Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 287/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., G., zastúpeného spoločnosťou S.

a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. S., pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2011 doručená sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., G. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „disciplinárny súd“) sp. zn. Dn 6/2011

z 31. októbra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na disciplinárnom súde sa proti nemu vedie

disciplinárne konanie na tom skutkovom základe, že najneskôr pred 8. septembrom 2009

ako sudca a predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) a zároveň ako člen Sudcovskej rady pri najvyššom súde bez overenia náležitej právnej

úpravy požiadal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“)

o preverenie pracovných podmienok sudcov a pracovníkov najvyššieho súdu, a to aj napriek

tomu, že tento úrad nie je na preverenie uvedených skutočností vecne príslušným, čo podľa

názoru predsedu najvyššieho súdu v podstatnej miere ovplyvnilo vážnosť funkcie sudcu

a predsedu senátu, a tým aj odbornú povesť a vážnosť najvyššieho súdu. Tento skutok

predseda najvyššieho súdu kvalifikoval ako zavinené nesplnenie povinnosti sudcu podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch

a prísediacich“), čím sťažovateľ mal spáchať závažné disciplinárne previnenie podľa § 116

ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, za čo mu navrhol uložiť

disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich, a teda

preloženie na súd nižšieho stupňa. Neskoršou modifikáciou návrhu predseda najvyššieho

súdu navrhol zmeniť disciplinárne opatrenie na odvolanie z funkcie sudcu [§ 117 ods. 5

písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich].

K návrhu na začatie disciplinárneho konania sa sťažovateľ vyjadril podaním

zo 14. februára 2010 s tým, že namietal jeho neopodstatnenosť a nezákonnosť a žiadal

o oslobodenie spod disciplinárneho návrhu, respektíve zastavenie predmetného konania.

V podaní z 3. marca 2011 sťažovateľ vyslovil pochybnosti o tom, či senát

1 Ds v zložení JUDr. J. (predsedníčka senátu), JUDr. K. a JUDr. K. (členky senátu), hoci

v čase napadnutia tejto veci mal senát iné zloženie, je oprávnený bez prijatého rozvrhu

práce disciplinárneho súdu na rok 2011 vykonať úkony ako zákonný senát, respektíve jeho

predsedníčka a členovia ako zákonní sudcovia. Sťažovateľ uviedol, že o týchto jeho

pochybnostiach disciplinárny súd nerozhodol a ani na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo

4. marca 2011, sa nimi nezaoberal.

Sťažovateľ uviedol, že 3. mája 2011 opätovne vzniesol námietku zaujatosti voči

predsedníčke senátu disciplinárneho súdu JUDr. J. z dôvodu, že nerozhodla o jeho

námietkach týkajúcich sa zloženia senátu 1 Ds, ako aj z dôvodu, že podľa neho existovali

dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti k účastníkom konania.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa o tejto námietke zaujatosti rozhodol prvostupňový

disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. z 13. júla 2011 tak, že JUDr. J. nevylúčil

z prerokovania a rozhodnutia tejto disciplinárnej veci.

Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu podal 1. augusta 2011 odvolanie,

v ktorom zároveň vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke odvolacieho

disciplinárneho súdu 1 Dso JUDr. U. O tejto námietke rozhodol odvolací disciplinárny súd

2 Dso rozhodnutím sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 tak, že JUDr. U. nevylúčil

z vykonávania úkonov na disciplinárnom odvolacom súde v sťažovateľovej veci vedenej

pod sp. zn. .

Predtým, ako sťažovateľ pristúpil k námietkam voči rozhodnutiu odvolacieho

disciplinárneho súdu (2 Dso) sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011, vo svojej sťažnosti

upriamil pozornosť na svoje pochybnosti o tom, „či vôbec orgán konajúci v disciplinárnom

konaní so sťažovateľom a označený ako Najvyšší súd Slovenskej republiky – Disciplinárny

súd Slovenskej republiky spĺňa atribúty súdu“. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval

právnymi predpismi prijatými na medzinárodnej úrovni, z ktorých podľa jeho vyjadrení

okrem iného vyplýva, že rozhodnutia v disciplinárnych veciach musia podliehať

nezávislému prieskumu, resp. že takéto konania musia byť vedené nezávislým orgánom

s možnosťou odvolania sa na súd. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ vyslovil názor, že

