Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 102/2012
PDF · 189.19 KB
No categories available
I. ÚS 102/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012
prerokoval námietku predpojatosti proti sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ladislavovi Oroszovi, Ľudmile Gajdošíkovej a Jánovi Lubymu, vznesenú Dobroslavom
Trnkom v konaní o jeho sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 1757/2011, ktorou namieta
porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok postupom Národnej rady Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
1. Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz j e v y l ú č e n ý
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1757/2011.
2. Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby n i e
s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.
O d ô v o d n e n i e :
1. V konaní o sťažnosti Dobroslava Trnku (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva vstúpiť
za rovnakých podmienok bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení
do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach postupom Národnej rady slovenskej republiky (ďalej aj
„národná rada“) pri hlasovaní o voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“), konanom 17. mája 2011 a tiež jej
hlasovaním o voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
konaným 17. júna 2011, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) pod sp. zn. Rvp 1757/2011, ktorá bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi
Oroszovi, vzniesol sťažovateľ podaním z 1. augusta 2011, doplneným podaním z 3. augusta
2011, 7. septembra 2011 a 22. februára 2012 námietky predpojatosti proti všetkým sudcom
senátu IV. ÚS.
2. Sťažovateľ námietku zaujatosti odôvodnil:
a) proti Ladislavovi Oroszovi tak, že
(i) „Dňa 27. apríla 2009 sa osobne dostavila V. O., manželka Ladislava Orosza na
Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Košiciach, kde podala trestné oznámenie vo veci
obmedzovania jej osobnej slobody, za účelom diskreditácie jej samotnej, ako aj jej manžela,
sudcu Ústavného súdu SR, pretože mala dôvodné podozrenie, že dňa 16. 4. 2009 počas
oslavy životného jubilea JUDr. M. P., ktorá sa konala v priestoroch reštaurácie H. v K., jej
bola podaná bez jej vedomia nezistená látka, ktorá spôsobila u nej stav bezbrannosti. V
predmetnej veci bolo začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania zločinu
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. f) Trestného zákona. Predmetné stíhanie bolo podľa § 215 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku zastavené vyšetrovateľom PZ Košice, lebo je nepochybné, že sa
nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Počas vyšetrovania tejto kauzy, ktorá bola
mediálne spojená s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR v kauze ústavnosti
existencie Špeciálneho súdu, ma osobne navštívil Ladislav Orosz a vzhľadom aj na jeho
žiadosť a žiadosť jeho manželky som ako generálny prokurátor rozhodol v súlade s
ustanovením § 51 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre o zmene výkonu dozoru nad
predmetnou trestnou vecou, pričom dozor vykonal prokurátor vojenskej prokuratúry
Bratislava pod sp. zn. OPv 142/09. V priebehu vyšetrovania sa však nepotvrdili žiadne
skutočnosti, ktoré vo svojich výpovediach uvádzal L. Orosz. Táto skutočnosť stavia L.
Orosza a orgány prokuratúry, osobitne Dobroslava Trnku, t. č. námestníka generálneho
prokurátora, ktorý bol vo veci činný, do kontradiktórneho postavenia, z ktorého sa dá
usudzovať zaujatosť L. Orosza, nakoľko možno dôvodne predpokladať, vzhľadom na jeho
predchádzajúce žiadosti a stanoviská, že k rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní
o zastavení trestného stíhania bude zaujímať kritický a nesúhlasný postoj“.
