Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 40/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. G., zastúpeného SVITOK

a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. Petra Svitka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2

ods. 2 a rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho

senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. januára 2013,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2013

doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o.,

Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra

Svitka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s a rozhodnutím odvolacieho

disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací

disciplinárny senát najvyššieho súdu“) sp. zn. z 21. januára 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že proti sťažovateľovi sa vedie

disciplinárne konanie z dôvodu zavineného neplnenia povinnosti sudcu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“). Podaním z 3. mája 2011 sťažovateľ

namietol zaujatosť predsedníčky disciplinárneho senátu najvyššieho súdu

1 Ds (disciplinárny senát, ktorý vedie disciplinárne konanie proti sťažovateľovi pod sp. zn.

, pozn.) JUDr. Renáty Janákovej v zmysle § 121 ods. 1 zákona o sudcoch

a prísediacich. O tejto námietke zaujatosti rozhodol disciplinárny senát najvyššieho súdu

v zložení – predsedníčka disciplinárneho senátu JUDr. Jana Burešová a členky JUDr. Anna

Kovaľová a JUDr. Tatiana Biedniková rozhodnutím sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 (ďalej

len „rozhodnutie disciplinárneho senátu z 13. júla 2011“) tak, že JUDr. Renáta Janáková nie

je vylúčená z prerokúvania a rozhodnutia disciplinárnej veci vedenej proti sťažovateľovi

pod sp. zn. .

V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že

„... v odôvodnení uvedeného rozhodnutia vyslovil konajúci disciplinárny orgán, že uvedenú

námietku zaujatosti považuje námietku zaujatosti za obštrukčné správanie zo strany

disciplinárne stíhaného sudcu. Týmto súčasne uvedený disciplinárny senát prezentoval

hodnotiaci úsudok o neprípustnosti aplikácie garantovaného práva na spravodlivý

proces účastníkom v konaní, avšak na druhej strane celkom odsunul do úzadia právny

princíp obsiahnutý v , že základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, že nikoho nemožno iba

z dôvodov jeho postavenia pri ich výkone poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať,

poprípade nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje

základné práva a slobody. Z uvedených dôvodov sa domnievam, že pokiaľ by mal uvedený

senát opätovne rozhodovať o tejto námietke, mali by byť jeho členovia z titulu takéhoto

nevhodného hodnotenia žiadosti o poskytnutie súdnej ochrany vylúčení.“.

Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu z 13. júla 2011 podal sťažovateľ 1. augusta

2011 odvolanie, v ktorom zároveň vzniesol námietku zaujatosti proti predsedníčke

odvolacieho disciplinárneho súdu 1 Dso JUDr. Urbancovej. O tejto námietke rozhodol

odvolací disciplinárny súd 2 Dso rozhodnutím sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 (ďalej

len „rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu z 31. októbra 2011“) tak, že

JUDr. Urbancovú nevylúčil z vykonávania úkonov na disciplinárnom odvolacom súde

v sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn. (konanie o odvolaní sťažovateľa

proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu z 13. júla 2011, pozn.). Proti rozhodnutiu

odvolacieho disciplinárneho senátu z 31. októbra 2011 sťažovateľ podal ústavnému súdu

5. decembra 2011 sťažnosť, ktorú tento uznesením sp. zn. z 26. júna 2012

odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Následne odvolací disciplinárny senát najvyššieho

súdu 1 Dso, konajúci v zložení JUDr. Jarmila Urbancová – predsedníčka senátu a členovia –

JUDr. Martin Vladik, JUDr. Marián Jarábek, JUDr. Iveta Gildeinová a JUDr. Martin

Dolník, napadnutým rozhodnutím odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu disciplinárneho

senátu z 13. júla 2011 zamietol podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich.

Sťažovateľ v sťažnosti formuluje výhrady voči napadnutému rozhodnutiu

odvolacieho disciplinárneho senátu, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

„Opätovne aj tento disciplinárny orgán vo svojom odôvodnení zopakoval už raz

uvedený hodnotiaci úsudok, že uvedená námietka zaujatosti sa považuje za obštrukčné

správanie zo strany disciplinárne stíhaného sudcu. Takýmto zverejnením negatívneho

hodnotenia sudcu (verejne dostupné internetové stránky Najvyššieho súdu) vznikli

u sťažovateľa pochybnosti, prečo predsedníčka konajúceho disciplinárneho orgánu

pociťovala potrebu zopakovať hodnotiaci úsudok o neprípustnej aplikácii

garantovaného práva účastníkom, hoci, ako bolo uvedené v bode 1, toto u sťažovateľa

vyvoláva pochybnosti o jej nezaujatosti.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na vnútroštátne, ako aj medzinárodné

pramene práva a ďalšie dokumenty, ktoré sú podľa jeho názoru relevantné pre rozhodnutie

o jeho veci, predovšetkým Dohovor Organizácie Spojených národov proti korupcii

z 31. októbra 2003 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. ), Odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov Rady Európy