„na základe nielen zverenia niektorých oprávnení uvedených zákonodarcom

v ustanoveniach ale aj ďalších vnútorných opatrení vykonaných

na Najvyššom súde došlo týmto postupom zákonodarcu k vytrhnutiu disciplinárnych senátov

z bežnej štruktúry Najvyššieho súdu a preneseniu týchto disciplinárnych senátov do

subsystému Súdnej rady“. Okrem toho sťažovateľ poukázal na kreovanie disciplinárneho

súdu a vyslovil pochybnosti o tom, či „disciplinárny súd po stránke personálnej napĺňa

materiálne atribúty súdu“, a dodal, že na disciplinárnom súde nie je vždy dodržaný zámer

zákonodarcu, a teda aby aspoň predseda disciplinárneho senátu bol funkčným sudcom

najvyššieho súdu. Okrem iného sťažovateľ vo vzťahu k uvedenému upriamil svoju

pozornosť aj na to, že v prípade disciplinárneho súdu chýba na jeho čele orgán riadenia

a správy súdu, ktorým je predseda a podpredseda, a v tejto súvislosti dodal, že nie je jasné,

komu v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) je možné podať sťažnosť

na sudcu disciplinárneho súdu. Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ dospel

k záveru, že uňho vznikajú pochybnosti, či senáty disciplinárneho súdu sú z personálneho

hľadiska začlenené do štruktúry najvyššieho súdu.

V sťažnosti sťažovateľ zaujal svoj názor aj k rozvrhu práce disciplinárneho súdu

a uviedol, že „zákonodarca nenaplnil ústavné zmeny a rozporne využil oprávnenie článku

141a ods. 4 písm. g) a zveril Súdnej rade právomoc, ktorá patrí prostredníctvom

tvorby rozvrhu práce iba predsedovi súdu (v danom prípade predsedovi Najvyššieho súdu),

a to určovanie počtu a zloženia disciplinárnych senátov, spôsobu prideľovania vecí

a zastupovania“. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ vyslovil pochybnosti o tom, či

disciplinárny súd „po stránke správnej a riadiacej činnosti napĺňa atribúty súdu, a to

svojím začlenením k Najvyššiemu súdu“.

Aj v otázke ochrany práv sudcov disciplinárnych senátov prostredníctvom orgánov

sudcovskej samosprávy vyslovil sťažovateľ pochybnosti o tom, či disciplinárny súd

z personálnej stránky spĺňa atribúty súdu, a to svojím začlenením k najvyššiemu súdu.

Sťažovateľ súčasne poukázal na to, že z rozvrhu práce disciplinárneho súdu na rok

2011 nevyplýva, aby veci boli sudcom prideľované na základe náhodného výberu.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že v bode V odvolania, ktoré podal proti

rozhodnutiu prvostupňového disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011,

vzniesol aj námietku zaujatosti voči všetkým sudcom disciplinárneho súdu rozhodujúcim

v jeho veci, ktorí ako sudcovia najvyššieho súdu boli „neprimerane a pravidelne“

odmeňovaní jeho predsedom, teda osobou, ktorá podala návrh na disciplinárne konanie.

Tým podľa názoru sťažovateľa boli medzi predsedom najvyššieho súdu a odmeňovanými

sudcami vytvorené väzby a silné puto závislosti, ktoré sa mohli prejaviť aj lojálnym

postojom týchto sudcov k predsedovi najvyššieho súdu. Sťažovateľ súčasne uviedol, že

z namietaného rozhodnutia mu nie je známe, ako sa odvolací disciplinárny súd s týmito

námietkami vysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa odvolací disciplinárny súd neuviedol

žiadne skutočnosti, ktoré by vyvrátili sťažovateľove pochybnosti o objektívnej nestrannosti

vo veci konajúcich sudcov. Sťažovateľ sa domnieva, že odvolací disciplinárny súd jeho

námietky uvedené v bode V odvolania prehliadol, a preto jeho rozhodnutie sp. zn.

Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 považuje za svojvoľné.

