Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 550/2013
PDF · 329.33 KB
No categories available
III. ÚS 550/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013
prerokoval vyhlásenie prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča o odmietnutí
sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta a Juraja
Horvátha pre ich predpojatosť v rozhodovaní, ktorí majú ako členovia II. senátu Ústavného
súdu Slovenskej republiky rozhodovať v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10267/2013
o námietke predpojatosti doručenej 27. januára 2013 a doplnenej 28. januára 2013
a 6. februára 2013 prezidentom Slovenskej republiky voči sudcom I. senátu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajos Mészáros, Sergej Kohut
a Juraj Horváth sú vy l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10267/2013.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. februára
2013 doručené vyhlásenie prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča (ďalej len
„prezident“), ktorým podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) odmieta sudcov II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta a Juraja
Horvátha pre ich predpojatosť pri rozhodovaní o námietke predpojatosti uplatnenej
prezidentom voči sudcom ústavného súdu Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi vo veci
vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11/2013.
Na ústavnom súde sa od 3. januára 2013 pod sp. zn. Rvp 11/2013 vedie konanie
o sťažnosti JUDr. J. Č., PhD. (ďalej aj „sťažovateľ“), proti rozhodnutiu prezidenta z 28.
decembra 2012 o odmietnutí vymenovať sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Predmetná vec bola podľa rozvrhu
práce ústavného súdu na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012) pridelená sudcovi spravodajcovi
Petrovi Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu.
Na základe námietky predpojatosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľom
9. januára 2013 boli sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík uznesením č. k. II. ÚS 44/2013-19
z 24. januára 2013 vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej
pod sp. zn. Rvp 11/2013. Na miesta vylúčených sudcov I. senátu ústavného súdu podľa
čl. III ods. 1 písm. d) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 nastúpili sudcovia
IV. senátu ústavného súdu, a to Ján Luby a Ladislav Orosz.
Prezident ako odporca v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013 doručil ústavnému
súdu 27. januára 2013 vyhlásenie o odmietnutí sudcov ústavného súdu pre predpojatosť
(doplnené podaním doručeným 6. februára 2013), ktorým navrhol, aby sudcovia Ján Luby
a Ladislav Orosz boli z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn.
Rvp 11/2013 vylúčení. Veci (konaniu o prezidentovej námietke zaujatosti) bola pridelená
sp. zn. Rvp 10267/2013.
Po pridelení prezidentovej námietky predpojatosti na prerokovanie a rozhodnutie
II. senátu ústavného súdu doručil prezident 14. februára 2013 ústavnému súdu vyhlásenie
o odmietnutí pre predpojatosť všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10267/2013, v ktorom sa má
rozhodovať o námietke predpojatosti podanej prezidentom proti Jánovi Lubymu
a Ladislavovi Oroszovi. Veci (v poradí druhej prezidentovej námietke predpojatosti) bola
pridelená sp. zn. Rvp 10451/2013 a podľa čl. IV ods. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na rok
2012 má o nej rozhodnúť III. senát ústavného súdu.
V označenom vyhlásení o odmietnutí sudcov pre ich predpojatosť prezident
poukazuje na znenie odlišného stanoviska sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa
pripojeného k uzneseniu ústavného súdu „č. 390/2012 Z. z.“ (zrejme má ísť o uznesenie
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012, pozn.) a tvrdí, že výklad čl. 102
ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ponúknutý
sudcom Lajosom Mészárosom «vyjadrený v odlišnom stanovisku v bode 1.2... je ešte
radikálnejší ako bol návrh sudcu spravodajcu, s ktorým väčšina sudcov Ústavného súdu
Slovenskej republiky nesúhlasila...
Zo záveru odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa
Mészárosa možno vyvodiť, že výklad podaný Ústavným súdom Slovenskej republiky (prijatý
väčšinou pléna) možno „aplikovať“ tak, že bude blízky jeho názorom.
