Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 550/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

prerokoval vyhlásenie prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča o odmietnutí

sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta a Juraja

Horvátha pre ich predpojatosť v rozhodovaní, ktorí majú ako členovia II. senátu Ústavného

súdu Slovenskej republiky rozhodovať v konaní vedenom pod sp. zn.

o námietke predpojatosti doručenej 27. januára 2013 a doplnenej 28. januára 2013

a 6. februára 2013 prezidentom Slovenskej republiky voči sudcom I. senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajos Mészáros, Sergej Kohut

a Juraj Horváth sú vy l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. februára

2013 doručené vyhlásenie prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča (ďalej len

„prezident“), ktorým podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) odmieta sudcov II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta a Juraja

Horvátha pre ich predpojatosť pri rozhodovaní o námietke predpojatosti uplatnenej

prezidentom voči sudcom ústavného súdu Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi vo veci

vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .

Na ústavnom súde sa od 3. januára 2013 pod sp. zn. vedie konanie

o sťažnosti JUDr. J. Č., PhD. (ďalej aj „sťažovateľ“), proti rozhodnutiu prezidenta z 28.

decembra 2012 o odmietnutí vymenovať sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Predmetná vec bola podľa rozvrhu

práce ústavného súdu na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012) pridelená sudcovi spravodajcovi

Petrovi Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu.

Na základe námietky predpojatosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľom

9. januára 2013 boli sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík uznesením č. k. -19

z 24. januára 2013 vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej

pod sp. zn. . Na miesta vylúčených sudcov I. senátu ústavného súdu podľa

čl. III ods. 1 písm. d) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 nastúpili sudcovia

IV. senátu ústavného súdu, a to Ján Luby a Ladislav Orosz.

Prezident ako odporca v konaní vedenom pod sp. zn. doručil ústavnému

súdu 27. januára 2013 vyhlásenie o odmietnutí sudcov ústavného súdu pre predpojatosť

(doplnené podaním doručeným 6. februára 2013), ktorým navrhol, aby sudcovia Ján Luby

a Ladislav Orosz boli z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn.

vylúčení. Veci (konaniu o prezidentovej námietke zaujatosti) bola pridelená

sp. zn. .

Po pridelení prezidentovej námietky predpojatosti na prerokovanie a rozhodnutie

II. senátu ústavného súdu doručil prezident 14. februára 2013 ústavnému súdu vyhlásenie

o odmietnutí pre predpojatosť všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom sa má

rozhodovať o námietke predpojatosti podanej prezidentom proti Jánovi Lubymu

a Ladislavovi Oroszovi. Veci (v poradí druhej prezidentovej námietke predpojatosti) bola

pridelená sp. zn. a podľa čl. IV ods. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na rok

2012 má o nej rozhodnúť III. senát ústavného súdu.

V označenom vyhlásení o odmietnutí sudcov pre ich predpojatosť prezident

poukazuje na znenie odlišného stanoviska sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa

pripojeného k uzneseniu ústavného súdu „č. “ (zrejme má ísť o uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 24. októbra 2012, pozn.) a tvrdí, že výklad čl. 102

ods. 1 písm. t) a (ďalej len „“) ponúknutý

sudcom Lajosom Mészárosom «vyjadrený v odlišnom stanovisku v bode 1.2... je ešte

radikálnejší ako bol návrh sudcu spravodajcu, s ktorým väčšina sudcov Ústavného súdu

Slovenskej republiky nesúhlasila...

Zo záveru odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa

Mészárosa možno vyvodiť, že výklad podaný Ústavným súdom Slovenskej republiky (prijatý

väčšinou pléna) možno „aplikovať“ tak, že bude blízky jeho názorom.

