Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11S-52-2013.pdf
PDF · 115.99 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/52/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobcu: Mgr. C. D., F. XX, A., zastúpeného advokátkou Evou Kováčechovou, Komenského 21, Banská Bystrica, proti žalovanému: Súdna rada Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o zrušenie výsledkov hlasovania žalovaného a uznesenia žalovaného č. 43 zo dňa 22. januára 2013, takto
rozhodol:
Súd konanie z a s t a v u j e .
Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca žalobou zo dňa 22. 03. 2013, podanou v zmysle § 247 a nasl. OSP o preskúmanie zákonnosti postupu a uznesenia žalovaného č. 43 zo dňa 22. 01. 2013, žiadal, aby súd zrušil výsledky hlasovania žalovaného a uznesenie žalovaného č. 43 zo dňa 22. 01. 2013. V žalobe uviedol, že predsedníčka Okresného súdu Dunajská Streda dňa 08. 08. 2012 vyhlásila výberové konanie na obsadenie jedného voľného miesta sudcu pre Okresný súd Dunajská Streda, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 24. 10. 2012
- 25. 10. 2012 (písomná časť), 26. 10. 2012 (psychologické posúdenie osobnostných predpokladov na výkon funkcie sudcu) a dňa 07. 11. 2012 (ústna časť). Ako člen výberovej komisie sa výberového konania zúčastnil i zástupca žalovaného. Žalobca bol úspešný vo všetkých oblastiach písomnej časti výberového konania, uspel i v psychologickom posúdení osobnostných predpokladov na výkon funkcie sudcu a postúpil do ústnej časti výberového konania, ktorej sa zúčastnilo celkovo šesť uchádzačov (z ôsmych, ktorí sa výberového konania zúčastnili), pričom v tejto časti získal najvyšší počet bodov. Po absolvovaní všetkých častí výberového konania predsedníčka výberovej komisie zostavila konečné poradie na základe súčtu bodov získaných počas konania a žalobca sa s počtom bodov 195 umiestnil na prvom mieste. Zápisnica o priebehu výberového konania na obsadenie jedného voľného miesta sudcu pre Okresný súd Dunajská Streda mala byť zaslaná v jednom vyhotovení žalovanému.
Dňa 22. 01. 2013 sa uskutočnilo zasadnutie žalovaného a podľa programu bolo štvrtým bodom prerokovanie návrhov na vymenovanie do funkcie sudcu na Okresný súd Levice, Okresný súd Galanta a Okresný súd Dunajská Streda, pričom žalobca bol navrhovaný ako kandidát na vymenovanie do funkcie sudcu na Okresný súd Dunajská Streda. Žalobca sa tohto zasadnutia žalovaného zúčastnil a bol vypočutý ako posledný spomedzi uchádzačov o funkciu sudcu. Prezentoval svoje predstavy o sudcovskom povolaní a o svojej doterajšej profesionálnej praxi. Následne mu člen žalovaného a jeho predseda položili otázky z oblasti trestného práva, na ktoré podľa ich názoru neodpovedal správne a taktiež mu boli položené i ďalšie otázky (týkajúce sa jeho štúdia, účasti na iných výberových konaniach a osobného života). Po diskusii nasledovalo hlasovanie členov žalovaného, ktorí hlasovali nasledovne: za 7, proti 0, zdržali sa 11, neprítomný 0. Na základe týchto výsledkov hlasovania, prijal žalovaný uznesenie č. 43: „Súdna rada Slovenskej republiky konštatuje, že kandidát Mgr. C. D. nezískal dostatočný počet hlasov na predloženie návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie do funkcie sudcu". K tomuto uzneseniu nebolo priložené žiadne odôvodnenie, ani ho žalobcovi nikto z členov žalovaného neoznámil. Z dôvodu nesúhlasu však k nemu pripojili svoje odlišné stanovisko dvaja členovia žalovaného, ktorí vyjadrili názor, že žalovaný mal rešpektovať výsledky výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu na Okresný súd Dunajská Streda a nemal ich spochybňovať. Poukázali pritom na prax žalovaného dovtedy bezvýnimočne uplatňovanú na zasadnutí dňa 27. 11. 2012, kedy úspešným uchádzačom neboli kladené žiadne otázky smerujúce k opätovnému posudzovaniu ich odbornej spôsobilosti na výkon funkcie sudcu. Títo dvaja členovia žalovaného tvrdia, že správnym postupom žalovaného malo byť predloženie návrhu prezidentovi na vymenovanie žalobcu do funkcie sudcu na výkon funkcie na Okresný súd Dunajská Streda.
