Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 65 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (70)IV. ÚS 50/2010
PDF · 224.89 KB
No categories available
IV. ÚS 50/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. V. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b)
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 Sžo 280/2008 z 21. októbra 2009 a sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ing. V. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2010 doručená sťažnosť Mgr. Ing. V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12
ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 280/2008
z 21. októbra 2009 a sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra 2009.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného
pred najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sžo 306/2008 bolo rozhodovanie o odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 1 S 369/2005-65 z 2. októbra 2008. Krajský súd označeným rozsudkom zamietol
žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedu
Úradu pre štátnu službu č. UŠŠ-12429/2005 z 29. júna 2005, ktorým bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie č. 11368/2005 z 1. júna 2005 o odvolaní sťažovateľa z funkcie
vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „funkcia
vedúceho“) podľa § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
službe“). Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra 2009 napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Kľúčovou námietkou, ktorú sťažovateľ uplatňoval v predmetnom konaní (ďalej aj
„konanie o odvolaní z funkcie vedúceho“) pred krajským súdom ako súdom prvého stupňa,
ako aj pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím, bolo jeho tvrdenie, že v ňom príslušné
správne orgány aplikovali právnu úpravu, ktorá je v rozpore s ústavou a medzinárodnými
zmluvami. V tejto súvislosti sťažovateľ v konaní pred krajským súdom navrhol, aby
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
prerušil a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
ústavy o súlade § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3
a čl. 36 písm. b) ústavy a s čl. 14 dohovoru.
Krajský súd rešpektujúc návrh sťažovateľa podal takýto návrh ústavnému súdu.
Ústavný súd o tomto návrhu rozhodol uznesením sp. zn. PL. ÚS 13/2008 z 9. apríla 2008
tak, že konanie zastavil s poukazom na skutočnosť, že namietané ustanovenie zákona
o štátnej službe už stratilo platnosť a účinnosť, pričom „zdôraznil, že v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je v zásade oprávnený posudzovať len súlad
platných právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení s právnymi
predpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z § 41a ods. 4
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť
pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví“. Krajský súd po doručení
označeného uznesenia ústavného súdu rozsudkom č. k. 1 S 369/2005-65 z 2. októbra 2008
žalobu sťažovateľa zamietol, pričom z jeho odôvodnenia vyplynulo, že dospel k záveru, že
v danom prípade rozhodnutiami správnych orgánov nedošlo k porušeniu zákona, na základe
toho, že mal za nesporne preukázané, že k odvolaniu sťažovateľa z funkcie vedúceho došlo
v súlade s § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe v znení platnom v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (tento záver nespochybňuje ani sťažovateľ).
Predmetom konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sžo 280/2008
(ďalej aj „konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru“) bolo rozhodovanie
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 414/2005-65 z 2. októbra
2008. Krajský súd označeným rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu pre štátnu službu č. UŠŠ-13284/2005
z 24. augusta 2005, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. OÚ-33-44/1-PR-
2005 z 8. júna 2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa podľa § 40
ods. 2 písm. c) zákona o štátnej službe. Ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo
z dôvodu, že sťažovateľ bol odvolaný z funkcie vedúceho a nebol zaradený na iné
štátnozamestnanecké miesto v inom odbore štátnej služby z dôvodu, že služobný úrad
takéto miesto nemá a so žalobcom sa nedohodol inak.
Sťažovateľ v sťažnosti neopisuje priebeh konania o odvolaní z funkcie vedúceho
a konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Obmedzuje sa len na konštatovanie,
že „... opísanými okolnosťami [z kontextu sa dá vyvodiť, že sťažovateľ má na mysli
zrušenie, a teda stratu platnosti a účinnosti sporného ustanovenia § 10 ods. 11 písm. d)
zákona o štátnej službe a v tejto súvislosti aj zastavenie konania o jeho súlade s ústavou
a dohovorom uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/08 z 9. apríla 2009, pozn.] došlo
k domnelému vytvoreniu vákua v možnostiach ochrany práv sťažovateľa, pričom osobitne
treba zdôrazniť podiel zákonodarcu ne jej vzniku. Je pritom irelevantné, v akom zmysle.
Podstatné je, že nespornou motiváciou k zmenám sporného ustanovenia boli argumenty,
obsiahnuté v žalobe sťažovateľa, ktorými odôvodňoval návrh na prerušenie konania a ktoré
tvorili napokon obsah podania súdu na ústavný súd. Za tohto stavu, konkretizovaného aj
ďalej, boli rozsudky Najvyššieho súdu, potvrdzujúce zamietajúce rozhodnutia prejavom
rezignácie na púta striktného determinizmu, hoci prínosom pre spravodlivé rozhodovanie
v súlade s čl. 6 Dohovoru a 46 Ústavy by naopak bola vyššia úroveň sudcovskej
kreatívnosti.“.
Najvyššiemu súdu sťažovateľ vyčíta, že pri svojom rozhodovaní „sa pomerne
alibisticky odvolal na to, že sporné ustanovenie v rozhodujúcom čase platné a účinné bolo.
Vyšiel teda dôsledne z toho, že § 246c ods. 1) O. s. p. použiť netreba, i keď v spojení
s podstatnými námietkami sťažovateľa by to východisko bolo.“. V nadväznosti na to,
sťažovateľ poukazuje na § 135 ods. 1 v spojení s § 135 ods. 2 OSP, z ktorých vyplýva
„... jednak právna báza na posudzovanie váhy a dopadu noriem a princípov
antidiskriminácie v protiklade k bývalej litere zákona, ktorú tieto normy a princípy zo
zákona vytlačili“.
Vo vzťahu k už spomenutému uzneseniu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/08
z 9. apríla 2008 sťažovateľ uvádza, že „v dôsledku svojho výroku znamenalo pre
sťažovateľa citeľný hendikep, ktorý zaviedol súd do slepej uličky formalizmu“. V tejto
súvislosti navrhuje, aby sa ústavný súd na účely konania o tejto sťažnosti oboznámil
„s dôvodovou správou k zmenám, týkajúcim sa § 10 zák. č. 312/2001 Z. z. Ozrejmí sa tak,
ako by bola v konaní o žalobách už prakticky s istotou riešená ťažisková prejudiciálna
otázka: musí alebo nesmie za daného stavu poznatkov súd quasi sporné ustanovenie
aplikovať.
Napriek tomu, že nesúlad napadnutého ustanovenia s ústavou a Dohovorom nebol
vyslovený nálezom, supluje takýto výrok práve daný stav poznatkov...“.
Podľa sťažovateľa „Námietka porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 Dohovoru a čl. 46 Ústavy SR vychádza z presvedčenia o arbitrárnom a ústavne
neudržateľnom výsledku, zapríčinenom neakceptovaním a odmietnutím zákazu
diskriminácie. Podľa súčasného znenia ZSŠ (sťažovateľ má na mysli zákon o štátnej službe,
pozn.) vo vzťahu k predchádzajúcemu je sťažovateľ diskriminovaný v rozpore s čl. 14
Dohovoru (... iné postavenie!) a čl. 12 ods. 2 a 13 ods. 3) Ústavy SR v pomere či v rozsahu
horšom, ako v čase podania žalôb. V lepšom postavení sú už aj ostatní vedúci služobných
úradov ministerstiev.“.
Sťažovateľ uvádza, že si je vedomý obmedzených možností ústavného súdu
zasahovať do konania a rozhodovania všeobecných súdov v kontexte s jeho doterajšou
judikatúrou, zároveň ale zdôrazňuje, že „Tento prípad patrí medzi tie, ktoré si tento zásah
vyžadujú. I keď v prípade vyhovenia sťažnosti dôjde k reparácii škodlivých následkov
napadnutých konaní, znamenalo obdobie piatich rokov neistoty a pocitu beznádeje z takmer
feudálneho postupu voči sťažovateľovi značnú frustráciu. Je preto opodstatnená aj žiadosť
o priznanie primeraného zadosťučinenia.“.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto
rozhodol:
«1) Najvyšší súd SR porušil rozsudkami, vydanými v konaniach vedených pod sp. zn.
2 Sžo 280/08 a 2 Sžo 305/08 (ide o zjavnú pisársku chybu, správne má byť
„2 Sžo 306/2008“, pozn.) základné práva sťažovateľa chránené článkami 6 ods. 1) a 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1), 12 ods. 2), 13
ods. 3) a 36 písm. b) Ústavy SR.
2) Uvedené rozsudky sa zrušujú a veci sa vracajú Najvyššiemu súdu SR na ďalšie
konania.
3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného zadosťučinenia sumu
2.000,- Eur.
4) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3
ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkami
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 280/2008 z 21. októbra 2009 a sp. zn. 2 Sžo 306/2008
z 21. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová a v zásade jediná námietka
sťažovateľa proti obom napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu spočíva v tom, že
najvyšší súd v nich potvrdil správnosť záverov krajského súdu vyjadrených v rozsudkoch
č. k. 1 S 369/2005-65 z 2. októbra 2008 a č. k. 1 S 414/2005-65 z 2. októbra 2008,
založených na právnom názore, podľa ktorého na veci sťažovateľa týkajúce sa jeho
odvolania z funkcie vedúceho a skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru bolo
potrebné aplikovať § 10 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom
v čase vydania príslušných správnych rozhodnutí, hoci podľa názoru sťažovateľa bolo toto
ustanovenie zákona o štátnej službe v relevantnom znení v rozpore s ústavou a dohovorom,
a preto sa aplikovať nemalo.
Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ sa
v sťažnosti obmedzuje na konštatovanie, že aplikáciou § 10 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej
službe v jeho veciach došlo k jeho (protiústavnej) diskriminácii, pričom neuvádza žiadne
argumenty v prospech tohto tvrdenia ani v prospech tvrdenia o nesúlade tejto právnej normy
s ústavou a dohovorom, hoci z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že práve tento jeho právny
názor tvorí právny základ jeho sťažnosti.
K obligatórnym náležitostiam každého návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom patrí aj odôvodnenie návrhu (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), pričom ústavný
súd už vo svojej doterajšej judikatúre zdôraznil (pozri napr. IV. ÚS 359/08), že nedostatok
odôvodnenia návrhu (sťažnosti) má významné procesné dôsledky. Je základnou
povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje
svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom, pričom okrem opísania
skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty
a právne posúdenie predloženého sporu. Sťažnosť sťažovateľa takéto právne argumenty
neobsahuje, pričom ústavný súd takýto rozsah nedostatkov nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(m. m. IV. ÚS 409/04).
Za daných okolností rigorózny prístup ústavného súdu k uvedenému nedostatku
sťažnosti sťažovateľa zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom zakladá dôvody
na to, aby ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
V danom prípade ale ústavný súd nepovažoval za dostatočné odmietnuť sťažnosť na
základe uvedeného právneho záveru, keďže považoval za vhodné vysloviť svoje právne
názory aj ku kľúčovej a v zásade jedinej (aj keď neodôvodnenej) námietke sťažovateľa
spočívajúcej v tvrdení, že k porušeniu ním označených práv napadnutými rozsudkami
najvyššieho súdu došlo z dôvodu, že najvyšší súd ako odvolací súd v nich akceptoval
(toleroval) aplikáciu právnej normy súdom prvého stupňa (a v predchádzajúcom konaní aj
príslušnými orgánmi štátnej správy), ktorá je (bola) podľa jeho názoru v rozpore s ústavou
a dohovorom. Sťažovateľ na tomto právnom základe žiada, aby ústavný súd vyslovil, že
napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu boli porušené jeho ústavou garantované práva,
zrušil tieto rozsudky a veci vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Z konkrétnych
okolností veci vyplýva, že ústavný súd by prípadne mohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa
len vtedy, ak by si meritórnym spôsobom osvojil právny názor sťažovateľa o nesúlade § 10
ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom v čase vydania
príslušných správnych rozhodnutí s ústavou a dohovorom, dospel k záveru o jeho
neaplikovateľnosti a na tomto základe uplatnil voči napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu svoju kasačnú právomoc priznanú mu čl. 127 ods. 2 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné, aby sa ústavný súd vyjadril k tomu, či je
oprávnený v konaní o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vysloviť, aj keď len prejudiaciálne, ale pritom právne zaväzujúcim spôsobom (pozri § 56
ods. 6 zákona o ústavnom súde), svoj právny názor k otázke súladu zákona, príp. iného
právneho predpisu nižšieho stupňa právnej sily (jeho časti, prípadne jeho jednotlivého
ustanovenia) s ústavou, resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou a na tomto základe
rozhodnúť o sťažnosti v merite veci.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd odkazuje na právny názor vyplývajúci z jeho
ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné
konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť
iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia.
Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako
samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného
druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03,
III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje
v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného
právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa
v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu,
mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy),
čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si
senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna
ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech
ochrany základných práv a slobôd.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala) na posudzovaný
prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04, IV. ÚS 2/08).
Rovnako, resp. o to viac, je prezumpciou ústavnosti viazaný aj všeobecný súd (vo veciach
sťažovateľa najvyšší súd).
Ústavný súd limitovaný zásadou prezumpcie ústavnosti aplikovaných právnych
noriem v predmetných veciach preskúmal opodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa. Vychádzal
pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Pri preskúmavaní opodstatnenosti sťažnosti sa ústavný súd riadil svojou
stabilizovanou judikatúrou, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na
to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť
právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak
sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná
a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).
Ústavný súd z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 306/2008
z 21. októbra 2009 týkajúceho sa odvolania sťažovateľa z funkcie vedúceho zistil, že
najvyšší súd v ňom po poukaze na § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe (v znení
platnom a účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia), podľa ktorého predseda
odvolá vedúceho úradu, ktorý nemá nadriadený služobný úrad, ak minister predloží
predsedovi návrh na odvolanie vedúceho úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo,
konštatoval, že „žalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, keď na základe
návrhu ministra vnútra odvolal žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva
vnútra SR. Nakoľko v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov, odvolací súd dospel k totožnému záveru ako krajský súd, ktorý
v postupe správneho orgánu nevidel rozpor so zákonom a preto podanú žalobu zamietol.“.
