Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 140/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť A. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

Disciplinárneho súdu Slovenskej republiky ‒odvolacieho senátu sp. zn.

zo 7. júna 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo A. B. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

Disciplinárneho súdu Slovenskej republiky ‒ odvolacieho senátu sp. zn.

zo 7. júna 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako Disciplinárneho

súdu Slovenskej republiky ‒ odvolacieho senátu sp. zn. zo7. júna 2010 a vec

v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako Disciplinárnemu súdu Slovenskej

republiky ‒odvolaciemu senátu na ďalšie konanie.

3. A. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom

tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý

vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra

2010 doručená sťažnosť A. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhala

vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu myslenia zaručeného v čl. 24

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako Disciplinárneho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „disciplinárny súd“) sp. zn. z 8. júla 2009 a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako Disciplinárneho súdu Slovenskej republiky ‒

odvolací senát (ďalej len „odvolací disciplinárny súd“) sp. zn. zo 7. júna 2010.

2. Ústavný súd uznesením č. k. -21 zo 6. apríla 2011 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť

sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn.

zo 7. júna 2010, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

3. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, ž 15. júla 2008 bol do podateľne disciplinárneho

súdu doručený návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľke ako sudkyni

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v podstate z dôvodov, že

sťažovateľka:

- v pridelenej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. neumožnila

na pojednávaní 14. júna 2007 účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam

z pojednávania,

- v pridelenej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. pokračovala

v protiprávnom konaní a opätovne neumožnila na pojednávaní 11. októbra 2007 účastníkovi

konania vyhotoviť zvukový záznam z pojednávania,

čím podľa predsedníčky krajského súdu (ďalej aj „navrhovateľka“) boli naplnené

pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojení

s ods. 2 písm. b) o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), a preto

predsedníčka krajského súdu navrhla disciplinárnemu súdu, aby vydal rozhodnutie, ktorým

sťažovateľku uzná vinnou zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116

ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a uloží jej disciplinárne

opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) zákona o sudcoch, a to odvolanie z funkcie sudcu.

Podľa presvedčenia sťažovateľky uvedený návrh na začatie disciplinárneho konania

bol podaný „po formálnej a aj materiálnej stránke nedostatočný, nepresný, neurčitý, ničím

nepodložený a tým nezákonný“, pričom neopodstatnené skutky by už boli aj premlčané.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že navrhovateľka podaním doručeným disciplinárnemu

súdu 9. februára 2009 navrhla „rozšírenie skutku“ v bode 1 návrhu na začatie

disciplinárneho konania tak, že sťažovateľka okrem toho, že v pridelenej veci vedenej na

krajskom súde pod sp. zn. neumožnila na pojednávaní 14. júna 2007

účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam z pojednávania, nezaprotokolovala

na tomto pojednávaní námietku zaujatosti tohto účastníka vznesenú proti senátu, neodročila

pojednávanie na účely predloženia spisu nadriadenému súdu na rozhodnutie o vznesenej

námietke zaujatosti, naopak vo veci na tomto pojednávaní v merite veci rozhodla.

Pri doručovaní „neštandardného“ rozšírenia návrhu predseda disciplinárneho senátu ani

„nepostupoval v súlade s ustanovením zák. čís. a účastníka nepoučil

o práve zvoliť si obhajcu, vyjadriť sa k podanému návrhu a navrhnúť dôkazy“.

4. Podpredseda vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„minister spravodlivosti“) rozhodnutím o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu

č. zo 17. júla 2008 sťažovateľke v zmysle § 22 ods. 1 a 2 písm. b)

zákona o sudcoch dočasne pozastavil výkon funkcie sudkyne odo dňa doručenia tohto

rozhodnutia do právoplatného skončenia disciplinárneho konania a prípadne naň

nadväzujúceho rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie sudcu.

Takéto rozhodnutie považuje sťažovateľka za krajne neprimerané, «veď preventívnemu

účelu zabrániť netransparentnému a svojvoľnému zachytávaniu súdnych pojednávaní (i keď

opak je pravdou, pretože sudkyňa a svoj názor „zatiaľ nie“ riadne a transparentne

zaznamenala) sa dalo zabrániť prostým dočasným pozbavením funkcie predsedu senátu. ...

Minister dočasne pozastavil výkon funkcie sudkyni, ktorá za 40 rokov nebola disciplinárne

postihnutá...».

5. Sťažovateľka v odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti zhrnula, že podľa jej

presvedčenia návrh na začatie disciplinárneho konania bol po formálnej aj materiálnej

stránke nedostatočný, bol neštandardne rozšírený o ďalší skutok, nebol dôvod jej dočasne

pozastaviť výkon funkcie sudcu. Žiadať pri takomto disciplinárnom priestupku potrestať

sudcu odvolaním z funkcie môže iba ten, kto má na „likvidácii“ sudcu osobný záujem.

Disciplinárny súd nedokazoval, aké veci mala sťažovateľka pridelené, pričom pri skúmaní

žalôb podaných ministrom spravodlivosti, ktorým senát pod vedením sťažovateľky nemusel

vyhovieť, bol navrhovaný ako svedok žalobcu aj JUDr. K. K. (predseda prvostupňového

disciplinárneho senátu). Zápisnica bola dodatočne opravovaná, hoci zapisoval mladý muž,

na zápisnici bola uvedená M. I. Po skončení oboch konaní pred krajským súdom vyčerpali

neúspešní účastníci všetky mimoriadne opravné prostriedky vrátane ústavnej sťažnosti

a k zrušeniu rozhodnutí senátu sťažovateľky nedošlo. Výpoveď Ing. L. (ďalej aj

„podnecovateľ“) bola charakteristická tým, že obvinenia na adresu sťažovateľky postupne

stupňoval (od zákazu nahrávania cez „hysterické nakričanie“ až po verbálny útok zo strany

sťažovateľky v hromadnom dopravnom prostriedku). Sťažovateľka je presvedčená, že

priebeh pojednávania si Ing. L. nahral, avšak tento záznam zatajil, pretože by nepotvrdzoval

jeho verziu priebehu pojednávania. S ohľadom na vady prvostupňového disciplinárneho

rozhodnutia považuje sťažovateľka toto rozhodnutie za nepreskúmateľné s následkom

odňatia možnosti konať pred súdom. Prvostupňový súd nevykonal dokazovanie obsahom

spisov o sťažnostiach Ing. L. a Ing. M. O disciplinárnom previnení sa predsedníčka

krajského súdu nepochybne dozvedela už v deň doručenia sťažnosti do podateľne krajského

súdu. Predsedníčka krajského súdu podpisovala odpoveď Ing. L. na jeho sťažnosť 1. júla

