Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 421/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. D., B., vo

veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.

2 a a a 14 Listiny základných práv a

slobôd uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 107 z 21. mája 2013 a jemu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája

2013 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

a 2, v spojení s , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č.

107 z 21. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. mája 2013 sa na riadnom rokovaní

súdnej rady uskutočnila voľba podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), ktorej sa zúčastnil aj sťažovateľ. „Deň pred konaním volieb - 20. mája

2013 zaslal sťažovateľ Súdnej rade... list, ktorým namietal šiestich z osemnástich členov

Súdnej rady... pre ich konanie súvisiace s disciplinárnym stíhaním sťažovateľa a dočasným

pozastavením jeho funkcie sudcu... ktorého sa piati z nich aktívne zúčastnili.“ Námietku

sťažovateľ odôvodnil tým, že namietaní členovia súdnej rady nebudú za sťažovateľa

hlasovať pre ich nepriateľský postoj k nemu, čo sa napokon prejavilo vo výsledku

hlasovania za jedného i druhého kandidáta. „Súdna rada... sa s námietkou sťažovateľa

vyporiadala... vystúpením člena Súdnej rady... E. B..., ktorý v zásade odmietol prípustnosť

vznesenia námietky voči členom Súdnej rady..., keďže tento orgán nie je administratívnym

ani súdnym orgánom. Následne túto námietku zosmiešnil predseda Súdnej rady... Š. H. ako

absurdný paakt o ktorom sa nerokovalo ani nehlasovalo.“ Uvedeným postupom vznikla

„nerovnosť postavenia kandidátov pred vykonaním volieb“, ktorá sa prejavila tak, že za

kandidátku J. U. hlasovalo 14 členov (medzi nimi aj šiesti sťažovateľom namietaní členovia

súdnej rady, pozn.) a za sťažovateľa len dvaja členovia súdnej rady.

3. Z dôvodov uvedených v bode 2 boli potom porušené sťažovateľove práva uvedené

v bode 1. K argumentácii, že súdna rada nie je súdny ani správny orgán, a preto sa na jej

konanie nevzťahujú predpisy správneho práva (pozri bod 2), sťažovateľ poukázal

na niektoré rozhodnutia ústavného súdu, ktoré mali tento názor – podľa jeho názoru –

vyvracať.

4. Za nosné dôvody podanej sťažnosti možno považovať tvrdenie sťažovateľa, že

„odmietnutím rozhodovania o vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľa v súlade

s ustanoveniami §§ 6 odsek 3 a 9 Správneho poriadku bola porušená rovnosť kandidátov

vo voľbe podpredsedu Najvyššieho súdu... Súdnou radou“. V závere sťažovateľ uviedol, že

aj keby sa na postup súdnej rady nemali vzťahovať predpisy Správneho poriadku, aj tak

(súdna rada) nezabezpečila, „aby obaja kandidáti mali vo voľbách na podpredsedu

Najvyššieho súdu... rovnaké postavenie a práva, tak ako je to uvedené v náleze Ústavného

súdu... II. 5/03“. Okrem odkazu na rozhodnutie ústavného súdu (zrejme) sp. zn.

sťažovateľ túto svoju úvahu ďalej nerozviedol.

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby prijal nález:

„Postupom Súdnej rady..., ktorá počas voľby kandidáta na funkciu podpredsedu

Najvyššieho súdu..., konanej 21. mája 2013 odmietla rokovať a hlasovať o vznesenej

námietke zaujatosti sťažovateľa, bolo porušené základné právo sťažovateľa..., vyplývajúce

z ... a , 2 ... a článkov 13 a 14 Listiny..., a to všetko za

súčasného porušenia čl. ods. 1 ..., ..., ...

Ústavný súd... uznesenie Súdnej rady... č. 107 z 21. mája 2013 zrušuje a vec vracia

Súdnej rade... na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 v spojení

s , a a a 14 listiny.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo

iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa

zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným

zariadením.

Podľa čl. 14 listiny sloboda pohybu a pobytu je zaručená (odsek 1). Každý, kto sa

oprávnene zdržiava na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, má právo

slobodne ho opustiť (odsek 2). Tieto slobody možno obmedziť zákonom, ak je to

nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo

ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj z dôvodu ochrany prírody

(odsek 3). Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil svoju vlasť (odsek 4). Cudzinca

možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom (odsek 5).

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu (ale aj

iného orgánu verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

10. Porušenie označených článkov a listiny vidí sťažovateľ v tom, že súdna

rada pred hlasovaním o kandidátoch na funkciu podpredsedu najvyššieho súdu mala riadne

posúdiť/rozhodnúť námietky zaujatosti voči 6 členom súdnej rady. Táto povinnosť pre

súdnu radu vyplýva z bližšie uvedených ustanovení Správneho poriadku (bližšie pozri body

2 a 4).

