Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 334/2012
PDF · 207.29 KB
No categories available
III. ÚS 334/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátskou kanceláriou K., s.
r. o., B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 178/2009 z 5. apríla
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012
doručená sťažnosť JUDr. R. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou v petite namietal porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 46 ods.
3 ústavy a základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 S 178/2009 z 5. apríla 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že „Predseda Krajského súdu v Žiline... podal proti
sťažovateľovi ako sudcovi Krajského súdu v Žiline návrh na začatie disciplinárneho
konania zo dňa 12. februára 2009, pričom navrhol (doplňujúcim podaním - v súvislosti s
tvrdeným skutkom pod bodom III. - z 26. februára 2009) uložiť sťažovateľovi disciplinárne
opatrenie - odvolanie z funkcie sudcu... z dôvodu, že
1. vo veci sp. zn. 10 CoD 24/2008, po tom, čo nezabezpečil doručenie rozhodnutia
Najvyššieho súdu... ako dovolacieho súdu stranám, predsedal 11. decembra 2008 senátu, v
ktorom došlo k rozhodnutiu tzv. rekurzom a bez toho, aby požiadal o predĺženie lehoty na
vypracovanie rozhodnutia toto, ako predseda senátu, vypracoval až 4. februára 2009, čím
naplnil skutkovú podstatu disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm.
a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich,
2. vo veci Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5 C 482/1997, ktorá bola s opravným
prostriedkom podaným žalobcom predložená Krajskému súdu v Žiline 4. októbra 2005 a na
predmetnom krajskom súde sa vedie pod spisovou značkou 9 Co 36/2005 menovaný dňa 16.
februára 2007, teda 16 mesiacov a 12 dní ako sudca - predseda senátu, ktorému bola vec
zverená, neurobil žiadny očividný úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci, čím
naplnil skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116
ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich,
3. vo veci Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5 C 482/1997, ktorá bola s opravným
prostriedkom podaným žalobcom predložená Krajskému súdu v Žiline 4. októbra 2005 a na
predmetnom krajskom súde sa vedie pod spisovou značkou 9 Co 36/2005 údajne senát
krajského súdu v Žiline zložený z predsedu senátu JUDr. R. U. a členov senátu JUDr. Y. D.
a Mgr. K. B., hoci ani jeden z nich nebol na pracovisku, 5. januára 2009 rozhodol o
prerušení konania, čo však nebola pravda, lebo zápisnica o hlasovaní je fiktívna, čím bola
naplnená skutková podstata závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116
ods. 2 písm. b) k § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.
Rozhodnutím Ministra spravodlivosti... č. 24461/2009 - 41 zo dňa 2. marca 2009 bol
sťažovateľovi dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu...
Sťažovateľ podal v zmysle § 22 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich opravný
prostriedok - návrh Súdnej rade... zo dňa 24. augusta 2009 na zrušenie rozhodnutia
ministra spravodlivosti, v ktorom namietal protizákonnosť a protiústavnosť rozhodnutia
ministra spravodlivosti, jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, neprimeranosť
zásahu do výkonu funkcie sudcu a neúplnosť a zmätočnosť návrhu na začatie
disciplinárneho konania.
Súdna rada... na svojom 34. zasadnutí v rámci uznesenia č. 625 zo dňa 8. septembra
2009... konštatovala, že návrh sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia ministra spravodlivosti
o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, nezískal dostatočný počet hlasov. Pričom o
termíne prejednania návrhu sťažovateľa informovala sťažovateľa na adresu Krajského súdu
v Žiline, kde rovnako zasielala aj uznesenie súdnej rady, pričom práve v dôsledku
rozhodnutia ministra spravodlivosti bol sťažovateľovi výrazne obmedzený prístup na tento
súd/pracovisko... Sťažovateľ sa o uznesení Súdnej rady dozvedel až po jeho uverejnení na
verejne prístupnej internetovej stránke - www.sudnarada.gov.sk.
Proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady podal
sťažovateľ žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorou sa domáhal preskúmania a
následného zrušenia týchto rozhodnutí o dočasnom pozastavení funkcie sudcu...
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 23. septembra
2010 rozhodol tak, že konanie o žalobe zastavil. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5 Sžo/245/2010 zo dňa 25. novembra 2010 tak, že
napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave uznesením č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa
23. septembra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vyjadril právny názor,
že v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/09 je potrebné považovať
rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení funkcie sudcu za individuálny
správny akt.
