Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 403/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou Mgr. M. K.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

, a 4 a a práv zaručených

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. -41

z 2. marca 2009 a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 z 8. septembra 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. U. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2009 doručená sťažnosť JUDr. R. U., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na ochranu proti obmedzeniu vlastníckeho práva za iných než v

uvedených podmienok, základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám

za rovnakých podmienok zaručeného , práva na spravodlivé prejednanie

veci zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby a práva

kontradiktórnosti konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe zaručených čl. 6

ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného

života zaručeného čl. 8 dohovoru a práva pokojne užívať majetok zaručeného čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. -41 z 2. marca

2009 a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 625

z 8. septembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že proti nemu ako sudcovi Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) podal 12. februára 2009 predseda krajského súdu návrh

na začatie disciplinárneho konania podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“). Na základe tohto návrhu mu minister rozhodnutím

č. -41 z 2. marca 2009 podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona o sudcoch dočasne

pozastavil výkon funkcie sudcu. Predseda krajského súdu žiadal uložiť sťažovateľovi

disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch – preloženie sudcu

na súd nižšieho stupňa z dôvodu zavineného neplnenia povinností sudcu a z dôvodu

zavineného konania, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľ po doručení rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu

(6. marca 2009) 24. augusta 2009 podal podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch súdnej rade

návrh na zrušenie tohto rozhodnutia, v ktorom namietal „protizákonnosť a protiústavnosť

rozhodnutia Ministra, jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, neprimeranosť

zásahu do výkonu funkcie sudcu a neúplnosť a zmätočnosť návrhu na začatie

disciplinárneho konania“. Súdna rada na svojom 34. zasadnutí nezrušila rozhodnutie

ministra a v rozhodnutí č. 625 z 8. septembra 2009 konštatovala, že návrh sťažovateľa

na zrušenie rozhodnutia ministra nezískal dostatočný počet hlasov.

Podľa názoru sťažovateľa obe rozhodnutia v jeho veci „sú vyjadrením ... svojvôle

a arbitrárnosti, pretože nespĺňajú formálne, ani materiálne náležitosti rozhodnutia ako

výsledok konania o pozastavení výkonu funkcie sudcu, ktoré by bolo možné očakávať ako

rozhodnutia vydané v súlade s platným právom“. V tejto súvislosti sťažovateľ vytýka

rozhodnutiu ministra i súdnej rady porušenie požiadavky predvídateľnosti aplikácie práva

[sťažovateľ tu argumentoval potrebou primeraného uplatňovania ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) na konanie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu], porušenie

proporcionality vo vzťahu ochrany verejného záujmu a súkromného záujmu dotknutej

osoby, ale aj zásah do deľby moci medzi výkonnou a súdnou mocou.

Sťažovateľ s poukazom na ustanovenia zákona o sudcoch (§ 22 ods. 1 a § 116 ods. 3)

argumentoval, že nie je disciplinárne stíhaný pre čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,

čo je podmienkou na uplatnenie dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu podľa § 22

ods. 1 zákona o sudcoch. V tom vidí „rozpor rozhodnutia Ministra s SR

a so zákonom o sudcoch a prísediacich“. Rovnako tak vymedzenie skutkového pozadia,

ktoré by podľa ministra malo viesť k uplatneniu disciplinárnej zodpovednosti, je podľa

sťažovateľa „neurčité a nejasné, absolútne z neho nie je zrejmé ani konanie, ani následok,

ktoré by mali jednoznačne identifikovať skutok, ktorý má byť disciplinárnym previnením ...“,

čo vyvoláva rozpor s právami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Súdna rada podľa sťažovateľa tiež rozhodla arbitrárne a svojvoľne, pretože mala

v disciplinárnom konaní aplikovať ustanovenia vyjadrujúce zásady,

na ktorých je postavené trestné konanie. Tak by pre rozhodnutie o dočasnom pozastavení

výkonu funkcie sudcu nemohla postačovať „domnienka, či nekritické prijatie tvrdení

(uvedených napr. v návrhu predsedu Krajského súdu v Žiline na uloženie disciplinárneho

opatrenia). Vyžaduje sa, aby bola preukázaná dôvodnosť takýchto tvrdením, čo si však

Minister ako aj Súdna rada vôbec nezisťovali a sťažovateľovi bol dočasne pozastavený

výkon funkcie sudcu, hoci sa k uvádzaným tvrdeniam v návrhu predsedu Krajského súdu

v Žiline nemal možnosť vyjadriť. Naviac rozhodnutie Súdnej rady nebolo doposiaľ

sťažovateľovi doručené.“.