členským štátom o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť (prijaté Výborom

ministrov Rady Európy 17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí zástupcov ministrov),

Magnu Charta sudcov (Základné princípy) prijatú 17. novembra 2010 v Štrasburgu

poradným orgánom Rady Európy (Poradná rada európskych sudcov – pracovná skupina

Magna Charta), Návrh Bangalórskych zásad správania sudcov prijatý Súdnou skupinou na

posilnenie sudcovskej integrity v Bangalore v roku 2001 a revidovaný počas stretnutia

predstaviteľov spravodlivosti za okrúhlym stolom, ktoré sa konalo v Haagu

25. až 26. novembra 2002, ako aj externé správy o nezávislosti sudcov v Slovenskej

republike (Odporúčania prijaté Európskou asociáciou sudcov 4. septembra 2011,

Hodnotiaca správa mimovládnej organizácie Nadácia otvorenej spoločnosti „Aktuálny stav

slovenského súdnictva a jeho výzvy“ z decembra 2011).

Sťažovateľ poukazuje tiež na relevantnú judikatúru ústavného súdu

(, ), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len

„ESĽP“, (časť III, body 104 až 114 rozsudku vo veci Harabin v. Slovensko z 20. 11. 2012)],

na ktorú je potrebné podľa neho prihliadať „pri posudzovaní konania namietaných osôb, ich

prejavov vôle a iných náznakov...“.

V súvislosti s odôvodňovaním namietaného porušenia svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru sťažovateľ predovšetkým uvádza:

«22. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené mu nielen podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru, ale aj v článku 46 ods. 1 bolo podľa sťažovateľa porušené tým, že

o jeho odvolaní proti nevylúčeniu namietanej sudkyne JUDr. Renáte Janákovej

nerozhodoval disciplinárny orgán spravodlivo.

23. Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 01. 08. 2011 vyslovil viacero pochybností,

prečo sa domnieva, že JUDr. Renáta Janáková by mala byť z objektívneho hľadiska

zaujatá. Najmä poukazoval na možný, a v zmysle rôznych hodnotiacich správ a úsudkov...

aj logicky predpokladaný vzťah medzi JUDr. Renátou Janákovou a JUDr. Štefanom

Harabinom (ako osobu, ktorá neprehliadnuteľným spôsobom môže ovplyvniť kariérny rast a

výhody sudcov z nižších súdov), že

a) JUDr. Janáková, hoci v čase od 12. 03. 2007 do 31. 07. 2010 ako sudkyňa

Okresného súdu Bratislava V. mala vykonávať v zmysle stáž

sudcu na ministerstve spravodlivosti, tak v rozpore s a ods. 2 veta druhá

narušujúc zásadu inkompatibility funkcie sudcu s výkonom funkcie vo verejnej správe,

aktívne dlhé obdobie vykonávala funkciu generálnej riaditeľky sekcie civilného práva

v priamej podriadenosti a závislosti (do funkcie bola vymenovaná JUDr. Štefanom

Harabinom) na JUDr. Štefanovi Harabinovi ako vtedajšom ministrovi, ktorý o povolení

stáže mal rozhodnúť dňa 28. 02. 2007.

b) Po tom, čo menovanej sudkyni bola stáž na ministerstve k 31. 07. 2010 (sobota)

ukončená, bola okamžite s podporou predsedu Najvyššieho súdu pridelená ku dňu

03. 08. 2010 (nasledujúci utorok) to istou Súdnou radou, ktorá ju dočasne pridelila na

výkon funkcie disciplinárneho sudcu na Najvyšší súd, pridelená aj na výkon funkcie sudcu

na Krajský súd v Bratislave.

c) JUDr. Janáková sa v roku 2009 uchádzala ako kandidátka na sudcu

disciplinárneho súdu a bola navrhnutá pri parlamentnej voľbe poslancom a súčasne

predsedom politického hnutia, ktoré predtým nominovalo JUDr. Štefana Harabina ako

svojho kandidáta do politickej funkcie ministra spravodlivosti.

d) Počas disciplinárneho konania proti sťažovateľovi konajúci senát 1 Ds bol

napriek uplynutiu 3 ročného funkčného obdobia na návrh predsedu Najvyššieho

(disciplinárneho) súdu a súčasne predsedu Súdnej rady JUDr. Štefana Harabina

(navrhovateľ disciplinárneho konania proti sťažovateľovi), viackrát personálne pozmenený,

hoci toto zákon neumožňuje a Národnou radou Slovenskej republiky bola navrhnutá ako

kandidátka do novovytvorených (nie doterajších) disciplinárnych senátov, tak, že

JUDr. Janáková sa stala jeho predsedníčkou.