(ii) Ladislav Orosz v priamo súvisiacej veci rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
zastupujúceho generálneho prokurátora – I. námestníka JUDr. Ladislava Tichého o súlade
ustanovení Čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8), bodu 5 (§ 110 ods. 2), bodu 8 (§ 115 ods. 1) bodu 10
(§ 123 ods. 3) a bodu 11 (§ 124 ods. 2), Čl. II (§ 37 ods. 1) a Čl. III (§ 8 ods. 2) zákona
č. 153/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, v znení
neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 31 Ústavy
Slovenskej republiky prejudikoval svoje rozhodnutie vo svojom odlišnom stanovisku
k rozhodnutiu pléna ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011, ktorá úzko súvisí
so sťažnosťou sťažovateľa.
b) Proti Jánovi Lubymu a Ľudmile Gajdošíkovej sťažovateľ námietku odôvodnil
podaním odlišného stanoviska v už označenej veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011, ktorým prejavili
istú angažovanosť proti vymenovaniu sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora,
a názorovou prepojenosťou medzi sudcami tohto senátu.
c) Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal, aby z rozhodovania o jeho sťažnosti boli
pre zaujatosť vylúčení Ladislav Orosz, Ján Luby a Ľudmila Gajdošíková.
3. K námietkam zaujatosti sa vyjadrili všetci namietaní sudcovia:
a) Sudca Ladislav Orosz uviedol:
(i) «Vo vzťahu k prvej námietke môžem potvrdiť, že som sa v priebehu leta 2009
skutočne stretol so sťažovateľom, ktorý v tom čase vykonával funkciu generálneho
prokurátora. Dôvodom tohto stretnutia, o ktoré som osobne požiadal, bola skutočnosť, že
podľa informácie, ktorú mala moja manželka od JUDr. P. K., krajského prokurátora K.
v K., sa spis súvisiaci s jej trestným oznámením nachádzal už niekoľko týždňov na
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky za účelom určenia orgánu prokuratúry, ktorý
bude nad touto trestnou vecou vykonávať dozor. Výsledkom tohto stretnutia, ktorého sa
zúčastnila aj moja manželka, bolo ubezpečenie zo strany sťažovateľa, že urýchlene
rozhodne o tom, či dozor nad uvedenou trestnou vecou zverí prokurátorovi vojenskej
prokuratúry, alebo útvaru osobitného určenia Generálnej prokuratúry. Korektnosť prístupu
D. Trnku k uvedenej trestnej veci sa prejavila v tom, že bezprostredne po našom osobnom
stretnutí skutočne zveril výkon dozoru nad ňou prokurátorovi Vojenskej prokuratúry
Bratislava, a zrejme aj vďaka tomu sa u uvedenej trestnej veci začalo plynulo konať.
Za týchto okolností je pre mňa nanajvýš prekvapujúce a nepochopiteľné, že práve
uvedené skutočnosti sťažovateľ uvádza ako dôvod mojej možnej predpojatosti k jeho osobe,
o to viac, že D. Trnka v predmetnej trestnej veci, okrem určenia orgánu prokuratúry, ktorý
bude nad ňou vykonávať dozor, priamo nekonal, a preto s ním nemôžem byť
v „kontradiktórnom postavení“. Navyše, podľa mojich informácií predmetná trestná vec
súvisiaca s trestným oznámením mojej manželky nebola zatiaľ právoplatne skončená,
pričom v doterajšom priebehu tohto trestného konania boli v zásade všetky procesné návrhy
mojej manželky ako poškodenej zo strany orgánov činných v trestnom konaní akceptované.
Bez ohľadu na už uvedené považujem, za dôležité upozorniť na to, že argumentácia
sťažovateľa, ktorou odôvodňuje svoju prvú námietku, je založená na vnútornej premise,
podľa ktorej by som musel byť tak, ja, ako aj všetci ostatní sudcovia ústavného súdu
v kontradiktórnom vzťahu, zakladajúcom dôvod na vylúčenie z rozhodovania určitej veci,
ku všetkým orgánom činným v trestných veciach (teda v zásade vo vzťahu k všetkým
príslušníkom policajného zboru a všetkým prokurátorom, pozn.) v prípade, ak by bolo
kedykoľvek v minulosti začaté trestné stíhanie z nášho podnetu (podnetu sudcov ústavného
súdu, pozn.), alebo podnetu nám blízkych osôb a následne zastavené, bez ohľadu na to, či
v danej trestnej veci konkrétny policajný orgán (policajt) alebo orgán prokuratúry
(prokurátor) priamo konal, alebo nekonal, Táto logická konštrukcia, na ktorej je zjavne
založená prvá námietka sťažovateľa je už svojou povahou absurdná, a preto celkom zjavne
neodôvodnená.“
(ii) Rovnako považujem za zjavne neodôvodnenú aj druhú námietku sťažovateľa, a to
v prvom rade s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 3 OSP, ktoré sa v zmysle § 31a zákona
o ústavnom súde primerane používa aj na rozhodovanie o námietkach predpojatosti
vznesených proti sudcom ústavného súdu. Z dikcie označeného ustanovenia OSP vyplýva, že
dôvodom pre vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Navyše, právny názor, ktorý som formuloval vo svojom odlišnom stanovisku
k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 15. júna 2011, celkom zjavne nesúvisí
s argumentáciou sťažovateľa, uplatnenou v jeho sťažnosti vo vzťahu k postupu Národnej
rady Slovenskej republiky pri hlasovaní o voľbe kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora konanom 17. júna 2011. Sťažovateľ totiž v sťažnosti nenamieta samotný
nesúlad novely zákona o rokovacom poriadku s ústavou (čo by v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy navyše bolo irelevantné) a ani spôsob hlasovania, ale len skutočnosť,
že s hlasovanie (voľba) 17. júna 2011 podľa príslušných ustanovení novely zákona
o rokovacom poriadku vôbec uskutočnilo, napriek tomu, že ústavný súd svojím uznesením
z 15. júna 2011 pozastavil ich účinnosť. Podotýkam, že k sťažovateľom namietanej
skutočnosti som sa vo svojom odlišnom stanovisku vôbec nevyjadroval a ani nevyjadril,
keďže 15. júna 2011 som nemohol vedieť (tak ako ostatní sudcovia ústavného súdu), či sa
hlasovanie 17. júna 2011 uskutoční.
Vychádzajúc z uvedeného zastávam názor, že dôvody na ktorých sťažovateľ zakladá
svoju námietku predpojatosti voči mojej osobe, sú celkom zjavne neodôvodnené. Zároveň
vyhlasujem, že sa necítim byť vo vzťahu k jeho osobe predpojatý a som pripravený
rozhodovať vo veci jeho sťažnosti objektívne a nestranne.»
b) Sudca Ján Luby uviedol, že námietku sťažovateľa považuje so zreteľom na § 27
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) za nedôvodnú a nie je mu známy ani žiaden
iný dôvod, pre ktorý by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho predpojatosti (nemá žiaden
vzťah k predmetnej veci, k jeho účastníkom ani k právnemu zástupcovi).
c) Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková uviedla, že ona žiadne odlišné stanovisko vo veci
sp. zn. PL. ÚS 95/2011 nenapísala, preto sa necíti byť predpojatá a je pripravená
rozhodovať nestranne a nepredpojato.
4. Zo spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície
v Košiciach sp. zn. OPv 142/09 ústavný súd zistil, že uznesením z 20. júna 2011 trestné
stíhanie pre zločin obmedzovania osobnej slobody V. O. bolo zastavené s odôvodnením, že
inkriminovaný skutok sa nestal.
5. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti. Podľa § 28 ods. 1 zákona
o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho
predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť
najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak
ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne
iný senát. Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 (Spr 165/2012)
o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhoduje I. senát, ak ide o sudcov IV. senátu.
6. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo svojom čl. 6 ods. 1
ustanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
7. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) permanentne pripomína, že
nepredpojatosť musí byť posudzovaná tak prostredníctvom subjektívneho testu, ktorý má
zaistiť osobné presvedčenie určitého sudcu v danej kauze, ako aj prostredníctvom
objektívneho testu spočívajúceho v zistení, či tento sudca poskytuje dostatočné záruky na to,
aby boli v tomto ohľade vylúčené akékoľvek pochybnosti o jeho nepredpojatosti (porov.
Thomann v. Švajčiarsko z 10. júna 1996).
8. Pokiaľ ide o subjektívny test, sudca musí byť subjektívne oslobodený od osobnej
prekážky či predpojatosti. V tomto smere je potrebné nepredpojatosť prezumovať dovtedy,
pokiaľ nebude podaný dôkaz o opaku.
Vychádzajúc z obsahu vyjadrení namietaných sudcov a ich vyhodnotení ústavný súd
konštatoval, že zo subjektívneho hľadiska zatiaľ nič v danom prípade nepreukazuje
subjektívnu predpojatosť sudcov Ladislava Orosza, Jána Lubyho a Ľudmily Gajdošíkovej.
9. Pokiaľ ide o objektívny test, musí byť preukázané, či u sudcu – celkom nezávisle
od jeho osobného správania sa – existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vyvolať
pochybnosti o jeho nepredpojatosti, pretože podľa ustálenej judikatúry ESĽP
„spravodlivosti nielenže musí byť urobené zadosť, ale musí sa aj javiť, že sa jej činí (robí)
zadosť“ (porov. Piersack v. Belgicko z r. 1982). V tomto ohľade dokonca môžu byť do istej
miery dôležité aj určité špecifické javy, procesy či pohnútky v správaní sa sudcu navonok.
V hre je tu totiž dôvera, ktorej sa musia sudcovia tešiť vo verejnosti. Preto každý sudca,
u ktorého existuje legitímny dôvod obávať sa absencie nepredpojatosti, musí
z prejednávania a rozhodovania veci odstúpiť. Z uvedených záverov vyplýva, že pri
rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod sa obávať, že niektorý
sudca nie je nepredpojatý, je dôležité, ale nie však rozhodujúce stanovisko dotknutej strany
(účastníka konania). Rozhodujúce je, či možno pokladať tieto obavy za objektívne dôvodné
(porov. Wettstein v. Švajčiarsko).
10. Či sú obavy týkajúce sa nepredpojatosti namietaných sudcov videné objektívne
odôvodnené, záleží na okolnostiach každého konkrétneho prípadu. Podľa názoru ústavného
súdu práve tieto okolnosti, ktoré existovali a existujú, mohli vyvolať u sťažovateľa
objektívne a dôvodné obavy, že u sudcu Ladislava Orosza chýba v tomto smere záruka
nepredpojatosti, a to najmä v preukázaných skutočnostiach, že Ladislav Orosz neprípustným
spôsobom intervenoval a vyvíjal nevhodné aktivity cez svoje postavenie u sťažovateľa ako
orgánu činného v trestnom konaní s cieľom chrániť záujmy a prospech svojej manželky ako
oznamovateľky a poškodenej osoby, teda vo svojej súkromnej záležitosti (i), a že uvedená
skutočnosť spolu s jeho prejavom v prebiehajúcom, istý čas v paralelnom konaní vedenom
na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 95/2011, (podal separátne votum spolu so sudcom
Jurajom Horváthom), v ktorom preukázal aj istú osobnú angažovanosť v neprospech
postavenia sťažovateľa ako kandidáta na voľbu generálneho prokurátora (ii), hlavne
konštatovaním a istým návodom, podľa ktorého „pozastavením účinnosti napadnutých
ustanovení zákona o rokovacom poriadku národnej rady sa vytvorí aj na dlhšie obdobie
stav, keď v čele generálnej prokuratúry bude jej prvý námestník, ktorý nedisponuje
demokratickou ústavnou legitimitou a navyše v tomto konaní je v postavení navrhovateľa, t.
j. on sám svojím návrhom na začatie konania pred ústavným súdom vytvára nepriamo
priestor pre svoje aj dlhodobejšie pôsobenie v čele sústavy orgánov prokuratúry.
