Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/306/2008

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. V. Š., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou K. a P., s.r.o., proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. zo dňa 29. júna 2005, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -65 zo dňa 2. októbra 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu

Bratislave č. k. -65 zo dňa 2. októbra 2008 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu pre štátnu službu č. zo dňa 29. júna 2005, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. 11368/2005zo dňa 1. júna 2005 o odvolaní žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa a o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Podľa názoru žalobcu správne orgány v rozhodovaní o danej veci aplikovali právnu úpravu, ktorá je v rozpore s

Slovenskej republiky ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a preto navrhol, aby súd prerušil konanie podľa a postúpil návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Na návrh žalobcu Krajský súd v Bratislave doručil Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa ) SR o súlade o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s , a ) SR a s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením č. zo dňa 9. apríla 2008 Ústavný súd SR konanie o návrhu krajského súdu zastavil, pretože v čase doručenia návrhu Ústavnému súdu SR bolo namietané ust. už zrušené, t.j. stratilo platnosť a účinnosť. K jeho zrušeniu došlo bodom 8 čl. I. , ktorým sa mení a dopĺňa o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „v sa vypúšťajú odseky 9 -13...“. Zároveň Ústavný súd SR považoval za potrebné pripomenúť, že pôvodný text namietaného bol ešte predtým prostredníctvom bodu 25 čl. I , ktorým sa mení a dopĺňa o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov („v sa vypúšťajú odseky 3 a 4. Doterajšie odseky 5 - 13 sa označujú ako odseky 3-11“), legislatívno-technickou úpravou označený ako V súvislosti s uvedeným zistením Ústavný súd SR zdôraznil, že v konaní o súlade právnych predpisov podľa , je v zásade oprávnený posudzovať len súlad platných právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení s právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z , podľa ktorého, ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že krajský súd mal

za nesporne preukázané, že žalobca bol odvolaný z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra SR podľa v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia na návrh ministra vnútra SR, a preto krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd zmenil

rozsudok krajského súdu, zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. Namietal, že krajský súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci. Záver, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom

rozsudku (že preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona) je v absolútnom protiklade s názorom, ktorý krajský súd vyslovil v súvislosti s uznesením o prerušení konania, nakoľko krajský súd konanie prerušil z dôvodu, že dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, na základe ktorého bol žalobca odvolaný z funkcie vedúceho služobného úradu, je v rozpore s . Žalobca zdôraznil, že k uvedenému záveru nedospel len žalobca, ale najmä krajský súd. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 53/1999, podľa ktorého „prerušiť konanie podľa druhej vety ust. možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania.“

V súvislosti s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky o zastavení

konania žalobca vyslovil názor, že z logického výkladu ustanovenia možno vyvodiť, že otázka, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nie je otázkou, ktorú by súd v konaní nebol oprávnený riešiť. Práve posúdenie tejto otázky je nevyhnutným predpokladom pre to, aby návrh mohol byť postúpený Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Toto svoje tvrdenie žalobca oprel aj o názor prezentovaný v odbornej literatúre, podľa ktorého „Dúvodem pro přerušení řízení však není rozpor zákona s ústavním zákonem nebo mezinárodní smlouvou, která má přednosť před zákonem, jestliže je návrh na zrušení zákona nebo jeho jednotlivých ustanovení v řízení před Ústavním soudem nepřípustný, protože zákon již pozbyl platnosti. V tomto případě, jakožto i v případě zastavení řízení před Ústavním soudem podle UsSouzZ, je podle našeho názoru oprávněn posoudiť soulad zákona s ústavním zákonem nebo mezinárodní smlouvou, která má přednost před zákonem, soud při rozhodování věci.“ (Bureš, Drápal, Mazanec, Občanský soudní řád. Komentář, C. H. Beck, Praha 2000).

Podľa žalobcu vyvodením záveru, že súd nie je oprávnený riešiť otázku

rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa týka veci, s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, v prípade ak bolo konanie pred Ústavným súdom SR zastavené, by bolo odmietnutím výkonu spravodlivosti, keďže pre súd by bolo možné vôbec sa nezaoberať skutkovým a právnymi zisteniami, ktoré považuje za preukázané a návrh bez ďalšieho zamietnuť.

