Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 287/2012
PDF · 362.02 KB
No categories available
III. ÚS 287/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., G., zastúpeného spoločnosťou S.
a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. S., pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., G. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „disciplinárny súd“) sp. zn. Dn 6/2011
z 31. októbra 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na disciplinárnom súde sa proti nemu vedie
disciplinárne konanie na tom skutkovom základe, že najneskôr pred 8. septembrom 2009
ako sudca a predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) a zároveň ako člen Sudcovskej rady pri najvyššom súde bez overenia náležitej právnej
úpravy požiadal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“)
o preverenie pracovných podmienok sudcov a pracovníkov najvyššieho súdu, a to aj napriek
tomu, že tento úrad nie je na preverenie uvedených skutočností vecne príslušným, čo podľa
názoru predsedu najvyššieho súdu v podstatnej miere ovplyvnilo vážnosť funkcie sudcu
a predsedu senátu, a tým aj odbornú povesť a vážnosť najvyššieho súdu. Tento skutok
predseda najvyššieho súdu kvalifikoval ako zavinené nesplnenie povinnosti sudcu podľa
§ 30 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch
a prísediacich“), čím sťažovateľ mal spáchať závažné disciplinárne previnenie podľa § 116
ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, za čo mu navrhol uložiť
disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich, a teda
preloženie na súd nižšieho stupňa. Neskoršou modifikáciou návrhu predseda najvyššieho
súdu navrhol zmeniť disciplinárne opatrenie na odvolanie z funkcie sudcu [§ 117 ods. 5
písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich].
K návrhu na začatie disciplinárneho konania sa sťažovateľ vyjadril podaním
zo 14. februára 2010 s tým, že namietal jeho neopodstatnenosť a nezákonnosť a žiadal
o oslobodenie spod disciplinárneho návrhu, respektíve zastavenie predmetného konania.
V podaní z 3. marca 2011 sťažovateľ vyslovil pochybnosti o tom, či senát
1 Ds v zložení JUDr. J. (predsedníčka senátu), JUDr. K. a JUDr. K. (členky senátu), hoci
v čase napadnutia tejto veci mal senát iné zloženie, je oprávnený bez prijatého rozvrhu
práce disciplinárneho súdu na rok 2011 vykonať úkony ako zákonný senát, respektíve jeho
predsedníčka a členovia ako zákonní sudcovia. Sťažovateľ uviedol, že o týchto jeho
pochybnostiach disciplinárny súd nerozhodol a ani na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo
4. marca 2011, sa nimi nezaoberal.
Sťažovateľ uviedol, že 3. mája 2011 opätovne vzniesol námietku zaujatosti voči
predsedníčke senátu disciplinárneho súdu JUDr. J. z dôvodu, že nerozhodla o jeho
námietkach týkajúcich sa zloženia senátu 1 Ds, ako aj z dôvodu, že podľa neho existovali
dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti k účastníkom konania.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa o tejto námietke zaujatosti rozhodol prvostupňový
disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. 1 Ds 3/2011 z 13. júla 2011 tak, že JUDr. J. nevylúčil
z prerokovania a rozhodnutia tejto disciplinárnej veci.
Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu podal 1. augusta 2011 odvolanie,
v ktorom zároveň vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke odvolacieho
disciplinárneho súdu 1 Dso JUDr. U. O tejto námietke rozhodol odvolací disciplinárny súd
2 Dso rozhodnutím sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 tak, že JUDr. U. nevylúčil
z vykonávania úkonov na disciplinárnom odvolacom súde v sťažovateľovej veci vedenej
pod sp. zn. 1 Dso 4/2011.