Krajský súd v Bratislave v ďalšom konaní uznesením č. k. 1 S 178/2009 - 96 zo dňa
31. marca 2011 konanie zastavil, keďže ide o žalobu vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
preskúmavania podľa piatej časti OSP. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 5 Sžo/29/2011 zo dňa 24. novembra 2011 tak, že napadnuté
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 - 96 zo dňa 31. marca 2011 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5 Sžo/245/2010 zo dňa 25. novembra 2010 ako aj uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 403/09 zo dňa 16. decembra 2009, z ktorého vyplýva, že tak rozhodnutie
ministra spravodlivosti ako aj uznesenie súdnej rady, sú rozhodnutiami orgánov verejnej
správy, ktoré podliehajú prieskumu v správnom súdnictve.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 5. apríla 2012
napadnuté rozhodnutie ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady zrušil a
vec vrátil súdnej rade na ďalšie konanie...
Rozsudkom krajského súdu bolo rozhodnutie ministra spravodlivosti a uznesenie
súdnej rady zrušené z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, keďže súdna rada nepredložila
administratívny spis krajskému súdu (§ 250j ods. 3 OSP). Krajský súd podľa odôvodnenia
svojho rozsudku zaslal súdnej rade výzvu na vyjadrenie k žalobe a na predloženie spisov,
ktorá bola súdnej rade doručená dňa 24. novembra 2009. Keďže súdna rada spisy
nepredložila, krajský súd rozhodol o zrušení jej rozhodnutia a rozhodnutia ministra
spravodlivosti pre nepreskúmateľnosť.
Krajský súd pochybil, keď nevyužil dostupné procesné možnosti na zabezpečenie
administratívneho spisu súdnej rady za účelom vecného prieskumu rozhodnutia ministra
spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady (§ 250d ods. 1 OSP).“
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na to, že rozsudkom krajského súdu bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „keďže upiera sťažovateľovi, aby
bolo rozhodnutie ministra spravodlivosti a uznesenie súdnej rady meritórne preskúmané (z
hľadiska ich zákonnosti)“, a tiež tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo «- na
bezprieťahovosť súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže postupom krajského
súdu došlo v rámci dvojnásobného prieskumu nadriadeným súdom k opakovanému
usmerneniu pre výklad práva v danej veci, že rozhodnutie ministra spravodlivosti ako aj
uznesenie súdnej rady, sú rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ktoré podliehajú
prieskumu v správnom súdnictve,
- práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového
protokolu... a v tejto súvislosti aj porušenie čl. 46 ods. 3 ústavy, keďže znemožňuje
sťažovateľovi uplatňovať si nároky spojené s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou
obdobím dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu, pretože (i) podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je jedným z
predpokladov uplatnenia nároku „zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre
jeho nezákonnosť“, pričom (ii) v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (III. ÚS 97/2010) pri
zrušení správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť „nedochádza ku konštatovaniu
nezákonnosti správneho rozhodnutia, avšak zrušenie rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť v
žiadnom prípade neprezumuje ani zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia.“ Práve
pre tento záver ústavného súdu je zrejmé, že s ohľadom na napádané rozhodnutie krajského
súdu a súčasnú právnu úpravu, sťažovateľ nemá fakticky žiadnu možnosť meritórneho
prieskumu správneho rozhodnutia ministra spravodlivosti, nezmeneného súdnou radou.
Z tohto dôvodu má Ústavný súd... právomoc konať o tejto ústavnej sťažnosti...
Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy zodpovedá taký postup
správneho súdu, v rámci ktorého dôjde k preskúmaniu napadnutého správneho rozhodnutia
a preto zrušenie správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť má byť len krajným
riešením v prípade tak závažnej nespolupráce správneho orgánu, ktorú nemožno žiadnymi
zákonne dostupnými prostriedkami odstrániť, aby mohlo dôjsť k meritórnemu preskúmaniu
správneho rozhodnutia...
Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd nerozhodol o tom, či správny
orgán porušil sťažovateľovo právo, ale zrušil rozhodnutie ministra spravodlivosti v spojení
s uznesením súdnej rady pre ich nepreskúmateľnosť kvôli nepredloženiu administratívneho
spisu. Kľúčovou okolnosťou je to, že v danom prípade krajský súd urobil iba jeden úkon k
zabezpečeniu administratívneho spisu (výzva doručená žalovanému dňa 24. novembra
2009), hoci mal k dispozícii ďalšie alternatívy, ako pôsobiť na žalovaného, aby predložil
administratívny spis. Právna úprava účinná od 1. januára 2012 umožňovala opakované
ukladanie pokút žalovanému za nesplnenie povinnosti predložiť administratívny spis (§
250d ods. 1 OSP). Aj pred 1. januárom 2012 nič nebránilo krajskému súdu, aby opätovne
vyzval súdnu radu k predloženiu administratívneho spisu, k čomu však zo strany krajského
súdu nedošlo a počas celého súdneho konania (od podania žaloby dňa 11. novembra 2009
do konečného rozhodnutia - rozsudku krajského súdu zo dňa 5. apríla 2012) adresoval
žalovanej súdnej rade iba jednu výzvu...