K namietanému rozhodnutiu sťažovateľ zároveň uviedol, a to citujúc ustanovenie

§ 3 ods. 9 zákona o súdoch (o odlišnom stanovisku a výsledku hlasovania senátu uvedením

pomeru hlasov), že po preštudovaní jeho obsahu nenašiel informáciu o výsledku hlasovania

senátu uvedením pomeru hlasov. Tvrdil, že táto informácia mala preňho význam, pretože

takýmto spôsobom by bolo možné zistiť, ako hlasoval JUDr. K. – člen odvolacieho

disciplinárneho senátu, o ktorom sa domnieval, že práve on mohol byť „neprimerane

a pravidelne“ odmeňovaný predsedom najvyššieho súdu. Tým podľa jeho názoru odvolací

disciplinárny súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že v bode IV odvolania z 1. augusta 2011

vzniesol aj námietku zaujatosti voči predsedníčke odvolacieho disciplinárneho senátu JUDr.

U. K tomuto sťažovateľ uviedol, že aj napriek disciplinárnemu konaniu, na ktoré upozornil,

bol Sudcovskou radou pri najvyššom súde zvolený za člena výberovej komisie v súvislosti

s výberovým konaním na dve miesta sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Podľa

udania sťažovateľa práve jeho kvalifikovanosť a odbornosť ako člena výberovej komisie

spochybnila JUDr. U. a v tejto súvislosti „spolupracovala s predsedom Najvyššieho súdu

v úmysle vylúčiť sťažovateľa ako sudcu Najvyššieho súdu z výberového konania...“.

Sťažovateľ uviedol, že na základe toho bol odvolaný z člena výberovej komisie. Tým podľa

názoru sťažovateľa existujú dôvodné pochybnosti o tom, že JUDr. U. bude spôsobilá v jeho

disciplinárnej veci objektívne a nestranne rozhodnúť.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu

sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 považuje za nedostatočne odôvodnené aj preto, že

konajúci senát sa v ňom nevysporiadal s jeho odkazom na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. .

Sťažovateľ súčasne žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho súdu. Svoj návrh

v tomto kontexte sťažovateľ odôvodnil aj takto:

„... napadnuté rozhodnutie je postihnuté toľkými ústavnými vadami ako aj zákonnými

nedostatkami, že následné konanie na jeho základe by spôsobilo reťazenie neústavných

rozhodnutí disciplinárnych senátov. Ďalšie konanie voči sťažovateľovi za týchto podmienok

predstavuje pre sťažovateľa z tohto dôvodu väčšiu ujmu než aká môže pri odklade

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľom navrhované rozhodnutie o odklade

vykonateľnosti nie je ani v rozpore dôležitým verejným záujmom. Naopak verejný záujem

podľa sťažovateľov odôvodňuje vydanie navrhovaného dočasného opatrenia.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné práva Ing. JUDr. M. G. PhD. podľa článku 6 Dohovoru, článku 46 ods. 1

v spojení s článkom 2 ods. 2 a boli Rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky - odvolací disciplinárny súd sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011,

porušené.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - odvolací disciplinárny súd

sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 sa zrušuje a ukladá sa mu, aby vo veci znovu konal

a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti je zjavné, že sťažovateľ namietal rozhodnutie odvolacieho

disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011, ktorým bolo rozhodnuté

o nevylúčení JUDr. U. z vykonávania úkonov disciplinárneho konania v sťažovateľovej

veci.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie o tom, že odvolací disciplinárny súd sa

v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho zásadnými argumentmi uvedenými v bodoch

IV a V (námietka vznesená voči JUDr. U. z dôvodu pochybností o jej nestrannosti

a námietka vznesená vo všeobecnosti voči sudcom najvyššieho súdu rozhodujúcim v jeho

disciplinárnej veci, ktorí boli podľa jeho názoru „neprimerane a pravidelne“ odmeňovaní

predsedom najvyššieho súdu) jeho odvolania proti rozhodnutiu disciplinárneho súdu sp. zn.

Ds 3/2011 z 13. júla 2011. Okrem toho sa podľa názoru sťažovateľa odvolací disciplinárny

súd nevysporiadal s jeho odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. .

Sťažovateľ taktiež namietal, že z rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn.

Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 nie je známy výsledok hlasovania senátu, a to uvedením

pomeru hlasov, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny

proces. Sťažovateľ taktiež vyjadril svoje pochybnosti o začlenení disciplinárneho súdu

k najvyššiemu súdu z viacerých hľadísk.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že voči sťažovateľovi

sa na disciplinárnom súde pod sp. zn. vedie disciplinárne konanie, a to

na základe návrhu predsedu najvyššieho súdu pre závažné disciplinárne previnenie podľa

§ 116 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, za čo mu bolo

navrhnuté disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch

a prísediacich (preloženie na súd nižšieho stupňa), ktoré bolo neskôr modifikované

na disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich

(odvolanie z funkcie sudcu).

V rámci disciplinárneho konania sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr.

J. – predsedníčke prvostupňového disciplinárneho senátu 1 Ds. O tejto námietke rozhodol

prvostupňový disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011, ktorým

menovanú nevylúčil z vykonávania úkonov disciplinárneho konania v sťažovateľovej veci

vedenej pod sp. zn. .

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 2. augusta 2011 odvolanie, ktoré

koncipoval do bodov I – VI.

V bode I, II, III a VI tohto odvolania uviedol svoje argumenty a pochybnosti

o objektívnej nestrannosti JUDr. J., ako aj námietky o nedostatočnej odôvodnenosti

rozhodnutia disciplinárneho súdu z 13. júla 2011 a žiadal, aby o tejto námietke bolo

rozhodnuté zákonným spôsobom.

V bode IV tohto odvolania sťažovateľ uviedol, že v prípade, ak by odvolanie bolo

pridelené odvolaciemu disciplinárnemu senátu 1 Dso, namieta jeho predsedníčku JUDr. U.

Predmetnú námietku sťažovateľ zdôvodnil takto: «Dňa 30. apríla 2010 mi bol doručený

pokynový lístok predsedu Najvyšší súd Slovenskej republiky adresovaný JUDr. M. ako

predsedovi Sudcovskej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aby „zariadil

potrebné“ v termíne „ihneď“ s pripojeným listom JUDr. J. U., sudkyne Krajského súdu

v Trnave... zo dňa 27. 4. 2010... V uvedenom liste menovaná sudkyňa Krajského súdu

v Trnave vyslovila nasledovný názor: „že pokiaľ má uchádzač o voľné miesto sudcu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spĺňať podmienky „že nie je proti nemu vedené

disciplinárne konanie“ mal by takúto podmienku spĺňať aj každý člen výberovej komisie.

Podľa mojich vedomostí JUDr. Ing. M. G., túto podmienku nespĺňa, keďže je proti nemu

vedené disciplinárne konanie, ktoré doposiaľ nie je ukončené“.» Sťažovateľ ďalej dodal, že

po týchto zisteniach vo svojom stanovisku z 30. apríla 2010 vyslovil na adresu JUDr. U. –

uchádzačky o funkciu sudcu najvyššieho súdu, kritické vyjadrenia, v rámci ktorých

napríklad uviedol, že JUDr. U. v tomto prípade nerešpektovala zásadu prezumpcie neviny

a podľa neho spolupracovala s predsedom najvyššieho súdu, pokiaľ ide o jeho odvolanie

z výberovej komisie. Sťažovateľ vyslovil názor, a to s odkazom na rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. , že tieto skutočnosti sú dôvodom na vylúčenie sudcu

z prerokovania a rozhodovania tejto disciplinárnej veci.

V bode V odvolania sťažovateľ vzniesol všeobecnú námietku zaujatosti voči všetkým

sudcom najvyššieho súdu činným v jeho disciplinárnej veci, ktorí boli „neprimerane

a pravidelne“ odmeňovaní zo strany predsedu najvyššieho súdu. Tým sa podľa jeho názoru

mohlo vytvoriť silné puto prejavujúce sa aj v lojálnosti odmeňovaných sudcov k predsedovi

najvyššieho súdu.

O námietke zaujatosti uvedenej v bode IV sťažovateľovho odvolania rozhodol

odvolací disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 tak, že JUDr.

U. nevylúčil z vykonávania úkonov odvolacieho disciplinárneho konania vo veci sp. zn.

.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací disciplinárny súd uviedol podstatné

okolnosti prípadu, a teda z akého dôvodu a na akom skutkovom základe sa voči

sťažovateľovi vedie disciplinárne konanie, poukázal na podstatu prvostupňového

rozhodnutia z 13. júla 2011 a na argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní proti tomuto

rozhodnutiu. Odvolací disciplinárny súd ďalej konštatoval, že v bode IV tohto odvolania

sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr. U., pričom v tejto súvislosti podrobne

predstavil argumenty sťažovateľa a ďalej konštatoval:

«Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ostatné body odvolania disciplinárne stíhaného

sudcu (body I., II., III. a V.) tu súd nerozoberá, lebo sa tohto rozhodovania netýkajú.