29. Na základe hore uvedených záverov a ako aj citovaného textu odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia disciplinárneho orgánu je sťažovateľ nútený vysloviť pochybnosti

o riadnom zistení, resp. snahe zistiť riadne skutkový stav a pozadie vznesených námietok,

ktoré neboli vôbec nielen konajúcim disciplinárnym orgánom v odôvodnení uvedené, ale

ani nebolo vykonané adekvátne zisťovanie skutkového stavu. Hore uvedené právne pramene

(časť 2.) ako aj stanoviská rôznych medzinárodných inštitúcií (časť 3.) naznačujú nielen

rozsah ale aj oprávnené podozrenie, že pomery v slovenskej justícii sa nenachádzajú na

európskom štandarde, ale aj, že niektoré disciplinárne konania nevykazujú od počiatku

snahu postihnúť sudcov za ich porušenie povinností pri výkone funkcie, ale sledujú celkom

niečo iné. Preto povrchný prístup disciplinárneho orgánu pri preverovaní skutkového stavu

nemá žiadne opodstatnenie.

30. Za tohto právneho stavu sa sťažovateľ osobne domnieva, že prinajmenej

z objektívneho hľadiska naďalej pretrvávajú pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky

konajúceho disciplinárneho orgánu 1 Ds JUDr. Janákovej voči jeho osobe s prihliadnutím

na osobu navrhovateľa (JUDr. Štefan Harabin). V súvislosti s uvedeným je

neprehliadnuteľné, že práve osoba JUDr. Štefana Harabina pri takýchto pochybnostiach

zohráva kľúčovú úlohu. Sťažovateľ viackrát, osobne alebo v skupine viacerých sudcov, sa

kriticky vyjadril k nedostatkom výkonu funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. JUDr. Štefan Harabin, nakoľko vykonáva nie vhodným, resp. nie súladným

spôsobom svoju právomoc zverenú mu zákonom (viď požiadavky na výkon funkcie načrtnuté

prostredníctvom čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru Organizácie Spojených Národov proti korupcii),

nie je vylúčené, že z titulu svojej kumulatívnej funkcie môže pôsobiť negatívnym spôsobom

na uvedenú sudkyňu, čo je v rozpore s hore uvedenými medzinárodnými pravidlami

a zásadami, najmä s článkom 6 Dohovoru, čl. 2 Základných princípov, resp. Sudcovskou

Magnou chartou, ktorých relevanciu pre konanie o námietke zaujatosti vyzdvihuje

aj Európsky súd pre ľudské práva (body 104. až 110 rozsudku sp. zn. sťažnosti 58688/11

vo veci Harabin v. Slovensko), a táto situácia už vôbec negarantuje jeho právo

na sudcovskú nezávislosť predsedníčky disciplinárneho senátu v tom duchu, ako je

napríklad zakotvená v čl. 3 Odporúčania Výboru ministrov (2010) 12.

32. ... JUDr. Štefan Harabin sa viackrát negatívne vyjadril k osobe sťažovateľa,

ktorú, v rozpore so zákonom, hodnotil verbálne ako „nedostatočná výkonnosť, odbornosť

a rýchlosť rozhodovania“ (zápisnica Sudcovskej rady pri Najvyššom súde Slovenskej

republiky z 23. 09. 2009) alebo ako „nekvalita rozhodovania sťažovateľa vyplývajúca

z prvého nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa mu dostal po nástupe do

funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ (zápisnica Sudcovskej rady pri

Najvyššom súde Slovenskej republiky z 13. 01. 2010).

33. Sťažovateľ nevylučuje, že ním hore vyslovené pochybnosti o JUDr. Renáte

Janákovej o nemožnosti „a priori poprieť jej previazanosť s JUDr. Štefanom Harabinom,

mali byť zisťované nielen na základe vysloveného stanoviska dotknutej sudkyne, ale aj

menovaného navrhovateľa v tomto disciplinárnom konaní, tzn. JUDr. Štefana Harabina.

Pri menovanej osobe pretrvávajú, a tieto pochybnosti signalizujú aj niektoré postoje

čelných predstaviteľov medzinárodných sudcovských organizácií... dlhodobo pochybnosti o

tom, či nie nadmerným spôsobom zasahuje do činnosti niektorých sudcov.

34. Je neprehliadnuteľné, že JUDr. Štefan Harabin nečakaným spôsobom výkonu

svojej funkcie predsedu podnietil disciplinárne stíhania voči viacerým sudcom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (viď otázky Güntera Woratscha na zasadnutí Súdnej rady

Slovenskej republiky dňa 04. 05. 2010, najmä str. 11), ktorého bol a je predsedom, a tým

súčasne vytvoril absurdnú situáciu, že podľa jeho mienky niektorí sudcovia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky nespĺňajú, hoci úspešne absolvovali kariérne výberové konania,

kritériá na zotrvanie vo výkonu funkcie na uvedenom súde. Je ďalej logické, že za tohto

stavu narastajú obavy zvyšných sudcov z možnosti disciplinárnych konaní voči sebe, ak sa

dostanú do otvoreného, resp. skrytého konfliktu s JUDr. Štefanom Harabinom. Preto tento

konflikt budú chcieť riešiť ústupkom voči jeho požiadavkám. Práve kombinácia týchto

dvoch činností objektívne nevylučuje, že JUDr. Renáta Janáková k sťažovateľovi

prechováva negatívny, hoci podľa jej vyjadrenia, utajený vzťah.

35. Tomuto záveru nasvedčuje aj to, že JUDr. Renáta Janáková sa nevyjadrila, resp.

výslovne a presvedčivo nepoprela prepojenie a osobnú kariérnu zaviazanosť, ktorá sa môže

prejavovať najmä vo vzájomnej podpore a priazni uvedených osôb s JUDr. Štefanom

Harabinom (t. j. iniciátorom disciplinárneho konania sťažovateľa).

Iba zo str. 4 odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

-disciplinárny súd sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 vyplýva, že „[(Navrhovateľ, t. j.

JUDr. Štefan Harabin) žiadal, aby disciplinárny súd rozhodol tak, že JUDr. Renáta

Janáková nie je vylúčená z vykonávania úkonov vo veci .]“

Už tento postoj kladný navrhovateľa k menovanej sudkyni nepriamo podporuje

mienku sťažovateľa o tom, že navrhovateľ, hoci ako účastníkovi toto právo neprislúcha

a preto aj takéto vyjadrenie sa javí ako neefektívne a nadbytočné, tak svojim vysloveným

postojom, z už uvedených dôvodov favorizoval namietanú sudkyňu...

37. Pri uvedených skutočnostiach myšlienka, že u JUDr. Renáty Janákovej sa vytvorí

predstava, a tejto môže aj podľahnúť, že túto pre ňu negatívnu situáciu spojenú s častými

výhradami voči jej osobe môže, ako navonok sa javiaca nestranná predsedníčka

disciplinárneho senátu, veľmi jednoducho vyriešiť tým, že dá za pravdu návrhu predsedu

Najvyššieho súdu, aby bol sťažovateľ pozbavený sudcovskej funkcie; tzn. tomu nositeľovi

kumulovaných funkcií, ku ktorému, ako sťažovateľ už pôvodne ale aj teraz naznačoval, nie

je vylúčená.

Toto všetko sa však už prejavilo pri otvorenom konflikte pri prideľovaní sudcov na

krajské súdy, kedy, pričom nie je možné bez pochybností vylúčiť, že aj pod vplyvom

argumentácie predsedu Súdnej rady, bola JUDr. Renáta Janáková preferovaným spôsobom

pridelená na Krajský súd v Bratislave. Práve právomoc predsedu Súdnej rady dominantným

spôsobom ovplyvňovať priebeh rokovania (návrhová právomoc, zásadne nepripúšťanie

protinávrhov, odoberanie slova svojim kritikom v Súdnej rade, resp. tvrdá

a bezargumentačná kritika argumentov vznesených proti predsedovi Súdnej rady

s podporou mnohých jej členov) viedla sťažovateľa ku kritickej aktivite, za ktorú je teraz jej

predsedom disciplinárne stíhaný, a je celkom logické za súčasného stavu disciplinárneho

súdnictva, že navrhovateľ má eminentný záujem na presadení svojich úmyslov všetkými

možnými prostriedkami.

40. ... sťažovateľovi však konajúci senát neposkytol žiadne informácie, aby mohol

vyhodnotiť závery disciplinárneho senátu, že aj v objektívnom teste namietaná sudkyňa

obstála. Avšak pre objektívny test nezaujatosti je nutné dostatočne preveriť všetky

skutočnosti hore namietané sťažovateľom, a to s vyšším dôrazom na tú skutočnosť, že

pochybnosti sťažovateľa sa viažu k osobe predsedu Najvyššieho (disciplinárneho) súdu

a súčasne predsedu súdnej rady, kde sa musí explicitne vylúčiť akýkoľvek možný náznak

podriadenosti (lojality) konajúcich sudcov tohto súdu voči jeho predsedovi. Toto konajúci

senát celkom opomenul a preto sťažovateľ vidí v tomto konaní svojvôľu, ktorá je

neprípustná.

