Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 50/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. V. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b)

v spojení s a Slovenskej

republiky, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 21. októbra 2009 a sp. zn. z 21. októbra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ing. V. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2010 doručená sťažnosť Mgr. Ing. V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a ) (ďalej len „“) v spojení s

ods. 2 a , ako aj svojho práva podľa v spojení s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. októbra 2009 a sp. zn. z 21. októbra 2009.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného

pred najvyšším súdom pod sp. zn. bolo rozhodovanie o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -65 z 2. októbra 2008. Krajský súd označeným rozsudkom zamietol

žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedu

Úradu pre štátnu službu č. z 29. júna 2005, ktorým bolo potvrdené

prvostupňové rozhodnutie č. 11368/2005 z 1. júna 2005 o odvolaní sťažovateľa z funkcie

vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „funkcia

vedúceho“) podľa o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej

službe“). Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2009 napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Kľúčovou námietkou, ktorú sťažovateľ uplatňoval v predmetnom konaní (ďalej aj

„konanie o odvolaní z funkcie vedúceho“) pred krajským súdom ako súdom prvého stupňa,

ako aj pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím, bolo jeho tvrdenie, že v ňom príslušné

správne orgány aplikovali právnu úpravu, ktorá je v rozpore s a medzinárodnými

zmluvami. V tejto súvislosti sťažovateľ v konaní pred krajským súdom navrhol, aby

konanie podľa (ďalej len „OSP“)

prerušil a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

o súlade zákona o štátnej službe s ,

a ) a s dohovoru.

Krajský súd rešpektujúc návrh sťažovateľa podal takýto návrh ústavnému súdu.

Ústavný súd o tomto návrhu rozhodol uznesením sp. zn. z 9. apríla 2008

tak, že konanie zastavil s poukazom na skutočnosť, že namietané ustanovenie zákona

o štátnej službe už stratilo platnosť a účinnosť, pričom „zdôraznil, že v konaní o súlade

právnych predpisov podľa je v zásade oprávnený posudzovať len súlad

platných právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení s právnymi

predpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z § 41a ods. 4

, podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť

pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví“. Krajský súd po doručení

označeného uznesenia ústavného súdu rozsudkom č. k. -65 z 2. októbra 2008

žalobu sťažovateľa zamietol, pričom z jeho odôvodnenia vyplynulo, že dospel k záveru, že

v danom prípade rozhodnutiami správnych orgánov nedošlo k porušeniu zákona, na základe

toho, že mal za nesporne preukázané, že k odvolaniu sťažovateľa z funkcie vedúceho došlo

v súlade s § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe v znení platnom v čase vydania

napadnutého rozhodnutia (tento záver nespochybňuje ani sťažovateľ).

Predmetom konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn.

(ďalej aj „konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru“) bolo rozhodovanie

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. -65 z 2. októbra

2008. Krajský súd označeným rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu pre štátnu službu č.

z 24. augusta 2005, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. OÚ-33-44/1-PR-

2005 z 8. júna 2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa podľa § 40

ods. 2 písm. c) zákona o štátnej službe. Ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo

z dôvodu, že sťažovateľ bol odvolaný z funkcie vedúceho a nebol zaradený na iné

štátnozamestnanecké miesto v inom odbore štátnej služby z dôvodu, že služobný úrad

takéto miesto nemá a so žalobcom sa nedohodol inak.

Sťažovateľ v sťažnosti neopisuje priebeh konania o odvolaní z funkcie vedúceho

a konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Obmedzuje sa len na konštatovanie,

že „... opísanými okolnosťami [z kontextu sa dá vyvodiť, že sťažovateľ má na mysli

zrušenie, a teda stratu platnosti a účinnosti sporného ustanovenia § 10 ods. 11 písm. d)

zákona o štátnej službe a v tejto súvislosti aj zastavenie konania o jeho súlade s

a dohovorom uznesením ústavného súdu sp. zn. z 9. apríla 2009, pozn.] došlo

k domnelému vytvoreniu vákua v možnostiach ochrany práv sťažovateľa, pričom osobitne

treba zdôrazniť podiel zákonodarcu ne jej vzniku. Je pritom irelevantné, v akom zmysle.

Podstatné je, že nespornou motiváciou k zmenám sporného ustanovenia boli argumenty,

obsiahnuté v žalobe sťažovateľa, ktorými odôvodňoval návrh na prerušenie konania a ktoré

tvorili napokon obsah podania súdu na ústavný súd. Za tohto stavu, konkretizovaného aj

ďalej, boli rozsudky Najvyššieho súdu, potvrdzujúce zamietajúce rozhodnutia prejavom

rezignácie na púta striktného determinizmu, hoci prínosom pre spravodlivé rozhodovanie

v súlade s Dohovoru a 46 by naopak bola vyššia úroveň sudcovskej

kreatívnosti.“.