2007, čím sa však disciplinárny súd odmietol zaoberať (hoci odvolací disciplinárny súd to

konštatuje na 25. strane svojho rozhodnutia). Sťažovateľka tak ako v priebehu

disciplinárneho konania, aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukázala na to, že

z obsahu zápisníc je zrejmé, že k jej disciplinárnemu previneniu malo dôjsť ešte pred

začatím ňou vedeného odvolacieho pojednávania pred krajským súdom, pretože počas

priebehu pojednávania vyhotovenie zvukového záznamu nikomu nezakazovala. Svoj postup

odôvodňovala ochranou osobných údajov účastníkov v štádiu pred začatím pojednávania,

keď sa zisťujú mená, priezviská a generálie prítomných osôb, a vykonaním opatrení podľa

(ďalej len „OSP“). Poukázala na to, že nikdy

počas svojej praxe sudkyne natáčanie priebehu pojednávania nikomu nezakázala, kontrola

vykonaná v jej senáte po vykonaní úkonov vo veci, v ktorej bol účastníkom minister

spravodlivosti, skončila so záverom, že si svoje sudcovské povinnosti plní svedomito a koná

plynulo. Právo na informácie nie je právom absolútnym, podlieha obmedzeniam aj v záujme

ochrany osobných údajov účastníkov. Pokiaľ je v rozhodnutiach konštatované, že

škodlivosť konania sťažovateľky je zvýšená, nemožno zistiť, prečo a v čom, nestačí iba

odcitovať zákonné podmienky, je potrebné objasniť, z akého dôvodu ich považuje

disciplinárny súd za naplnené. Disciplinárny súd nebol súdom nestranným a nezaujatým,

profesne i odborne pochybil, ak nálezy ústavného súdu považoval za záväzné rozhodnutia

pre sťažovateľku vo veci, v ktorej sťažovateľka rozhodovala, keďže neboli vydané v tejto

veci. Disciplinárny súd odmietol akceptovať, že aj sudca má právo na slobodu myslenia.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že má pochybnosti, či súd bol zostavený podľa zákona.

Poukázala na to, že jej obhajcovi bolo neopodstatnene vyčítané, že pri vstupe do

pojednávacej miestnosti nemal oblečený talár; navrhovateľka talár nemala (a nebolo jej to

vyčítané), čo tiež svedčí o zaujatosti sudcu voči obhajcovi sťažovateľky. Predseda

disciplinárneho senátu opakovane prerušil prednes obhajcu sťažovateľky, v dôsledku čoho

nemohol uviesť spôsob podania návrhu na dočasné pozastavenie funkcie sudcu

sťažovateľke Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada“), akým spôsobom

a akým výnimočným hlasovaním bolo návrhu ministra spravodlivosti vyhovené, nemal

možnosť poukázať na to, že sťažovateľka žiadala o preskúmanie rozhodnutia Súdnej rady.

Obmedzením obsahu prednesu obhajcu iba na rozsah písomne podaného odvolania bolo

porušené právo na obhajobu. Odvolací disciplinárny súd vykonal navrhované dôkazy iba

v oklieštenom rozsahu (iba pripojením Spr. spisov). Napriek tomu bolo preukázané, že

návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný po šesťmesačnej lehote na jeho

podanie plynúcej od doručenia sťažnosti Ing. L. krajskému súdu; nie je rozhodujúce

rovnako ani to, či podpredseda krajského súdu informoval navrhovateľku o výsledku

previerky spisu. Rozhodujúce je, že sa navrhovateľka oboznámila s obsahom sťažnosti Ing.

L. Súd konal o skutku, ktorý bol premlčaný. Odvolacie disciplinárne rozhodnutie nie je

riadne odôvodnené, pretože z neho nemožno zistiť dôvody postihnutia pre závažné

disciplinárne previnenie. Právo na riadne odôvodnenie rozsudku, ktoré dáva zrozumiteľné

a jasné odpovede na všetky skutkové a právne relevantné otázky, je súčasťou práva na

spravodlivý proces. Z odôvodnení oboch rozhodnutí nie je zrejmé odôvodnenie základných

a rozhodujúcich skutočností o vine sťažovateľky a právnej kvalifikácii. Nie je z nich zrejmé,

čo z výpovedí Ing. L. (navyše osoby nie hodnovernej) a jeho písomných podaní mal

disciplinárny súd za preukázané a čo nie. Riadne nebolo odôvodnené ani to, v čom bola

naplnená základná skutková podstata disciplinárneho previnenia. Nie je zrejmé, či sa

sťažovateľka mala dopustiť jedného pokračujúceho disciplinárneho previnenia dvoma

skutkami alebo či tak urobila opakovane, čo by bolo priťažujúcou skutočnosťou. Nemá

oporu v obsahu spisu ani kvalifikovanie konania sťažovateľky ako závažného

disciplinárneho previnenia. Súčasťou tohto práva je aj právo na prejednanie veci nezávislým

a nestranným súdom. Prípravné organizačné opatrenia pred otvorením pojednávania (§ 119

) sú rozhodnutím súdu podľa a za svoje rozhodnutia sudca nemôže

byť postihovaný.

6. K sťažnosti sťažovateľka pripojila rozhodnutie (rovnako vydané senátom, ktorému

predsedal JUDr. K. K.) disciplinárneho súdu sp. zn. z 11. novembra 2004

v disciplinárnej veci vedenej proti JUDr. R. J., sudcovi Okresného súdu Považská Bystrica,

pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tak, že vo veci sp. zn. pred Okresným súdom

Považská Bystrica nedovolil zástupcovi vedľajšieho účastníka zachytávať priebeh

pojednávania na diktafón a do zápisnice o pojednávaní z 15. decembra 2003 vyhlásil

uznesenie, že nepripúšťa, aby vedľajší účastník priebeh konania nahrával na zvukový

záznam (a pre ďalšie dva skutky), podľa ktorého bol JUDr. R. J. spod návrhu na začatie

disciplinárneho konania oslobodený, pretože skutky nie sú závažným disciplinárnym

previnením ani disciplinárnym previnením. Vo vzťahu ku skutku spočívajúcemu v zákaze

vyhotovovania zvukového záznamu vedľajším účastníkom konania bolo v odôvodnení

rozhodnutia disciplinárneho súdu sp. zn. z 11. novembra 2004 uvedené:

„Disciplinárny súd... musel vyriešiť otázku, či samotný zákaz zvukového záznamu

pojednávania zo dňa 15.12.2003 vo veci vedenej pod sp. zn. bol vykonaný nad

rámec alebo v rámci zákona. Pritom skúmal na vec sa vzťahujúce právne úpravy, ktoré

mohli alebo relevantným spôsobom regulovali postup sudcu v predmetnej veci. ... Otázka

použitia prostriedkov záznamovej techniky je najkomplexnejšie riešená v ustanovení § 34

ods. 4 Zákona o sudcoch, ktoré je zaradené medzi základnými právami sudcu, podľa

ktorého sudca, ktorý vedie súdne pojednávanie rozhoduje o tom, či je možné v priebehu

pojednávania uskutočňovať obrazové záznamy, obrazové prenosy alebo zvukové prenosy.