Vyplýva to z vyjadrení „Napriek tomu, že prijatý Výklad je podľa mňa v už uvedenom
zmysle kvalitatívne odlišný od toho, s ktorým sa stotožňujem, myslím si, že by mal byť
aplikovaný reštriktívne“ alebo „Myslím si, že Výklad, ktorý schválila väčšina, by mal byť
rozumne aplikovaný, ak si spomenieme na hodnoty, ktoré ústava chráni, na hodnoty slobody
a dobrej správy vecí verejných.“
Napriek jeho tvrdeniu, že „Nejde o presadenie môjho právneho názoru akousi
obchádzkou, ale o reštriktívnosť, ktorá vyplýva z podstaty ústavného postavenia
prezidenta“, je zrejmé, že ako sudca, ktorý by rozhodoval o ústavnej sťažnosti J. Č. by sa
usiloval o presadenie svojho názoru „reštriktívnym výkladom“ rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky...
V odlišnom stanovisku sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa
Mészárosa nejde len o prezentáciu jeho právneho názoru, ale o prezentáciu takého
zásadného postoja vo veci (ne)vymenovania doc. JUDr. J. Č., PhD. do funkcie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, ktorý vyvoláva objektívnu pochybnosť o jeho
nepredpojatosti už pri rozhodovaní o mojej námietke predpojatosti a návrhu na vylúčenie
sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Jána Lubyho a Ladislava Orosza z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. Rvp 11/2013. Tento razantný postoj sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky
Lajosa Mészárosa, vyjadrený v odlišnom stanovisku, hoci je založený aj na právne
spochybniteľných argumentoch, a práve predovšetkým aj pre takého argumenty, objektívne
znemožňuje nestranné rozhodovanie už o mojej námietke predpojatosti. Nemožno vylúčiť
snahu (práve naopak pôjde o snahu) dosiahnuť, aby vo veci samej rozhodovali sudcovia
Ústavného súdu Slovenskej republiky s rovnakým právnym názorom, bez ohľadu na použité
argumenty pre tento názor.».
Prezident ďalej poukazuje na takmer zhodný postoj sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza vyjadrený v ich spoločnom odlišnom stanovisku k uzneseniu sp. zn. PL. ÚS 4/2012
z 24. októbra 2012 s postojom vyjadreným v už uvedenom odlišnom stanovisku sudcu
Lajosa Mészárosa. Svojimi odlišnými stanoviskami teda všetci traja sudcovia ústavného
súdu Ján Luby, Ladislav Orosz aj Lajos Mészáros „prejavili svoje odhodlanie zúžiť časový
aj diskréčny priestor prezidenta Slovenskej republiky pre rozhodnutie o návrhu Národnej
rady Slovenskej republiky reštriktívnym výkladom obsahu rozhodnutia Ústavného súdu...
ktorým podáva výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky“, z čoho
podľa neho vyplýva, že výklad ústavného súdu „neposudzujú len z hľadiska práva, ale aj
z hľadiska jeho ústretovosti k stranám sporu“, a preto vo svojej námietke vyjadruje
nedostatok dôvery, že by sudca Lajos Mészáros „rozhodoval o vylúčení sudcov Ústavného
súdu... Jána Lubyho a Ladislava Orosza nepredpojato, a preto ho odmietam“.
V ďalšej časti vyhlásenia o odmietnutí sudcov II. senátu ústavného súdu prezident
poukazuje na obsah článkov uverejnených v týždenníku Týždeň („Strach z Čentéša“
č. 44/2012, autor Štefan Hríb, „Súd Ivetty Macejkovej“ č. 46/2012, autori Martin Hanus
a Jozef Majchrák, „Mrazivé ticho“ č. 47/2012, autor Štefan Hríb a „Kauza Ústavný súd“,
autori Martin Hanus a Jozef Majchrák), ktoré «vážnym spôsobom spochybňovali
dôveryhodnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodnutím pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012 o návrhu
skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 ods. 1
písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky...