Vyplýva to z vyjadrení „Napriek tomu, že prijatý Výklad je podľa mňa v už uvedenom

zmysle kvalitatívne odlišný od toho, s ktorým sa stotožňujem, myslím si, že by mal byť

aplikovaný reštriktívne“ alebo „Myslím si, že Výklad, ktorý schválila väčšina, by mal byť

rozumne aplikovaný, ak si spomenieme na hodnoty, ktoré chráni, na hodnoty slobody

a dobrej správy vecí verejných.“

Napriek jeho tvrdeniu, že „Nejde o presadenie môjho právneho názoru akousi

obchádzkou, ale o reštriktívnosť, ktorá vyplýva z podstaty ústavného postavenia

prezidenta“, je zrejmé, že ako sudca, ktorý by rozhodoval o ústavnej sťažnosti J. Č. by sa

usiloval o presadenie svojho názoru „reštriktívnym výkladom“ rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky...

V odlišnom stanovisku sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa

Mészárosa nejde len o prezentáciu jeho právneho názoru, ale o prezentáciu takého

zásadného postoja vo veci (ne)vymenovania doc. JUDr. J. Č., PhD. do funkcie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky, ktorý vyvoláva objektívnu pochybnosť o jeho

nepredpojatosti už pri rozhodovaní o mojej námietke predpojatosti a návrhu na vylúčenie

sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Jána Lubyho a Ladislava Orosza z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. . Tento razantný postoj sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky

Lajosa Mészárosa, vyjadrený v odlišnom stanovisku, hoci je založený aj na právne

spochybniteľných argumentoch, a práve predovšetkým aj pre takého argumenty, objektívne

znemožňuje nestranné rozhodovanie už o mojej námietke predpojatosti. Nemožno vylúčiť

snahu (práve naopak pôjde o snahu) dosiahnuť, aby vo veci samej rozhodovali sudcovia

Ústavného súdu Slovenskej republiky s rovnakým právnym názorom, bez ohľadu na použité

argumenty pre tento názor.».

Prezident ďalej poukazuje na takmer zhodný postoj sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza vyjadrený v ich spoločnom odlišnom stanovisku k uzneseniu sp. zn.

z 24. októbra 2012 s postojom vyjadreným v už uvedenom odlišnom stanovisku sudcu

Lajosa Mészárosa. Svojimi odlišnými stanoviskami teda všetci traja sudcovia ústavného

súdu Ján Luby, Ladislav Orosz aj Lajos Mészáros „prejavili svoje odhodlanie zúžiť časový

aj diskréčny priestor prezidenta Slovenskej republiky pre rozhodnutie o návrhu Národnej

rady Slovenskej republiky reštriktívnym výkladom obsahu rozhodnutia Ústavného súdu...

ktorým podáva výklad a “, z čoho

podľa neho vyplýva, že výklad ústavného súdu „neposudzujú len z hľadiska práva, ale aj

z hľadiska jeho ústretovosti k stranám sporu“, a preto vo svojej námietke vyjadruje

nedostatok dôvery, že by sudca Lajos Mészáros „rozhodoval o vylúčení sudcov Ústavného

súdu... Jána Lubyho a Ladislava Orosza nepredpojato, a preto ho odmietam“.

V ďalšej časti vyhlásenia o odmietnutí sudcov II. senátu ústavného súdu prezident

poukazuje na obsah článkov uverejnených v týždenníku Týždeň („Strach z Čentéša“

č. 44/2012, autor Štefan Hríb, „Súd Ivetty Macejkovej“ č. 46/2012, autori Martin Hanus

a Jozef Majchrák, „Mrazivé ticho“ č. 47/2012, autor Štefan Hríb a „Kauza Ústavný súd“,

autori Martin Hanus a Jozef Majchrák), ktoré «vážnym spôsobom spochybňovali

dôveryhodnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodnutím pléna

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. o návrhu

skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 ods. 1

písm. t) a ...

Z citovaných textov týchto článkov vyplýva, že s názorom ústavných sudcov, podľa

ktorého môže prezident Slovenskej republiky odmietnuť vymenovanie J. Č. okrem zákonných

dôvodov aj pre „dôvod závažnejšej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta“ údajne

nesúhlasilo sedem ústavných sudcov, medzi ktorými sú aj sudcovia Ústavného súdu

Slovenskej republiky Lajos Mészáros, Juraj Horváth a Sergej Kohut, teda sudcovia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorí majú rozhodovať o mojej námietke

predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky Jánovi Lubymu

a Ladislavovi Oroszovi. Z citovaných textov týchto článkov tiež vyplýva zmena názoru a iné

hlasovanie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha a rozdelenie

sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky na dve skupiny, a to nie podľa „odlišných

odborných pohľadov“ ale podľa „príslušnosti k politickým táborom“.».