Právna úprava platná v čase rozhodovania sudcu JUDr. R. J. neobsahovala konkrétnu

úpravu vzťahujúcu sa na použitie záznamového zariadenia zvuku. Pokiaľ však zákonodarca

vymedzil medzi základné práva sudcu rozhodovanie sudcu o zvukovom prenose, možno sa

oprávnene domnievať, že pod zvukový prenos možno zahrnúť, bez použitia príliš

extenzívneho gramatického a logického výkladu, aj samotný zvukový záznam, nakoľko pri

dnešnej vyspelosti techniky je úplne bežné, že aj priame prenosy sa zaznamenávajú na

prostriedky záznamovej techniky, ktoré sú následne používané na reprízy a prístupné

v archívoch všetkých slovenských médií na internete. Pokiaľ by disciplinárny súd prijal

akýkoľvek iný záver, musel by pripustiť, že základné právo sudcu obsiahnuté v ustanovení

§ 34 ods. 4 Zákona o sudcoch je prakticky nevykonateľné, iluzórne a sudca nemá žiadne

právne prostriedky, aby zabránil zvukovému prenosu s určitým časovým posunom (zo

zvukového záznamu).“ Sťažovateľka zdôraznila, že rovnaký sudca disciplinárneho súdu mal

v tejto veci na rovnakú vec opačný právny názor.

7. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. ... právo na spravodlivý proces a právo na prejednanie veci pred nezávislým

a nestranným súdom ustanoveným zákonom postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky - Disciplinárnym súdom porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako disciplinárneho súdu

sp. zn. zo dňa 7. júna 2010 ako aj rozhodnutie I. stupňového súdu sp. zn.

zo dňa 8. júla 2009 sa zrušuje.

3. Prikazuje sa súdu I. stupňa, aby vo veci v inom zložení senátu konal spravodlivo,

nestranne a nezávisle.

4. JUDr. A. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 33.333,-EUR, ktorý je

Najvyšší súd Slovenskej republiky - Disciplinárny súd povinný zaplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. JUDr. A. B. priznáva úhradu trov konania vo výške 303,31 EUR s DPH..., ktorý je

Najvyšší súd Slovenskej republiky - Disciplinárny súd povinný zaplatiť na účet advokáta

JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podaním zo 17. mája

2011 č. KP 4/2011-94, pričom sťažovateľka nevyužila svoje právo zaujať stanovisko

k tomuto vyjadreniu.

8.1 Predseda najvyššieho súdu v danej veci uviedol tieto relevantné skutočnosti:

«Z napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

disciplinárneho súdu sp. zn. zo. 7. júna 2010 vyplýva, že odvolací

disciplinárny súd sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej

odvolaní zo 7. októbra 2009 proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. . Z rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. júna 2010 nevyplýva

žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala jeho svojvoľnému postupu, resp. postupu, ktorý

by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že

odvolací disciplinárny senát Najvyššieho súdu SR sa zaoberal a zaujal stanovisko

k odvolacím dôvodom sťažovateľky, ale sa s nimi nestotožnil. Nevyhovenie odvolacím

dôvodom sťažovateľky, ako aj vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka

nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže to ani viesť

k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že sa sťažovateľka

nestotožňuje s právnym názorom disciplinárneho súdu nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky nahradiť právny názor disciplinárneho súdu svojim vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu disciplinárnym súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by zásadne poprel ich účel a význam, čo sa v danom prípade zjavne nestalo.

Napadnuté rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu zodpovedá požiadavkám § 168

ods. 1 z hľadiska obsahu odôvodnenia. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako disciplinárny súd rešpektoval ustálenú

judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a preto v tomto štádiu konania na

Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti A. B., sudkyne Krajského súdu

v Bratislave, z tejto judikatúry vychádzal.

Sťažovateľka pod bodom II. sťažnosti namieta porušenie práva na nestranného

a nezávislého sudcu, ktorý podľa obsahu relevantnej sťažnosti spochybňuje predsedu

odvolacieho disciplinárneho senátu a porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

Odvolací disciplinárny senát 2Dso pôsobil počas funkčného obdobia október 2007 -

október 2010 v rovnakom zložení a jeho predsedom bol po celé funkčné obdobie JUDr. P.

P. Do senátu boli veci prideľované v súlade s rozvrhom práce. V disciplinárnej veci

sťažovateľky oznámil svoju zaujatosť sudca disciplinárneho súdu JUDr. Mgr. J. Š., ktorý

ako dôvod zaujatosti označil vzťah s predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave, ktorá

podala návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni tohto súdu A. B. Po vylúčení

zaujatého sudcu z vykonávania úkonov disciplinárneho konania bol senát doplnený o sudcu

disciplinárneho súdu spôsobom upraveným príslušnými právnymi normami.

Sťažovateľka a ani jej obhajca nenamietali zaujatosť žiadneho sudcu disciplinárneho

senátu vrátane predsedu disciplinárneho senátu. Zloženie disciplinárneho senátu bolo

známe stranám v konaní najneskôr po doručení prvého predvolania na verejné zasadnutie

a z rozvrhu práce disciplinárneho súdu, ktorý je verejne dostupnou listinou.

Predseda odvolacieho disciplinárneho senátu JUDr. P. P. nemal žiaden vzťah

k stranám v konaní, ani k obhajcovi sťažovateľky. Funkciu sudcu vykonáva profesionálne

27 rokov a profesionálne pristupoval k plneniu svojich povinností aj v disciplinárnej veci

sťažovateľky. Sťažovateľke a jej obhajcovi nič nebránilo namietať zaujatosť predsedu

odvolacieho disciplinárneho senátu pre jeho údajný predprocesný postoj. Tým, že zaujatosť

predsedu odvolacieho disciplinárneho senátu nenamietali, fakticky uznali, že dôvody ich

zaujatosti neexistujú. Žiadne námietky zaujatosti nevzniesli ani v priebehu verejných

zasadnutí disciplinárneho súdu 3. mája 2010 a 7. júna 2010.

Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého predseda odvolacieho disciplinárneho senátu

vyčítal obhajcovi sťažovateľky prečo nemá talár, nezodpovedá skutočnosti. Pri zisťovaní

prítomnosti predvolaných osôb 19. apríla 2010, na konštatovanie predsedu odvolacieho

disciplinárneho senátu, že obhajca sťažovateľky nemá úradný odev a na otázku, či ho bude

používať, odpovedal obhajca, že si talár zabudol v aute. Odpoveď obhajcu zobral predseda

odvolacieho disciplinárneho senátu na vedomie a v priebehu ďalšieho konania 3. mája

2010 a 7. júna 2010 ponechal používanie úradného odevu obhajcom na jeho vôli. Žiadne

výčitky smerom k obhajcovi zo strany predsedu disciplinárneho senátu prednesené neboli.