Z citovaných textov týchto článkov vyplýva, že s názorom ústavných sudcov, podľa
ktorého môže prezident Slovenskej republiky odmietnuť vymenovanie J. Č. okrem zákonných
dôvodov aj pre „dôvod závažnejšej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta“ údajne
nesúhlasilo sedem ústavných sudcov, medzi ktorými sú aj sudcovia Ústavného súdu
Slovenskej republiky Lajos Mészáros, Juraj Horváth a Sergej Kohut, teda sudcovia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorí majú rozhodovať o mojej námietke
predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky Jánovi Lubymu
a Ladislavovi Oroszovi. Z citovaných textov týchto článkov tiež vyplýva zmena názoru a iné
hlasovanie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha a rozdelenie
sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky na dve skupiny, a to nie podľa „odlišných
odborných pohľadov“ ale podľa „príslušnosti k politickým táborom“.».
V doplnení svojho vyhlásenia prezident uvádza, že s ďalšími namietanými sudcami
ústavného súdu Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom sa pozná „dlhé roky“ a ich
vzťahy sa „pozitívne rozvíjali, a to až do vzťahov, ktoré možno jednoznačne označiť ako
vzťahy nadštandardné...
Pre moje nadštandardné vzťahy ako účastníka konania so sudcami Ústavného súdu
Slovenskej republiky Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom, som očakával,
že sudcovia... oznámia naše dlhodobé a nadštandardné vzťahy ako dôvod vylúčenia
z výkonu sudcovskej funkcie zo zreteľom na ich pomer ku mne ako účastníkovi konania.
Očakával som to najmä potom, ako sťažovateľ J. Č. vyhlásil, že odmieta pre predpojatosť
iných sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, s ktorými mám menej nadštandardné
vzťahy a Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel jeho návrhom a rozhodol o ich vylúčení
z výkonu sudcovskej funkcie pre predpojatosť.
Aby nevznikli (ani v budúcnosti) žiadne pochybnosti o nepredpojatosti, v záujme
nestranného, nezaujatého a objektívneho rozhodovania, oznamujem ako účastník konania,
že považujem dlhodobé a nadštandardné vzťahy so sudcami Ústavného súdu Slovenskej
republiky Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom za také skutočnosti, ktoré sú dôvodom
na ich vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie so zreteľom na ich pomer ku mne ako
k účastníkovi konania; aj vzhľadom na tieto skutočnosti mám (existujú) dôvodné
a objektívne pochybnosti o nepredpojatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky
Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta.“.
S poukazom na všetky tieto skutočnosti má prezident už pri rozhodovaní o jeho
návrhu na vylúčenie sudcov ústavného súdu Jána Lubyho a Ladislava Orosza z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11/2013
pochybnosti o nepredpojatosti sudcov ústavného súdu Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta
a Juraja Horvátha pre ich pomer k veci a k účastníkom konania, a preto navrhuje ich
vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie pri rozhodovaní o tejto jeho námietke predpojatosti.
K vyhláseniu prezidenta o odmietnutí sudcov ústavného súdu pre ich predpojatosť
sa podaním z 28. februára 2013 vyjadril sudca ústavného súdu Lajos Mészáros. Vo svojom
vyjadrení poukazuje na prezumpciu nezaujatosti a nestrannosti sudcov, ako aj na možnosť
vyvrátiť ju skutkovými tvrdeniami, ktoré majú dostatočnú relevanciu. Zároveň poukazuje
na obsah rozhodnutí ústavného súdu vydaných v iných veciach, v ktorých sa rozhodovalo
o odmietnutí sudcov ústavného súdu ako členov námietkových senátov. Ústavný súd mal
konania o takýchto procesných námietkach zastaviť «okrem iného s poukazom na to, že (i)
inštitút vyhlásenia o odmietnutí sudcu neslúži na riešenie nedôvery medzi rozhodovacími
zložkami systému, (ii) konanie o zaujatosti je špecifickým v zásade „jednoinštančným“
konaním a (iii) každý procesný systém je len aproximatívny, a preto nemôže byť
neprimerane rozširovaný počet aktívne legitimovaných subjektov a počet opravných
„inštancií“. Ústavný súd v tejto judikatúre akcentuje aj potrebu funkčnosti systému.». Ďalej
poukazuje na zásadu zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), v zmysle
ktorej ústavný súd musí byť schopný svoju kompetenciu uplatniť a o podanom návrhu
rozhodnúť, čo dáva do spojitosti s rozhodovacou činnosťou o súlade zákona, ktorým mali
byť zmrazené platy sudcov ústavného súdu, alebo o súlade zákona o ústavnom súde
s ústavou, a nadväzne na to konštatuje, že „ťažko si možno predstaviť viac predpojatú
osobu než toho, kto rozhoduje o tom, či si zvýši plat alebo či sa vystaví riziku dočasného
pozbavenia vlastnej funkcie“, a že aj o týchto veciach ústavný súd musel rozhodnúť, pričom
v týchto veciach nikto zo sudcov svoju predpojatosť neoznámil ani ich nikto z účastníkov
neodmietol a nežiadal ich vylúčenie. Podľa názoru namietaného sudcu ústavného súdu
Lajosa Mészárosa ústava „implicitne favorizuje funkčnosť a výkon právomoci ústavného
súdu nad požiadavkou jeho nestrannosti v zmysle nepredpojatosti“. Na podporu svojho
názoru cituje z tzv. Bangalórskych princípov a komentára k nim a poukazuje na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), či rozhodnutie bavorského
ústavného súdu.