K porušeniu sťažovateľovho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

a jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života „došlo tým, že začaté disciplinárne konanie proti sťažovateľovi bolo

široko medializované (v danom období – do začiatku marca 2009 – jediné medializované

nie stíhaným sudcom; navyše s poskytnutím celého návrhu tlačovej agentúre, hoci

v dotknutom čase mali návrh k dispozícii len štátne orgány – predseda krajského súdu,

minister spravodlivosti a disciplinárny senát, ktoré môžu konať len v medziach ...)

čo spôsobilo nielen samotnému sťažovateľovi, ale aj jeho rodine silnú traumu“. Vážnosť

sťažovateľa „bola ... v značnej miere znížená“ a „je na neho hľadené ako na človeka

morálne a odborne chybného, u ktorého s veľkou pravdepodobnosťou nie sú predpoklady

na výkon funkcie sudcu ...“.

Základné práva sťažovateľa zaručené a 4 a právo zaručené

ods. 1 dodatkového protokolu boli neoprávnene dotknuté „rozhodnutím Ministra a

následne faktickým potvrdením rozhodnutia Ministra Súdnou radou tým, že sťažovateľ má

od momentu účinného pozastavenia výkonu funkcie sudcu znížený základný plat o 50%“.

Podľa sťažovateľa je totiž „oprávnenie vykonávať funkciu sudcu ... chránené ustanoveniami

o vlastníckom práve podľa a ustanoveniami o práve pokojne užívať majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru“.

Z pre sudcu všeobecného súdu podľa sťažovateľa vyplýva

„právo na nerušený výkon svojej funkcie, lebo iba tak sa môže zabezpečiť plná účinnosť

jeho práva na prístup k verejnej funkcii“. Sťažovateľ tvrdí, že obe napadnuté rozhodnutia

„svojou arbitrárnosťou prejavenou najmä v chýbajúcom odôvodnení boli vydané v rozpore

s požiadavkou na objektivitu zásahu do základného práva sťažovateľa na nerušený výkon

jeho funkcie“.

Súdna rada porušila právo sťažovateľa na spravodlivý proces tým, že „nezabezpečila

rovnosť zbraní pri konaní a rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia

Ministra“, tým, že „rozhodla o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia Ministra bez

ústneho konania“, ako aj tým, že „nijako neodôvodnila svoje rozhodnutie, ktorým fakticky

potvrdila rozhodnutie Ministra“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie

a súčasne aby odložil vykonateľnosť rozhodnutia súdnej rady. V merite veci navrhoval

sťažovateľ alternatívny petit:

„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zásahom

do súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej

republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 a rozhodnutím Ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky č. -41 zo dňa 2. marca 2009 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 1

Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20

ods. 1 a ods. 4 SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa

8. septembra 2009 a rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

č. -41 zo dňa 2. marca 2009 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii vyplývajúce z čl. 30

ods. 4 SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra

2009 a rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. -41 zo dňa

2. marca 2009 porušené bolo.

4. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a 3

písm. b) a d) SR Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009

a rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. -41 zo dňa

2. marca 2009 porušené bolo.

5. Rozhodnutie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 sa

zrušuje.

6. Rozhodnutie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. -41 zo

dňa 2. marca 2009 sa zrušuje.

7. Súdna rada Slovenskej republiky a Minister spravodlivosti Slovenskej republiky sú

povinní spoločne a nerozdielne uhradiť primerané finančné zadosťučinenie za spôsobenú

ujmu na porušených právach vo výške 10.000.- eur (slovom desaťtisíc eur) do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.

8. Súdna rada Slovenskej republiky a Minister spravodlivosti Slovenskej republiky sú

povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia

tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

Druhá alternatíva:

„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zásahom

do súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej

republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 1

Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20

ods. 1 a ods. 4 SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa

8. septembra 2009 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii vyplývajúce z čl. 30

ods. 4 SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra

2009 porušené bolo.

4. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a 3

písm. b) a d) SR Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 porušené

bolo.

5. Rozhodnutie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 sa

zrušuje.

6. Súdna rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť primerané finančné

zadosťučinenie za spôsobenú ujmu na porušených právach vo výške 10.000.- eur (slovom

desaťtisíc eur) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.

7. Súdna rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom ...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 8 ods.1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd z obsahu podanej sťažnosti ustálil, že sťažovateľ predovšetkým namieta

porušenie svojich označených základných práv rozhodnutím ministra č. -41 z 2.

marca 2009, ktorým mu bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, a to na základe

návrhu predsedu krajského súdu z 12. februára 2009 na začatie disciplinárneho konania

proti sťažovateľovi.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia tam uvedených základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. ).

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci ...

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa druhej hlavy piatej časti sú predmetom správneho súdnictva právoplatné

rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo

právnických osôb. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách, je správne súdnictvo

založené na princípe generálnej klauzuly plynúceho z , podľa ktorého

súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy.

Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je obmedzený negatívnou

enumeráciou rozhodnutí, ktoré sú ustanovené ustanovením .

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu ( ). Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti

(rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby

pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré

po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť ( ). Pritom predmetom preskúmania môže byť aj

rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným

( ).

V súvislosti s namietaným rozhodnutím ministra ústavný súd opakovane konštatuje,

že takéto rozhodnutie ministra (o dočasnom pozastavení funkcie sudcu) treba považovať

za individuálny správny akt, pričom jedným zo základných práv dotknutého subjektu je

možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania,

resp. na súde. V tomto smere bez potreby podrobnejšej argumentácie poukazuje ústavný súd

tak na svoju rozhodovaciu činnosť (napr. , ), ako aj rozhodovaciu

činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (napr. 1 Sž-o-NS

159/2005, , M-Sždov7/03, , ).

Podľa názoru ústavného súdu – vychádzajúc z už uvedeného – na rozhodnutie

ministra podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona o sudcoch o dočasnom pozastavení funkcie

sudcu sa vzťahuje o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), keďže zákon o sudcoch výslovne

nevylučuje aplikáciu Správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného

postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu ovplyvňujúceho právne postavenie sudcu,

ktorým rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení funkcie sudcu podľa názoru

ústavného súdu nesporne je.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že na rozhodnutie o dočasnom

pozastavení výkonu funkcie sudcu sa vzťahuje . Ustanovenie

zákona o sudcoch zakotvuje primerané použitie ustanovení na

disciplinárne konanie podľa zákona o sudcoch. Rozhodnutie o dočasnom pozastavení

výkonu funkcie sudcu však nie je rozhodnutím vydávaným v rámci realizácie disciplinárnej

kompetencie orgánov oprávnených uskutočňovať disciplinárne konanie proti sudcovi

(disciplinárny súd podľa § 119 ods. 1 zákona o sudcoch). Jediná spätosť medzi

disciplinárnym konaním proti sudcovi a dočasným pozastavením výkonom funkcie sudcu je

daná tým, že prebiehajúce disciplinárne konanie za čin, za ktorý môže byť sudca odvolaný

z funkcie sudcu, predstavuje hmotnoprávnu podmienku na využitie inštitútu dočasného

pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Rozhodnutím o dočasnom pozastavení výkonu funkcie

sudcu sa však autoritatívne nerozhoduje o tom, či sa sudca disciplinárneho previnenia

dopustil, alebo nedopustil. Napokon ani minister nemá kompetenciu rozhodnúť o vine

a prípadnom uložení disciplinárneho opatrenia sudcovi za disciplinárne previnenie.

Je pravdou, že namietané rozhodnutie ministra nemá všetky typické náležitosti

správneho rozhodnutia (na toto poukazoval tiež sťažovateľ). Poučenie o možnosti podať

návrh na zrušenie tohto rozhodnutia súdnej rade (obsiahnuté aj v sťažovateľom namietanom

rozhodnutí) podľa názoru ústavného súdu dokonca neznamená, že návrh podľa § 22 ods. 5

zákona o sudcoch má povahu riadneho opravného prostriedku.

Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy

však napriek tomu musí podliehať prieskumnej právomoci súdu. Opačný výklad by nebol

konformným s ( druhá veta ), pretože rozhodnutie ministra

o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, aj napriek jeho dočasnému charakteru, bez

akýchkoľvek pochybností zasahuje do základných práv dotknutého sudcu.

Z uvedeného vyplýva, že vo veci sťažovateľa je možné žiadať preskúmanie

napadnutého rozhodnutia ministra na všeobecnom súde. Táto právomoc všeobecného súdu,

rešpektujúc zásadu subsidiarity, predchádza konaniu a rozhodovaniu ústavného súdu

a nemožno ju nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu

ministra po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie podľa .

Uvedené závery ústavného súdu o dôvodoch odmietnutia sťažnosti v časti

namietajúcej rozhodnutie ministra platia aj v súvislosti s namietaným uznesením súdnej

rady, ktorým rozhodovala o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia ministra

o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu.

Z doterajších rozhodnutí ústavného súdu o sťažnostiach proti rozhodnutiam alebo

postupom súdnej rady vyplýva, že ústavný súd rozlišuje dva okruhy kompetencie súdnej

rady z hľadiska povahy jej rozhodovania.

Prvý okruh kompetencie predstavuje rozhodovacia činnosť súdnej rady smerujúca

k právnej skutočnosti verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému

ústavnému orgánu. V týchto prípadoch nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by

bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného

správneho prípadne súdneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne

autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania).

V danom prípade ide o osobitný druh konania. V uvedenom okruhu kompetencie súdna rada

rozhoduje napríklad o predložení návrhu na vymenovanie alebo odvolanie predsedu

najvyššieho súdu (), ako aj o návrhu na vymenovanie alebo odvolanie

podpredsedu najvyššieho súdu prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“).

Ďalej pri výkone týchto kompetencií súdna rada rozhoduje aj o predložení návrhu

kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiky v medzinárodných

súdnych orgánoch, vláde Slovenskej republiky (, ) alebo aj

o predkladaní návrhov kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhov na odvolanie sudcov

prezidentovi ().

Náplňou druhého okruhu kompetencie je rozhodovacia činnosť súdnej rady ako

orgánu verejnej správy založená na kolegiátnom princípe. Jej výsledkom je potom

individuálny správny akt vydaný v konaní charakterizujúcom verejnú správu ako súčasť

výkonnej moci, teda v správnom konaní. V tomto okruhu rozhoduje súdna rada

predovšetkým o prideľovaní a prekladaní sudcov (), ale aj o návrhoch sudcov

podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch ().

Rozhodnutie súdnej rady podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch je teda svojou povahou

i s ohľadom na to, že sa ním rozhoduje o zrušení iného správneho rozhodnutia (o dočasnom

pozastavení výkonu funkcie sudcu), taktiež rozhodnutím orgánu verejnej správy. Preto

v dôsledku jeho nepochybného dopadu na základné práva navrhovateľa (sudca, ktorý

nemôže dočasne vykonávať funkciu sudcu) aj toto rozhodnutie nemôže byť vylúčené

z prieskumnej právomoci všeobecného súdu realizovanej v rámci inštitútu správneho

súdnictva. Na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, že uznesenie súdnej rady nemožno

napadnúť opravným prostriedkom.

Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte pripomína, že rozhodnutie o dočasnom

pozastavení výkonu funkcie sudcu nie je rozhodnutím konečným, ale iba dočasným, a súvisí

v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný

z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch). Dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu

zrušiť takéto rozhodnutie opakovane po uplynutí štyroch mesiacov od posledného

rozhodovania (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch).

Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok bez zaujatia vecného

stanoviska k jeho sťažnostným námietkam, pretože zistil nedostatok svojej právomoci

na také prerokovanie. Tento záver sa vzťahuje na námietky týkajúce sa porušenia všetkých

sťažovateľom označených základných práv i práv zaručených dohovorom a dodatkovým

protokolom.

Alternatívny petit navrhnutý sťažovateľom (napadnuté uznesenie súdnej rady) tvoril

svojou podstatou súčasť prvej navrhnutej alternatívy (napadnuté rozhodnutie ministra

a uznesenie súdnej rady), preto ústavný súd odmietol aj sťažnosť vyjadrenú druhou

alternatívou návrhu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009