Otázka predsedu odvolacieho disciplinárneho senátu mala základ v § 150 ods. 2 zákona

č. o sudcoch a prísediacich, v súlade s ktorým bolo verejné zasadnutie

vykonané podľa osobitného predpisu - a v ustanovení

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

Ďalšie tvrdenie sťažovateľky, že obhajca nemohol predniesť odvolanie v inom

rozsahu, tiež nezodpovedá skutočnosti. Faktom je, že obhajca sťažovateľky po udelení slova

k predneseniu odvolania a jeho doplnenia odbočil od merita veci a samotného odvolania.

To potvrdzuje aj sťažovateľka v sťažnosti, keď na str. 9 doslova uvádza: „Obhajca nemohol

na preukázanie zaujatosti, porušenie nestrannosti a nezávislosti uviesť spôsob podania

návrhu na dočasné pozastavenie funkcie sudcu Súdnej rade. Nemohol predniesť akým

spôsobom a akým výnimočným hlasovaním bolo návrhu ministra v Súdnej rade vyhovené.

Nemal možnosť upozorniť na to, že som žiadala preskúmanie rozhodnutia Súdnej rady

a žiadala som o prehodnotenie aj samotnú ministerku spravodlivosti, o ktorej žiadosti

nebolo dodnes rozhodnuté, hoci po osobnej návšteve ministerky spravodlivosti SR táto

prisľúbila, že o žiadosti rozhodne.“.

Na pojednávaní odvolacieho disciplinárneho senátu obhajca mal možnosť vybrať si

medzi prečítaním celého odvolania a jeho doplnenia (ako to aj urobil) alebo jeho

parafrázovaním (ako to urobila navrhovateľka), ale v každom prípade prednes obhajcu sa

mal týkať merita prejednávanej veci, pretože predmetom disciplinárneho konania nebol

prieskum rozhodnutia Súdnej rady Slovenskej republiky a postupu (nekonania) ministerky

spravodlivosti o žiadosti sťažovateľky.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že predseda odvolacieho disciplinárneho senátu

postupoval v súlade so svojimi oprávneniami a povinnosťami, ktoré ustanovujú § 253 ods. 1

a 3 a . ...

Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého odvolací disciplinárny senát navrhnuté dôkazy

vykonal v značne oklieštenom rozsahu, nezodpovedá skutočnosti. Odvolací disciplinárny

senát vykonal dokazovanie k otázkam, ktoré ponechal súd prvého stupňa otvorené,

a v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. Len súd rozhodne, ktorý z označených -

navrhnutých dôkazov vykoná. Je to prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy na

vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne

zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu držalo v rámci predmetu konania.

V súlade s ust. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov súhlasíme, aby Ústavný

súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

9. Ústavný súd podľa upustil v danej veci od

ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces.

II.

10. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov

konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh

a stav konania vedeného na disciplinárnom súde pod sp. zn. a na odvolacom

disciplinárnom súde pod sp. zn. :

11. Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania vykonaného 14. júna 2007 vo veci

sp. zn. (č. l. 126 ‒128) vyplýva, že vo veci navrhovateľa E., s. r. o., proti

odporcovi Ing. F. M. o zaplatenie sumy 5 981,70 Sk s prísl., pred začatím odvolacieho

pojednávania «Právny zástupca navrhovateľa na dotaz predsedníčky senátu udáva: „Pokiaľ

ide o podaný návrh a možnosť súdnej dohody ja navrhujem uzavretie zmieru na sumu 2 500

Sk s tým, že pohľadávky medzi účastníkmi budú vyrovnané. Vychádzam zo stanoviska

odporcu, ktorý mal pochybnosť o dohode o vyrovnaní v tom, že by tieto nároky neboli

konečným vyporiadaním. Odporca požiadal, aby mohol pojednávanie zachytiť na zvukový

záznam, čo mu nebolo umožnené. Odporca udáva, že navrhovaný zmier je pre neho

neakceptovateľný.“».

12. Zápisnica z odvolacieho pojednávania vo veci sp. zn. (č. l. 258 ‒

261) navrhovateľa Ing. T. L. proti odporcovi JUDr. D. P. o ochranu osobnosti s prísl.

vykonaného 11. októbra 2007 sa začína takto: „Pred začatím pojednávania navrhovateľ

požaduje, aby mohol natáčať pojednávanie. Bol informovaný predsedníčkou senátu, že toto

mu zatiaľ umožnené nie je. Nedostavila sa odporkyňa zastúpená JUDr. M. S., predvolanie

vykázané dňom 18.1.2007. Bolo vyhlásené uznesenie: Bude sa pojednávať v neprítomnosti

odporkyne. Pred začatím odvolacieho pojednávania navrhovateľ zotrváva na podanom

návrhu i odvolaní. K zmene stanoviska nedošlo. Navrhovateľ prednáša odvolanie...“

13. Ing. L. doručil krajskému súdu 22. októbra 2007 podanie označené ako „Podnet

na predloženie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti A. B., predsedníčke senátu

Krajského súdu v Bratislave“, pretože bol toho názoru, že predsedníčka senátu vo veci

sp. zn. na odvolacom pojednávaní 11. októbra 2007 konala „jednostranne,

zaujato, vedome porušila povinnosti sudcu, konanie viedla tak, že neprispela

k spravodlivému rozhodnutiu“, pričom podnecovateľ relevantne uviedol, že „Ide

o nasledovné porušenia zákona a skutočnosti: 1. Bezdôvodne mi neumožnila ako

navrhovateľovi v predmetnej veci nahrávanie pojednávania do diktafónu, konaného dňa

11.10.2007. Dôkaz: zápisnica o pojednávaní, moja námietka proti zneniu zápisnice z tohto

pojednávania a návrh na doplnenie zápisnice o pojednávaní predložené KS dňa 17.10.2007,

daná na vedomie aj predsedníčke KS BA, sťažnosť na A. B. adresovaná predsedníčke KS

v Bratislave dňa 22.10.2007...“. Adresátom uvedeného podania bol „Krajský súd

v Bratislave, JUDr. G. Š., predsedníčka súdu,...“. Podanie bolo zaevidované pod sp. zn.

Spr. 3154/2007, pričom predsedníčka krajského súdu v deň doručenia podania vec

odovzdala na ďalší postup dr. D. (zápis v spise: „Na ďalší postup: Dr. D. Podpis: Š.,

22. OKT. 2007“), podanie bolo dané na vedomie sťažovateľke 24. októbra 2007, ktorá sa

k nemu vyjadrila 30. októbra 2007. Po vyjadrení sťažovateľky k podaniu bola spracovaná

odpoveď podnecovateľovi („Dať koncept odpovede podpísať podpredsedovi KS BA

13. NOV 2007“), ktorá bola podpísaná podpredsedom krajského súdu a expedovaná

(13. novembra 2007) Ing. L., ktorý ju prevzal 16. novembra 2007.

14. Z odpovede krajského súdu na uvedený podnet z 13. októbra 2007 vyplýva

najmä, že «... Predsedníčke Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) bolo dňa

22. 10. 2007 doručené Vaše podanie, označené ako „Podnet na predloženie návrhu na

začatie disciplinárneho konania proti A. B., predsedníčke senátu Krajského súdu

v Bratislave“.

Obsahom tohto podania je, podľa Vášho názoru jednostranné a zaujaté konanie

menovanej predsedníčky senátu, ktorá Vám neumožnila nahrávanie diktafónom na konaní

dňa 11. 10. 2007, údajne mala na Vás kričať a odobrať Vám slovo na tomto konaní, veci

vedenej na krajskom súde pod sp. zn. .

Vaše podanie postúpil vyšší súdny úradník dňa 24. 10. 2007 na vyjadrenie

predsedníčke senátu 6 Co, ktorá podala k Vášmu podnetu vyjadrenie tohto znenia: ...

Podľa posúdenia obsahu podania, sa domáhate podania návrhu na disciplinárne

konania podľa príslušných ustanovení o sudcoch v platnom znení.

Vzhľadom na to, že v konaní predsedníčky senátu 6 Co A. B., som nezistil žiadne

pochybenie – porušenie zásad sudcovskej etiky a dôstojnosti súdneho konania a plynulosti

súdneho konania, ktoré by zakladalo predpoklad podania návrhu na disciplinárne konanie,

Vaše podania vyhodnocujem ako obyčajné, a tým neopodstatnené.

Odvolávajúc sa na početné Vaše podania toho istého charakteru (vrátane sťažností),

v celom rozsahu sa stotožňujem s právnym názorom predsedníčky krajského súdu,

vyjadrenom v jej ostatnej odpovedi na päť Vašich posledných podaní.

Týmto považujem Vaše podanie, doručené krajskému súdu dňa 22. 10. 2007,

za vybavené.».

15. Z úvodnej časti návrhu na začatie disciplinárneho konania č. Spr. 7495/2008-Sp.

z 15. júla 2008 vyplýva, že

«Podľa ustanovenia o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

podávam

návrh na začatie disciplinárneho konania

proti A. B., sudkyni Krajského súdu v Bratislave, trvale bytom B., pretože

1) v pridelenej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

neumožnila na pojednávaní 14. júna 2007 účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam

z pojednávania (ďalej aj „prvý skutok“),

2) v pridelenej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

pokračovala v protiprávnom konaní a opätovne neumožnila na pojednávaní 11. októbra

2007 účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam z pojednávania (ďalej aj „druhý

skutok“), teda

týmto postupom A. B. naplnila pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia

podľa v spojení s ods. 2 písm. b) o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Preto navrhujem, aby disciplinárny súd vykonal dokazovanie a vyniesol rozhodnutie,

ktorým uzná A. B., sudkyňu Krajského súdu v Bratislave vinnou zo spáchania

závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 písm.

b) o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a uloží jej disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5

písm. c) citovaného zákona, a to odvolanie z funkcie sudcu.».

16. Rozhodnutím sp. zn. z 8. júla 2009 disciplinárny súd uznal

sťažovateľku vinnou zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a)

v spojení s ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch, ktorého sa dopustila tým, že 1. v pridelenej

veci vedenej na krajskom súde sp. zn. neumožnila na pojednávaní 14. júna

2007 účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam z pojednávania a 2. v pridelenej veci

vedenej na krajskom súde sp. zn. pokračovala v protiprávnom konaní

a opätovne neumožnila na pojednávaní 11. októbra 2007 účastníkovi konania vyhotoviť

zvukový záznam z pojednávania, čím porušila povinnosť sudcu podľa § 30 ods. 2 písm. e)

zákona o sudcoch dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne

spochybňovaná, a vykonávať svoje povinnosti svedomito, a za to jej uložil podľa § 117

ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch disciplinárne opatrenie ‒preloženie sudkyne na súd

nižšieho stupňa.

17. O podaných odvolaniach navrhovateľky aj sťažovateľky rozhodol odvolací

disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. zo 7. júna 2010 tak, že obe odvolania

zamietol.

S tvrdením sťažovateľky o nevyhnutnosti zastaviť disciplinárne konanie pre

premlčanie skutku v dôsledku uplynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na začatie

disciplinárneho konania sa odvolací disciplinárny súd vysporiadal takto:

«K výkladu ustanovenia § 120 ods. 7 Zákona o sudcoch a prísediacich odvolací súd

poznamenáva, že definitívny záver o disciplinárnom previnení sudcu môže vysloviť po

dokazovaní vykonanom zákonným spôsobom len nestranný a nezávislý tribunál

(disciplinárny súd). Oprávnený orgán podaním návrhu na disciplinárne konanie vyjadruje

svoje subjektívne hodnotenie zisteného skutkového stavu. Samotný návrh na disciplinárne

konanie je vo svojej podstate obvinením sudcu z disciplinárneho previnenia. Oprávnený

orgán v prevažujúcej väčšine zisťuje skutkový stav na základe určitého podnetu (sťažnosť

podľa v znení neskorších predpisov, konanie pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky o sťažnosti podľa , Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva o porušení práva na prejednanie

veci v primeranej lehote, správa o výsledku revízie podľa

v znení neskorších predpisov a podobne). Predseda súdu môže zisťovať skutkový stav aj na

základe zákonom priznaných oprávnení ( v znení neskorších

predpisov).

Dátum doručenia podnetu, na základe ktorého oprávnený orgán začne vlastné

preverovanie za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, spravidla nie je zhodný

s momentom, kedy sa oprávnený orgán dozvedel o disciplinárnom previnení. Vedomosť

o disciplinárnom previnení (slovami zákona „... dozvedel sa o disciplinárnom previnení...“)

musí byť podložená náležite zisteným skutkovým stavom. Oprávnený orgán musí mať za

preukázané, kto sa dopustil disciplinárneho previnenia, aké konanie zakladá znaky

disciplinárneho previnenia, aké konanie zakladá znaky disciplinárneho previnenia a znaky

ktorej skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia boli konaním sudcu naplnené. Zákon

neurčuje spôsob, akým má oprávnený orgán vykonať šetrenie za účelom náležitého zistenia

skutkového stavu, ktorý môže byť podkladom pre podanie návrhu na disciplinárne konanie.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 120 ods. 8 Zákona

o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého návrh musí obsahovať meno a priezvisko sudcu,

proti ktorému návrh smeruje, opis skutku, pre ktorý sa navrhuje začatie disciplinárneho

konania a označenie dôkazov, o ktoré sa návrh opiera.