Na základe uvedeného namietaný sudca Lajos Mészáros zastáva názor, že všetky
dôvody vylúčenia sudcov ústavného súdu musia byť posudzované „mimoriadne striedmo“,
obzvlášť, pokiaľ tieto dôvody majú spočívať v ich „predchádzajúcom postupe alebo názore
pri rozhodovaní ústavného súdu v inej veci. Odhliadnuc od toho, že tieto okolnosti nemôžu
byť dôvodom vylúčenia ani u sudcov všeobecného súdu (§ 14 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku), by to viedlo k tomu, že ústavný súd by (v rovnakom zložení) mohol o určitej
otázke rozhodovať a poskytnúť tak ochranu ústavnosti, na ktorú je ústavne výslovne
povolaný, prakticky len raz, v každom ďalšom prípade by totiž jeho sudcovia mali byť
vylúčení.“.
K dôvodom námietok, ktoré podal prezident, sudca Lajos Mészáros uvádza, že tieto
skutočnosti podľa neho nezakladajú oprávnenú pochybnosť o jeho nezaujatosti, poukazuje
na dostatočné záruky, že bude rozhodovať o námietke predpojatosti prezidenta proti sudcovi
Lubymu a sudcovi Oroszovi nezaujato, ako aj na svoju subjektívnu nezaujatosť. Pripomína
tiež konzistentnosť doterajšej judikatúry ústavného súdu o tom, že dôvodom na vylúčenie
sudcu pre jeho predpojatosť nemôže byť samotné podanie odlišného stanoviska. Preto
odlišné stanovisko, ktoré sudca pripojil k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012,
nemôže byť podľa jeho názoru dôvodom jeho vylúčenia z rozhodovania o námietke
predpojatosti smerujúcej proti sudcom Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi. K obsahu
a štýlu označeného odlišného stanoviska sudca ústavného súdu Lajos Mészáros uvádza,
že «sa nijako neodlišuje od iných odlišných stanovísk podávaných sudcami ústavných súdov
či Európskeho súdu pre ľudské práva, čo sa týka štýlu a „tónu“ stanoviska. Odlišné
stanoviská sú typicky písané voľnejším spôsobom a sú aj mierne „osobnejšie“ než
stanoviská väčšinové. To je spôsobené aj tým, že takéto odlišné stanovisko nemusí
kompromisne štýlovo vyhovovať viacerým sudcom, keďže nie je predmetom hlasovania
a nestáva sa tak predmetom konsenzu (a teda aj kompromisu) viacerých sudcov.
Samozrejme, to neznamená, že sudca pri písaní odlišného stanoviska nemá byť neutrálny či
korektný, resp. že nemá uplatniť nevyhnutné sebaobmedzenie (porovnaj I. ÚS 102/2012).
Som však presvedčený, že požadované maximy na sebaobmedzenie som naplnil a že moje
odlišné stanovisko k veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 je založené na argumentácii v prospech
môjho názoru, ktorá je korektná a právne podložená.». Nadväzne na to uvádza,
že väčšinový názor prijatý pri prerokúvaní veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012
rešpektuje ako platný a záväzný výklad ústavy a považuje sa za pripraveného tomuto
výkladu sa podriadiť.