Vytvorenie takejto situácie nepovažujeme z hľadiska potreby zabezpečiť v čo najkratšom
čase podmienky na príslušnými ústavnými orgánmi (národnou radou a prezidentom)
legitimovaný výkon funkcie generálneho prokurátora za akceptovateľný. Na tom nič
nemení skutočnosť, že z formálno-právneho hľadiska by mohla národná rada, v čase do
p u b l i k o v a n i a namietaného uznesenia ústavného súdu v zbierke zákonov, z v o l i ť
k a n d i d á t a na funkciu generálneho prokurátora (aj) tajnou voľbou, voči ktorej v čase
rozhodovania ústavného súdu o tomto uznesení nemal žiadne výhrady nielen prvý námestník
generálneho prokurátora, ale ani žiaden iný subjekt, ktorý má ústavne relevantnú možnosť
ovplyvniť proces kreovania nového generálneho prokurátora.“.
11. Zo strany námietkového senátu pri posudzovaní námietky predpojatosti nejde
o popretie práva sudcu na vyjadrenie svojho odlišného názoru, ktorý by inak tiež mal byť,
ako väčšinové rozhodnutie sebaobmedzujúci, neutrálny či korektný, ale o nebezpečenstvo
vzniku určitých pochybností o nepredpojatosti disentujúceho sudcu, ktoré by malo položiť
varovný prst pred jeho ústa alebo zdržanlivosť do jeho píšuceho pera tak, aby nevznikli
žiadne pochybnosti na strane sťažovateľa, že disentujúci sudca nebude pristupovať k jeho
prípadu bez požadovanej nepredpojatosti. A to sa u namietaného sudcu Ladislava Orosza
nenaplnilo, keď v podstate v oddelenom stanovisku pobádal Národnú radu Slovenskej
republiky na uskutočnenie voľby kandidáta, aj keď v tomto smere existovalo pozastavenie
účinnosti právnej normy týkajúcej sa voľby. Napriek uvedenému ústavný súd dodáva, že
výhrada uvedená v bode 10 (ii) mala pre závery uvedené v bode 1 výroku právnu relevanciu
iba v spojitosti s výhradami uvedenými v bode 10 (i), ktoré boli určujúce, t. j. sama osebe
by dôvody na vylúčenie sudcu nezakladala.
12. Ak sa má rozhodnúť o tom, či v danom prípade existuje dôvod sa obávať, že
konkrétny sudca nie je nepredpojatý, potom stanovisko toho, kto tvrdí, že nie je
nepredpojatý, je síce dôležité, nie však rozhodujúce. Podľa názoru ústavného súdu už
uvedené skutočnosti (bod 10) mohli u sťažovateľa vyvolať určité pochybnosti a dôvodné
obavy, že sudcovi Ladislavovi Oroszovi bude chýbať v jemu pridelenej veci sťažovateľa
nevyhnutná nepredpojatosť; v predchádzajúcom konaní (vo veci PL. ÚS 95/2011) sa totiž
ukázala istá osobná angažovanosť v uskutočnení volieb kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora národnou radou, a to aj napriek väčšinovému rozhodnutiu ústavného súdu
o pozastavení účinnosti dotknutých právnych noriem, takže je naplnená obava sťažovateľa,
že tento sudca bude pokladať národnou radou zvoleného kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora (J. Čentéša) za legitímne zvoleného. Táto situácia mohla vyvolať legitímne
dôvody na strane sťažovateľa, že uvedený sudca nebude k jeho prípadu pristupovať bez
požadovanej nepredpojatosti, preto ústavný súd žiadosti sťažovateľa o jeho vylúčenie
z konania vyhovel.
13. Skutočnosti uvedené sťažovateľom v jeho námietke proti sudcom Jánovi Lubymu
a Ľudmile Gajdošíkovej senát ústavného súdu nepovažoval za opodstatnené, lebo sa buď
nenaplnili, alebo boli menšej relevancie, resp. len v rovine všeobecných úvah, či spočívali
v ich rozhodovacej činnosti (separátne vótum), preto o nej ústavný súd rozhodol tak, že títo
sudcovia nie sú vylúčení z konania a rozhodovania vo veci vedenej na ústavnom súde pod
sp. zn. Rvp 1757/2011.
14. K výroku č. 2 tohto uznesenia si vyhradil odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík
v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. februára 2012