku preto, aby udržal dôveru sťažovateľa tu a teraz, dôveru
verejnosti tu a teraz.
23. V súčasnosti prerokúvaná námietka predpojatosti namieta spoločnú politickú
minulosť sudcu a nositeľa funkcie (úradu) prezidenta, ktorý mal svojím postupom porušiť
práva sťažovateľa, s akcentom na spoločné pôsobenie vo vysokých politických funkciách
sudcu a účastníka konania, dokonca v rámci jednej zložky moci (prezident ako predseda
národnej rady, sudca Peter Brňák ako predseda jedného z jej výborov). Sťažovateľ
poukazuje aj na konkrétne situácie zhody vyjadrení a stanovísk účastníka konania a sudcu
v minulosti k takým situáciám, ktorých politická i právna kontroverznosť bola v dobovom
kontexte zjavná.
24. Ústavný súd pri posudzovaní obdobnej námietky sťažovateľa, ktorá smerovala
v nie nepodobnej veci proti sudcovi ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi, po konštatácii
štandardných východísk rozhodovacej činnosti ústavného súdu v rámci nezaujatosti uviedol:
„Aplikujúc uvedené právne názory na posudzovanú vec ústavný súd konštatoval, že
sťažovateľom uplatnené námietky predpojatosti obsahujú aj také skutočnosti, ktoré pri
skúmaní nestrannosti oboch namietaných sudcov z objektívneho hľadiska nemožno
považovať v konkrétnych okolnostiach konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 427/2012
za neopodstatnené (objektívne nepodložené). Tieto skutočnosti by však samy osebe zrejme
nepostačovali na presvedčivý záver o ich vylúčení z rozhodovania predmetnej veci, a to aj
vzhľadom na obsah vyjadrení sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Jána Auxta k argumentácii
sťažovateľa. Za daných okolností boli pre rozhodnutie ústavného súdu podstatné tie časti
vyjadrení oboch namietaných sudcov, z ktorých zjavne vyplýva, že sa necítia byť pri
rozhodovaní predmetnej veci nestranní zo subjektívneho hľadiska.“ (IV. ÚS 627/2012).
V spomenutom prípade bol vo vzťahu k sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi namietaný
nedostatok objektívnej stránky nezaujatosti z dôvodov „spoločnej politickej minulosti“
sudcu a účastníka konania. Sudca a účastník konania mali v rovnakom čase pôsobiť
vo vysokých politických funkciách – predseda Národnej rady Slovenskej republiky –
účastník konania, štátny tajomník ministerstva spravodlivosti – sudca.
25. Ústavný súd preto musí odpovedať na otázku, či odôvodnenie námietky
sťažovateľa v kontexte vyjadrenia sudcu Petra Brňáka odôvodňuje presvedčivý záver o jeho
vylúčení z rozhodovania v predmetnej veci. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn.
IV. ÚS 627/2012 podrobne neskúmal otázku, či skutočnosti, ktoré vtedy sťažovateľ uviedol,
postačujú na záver o vylúčení (pozri podmieňovací spôsob a použitie slova „zrejme“
v texte: „tieto skutočnosti by samy o sebe zrejme nepostačovali(...) a to aj vzhľadom
na obsah vyjadrení sudcu“), keďže sudca Ľubomír Dobrík uviedol, že sa necíti byť
v rozhodovaní vo veci nestranný, keďže konštatovania sťažovateľa z námietky predpojatosti
vníma ako útok proti svojej osobe. Ústavný súd však v teraz prerokovávanom prípade musí
dané skutočnosti posúdiť podrobnejšie.
26. S ohľadom na skutočnosť (čo i len ako zdanie) bližšej spolupráce v porovnaní
so situáciou v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 627/2012 ústavný súd konštatuje, že námietka
sťažovateľa aj v tomto prípade prima facie (prima facie nie v zmysle povrchnosti) obsahuje
aj také skutočnosti, ktoré pri skúmaní nestrannosti sudcu Petra Brňáka z objektívneho
hľadiska nemožno považovať v konkrétnych okolnostiach konania vedeného pod sp. zn.
Rvp 11/2013 za nepodložené. Takou skutočnosťou, ako už ústavný súd uviedol, nie je sama
zhodná politická minulosť, ba dokonca ani zhodné členstvo v zákonodarnom zbore.
Ústavný súd však v prerokúvanej veci považuje za rozhodujúce to, že obaja aktéri –
prezident i sudca ústavného súdu Peter Brňák – boli v danej situácii ustanovení za tú istú
politickú stranu do nie nevýznamných funkcií v rámci zákonodarného zboru. V dôsledku
toho možno dôvodne predpokladať, že miera ich politických (či už vnútrostraníckych alebo
vnútroparlamentných) kontaktov v danom období bola podstatne vyššia než u tzv.
„radových“ poslancov a že táto okolnosť môže pri objektívnom vnímaní všetkých okolností
prípadu zakladať pre vonkajšieho pozorovateľa odôvodnené pochybnosti o tom, že sudca
Peter Brňák bude schopný posudzovať konanie prezidenta, ktoré je predmetom sťažnosti
sťažovateľa, s nevyhnutnou nestrannosťou.
27. Rovnako ústavný súd konštatuje, že ak existuje v spoločnosti vyššia citlivosť
k (domnelému nevhodnému) prepojeniu personálneho substrátu súdnej moci a personálneho
substrátu iných zložiek moci, ústavný súd musí posudzovať námietku takéhoto prepojenia
špecificky citlivo. Ak by aj v iných prípadoch mohol byť ústavný súd menej prísny
k obdobnému vzťahu sudca – prezident, tak v predmetnej veci si dôvera v nestranné
rozhodovanie vyžaduje striktnejší prístup, aj keď ústavný súd dodáva, že nemá dôvod
spochybňovať profesionalitu sudcu Petra Brňáka.
28. Ústavný súd preto na základe už uvedeného uzatvára, že sťažovateľom uvádzané
skutočnosti v kontexte toho, aká špecifická je závažnosť predmetu rozhodovania ústavného
súdu vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013, s ohľadom na senzitivitu spoločnosti
k (záujmovému, personálnemu a inému) (zdanlivému) prepojeniu súdnej moci s inými
mocami, z objektívneho hľadiska vzbudzujú oprávnené pochybnosti o nestrannosti sudcu
Petra Brňáka. V tomto kontexte je ústavný súd presvedčený, že vnímanie nestrannosti
v predmetnej veci si vyžaduje vylúčenie sudcu Petra Brňáka.
II.2
Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi
29. Ústavný súd uvádza, že klasickým typom prípadov nestrannosti je pochybnosť
o sudcovi, ktorý mal možnosť poznať prerokúvanú vec z inej mocenskej pozície alebo
v inom štádiu konania. Námietky proti sudcovi Milanovi Ľalíkovi možno vnímať tým
spôsobom, že patria do kategórie prípadov, kde si sudca v inom konaní mohol vytvoriť
názor na vec.
30. Sťažovateľ vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi namietal jeho
pomer k prerokúvanej veci, a to prostredníctvom toho, že sudca Milan Ľalík už k nej
vyjadril svoj názor v odlišnom stanovisku k rozhodnutiu sp. zn. PL. ÚS 95/2011, a zároveň
prostredníctvom toho, že sudca Milan Ľalík vyjadril názor, že vyjadrenie odlišného
stanoviska k veci, ktorá súvisí s prerokúvanou vecou, je aj bez ďalšieho samo osebe
dôvodom na vylúčenie sudcu pre jeho predpojatosť.
31. Ústavný súd konštatuje, že sudca Milan Ľalík sa v odlišnom stanovisku
k rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 102/2012 na rozdiel od väčšiny skutočne
nestotožnil so záverom, že vyjadrenie odlišného názoru sudcu v inej veci, ale majúce
súvislosť s prerokúvanou vecou, samo osebe nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z dôvodu
jeho predpojatosti. Taktiež následne konštatoval, že sudca ústavného súdu Ján Luby mal byť
podľa neho vylúčený z rozhodovania veci, keďže v odlišnom stanovisku k prijatiu návrhu
na ďalšie konanie vo veci PL. ÚS 95/2011 podľa sudcu Milana Ľalíka „príliš excesívne
vyjadril svoj názor(...), ktorý mohol byť sťažovateľom videný ako dôležitý fakt, potvrdzujúci
jeho obavy, že konajúci sudca sa v jeho veci už rozhodol o legitímnosti a legálnosti voľby
kandidáta na generálneho prokurátora u inej osoby, a to napriek vydaniu uznesenia
ústavného súdu o pozastavení účinnosti niektorých napadnutých ustanovení, týkajúcich sa
uvedených volieb, a teda že bude konať proti záujmom sťažovateľa, uchádzajúcim sa tiež
o funkciu generálneho prokurátora“.