Napokon sudca ústavného súdu Lajos Mészáros vo svojom stanovisku pripomína,
že námietka zaujatosti je iba procesnou námietkou smerujúcou proti sudcom, ktorí nemajú
rozhodovať vo veci samej, pretože predmetom konania, v ktorom majú byť sudcovia
II. senátu ústavného súdu vylúčení, je „iba procesná otázka a teda k samotnému meritu veci
nemôžem mať pomer, resp. prípadný pomer k meritu veci musí byť posudzovaný veľmi
zužujúco (resp. menej prísne). Vzťah medzi rozhodovaním o námietke predpojatosti
a rozhodovaním vo veci samej je len nepriamy.“.
Sudcovia ústavného súdu Juraj Horváth a Sergej Kohut sa k vyjadreniu sudcu
ústavného súdu Lajosa Meszárosa pripojili, pokiaľ išlo o body 1, 2, 3, 7 a 8, tak, aby bolo
považované za ich vlastné (nepripojili sa len k tým bodom vyjadrenia vzťahujúcim sa
na argumentáciu týkajúcu sa odlišného stanoviska sudcu Lajosa Mészárosa k uzneseniu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012).
Sudca Juraj Horváth k doplneniu vyhlásenia prezidenta o odmietnutí sudcov
II. senátu ústavného súdu pre ich zaujatosť uviedol, že napriek «skutočnostiam, ktoré
uviedol vo svojom uvedenom doplňujúcom podaní pán prezident, dokážem v danej veci (tak,
ako som to učinil aj v jeho ostatných viacerých veciach, v ktorých moja predpojatosť
namietnutá nebola) rozhodovať profesionálne a nezaujato, teda „podľa svojho najlepšieho
presvedčenia, nezávisle a nestranne“ v zmysle môjho sľubu podľa čl. 145 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý som zložil práve do rúk (bývalého) prezidenta Slovenskej
republiky.».
Sudca Sergej Kohut k doplneniu vyhlásenia prezidenta o odmietnutí sudcov II. senátu
ústavného súdu pre ich zaujatosť uviedol, že s „Ivanom Gašparovičom sa poznám ešte
z Právnickej fakulty UK, ktorý končil po mne túto fakultu zrejme v roku 1964, pričom ja
som promoval ešte v roku 1962. Od uvedenej doby sme sa nevideli ani nestýkali po dobu 30
rokov. Po roku 1990 som sa s menovaným stretol asi trikrát, a to na oficiálnych stretnutiach
pri pracovných príležitostiach, z toho asi dvakrát ako sudca ústavného súdu, keď som bol
na stretnutí s ním spolu s ostatnými kolegami tohto súdu.
Z uvedeného je vidieť, že som s Ivanom Gašparovičom nemal nadštandardné vzťahy,
pretože sme sa ani rodinne ani súkromne nikdy nestretávali a nebol som ani v politickej
strane, v ktorej bol funkcionárom, resp. ktorú zakladal, takže ani po tejto linke sme
do osobného kontaktu neprichádzali.
Zo subjektívneho hľadiska sa preto necítim byť zaujatý vo veci konať, v ktorej je
účastníkom konania ako prezident Slovenskej republiky.“.
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu
nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej
vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá
žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy.
Princeton University Press 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem,
že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len
popretím rovnosti účastníkov konania, ale svojím spôsobom aj rozhodovaním vo vlastnej
veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky z 11. júna 2010, č. j. Nao 46/2010-78) a popretím zmyslu súdnictva a práva vôbec
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v rámci právneho poriadku i v rámci
právnej teórie sa rozlišovali inštitúty sudcu nespôsobilého, resp. nevhodného pre
rozhodovanie veci, a sudcu podozrivého (pozri bližšie II. ÚS 36/2012 a pramene, na ktoré
odkazuje). Nespôsobilosť sudcu vznikala priamo zo zákona, a to pre zákonom vymedzené
dôvody, pričom podozrivosť sudcu bola konštituovaná až rozhodnutím, ktorým bol sudca
vylúčený z rozhodovania istej veci, a táto bola konštatovaná na základe pocitu zaujatosti
sudcu zo strany účastníkov konania alebo sudcu samotného, a to na základe dôvodov istej
intenzity – vážnych dôvodov. V praxi sa však oba inštitúty prelínajú a dopĺňajú a prepája sa
civilnoprávny rozmer s ústavnoprávnym rozmerom.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a rovnako podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Objektívna nestrannosť sa nikdy
neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych
skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna
nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným
prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania
(m. m. III. ÚS 158/08, II. ÚS 260/2010, I. ÚS 352/2010, IV. ÚS 627/2012).