Žalobca zdôraznil, že je presvedčený o tom, že žalovaný postupoval nezákonne a uznesenie č. 43 zo dňa 22. 01. 2013 je v rozpore so zákonom č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov. Žalovaný týmto neoprávnene zasiahol do ústavných práv žalobcu garantovaných čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V ďalšej časti žaloby žalobca vo všeobecnosti uvádzal základné podmienky pre vymenovanie do funkcie sudcu, pričom poukázal na konkrétne ustanovenia právnych predpisov, ktoré sa uplatňujú pri výberovom konaní a poukázal na postup žalovaného v obdobných prípadoch, a to na zasadnutí dňa 27. 11. 2012 a 26. 02. 2013. Na zasadnutí žalovaného konanom dňa 27. 11. 2012 žiadny z členov žalovaného nevyžadoval od kandidátov odpoveď na odbornú otázku porovnateľnú s tými, aké boli kladené uchádzačom na zasadnutí dňa 22. 01. 2013 a žalovaný všetkých kandidátov schválil na vymenovanie do funkcie sudcu uznesením č. 24. Rovnako tak na zasadnutí dňa 26. 02. 2013 žalovaný rozhodoval o návrhoch kandidátov na vymenovanie do funkcie sudcu, pričom žiadna z položených otázok nepatrila medzi tzv. „odborné" otázky porovnateľné s tými, aké členovia žalovaného kládli uchádzačom na zasadnutí dňa 22. 01. 2013 a žalovaný všetkých kandidátov schválil na vymenovanie do funkcie sudcu uznesením č. 58.
Žalobca sa taktiež v žalobe zaoberal i pôsobnosťou žalovaného v procese vymenovania do funkcie sudcu s poukazom na právne predpisy, ktoré túto pôsobnosť upravujú. Zdôraznil, že ak žalovaný kladie kandidátom na funkciu sudcu „odborné" otázky a na základe ich odpovedí na ne nenavrhne kandidátov (bez ďalšieho) prezidentovi na vymenovanie na funkciu sudcu (hoci predtým úspešne absolvoval celé výberové konanie), je takýto postup žalovaného svojvoľný a v rozpore so zákonom. Navyše, ak takto postupuje selektívne, nepredvídateľne a neočakávane, je jeho postup nielen nezákonný, ale predovšetkým neústavný. Žalovaný svojím postupom znevýhodnil žalobcu, nakoľko na neho nepredvídateľne a bez opory v zákone aplikoval kritériá, ktoré ústava, ani zákon nepredpokladajú a v dôsledku ktorých mu znemožnil prístup k verenej funkcii za rovnakých podmienok ako iným kandidátom.
K právnemu posúdeniu veci žalobca uviedol, že Ústavný súd SR vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskriminačného uchádzania sa o tieto funkcie (IV. ÚS 92/2012, II. ÚS 822/00, II. ÚS 796/00, I. ÚS 76/2011, II. ÚS 5/03, I. ÚS 83/06, II. ÚS 161/03, III. ÚS 75/01, II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00, II. ÚS 48/97). V zmysle názoru Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 76/2011,) treba výraz „za rovnakých podmienok" vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam interpretovať tak, že subjektom oprávneným domáhať sa práva vyplývajúceho z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je napr. kandidát uchádzajúci sa o funkciu sudcu, ktorý rovnako ako ostatní kandidáti splnil predpoklady stanovené ústavou a zákonom a postúpil až do štádia procesu pred súdnou radou, nesmie byť v konaní pred súdnou radou diskriminovaný (pozitívne alebo negatívne) vo vzťahu k ostatným kandidátom, a to ani tým, že v jeho prípade súdna rada aplikuje iné pravidlá, ktoré nepredpokladá ústava, zákon ani žiadna iná podzákonná norma, a navyše ako dôsledok aplikácie takýchto nepredvídateľných pravidiel znevýhodní kandidáta oproti ostatným kandidátom tým, že ho nenavrhne prezidentovi na vymenovanie za sudcu. Tým mu vlastne zabráni prístup k verejnej funkcii spôsobom a z dôvodov, ktoré ústava, zákon ani iné predpisy nepredpokladajú.