Pojem „dozvedel sa“ bude teda naplnený, keď oprávnený orgán bude disponovať

takou masou poznatkov, na základe ktorých splní zákonom predpísané podmienky návrhu

na disciplinárne konanie. Náležitosti návrhu sú stanovené v zákone obligatórne (... návrh

musí obsahovať...)

Odvolací súd zastáva názor, že práve takto označený postup ochraňuje sudcov pred

šikanovaním oprávnenými orgánmi bezdôvodnými návrhmi na disciplinárne konanie, ktoré

je spravidla spojené s nepríjemnými dôsledkami na strane sudcu bez ohľadu na konečné

rozhodnutie v prospech sudcu. Na podporu svojho názoru poukazuje odvolací súd na

rozdiel v stanovenom začiatku plynutia subjektívnej lehoty upravený v § 120 ods. 4

a v ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich. V prvom prípade je lehota pre oprávnený orgán

určená momentom odovzdania alebo postúpenia veci a v druhom prípade je začiatok

6-mesačnej lehoty určený momentom, keď sa oprávnený orgán dozvedel o disciplinárnom

previnení.»

18. Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. zo 7. júna

2010 bolo sťažovateľke doručené 2. augusta 2010.

III.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

20. Predmetom sťažnosti v časti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo

posúdenie, či rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. zo 7. júna

2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

(a rovnako podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a aplikácia príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v . Tomuto základnému

právu zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Disciplinárny súd v zmysle judikatúry ústavného súdu sa síce nepovažuje za

všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v , ale na druhej strane

je súdom, ktorého pôsobnosť je definovaná v zákone o sudcoch a je zameraná výlučne na

disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov (mutatis mutandis ). Z uvedeného

vyplýva, že ústavný súd rozhoduje aj o sťažnostiach fyzických osôb na porušenie ich

základných práv v konaní pred disciplinárnym súdom. Disciplinárne konanie má povahu

a znaky trestného konania, pričom disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní

prihliadať na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak

dôjde k porušeniu týchto zásad a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným

právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp. právom na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných

práv disciplinárne obvineného sudcu.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

22. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že námietka

sťažovateľky o porušení a dohovoru v súvislosti s tým, že

návrh na začatie disciplinárneho konania vo vzťahu ku skutku z 11. októbra 2007 (druhý

skutok) „bol v rozpore so zákonom podaný po uplynutí šesť mesačnej subjektívnej lehoty“,

má celkom zásadný význam z hľadiska posúdenia danej veci. Je to tak preto, lebo

dôvodnosť tejto kardinálnej procesnej námietky by logicky znamenala, že ďalšie uplatnené

námietky sú pre posúdenie predmetnej veci sekundárne.

Podľa § 118 ods. 1 zákona o sudcoch zodpovednosť sudcu za disciplinárne

previnenie zaniká uplynutím premlčacej lehoty uvedenej v § 120 ods. 7.

Podľa § 120 ods. 1 zákona o sudcoch disciplinárne konanie sa začína na návrh.

Podľa § 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona o sudcoch návrh na začatie disciplinárneho

konania je oprávnený podať a) minister, d) predseda krajského súdu aj proti sudcovi

okresného súdu v jeho obvode.

Podľa § 120 ods. 7 zákona o sudcoch návrh na začatie disciplinárneho konania

možno podať na disciplinárnom súde do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa orgán oprávnený

podať návrh dozvedel o disciplinárnom previnení, najviac však do dvoch rokov odo dňa

spáchania disciplinárneho previnenia.

Podľa § 120 ods. 8 zákona o sudcoch návrh musí obsahovať meno a priezvisko

sudcu, proti ktorému návrh smeruje, opis skutku, pre ktorý sa navrhuje začatie

disciplinárneho konania, a označenie dôkazov, o ktoré sa návrh opiera; ak ide o priestupok,

návrh musí ďalej obsahovať označenie príslušného ustanovenia zákona, ktorého znaky

skutok napĺňa, a dôkazy, ktoré svedčia o spáchaní priestupku.

Podľa § 124 písm. a) zákona o sudcoch disciplinárny senát bez ústneho pojednávania

konanie zastaví, ak bol návrh na začatie disciplinárneho konania podaný oneskorene alebo

vzatý späť.

Sťažovateľka teda namieta, že navrhovateľka (predsedníčka krajského súdu) podala

návrh na začatie disciplinárneho konania na disciplinárnom súde vo vzťahu k druhému

skutku po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľka dozvedela

o disciplinárnom previnení (§ 120 ods. 7 zákona o sudcoch).

Odvolací disciplinárny súd sa uvedenou námietkou vysporiadal výkladom § 120

ods. 7 zákona o sudcoch, podľa ktorého interpretácie subjektívna lehota v okolnostiach

danej veci nezačala plynúť doručením podnetu Ing. L. na disciplinárne konanie

sťažovateľky krajskému súdu dňa 22. októbra 2007, pretože pojem „dozvedel sa“ bol

naplnený, až keď oprávnený orgán disponoval takou masou poznatkov, na základe ktorých

splnil zákonom predpísané podmienky návrhu na disciplinárne konanie (ustanovené v § 120

ods. 8 zákona o sudcoch), k čomu vo veci sťažovateľky došlo až na základe šetrenia obsahu

podnetu Ing. L., ktorý bol navrhovateľke postúpený Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) dňa 1. júla 2008 (pozri bod

17 tohto nálezu).

23. Procesné garancie, ktoré sú atribútmi spravodlivého súdneho konania, slúžia

právnej istote a sú imanentným komponentom materiálneho právneho štátu. Rovnako aj

ustanovenia o premlčaní disciplinárneho stíhania, ktoré umožňujú realizáciu disciplinárnej

zodpovednosti tak, že konaniu oprávnených orgánov určujú časové limity, vytvárajú právnu

istotu pre sudcov.

Účelom a zmyslom inštitútu zániku zodpovednosti sudcu za disciplinárne previnenie

uplynutím premlčacej lehoty (uvedenej v § 120 ods. 7 zákona o sudcoch) podľa § 118 ods. 1

zákona o sudcoch je na jednej strane záujem, aby návrh na disciplinárne konanie proti

sudcovi bol podávaný bez zbytočného odkladu, a na druhej strane nevyhnutnosť poskytnúť

ochranu sudcom pred podávaním disciplinárnych návrhov s podstatným časovým odstupom

jednak od momentu, keď došlo ku konaniu, v ktorom možno vidieť disciplinárne

previnenie, a jednak od momentu, keď sa osoba oprávnená podať návrh o takomto konaní

dozvedela (v záujme právnej istoty). Zákonodarcom ustanovená lehota šiestich mesiacov je

na tento účel vhodná, ale aj dostačujúca. Tieto lehoty sú preto stanovené primárne v záujme

ochrany sudcu.

