Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 334/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátskou kanceláriou K., s.

r. o., B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s a základných práv na súdnu

ochranu podľa a 3 a a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 5. apríla

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012

doručená sťažnosť JUDr. R. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou v petite namietal porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 46 ods.

3 a základných práv na súdnu ochranu podľa a a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 5. apríla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Predseda Krajského súdu v Žiline... podal proti

sťažovateľovi ako sudcovi Krajského súdu v Žiline návrh na začatie disciplinárneho

konania zo dňa 12. februára 2009, pričom navrhol (doplňujúcim podaním - v súvislosti s

tvrdeným skutkom pod bodom III. - z 26. februára 2009) uložiť sťažovateľovi disciplinárne

opatrenie - odvolanie z funkcie sudcu... z dôvodu, že

1. vo veci sp. zn. , po tom, čo nezabezpečil doručenie rozhodnutia

Najvyššieho súdu... ako dovolacieho súdu stranám, predsedal 11. decembra 2008 senátu, v

ktorom došlo k rozhodnutiu tzv. rekurzom a bez toho, aby požiadal o predĺženie lehoty na

vypracovanie rozhodnutia toto, ako predseda senátu, vypracoval až 4. februára 2009, čím

naplnil skutkovú podstatu disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm.

a) o sudcoch a prísediacich,

2. vo veci Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. , ktorá bola s opravným

prostriedkom podaným žalobcom predložená Krajskému súdu v Žiline 4. októbra 2005 a na

predmetnom krajskom súde sa vedie pod spisovou značkou menovaný dňa 16.

februára 2007, teda 16 mesiacov a 12 dní ako sudca - predseda senátu, ktorému bola vec

zverená, neurobil žiadny očividný úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci, čím

naplnil skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116

ods. 2 písm. g) o sudcoch a prísediacich,

3. vo veci Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. , ktorá bola s opravným

prostriedkom podaným žalobcom predložená Krajskému súdu v Žiline 4. októbra 2005 a na

predmetnom krajskom súde sa vedie pod spisovou značkou údajne senát

krajského súdu v Žiline zložený z predsedu senátu JUDr. R. U. a členov senátu JUDr. Y. D.

a Mgr. K. B., hoci ani jeden z nich nebol na pracovisku, 5. januára 2009 rozhodol o

prerušení konania, čo však nebola pravda, lebo zápisnica o hlasovaní je fiktívna, čím bola

naplnená skutková podstata závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116

ods. 2 písm. b) k o sudcoch a prísediacich.

Rozhodnutím Ministra spravodlivosti... č. - 41 zo dňa 2. marca 2009 bol

sťažovateľovi dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu...

Sťažovateľ podal v zmysle § 22 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich opravný

prostriedok - návrh Súdnej rade... zo dňa 24. augusta 2009 na zrušenie rozhodnutia

ministra spravodlivosti, v ktorom namietal protizákonnosť a protiústavnosť rozhodnutia

ministra spravodlivosti, jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, neprimeranosť

zásahu do výkonu funkcie sudcu a neúplnosť a zmätočnosť návrhu na začatie

disciplinárneho konania.

Súdna rada... na svojom 34. zasadnutí v rámci uznesenia č. 625 zo dňa 8. septembra

2009... konštatovala, že návrh sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia ministra spravodlivosti

o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, nezískal dostatočný počet hlasov. Pričom o

termíne prejednania návrhu sťažovateľa informovala sťažovateľa na adresu Krajského súdu

v Žiline, kde rovnako zasielala aj uznesenie súdnej rady, pričom práve v dôsledku

rozhodnutia ministra spravodlivosti bol sťažovateľovi výrazne obmedzený prístup na tento

súd/pracovisko... Sťažovateľ sa o uznesení Súdnej rady dozvedel až po jeho uverejnení na

verejne prístupnej internetovej stránke - www.sudnarada.gov.sk.

Proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady podal

sťažovateľ žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorou sa domáhal preskúmania a

následného zrušenia týchto rozhodnutí o dočasnom pozastavení funkcie sudcu...

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. - 131 zo dňa 23. septembra

2010 rozhodol tak, že konanie o žalobe zastavil. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 25. novembra 2010 tak, že

napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave uznesením č. k. - 131 zo dňa

23. septembra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vyjadril právny názor,

že v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. je potrebné považovať

rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení funkcie sudcu za individuálny

správny akt.

Krajský súd v Bratislave v ďalšom konaní uznesením č. k. - 96 zo dňa

31. marca 2011 konanie zastavil, keďže ide o žalobu vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

preskúmavania podľa piatej časti . O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší

súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 24. novembra 2011 tak, že napadnuté

uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. - 96 zo dňa 31. marca 2011 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. zo dňa 25. novembra 2010 ako aj uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn. zo dňa 16. decembra 2009, z ktorého vyplýva, že tak rozhodnutie

ministra spravodlivosti ako aj uznesenie súdnej rady, sú rozhodnutiami orgánov verejnej

správy, ktoré podliehajú prieskumu v správnom súdnictve.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. - 131 zo dňa 5. apríla 2012

napadnuté rozhodnutie ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady zrušil a

vec vrátil súdnej rade na ďalšie konanie...

Rozsudkom krajského súdu bolo rozhodnutie ministra spravodlivosti a uznesenie

súdnej rady zrušené z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, keďže súdna rada nepredložila

administratívny spis krajskému súdu ( ). Krajský súd podľa odôvodnenia

svojho rozsudku zaslal súdnej rade výzvu na vyjadrenie k žalobe a na predloženie spisov,

ktorá bola súdnej rade doručená dňa 24. novembra 2009. Keďže súdna rada spisy

nepredložila, krajský súd rozhodol o zrušení jej rozhodnutia a rozhodnutia ministra

spravodlivosti pre nepreskúmateľnosť.

Krajský súd pochybil, keď nevyužil dostupné procesné možnosti na zabezpečenie

administratívneho spisu súdnej rady za účelom vecného prieskumu rozhodnutia ministra

spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady ( ).“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na to, že rozsudkom krajského súdu bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „keďže upiera sťažovateľovi, aby

bolo rozhodnutie ministra spravodlivosti a uznesenie súdnej rady meritórne preskúmané (z

hľadiska ich zákonnosti)“, a tiež tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo «- na

bezprieťahovosť súdneho konania podľa , keďže postupom krajského

súdu došlo v rámci dvojnásobného prieskumu nadriadeným súdom k opakovanému

usmerneniu pre výklad práva v danej veci, že rozhodnutie ministra spravodlivosti ako aj

uznesenie súdnej rady, sú rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ktoré podliehajú

prieskumu v správnom súdnictve,

- práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa a Dodatkového

protokolu... a v tejto súvislosti aj porušenie , keďže znemožňuje

sťažovateľovi uplatňovať si nároky spojené s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou

obdobím dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu, pretože (i) podľa § 6 ods. 1 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je jedným z

predpokladov uplatnenia nároku „zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre

jeho nezákonnosť“, pričom (ii) v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR () pri

zrušení správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť „nedochádza ku konštatovaniu

nezákonnosti správneho rozhodnutia, avšak zrušenie rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť v

žiadnom prípade neprezumuje ani zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia.“ Práve

pre tento záver ústavného súdu je zrejmé, že s ohľadom na napádané rozhodnutie krajského

súdu a súčasnú právnu úpravu, sťažovateľ nemá fakticky žiadnu možnosť meritórneho

prieskumu správneho rozhodnutia ministra spravodlivosti, nezmeneného súdnou radou.

Z tohto dôvodu má Ústavný súd... právomoc konať o tejto ústavnej sťažnosti...

Základnému právu uvedenému v zodpovedá taký postup

správneho súdu, v rámci ktorého dôjde k preskúmaniu napadnutého správneho rozhodnutia

a preto zrušenie správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť má byť len krajným

riešením v prípade tak závažnej nespolupráce správneho orgánu, ktorú nemožno žiadnymi

zákonne dostupnými prostriedkami odstrániť, aby mohlo dôjsť k meritórnemu preskúmaniu

správneho rozhodnutia...

Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd nerozhodol o tom, či správny

orgán porušil sťažovateľovo právo, ale zrušil rozhodnutie ministra spravodlivosti v spojení

s uznesením súdnej rady pre ich nepreskúmateľnosť kvôli nepredloženiu administratívneho

spisu. Kľúčovou okolnosťou je to, že v danom prípade krajský súd urobil iba jeden úkon k

zabezpečeniu administratívneho spisu (výzva doručená žalovanému dňa 24. novembra

2009), hoci mal k dispozícii ďalšie alternatívy, ako pôsobiť na žalovaného, aby predložil

administratívny spis. Právna úprava účinná od 1. januára 2012 umožňovala opakované

ukladanie pokút žalovanému za nesplnenie povinnosti predložiť administratívny spis (§

250d ods. 1 ). Aj pred 1. januárom 2012 nič nebránilo krajskému súdu, aby opätovne

vyzval súdnu radu k predloženiu administratívneho spisu, k čomu však zo strany krajského

súdu nedošlo a počas celého súdneho konania (od podania žaloby dňa 11. novembra 2009

do konečného rozhodnutia - rozsudku krajského súdu zo dňa 5. apríla 2012) adresoval

žalovanej súdnej rade iba jednu výzvu...

Napriek zrušeniu dočasného pozastavenia funkcie sudcu ohľadom sťažovateľa

ministerkou spravodlivosti dňa 29. júna 2010 (ministerka spravodlivosti zrušila dočasné

pozastavenie výkonu funkcie sudcu, ale nebolo zrušené „rozhodnutie“ o dočasnom

pozastavení výkonu funkcie sudcu z 2. marca 2009 ako celok), sťažovateľ v konaní pred

krajským súdom zrejmým a jednoznačným spôsobom vyjadril podaním zo dňa 3. apríla

2012 vôľu, aby sa vo veci pokračovalo, keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti

z 2. marca 2009 vyvoláva účinky (zníženie funkčného platu žalobcu, nevyplatenie ďalších

platov, nezapočítame doby dočasného prerušenia do doby výkonu funkcie sudcu) a teda

sťažovateľ mal eminentný záujem na vecnom preskúmaní rozhodnutia ministra

spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady z hľadiska ich zákonnosti...

V zmysle zákonnej úpravy ( ) a súvisiacej judikatúry

() bolo rozsudkom krajského súdu sťažovateľovi zamedzené uplatňovať si

nárok na náhradu škody vzniknutý dočasným pozastavením funkcie sudcu.

Paradoxom tejto situácie je to, že jej príčinou je konanie žalovaného - súdnej rady.

Inými slovami povedané, súdna rada porušením svojej právnej povinnosti predložiť

administratívny spis, vyhla sa meritórnemu posúdeniu zákonnosti svojho rozhodnutia a tým

aj prípadnej povinnosti nahradiť škodu (v situácii nezákonnosti uznesenia súdnej rady).

Krajský súd podporil túto situáciu, keď vyvinul iba minimum úsilia (v danej situácii už

menej vykonať nemohol, ako raz požiadať súdnu radu o predloženie administratívneho

spisu) na vytvorenie predpokladov pre meritórny prieskum sťažovateľom napadaných

rozhodnutí...

Ďalej skutočnosť, že krajský súd sa opakovane zaoberal právnou otázkou možnosti

súdneho prieskumu napádaných rozhodnutí, či už ministra spravodlivosti alebo súdnej rady

napriek tomu, že odvolací súd už zaujal v predmetnom konaní jasný právny názor, ktorý mal

krajský súd rešpektovať a v konaní sa ním účinne riadiť, znamená porušenia práva

sťažovateľa na bezprieťahovosť súdneho konania podľa . Krajský súd

však opakovane rozhodol spôsobom, ktorý bol nekonformný s predchádzajúcim

rozhodnutím najvyššieho súdu, čím spôsobil sťažovateľovi prieťahy v konaní fakticky v

trvaní opätovného rozhodovania Krajského súdu, následného opätovného prieskumu

odvolacím súdom a opätovného rozhodovania Krajského súdu, teda v období od 25.

novembra 2010 do 5. apríla 2012...

Keďže s účinnosťou od 1. mája 2011 na základe len

disciplinárny senát je príslušným orgánom na pozastavenie výkonu funkcie sudcu, a preto aj

faktický výsledok konania pred Krajským súdom nevytvára žiadny zákonný priestor, aby, či

už súdna rada alebo minister sa meritórne mohli zaoberať danou vecou. Rovnako nie je

vytvorený ani ten priestor, aby sa novo určený príslušný orgán - disciplinárny senát

zaoberal spätne prieskumom zákonnosti rozhodnutia ministra alebo súdnej rady, keďže

takéto oprávnenie mu z novej právnej úpravy nevyplýva.

Postupom krajského súdu a jeho rozsudkom došlo k zmareniu práva sťažovateľa

vlastniť majetok z titulu nárokov na náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy alebo

majetkovej škody na základe nezákonného rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu

funkcie sudcu u sťažovateľa.»

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na

ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -

131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na bezprieťahovosť súdneho konania vyplývajúce z čl.

48 ods. 1 SR a Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1

S 178/2009 -131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na vlastnícke právo vyplývajúce z

SR a z Dodatkového protokolu... v spojení s článkom 46 ods. 3 rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. - 131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. - 131 zo dňa 5. apríla

2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť primerané finančné zadosťučinenie za

spôsobenú ujmu na porušených právach (výšku ujmy ponecháva sťažovateľ na úvahe

ústavného súdu) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.

6. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“; , ).

1. V okolnostiach prípadu sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd ako

prvostupňový súd porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa

a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 46

ods. 3 , základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto práv okrem

iného malo spočívať v tom, že „postupom krajského súdu a jeho rozsudkom došlo

k zmareniu práva sťažovateľa vlastniť majetok z titulu nárokov na náhradu spôsobenej

nemajetkovej ujmy alebo majetkovej škody na základe nezákonného rozhodnutia

o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu u sťažovateľa“, a tiež v tom, že „zrušenie

rozhodnutia ministra spravodlivosti a uznesenia súdnej rady krajským súdom pre

nepreskúmateľnosť, bez využitia dostupných procesných oprávnení krajského súdu voči

žalovanej súdnej rade, treba považovať za odopretie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v

zmysle “.

Ústavný súd z namietaného rozhodnutia krajského súdu ako prvostupňového súdu

zistil, že krajský súd zrušil pre nepreskúmateľnosť podľa § 250j ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) napadnuté rozhodnutie ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) sp. zn. z 2. marca

2009 v spojení s rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“)

č. 625 z 8. septembra 2009, ktorými rozhodli o dočasnom pozastavení výkonu sudcu

krajského súdu a súčasne priznal sťažovateľovi trovy konania. To bez akýchkoľvek

pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v prospech

sťažovateľa, a hoci on má na vec iný právny názor, v danom prípade ústavný súd

nevzhliadol žiadny relevantný dôvod na to, aby jeho sťažnosť mohol prípadne prijať na

ďalšie konanie.

Krajský súd totiž v žiadnom prípade neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej

ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej tak, že zrušil namietané rozhodnutia ministra

spravodlivosti a súdnej rady pre nepreskúmateľnosť (toto rozhodnutie mu umožňuje aj

procesný kódex v ).

Ústavný súd preto nevidí v tvrdeniach sťažovateľa žiadnu takú podstatnú okolnosť

alebo dôvod, ktorá by mala byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa (a práva podľa dohovoru) alebo

a práva podľa dodatkového protokolu v spojení s

, hoci postup krajského súdu pred vydaním rozsudku nebol celkom optimálny

a krajský súd nevyužil ani všetky svoje oprávnenia vyplývajúce mu z procesného kódexu

proti orgánu verejnej správy na predloženie administratívneho spisu. Ústavný súd však

v tejto etape konania nemôže vstupovať do právomocí všeobecných súdov (a ani orgánov

verejnej správy, ktorým ako žalovaným bola vec vrátená na ďalšie konanie), ak navyše

krajský súd a tiež predtým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

rozhodol zatiaľ v tejto veci v prospech sťažovateľa a konanie stále pokračuje.

V budúcnosti tiež nie je a priori vylúčená možnosť sťažovateľa domáhať sa iných

nárokov (mzdových, resp. prípadnej náhrady škody) v konaní pred všeobecnými súdmi, ak

všeobecné súdy napokon rozhodnú s konečnou platnosťou v jeho prospech, ak v jeho veci

nedôjde k náprave už zo strany orgánov verejnej správy po zrušení ich rozhodnutí krajským

súdom.

Takisto podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie krajského súdu, ktoré

malo mať údajne dopad na základné práva sťažovateľa, nemôže byť vylúčené z prieskumnej

právomoci všeobecného súdu (v zmysle ), v tomto prípade najvyššieho

súdu ako nadriadeného súdu realizovanej v rámci inštitútu správneho súdnictva. Na tento

záver nemá vplyv ani skutočnosť, že rozsudok krajského súdu nemožno napadnúť

odvolaním, resp. iným opravným prostriedkom.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie podľa .

2. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že v konaní pred krajským súdom došlo

aj k zbytočným prieťahom, a tým došlo aj k porušeniu , ktoré sťažovateľ

však bližšie uvádza len v odôvodnení sťažnosti, ústavný súd najprv konštatuje, že táto časť

sťažnosti nekorešponduje s petitom sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3

). Jeho požiadavka nie je totiž riadne premietnutá v petite sťažnosti

(tu, ale aj v iných častiach sťažnosti sťažovateľ uvádza, že bolo porušené jeho základné

právo podľa , hoci z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát. Rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z

podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa mohol v tejto časti odmietnuť aj pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ( ).

Okrem toho je však jeho sťažnosť navyše v tejto časti aj neprípustná.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou tiež vyžaduje, aby preukázal využitie právneho prostriedku

ochrany, na uplatnenie ktorého má právo podľa a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j.

podanie sťažnosti predsedovi príslušného všeobecného súdu.

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (, ,

) zdôrazňuje, že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom

podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62

ods. 1 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil

nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou

nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietanie porušenia

základného práva zaručeného v , koná v zásade iba za predpokladu, ak

sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok ochrany svojich

základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil

z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listín však nevyplýva, že by sťažovateľ podal

osobne alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu v súvislosti s namietanými

zbytočnými prieťahmi v predmetnom konaní sťažnosť podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl.

ustanovení zákona o súdoch predsedovi krajského súdu. Sťažovateľ sa o tom v sťažnosti ani

nezmieňuje a ku svojmu podaniu nepripojil kópiu sťažnosti adresovanej predsedovi

krajského súdu.

Nepreukázanie podania sťažnosti predsedovi krajského súdu potom viedlo ústavný

súd k záveru, že v danej veci neboli sťažovateľom využité všetky právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, čo v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 25

ods. 2 odôvodňuje odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej

neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012