Žalobca poukázal aj na znenie SR, podľa ktorého

sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom. Ako vyplýva z výkladu tohto ustanovenia, je neprípustné, aby súlad zákona s alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná nebol riešený

súdom v prípade, ak sa táto otázka bezprostredne týka predmetu sporu a Ústavný súd SR k tejto veci nezaujal stanovisko.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť. K veci uviedol, že nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti je Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ako jediný môže svojim rozhodnutím zrušiť účinnosť celého zákona alebo jeho niektorých ustanovení, pokiaľ nie sú v súlade s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že krajský súd posúdil konanie žalovaného ako konanie v rozpore s a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republiky viazaná a aj napriek tomu žalobu zamietol. Z rozsudku krajského súdu naopak jednoznačne vyplýva, že konaním Úradu pre štátnu službu nedošlo k porušeniu zákona. V tejto súvislosti sa žalovaný pridržiaval svojich doterajších vyjadrení v prejednávanej veci.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací ( ) prejednal vec podľa

a v spojení s a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že na základe návrhu

ministra vnútra SR zo dňa 01.06.2005 predseda Úradu pre štátnu službu rozhodnutím č. 11368/2005 zo dňa 01.06.2005 podľa ust. a a odvolal žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra SR k 02.06.2005. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím žalovaného č. UŠS- 12419/2005 zo dňa 29.06.2005 tak, že odvolanie žalobcu bolo zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené.

V podanej žalobe žalobca navrhol, aby súd prerušil konanie podľa § 109

ods. 1 písm. b) a postúpil návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska v otázke súladu všeobecných právnych predpisov, ktoré správne orgány v rozhodovaní o danej veci aplikovali. Uznesením č. k. -34 zo dňa 30.07.2007 Krajský súd v Bratislave prerušil konanie do skončenia konania pred Ústavným súdom SR a zároveň Ústavnému súdu SR doručil návrh na začatie konania podľa ) SR o súlade o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s , a ) SR a s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením č. zo dňa 9. apríla 2008 Ústavný súd SR konanie o návrhu krajského súdu zastavil, pretože v čase doručenia návrhu Ústavnému súdu SR bolo namietané ust. už zrušené, t.j. stratilo platnosť a účinnosť.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa (účinného v čase vydania

napadnutého rozhodnutia) predseda odvolá vedúceho úradu, ktorý nemá nadriadený služobný úrad, ak minister predloží predsedovi písomný návrh na odvolanie vedúceho úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo.

Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení žalovaný postupoval v súlade

s platnou právnou úpravou, keď na základe návrhu ministra vnútra odvolal žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra SR. Nakoľko v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, odvolací súd dospel k totožnému záveru ako krajský súd, ktorý v postupe správneho orgánu nevidel rozpor so zákonom a preto podanú žalobu zamietol.

K námietkam žalobcu uvedeným v podanom odvolaní Najvyšší súd uvádza

nasledovné:

Tvrdenie žalobcu, že záver, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom

rozsudku (že preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona) je v absolútnom protiklade s názorom, ktorý krajský súd vyslovil v súvislosti s uznesením o prerušení konania, nakoľko krajský súd konanie prerušil z dôvodu, že dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, na základe ktorého bol žalobca odvolaný z funkcie vedúceho služobného úradu, je v rozpore s , je podľa Najvyššieho súdu absolútne irelevantný. Aj keď všeobecný súd dospeje k názoru, že ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, vzťahujúce sa na rozhodovanie vo veci, je v rozpore s alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná, neznamená to, že taký nesúlad naozaj existuje. Táto téza vyslovená všeobecným súdom je len zákonným predpokladom, aby o súlade právnych predpisov mohol rozhodovať Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorému táto kompetencia v zmysle prináleží. Rozhodnutie najvyššieho súdu R 53/1999, na ktoré v tejto súvislosti žalobca poukázal, pritom vôbec nepodporuje tvrdenie žalobcu. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd riešil otázku, či na postup podľa súd zaväzuje vyslovený názor účastníka konania, alebo musí k záveru o nesúlade právnych predpisov dospieť samotný súd na základe vlastného uváženia.

Pokiaľ žalobca poukázal na znenie , podľa ktorého

sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom, Najvyšší súd SR poukazuje na to, že z dikcie tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sudca je okrem viazanosti , ústavným zákonom a medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2 a 5 viazaný aj zákonom. Neoddeliteľnou a zároveň doplňujúcou súčasťou tohto ustanovenia je aj znenie ods. 2, podľa ktorého ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný. Z uvedeného vyplýva, že nie sám všeobecný súd vysloví nesúlad právnych predpisov, ale na základe jeho domnienky o tom rozhoduje Ústavný súd SR.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd

postupoval správne, keď posudzoval postup a rozhodnutie žalovaného podľa zákonných ustanovení platných a účinných v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd SR preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalovanému správnemu orgánu nevznikol zákonný nárok na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave dňa 21. októbra 2009

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová