Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 421/2013
PDF · 160.7 KB
No categories available
I. ÚS 421/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. D., B., vo
veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.
2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 a 14 Listiny základných práv a
slobôd uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 107 z 21. mája 2013 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája
2013 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č.
107 z 21. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. mája 2013 sa na riadnom rokovaní
súdnej rady uskutočnila voľba podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“), ktorej sa zúčastnil aj sťažovateľ. „Deň pred konaním volieb - 20. mája
2013 zaslal sťažovateľ Súdnej rade... list, ktorým namietal šiestich z osemnástich členov
Súdnej rady... pre ich konanie súvisiace s disciplinárnym stíhaním sťažovateľa a dočasným
pozastavením jeho funkcie sudcu... ktorého sa piati z nich aktívne zúčastnili.“ Námietku
sťažovateľ odôvodnil tým, že namietaní členovia súdnej rady nebudú za sťažovateľa
hlasovať pre ich nepriateľský postoj k nemu, čo sa napokon prejavilo vo výsledku
hlasovania za jedného i druhého kandidáta. „Súdna rada... sa s námietkou sťažovateľa
vyporiadala... vystúpením člena Súdnej rady... E. B..., ktorý v zásade odmietol prípustnosť
vznesenia námietky voči členom Súdnej rady..., keďže tento orgán nie je administratívnym
ani súdnym orgánom. Následne túto námietku zosmiešnil predseda Súdnej rady... Š. H. ako
absurdný paakt o ktorom sa nerokovalo ani nehlasovalo.“ Uvedeným postupom vznikla
„nerovnosť postavenia kandidátov pred vykonaním volieb“, ktorá sa prejavila tak, že za
kandidátku J. U. hlasovalo 14 členov (medzi nimi aj šiesti sťažovateľom namietaní členovia
súdnej rady, pozn.) a za sťažovateľa len dvaja členovia súdnej rady.
3. Z dôvodov uvedených v bode 2 boli potom porušené sťažovateľove práva uvedené
v bode 1. K argumentácii, že súdna rada nie je súdny ani správny orgán, a preto sa na jej
konanie nevzťahujú predpisy správneho práva (pozri bod 2), sťažovateľ poukázal
na niektoré rozhodnutia ústavného súdu, ktoré mali tento názor – podľa jeho názoru –
vyvracať.
4. Za nosné dôvody podanej sťažnosti možno považovať tvrdenie sťažovateľa, že
„odmietnutím rozhodovania o vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľa v súlade
s ustanoveniami §§ 6 odsek 3 a 9 Správneho poriadku bola porušená rovnosť kandidátov
vo voľbe podpredsedu Najvyššieho súdu... Súdnou radou“. V závere sťažovateľ uviedol, že
aj keby sa na postup súdnej rady nemali vzťahovať predpisy Správneho poriadku, aj tak
(súdna rada) nezabezpečila, „aby obaja kandidáti mali vo voľbách na podpredsedu
Najvyššieho súdu... rovnaké postavenie a práva, tak ako je to uvedené v náleze Ústavného
súdu... II. 5/03“. Okrem odkazu na rozhodnutie ústavného súdu (zrejme) sp. zn. II. ÚS 5/03
sťažovateľ túto svoju úvahu ďalej nerozviedol.
5. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby prijal nález:
„Postupom Súdnej rady..., ktorá počas voľby kandidáta na funkciu podpredsedu
Najvyššieho súdu..., konanej 21. mája 2013 odmietla rokovať a hlasovať o vznesenej
námietke zaujatosti sťažovateľa, bolo porušené základné právo sťažovateľa..., vyplývajúce
z čl. 30 ods. 4 Ústavy... a čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy... a článkov 13 a 14 Listiny..., a to všetko za
súčasného porušenia čl. ods. 1 Ústavy..., čl. 2 ods. 2 Ústavy..., čl. 152 ods. 4 Ústavy...
Ústavný súd... uznesenie Súdnej rady... č. 107 z 21. mája 2013 zrušuje a vec vracia
Súdnej rade... na ďalšie konanie.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 13 a 14 listiny.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo
iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa
zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným
zariadením.
Podľa čl. 14 listiny sloboda pohybu a pobytu je zaručená (odsek 1). Každý, kto sa
oprávnene zdržiava na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, má právo
slobodne ho opustiť (odsek 2). Tieto slobody možno obmedziť zákonom, ak je to
nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo
ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj z dôvodu ochrany prírody
(odsek 3). Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil svoju vlasť (odsek 4). Cudzinca
možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom (odsek 5).
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu (ale aj
iného orgánu verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
10. Porušenie označených článkov ústavy a listiny vidí sťažovateľ v tom, že súdna
rada pred hlasovaním o kandidátoch na funkciu podpredsedu najvyššieho súdu mala riadne
posúdiť/rozhodnúť námietky zaujatosti voči 6 členom súdnej rady. Táto povinnosť pre
súdnu radu vyplýva z bližšie uvedených ustanovení Správneho poriadku (bližšie pozri body
2 a 4).