Napriek zrušeniu dočasného pozastavenia funkcie sudcu ohľadom sťažovateľa
ministerkou spravodlivosti dňa 29. júna 2010 (ministerka spravodlivosti zrušila dočasné
pozastavenie výkonu funkcie sudcu, ale nebolo zrušené „rozhodnutie“ o dočasnom
pozastavení výkonu funkcie sudcu z 2. marca 2009 ako celok), sťažovateľ v konaní pred
krajským súdom zrejmým a jednoznačným spôsobom vyjadril podaním zo dňa 3. apríla
2012 vôľu, aby sa vo veci pokračovalo, keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti
z 2. marca 2009 vyvoláva účinky (zníženie funkčného platu žalobcu, nevyplatenie ďalších
platov, nezapočítame doby dočasného prerušenia do doby výkonu funkcie sudcu) a teda
sťažovateľ mal eminentný záujem na vecnom preskúmaní rozhodnutia ministra
spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady z hľadiska ich zákonnosti...
V zmysle zákonnej úpravy (§ 6 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z. z.) a súvisiacej judikatúry
(III. ÚS 97/2010) bolo rozsudkom krajského súdu sťažovateľovi zamedzené uplatňovať si
nárok na náhradu škody vzniknutý dočasným pozastavením funkcie sudcu.
Paradoxom tejto situácie je to, že jej príčinou je konanie žalovaného - súdnej rady.
Inými slovami povedané, súdna rada porušením svojej právnej povinnosti predložiť
administratívny spis, vyhla sa meritórnemu posúdeniu zákonnosti svojho rozhodnutia a tým
aj prípadnej povinnosti nahradiť škodu (v situácii nezákonnosti uznesenia súdnej rady).
Krajský súd podporil túto situáciu, keď vyvinul iba minimum úsilia (v danej situácii už
menej vykonať nemohol, ako raz požiadať súdnu radu o predloženie administratívneho
spisu) na vytvorenie predpokladov pre meritórny prieskum sťažovateľom napadaných
rozhodnutí...
Ďalej skutočnosť, že krajský súd sa opakovane zaoberal právnou otázkou možnosti
súdneho prieskumu napádaných rozhodnutí, či už ministra spravodlivosti alebo súdnej rady
napriek tomu, že odvolací súd už zaujal v predmetnom konaní jasný právny názor, ktorý mal
krajský súd rešpektovať a v konaní sa ním účinne riadiť, znamená porušenia práva
sťažovateľa na bezprieťahovosť súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajský súd
však opakovane rozhodol spôsobom, ktorý bol nekonformný s predchádzajúcim
rozhodnutím najvyššieho súdu, čím spôsobil sťažovateľovi prieťahy v konaní fakticky v
trvaní opätovného rozhodovania Krajského súdu, následného opätovného prieskumu
odvolacím súdom a opätovného rozhodovania Krajského súdu, teda v období od 25.
novembra 2010 do 5. apríla 2012...
Keďže s účinnosťou od 1. mája 2011 na základe zákona č. 33/2011 Z. z. len
disciplinárny senát je príslušným orgánom na pozastavenie výkonu funkcie sudcu, a preto aj
faktický výsledok konania pred Krajským súdom nevytvára žiadny zákonný priestor, aby, či
už súdna rada alebo minister sa meritórne mohli zaoberať danou vecou. Rovnako nie je
vytvorený ani ten priestor, aby sa novo určený príslušný orgán - disciplinárny senát
zaoberal spätne prieskumom zákonnosti rozhodnutia ministra alebo súdnej rady, keďže
takéto oprávnenie mu z novej právnej úpravy nevyplýva.
Postupom krajského súdu a jeho rozsudkom došlo k zmareniu práva sťažovateľa
vlastniť majetok z titulu nárokov na náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy alebo
majetkovej škody na základe nezákonného rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu
funkcie sudcu u sťažovateľa.»
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a vydal takýto nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 -
131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na bezprieťahovosť súdneho konania vyplývajúce z čl.
48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1
S 178/2009 -131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa na vlastnícke právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR a z čl. 1 Dodatkového protokolu... v spojení s článkom 46 ods. 3 ústavy rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 5. apríla
2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť primerané finančné zadosťučinenie za
spôsobenú ujmu na porušených právach (výšku ujmy ponecháva sťažovateľ na úvahe
ústavného súdu) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.
6. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“; III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
1. V okolnostiach prípadu sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd ako
prvostupňový súd porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 46
ods. 3 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto práv okrem
iného malo spočívať v tom, že „postupom krajského súdu a jeho rozsudkom došlo
k zmareniu práva sťažovateľa vlastniť majetok z titulu nárokov na náhradu spôsobenej
nemajetkovej ujmy alebo majetkovej škody na základe nezákonného rozhodnutia
o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu u sťažovateľa“, a tiež v tom, že „zrušenie
rozhodnutia ministra spravodlivosti a uznesenia súdnej rady krajským súdom pre
nepreskúmateľnosť, bez využitia dostupných procesných oprávnení krajského súdu voči
žalovanej súdnej rade, treba považovať za odopretie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v
zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy“.