42. Za tejto situácie musí sťažovateľ zdôrazniť, že nezávislosť a nestrannosť sú

základnými znakmi pojmu spravodlivého súdu, resp. súdu vôbec, ktorý je súčasne jednou

zo záruk rovnosti a právnej istoty v demokratickom a právnom štátne. Sťažovateľ je

presvedčený, že všetky spomínané princípy Najvyšší súd ako disciplinárny súd

v disciplinárnom konaní proti nemu ignoroval. Nezaoberanie sa s jeho námietkami na

vylúčenie namietanej sudkyne podľa odvolania, proti ktorým sťažovateľ bol nútený vo

všeobecnej rovine, vzhľadom na objektívne okolnosti, nesprávny výkon funkcie predsedu

súdu spojený s odňatím možnosti si zaobstarať relevantné dôkazy..., adresovať svoje

námietky, preto sťažovateľ považuje za porušenie práva sťažovateľa priznané v čl. 6 ods. 1

Dohovoru, ako aj v článku 46 na spravodlivé súdne konanie, konkrétne právo, aby

jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.»

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti spochybňuje postavenie disciplinárnych senátov

najvyššieho súdu z hľadiska toho, či „spĺňajú atribúty súdu v demokratickej spoločnosti“,

pričom v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že ide o námietku, ktorú uplatnil už

vo svojej predchádzajúcej sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn.

z 26. júna 2012, pričom v nadväznosti na skutočnosť, že III. senát

ústavného súdu sa v označenom konaní touto „jeho argumentáciou nezaoberal“,

zdôrazňuje, že na nej „zotrváva a následne ju opakuje...“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na právny názor ústavného súdu vyjadrený v uznesení

sp. zn. zo 4. marca 2002, podľa ktorého „disciplinárny súd je orgánom

samosprávneho riadenia súdnictva“, ako aj „začlenenie disciplinárneho súdu do iného

subsystému, ako je systém, v ktorom bežne Najvyšší súd...“. V nadväznosti na to sťažovateľ

vyslovuje pochybnosti o „inštitucionálnej oprávnenosti orgánu označeného ako Najvyšší

súd Slovenskej republiky – Disciplinárny súd vykonávať súdnu moc, tzn. či vôbec spĺňa

všetky formálne a materiálne znaky súdu, ktoré sú v demokratických spoločnostiach na túto

inštitúciu súdnej moci kladené“.

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ ďalej okrem iného poukazuje

na absenciu funkcie predsedu disciplinárneho súdu aj napriek existujúcemu štandardu na

každom súde v Slovenskej republike, podľa ktorého orgánmi riadenia a správy súdu sú jeho

predseda a podpredseda, na právomoc Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna

rada“) podľa § 119 ods. 9 zákona o sudcoch a prísediacich v znení platnom a účinnom do

31. decembra 2011 určiť počet a zloženie disciplinárnych senátov, spôsob prideľovania vecí

a zastupovanie, a na „konanie predsedu Najvyššieho súdu, ktorý s odvolaním sa na

oprávnenie podľa čl. 2 bod 2. Rozvrhu práce Disciplinárneho súdu na rok 2010, tzv.

rozvrhu práce schváleným celkom odlišným orgánom štátu, vydal Opatrenie zo 04. februára

2010, podľa ktorého v rozpore s princípom náhodného výberu nariadil, aby nasledujúcich

6 návrhov na disciplinárne konanie sa pridelilo podľa poradia novozriadeným senátom

3 Ds, 4 Ds a 5 Ds v dvoch kolách“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ju ústavný

súd prijal na ďalšie konanie a v konaní vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné práva M. G. podľa článku 6 Dohovoru, článku 46 ods. 1 v spojení

s článkom 2 ods. 2 a boli Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky – odvolací disciplinárny senát sp. zn. z 21. januára 2013, porušené.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolací disciplinárny senát

sp. zn. z 21. januára 2013 sa zrušuje a ukladá sa mu, aby vo veci znovu konal

a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre síce nepovažuje disciplinárny súd za

všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v , ale zároveň na

druhej strane uvádza, že disciplinárny súd je súdom, ktorého pôsobnosť je definovaná

v zákone o sudcoch a prísediacich a je zameraná výlučne na disciplinárne veci sudcov

všeobecných súdov (m. m. , , ). Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd v rámci konania podľa rozhoduje aj

o sťažnostiach fyzických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv

a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, ku ktorému malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť postupom, alebo

rozhodnutím disciplinárneho súdu. Disciplinárne konanie má vo svojej podstate povahu

a znaky trestného konania, a preto je disciplinárny súd povinný pri svojom rozhodovaní

prihliadať na základné zásady, ktoré sa uplatňujú v trestných veciach. Je preto nepochybné,

