Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 403/09
PDF · 225.61 KB
No categories available
III. ÚS 403/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou Mgr. M. K.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených
čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41
z 2. marca 2009 a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 z 8. septembra 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. U. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2009 doručená sťažnosť JUDr. R. U., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva
na ochranu proti obmedzeniu vlastníckeho práva za iných než v čl. 20 ods. 4 ústavy
uvedených podmienok, základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie
veci zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby a práva
kontradiktórnosti konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe zaručených čl. 6
ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života zaručeného čl. 8 dohovoru a práva pokojne užívať majetok zaručeného čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 24461/2009-41 z 2. marca
2009 a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 625
z 8. septembra 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že proti nemu ako sudcovi Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) podal 12. februára 2009 predseda krajského súdu návrh
na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“). Na základe tohto návrhu mu minister rozhodnutím
č. 24461/2009-41 z 2. marca 2009 podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona o sudcoch dočasne
pozastavil výkon funkcie sudcu. Predseda krajského súdu žiadal uložiť sťažovateľovi
disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch – preloženie sudcu
na súd nižšieho stupňa z dôvodu zavineného neplnenia povinností sudcu a z dôvodu
zavineného konania, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní.
Sťažovateľ po doručení rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu
(6. marca 2009) 24. augusta 2009 podal podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch súdnej rade
návrh na zrušenie tohto rozhodnutia, v ktorom namietal „protizákonnosť a protiústavnosť
rozhodnutia Ministra, jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, neprimeranosť
zásahu do výkonu funkcie sudcu a neúplnosť a zmätočnosť návrhu na začatie
disciplinárneho konania“. Súdna rada na svojom 34. zasadnutí nezrušila rozhodnutie
ministra a v rozhodnutí č. 625 z 8. septembra 2009 konštatovala, že návrh sťažovateľa
na zrušenie rozhodnutia ministra nezískal dostatočný počet hlasov.
Podľa názoru sťažovateľa obe rozhodnutia v jeho veci „sú vyjadrením ... svojvôle
a arbitrárnosti, pretože nespĺňajú formálne, ani materiálne náležitosti rozhodnutia ako
výsledok konania o pozastavení výkonu funkcie sudcu, ktoré by bolo možné očakávať ako
rozhodnutia vydané v súlade s platným právom“. V tejto súvislosti sťažovateľ vytýka
rozhodnutiu ministra i súdnej rady porušenie požiadavky predvídateľnosti aplikácie práva
[sťažovateľ tu argumentoval potrebou primeraného uplatňovania ustanovení zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) na konanie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu], porušenie
proporcionality vo vzťahu ochrany verejného záujmu a súkromného záujmu dotknutej
osoby, ale aj zásah do deľby moci medzi výkonnou a súdnou mocou.
Sťažovateľ s poukazom na ustanovenia zákona o sudcoch (§ 22 ods. 1 a § 116 ods. 3)
argumentoval, že nie je disciplinárne stíhaný pre čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,
čo je podmienkou na uplatnenie dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu podľa § 22
ods. 1 zákona o sudcoch. V tom vidí „rozpor rozhodnutia Ministra s Ústavou SR
a so zákonom o sudcoch a prísediacich“. Rovnako tak vymedzenie skutkového pozadia,
ktoré by podľa ministra malo viesť k uplatneniu disciplinárnej zodpovednosti, je podľa
sťažovateľa „neurčité a nejasné, absolútne z neho nie je zrejmé ani konanie, ani následok,
ktoré by mali jednoznačne identifikovať skutok, ktorý má byť disciplinárnym previnením ...“,
čo vyvoláva rozpor s právami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 3 dohovoru.
Súdna rada podľa sťažovateľa tiež rozhodla arbitrárne a svojvoľne, pretože mala
v disciplinárnom konaní aplikovať ustanovenia Trestného poriadku vyjadrujúce zásady,
na ktorých je postavené trestné konanie. Tak by pre rozhodnutie o dočasnom pozastavení
výkonu funkcie sudcu nemohla postačovať „domnienka, či nekritické prijatie tvrdení
(uvedených napr. v návrhu predsedu Krajského súdu v Žiline na uloženie disciplinárneho
opatrenia). Vyžaduje sa, aby bola preukázaná dôvodnosť takýchto tvrdením, čo si však
Minister ako aj Súdna rada vôbec nezisťovali a sťažovateľovi bol dočasne pozastavený
výkon funkcie sudcu, hoci sa k uvádzaným tvrdeniam v návrhu predsedu Krajského súdu
v Žiline nemal možnosť vyjadriť. Naviac rozhodnutie Súdnej rady nebolo doposiaľ
sťažovateľovi doručené.“.