Ústava SR vymedzuje kompetencie žalovaného vo vzťahu k menovaniu nových sudcov stručne: predkladá prezidentovi návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov (čl. 141a ods. 4 písm. a/ Ústavy SR). Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov v tejto súvislosti uvádza, že sudcu vymenúva prezident na návrh súdnej rady (§ 6). Pritom súdna rada podá prezidentovi návrh na vymenovanie takého sudcu, ak spĺňa predpoklady podľa § 5 ods. 1, 3 zákona (§ 7). Súdna rada pritom neodôvodňuje svoje rozhodnutia o tom, či kandidáta na sudcu navrhne prezidentovi na vymenovanie alebo nie. Kandidát sa teda ani nedozvie, aké sú skutočné dôvody, pre ktoré nebol navrhnutý prezidentovi na vymenovanie. Rozhodovanie žalovaného je v tomto bode jednoznačne nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobca je toho názoru, že žalovaný v namietanom konaní postupoval v rozpore so zákonom, keďže mimo svoje kompetencie neskúmal len splnenie predpokladov podľa ust. § 5 ods. 1 a 3 vyššie citovaného zákona, ale u kandidátov sama preverovala ich odborné znalosti. Navyše s týmto nezákonným postupom spojila zásadné dôsledky - nerešpektovala ústavný príkaz v zmysle čl. 30 ods. 4 Ústavy SR vyjadrený slovami „za rovnakých podmienok". Žalobca poukázal i na to, že problematikou diskriminácie sa zaoberal i Európsky súd pre ľudské práva vo veci Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, § 73. V predmetnej veci žalovaný nesledoval legitímny cieľ (svojvoľne začal konať nad rámec zákona a Ústavy SR) a medzi jeho postupom a dôsledkami tohto postupu neexistoval vzťah rozumnej proporcionality s tým, že nie je dôvod, aby opätovne overoval odborné predpoklady uchádzača o funkciu sudcu.
K právomoci súdu konať v predmetnej veci žalobca uviedol, že účelom správneho súdnictva je súdna kontrola výkonnej moci štátu v jej styku s jednotlivcami a tradične je spájané s ochranou verejných práv. Poukázal na ust. § 244, § 247 OSP a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Ústava SR, ani zákon neobsahujú definíciu žalovaného - Súdnej rady SR, ale vzhľadom na kompetencie a miesto, ktoré má medzi orgánmi verejnej moci, možno žalovaného považovať za najvyšší orgán sudcovskej samosprávy a v prípade rozhodovania o návrhu kandidáta na sudcu koná a rozhoduje v postavení orgánu štátnej správy súdnictva. Žalobca je presvedčený, že ako účastník výberového konania mal nielen právo dozvedieť sa dôvody svojho nepreloženia na vyšší súd (zásada publicity výberového konania), ale má aj možnosť obrátiť sa s požiadavkou na ochranu na súd, keďže rozhodnutie žalovaného považuje za nespravodlivé, nezákonné a neústavné. Žiadny zákon, ani OSP nevylučuje takéto rozhodnutie zo súdneho preskúmavania, navyše v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR „z právomoci súdu nemožno vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd". Namietaným rozhodnutím žalobca namieta zásah do svojich základných práv a slobôd (predovšetkým do práva na prístup k verejným funkciám), súd nemôže odmietnuť prejednanie veci. Odmietnutie súdu zaoberať sa rozhodnutím žalovaného by podľa názoru žalobcu nepochybne predstavovalo denegatio iustitiae.