V doplnení svojho vyhlásenia prezident uvádza, že s ďalšími namietanými sudcami

ústavného súdu Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom sa pozná „dlhé roky“ a ich

vzťahy sa „pozitívne rozvíjali, a to až do vzťahov, ktoré možno jednoznačne označiť ako

vzťahy nadštandardné...

Pre moje nadštandardné vzťahy ako účastníka konania so sudcami Ústavného súdu

Slovenskej republiky Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom, som očakával,

že sudcovia... oznámia naše dlhodobé a nadštandardné vzťahy ako dôvod vylúčenia

z výkonu sudcovskej funkcie zo zreteľom na ich pomer ku mne ako účastníkovi konania.

Očakával som to najmä potom, ako sťažovateľ J. Č. vyhlásil, že odmieta pre predpojatosť

iných sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, s ktorými mám menej nadštandardné

vzťahy a Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel jeho návrhom a rozhodol o ich vylúčení

z výkonu sudcovskej funkcie pre predpojatosť.

Aby nevznikli (ani v budúcnosti) žiadne pochybnosti o nepredpojatosti, v záujme

nestranného, nezaujatého a objektívneho rozhodovania, oznamujem ako účastník konania,

že považujem dlhodobé a nadštandardné vzťahy so sudcami Ústavného súdu Slovenskej

republiky Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom za také skutočnosti, ktoré sú dôvodom

na ich vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie so zreteľom na ich pomer ku mne ako

k účastníkovi konania; aj vzhľadom na tieto skutočnosti mám (existujú) dôvodné

a objektívne pochybnosti o nepredpojatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky

Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta.“.

S poukazom na všetky tieto skutočnosti má prezident už pri rozhodovaní o jeho

návrhu na vylúčenie sudcov ústavného súdu Jána Lubyho a Ladislava Orosza z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

pochybnosti o nepredpojatosti sudcov ústavného súdu Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta

a Juraja Horvátha pre ich pomer k veci a k účastníkom konania, a preto navrhuje ich

vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie pri rozhodovaní o tejto jeho námietke predpojatosti.

K vyhláseniu prezidenta o odmietnutí sudcov ústavného súdu pre ich predpojatosť

sa podaním z 28. februára 2013 vyjadril sudca ústavného súdu Lajos Mészáros. Vo svojom

vyjadrení poukazuje na prezumpciu nezaujatosti a nestrannosti sudcov, ako aj na možnosť

vyvrátiť ju skutkovými tvrdeniami, ktoré majú dostatočnú relevanciu. Zároveň poukazuje

na obsah rozhodnutí ústavného súdu vydaných v iných veciach, v ktorých sa rozhodovalo

o odmietnutí sudcov ústavného súdu ako členov námietkových senátov. Ústavný súd mal

konania o takýchto procesných námietkach zastaviť «okrem iného s poukazom na to, že (i)

inštitút vyhlásenia o odmietnutí sudcu neslúži na riešenie nedôvery medzi rozhodovacími

zložkami systému, (ii) konanie o zaujatosti je špecifickým v zásade „jednoinštančným“

konaním a (iii) každý procesný systém je len aproximatívny, a preto nemôže byť

neprimerane rozširovaný počet aktívne legitimovaných subjektov a počet opravných

„inštancií“. Ústavný súd v tejto judikatúre akcentuje aj potrebu funkčnosti systému.». Ďalej

poukazuje na zásadu zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), v zmysle

ktorej ústavný súd musí byť schopný svoju kompetenciu uplatniť a o podanom návrhu

rozhodnúť, čo dáva do spojitosti s rozhodovacou činnosťou o súlade zákona, ktorým mali

byť zmrazené platy sudcov ústavného súdu, alebo o súlade

s , a nadväzne na to konštatuje, že „ťažko si možno predstaviť viac predpojatú

osobu než toho, kto rozhoduje o tom, či si zvýši plat alebo či sa vystaví riziku dočasného

pozbavenia vlastnej funkcie“, a že aj o týchto veciach ústavný súd musel rozhodnúť, pričom

v týchto veciach nikto zo sudcov svoju predpojatosť neoznámil ani ich nikto z účastníkov

neodmietol a nežiadal ich vylúčenie. Podľa názoru namietaného sudcu ústavného súdu