K porušeniu sťažovateľovho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
a jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života „došlo tým, že začaté disciplinárne konanie proti sťažovateľovi bolo
široko medializované (v danom období – do začiatku marca 2009 – jediné medializované
nie stíhaným sudcom; navyše s poskytnutím celého návrhu tlačovej agentúre, hoci
v dotknutom čase mali návrh k dispozícii len štátne orgány – predseda krajského súdu,
minister spravodlivosti a disciplinárny senát, ktoré môžu konať len v medziach ústavy ...)
čo spôsobilo nielen samotnému sťažovateľovi, ale aj jeho rodine silnú traumu“. Vážnosť
sťažovateľa „bola ... v značnej miere znížená“ a „je na neho hľadené ako na človeka
morálne a odborne chybného, u ktorého s veľkou pravdepodobnosťou nie sú predpoklady
na výkon funkcie sudcu ...“.
Základné práva sťažovateľa zaručené čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo zaručené čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu boli neoprávnene dotknuté „rozhodnutím Ministra a
následne faktickým potvrdením rozhodnutia Ministra Súdnou radou tým, že sťažovateľ má
od momentu účinného pozastavenia výkonu funkcie sudcu znížený základný plat o 50%“.
Podľa sťažovateľa je totiž „oprávnenie vykonávať funkciu sudcu ... chránené ustanoveniami
čl. 20 o vlastníckom práve podľa Ústavy a ustanoveniami o práve pokojne užívať majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru“.
Z čl. 30 ods. 4 ústavy pre sudcu všeobecného súdu podľa sťažovateľa vyplýva
„právo na nerušený výkon svojej funkcie, lebo iba tak sa môže zabezpečiť plná účinnosť
jeho práva na prístup k verejnej funkcii“. Sťažovateľ tvrdí, že obe napadnuté rozhodnutia
„svojou arbitrárnosťou prejavenou najmä v chýbajúcom odôvodnení boli vydané v rozpore
s požiadavkou na objektivitu zásahu do základného práva sťažovateľa na nerušený výkon
jeho funkcie“.
Súdna rada porušila právo sťažovateľa na spravodlivý proces tým, že „nezabezpečila
rovnosť zbraní pri konaní a rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia
Ministra“, tým, že „rozhodla o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia Ministra bez
ústneho konania“, ako aj tým, že „nijako neodôvodnila svoje rozhodnutie, ktorým fakticky
potvrdila rozhodnutie Ministra“.
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie
a súčasne aby odložil vykonateľnosť rozhodnutia súdnej rady. V merite veci navrhoval
sťažovateľ alternatívny petit:
„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zásahom
do súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej
republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 a rozhodnutím Ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 zo dňa 2. marca 2009 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 1
Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20
ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa
8. septembra 2009 a rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 24461/2009-41 zo dňa 2. marca 2009 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii vyplývajúce z čl. 30
ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra
2009 a rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 zo dňa
2. marca 2009 porušené bolo.
4. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) a d) Ústavy SR Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009
a rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 zo dňa
2. marca 2009 porušené bolo.
5. Rozhodnutie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 sa
zrušuje.
6. Rozhodnutie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 zo
dňa 2. marca 2009 sa zrušuje.
7. Súdna rada Slovenskej republiky a Minister spravodlivosti Slovenskej republiky sú
povinní spoločne a nerozdielne uhradiť primerané finančné zadosťučinenie za spôsobenú
ujmu na porušených právach vo výške 10.000.- eur (slovom desaťtisíc eur) do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.
8. Súdna rada Slovenskej republiky a Minister spravodlivosti Slovenskej republiky sú
povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia
tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“
Druhá alternatíva:
„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zásahom
do súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej
republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 1
Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20
ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa
8. septembra 2009 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii vyplývajúce z čl. 30
ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra
2009 porušené bolo.
4. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) a d) Ústavy SR Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 porušené
bolo.
5. Rozhodnutie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 sa
zrušuje.
6. Súdna rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť primerané finančné
zadosťučinenie za spôsobenú ujmu na porušených právach vo výške 10.000.- eur (slovom
desaťtisíc eur) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.