Najvyššiemu súdu sťažovateľ vyčíta, že pri svojom rozhodovaní „sa pomerne

alibisticky odvolal na to, že sporné ustanovenie v rozhodujúcom čase platné a účinné bolo.

Vyšiel teda dôsledne z toho, že ) použiť netreba, i keď v spojení

s podstatnými námietkami sťažovateľa by to východisko bolo.“. V nadväznosti na to,

sťažovateľ poukazuje na v spojení s , z ktorých vyplýva

„... jednak právna báza na posudzovanie váhy a dopadu noriem a princípov

antidiskriminácie v protiklade k bývalej litere zákona, ktorú tieto normy a princípy zo

zákona vytlačili“.

Vo vzťahu k už spomenutému uzneseniu ústavného súdu sp. zn.

z 9. apríla 2008 sťažovateľ uvádza, že „v dôsledku svojho výroku znamenalo pre

sťažovateľa citeľný hendikep, ktorý zaviedol súd do slepej uličky formalizmu“. V tejto

súvislosti navrhuje, aby sa ústavný súd na účely konania o tejto sťažnosti oboznámil

„s dôvodovou správou k zmenám, týkajúcim sa Ozrejmí sa tak,

ako by bola v konaní o žalobách už prakticky s istotou riešená ťažisková prejudiciálna

otázka: musí alebo nesmie za daného stavu poznatkov súd quasi sporné ustanovenie

aplikovať.

Napriek tomu, že nesúlad napadnutého ustanovenia s a Dohovorom nebol

vyslovený nálezom, supluje takýto výrok práve daný stav poznatkov...“.

Podľa sťažovateľa „Námietka porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru a SR vychádza z presvedčenia o arbitrárnom a ústavne

neudržateľnom výsledku, zapríčinenom neakceptovaním a odmietnutím zákazu

diskriminácie. Podľa súčasného znenia ZSŠ (sťažovateľ má na mysli zákon o štátnej službe,

pozn.) vo vzťahu k predchádzajúcemu je sťažovateľ diskriminovaný v rozpore s čl. 14

Dohovoru (... iné postavenie!) a a 13 ods. 3) SR v pomere či v rozsahu

horšom, ako v čase podania žalôb. V lepšom postavení sú už aj ostatní vedúci služobných

úradov ministerstiev.“.

Sťažovateľ uvádza, že si je vedomý obmedzených možností ústavného súdu

zasahovať do konania a rozhodovania všeobecných súdov v kontexte s jeho doterajšou

judikatúrou, zároveň ale zdôrazňuje, že „Tento prípad patrí medzi tie, ktoré si tento zásah

vyžadujú. I keď v prípade vyhovenia sťažnosti dôjde k reparácii škodlivých následkov

napadnutých konaní, znamenalo obdobie piatich rokov neistoty a pocitu beznádeje z takmer

feudálneho postupu voči sťažovateľovi značnú frustráciu. Je preto opodstatnená aj žiadosť

o priznanie primeraného zadosťučinenia.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

«1) Najvyšší súd SR porušil rozsudkami, vydanými v konaniach vedených pod sp. zn.

a (ide o zjavnú pisársku chybu, správne má byť

„2 Sžo 306/2008“, pozn.) základné práva sťažovateľa chránené článkami 6 ods. 1) a 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1), 12 ods. 2), 13

ods. 3) a 36 písm. b) SR.

2) Uvedené rozsudky sa zrušujú a veci sa vracajú Najvyššiemu súdu SR na ďalšie

konania.

3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného zadosťučinenia sumu

2.000,- Eur.

4) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

a ) v spojení s porušením a

, ako aj svojho práva podľa v spojení s dohovoru rozsudkami

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2009 a sp. zn.

z 21. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová a v zásade jediná námietka

sťažovateľa proti obom napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu spočíva v tom, že

najvyšší súd v nich potvrdil správnosť záverov krajského súdu vyjadrených v rozsudkoch

č. k. -65 z 2. októbra 2008 a č. k. -65 z 2. októbra 2008,

založených na právnom názore, podľa ktorého na veci sťažovateľa týkajúce sa jeho

odvolania z funkcie vedúceho a skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru bolo

potrebné aplikovať § 10 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom

v čase vydania príslušných správnych rozhodnutí, hoci podľa názoru sťažovateľa bolo toto

ustanovenie zákona o štátnej službe v relevantnom znení v rozpore s a dohovorom,

a preto sa aplikovať nemalo.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ sa

v sťažnosti obmedzuje na konštatovanie, že aplikáciou § 10 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej

službe v jeho veciach došlo k jeho (protiústavnej) diskriminácii, pričom neuvádza žiadne

argumenty v prospech tohto tvrdenia ani v prospech tvrdenia o nesúlade tejto právnej normy

s a dohovorom, hoci z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že práve tento jeho právny

názor tvorí právny základ jeho sťažnosti.

K obligatórnym náležitostiam každého návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom patrí aj odôvodnenie návrhu ( ), pričom ústavný

súd už vo svojej doterajšej judikatúre zdôraznil (pozri napr. ), že nedostatok

odôvodnenia návrhu (sťažnosti) má významné procesné dôsledky. Je základnou

povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje

svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom, pričom okrem opísania

skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu. Sťažnosť sťažovateľa takéto právne argumenty

neobsahuje, pričom ústavný súd takýto rozsah nedostatkov nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(m. m. ).

Za daných okolností rigorózny prístup ústavného súdu k uvedenému nedostatku

sťažnosti sťažovateľa zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom zakladá dôvody

na to, aby ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

V danom prípade ale ústavný súd nepovažoval za dostatočné odmietnuť sťažnosť na

základe uvedeného právneho záveru, keďže považoval za vhodné vysloviť svoje právne

názory aj ku kľúčovej a v zásade jedinej (aj keď neodôvodnenej) námietke sťažovateľa

spočívajúcej v tvrdení, že k porušeniu ním označených práv napadnutými rozsudkami

najvyššieho súdu došlo z dôvodu, že najvyšší súd ako odvolací súd v nich akceptoval

(toleroval) aplikáciu právnej normy súdom prvého stupňa (a v predchádzajúcom konaní aj

príslušnými orgánmi štátnej správy), ktorá je (bola) podľa jeho názoru v rozpore s

a dohovorom. Sťažovateľ na tomto právnom základe žiada, aby ústavný súd vyslovil, že

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu boli porušené jeho garantované práva,

zrušil tieto rozsudky a veci vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Z konkrétnych

okolností veci vyplýva, že ústavný súd by prípadne mohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa

len vtedy, ak by si meritórnym spôsobom osvojil právny názor sťažovateľa o nesúlade § 10

ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom v čase vydania

príslušných správnych rozhodnutí s a dohovorom, dospel k záveru o jeho

neaplikovateľnosti a na tomto základe uplatnil voči napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu svoju kasačnú právomoc priznanú mu .

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné, aby sa ústavný súd vyjadril k tomu, či je

oprávnený v konaní o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby podľa

vysloviť, aj keď len prejudiaciálne, ale pritom právne zaväzujúcim spôsobom (pozri § 56

ods. 6 ), svoj právny názor k otázke súladu zákona, príp. iného

právneho predpisu nižšieho stupňa právnej sily (jeho časti, prípadne jeho jednotlivého

ustanovenia) s , resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou a na tomto základe

rozhodnúť o sťažnosti v merite veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd odkazuje na právny názor vyplývajúci z jeho

ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné

konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť

iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia.

Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako

samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného

druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež ,

, ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti

podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje

v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného

právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa

v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu,

mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ),

čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si

senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna

ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech

ochrany základných práv a slobôd.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala) na posudzovaný

prípad aplikovať (porovnaj , , , ).

Rovnako, resp. o to viac, je prezumpciou ústavnosti viazaný aj všeobecný súd (vo veciach

sťažovateľa najvyšší súd).

Ústavný súd limitovaný zásadou prezumpcie ústavnosti aplikovaných právnych

noriem v predmetných veciach preskúmal opodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa. Vychádzal

pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Pri preskúmavaní opodstatnenosti sťažnosti sa ústavný súd riadil svojou

stabilizovanou judikatúrou, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis

mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na

to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť

právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak

sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná

a účinná právna norma (m. m. , , , ).

Ústavný súd z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. októbra 2009 týkajúceho sa odvolania sťažovateľa z funkcie vedúceho zistil, že

najvyšší súd v ňom po poukaze na § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe (v znení

platnom a účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia), podľa ktorého predseda

odvolá vedúceho úradu, ktorý nemá nadriadený služobný úrad, ak minister predloží

predsedovi návrh na odvolanie vedúceho úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo,

konštatoval, že „žalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, keď na základe

návrhu ministra vnútra odvolal žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva

vnútra SR. Nakoľko v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov, odvolací súd dospel k totožnému záveru ako krajský súd, ktorý

v postupe správneho orgánu nevidel rozpor so zákonom a preto podanú žalobu zamietol.“.

