Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 257/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka

a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 7. júna 2011

prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom

jeho predsedu JUDr. Štefana Harabina o odmietnutí sudcu Ústavného súdu Slovenskej

republiky Juraja Horvátha pre jeho predpojatosť v rozhodovaní veci vedenej pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraj Horváth j e v y l ú č e n ý

z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. apríla 2011

doručené vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „účastník konania“)

vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu JUDr. Štefana Harabina, ktorou namieta

predpojatosť sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha podľa § 28 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vo veci vedenej pod sp. zn. .

V danej veci sťažnosť pre namietané porušenie práv smeruje proti postupu a rozhodnutiu

účastníka konania.

Účastník konania prostredníctvom svojho predsedu vo vyjadrení uplatnil námietku

zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Jurajovi Horváthovi. V rámci tejto námietky

zaujatosti okrem iného uviedol:

«Sudca JUDr. Juraj Horváth bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin.

Podmienkou pre výkon funkcie sudcu, a tým viac pre výkon funkcie sudcu ústavného súdu,

musí byť nulová tolerancia. Zotrvávanie tohto sudcu na Ústavnom súde SR je protiústavný

stav, pretože žiadny sudca nemôže obliekať sudcovský talár, ak bol odsúdený za úmyselný

trestný čin a to bez ohľadu na to, že ev. bolo jeho odsúdenie zahladené...

Uvedený odmietavý postoj a kritika JUDr. Horvátha s požiadavkou, aby vyzliekol

talár a opustil sudcovské rady, bol verejne prezentovaný predsedom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky JUDr. Štefanom Harabinom a viackrát aj publikovaný v rôznych

médiách, vrátane výrokov, ako napr. „Pán Horváth by so svojím odpisom nemohol riadiť

ani križovatku. Je to neuveriteľná kariéra, že z odsúdeného, dokonca za trestný čin

neplatenia dane, je dnes sudca najvýznamnejšieho orgánu súdnej moci. Už dnes v

Európskej únii nechápavo krútia hlavami“. Alebo „Až mi padla sánka, koľko poslancov je

ochotných tolerovať bývalého daňového podvodníka v talári...“, „Kriminálnik nemôže

sedieť na Ústavnom súde, v talári...“.

Tieto výroky nepochybne vnímal aj JUDr. Horváth a vytvoril si vo vzťahu k JUDr.

Štefanovi Harabinovi odmietavý postoj, ktorý mohol prerásť až do nepriateľstva. JUDr.

Štefan Harabin je predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý je v procesnom

postavení porušovateľa v danej veci. K tvrdenému porušeniu práva sťažovateľky na

zákonného sudcu malo dôjsť tým, že na základe opatrenia predsedu najvyššieho súdu

Spr 101/2010-10, Spr 1321/2009 z 30. júna 2010, ktorým bol zmenený rozvrh práce

najvyššieho súdu na rok 2010, rozhodoval o všetkých veciach vylúčenia sudcov krajských

súdov len jeden senát (senát 1C), čo je podľa názoru sťažovateľky v rozpore s ustanovením

a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Vydanie vyššie uvedeného opatrenia je súčasne jeden zo skutkov, pre ktorý podala

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky návrh na disciplinárne konanie voči

predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefanovi Harabinovi (na

Ústavnom súde Slovenskej republiky je vedené pod sp. zn. ). Negatívny vzťah

sudcu JUDr. Horvátha k JUDr. Štefanovi Harabinovi existuje nielen ako k fyzickej osobe,

ale aj ako k predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - teda k štatutárnemu orgánu

sťažovateľa.

Takýto vzťah sudcu JUDr. Horvátha ho diskvalifikuje z účasti na predmetnom konaní

a rozhodovaní. Fakt, že sám nevyhlásil svoju predpojatosť je evidentným prejavom jeho

farizejstva a snahy využiť túto príležitosť na revanš proti osobe predsedu najvyššieho súdu

a tým aj proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako vrcholnému orgánu všeobecného

súdnictva...

Okolnosti uvedené vo vzťahu k sudcovi JUDr. Horváthovi odôvodňujú vznik

pochybností objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu v zmysle § 27 ods.

1 .»

K vyhláseniu o predpojatosti sa vyjadril sudca ústavného súdu Juraj Horváth

podaním z 25. mája 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

«Predovšetkým poukazujem na to, že námietky týkajúce sa „protiústavnosti“ môjho

zotrvania na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sú prima facie

neopodstatnené, veď mám rovnaký mandát na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako

hociktorí iný sudca tohto súdu... pričom si dovolím poukázať aj na to, že podmienky

získania tohto mandátu dodnes neboli ani v , ale ani v ústave

zmenené (podmienka tzv. nulovej tolerancie dodnes zakotvená nebola)...