Predtým, ako sťažovateľ pristúpil k námietkam voči rozhodnutiu odvolacieho
disciplinárneho súdu (2 Dso) sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011, vo svojej sťažnosti
upriamil pozornosť na svoje pochybnosti o tom, „či vôbec orgán konajúci v disciplinárnom
konaní so sťažovateľom a označený ako Najvyšší súd Slovenskej republiky – Disciplinárny
súd Slovenskej republiky spĺňa atribúty súdu“. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval
právnymi predpismi prijatými na medzinárodnej úrovni, z ktorých podľa jeho vyjadrení
okrem iného vyplýva, že rozhodnutia v disciplinárnych veciach musia podliehať
nezávislému prieskumu, resp. že takéto konania musia byť vedené nezávislým orgánom
s možnosťou odvolania sa na súd. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ vyslovil názor, že
„na základe nielen zverenia niektorých oprávnení uvedených zákonodarcom
v ustanoveniach § 119 zák. č. 385/2000 Z. z. ale aj ďalších vnútorných opatrení vykonaných
na Najvyššom súde došlo týmto postupom zákonodarcu k vytrhnutiu disciplinárnych senátov
z bežnej štruktúry Najvyššieho súdu a preneseniu týchto disciplinárnych senátov do
subsystému Súdnej rady“. Okrem toho sťažovateľ poukázal na kreovanie disciplinárneho
súdu a vyslovil pochybnosti o tom, či „disciplinárny súd po stránke personálnej napĺňa
materiálne atribúty súdu“, a dodal, že na disciplinárnom súde nie je vždy dodržaný zámer
zákonodarcu, a teda aby aspoň predseda disciplinárneho senátu bol funkčným sudcom
najvyššieho súdu. Okrem iného sťažovateľ vo vzťahu k uvedenému upriamil svoju
pozornosť aj na to, že v prípade disciplinárneho súdu chýba na jeho čele orgán riadenia
a správy súdu, ktorým je predseda a podpredseda, a v tejto súvislosti dodal, že nie je jasné,
komu v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) je možné podať sťažnosť
na sudcu disciplinárneho súdu. Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ dospel
k záveru, že uňho vznikajú pochybnosti, či senáty disciplinárneho súdu sú z personálneho
hľadiska začlenené do štruktúry najvyššieho súdu.
V sťažnosti sťažovateľ zaujal svoj názor aj k rozvrhu práce disciplinárneho súdu
a uviedol, že „zákonodarca nenaplnil ústavné zmeny a rozporne využil oprávnenie článku
141a ods. 4 písm. g) ústavy a zveril Súdnej rade právomoc, ktorá patrí prostredníctvom
tvorby rozvrhu práce iba predsedovi súdu (v danom prípade predsedovi Najvyššieho súdu),
a to určovanie počtu a zloženia disciplinárnych senátov, spôsobu prideľovania vecí
a zastupovania“. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ vyslovil pochybnosti o tom, či
disciplinárny súd „po stránke správnej a riadiacej činnosti napĺňa atribúty súdu, a to
svojím začlenením k Najvyššiemu súdu“.
Aj v otázke ochrany práv sudcov disciplinárnych senátov prostredníctvom orgánov
sudcovskej samosprávy vyslovil sťažovateľ pochybnosti o tom, či disciplinárny súd
z personálnej stránky spĺňa atribúty súdu, a to svojím začlenením k najvyššiemu súdu.
Sťažovateľ súčasne poukázal na to, že z rozvrhu práce disciplinárneho súdu na rok
2011 nevyplýva, aby veci boli sudcom prideľované na základe náhodného výberu.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že v bode V odvolania, ktoré podal proti
rozhodnutiu prvostupňového disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011,
vzniesol aj námietku zaujatosti voči všetkým sudcom disciplinárneho súdu rozhodujúcim
v jeho veci, ktorí ako sudcovia najvyššieho súdu boli „neprimerane a pravidelne“
odmeňovaní jeho predsedom, teda osobou, ktorá podala návrh na disciplinárne konanie.