7. Súdna rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom ...
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
tieto minimálne práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa čl. 8 ods.1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd z obsahu podanej sťažnosti ustálil, že sťažovateľ predovšetkým namieta
porušenie svojich označených základných práv rozhodnutím ministra č. 24461/2009-41 z 2.
marca 2009, ktorým mu bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, a to na základe
návrhu predsedu krajského súdu z 12. februára 2009 na začatie disciplinárneho konania
proti sťažovateľovi.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia tam uvedených základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv
alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci ...
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa druhej hlavy piatej časti OSP sú predmetom správneho súdnictva právoplatné
rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo
právnických osôb. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách, je správne súdnictvo
založené na princípe generálnej klauzuly plynúceho z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy.
Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je obmedzený negatívnou
enumeráciou rozhodnutí, ktoré sú ustanovené ustanovením § 248 OSP.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím
a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti
OSP (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby
pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré
po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo
právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP). Pritom predmetom preskúmania môže byť aj
rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným
(§ 247 ods. 3 OSP).
V súvislosti s namietaným rozhodnutím ministra ústavný súd opakovane konštatuje,
že takéto rozhodnutie ministra (o dočasnom pozastavení funkcie sudcu) treba považovať
za individuálny správny akt, pričom jedným zo základných práv dotknutého subjektu je
možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania,
resp. na súde. V tomto smere bez potreby podrobnejšej argumentácie poukazuje ústavný súd
tak na svoju rozhodovaciu činnosť (napr. III. ÚS 200/05, I. ÚS 91/04), ako aj rozhodovaciu
činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (napr. 1 Sž-o-NS
159/2005, 6 Sžo 76/2007, M-Sždov7/03, 2 Sžo 78/2007, 8 Sžo 114/2008).
Podľa názoru ústavného súdu – vychádzajúc z už uvedeného – na rozhodnutie
ministra podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona o sudcoch o dočasnom pozastavení funkcie
sudcu sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), keďže zákon o sudcoch výslovne
nevylučuje aplikáciu Správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného
postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu ovplyvňujúceho právne postavenie sudcu,
ktorým rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení funkcie sudcu podľa názoru
ústavného súdu nesporne je.
Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že na rozhodnutie o dočasnom
pozastavení výkonu funkcie sudcu sa vzťahuje Trestný poriadok. Ustanovenie § 150 ods. 2
zákona o sudcoch zakotvuje primerané použitie ustanovení Trestného poriadku na
disciplinárne konanie podľa zákona o sudcoch. Rozhodnutie o dočasnom pozastavení
výkonu funkcie sudcu však nie je rozhodnutím vydávaným v rámci realizácie disciplinárnej
kompetencie orgánov oprávnených uskutočňovať disciplinárne konanie proti sudcovi
(disciplinárny súd podľa § 119 ods. 1 zákona o sudcoch). Jediná spätosť medzi
disciplinárnym konaním proti sudcovi a dočasným pozastavením výkonom funkcie sudcu je
daná tým, že prebiehajúce disciplinárne konanie za čin, za ktorý môže byť sudca odvolaný
z funkcie sudcu, predstavuje hmotnoprávnu podmienku na využitie inštitútu dočasného
pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Rozhodnutím o dočasnom pozastavení výkonu funkcie
sudcu sa však autoritatívne nerozhoduje o tom, či sa sudca disciplinárneho previnenia
dopustil, alebo nedopustil. Napokon ani minister nemá kompetenciu rozhodnúť o vine
a prípadnom uložení disciplinárneho opatrenia sudcovi za disciplinárne previnenie.
Je pravdou, že namietané rozhodnutie ministra nemá všetky typické náležitosti
správneho rozhodnutia (na toto poukazoval tiež sťažovateľ). Poučenie o možnosti podať
návrh na zrušenie tohto rozhodnutia súdnej rade (obsiahnuté aj v sťažovateľom namietanom
rozhodnutí) podľa názoru ústavného súdu dokonca neznamená, že návrh podľa § 22 ods. 5
zákona o sudcoch má povahu riadneho opravného prostriedku.
Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy
však napriek tomu musí podliehať prieskumnej právomoci súdu. Opačný výklad by nebol
konformným s ústavou (čl. 46 ods. 2 druhá veta ústavy), pretože rozhodnutie ministra
o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, aj napriek jeho dočasnému charakteru, bez
akýchkoľvek pochybností zasahuje do základných práv dotknutého sudcu.