Pokiaľ ide o publikovanú kritiku predsedu najvyššieho súdu, stručne poukazujem na

to, že keď som obliekol talár sudcu ústavného súdu, zároveň som si aj uvedomil, že musím

znášať väčšiu intenzitu občianskej a odbornej kritiky, ako iní moji spoluobčania, ...

Som profesionál, ktorý sa riadi a svojím ústavným sľubom a viem sa

vysporiadať niekedy aj s prehnane vyostrenou kritikou, preto nie sú odôvodnené ani

námietky týkajúce sa kritiky mojej osoby.

Zároveň prehlasujem, že v predmetnej veci sa necítim byť predpojatý ani pre pomer

k veci, ani pre pomer k účastníkom.»

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia je sudca vylúčený z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom

konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa účastník konania môže vyhlásiť,

že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú

k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho

pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho

pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho

predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania

vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre

predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa ustanovenia ak ide o rozhodovanie

v pléne ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného

súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,

o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri

rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2011 do

28. februára 2012 (ďalej len „rozvrh práce“) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte

podľa rozhoduje III. senát, ak ide o sudcov II. senátu.

Vyhlásenie účastníka konania bolo v súlade s rozvrhom práce pridelené

na prerokovanie a rozhodnutie III. senátu ústavného súdu (sudcom spravodajcom

je predseda tohto senátu), pretože námietka predpojatosti smeruje proti členovi II. senátu

ústavného súdu sudcovi Jurajovi Horváthovi.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto

práve rozhodnúť (, ).

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho

prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú

poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do

predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva – ďalej len „ESĽP“ z 1. októbra 1982).

Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba

skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších

objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí,

že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.

Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná

(Delcourt v. Belgicko – rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, Padovani v. Taliansko,

rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je

nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho

nestrannosti.

Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na

objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu,

ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,

ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam

vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom

na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto

hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril

v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko,

ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti

v očiach strán a verejnosti ().

Na tomto mieste v nadväznosti na citované rozhodnutie ESĽP a ústavného súdu je

potrebné upozorniť aj na medzinárodné záväzky prevzaté Slovenskou republikou, a to bez

„personifikácie problému“.

Slovenská republika ako člen Rady Európy schválila okrem iných aj jej Odporúčanie

NoR (94) 12 prijaté Výborom ministrov 13. októbra 1994 na 518. zasadnutí nazvané

„O nezávislosti, výkonnosti a postavení sudcov“. Toto odporúčanie bolo vydané podľa

článku 15. b Štatútu Rady Európy. Odporúčanie sa odvoláva na základné princípy

Organizácie spojených národov dotýkajúce sa nezávislosti súdnictva schválenej Valným

zhromaždením OSN v novembri 1985. Šírka aplikácie odporúčania sa vzťahuje „na každú

osobu vykonávajúcu súdnickú funkciu, vrátane tých, ktoré sa zaoberajú riešením problémov

z oblasti ústavného, trestného, občianskeho, obchodného a správneho práva“. V odporúčaní

je princíp I označený ako „Všeobecné princípy týkajúce sa nezávislosti sudcov“. Pod

bodom 2 písm. c) tohto princípu odporúčanie stanovuje: „Každé rozhodnutie týkajúce sa

služobného postupu sudcov sa musí opierať o objektívne kritériá, výber a postup sudcov sa

musí uskutočňovať na základe zásluhovosti s ohľadom na ich kvalifikáciu, bezúhonnosť,

odbornosť a výkonnosť...“

Na 7. kongrese Organizácie spojených národov (ďalej len „OSN“) o prevencii

zločinnosti a zaobchádzaním s previnilcami konanej v Miláne od 26. augusta 1985 do

6. septembra 1985 boli prijaté „Základné princípy nezávislosti súdnictva“ (ďalej len

„základné princípy“). Tieto boli potvrdené rezolúciami Valného zhromaždenia OSN 40/32

z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985. Ide o dokumenty, na ktoré sa odvoláva

Rada Európy v citovanom odporúčaní.