Predsedníčka odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U. vo svojom

vyjadrení z 5. septembra 2011 k vznesenej námietke zaujatosti sudcom a predsedom senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ing. JUDr. M. G., PhD. uviedla, že vo veci sa necíti

byť subjektívne zaujatá. K disciplinárne stíhanému sudcovi nemá žiaden vzťah a nie je

žiadnym spôsobom zainteresovaná na výsledku prejednávanej disciplinárnej veci, napriek

tomu, že skutočnosti, ktoré menovaný sudca uvádza, sa stali. Pre úplné objasnenie

skutočností priložila jej list adresovaný JUDr. Š. H., predsedovi Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. apríla 2010. V ňom žiadala o výmenu člena výberovej komisie

Ing. JUDr. M. G., PhD., pretože podľa nej menovaný nespĺňal podmienku, že sa proti nemu

nevedie disciplinárne konanie, čo jej bolo Sudcovskou radou pri Najvyššom súde Slovenskej

republiky vyhovené a za člena výberovej komisie namiesto neho bol menovaný JUDr. I. R.

Napriek týmto skutočnostiam záverom uviedla, že sa voči nemu necíti byť subjektívne

zaujatá. Pripustila však, že sudca Ing. JUDr. M. G., PhD. je jej kolegom v správnom

kolégiu a môže subjektívne pociťovať nedôveru a nepriateľský vzťah voči jej osobe

a navonok by sa mohlo javiť, že by nemusela byť nestranná. Nemá preto námietky proti jej

vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania v disciplinárnej veci vedenej proti Ing. JUDr. M.

G., PhD...

Predsedníčka odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U. sa písomne

vyjadrila, že sa necíti byť zaujatá a takéto jej vyjadrenie nevyvoláva žiadne pochybnosti,

a teda jej subjektívna zaujatosť je vylúčená.

Pokiaľ ide o otázku objektívnej zaujatosti, rozhodujúci senát k tomu uvádza, že

žiadnym spôsobom nebolo preukázané „značné vzájomné prepojenie“ (okrem možno

kolegiálneho, žiadne iné, napr. priateľské alebo nepriateľské), medzi JUDr. J. U.

a disciplinárne stíhaným sudcom Ing. JUDr. M. G., PhD. Vyjadrenie JUDr. J. U. pred

výberovým konaním na adresu Ing. JUDr. M. G., PhD. bolo len vyjadrením jej názoru a

ona tým nijakým spôsobom nespochybnila uznávanú zásadu prezumpcie neviny. Bolo totiž

na rozhodnutí predsedu Sudcovskej rady pri Najvyššom súde Slovenskej republiky, aby

namiesto Ing. JUDr. M. G., PhD. navrhol do výberovej komisie iného sudcu, hoci údajne aj

na podnet predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. H. Že nakoniec došlo

k odvolaniu Ing. JUDr. M. G., PhD. a na miesto neho k vymenovaniu iného sudcu, JUDr. I.

R., súd nemá za preukázané, že by to JUDr. J. U. ovplyvnila a naopak je názoru, že to

ovplyvniť ani nemohla. Súd pri riešení otázky objektívnej zaujatosti nevidí právny problém

ani v tom, že predsedníčka odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U.

a disciplinárne stíhaný sudca Ing. JUDr. M. G., PhD. patria do jedného kolégia, a síce

správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Už vyššie uviedol, že žiadnym

spôsobom nebolo preukázané ich značné vzájomné prepojenie, nanajvýš možno kolegiálne.

Túto skutočnosť nakoniec disciplinárne stíhaný sudca ani nevytkol.