Z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd v prípadoch, ak

výklad zákonov je natoľko extrémny, že vybočuje z medzí ústavnosti, nevylučuje prieskum

takýchto rozhodnutí. O takýto prípad ide aj v danej veci, pretože podľa názoru ústavného

súdu predsedníčka krajského súdu uplatnila proti sťažovateľke disciplinárnu zodpovednosť

bez toho, aby na jej uplatnenie boli splnené relevantné zákonné podmienky, in concreto

preto, že disciplinárny súd disciplinárne potrestal sťažovateľku v čase po uplynutí zákonnej

lehoty, kedy už rationae temporis takým oprávnením nedisponoval, pričom odvolací

disciplinárny súd sťažovateľke neposkytol súdnu ochranu.

Ústavný súd konštatuje, že ak oprávnený orgán podľa § 120 ods. 2 písm. a) a d)

zákona o sudcoch koná na základe podnetu, sťažnosti alebo akéhokoľvek iného podania

adresovaného ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu inou osobou, za

deň rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty nemožno považovať iný deň, ako

ten, v ktorom je ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu takéto podanie

doručené, t. j. deň, keď sa ako príslušný orgán „dozvie“ o tom, že malo dôjsť

k disciplinárnemu previneniu.

Prvá objektívna možnosť v danom prípade vo vzťahu k druhému skutku, kedy sa

predsedníčka krajského súdu bezpochyby dozvedela o mene a priezvisku sudkyne, o skutku,

ktorým malo byť naplnené disciplinárne previnenie sudkyne, a dôkazoch, ktorými sa

disciplinárne previnenie preukazovalo (§ 120 ods. 8 zákona o sudcoch), nastala v danej

veci už v deň, keď bol podaný podnet Ing. L. predsedníčke krajského súdu „na disciplinárne

konanie sťažovateľky dňa 22. októbra 2007“. Bolo už záležitosťou organizácie činnosti

predsedníčky krajského súdu, akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť podnetu.

Začatie plynutia subjektívnych aj objektívnych lehôt nemôže závisieť od rozhodnutia

oprávneného orgánu, ktorý môže navrhnúť disciplinárne konanie [§ 120 ods. 2 písm. a) a d)

zákona o sudcoch], pretože prípadná ľubovôla oprávneného orgánu pri nakladaní

so začiatkom subjektívnej lehoty ľubovoľne by mohla narušiť právnu istotu sudcov.

Konkrétne, zákonná subjektívna a objektívna lehota sú vždy prekluzívnymi lehotami, ktoré

oprávnený orgán nemôže predĺžiť. Inak povedané, určenie začiatku plynutia subjektívnej

lehoty nie je a nemôže závisieť od svojvôle či vnútorných pomerov oprávneného orgánu

(porov. Machajová, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 1. vyd. Žilina: Poradca

podnikateľa, s. 233).

V danej veci nebol spor o to, že medzi dňom doručenia podnetu Ing. L. predsedníčke

krajského súdu a dňom podania jej návrhu na disciplinárne konanie uplynula lehota dlhšia

ako šesť mesiacov. Disciplinárne súdy však dospeli k záveru, že predmetná subjektívna

lehota nezačala plynúť dňom doručenia podnetu predsedníčke krajského súdu, ale dňom,

keď bolo navrhovateľke postúpené šetrenie obsahu podnetu ministerstva spravodlivosti.

Ústavný súd konštatuje, že takýto výklad disciplinárnych súdov je zjavne svojvoľný,

z ústavného hľadiska neudržateľný, teda právo sťažovateľky na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie garantované v a dohovoru

nemohlo byť dodržané v situácii, keď aj odvolací disciplinárny súd umožnil vykonať

sankčnú právomoc v čase, keď ňou už disciplinárny súd podľa zákona vo vzťahu k druhému

skutku nepochybne nedisponoval. Keďže navrhovateľka sa o tvrdenom disciplinárnom

previnení sťažovateľky dozvedela 22. októbra 2007, týmto dňom jej začala plynúť lehota

šiestich mesiacov ustanovená na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania podľa

§ 120 ods. 7 zákona o sudcoch, a keďže predsedníčka krajského súdu aj vo vzťahu

k druhému skutku podala návrh na začatie disciplinárneho konania sťažovateľky až 15. júla

2008, stalo sa tak po uplynutí uvedenej lehoty. Uplynutie tejto lehoty má za následok vznik

povinnosti disciplinárneho súdu bez ústneho pojednávania konanie zastaviť v zmysle § 124

písm. a) zákona o sudcoch v dôsledku toho, že podľa § 118 ods. 1 zákona o sudcoch

zodpovednosť sudcu za disciplinárne previnenie zaniká uplynutím premlčacej lehoty

uvedenej v § 120 ods. 7.

24. Ústavný súd ďalej znovu zdôrazňuje, že dosiaľ nebolo sporné, že návrh na začatie

disciplinárneho konania proti sťažovateľke bol disciplinárnemu súdu doručený 15. júla

2008, a ani to, že Ing. L. doručil krajskému súdu 22. októbra 2007 podanie označené ako

„Podnet na predloženie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti A. B.,

predsedníčke senátu Krajského súdu v Bratislave“, a ani to, že toto podanie bolo

adresované predsedníčke krajského súdu, ktorá sa s jeho obsahom oboznámila v deň

doručenia podania a vec odovzdala v tento deň, teda 22. októbra 2007, na ďalší postup

vyššej súdnej úradníčke JUDr. D. (spis krajského súdu sp. zn. Spr. 3154/2007).

Ako vyplýva z obsahu uvedeného podania, Ing. L. ním 22. októbra 2007 dal podnet

predsedníčke krajského súdu, aby podala návrh na začatie disciplinárneho konania proti

sťažovateľke, ktorá sa podľa jeho názoru dopustila disciplinárneho previnenia

predovšetkým tým, že: „1. Bezdôvodne mi neumožnila ako navrhovateľovi v predmetnej

veci nahrávanie pojednávania do diktafónu, konaného dňa 11.10.2007“, pričom

podnecovateľ označil vo svojom podaní aj dôkazy, najmä zápisnicu o pojednávaní (pozri

bod 13 tohto nálezu). V tejto súvislosti ústavný súd nemohol prehliadnuť, že predsedníčka

krajského súdu návrhom na začatie disciplinárneho konania z 15. júla 2008 druhý skutok,

ktorým sa mala sťažovateľka disciplinárne previniť, označila obsahovo rovnako, ako to

učinil Ing. L. už vo svojom podnete z 22. októbra 2007, teda navrhovateľka identicky

popísala skutok, o ktorom získala vedomosti už 22. októbra 2007 (porovnaj tiež bod 15

tohto nálezu). Okrem toho predsedníčka krajského súdu vo vzťahu k druhému skutku

vo svojom návrhu na začatie disciplinárneho konania z 15. júla 2008 označila ten istý (inak

jediný) dôkaz (zápisnicu o pojednávaní), o ktorom získala vedomosť už z podnetu Ing. L.

z 22. októbra 2007.