V závere žaloby žalobca navrhol, aby súd odložil vykonateľnosť uznesenia žalovaného č. 43 zo dňa 22. 01. 2013, pretože okamžitým výkonom namietaného uznesenia súdnej rady by žalobcovi hrozila závažná ujma. Uviedol, že aktuálne voľné miesto na Okresnom súde Dunajská Streda zostalo uprázdnené a podľa informácií z webovej stránky Ministerstva spravodlivosti SR Okresný súd Dunajská Streda dňa 20. 02. 2013 vypísal nové výberové konanie, ktoré prebieha a uskutoční sa dňa 22. 04. 2013. V prípade priaznivého rozhodnutia súdu pre žalobcu by vznikol neakceptovateľný stav, kedy by žalovaný navrhol prezidentovi vymenovanie žalobcu do funkcie sudcu, sudca by však nemohol byť pridelený na konkrétny súd, prípadne by nemohol byť vymenovaný vôbec, keďže by nemohol byť pridelený na konkrétny súd. Jedným z predpokladov na vymenovanie sudcu je totiž aj písomný súhlas uchádzača s vymenovaním do funkcie sudcu a s pridelením na vopred určený súd.
Žalovaný na základe výzvy súdu podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 24. 09. 2013, v ktorom žiadal, aby súd konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 OSP. Uviedol, že postup žalovaného v procese predkladania návrhov kandidátov prezidentovi SR na vymenovanie do funkcie sudcu, resp. všetky podmienky na vymenovanie kandidáta do ústavnej funkcie sudcu sú obsiahnuté predovšetkým v čl. 145 ods. 1, 2 Ústavy SR, ust. § 5 ods. 1, 2, § 6, § 7, § 28 a § 29 zákona o sudcoch, Rokovacom poriadku Súdnej rady SR a vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti SR č. 483/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu. Z časového hľadiska ide v procese prístupu k funkcii sudcu o:
a/ výberové konanie,
b/ prerokovanie návrhu úspešného kandidáta z výberového konania a rozhodnutie
o ňom na zasadnutí súdnej rady a v prípade návrhu, ktorý získal potrebný počet
hlasov, jeho predloženie prezidentovi,
c/ menovanie kandidáta prezidentom do funkcie sudcu bez časového obmedzenia.
Kandidát, ktorý nesplnil podmienky predchádzajúceho štádia, nemôže postúpiť do ďalšieho štádia.
V celom výberovom konaní na funkciu sudcu je možnosť úvahy, ktorú má ako výberová komisia, tak aj žalovaný, aby bolo možné rozumne nakladať s kreáciou súdnej moci. Žalovaný je orgánom verejnej moci, ústavným orgánom, ktorý zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu. Z uvedených dôvodov žalovaný nemôže súhlasiť s argumentom žalobcu, že vo vzťahu k uchádzačom o funkciu sudcu súdna rada len dáva návrh prezidentovi republiky na vymenovanie uchádzača za sudcu a preskúmava, či uchádzač spĺňa predpoklady podľa ust. § 5 ods. 1, 3 zákona o sudcoch. Podľa názoru žalobcu by súdna rada ako v Ústave SR konštituovaný orgán, vykonávala len funkciu doručovateľa medzi výberovou komisiou a prezidentom, čo priamo odporuje aj obsahu dôvodovej správy k novele Ústavy SR ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., podľa ktorej: „V ustanovení článku 141a ods. 4 písm. a/ zakotvené oprávnenie súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie sudcu a odvolanie sudcu predstavuje jednu zo základných záruk odborného a politicky neovplyvneného výberu z radov potenciálnych uchádzačov o funkciu sudcu". Z uvedeného potom vyplýva, že už zákonodarca pri tvorbe novely Ústavy SR vychádzal z toho, že žalovaný bude mať možnosť výberu z radov potenciálnych uchádzačov o funkciu sudcu pri predkladaní návrhov kandidátov prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie do funkcie sudcu.