Na podklade uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací

disciplinárny súd dospel k záveru, že subjektívna ani objektívna zaujatosť predsedníčky

odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U. voči disciplinárne stíhanému sudcovi

Ing. JUDr. M. G., PhD. nebola žiadnym spôsobom preukázaná a o jej zaujatosti neexistuje

žiadna rozumná pochybnosť. V posudzovanom prípade nebola prekročená určitá miera,

odôvodňujúca následok straty nestrannosti disciplinárneho súdu v očiach verejnosti,

disciplinárne stíhaného súdu alebo existenciu legitímneho dôvodu na vznik pochybností

o nestrannosti predsedníčky senátu.»

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať

do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , , ).

Podľa § 119 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom

do 31. decembra 2011 disciplinárnu zodpovednosť zisťuje a disciplinárne opatrenia ukladá

disciplinárny súd. Najvyšší súd je na účely disciplinárneho konania disciplinárnym súdom;

disciplinárne konanie vo veci predsedu najvyššieho súdu a podpredsedu najvyššieho súdu

vykonáva ústavný súd.

Podľa § 119 ods. 9 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom

do 31. decembra 2011 disciplinárny súd rozhoduje v disciplinárnych senátoch, ktorých

počet určuje súdna rada. Predsedov disciplinárnych senátov volí a odvoláva súdna rada.

Súdna rada ku koncu kalendárneho roka určí rozvrh práce na nasledujúci kalendárny rok,

v ktorom určí zloženie disciplinárnych senátov, určí spôsob prideľovania vecí, ako aj

spôsob vzájomného zastupovania sudcov disciplinárneho súdu.

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ vzniesol voči JUDr. U. námietku zaujatosti

„pro futuro“, to znamená pre prípad, ak by jeho odvolanie (z 1. augusta 2011) proti

prvostupňovému rozhodnutiu disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 bolo

pridelené odvolaciemu senátu 1 Dso, ktorého predsedníčkou je namietaná sudkyňa.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu sp. zn. KP 4/2012 z 31. mája 2012 okrem

iného vyplýva, že v čase, keď sťažovateľ uvedenú námietku vzniesol, bola už JUDr. U.

predsedníčkou senátu 1 Dso, čo potvrdzuje aj priložená zápisnica z 58. zasadnutia Súdnej

rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) z 8. marca 2011, ktoré sa konalo

v Snine. Dvadsiatym bodom programu tohto zasadnutia bol rozvrh práce disciplinárneho

súdu na rok 2011, ktorý súdna rada určila uznesením č. 1155, a súčasne určila zloženie

disciplinárnych senátov, spôsob prideľovania veci a spôsob vzájomného zastupovania

sudcov disciplinárneho súdu.

Z uvedeného rozvrhu práce na rok 2011 účinného od 8. marca 2011 je zrejmé, že

JUDr. U. je predsedníčkou disciplinárneho odvolacieho senátu 1 Dso, ktorý má rozhodnúť

o sťažovateľovom odvolaní z 1. augusta 2011. Práve z dôvodu sťažnosti podanej ústavnému

súdu bolo rozhodnutím tohto senátu sp. zn. z 12. marca 2012 predmetné

konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na ústavnom súde.

Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa, považoval

za významné ustáliť, z akého pohľadu je potrebné namietané rozhodnutie odvolacieho

disciplinárneho súdu podrobiť konkrétnej ústavnej kontrole. V tomto smere podľa názoru

ústavného súdu zohráva svoj význam podanie, v rámci ktorého sťažovateľ predostrel

námietku zaujatosti. Týmto podaním bolo odvolanie (z 1. augusta 2011) proti

prvostupňovému rozhodnutiu disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011.

Z obsahu predmetného odvolania nepochybne vyplýva, že sťažovateľ svoje argumenty,

námietky a tvrdenia predstavil v bodoch označených I až VI.

V konkrétnom IV bode odvolania sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči

predsedníčke odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. U. Práve námietka uvedená

v tomto bode sťažovateľovho podania (odvolania) bola predmetom konania odvolacieho

disciplinárneho senátu 2 Dso, ktorý svoj právny názor vyjadril v namietanom rozhodnutí

sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011. Predmetom tohto konania nebola žiadna z ďalších

sťažovateľových námietok, ktoré vyplynuli z ostatných bodov jeho odvolania. Totožný

názor k nastolenej problematike napokon zaujal aj odvolací disciplinárny súd

2 Dso v napadnutom rozhodnutí, keď v rámci odôvodnenia konštatoval, že ostatné body

sťažovateľovho odvolania nerozoberá, pretože sa netýkajú tohto konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ústavnú konformnosť

namietaného rozhodnutia mohol skúmať len pri určení a vymedzení hraníc predmetu

konania, v rámci ktorého odvolací disciplinárny súd prijal označené rozhodnutie.