Z odôvodnenia označeného rozsudku tiež vyplýva, že najvyšší súd v ňom reagoval aj
na kľúčovú námietku sťažovateľa, podľa ktorej je záver krajského súdu v napadnutom
rozsudku, že preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona,
v absolútnom protiklade s názorom, ktorý krajský súd vyslovil v súvislosti s uznesením
o prerušení konania, v ktorom vyslovil názor, že príslušné ustanovenie zákona o štátnej
službe je v rozpore s ústavou. Podľa najvyššieho súdu je toto tvrdenie žalobcu (sťažovateľa)
„absolútne irelevantné. Aj keď všeobecný súd dospeje k názoru, že ustanovenie všeobecne
záväzného právneho predpisu, vzťahujúce sa na rozhodovanie vo veci, je v rozpore
s ústavou... neznamená to, že taký nesúlad naozaj existuje. Táto téza vyslovená všeobecným
súdom je len zákonným predpokladom, aby o súlade právnych predpisov mohol rozhodovať
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorému táto kompetencia v zmysle ústavy prináleží.“.
V nadväznosti na citované v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd na
základe analýzy čl. 144 ústavy konštatoval, že „nie sám všeobecný súd vysloví nesúlad
právnych predpisov, ale na základe jeho domnienky o tom rozhoduje Ústavný súd SR“, a na
základe toho uzavrel, že „krajský súd postupoval správne, keď posudzoval postup
a rozhodnutie žalovaného podľa zákonných ustanovení platných a účinných v čase vydania
napadnutého rozhodnutia“.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 280/2008 z 21. októbra 2009
týkajúceho sa skončenia štátnozamestaneckého pomeru sťažovateľa ústavný súd zistil, že
sťažovateľ v ňom namietal v zásade len tú skutočnosť, že vydanie napadnutého rozhodnutia
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sa uskutočnilo vo väzbe na predchádzajúce
rozhodnutie o odvolaní z funkcie vedúceho, ktoré bolo podľa jeho tvrdenia vydané
v rozpore s ústavou a dohovorom, t. j. argumentoval obdobne ako vo veci vedenej pod
sp. zn. 2 Sžo 306/2008. Za daných okolností najvyšší súd po analýze dovtedajšieho priebehu
konania v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „pri skončení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bol správnymi orgánmi dodržaný zákonný postup
a preto Najvyšší súd SR konštatuje, že právne posúdenie prejednávanej veci krajským
súdom je správne (založené na aplikácii príslušných ustanovení zákona o štátnej službe
v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pozn.) a nie sú dané dôvody na
zrušenie napadnutého rozsudku“. Vo vzťahu k dôvodom odvolania uvedeným žalobcom
najvyšší súd v podrobnostiach odkázal na rozsudok sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra
2009.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd v oboch
napadnutých rozsudkoch dospel k právnemu záveru, že na veci sťažovateľa bolo potrebné
aplikovať príslušné ustanovenia zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom v čase
vydania napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, t. j. neosvojil si právny názor
sťažovateľa, že ustanovenie § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe bolo
v relevantnom čase v rozpore s ústavou a dohovorom, a preto ho nebolo možné v jeho
veciach aplikovať. Tento právny záver najvyššieho súdu pritom v konkrétnych okolnostiach
prípadu nemožno považovať za svojvoľný a ani zjavne neodôvodnený, keďže najvyšší súd
ho v oboch napadnutých rozhodnutiach síce stručne, ale podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil.
Vo vzťahu k právnemu názoru sťažovateľa o protiústavnosti označeného ustanovenia
zákona o štátnej službe ústavný súd bez ambície, ako aj oprávnenia (pozri už uvedené)
zaujať k nemu zásadnejšie stanovisko považoval za potrebné v konkrétnych okolnostiach
prípadu podotknúť, že tento právny názor zďaleka nie je tak jednoznačný, ako ho sťažovateľ
prezentoval v konaní pred všeobecnými súdmi a ako ho podáva aj v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu (bez akejkoľvek argumentácie). Za týchto okolností nemožno najvyššiemu
súdu s ústavnou relevanciou vyčítať, že si právny názor sťažovateľa neosvojil. V tejto
súvislosti ústavný súd poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie neznamená
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. v súlade s jeho právnymi názormi.
Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06). Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými
rozsudkami nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 36 písm. b) ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v kontexte s tým ani
k porušeniu čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy a čl. 14 dohovoru, a preto vyhodnotil
sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
Vychádzajúc z uvedených právnych záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2010