že ak v konaní pred disciplinárnym súdom, resp. jeho rozhodnutím dôjde k zásadnému

porušeniu týchto zásad, prichádza následne v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

do úvahy aj vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

disciplinárne obvineného sudcu, teda v posudzovanom prípade sťažovateľa. Uvedené sa

vzťahuje aj na rozhodovanie o námietke zaujatosti sudcov konajúcich disciplinárnych

senátov.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s porušením a .

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo skutkového stavu podrobnejšie uvedeného v I. časti tohto uznesenia vyplýva, že

sťažovateľ podal v rámci disciplinárneho konania vedeného proti nemu disciplinárnym

senátom pod sp. zn. námietku zaujatosti proti predsedníčke tohto senátu

JUDr. Renáte Janákovej. Disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011

rozhodol podľa § 121 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich tak, že JUDr. Renáta

Janáková, predsedníčka disciplinárneho senátu 1 Ds, nie je vylúčená z prerokúvania

a rozhodnutia disciplinárnej veci vedenej proti sťažovateľovi pod sp. zn. .

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn.

z 21. januára 2013 (napadnuté rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho

senátu, pozn.), ktorým tento podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich zamietol

odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu z 13. júla 2011.

Podstata kľúčových námietok sťažovateľa je založená na argumentácii

o nespravodlivosti a svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho

senátu, keďže odvolací disciplinárny senát najvyššieho súdu podľa neho nevykonal

adekvátne zisťovanie skutkového stavu a nevyhodnotil správne prinajmenšom

z objektívneho hľadiska pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky vo veci sťažovateľa

konajúceho disciplinárneho senátu 1 Ds. Podľa sťažovateľa „pre objektívny test

nezaujatosti je nutné dostatočne preveriť všetky skutočnosti hore namietané sťažovateľom, a

to s vyšším dôrazom na tú skutočnosť, že pochybnosti sťažovateľa sa viažu k osobe predsedu

Najvyššieho (disciplinárneho) súdu a súčasne predsedu súdnej rady, kde sa musí explicitne

vylúčiť akýkoľvek možný náznak podriadenosti (lojality) konajúcich sudcov tohto súdu voči

jeho predsedovi. Toto konajúci senát celkom opomenul a preto sťažovateľ vidí v tomto

konaní svojvôľu, ktorá je neprípustná.“.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti

uplatňuje v zásade totožnú argumentáciu, akú uplatnil vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu

disciplinárneho senátu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 (časti I – III).

Formulujúc svoj postoj k námietkam sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné

poukázať v prvom rade na ústavný inštitút zákonného sudcu, ktorý je priamo prepojený

so zákonom ustanovenou právomocou, ako aj vecnou a miestnou príslušnosťou súdu.

Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát

príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne , ,

).

Podľa § 119 ods. 1 prvej vety zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárnu

zodpovednosť zisťuje a disciplinárne opatrenia ukladá disciplinárny súd.

V súlade s § 119 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárny senát prvého

stupňa je trojčlenný a jeho predseda a jeden člen musia byť sudcovia a jeden člen iná osoba

ako sudca. Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný a jeho predseda a dvaja členovia musia

byť sudcovia a dvaja členovia iné osoby ako sudcovia.

Podľa § 119 ods. 3 a 4 zákona o sudcoch a prísediacich zákonným sudcom na účely

disciplinárneho konania je predseda disciplinárneho senátu a člen disciplinárneho senátu

vybraný do disciplinárneho senátu podľa tohto zákona. Činnosť disciplinárnych senátov

organizačne a technicky zabezpečuje najvyšší súd.

Vo vzťahu k výhradám, ktoré sťažovateľ formuluje proti napadnutému rozhodnutiu

odvolacieho disciplinárneho senátu, ústavný súd poukazuje na nasledovné časti jeho

odôvodnenia:

«Podľa § 121 ods. 1 zákona o sudcoch, ak nastanú okolnosti, ktoré môžu zakladať

dôvod zaujatosti predsedu disciplinárneho senátu alebo jeho členov, môže ten, koho sa

konanie týka, namietať ich zaujatosť.

Podľa § 121 ods. 2 zákona o sudcoch o zaujatosti rozhodne iný disciplinárny senát

rovnakého stupňa.

Podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch, pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti

sudcu sa primerane použije prvá časť a na disciplinárne konanie sa

primerane použije , ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy

veci nevyplýva niečo iné. Podľa z vykonávania úkonov

trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“),

prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť

bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená

osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného

alebo neopakovateľného úkonu.

Nestrannosť je neodmysliteľným atribútom pojmu súd. Nestrannosť sa obyčajne

definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti). Možno rozlišovať subjektívny prístup,

ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro interno a objektívny prístup, pri ktorom

sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti v

tomto smere. Pri aplikácii tohto prístupu potom rozlišujeme nestrannosť subjektívnu

(konkrétnu) a nestrannosť objektívnu alebo štrukturálnu (abstraktnú).

Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak, pričom

spravidla sa posudzuje podľa správania sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale

podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne,

ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam

so zreteľom na jeho štatút či funkciu, ktoré vo veci vykonáva.

Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne

nestranný, ale sa musí ako taký aj objektívne javiť v očiach strán a predovšetkým

obvineného, ale i verejnosti.

V posudzovanej veci odvolací disciplinárny senát k vznesenej námietke zaujatosti

voči predsedníčke disciplinárneho senátu JUDr. Renáte Janákovej nezistil žiadne dôvody

pre jej vylúčenie z rozhodovania predmetnej veci, predpokladané ustanovením § 31

. Aj keď zákon v ustanovení spája

vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v posudzovanej veci

disciplinárneho konania nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak

možno mať čo i len pochybnosti o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie

o vylúčení sudcu podľa predstavuje výnimku z významnej

ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1

).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov disciplinárneho konania

len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť

v súlade zo zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z týchto dôvodov k vylúčeniu

sudcu z vykonávania úkonov disciplinárneho konania môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah

k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní

nezávisle a nestranne rozhodovať.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o sudcoch, sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý

a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho

vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na

základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď

výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však

v prejednávanom prípade splnené neboli.

Disciplinárne stíhaný sudca v posudzovanej veci namieta, že JUDr. Janáková počas

stáže na Ministerstve Spravodlivosti Slovenskej republiky, (ďalej len „ministerstvo“) v čase

od 12. marca 2007 do 31. júla 2010 zastávala funkciu generálnej riaditeľky sekcie civilného

práva a následne vykonávala stáž na Krajskom súde v Bratislave. O povolení stáže na

ministerstve mal rozhodnúť vtedajší minister spravodlivosti JUDr. Harabin a teda

podliehala právomoci ministra a je logické, že JUDr. Harabin musel mať

k JUDr. Janákovej vzťah založený na vysokom stupni dôvery a lojálnej nadriadenosti, čo

modifikuje nezávislosť predpokladanú pre výkon funkcie sudcu, a že JUDr. Janáková sa

v druhej polovici roku 2009 uchádzala ako kandidátka na sudkyňu disciplinárneho súdu

a bola navrhnutá poslancom a predsedom politického hnutia, ktoré predtým nominovalo

JUDr. Harabina ako svojho kandidáta na ministra spravodlivosti. Odvolací disciplinárny

senát rozhodujúci o odvolaní proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti nezistil konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky disciplinárneho senátu

JUDr. Janákovej vo vzťahu k prejednávanej disciplinárnej veci. Námietka zaujatosti

neobsahuje žiadne okolnosti, ktoré sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o jej objektívnosti

a nestrannosti. Pokiaľ ide o otázku objektívnej zaujatosti, odvolací disciplinárny senát sa

nestotožnil s názorom odvolateľa, keď nezistil, že by bolo preukázané akékoľvek vzájomné

prepojenie medzi predsedníčkou disciplinárneho senátu JUDr. Janákovou a predsedom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Harabinom, napriek tomu, že skutočnosti

týkajúce sa pôsobenia JUDr. Janákovej na ministerstve sú pravdivé. Konajúci disciplinárny

senát sa dostatočným spôsobom vysporiadal pri rozhodovaní o predmetnej námietke

zaujatosti so všetkými právnymi predpismi, na ktoré G. vo svojom odvolaní poukazuje.

Podľa výsledkov prieskumu napadnutého rozhodnutia disciplinárneho senátu a konania,

ktoré mu predchádzalo, odvolacím disciplinárnym senátom neboli zistené žiadne

pochybenia pri aplikácii práva hmotného ani procesného, a preto odvolací disciplinárny

senát odvolanie M. G., zamietol.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva vo všeobecnej rovine názor, že

odvolací disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí primeraným spôsobom reagoval na

podstatnú časť výhrad sťažovateľa formulovaných v odvolaní a zaujal k nim právne závery,

na základe ktorých jeho odvolanie odmietol.