11. Ústavný súd preskúmal postup súdnej rady v súvislosti s nosnými dôvodmi
sťažovateľových výhrad i samotné napadnuté rozhodnutie súdnej rady a bez potreby
uskutočnenia ďalšieho dokazovania dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je prima facie
neopodstatnená, pretože sťažovateľ v podanej sťažnosti neuviedol žiadne ústavne významné
dôvody, na základe ktorých mala súdna rada postupovať tak, ako žiadal sťažovateľ
(v prípade ním vznesenej námietky zaujatosti), resp. sa celkom zjavne netrafil (čl. 13
a čl. 14 listiny) v označení práv, ktoré mali byť v jeho prípade porušené.
12. Z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. III. ÚS 403/09) vyplýva,
že „.. ústavný súd rozlišuje dva okruhy kompetencie súdnej rady z hľadiska povahy jej
rozhodovania.
Prvý okruh kompetencie predstavuje rozhodovacia činnosť súdnej rady smerujúca
k právnej skutočnosti verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému
ústavnému orgánu. V týchto prípadoch nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by
bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného
správneho prípadne súdneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne
autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania).
V danom prípade ide o osobitný druh konania. V uvedenom okruhu kompetencie súdna rada
rozhoduje napríklad o predložení návrhu na vymenovanie alebo odvolanie predsedu
najvyššieho súdu (II. ÚS 5/03), ako aj o návrhu na vymenovanie alebo odvolanie
podpredsedu najvyššieho súdu prezidentovi Slovenskej republiky... Ďalej pri výkone týchto
kompetencií súdna rada rozhoduje aj o predložení návrhu kandidátov na sudcov, ktorí by
mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, vláde
Slovenskej republiky (IV. ÚS 23/04, III. ÚS 128/09), alebo aj o predkladaní návrhov
kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhov na odvolanie sudcov prezidentovi
Náplňou druhého okruhu kompetencie je rozhodovacia činnosť súdnej rady ako
orgánu verejnej správy založená na kolegiátnom princípe. Jej výsledkom je potom
individuálny správny akt vydaný v konaní charakterizujúcom verejnú správu ako súčasť
výkonnej moci, teda v správnom konaní. V tomto okruhu rozhoduje súdna rada
predovšetkým o prideľovaní a prekladaní sudcov (I. ÚS 62/06), ale aj o návrhoch sudcov
podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch (I. ÚS 162/09).“.
13. Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavného súdu – ktorého závery
naďalej platia – je v okolnostiach danej veci nepochybné, že v prípade voľby podpredsedu
najvyššieho súdu v súdnej rade a jej rozhodnutím nejde o individuálny právny akt, ktorého
povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu. Pokiaľ sťažovateľ v
sťažnosti uvádza, že súdna rada mala o jeho námietkach zaujatosti rozhodnúť podľa
Správneho poriadku, je táto úvaha zjavne nedôvodná, pretože je bez zákonného a ústavne
konformného podkladu. A keďže sťažovateľ neuviedol iný normatívny predpis ani ústavne
konformný názor, na základe ktorého by mala súdna rada (napriek v úvode tohto bodu
uvedenému, pozn.) rozhodovať pri voľbe podpredsedu najvyššieho súdu o vznesenej
námietke zaujatosti člena/členov súdnej rady, a takýto postup ani explicitne nevyplýva
z ústavy, zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ani z jeho rokovacieho
poriadku, potom neostávalo iné, ako túto sťažnosť – už pri jej predbežnom prerokovaní –
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
14. Pokiaľ sťažovateľ (bez ďalšieho) namietal porušenie rovnakého postavenia
a práva (pozri bod 4 in fine), tak ako to je uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 5/03, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ túto svoju úvahu ďalej nerozviedol,
pričom nosné dôvody tejto sťažnosti a sťažnosti a rozhodnutia vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03
(kauza K.) nie sú porovnateľné.
15. Ústavný súd v kontexte uvedeného v bode 13 dodáva, že v sťažnosti je oddelený
petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť
na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
16. Ústavný súd v závere – k sťažovateľom označeným právam, ktoré v jeho prípade
mali byť porušené – uvádza, že k porušeniu čl. 30 ods. 4 ústavy nemohlo dôjsť z dôvodov
uvedených v bode 13. V zmysle svojej judikatúry ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy
všeobecne vylučuje diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby. Jeho aplikácia však nie
je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu
alebo orgánu štátnej správy na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej
osoby (I. ÚS 34/96). Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny
charakter, a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia sa možno
dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených
v ústave (I. ÚS 17/99). Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie aj čl. 13 a čl. 14 listiny
a neuviedol žiadne dôvody k uvedeným článkom sa viažuce, považuje ústavný súd takéto
tvrdenie za zmätočné a neurčité. Pokiaľ sťažovateľ napádal tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy, tieto napádal výlučne v kontexte s predchádzajúcim článkami podľa ústavy
(čl. 12 a čl. 30 ústavy) a listiny (čl. 13 a čl. 14 listiny), preto nemohlo dôjsť ani k ich
porušeniu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013