Lajosa Mészárosa „implicitne favorizuje funkčnosť a výkon právomoci ústavného

súdu nad požiadavkou jeho nestrannosti v zmysle nepredpojatosti“. Na podporu svojho

názoru cituje z tzv. Bangalórskych princípov a komentára k nim a poukazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), či rozhodnutie bavorského

ústavného súdu.

Na základe uvedeného namietaný sudca Lajos Mészáros zastáva názor, že všetky

dôvody vylúčenia sudcov ústavného súdu musia byť posudzované „mimoriadne striedmo“,

obzvlášť, pokiaľ tieto dôvody majú spočívať v ich „predchádzajúcom postupe alebo názore

pri rozhodovaní ústavného súdu v inej veci. Odhliadnuc od toho, že tieto okolnosti nemôžu

byť dôvodom vylúčenia ani u sudcov všeobecného súdu (§ 14 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku), by to viedlo k tomu, že ústavný súd by (v rovnakom zložení) mohol o určitej

otázke rozhodovať a poskytnúť tak ochranu ústavnosti, na ktorú je ústavne výslovne

povolaný, prakticky len raz, v každom ďalšom prípade by totiž jeho sudcovia mali byť

vylúčení.“.

K dôvodom námietok, ktoré podal prezident, sudca Lajos Mészáros uvádza, že tieto

skutočnosti podľa neho nezakladajú oprávnenú pochybnosť o jeho nezaujatosti, poukazuje

na dostatočné záruky, že bude rozhodovať o námietke predpojatosti prezidenta proti sudcovi

Lubymu a sudcovi Oroszovi nezaujato, ako aj na svoju subjektívnu nezaujatosť. Pripomína

tiež konzistentnosť doterajšej judikatúry ústavného súdu o tom, že dôvodom na vylúčenie

sudcu pre jeho predpojatosť nemôže byť samotné podanie odlišného stanoviska. Preto

odlišné stanovisko, ktoré sudca pripojil k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. ,

nemôže byť podľa jeho názoru dôvodom jeho vylúčenia z rozhodovania o námietke

predpojatosti smerujúcej proti sudcom Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi. K obsahu

a štýlu označeného odlišného stanoviska sudca ústavného súdu Lajos Mészáros uvádza,

že «sa nijako neodlišuje od iných odlišných stanovísk podávaných sudcami ústavných súdov

či Európskeho súdu pre ľudské práva, čo sa týka štýlu a „tónu“ stanoviska. Odlišné

stanoviská sú typicky písané voľnejším spôsobom a sú aj mierne „osobnejšie“ než

stanoviská väčšinové. To je spôsobené aj tým, že takéto odlišné stanovisko nemusí

kompromisne štýlovo vyhovovať viacerým sudcom, keďže nie je predmetom hlasovania

a nestáva sa tak predmetom konsenzu (a teda aj kompromisu) viacerých sudcov.

Samozrejme, to neznamená, že sudca pri písaní odlišného stanoviska nemá byť neutrálny či

korektný, resp. že nemá uplatniť nevyhnutné sebaobmedzenie (porovnaj ).

Som však presvedčený, že požadované maximy na sebaobmedzenie som naplnil a že moje

odlišné stanovisko k veci sp. zn. je založené na argumentácii v prospech

môjho názoru, ktorá je korektná a právne podložená.». Nadväzne na to uvádza,

že väčšinový názor prijatý pri prerokúvaní veci vedenej pod sp. zn.

rešpektuje ako platný a záväzný výklad a považuje sa za pripraveného tomuto

výkladu sa podriadiť.

Napokon sudca ústavného súdu Lajos Mészáros vo svojom stanovisku pripomína,

že námietka zaujatosti je iba procesnou námietkou smerujúcou proti sudcom, ktorí nemajú

rozhodovať vo veci samej, pretože predmetom konania, v ktorom majú byť sudcovia

II. senátu ústavného súdu vylúčení, je „iba procesná otázka a teda k samotnému meritu veci

nemôžem mať pomer, resp. prípadný pomer k meritu veci musí byť posudzovaný veľmi

zužujúco (resp. menej prísne). Vzťah medzi rozhodovaním o námietke predpojatosti

a rozhodovaním vo veci samej je len nepriamy.“.

Sudcovia ústavného súdu Juraj Horváth a Sergej Kohut sa k vyjadreniu sudcu

ústavného súdu Lajosa Meszárosa pripojili, pokiaľ išlo o body 1, 2, 3, 7 a 8, tak, aby bolo

považované za ich vlastné (nepripojili sa len k tým bodom vyjadrenia vzťahujúcim sa

na argumentáciu týkajúcu sa odlišného stanoviska sudcu Lajosa Mészárosa k uzneseniu

ústavného súdu sp. zn. z 24. októbra 2012).

Sudca Juraj Horváth k doplneniu vyhlásenia prezidenta o odmietnutí sudcov

II. senátu ústavného súdu pre ich zaujatosť uviedol, že napriek «skutočnostiam, ktoré

uviedol vo svojom uvedenom doplňujúcom podaní pán prezident, dokážem v danej veci (tak,

ako som to učinil aj v jeho ostatných viacerých veciach, v ktorých moja predpojatosť

namietnutá nebola) rozhodovať profesionálne a nezaujato, teda „podľa svojho najlepšieho

presvedčenia, nezávisle a nestranne“ v zmysle môjho sľubu podľa

Slovenskej republiky, ktorý som zložil práve do rúk (bývalého) prezidenta Slovenskej

republiky.».

Sudca Sergej Kohut k doplneniu vyhlásenia prezidenta o odmietnutí sudcov II. senátu

ústavného súdu pre ich zaujatosť uviedol, že s „Ivanom Gašparovičom sa poznám ešte

z Právnickej fakulty UK, ktorý končil po mne túto fakultu zrejme v roku 1964, pričom ja

som promoval ešte v roku 1962. Od uvedenej doby sme sa nevideli ani nestýkali po dobu 30

rokov. Po roku 1990 som sa s menovaným stretol asi trikrát, a to na oficiálnych stretnutiach

pri pracovných príležitostiach, z toho asi dvakrát ako sudca ústavného súdu, keď som bol

na stretnutí s ním spolu s ostatnými kolegami tohto súdu.

Z uvedeného je vidieť, že som s Ivanom Gašparovičom nemal nadštandardné vzťahy,

pretože sme sa ani rodinne ani súkromne nikdy nestretávali a nebol som ani v politickej

strane, v ktorej bol funkcionárom, resp. ktorú zakladal, takže ani po tejto linke sme

do osobného kontaktu neprichádzali.

Zo subjektívneho hľadiska sa preto necítim byť zaujatý vo veci konať, v ktorej je

účastníkom konania ako prezident Slovenskej republiky.“.

II.

Podľa je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej

funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa účastník konania môže vyhlásiť,

že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k

vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho

pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho

pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho

predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania

vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre

predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného

súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu

nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej

vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá

žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy.

Princeton University Press 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem,

že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len

popretím rovnosti účastníkov konania, ale svojím spôsobom aj rozhodovaním vo vlastnej

veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky z 11. júna 2010, č. j. Nao 46/2010-78) a popretím zmyslu súdnictva a práva vôbec

().

Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú

povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Ústavný súd už vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v rámci právneho poriadku i v rámci

právnej teórie sa rozlišovali inštitúty sudcu nespôsobilého, resp. nevhodného pre

rozhodovanie veci, a sudcu podozrivého (pozri bližšie a pramene, na ktoré

odkazuje). Nespôsobilosť sudcu vznikala priamo zo zákona, a to pre zákonom vymedzené

dôvody, pričom podozrivosť sudcu bola konštituovaná až rozhodnutím, ktorým bol sudca

vylúčený z rozhodovania istej veci, a táto bola konštatovaná na základe pocitu zaujatosti

sudcu zo strany účastníkov konania alebo sudcu samotného, a to na základe dôvodov istej

intenzity – vážnych dôvodov. V praxi sa však oba inštitúty prelínajú a dopĺňajú a prepája sa

civilnoprávny rozmer s ústavnoprávnym rozmerom.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto

práve rozhodnúť (napr. , ).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba

posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia

a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a rovnako podľa objektívneho hľadiska, teda

zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená

akákoľvek oprávnená pochybnosť (). Objektívna nestrannosť sa nikdy

neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych

skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je

subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna

nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným

prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania

(m. m. , , , ).

Uvedený prístup zohľadňuje judikatúru ESĽP, ktorý okrem iného zdôrazňuje význam

nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić

v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod 57), ale osobitne

pri objektívnom teste (Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok

z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti

či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná subjektívnym a objektívnym

testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj

sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Požiadavka nestrannosti nemôže byť

dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.

Na subjektívny test teda plynulo nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca

vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva

nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be

done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné

skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle

môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy

v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras

v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Ústavný súd

dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať,

je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.

Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce

je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického

upozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu

prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.

2.1 Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Lajosovi

Mészárosovi

Podstata námietok formulovaných prezidentom proti sudcovi Lajosovi Mészárosovi

spočíva najmä v pochybnostiach o jeho pomere k veci, ktoré podľa prezidenta vyplývajú

z obsahu jeho odlišného stanoviska pripojeného k uzneseniu ústavného súdu

sp. zn. z 24. októbra 2012 vo veci výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150

, v ktorom namietaný sudca nielenže podal svoj výklad označených článkov ,

ale mal súčasne vyjadriť názor, že väčšinou pléna ústavného súdu prijaté rozhodnutie by sa

«usiloval „aplikovať“ v rozhodnutí o ústavnej sťažnosti J. Č. „reštriktívnym“ spôsobom...

že by to viedlo k ešte radikálnejšiemu výkladu... s ktorým väčšina pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky nesúhlasila». Inými slovami, uvedené pochybnosti o nestrannosti

sudcu v danej veci vyplývajú z toho, že namietaný sudca si na prerokúvanú vec vytvoril

názor v inom konaní, a tento názor nielenže prezentoval, ale pro futuro sa vyjadroval aj

k jeho prípadnej aplikácii.

Pri posudzovaní opodstatnenosti prezidentom vznesených námietok proti sudcovi

Lajosovi Mészárosovi ústavný súd vzal na zreteľ obsah uznesenia ústavného súdu

č. k. -22 z 29. júla 2013 vydaného pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti

iných sudcov ústavného súdu, v ktorom bol ústavný súd nútený vysporiadať sa so zákazom

odopretia spravodlivosti, ako aj s doktrínou nevyhnutnosti vyplývajúcimi z tzv.

Bangalórskych princípov, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že spravodlivosť bude

odmietnutá, v dôsledku čoho musel v ústavne akceptovateľných limitoch pristúpiť k úzko

reštriktívnemu výkladu ustanovení právnych predpisov regulujúcich vylúčenie sudcov

ústavného súdu, ktorý ústavný súd začal prakticky uplatňovať normatívnym zavedením

riešenia obsiahnutého v čl. IV ods. 3 dodatku č. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie

od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 z 3. júla 2013.

V tomto prípade však už uvedené nebezpečenstvo odmietnutia spravodlivosti

nehrozí, a preto pri svojom rozhodovaní ústavný súd zohľadnil predovšetkým svoju

doterajšiu judikatúru (najmä ) aplikovateľnú pri posudzovaní dôvodov

predpojatosti sudcov vychádzajúcu z už citovanej judikatúry ESĽP.