Uvedený prístup zohľadňuje judikatúru ESĽP, ktorý okrem iného zdôrazňuje význam
nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić
v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod 57), ale osobitne
pri objektívnom teste (Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok
z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti
či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná subjektívnym a objektívnym
testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj
sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Požiadavka nestrannosti nemôže byť
dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.
Na subjektívny test teda plynulo nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca
vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva
nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be
done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné
skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle
môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy
v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras
v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Ústavný súd
dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať,
je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.
Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce
je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického
upozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu
prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.
2.1 Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Lajosovi
Mészárosovi
Podstata námietok formulovaných prezidentom proti sudcovi Lajosovi Mészárosovi
spočíva najmä v pochybnostiach o jeho pomere k veci, ktoré podľa prezidenta vyplývajú
z obsahu jeho odlišného stanoviska pripojeného k uzneseniu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 vo veci výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150
ústavy, v ktorom namietaný sudca nielenže podal svoj výklad označených článkov ústavy,
ale mal súčasne vyjadriť názor, že väčšinou pléna ústavného súdu prijaté rozhodnutie by sa
«usiloval „aplikovať“ v rozhodnutí o ústavnej sťažnosti J. Č. „reštriktívnym“ spôsobom...
že by to viedlo k ešte radikálnejšiemu výkladu... s ktorým väčšina pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky nesúhlasila». Inými slovami, uvedené pochybnosti o nestrannosti
sudcu v danej veci vyplývajú z toho, že namietaný sudca si na prerokúvanú vec vytvoril
názor v inom konaní, a tento názor nielenže prezentoval, ale pro futuro sa vyjadroval aj
k jeho prípadnej aplikácii.
Pri posudzovaní opodstatnenosti prezidentom vznesených námietok proti sudcovi
Lajosovi Mészárosovi ústavný súd vzal na zreteľ obsah uznesenia ústavného súdu
č. k. 0. ÚS 1/2013-22 z 29. júla 2013 vydaného pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti
iných sudcov ústavného súdu, v ktorom bol ústavný súd nútený vysporiadať sa so zákazom
odopretia spravodlivosti, ako aj s doktrínou nevyhnutnosti vyplývajúcimi z tzv.
Bangalórskych princípov, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že spravodlivosť bude
odmietnutá, v dôsledku čoho musel v ústavne akceptovateľných limitoch pristúpiť k úzko
reštriktívnemu výkladu ustanovení právnych predpisov regulujúcich vylúčenie sudcov
ústavného súdu, ktorý ústavný súd začal prakticky uplatňovať normatívnym zavedením
riešenia obsiahnutého v čl. IV ods. 3 dodatku č. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie
od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 z 3. júla 2013.
V tomto prípade však už uvedené nebezpečenstvo odmietnutia spravodlivosti
nehrozí, a preto pri svojom rozhodovaní ústavný súd zohľadnil predovšetkým svoju
doterajšiu judikatúru (najmä II. ÚS 44/2013) aplikovateľnú pri posudzovaní dôvodov
predpojatosti sudcov vychádzajúcu z už citovanej judikatúry ESĽP.