Z uvedeného vyplýva, že predsedníčka krajského súdu ‒oprávnená podať návrh na

disciplinárne konanie ‒ už 22. októbra 2007 disponovala otvrdenom disciplinárnom

previnení sťažovateľky takou masou poznatkov, na základe ktorých boli splnené zákonom

predpísané podmienky návrhu na disciplinárne konanie (§ 120 ods. 8 zákona o sudcoch).

Je to tak aj z toho dôvodu, že navrhovateľka ani 15. júla 2008 neformulovala iný skutok,

neoznačila iný dôkaz (napr. šetrenie ministerstvom spravodlivosti), než ktoré sa dozvedela

od podnecovateľa.

Vzhľadom aj na uvedené dôvody bolo potrebné vysloviť porušenie práva

sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

25. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Dodržiavanie tejto povinnosti má zaručiť transparentnosť a kontrolovatelnosť rozhodovania

súdov a vylúčiť arbitrárnosť. Porušenie princípu zákazu svojvôle premietajúcej sa do

porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie môže nastať v dôsledku absencie

alebo nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Sťažovateľka namieta, že hoci vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu disciplinárneho

súdu, resp. v napadnutom konaní uviedla viaceré námietky zásadného významu, odvolací

disciplinárny súd na prevažnú časť týchto námietok vôbec neprihliadol a nijako sa s nimi

nevysporiadal.

Ústavný súd konštatuje, že odvolací disciplinárny súd (ale ani disciplinárny súd) sa

skutočne nezaoberal viacerými námietkami sťažovateľky, ktoré sa javia ako nie

nepodstatné.

Opakovanou námietkou, ktorú sťažovateľka uplatňovala v priebehu disciplinárneho

konania, bola skutočnosť, že „počas priebehu pojednávania vyhotovenie zvukového

záznamu nikomu nezakazovala“. Pokiaľ neumožnila nahrávanie zvukového záznamu,

v prípade oboch skutkov to bolo ešte pred začatím pojednávania (porov. Števček, M.,

Ficová, S. a kol.: . Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck

2009, 315 s.), kedy musela uskutočniť niektoré prípravné procesné úkony (napr. zisťovala

okruh účastníkov atď.), pričom v prípade skutku zo 14. júna 2007 (prvý skutok) sa pred

otvorením pojednávania pokúsila o zmierlivé vyriešenie veci. Odvolací disciplinárny súd

pritom túto významnú obranu sťažovateľky nielen neskúmal, ale ani neuviedol, prečo tak

neurobil. Rovnako zostala nezodpovedaná námietka sťažovateľky, podľa ktorej „za svoje

rozhodnutia sudca nemôže byť postihovaný“ najmä v prípade, ak má účastník konania

k dispozícii účinné prostriedky právnej nápravy, tak ako to bolo v danom prípade, ktoré boli

aj využité (napr. ústavné sťažnosti). Treba súhlasiť tiež so sťažovateľkou, že napadnuté

disciplinárne rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pretože „z neho nemožno zistiť

dôvody postihnutia pre závažné disciplinárne previnenie“. Z napadnutého rozhodnutia nie

je tiež zrejmé, či sa sťažovateľka mala dopustiť jedného pokračujúceho disciplinárneho

previnenia dvoma skutkami alebo či tak urobila opakovane, čo by bolo priťažujúcou

skutočnosťou.

Uvedeným postupom bol porušený , ako aj dohovoru,

pretože nerešpektuje citované princípy spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku je

nepreskúmateľné.

26. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od

skoršej judikatúry disciplinárneho súdu, konkrétne rozhodnutím disciplinárneho súdu sp. zn.

z 11. novembra 2004, ktorým bol disciplinárne obvinený JUDr. R. J. oslobodený

spod návrhu na začatie disciplinárneho konania aj pre skutok, podľa ktorého „nedovolil

zástupcovi vedľajšieho účastníka konania č. k. zachytávať priebeh pojednávania

na diktafón a do zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Považská Bystrica z 15. 12. 2003

vyhlásil uznesenie, že nepripúšťa, aby vedľajší účastník priebeh konania nahrával na

zvukový záznam, pretože tieto skutky nie sú závažným disciplinárnym previnením“.

Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty,

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že aj zistenie, že disciplinárny súd v analogickej veci iného

účastníka konania rozhodol odlišným spôsobom, ovplyvnilo jeho záver o porušení

označených práv sťažovateľky podľa a dohovoru, pretože

táto skutočnosť do značnej miery spochybňuje objektivitu a elimináciu svojvôle súdneho

rozhodovania.

27. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím

odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. zo 7. júna 2010 bolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

28. S ohľadom na uvedené sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími námietkami

sťažovateľky, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces.

IV.

29. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozhodnutie odvolacieho

disciplinárneho súdu sp. zn. zo 7. júna 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie

(bod 2 výroku nálezu). Odvolací disciplinárny súd je v ďalšom konaní viazaný právnym

názorom ústavného súdu.

30. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

V súvislosti s požiadavkou sťažovateľky na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 33 333 € treba uviesť, že jeho priznanie prichádza do úvahy iba

vtedy, ak vyslovením porušenia práva a prípadnými ďalšími výrokmi nedôjde k plnej

náprave protiprávneho stavu. V danom prípade vyslovenie porušenia označených práv

v spojení so zrušením rozsudku odvolacieho disciplinárneho súdu a vrátením veci na ďalšie

konanie zabezpečuje pre sťažovateľku plnú satisfakciu, a preto priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v okolnostiach danej veci nepripadalo do úvahy. Okrem toho

sťažovateľka túto svoju požiadavku neodôvodnila. Za tejto situácie neostalo ústavnému

súdu, než sťažovateľke tento nárok nepriznať (bod 4 výroku nálezu).

31. Ústavný súd sťažovateľke podľa priznal

nárok na náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním

advokátom v konaní pred ústavným súdom, a to vo výške 303,31 € s poukazom, že táto

suma neodporuje ustanoveniu § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov, a to za dva úkony právnej služby, t. j. za prevzatie

a prípravu zastupovania patrí odmena 120,50 € a za podanie sťažnosti na ústavný súd patrí

odmena 120,50 €, k tomu 2 x režijný paušál po 7,21 €, spolu 254,88 €, a k tomu 19 % daň

z pridanej hodnoty (bod 3 výroku nálezu).

32. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011