Z uvedeného vyplýva, že vo veci sťažovateľa je možné žiadať preskúmanie
napadnutého rozhodnutia ministra na všeobecnom súde. Táto právomoc všeobecného súdu,
rešpektujúc zásadu subsidiarity, predchádza konaniu a rozhodovaniu ústavného súdu
a nemožno ju nahradiť konaním pred ústavným súdom.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu
ministra po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Uvedené závery ústavného súdu o dôvodoch odmietnutia sťažnosti v časti
namietajúcej rozhodnutie ministra platia aj v súvislosti s namietaným uznesením súdnej
rady, ktorým rozhodovala o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia ministra
o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu.
Z doterajších rozhodnutí ústavného súdu o sťažnostiach proti rozhodnutiam alebo
postupom súdnej rady vyplýva, že ústavný súd rozlišuje dva okruhy kompetencie súdnej
rady z hľadiska povahy jej rozhodovania.
Prvý okruh kompetencie predstavuje rozhodovacia činnosť súdnej rady smerujúca
k právnej skutočnosti verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému
ústavnému orgánu. V týchto prípadoch nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by
bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného
správneho prípadne súdneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne
autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania).
V danom prípade ide o osobitný druh konania. V uvedenom okruhu kompetencie súdna rada
rozhoduje napríklad o predložení návrhu na vymenovanie alebo odvolanie predsedu
najvyššieho súdu (II. ÚS 5/03), ako aj o návrhu na vymenovanie alebo odvolanie
podpredsedu najvyššieho súdu prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“).
Ďalej pri výkone týchto kompetencií súdna rada rozhoduje aj o predložení návrhu
kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiky v medzinárodných
súdnych orgánoch, vláde Slovenskej republiky (IV. ÚS 23/04, III. ÚS 128/09) alebo aj
o predkladaní návrhov kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhov na odvolanie sudcov
prezidentovi (IV. ÚS 162/05).
Náplňou druhého okruhu kompetencie je rozhodovacia činnosť súdnej rady ako
orgánu verejnej správy založená na kolegiátnom princípe. Jej výsledkom je potom
individuálny správny akt vydaný v konaní charakterizujúcom verejnú správu ako súčasť
výkonnej moci, teda v správnom konaní. V tomto okruhu rozhoduje súdna rada
predovšetkým o prideľovaní a prekladaní sudcov (I. ÚS 62/06), ale aj o návrhoch sudcov
podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch (I. ÚS 162/09).
Rozhodnutie súdnej rady podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch je teda svojou povahou
i s ohľadom na to, že sa ním rozhoduje o zrušení iného správneho rozhodnutia (o dočasnom
pozastavení výkonu funkcie sudcu), taktiež rozhodnutím orgánu verejnej správy. Preto
v dôsledku jeho nepochybného dopadu na základné práva navrhovateľa (sudca, ktorý
nemôže dočasne vykonávať funkciu sudcu) aj toto rozhodnutie nemôže byť vylúčené
z prieskumnej právomoci všeobecného súdu realizovanej v rámci inštitútu správneho
súdnictva. Na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, že uznesenie súdnej rady nemožno
napadnúť opravným prostriedkom.
Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte pripomína, že rozhodnutie o dočasnom
pozastavení výkonu funkcie sudcu nie je rozhodnutím konečným, ale iba dočasným, a súvisí
v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný
z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch). Dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu
zrušiť takéto rozhodnutie opakovane po uplynutí štyroch mesiacov od posledného
rozhodovania (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch).
Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok bez zaujatia vecného
stanoviska k jeho sťažnostným námietkam, pretože zistil nedostatok svojej právomoci
na také prerokovanie. Tento záver sa vzťahuje na námietky týkajúce sa porušenia všetkých
sťažovateľom označených základných práv i práv zaručených dohovorom a dodatkovým
protokolom.
Alternatívny petit navrhnutý sťažovateľom (napadnuté uznesenie súdnej rady) tvoril
svojou podstatou súčasť prvej navrhnutej alternatívy (napadnuté rozhodnutie ministra
a uznesenie súdnej rady), preto ústavný súd odmietol aj sťažnosť vyjadrenú druhou
alternatívou návrhu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2009