Ústavný súd sa už v rámci svojej rozhodovacej činnosti stretol s prípadmi, v ktorých
bolo potrebné posúdiť, či disentujúci sudca svojím odlišným stanoviskom nespôsobil vznik
určitých pochybností o svojej predpojatosti. V uznesení č. k. I. ÚS 102/2012-27
z 29. februára 2012 uviedol, že „pri posudzovaní námietky predpojatosti nejde o popretie
práva sudcu na vyjadrenie svojho odlišného názoru, ktorý by inak tiež mal byť, ako
väčšinové rozhodnutie sebaobmedzujúci, neutrálny či korektný, ale o nebezpečenstvo vzniku
určitých pochybností o nepredpojatosti disentujúceho sudcu, ktoré by malo položiť varovný
prst pred jeho ústa alebo zdržanlivosť do jeho píšuceho pera tak, aby nevznikli žiadne
pochybnosti... že disentujúci sudca nebude pristupovať k... prípadu bez požadovanej
nepredpojatosti“. Ústavný súd taktiež uznesením č. k. II. ÚS 44/2013-19 z 24. januára 2013
vylúčil sudcov ústavného súdu Petra Brňáka a Milana Ľalíka z výkonu sudcovskej funkcie
v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013, pričom predpojatosť sudcu Milana
Ľalíka vyvodil z kumulácie dvoch dôvodov, a to že sudca Milan Ľalík vyjadril právny
názor, že podanie odlišného stanoviska vo veci, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou, je
„samo osebe“ dôvodom na vylúčenie, a zároveň tento sudca podal odlišné stanovisko
vo veci súvisiacej s prerokúvanou vecou.
Podľa názoru ústavného súdu to, že sudca ústavného súdu využije svoje právo podať
odlišné stanovisko vo veci súvisiacej s vecou prerokúvanou, síce samo osebe ešte nie je
dôvodom na vylúčenie sudcu, obsah tohto stanoviska však nesmie vyvolať u účastníka
konania odôvodnené obavy, že disentujúci sudca svojím názorom dal najavo (vyvolal)
obavu, že k jeho prípadu nebude pristupovať s požadovanou mierou nepredpojatosti.
Je nespochybniteľné, že konanie o výklade označených článkov ústavy, ktoré bolo
vedené pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012, vecne súvisí s konaním a rozhodovaním o namietanom
porušení základných práv sťažovateľa zaručených čl. 19 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy, čl. 10
ods. 1 a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 25 písm. c)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta
z 28. decembra 2012, ktoré je vedené pod sp. zn. Rvp 11/2013, vo vzťahu ku ktorému má
II. senát ústavného súdu rozhodovať o vyhlásení prezidenta o odmietnutí sudcov Jána
Lubyho a Ladislava Orosza pre ich predpojatosť.
V okolnostiach prípadu považuje ústavný súd pri posúdení objektívnej stránky
nestrannosti sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa za relevantné, že v tomto odlišnom
stanovisku namietaný sudca nielen prezentuje svoj odchýlny výklad čl. 102 ods. 1 písm. t)
a čl. 150 ústavy, ktorý „najväčšmi reflektuje... osobný pohľad na predmetnú vec“, ale
predovšetkým sa vyjadruje k spôsobu aplikácie výkladu označených článkov ústavy
prijatého väčšinou pléna ústavného súdu, ktorý sa má čo najviac priblížiť k ním najviac
preferovanému výkladu. Pokiaľ však sudca ústavného súdu Lajos Mészáros svojím
odlišným stanoviskom vyzýva k reštriktívnej aplikácii plénom ústavného súdu podaného
výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy, vyvoláva tým podľa názoru ústavného súdu
objektívnu pochybnosť o svojej nepredpojatosti pri rozhodovaní o tom, či prezident
výkonom svojej právomoci ustanovenej čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy mohol zasiahnuť
do sťažovateľom označených práv.
Aj keď namietaný sudca Lajos Mészáros má v danom prípade rozhodovať
o procesnej otázke (t. j. o vyhlásení prezidenta o odmietnutí sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza), dôvod vzbudzujúci pochybnosť o jeho objektívnej nestrannosti
pri rozhodovaní vo veci spočíva najmä v skutočnosti, že II. senát ústavného súdu, ktorého je
sudca Lajos Mészáros členom, bude rozhodovať o namietanej predpojatosti tých sudcov
ústavného súdu (Jána Lubyho a Ladislava Orosza), ktorí v konaní o výklade čl. 102 ods. 1
písm. t) a čl. 150 ústavy podali odlišné stanovisko v podstatných rysoch zhodné s odlišným
stanoviskom podaným sudcom Lajosom Mészárosom.
Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že takáto situácia nepochybne
vzbudzuje smerom k dotknutému sudcovi, a to nie všeobecne, ale len v konkrétnej,
t. j. predmetnej veci, absenciu objektívnej stránky nestrannosti z hľadiska teórie zdania
a vzbudzuje odôvodnené obavy, ktoré vzhľadom na výnimočné nároky na dôveru
v rozhodovanie a nestrannosť v tejto kauze (tvorenej viacerými konaniami) vedie ústavný
súd k názoru, že u sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa nemožno vylúčiť záujem
na prijatí konkrétneho rozhodnutia.
Vzhľadom na tieto objektívne skutočnosti odôvodňujúce obavu z predpojatosti sudcu
Lajosa Mészárosa považoval ústavný súd síce za dôležité, nie však za rozhodujúce jeho
subjektívne stanovisko, že je pripravený výkladu, ktorý ústavný súd prijal, podriadiť sa
a že nemá záujem na presadzovaní konkrétneho obsadenia senátu, ktorý má v merite veci
rozhodovať. Ústavný súd preto vylúčil sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10267/2013, tak
ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
2.2 Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcom ústavného súdu Jurajovi
Horváthovi a Sergejovi Kohutovi
Podstata pochybností o predpojatosti sudcov ústavného súdu Juraja Horvátha
a Sergeja Kohuta vznesených prezidentom pramení z ich vzťahov k prezidentovi, ktoré
majú mať podobu vzťahov „nadštandardných“. V danej veci teda ide o pochybnosti o ich
nepredpojatosti so zreteľom na ich pomer k účastníkovi konania.
Nadštandardné vzťahy možno chápať aj ako vzťahy osobnejšieho charakteru, ktoré
idú nad rámec podoby vzťahov, aké pri bežnej činnosti štátnych orgánov môžu medzi
jednotlivými osobami zastávajúcimi rôzne funkcie vznikať a svojou povahou sú neutrálne
(teda ani priateľské, ani nepriateľské). Vo vzťahu k prezidentovi možno pri sudcoch
ústavného súdu považovať za nadštandardné vzťahy predovšetkým tie, ktoré presahujú
rámec prípustných kontaktov obvykle vznikajúcich v úradnom (pracovnom) styku medzi
ústavnými orgánmi, ktoré tieto osoby reprezentujú.
Ústavný súd pri rozhodovaní o prezidentom vznesenej námietke zaujatosti proti
sudcom ústavného súdu Jurajovi Horváthovi a Sergejovi Kohutovi aplikoval zásadu
vyjadrenú aj v judikatúre ESĽP, že „spravodlivosť musí byť nielen vykonaná, ale musí sa aj
zdať, že je vykonávaná“, s ktorou sa ústavný súd konštantne stotožňuje. Sudca sa má
objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek
vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti (pozri napr. II. ÚS 260/2010,
III. ÚS 257/2011, III. ÚS 292/2011).
Sudca Juraj Horváth vo svojom vyjadrení nepoprel prezidentom tvrdenú
„nadštandardnú“ podobu vzájomných vzťahov, iba subjektívne vyjadril presvedčenie,
že vo veci bude rozhodovať profesionálne a nezaujato. Sudca Sergej Kohut zase síce
subjektívne vyslovil, že sa necíti byť zaujatý vo veci konať, avšak nepoprel,
že sa s prezidentom pozná z dávnych čias.
Podľa názoru ústavného súdu už samotné prezidentovo tvrdenie o nadštandardných
vzťahoch s označenými sudcami v spojitosti s obsahom vyjadrení týchto sudcov, z ktorých
vyplýva, že sa poznajú, zakladá pochybnosti o nepredpojatosti obidvoch namietaných
sudcov, ktorí majú vo veci rozhodovať. Z objektívneho hľadiska títo sudcovia nevyvolávajú
v očiach účastníkov konania zdanie nestrannosti. Prihliadajúc na to, že v hre je dôvera,
ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vyvolávať, považuje ústavný súd uvedené
skutočnosti za dôvod na vylúčenie sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta z výkonu ich
sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10267/2013.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2013