32. Vychádzajúc z koncepcie rozhodnutia I. senátu ústavného súdu č. k.
I. ÚS 102/2012-27, in concreto z jeho ťažiskového názoru, že pri posudzovaní námietky
predpojatosti nemôže ísť „o popretie práva sudcu na vyjadrenie svojho odlišného názoru“,
rovnako aj II. senát ústavného súdu zastáva názor, že uplatnenie práva sudcom ústavného
súdu na odlišné stanovisko samo osebe nemôže byť dôvodom na vylúčenie disentujúceho
sudcu v konaní, ktoré má súvislosť s konaním, v ktorom vyjadril svoj odlišný názor. Tlak
na akúsi autocenzúru pri vyjadrovaní odlišných stanovísk by bol silnou ranou nezávislému
a nestrannému rozhodovaniu a odbornému diskurzu.
Preto ústavný súd konštatuje, že samotný fakt, že sudca Milan Ľalík podal odlišné
stanovisko vo veci súvisiacej s prerokúvanou vecou, konkrétne vo veci sp. zn.
PL. ÚS 95/2011, v ktorej ústavný súd posudzoval súlad zmeny pravidla tajnej voľby
(aj generálneho prokurátora) na pravidlo voľby verejnej s ústavou, nie je dôvodom na jeho
vylúčenie.
33. Ústavný súd však musí v predmetnej veci posúdiť, či (s ohľadom na okolnosti
prípadu) kumulácia toho, že (i) sudca vyjadrí právny názor, že podanie odlišného stanoviska
vo veci, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou, je „samo osebe“ dôvodom na vylúčenie,
a zároveň (ii) tento sudca podá odlišné stanovisko vo veci, ktorá má súvislosť
s prerokúvanou vecou, vzbudzuje legitímnu obavu z nedostatku jeho nestrannosti
v konkrétnej prerokúvanej veci.
Konkrétne musí ústavný súd posúdiť, či (s ohľadom na okolnosti prípadu) kumulácia
toho, že (i) sudca Milan Ľalík vyjadril v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 102/2012 právny
názor, že podanie odlišného stanoviska vo veci, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou,
je „samo osebe“ dôvodom na vylúčenie, a zároveň (ii) sudca Milan Ľalík podal odlišné
stanovisko vo veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou, teda
s konaním, ktoré je vedené pod sp. zn. Rvp 11/2013, vzbudzuje legitímnu obavu
z nedostatku jeho nestrannosti v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013.
Ústavný súd konštatuje, že takáto situácia [kumulácia (i) a zároveň (ii)] nepochybne
vzbudzuje smerom k dotknutému sudcovi, a to nie všeobecne, ale len v konkrétnej,
t. j. predmetnej veci, absenciu objektívnej stránky nestrannosti, keďže vzbudzuje
odôvodnené obavy ohľadom nedostatku nestrannosti. Inými slovami, kumulácia
neprehliadnuteľnej prísnosti sudcu Milana Ľalíka práve v danej veci na možné následky
uplatnenia inštitútu odlišného stanoviska (vyjadrená v konaní sp. zn. I. ÚS 102/2012)
a toho, že sám relevantne inštitút odlišného stanoviska použil, vyústila do autoreferencie.
Táto skutočnosť spolu s výnimočnými nárokmi na dôveru v rozhodovanie a nestrannosť
v tejto veci znamená, že ústavný súd považuje aj sudcu ústavného súdu Milana Ľalíka za
nositeľa pochybností z hľadiska objektívnej stránky nestrannosti, teda z hľadiska teórie
zdania.
34. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ absenciu nestrannosti
sudcu Milana Ľalíka odvodzuje aj od výrokov jeho..., ústavný súd uvádza, že v tejto časti
považuje námietku sťažovateľa za nedôvodnú. Vyjadrenie názoru JUDr. T. Ľ., PhD., spadá
jednak pod ochranu slobody prejavu a jednak pod ochranu slobody vedeckého bádania.
Nemožno pritom taktiež odhliadnuť od toho, že bez ďalšieho nemožno stotožňovať názory
sudcu ústavného súdu Milana Ľalíka s názormi jeho príbuzných a vice versa. JUDr. T. Ľ.,
PhD., je autonómnou bytosťou, ktorá vykonáva výskum v oblasti ústavného práva, a preto
v danej oblasti aj autonómne publikuje svoje názory, čo je chránené už vyššie vymedzenými
ústavnými právami. Vyjadrenie názoru JUDr. T. Ľ., PhD., nemôže bez ďalšieho založiť
objektívnu pochybnosť o tom, či je jeho ..., sudca ústavného súdu vo veci, v ktorej vyjadril
svoj názor JUDr. T. Ľ., PhD., nezaujatý.
35. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2013