Z odôvodnenia označeného rozsudku tiež vyplýva, že najvyšší súd v ňom reagoval aj

na kľúčovú námietku sťažovateľa, podľa ktorej je záver krajského súdu v napadnutom

rozsudku, že preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona,

v absolútnom protiklade s názorom, ktorý krajský súd vyslovil v súvislosti s uznesením

o prerušení konania, v ktorom vyslovil názor, že príslušné ustanovenie zákona o štátnej

službe je v rozpore s . Podľa najvyššieho súdu je toto tvrdenie žalobcu (sťažovateľa)

„absolútne irelevantné. Aj keď všeobecný súd dospeje k názoru, že ustanovenie všeobecne

záväzného právneho predpisu, vzťahujúce sa na rozhodovanie vo veci, je v rozpore

s ... neznamená to, že taký nesúlad naozaj existuje. Táto téza vyslovená všeobecným

súdom je len zákonným predpokladom, aby o súlade právnych predpisov mohol rozhodovať

Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorému táto kompetencia v zmysle prináleží.“.

V nadväznosti na citované v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd na

základe analýzy konštatoval, že „nie sám všeobecný súd vysloví nesúlad

právnych predpisov, ale na základe jeho domnienky o tom rozhoduje Ústavný súd SR“, a na

základe toho uzavrel, že „krajský súd postupoval správne, keď posudzoval postup

a rozhodnutie žalovaného podľa zákonných ustanovení platných a účinných v čase vydania

napadnutého rozhodnutia“.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2009

týkajúceho sa skončenia štátnozamestaneckého pomeru sťažovateľa ústavný súd zistil, že

sťažovateľ v ňom namietal v zásade len tú skutočnosť, že vydanie napadnutého rozhodnutia

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sa uskutočnilo vo väzbe na predchádzajúce

rozhodnutie o odvolaní z funkcie vedúceho, ktoré bolo podľa jeho tvrdenia vydané

v rozpore s a dohovorom, t. j. argumentoval obdobne ako vo veci vedenej pod

sp. zn. . Za daných okolností najvyšší súd po analýze dovtedajšieho priebehu

konania v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „pri skončení

štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bol správnymi orgánmi dodržaný zákonný postup

a preto Najvyšší súd SR konštatuje, že právne posúdenie prejednávanej veci krajským

súdom je správne (založené na aplikácii príslušných ustanovení zákona o štátnej službe

v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pozn.) a nie sú dané dôvody na

zrušenie napadnutého rozsudku“. Vo vzťahu k dôvodom odvolania uvedeným žalobcom

najvyšší súd v podrobnostiach odkázal na rozsudok sp. zn. z 21. októbra

2009.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd v oboch

napadnutých rozsudkoch dospel k právnemu záveru, že na veci sťažovateľa bolo potrebné

aplikovať príslušné ustanovenia zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom v čase

vydania napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, t. j. neosvojil si právny názor

sťažovateľa, že ustanovenie § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe bolo

v relevantnom čase v rozpore s a dohovorom, a preto ho nebolo možné v jeho

veciach aplikovať. Tento právny záver najvyššieho súdu pritom v konkrétnych okolnostiach

prípadu nemožno považovať za svojvoľný a ani zjavne neodôvodnený, keďže najvyšší súd

ho v oboch napadnutých rozhodnutiach síce stručne, ale podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil.

Vo vzťahu k právnemu názoru sťažovateľa o protiústavnosti označeného ustanovenia

zákona o štátnej službe ústavný súd bez ambície, ako aj oprávnenia (pozri už uvedené)

zaujať k nemu zásadnejšie stanovisko považoval za potrebné v konkrétnych okolnostiach

prípadu podotknúť, že tento právny názor zďaleka nie je tak jednoznačný, ako ho sťažovateľ

prezentoval v konaní pred všeobecnými súdmi a ako ho podáva aj v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu (bez akejkoľvek argumentácie). Za týchto okolností nemožno najvyššiemu

súdu s ústavnou relevanciou vyčítať, že si právny názor sťažovateľa neosvojil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu

ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie neznamená

právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. v súlade s jeho právnymi názormi.

Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.

, ). Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými

rozsudkami nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a ) ani jeho práva podľa dohovoru a v kontexte s tým ani

k porušeniu a a dohovoru, a preto vyhodnotil

sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc z uvedených právnych záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010