Citovaný dokument v časti nazvanej „Kvalifikácia, výber a príprava“ v bode 10

uvádza:

„Osobami vybranými na sudcovský úrad musia byť schopní, bezúhonní jednotlivci

primeraného vzdelania a právnickej kvalifikácie.“

V časti dokumentu nazvanej „Podmienky vykonávania úradu a funkčné obdobie“ sa

v bode 13 uvádza:

„Funkčný postup sudcov, ak taký v danom systéme existuje, by sa mal zakladať na

objektívnych faktoroch, najmä schopnosti, bezúhonnosti a skúsenosti.“

Aj štandardy vyspelých demokratických súdnych sústav sa zaoberajú otázkou

bezúhonnosti sudcov. O tom, že bezúhonnosť je jednou z dôležitých predpokladov výberu

funkcie sudcu, svedčí aj „Vzorový kódex správania sudcov“, ktorý bol schválený

Snemovňou delegátov Amerického právnického združenia (American Bar Association)

7. augusta 1990. V princípe č. 1 sa uvádza „Sudca má zaručovať bezúhonnosť a nezávislosť

súdnictva“.

Komentár k tomuto princípu uvádza: „Rešpektovanie rozhodnutí a výnosov súdov

závisí od dôvery verejnosti v bezúhonnosť a nezávislosť sudcov. Bezúhonnosť a nezávislosť

sudcov zasa závisí od ich možnosti jednať bez strachu alebo nátlaku.“

Citované dokumenty potvrdzujú názor, že bezúhonnosť je základným predpokladom

výkonu funkcie sudcu, a to aj sudcu ústavného súdu.

V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať na uznesenie ústavného súdu č. k.

-5 zo 7. februára 2008, ktorým bol sudca Juraj Horváth vylúčený z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. . V danej

veci, ktorá sa týkala JUDr. Štefana Harabina, sudca Juraj Horváth sám oznámil svoju

predpojatosť, a to z dôvodu vyjadrení JUDr. Štefana Harabina na jeho osobu v médiách,

ktorými sa cítil byť dotknutý a urazený.

Vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. je porušovateľom práv

účastník konania, ktorého štatutárnym orgánom je jeho predseda JUDr. Štefan Harabin

( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade mal na zreteli predovšetkým objektívnu

nestrannosť sudcu Juraja Horvátha, ktorý vo veci sp. zn. vyslovil, že sa

necíti byť predpojatý ani k veci, ani k účastníkom konania, ale v inej veci týkajúcej sa osoby

JUDr. Štefana Harabina vyslovil, že sa vo vzťahu k nemu cíti byť predpojatý, a preto žiadal,

aby pre túto predpojatosť bol v konkrétnej veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie.

Podľa názoru senátu ústavného súdu táto okolnosť spolu s kritickými vyjadreniami

štatutárneho orgánu účastníka konania JUDr. Štefana Harabina na osobu sudcu Juraja

Horvátha eskaluje pochybnosti o objektívnej nestrannosti daného sudcu. Aj keď sudca Juraj

Horváth vyhlásil, že vo veci sa necíti byť subjektívne zaujatý, podľa názoru ústavného súdu

útočná kritika vznesená na jeho osobu zo strany JUDr. Štefana Harabina vzbudzuje dôvodné

a oprávnené pochybnosti v očiach účastníka konania, že by sudca Juraj Horváth mohol

vo veci objektívne a nestranne rozhodnúť.

Senát ústavného súdu vzal do úvahy aj rozhodnutie pléna ústavného súdu sp. zn.

z 10. mája 2011, z ktorého vyplýva, že plénum nevylúčilo z rozhodovacej

činnosti medzi iným sudcami aj sudcu Juraja Horvátha.

Plénum vo svojom rozhodnutí uviedlo, že „... sa pritom riadilo najmä tou

skutočnosťou, že o tak závažnom konaní, akým je konanie podľa

(vykonávanie disciplinárneho konania proti predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky), rozhoduje ústavný súd podľa v pléne ústavného súdu, ktoré

je zložené z 13 sudcov ( a ), a v prípade prílišného

formalistického postupu, akým by bolo vyhodnotenie daných námietok bez osobitného

vyhodnotenia vyjadrení jednotlivých dotknutých sudcov, by reálne hrozilo znefunkčnenie

výkonu samotnej rozhodovacej činnosti pléna ústavného súdu, ktoré jediné je v danom

prípade oprávnené rozhodovať o danom návrhu.“.

V prerokovanej veci však nehrozí situácia, že by senát II. ÚS bol nefunkčný, lebo

rozvrh práce ústavného sudu na rok 2011 rieši aj vzniknutú situáciu, keď je sudca vylúčený

z rozhodovania v senáte.

Z uvedeného dôvodu majúc na pamäti objektívnu nestrannosť sudcu, ktorá je

v konečnom dôsledku aj nestrannosťou rozhodujúceho senátu, ústavný súd rozhodol tak, že

sudcu Juraja Horvátha vylúčil z rozhodovania predmetnej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011