11. Ústavný súd preskúmal postup súdnej rady v súvislosti s nosnými dôvodmi

sťažovateľových výhrad i samotné napadnuté rozhodnutie súdnej rady a bez potreby

uskutočnenia ďalšieho dokazovania dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je prima facie

neopodstatnená, pretože sťažovateľ v podanej sťažnosti neuviedol žiadne ústavne významné

dôvody, na základe ktorých mala súdna rada postupovať tak, ako žiadal sťažovateľ

(v prípade ním vznesenej námietky zaujatosti), resp. sa celkom zjavne netrafil (čl. 13

a čl. 14 listiny) v označení práv, ktoré mali byť v jeho prípade porušené.

12. Z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. ) vyplýva,

že „.. ústavný súd rozlišuje dva okruhy kompetencie súdnej rady z hľadiska povahy jej

rozhodovania.

Prvý okruh kompetencie predstavuje rozhodovacia činnosť súdnej rady smerujúca

k právnej skutočnosti verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému

ústavnému orgánu. V týchto prípadoch nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by

bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného

správneho prípadne súdneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne

autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania).

V danom prípade ide o osobitný druh konania. V uvedenom okruhu kompetencie súdna rada

rozhoduje napríklad o predložení návrhu na vymenovanie alebo odvolanie predsedu

najvyššieho súdu (), ako aj o návrhu na vymenovanie alebo odvolanie

podpredsedu najvyššieho súdu prezidentovi Slovenskej republiky... Ďalej pri výkone týchto

kompetencií súdna rada rozhoduje aj o predložení návrhu kandidátov na sudcov, ktorí by

mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, vláde

Slovenskej republiky (, ), alebo aj o predkladaní návrhov

kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhov na odvolanie sudcov prezidentovi

().

Náplňou druhého okruhu kompetencie je rozhodovacia činnosť súdnej rady ako

orgánu verejnej správy založená na kolegiátnom princípe. Jej výsledkom je potom

individuálny správny akt vydaný v konaní charakterizujúcom verejnú správu ako súčasť

výkonnej moci, teda v správnom konaní. V tomto okruhu rozhoduje súdna rada

predovšetkým o prideľovaní a prekladaní sudcov (), ale aj o návrhoch sudcov

podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch ().“.

13. Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavného súdu – ktorého závery

naďalej platia – je v okolnostiach danej veci nepochybné, že v prípade voľby podpredsedu

najvyššieho súdu v súdnej rade a jej rozhodnutím nejde o individuálny právny akt, ktorého

povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu. Pokiaľ sťažovateľ v

sťažnosti uvádza, že súdna rada mala o jeho námietkach zaujatosti rozhodnúť podľa

Správneho poriadku, je táto úvaha zjavne nedôvodná, pretože je bez zákonného a ústavne

konformného podkladu. A keďže sťažovateľ neuviedol iný normatívny predpis ani ústavne

konformný názor, na základe ktorého by mala súdna rada (napriek v úvode tohto bodu

uvedenému, pozn.) rozhodovať pri voľbe podpredsedu najvyššieho súdu o vznesenej

námietke zaujatosti člena/členov súdnej rady, a takýto postup ani explicitne nevyplýva

z , o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ani z jeho rokovacieho

poriadku, potom neostávalo iné, ako túto sťažnosť – už pri jej predbežnom prerokovaní –

odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

14. Pokiaľ sťažovateľ (bez ďalšieho) namietal porušenie rovnakého postavenia

a práva (pozri bod 4 in fine), tak ako to je uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.

, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ túto svoju úvahu ďalej nerozviedol,

pričom nosné dôvody tejto sťažnosti a sťažnosti a rozhodnutia vo veci sp. zn.

(kauza K.) nie sú porovnateľné.

15. Ústavný súd v kontexte uvedeného v bode 13 dodáva, že v sťažnosti je oddelený

petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť

na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv ( ).

16. Ústavný súd v závere – k sťažovateľom označeným právam, ktoré v jeho prípade

mali byť porušené – uvádza, že k porušeniu nemohlo dôjsť z dôvodov

uvedených v bode 13. V zmysle svojej judikatúry ustanovenie

všeobecne vylučuje diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby. Jeho aplikácia však nie

je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu

alebo orgánu štátnej správy na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej

osoby (). Ustanovenie má všeobecný, deklaratívny

charakter, a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia sa možno

dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených

v ústave (). Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie aj čl. 13 a čl. 14 listiny

a neuviedol žiadne dôvody k uvedeným článkom sa viažuce, považuje ústavný súd takéto

tvrdenie za zmätočné a neurčité. Pokiaľ sťažovateľ napádal tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 , tieto napádal výlučne v kontexte s predchádzajúcim článkami podľa

( a ) a listiny ( a listiny), preto nemohlo dôjsť ani k ich

porušeniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013