Predmetom konania bolo rozhodovanie o námietke zaujatosti JUDr. U., a nie rozhodovanie

o opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, keď vo veci konajúci

nadriadený súd je povinný dať odpovede na podstatné a zásadné argumenty účastníka

konania tvoriace obsah jeho odvolania. Predmetom tohto konania pritom nebolo ani

rozhodovanie o iných námietkach sťažovateľa, ktoré vyplynuli z jeho odvolania.

Tieto zistenia boli pre ústavný súd určujúce z pohľadu uplatnenia jeho právomoci pri

ústavnej konfrontácii medzi námietkami sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím.

Keďže predmetom konania odvolacieho disciplinárneho súdu 2 Dso bolo

rozhodovanie o námietke zaujatosti voči JUDr. U., ústavný súd skúmal, či tento súd pri

rozhodovaní zohľadnil zodpovedajúcu právnu úpravu a na vec sa vzťahujúcu štrasburskú

judikatúru a či výsledok jeho rozhodovacej činnosti dáva dostatočne odôvodnený

a presvedčivý záver o právnom názore vyjadrenom vo výroku tohto rozhodnutia.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať,

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto

práve rozhodnúť (, ).

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho

prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú

poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá

až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 1. októbra 1982).

Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu,

ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,

ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam

vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom

na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto

hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril

v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko,

ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti

v očiach strán a verejnosti (, ).

Podľa názoru ústavného súdu odvolací disciplinárny súd zodpovedne a presvedčivo

preskúmal subjektívnu a objektívnu stránku, ktorú je potrebné zohľadniť pri skúmaní

nestrannosti vo veci konajúceho sudcu. Pokiaľ ide o subjektívne hľadisko nestrannosti

JUDr. U., podľa záverov odvolacieho disciplinárneho súdu sa táto vyjadrila, že v danej veci

sa necíti byť zaujatá, pričom v tomto smere neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by

preukázali opak. Pokiaľ ide o posúdenie jej nestrannosti z hľadiska objektívneho, odvolací

disciplinárny súd sa touto otázkou veľmi podrobne zaoberal a cez popis skutočností,

týkajúcich sa nezistenia „značného vzájomného prepojenia“ medzi sťažovateľom

a dotknutou sudkyňou, a popis udalostí, z ktorých sťažovateľ vyvodil, že v prípade JUDr. U.

existujú dôvodné pochybnosti o jej objektívnej nestrannosti, dospel k záveru, že o jej

nestrannosti v danom prípade neexistuje žiadna rozumná pochybnosť.

Ústavný súd zastáva názor, že vylúčenie sudcu z prerokovania a rozhodovania

konkrétnej veci (v tomto prípade disciplinárnej) sa zakladá len na existencii určitého dôvodu

vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými skutočnosťami, vo svetle ktorých

sa javí sudcova nepredpojatosť reálne a objektívne pochybnou. Vylučuje sa tým subjektívny

pohľad na vylúčenie sudcu. Na to, aby sudca bol vylúčený z prerokovávania a rozhodovania

určitej veci, nestačia pocity účastníka či sudcu o tom, či možno mať pochybnosti o jeho

nepredpojatosti, ale musí byť zistený konkrétny dôvod, z ktorého vyplýva, že tá pochybnosť

o sudcovskej nepredpojatosti je objektívne opodstatnená [(je daná) ].

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že odvolací disciplinárny súd

svoje rozhodnutie o nevylúčení JUDr. U. z vykonávania úkonov disciplinárneho konania

proti sťažovateľovi dostatočným spôsobom odôvodnil a predstavil akceptovateľné dôvody,

ktoré svedčia pre záver o tom, že zo subjektívneho a objektívneho hľadiska neboli zistené

žiadne okolnosti, ktoré by spochybnili nestrannosť a nepredpojatosť vo veci konajúcej

sudkyne.

Sťažovateľ zároveň namietal, že odvolací disciplinárny súd sa nevysporiadal s jeho

argumentmi, ktoré predstavil vo svetle rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. .

Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľovo tvrdenie v tomto kontexte javí ako

irelevantné. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd totiž takisto ako odvolací disciplinárny

súd posudzoval subjektívne a objektívne hľadisko nestrannosti konkrétneho sudcu v súlade

so svojou a štrasburskou judikatúrou a svoje zistenia a závery predstavil z tejto perspektívy.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach namietaného prípadu nebol daný totožný

skutkový základ ako vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn.

a okrem toho odvolací disciplinárny súd posudzoval nestrannosť dotknutej sudkyne

z pohľadu všeobecne uznávaných pravidiel aplikačnej praxe, a preto ústavný súd námietky

sťažovateľa o tom, že odvolací disciplinárny súd neposudzoval ním nastolené námietky aj

pri zohľadnení právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn.

, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn.

Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 je potrebné považovať za riadne odôvodnené a nevykazujúce

žiadne prejavy svojvôle. Skutočnosť, že tento súd sa nezaoberal všetkými tými námietkami

sťažovateľa nastolenými v jeho odvolaní z 1. augusta 2011, o ktorých bol presvedčený, že

ich bolo potrebné zohľadniť, nemôže v okolnostiach daného prípadu znamenať porušenie

zásad spravodlivého procesu predovšetkým z toho dôvodu, že nesúviseli s predmetom tohto

konania, v rámci ktorého išlo o rozhodovanie o námietke zaujatosti voči JUDr. U.

Sťažovateľ súčasne namietal, že k porušeniu zásad spravodlivého procesu v danom

prípade došlo aj z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu neobsahuje

v zmysle § 3 ods. 9 zákona o súdoch údaj o výsledku hlasovania uvedením pomeru hlasov.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd dáva do pozornosti znenie § 150 ods. 2

zákona o sudcoch a prísediacich (v znení účinnom do 31. decembra 2011), podľa ktorého

na disciplinárne konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento

zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. Týmto osobitným

predpisom sa rozumie .

K uvedenej problematike zaujalo svoj názor aj trestnoprávne kolégium najvyššieho

súdu v stanovisku sp. zn. Tpj 53/2011 z 12. decembra 2011, z ktorého vyplýva:

„ je z hľadiska pravidiel rozhodovania senátu hlasovaním vo vzťahu

k o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch) osobitným predpisom (lex specialis), lebo

zákon o súdoch v dotknutej otázke nerozlišuje druh konania pred súdom (konanie podľa

, resp. ).

Keďže ustanovuje, že hlasovanie senátu vrátane obsahu porady

a zápisnice o hlasovaní je tajné (, a a ),

ustanovenie zákona o súdoch (v znení ), ktoré výsledok

hlasovania odtajňuje a personifikuje, sa v trestnom konaní nepoužije.“

Podľa vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z predmetného stanoviska vychádzal aj

odvolací senát disciplinárneho súdu 2 Dso, keď vo svojom rozhodnutí sp. zn. Dn 6/2011

z 31. októbra 2011 rešpektujúc § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich (v znení

účinnom do 31. decembra 2011) neuviedol údaj o výsledku hlasovania uvedením pomeru

hlasov.

Navyše, podľa názoru ústavného súdu neuvedenie tohto údaju podľa § 3 ods. 9

zákona o súdoch v rozhodnutí všeobecného súdu nemôže mať samo osebe pri

odôvodnenosti a ústavnej konformnosti takéhoto rozhodnutia za následok porušenie práva

na spravodlivý proces.

Z tohto pohľadu je potrebné aj uvedenú námietku sťažovateľa vyhodnotiť ako zjavne

neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o tie argumenty sťažovateľa, resp. o vyslovenie jeho pochybností

vo vzťahu k postaveniu a začleneniu disciplinárneho súdu k najvyššiemu súdu, tieto ústavný

súd vyhodnotil ako jeho úvahy a právne názory nesúvisiace priamo s predmetom konania.

Ak teda sťažovateľ prezentuje svoje výhrady proti legislatívnej úprave, ústavný súd ich

nemôže v konaní podľa skúmať. Tieto môžu byť predmetom

abstraktnej kontroly ústavnosti ( ), avšak len na návrh osoby na to oprávnenej

( ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými, ako aj jeho návrhom na vydanie

dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012