Ústavný súd z namietaného rozhodnutia krajského súdu ako prvostupňového súdu
zistil, že krajský súd zrušil pre nepreskúmateľnosť podľa § 250j ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) napadnuté rozhodnutie ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) sp. zn. 24461/2009 z 2. marca
2009 v spojení s rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“)
č. 625 z 8. septembra 2009, ktorými rozhodli o dočasnom pozastavení výkonu sudcu
krajského súdu a súčasne priznal sťažovateľovi trovy konania. To bez akýchkoľvek
pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v prospech
sťažovateľa, a hoci on má na vec iný právny názor, v danom prípade ústavný súd
nevzhliadol žiadny relevantný dôvod na to, aby jeho sťažnosť mohol prípadne prijať na
ďalšie konanie.
Krajský súd totiž v žiadnom prípade neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej
ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej tak, že zrušil namietané rozhodnutia ministra
spravodlivosti a súdnej rady pre nepreskúmateľnosť (toto rozhodnutie mu umožňuje aj
procesný kódex v § 250j ods. 3 OSP).
Ústavný súd preto nevidí v tvrdeniach sťažovateľa žiadnu takú podstatnú okolnosť
alebo dôvod, ktorá by mala byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) alebo
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 46 ods. 3
ústavy, hoci postup krajského súdu pred vydaním rozsudku nebol celkom optimálny
a krajský súd nevyužil ani všetky svoje oprávnenia vyplývajúce mu z procesného kódexu
proti orgánu verejnej správy na predloženie administratívneho spisu. Ústavný súd však
v tejto etape konania nemôže vstupovať do právomocí všeobecných súdov (a ani orgánov
verejnej správy, ktorým ako žalovaným bola vec vrátená na ďalšie konanie), ak navyše
krajský súd a tiež predtým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
rozhodol zatiaľ v tejto veci v prospech sťažovateľa a konanie stále pokračuje.
V budúcnosti tiež nie je a priori vylúčená možnosť sťažovateľa domáhať sa iných
nárokov (mzdových, resp. prípadnej náhrady škody) v konaní pred všeobecnými súdmi, ak
všeobecné súdy napokon rozhodnú s konečnou platnosťou v jeho prospech, ak v jeho veci
nedôjde k náprave už zo strany orgánov verejnej správy po zrušení ich rozhodnutí krajským
súdom.
Takisto podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie krajského súdu, ktoré
malo mať údajne dopad na základné práva sťažovateľa, nemôže byť vylúčené z prieskumnej
právomoci všeobecného súdu (v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy), v tomto prípade najvyššieho
súdu ako nadriadeného súdu realizovanej v rámci inštitútu správneho súdnictva. Na tento
záver nemá vplyv ani skutočnosť, že rozsudok krajského súdu nemožno napadnúť
odvolaním, resp. iným opravným prostriedkom.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
2. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že v konaní pred krajským súdom došlo
aj k zbytočným prieťahom, a tým došlo aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ
však bližšie uvádza len v odôvodnení sťažnosti, ústavný súd najprv konštatuje, že táto časť
sťažnosti nekorešponduje s petitom sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde). Jeho požiadavka nie je totiž riadne premietnutá v petite sťažnosti
(tu, ale aj v iných častiach sťažnosti sťažovateľ uvádza, že bolo porušené jeho základné
právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, hoci z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľ,
zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát. Rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z
podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa mohol v tejto časti odmietnuť aj pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Okrem toho je však jeho sťažnosť navyše v tejto časti aj neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou tiež vyžaduje, aby preukázal využitie právneho prostriedku
ochrany, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j.
podanie sťažnosti predsedovi príslušného všeobecného súdu.
Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05,
IV. ÚS 74/05) zdôrazňuje, že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom
podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62
ods. 1 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil
nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou
nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietanie porušenia
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, koná v zásade iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok ochrany svojich
základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listín však nevyplýva, že by sťažovateľ podal
osobne alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu v súvislosti s namietanými
zbytočnými prieťahmi v predmetnom konaní sťažnosť podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl.
ustanovení zákona o súdoch predsedovi krajského súdu. Sťažovateľ sa o tom v sťažnosti ani
nezmieňuje a ku svojmu podaniu nepripojil kópiu sťažnosti adresovanej predsedovi
krajského súdu.
Nepreukázanie podania sťažnosti predsedovi krajského súdu potom viedlo ústavný
súd k záveru, že v danej veci neboli sťažovateľom využité všetky právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, čo v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odôvodňuje odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej
neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012