Návrh žalobcu ako kandidáta na vymenovanie do funkcie sudcu žalovaný prerokoval na svojom zasadnutí konanom 22. 01. 2013, pričom na základe výsledkov hlasovania prijal uznesenie č. 43, v ktorom skonštatoval, že kandidát Mgr. C. D. nezískal dostatočný počet hlasov na predloženie návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie do funkcie sudcu. Neodôvodnenie napadnutého uznesenia žalovaného, ktoré je pre žalobcu nepriaznivé a znemožnilo mu ústavnú funkciu získať, nemôže byť porušením rovnakých podmienok v procese prístupu k tejto funkcii. Obsahom práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR nie je právny nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tento vzniká až vtedy, keď uchádzač splnil v procese prístupu všetky predpísané podmienky, ani právo na odôvodnenie nepriaznivého rozhodnutia súdnej rady v procese prístupu k tejto funkcii. Ústavný súd SR už k tejto problematike zaujal stanovisko vo veci pod sp. zn. III. ÚS 79/04 zo dňa 21. 10. 2004 a vo veci pod sp. zn. III. ÚS 238/05 zo dňa 24. 08. 2005, keď uviedol, že súdna rada je podľa Ústavy SR ústavným orgánom, ktorý zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným mociam v štáte, a teda aj k orgánu, ktorý reprezentuje tieto moci. Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ustanovený okruh kompetencií súdnej rady, ktorý zabezpečuje jej zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu súdnictva existenčných otázok, medzi ktoré patrí nesporne i kreovanie sudcov, na ktorom sa súdna rada podieľa predkladaním návrhov kandidátov na vymenovanie za sudcov. Súdna rada rozhoduje uznesením, na prijatie ktorého je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov, a to so zámerom zákonodarcu zabezpečiť čo najväčšiu objektívnosť a všestranné zváženie všetkých rozhodných okolností.
Žalovaný opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 79/04, v ktorom sa uvádza: „uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného prezidentov. Nejde o individuálny právny akt ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov alebo osobitný druh právneho konania". S poukazom na uvedené je žalovaný tohto názoru, že jeho hlasovanie a na základe hlasovania prijaté uznesenie č. 43 zo dňa 22. 01. 2013 nepodliehajú súdnemu prieskumu podľa ust. § 247 a nasl. druhej hlavy, piatej časti OSP. Postup žalovaného bol v súlade s jeho ústavným a zákonným vymedzením a z jeho strany nedošlo k neoprávnenému zásahu do ústavných práv žalobcu.
Krajský súd v Nitre skôr ako pristúpil k vecnému vybaveniu podanej žaloby, skúmal podmienky konania podľa § 103, § 104 OSP a zistil, že tieto nie sú splnené, preto konanie podľa ust. § 104 ods. 1, veta prvá OSP s použitím ust. § 246c ods. 1 OSP zastavil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) zamietol.
Podľa § 5 ods. 1, 3 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, za sudcu môže byť vymenovaný občan, ktorý
a) v deň vymenovania dosiahol vek aspoň 30 rokov,
b) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný2) alebo nostrifikovaný doklad o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole v zahraničí,
c) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie sudcu, 4)
d) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,
e) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,
f) zložil odbornú justičnú skúšku,
g) úspešne absolvoval výberové konanie, ak tento zákon neustanovuje inak,
h) súhlasí s vymenovaním do funkcie sudcu a s pridelením na vopred určený súd; súhlas musí mať písomnú formu.
Za odbornú justičnú skúšku podľa tohto zákona sa považuje aj advokátska skúška, prokurátorská skúška, notárska skúška a odborná skúška komerčného právnika. So súhlasom Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "súdna rada") môže minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "minister") odpustiť vykonanie odbornej justičnej skúšky u toho, kto je preukázateľne vedeckou alebo inou významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej 20 rokov je činný v právnickom povolaní.
Podľa § 6 vyššie citovaného zákona, sudcu vymenúva prezident Slovenskej republiky (ďalej len "prezident") na návrh súdnej rady; vymenúva ho bez časového obmedzenia.
Podľa § 7 vyššie citovaného zákona, súdna rada podá prezidentovi návrh na vymenovanie sudcu, len ak ide o osobu, ktorá spĺňa predpoklady podľa § 5 ods. 1 a 3.
Podľa § 7 ods. 1, 2, 3 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
Podľa § 103 OSP, kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1, 2 OSP, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Podľa § 246c, veta prvá a druhá OSP, pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.