V konkrétnostiach k sťažovateľom spochybňovaným aspektom napadnutého

rozhodnutia týkajúcim sa posudzovania nestrannosti namietanej sudkyne z objektívneho

hľadiska (sťažovateľ tvrdí, že odvolací disciplinárny senát ju posúdil nespravodlivo, pozn.)

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ), ako aj

judikatúrou ESĽP zdôrazňuje, že objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa

subjektívneho hľadiska, resp. postoja sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností,

t. j. nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť

v očiach strán (tzv. teória zdania). Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších

prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom

konania.

Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu vyplýva, že tento sa

nestotožnil s postojom sťažovateľa o existencii takých objektívnych skutočností, ktoré

vzbudzujú bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky disciplinárneho senátu

1 Ds. Aj keď odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu je

stručné, postačuje na prijatie záveru o tom, že je z ústavného hľadiska dostačujúce.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť pri zohľadnení tzv.

teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP v zásade len vtedy, keď je celkom zjavné, že

jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter

a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine

ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Osobitný štátnozamestnanecký vzťah a následné

okamžité umožnenie výkonu stáže na súde vyššieho stupňa, spôsob návrhu, výberu

a začlenenie do konkrétneho senátu disciplinárneho súdu predsedníčky disciplinárneho

senátu 1 Ds (citované z odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu

z 13. júla 2011, pozn.) nemôžu podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho predstavovať

také skutočnosti, ktoré by objektívne vyvolávali u strán pochybnosti o nezaujatosti, ktoré

sťažovateľ „viaže k osobe predsedu Najvyššieho (disciplinárneho) súdu a súčasne predsedu

súdnej rady“, o to viac, ak Súdna rada svoje kompetencie vykonáva na kolegiátnom, nie

monokratickom princípe (k tomu pozri napr. ).

Stotožňujúc sa s ideou vyjadrenou aj v napadnutom rozhodnutí odvolacieho

disciplinárneho senátu, v zmysle ktorej „možno vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov

disciplinárneho konania len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu

zjavne bránia rozhodnúť v súlade zo zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo“, ústavný

súd zastáva názor, že právny záver odvolacieho disciplinárneho senátu, podľa ktorého

sťažovateľom uvádzané skutočnosti (skutočnosti uvedené v jeho odvolaní proti rozhodnutiu

disciplinárneho senátu z 13. júla 2011, pozn.) nepreukazujú „akékoľvek vzájomné

prepojenie medzi predsedníčkou disciplinárneho senátu JUDr. Janákovou a predsedom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, je aj vzhľadom na konkrétne okolnosti

posudzovanej veci z ústavného hľadiska udržateľný, a teda akceptovateľný.

Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým rozhodnutím

odvolacieho disciplinárneho senátu a sťažovateľom namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie naznačovala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie.

Vo vzťahu k tej časti argumentácie sťažovateľa, ktorou spochybňuje postavenie

disciplinárnych senátov najvyššieho súdu z hľadiska toho, či „spĺňajú atribúty súdu

v demokratickej spoločnosti“, a ktorou vo svojej podstate namieta ústavnosť príslušných

ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich upravujúcich postavenie disciplinárnych súdov,

nemá v tejto veci konajúci IV. senát ústavného súdu dôvod spochybňovať právny záver

III. senátu, ktorý sa vyjadril k analogickým námietkam sťažovateľa formulovaným v jeho

predchádzajúcej sťažnosti, keď v uznesení sp. zn. z 26. júna 2012 túto časť

argumentácie sťažovateľa „... vyhodnotil ako jeho úvahy a právne názory nesúvisiace

priamo s predmetom konania. Ak teda sťažovateľ prezentuje svoje výhrady proti

legislatívnej úprave, ústavný súd ich nemôže v konaní podľa skúmať.

Tieto môžu byť predmetom abstraktnej kontroly ústavnosti ( ), avšak len na

návrh osoby na to oprávnenej ( ).“. Nad rámec

citovaného právneho záveru ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na ďalší (súvisiaci)

právny názor vyjadrený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého „v konaní o sťažnosti

podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje

v konaní o súlade právnych predpisov podľa “. Tento právny názor má

nespochybniteľnú ústavnú relevanciu zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad

sťažovateľa. Aj ústavný súd je viazaný , a preto si senát ústavného súdu

nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani

vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv

a slobôd (porovnaj ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a tiež práva podľa dohovoru v spojení s a , ktoré

majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, a nie

konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných . Uvedené ustanovenia

sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa

. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade

namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu

konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení

.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014