Ústavný súd sa už v rámci svojej rozhodovacej činnosti stretol s prípadmi, v ktorých

bolo potrebné posúdiť, či disentujúci sudca svojím odlišným stanoviskom nespôsobil vznik

určitých pochybností o svojej predpojatosti. V uznesení č. k. -27

z 29. februára 2012 uviedol, že „pri posudzovaní námietky predpojatosti nejde o popretie

práva sudcu na vyjadrenie svojho odlišného názoru, ktorý by inak tiež mal byť, ako

väčšinové rozhodnutie sebaobmedzujúci, neutrálny či korektný, ale o nebezpečenstvo vzniku

určitých pochybností o nepredpojatosti disentujúceho sudcu, ktoré by malo položiť varovný

prst pred jeho ústa alebo zdržanlivosť do jeho píšuceho pera tak, aby nevznikli žiadne

pochybnosti... že disentujúci sudca nebude pristupovať k... prípadu bez požadovanej

nepredpojatosti“. Ústavný súd taktiež uznesením č. k. -19 z 24. januára 2013

vylúčil sudcov ústavného súdu Petra Brňáka a Milana Ľalíka z výkonu sudcovskej funkcie

v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. , pričom predpojatosť sudcu Milana

Ľalíka vyvodil z kumulácie dvoch dôvodov, a to že sudca Milan Ľalík vyjadril právny

názor, že podanie odlišného stanoviska vo veci, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou, je

„samo osebe“ dôvodom na vylúčenie, a zároveň tento sudca podal odlišné stanovisko

vo veci súvisiacej s prerokúvanou vecou.

Podľa názoru ústavného súdu to, že sudca ústavného súdu využije svoje právo podať

odlišné stanovisko vo veci súvisiacej s vecou prerokúvanou, síce samo osebe ešte nie je

dôvodom na vylúčenie sudcu, obsah tohto stanoviska však nesmie vyvolať u účastníka

konania odôvodnené obavy, že disentujúci sudca svojím názorom dal najavo (vyvolal)

obavu, že k jeho prípadu nebude pristupovať s požadovanou mierou nepredpojatosti.

Je nespochybniteľné, že konanie o výklade označených článkov , ktoré bolo

vedené pod sp. zn. , vecne súvisí s konaním a rozhodovaním o namietanom

porušení základných práv sťažovateľa zaručených a ,

ods. 1 a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 25 písm. c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta

z 28. decembra 2012, ktoré je vedené pod sp. zn. , vo vzťahu ku ktorému má

II. senát ústavného súdu rozhodovať o vyhlásení prezidenta o odmietnutí sudcov Jána

Lubyho a Ladislava Orosza pre ich predpojatosť.

V okolnostiach prípadu považuje ústavný súd pri posúdení objektívnej stránky

nestrannosti sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa za relevantné, že v tomto odlišnom

stanovisku namietaný sudca nielen prezentuje svoj odchýlny výklad čl. 102 ods. 1 písm. t)

a , ktorý „najväčšmi reflektuje... osobný pohľad na predmetnú vec“, ale

predovšetkým sa vyjadruje k spôsobu aplikácie výkladu označených článkov

prijatého väčšinou pléna ústavného súdu, ktorý sa má čo najviac priblížiť k ním najviac

preferovanému výkladu. Pokiaľ však sudca ústavného súdu Lajos Mészáros svojím

odlišným stanoviskom vyzýva k reštriktívnej aplikácii plénom ústavného súdu podaného

výkladu a , vyvoláva tým podľa názoru ústavného súdu

objektívnu pochybnosť o svojej nepredpojatosti pri rozhodovaní o tom, či prezident

výkonom svojej právomoci ustanovenej mohol zasiahnuť

do sťažovateľom označených práv.

Aj keď namietaný sudca Lajos Mészáros má v danom prípade rozhodovať

o procesnej otázke (t. j. o vyhlásení prezidenta o odmietnutí sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza), dôvod vzbudzujúci pochybnosť o jeho objektívnej nestrannosti

pri rozhodovaní vo veci spočíva najmä v skutočnosti, že II. senát ústavného súdu, ktorého je

sudca Lajos Mészáros členom, bude rozhodovať o namietanej predpojatosti tých sudcov

ústavného súdu (Jána Lubyho a Ladislava Orosza), ktorí v konaní o výklade čl. 102 ods. 1

písm. t) a podali odlišné stanovisko v podstatných rysoch zhodné s odlišným

stanoviskom podaným sudcom Lajosom Mészárosom.

Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že takáto situácia nepochybne

vzbudzuje smerom k dotknutému sudcovi, a to nie všeobecne, ale len v konkrétnej,

t. j. predmetnej veci, absenciu objektívnej stránky nestrannosti z hľadiska teórie zdania

a vzbudzuje odôvodnené obavy, ktoré vzhľadom na výnimočné nároky na dôveru

v rozhodovanie a nestrannosť v tejto kauze (tvorenej viacerými konaniami) vedie ústavný

súd k názoru, že u sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa nemožno vylúčiť záujem

na prijatí konkrétneho rozhodnutia.

Vzhľadom na tieto objektívne skutočnosti odôvodňujúce obavu z predpojatosti sudcu

Lajosa Mészárosa považoval ústavný súd síce za dôležité, nie však za rozhodujúce jeho

subjektívne stanovisko, že je pripravený výkladu, ktorý ústavný súd prijal, podriadiť sa

a že nemá záujem na presadzovaní konkrétneho obsadenia senátu, ktorý má v merite veci

rozhodovať. Ústavný súd preto vylúčil sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. , tak

ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

2.2 Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcom ústavného súdu Jurajovi

Horváthovi a Sergejovi Kohutovi

Podstata pochybností o predpojatosti sudcov ústavného súdu Juraja Horvátha

a Sergeja Kohuta vznesených prezidentom pramení z ich vzťahov k prezidentovi, ktoré

majú mať podobu vzťahov „nadštandardných“. V danej veci teda ide o pochybnosti o ich

nepredpojatosti so zreteľom na ich pomer k účastníkovi konania.

Nadštandardné vzťahy možno chápať aj ako vzťahy osobnejšieho charakteru, ktoré

idú nad rámec podoby vzťahov, aké pri bežnej činnosti štátnych orgánov môžu medzi

jednotlivými osobami zastávajúcimi rôzne funkcie vznikať a svojou povahou sú neutrálne

(teda ani priateľské, ani nepriateľské). Vo vzťahu k prezidentovi možno pri sudcoch

ústavného súdu považovať za nadštandardné vzťahy predovšetkým tie, ktoré presahujú

rámec prípustných kontaktov obvykle vznikajúcich v úradnom (pracovnom) styku medzi

ústavnými orgánmi, ktoré tieto osoby reprezentujú.

Ústavný súd pri rozhodovaní o prezidentom vznesenej námietke zaujatosti proti

sudcom ústavného súdu Jurajovi Horváthovi a Sergejovi Kohutovi aplikoval zásadu

vyjadrenú aj v judikatúre ESĽP, že „spravodlivosť musí byť nielen vykonaná, ale musí sa aj

zdať, že je vykonávaná“, s ktorou sa ústavný súd konštantne stotožňuje. Sudca sa má

objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek

vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti (pozri napr. ,

, ).

Sudca Juraj Horváth vo svojom vyjadrení nepoprel prezidentom tvrdenú

„nadštandardnú“ podobu vzájomných vzťahov, iba subjektívne vyjadril presvedčenie,

že vo veci bude rozhodovať profesionálne a nezaujato. Sudca Sergej Kohut zase síce

subjektívne vyslovil, že sa necíti byť zaujatý vo veci konať, avšak nepoprel,

že sa s prezidentom pozná z dávnych čias.

Podľa názoru ústavného súdu už samotné prezidentovo tvrdenie o nadštandardných

vzťahoch s označenými sudcami v spojitosti s obsahom vyjadrení týchto sudcov, z ktorých

vyplýva, že sa poznajú, zakladá pochybnosti o nepredpojatosti obidvoch namietaných

sudcov, ktorí majú vo veci rozhodovať. Z objektívneho hľadiska títo sudcovia nevyvolávajú

v očiach účastníkov konania zdanie nestrannosti. Prihliadajúc na to, že v hre je dôvera,

ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vyvolávať, považuje ústavný súd uvedené

skutočnosti za dôvod na vylúčenie sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta z výkonu ich

sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. .

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013