Z podanej žaloby žalobcu zo dňa 22. 03. 2013 jednoznačne a nepochybne vyplýva, že tento sa domáha zrušenia výsledku hlasovania žalovaného - Súdnej rady SR, ako i zrušenia uznesenia č. 43 zo dňa 22. 01. 2013, ktorým žalovaný po prerokovaní návrhu kandidáta (žalobcu) na vymenovanie do funkcie sudcu konštatoval, že kandidát - žalobca nezískal dostatočný počet hlasov na predloženie návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie do funkcie sudcu. Dôsledkom tohto hlasovania a prijatého uznesenia bolo, že žalovaný nepodal prezidentovi Slovenskej republiky návrh na vymenovanie žalobcu za sudcu.
V predmetnej veci si súd musel najskôr ujasniť postavenie žalovaného - Súdnej rady Slovenskej republiky a charakter rozhodnutí, ktoré prijíma v rámci výkonu svojej pôsobnosti. Vychádzal pritom z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález zo dňa 21. 10. 2004 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 79/04, uznesenie zo dňa 14. 05. 2009 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 128/09), z ktorej vyplýva, že „súdna rada je ústavným orgánom verejnej moci, ktorý zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu. Uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému ústavnému orgánu. Nejde o individuálny právny akt, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, resp. autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti účastníkov konania. Ide o osobitný druh konania".
V uznesení zo dňa 16. 12. 2009 pod sp. zn. III.ÚS 403/09 Ústavný súd SR konštatoval že „rozlišuje dva okruhy kompetencie súdnej rady z hľadiska povahy jej rozhodovania. Prvý okruh kompetencie predstavuje rozhodovacia činnosť súdnej rady smerujúca k právnej skutočnosti verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému ústavnému orgánu. V týchto prípadoch nejde o individuálny správny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu, t. j. výsledku činnosti príslušného správneho prípadne súdneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania. Pri výkone tejto kompetencie súdna rada rozhoduje okrem iného aj o predkladaní návrhov kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhov na odvolanie sudcov prezidentovi (IV. ÚS 162/05).
Náplňou druhého okruhu kompetencie je rozhodovacia činnosť súdnej rady ako orgánu verejnej správy založená na kolegiátnom princípe. Jej výsledkom je potom individuálny správny akt vydaný v konaní charakterizujúcom verejnú správu ako súčasť výkonnej moci, teda v správnom konaní. V tomto okruhu kompetencie súdna rada rozhoduje predovšetkým o prideľovaní a prekladaní sudcov (I. ÚS 62/06), ale i o návrhoch sudcov podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch (I. ÚS 162/09)".
V intenciách vyššie uvedených rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky postupoval súd v predmetnej veci pri skúmaní podmienok, za ktorých môže vo veci konať (podmienok konania). Nepochybné je, že žalovaný na svojom zasadnutí dňa 22. 01. 2013 rozhodoval o tom, či podá prezidentovi Slovenskej republiky návrh na vymenovanie žalobcu (ako úspešného uchádzača z výberového konania) do funkcie sudcu na Okresný súd Dunajská Streda. Tento návrh vychádzajúci z výsledkov výberového konania nezískal pri hlasovaní žalovaného dostatočný počet hlasov potrebných na to, aby žalovaný návrh prijal a predložil ho prezidentovi republiky, čo žalovaný konštatoval vo svojom uznesení č. 43 zo dňa 22. 01. 2013. Súd, skúmajúc podmienky konania v predmetnej veci, dospel k záveru, že žalovaný toto rozhodnutie prijal vo vzťahu k inému ústavnému orgánu - prezidentovi Slovenskej republiky, a teda rozhodnutie, ktoré žalobca žiada preskúmať a zrušiť nemá povahu individuálneho správneho aktu, čo znamená, že nemôže byť predmetom súdneho prieskumu zo strany všeobecného súdu, a teda nepatrí do jeho právomoci. Prijaté rozhodnutie žalovaného (uznesenie č. 43 zo dňa 22. 01. 2013) s poukazom na vyššie uvedenú a ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR patrí podľa názoru súdu do „prvého okruhu jeho kompetencie" a nemá povahu individuálneho správneho aktu, ale je výsledkom osobitného druhu konania. Záver, že pokiaľ žalovaný v rámci svojich kompetencií rozhoduje o predkladaní návrhu kandidátov na vymenovanie za sudcu prezidentovi republiky, patrí toto rozhodovanie do „prvého okruhu jeho kompetencie" a nepodlieha súdnemu prieskumu všeobecným súdom potvrdzuje i novšia judikatúra Ústavného súdu SR, a to uznesenie zo dňa 19. 06. 2013 v konaní pod sp. zn. I. ÚS 421/2013.
S poukazom na uvedené potom súd konanie zastavil podľa § 104 ods. 1 OSP bez toho, aby sa s vecou meritórne zaoberal, nakoľko bol toho názoru, že nie je daná jeho právomoc preskúmať a zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 43 zo dňa 22. 01. 2013, resp. zrušiť výsledky hlasovania žalovaného, ako sa toho domáhal žalobca v podanej žalobe zo dňa 22. 03. 2013 a tento nedostatok podmienky konania nie je možné odstrániť. Z dôvodu nedostatku právomoci všeobecného súdu na konanie v predmetnej veci sa súd nemohol zaoberať ani návrhom žalobcu na odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 43 zo dňa 22. 01. 2013 a rozhodovať o ňom.
Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na judikatúru Ústavného súdu (sp. zn. IV. ÚS 92/2012, II. ÚS 822/00, II. ÚS 796/00, I. ÚS 76/2011, II. ÚS 5/03, I. ÚS 83/06, II. ÚS 161/03, III. ÚS 75/01, II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00, II. ÚS 48/97), k tomu je potrebné uviesť, že v týchto rozhodnutiach Ústavný súd SR vyslovil, že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskrimačného uchádzania sa o takéto funkcie (poslanca, generálneho prokurátora, predsedu Najvyššieho súdu SR, sudcu Ústavného súdu SR, ústredného riaditeľa Slovenskej televízie, rektora vysokej školy), resp. sa zaoberal právom občanov ako sťažovateľov zúčastňovať sa priamo na správe vecí verejných, ale neriešil charakter rozhodovania Súdnej rady SR vo vzťahu k prezidentovi Slovenskej republiky a ku kandidátom na vymenovanie do funkcie sudcu, v dôsledku čoho je súd toho názoru, že túto judikatúru v predmetnej veci nemožno aplikovať.
V predmetnej veci však súd upriamuje pozornosť žalobcu na nález Ústavného súdu SR zo dňa 13. 12. 2012 v konaní pod sp. zn. II. ÚS 29/2011, v ktorom tento súd riešil obdobnú otázku, akú v žalobe nastolil žalobca, a to otázku obsahu práva na prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok, ktorého nositeľom je uchádzač úspešný vo výberovom konaní na funkciu sudcu pred výberovou komisiou, konkrétne problematiku uplatnenia (obsahu a rozsahu) právomoci súdnej rady v rámci kreácie sudcov. Predmetný nález Ústavného súdu znamená určitý prielom v jeho doterajšej rozhodovacej činnosti (napr. sp. zn. III. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05) a podľa názoru konajúceho súdu len potvrdzuje, že nie je daná právomoc všeobecného súdu preskúmavať a zrušiť výsledky hlasovania Súdnej rady Slovenskej republiky ani zrušiť uznesenie, v ktorom súdna rada konštatuje, že „kandidát na vymenovanie do funkcie sudcu nezískal dostatočný počet hlasov na predloženie návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na jeho vymenovanie do funkcie sudcu", ako sa toho domáhal žalobca.
Vzhľadom na právnu úpravu konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov) a obsah podanej žaloby, súd nemohol postupovať podľa ust. § 104 ods. 1 veta druhá a postúpiť vec Ústavnému súdu SR na ďalšie konanie.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej
republiky v Bratislave, do 15-tich dní odo dňa doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie, alebo postup súdu považuje nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods.1 OSP).