Tým podľa názoru sťažovateľa boli medzi predsedom najvyššieho súdu a odmeňovanými
sudcami vytvorené väzby a silné puto závislosti, ktoré sa mohli prejaviť aj lojálnym
postojom týchto sudcov k predsedovi najvyššieho súdu. Sťažovateľ súčasne uviedol, že
z namietaného rozhodnutia mu nie je známe, ako sa odvolací disciplinárny súd s týmito
námietkami vysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa odvolací disciplinárny súd neuviedol
žiadne skutočnosti, ktoré by vyvrátili sťažovateľove pochybnosti o objektívnej nestrannosti
vo veci konajúcich sudcov. Sťažovateľ sa domnieva, že odvolací disciplinárny súd jeho
námietky uvedené v bode V odvolania prehliadol, a preto jeho rozhodnutie sp. zn.
Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 považuje za svojvoľné.
K namietanému rozhodnutiu sťažovateľ zároveň uviedol, a to citujúc ustanovenie
§ 3 ods. 9 zákona o súdoch (o odlišnom stanovisku a výsledku hlasovania senátu uvedením
pomeru hlasov), že po preštudovaní jeho obsahu nenašiel informáciu o výsledku hlasovania
senátu uvedením pomeru hlasov. Tvrdil, že táto informácia mala preňho význam, pretože
takýmto spôsobom by bolo možné zistiť, ako hlasoval JUDr. K. – člen odvolacieho
disciplinárneho senátu, o ktorom sa domnieval, že práve on mohol byť „neprimerane
a pravidelne“ odmeňovaný predsedom najvyššieho súdu. Tým podľa jeho názoru odvolací
disciplinárny súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že v bode IV odvolania z 1. augusta 2011
vzniesol aj námietku zaujatosti voči predsedníčke odvolacieho disciplinárneho senátu JUDr.
U. K tomuto sťažovateľ uviedol, že aj napriek disciplinárnemu konaniu, na ktoré upozornil,
bol Sudcovskou radou pri najvyššom súde zvolený za člena výberovej komisie v súvislosti
s výberovým konaním na dve miesta sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Podľa
udania sťažovateľa práve jeho kvalifikovanosť a odbornosť ako člena výberovej komisie
spochybnila JUDr. U. a v tejto súvislosti „spolupracovala s predsedom Najvyššieho súdu
v úmysle vylúčiť sťažovateľa ako sudcu Najvyššieho súdu z výberového konania...“.
Sťažovateľ uviedol, že na základe toho bol odvolaný z člena výberovej komisie. Tým podľa
názoru sťažovateľa existujú dôvodné pochybnosti o tom, že JUDr. U. bude spôsobilá v jeho
disciplinárnej veci objektívne a nestranne rozhodnúť.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu
sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 považuje za nedostatočne odôvodnené aj preto, že
konajúci senát sa v ňom nevysporiadal s jeho odkazom na rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 257/2011.
Sťažovateľ súčasne žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho súdu. Svoj návrh
v tomto kontexte sťažovateľ odôvodnil aj takto:
„... napadnuté rozhodnutie je postihnuté toľkými ústavnými vadami ako aj zákonnými
nedostatkami, že následné konanie na jeho základe by spôsobilo reťazenie neústavných
rozhodnutí disciplinárnych senátov. Ďalšie konanie voči sťažovateľovi za týchto podmienok
predstavuje pre sťažovateľa z tohto dôvodu väčšiu ujmu než aká môže pri odklade
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľom navrhované rozhodnutie o odklade
vykonateľnosti nie je ani v rozpore dôležitým verejným záujmom. Naopak verejný záujem
podľa sťažovateľov odôvodňuje vydanie navrhovaného dočasného opatrenia.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Základné práva Ing. JUDr. M. G. PhD. podľa článku 6 Dohovoru, článku 46 ods. 1
v spojení s článkom 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy boli Rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky - odvolací disciplinárny súd sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011,
porušené.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - odvolací disciplinárny súd
sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 sa zrušuje a ukladá sa mu, aby vo veci znovu konal
a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti je zjavné, že sťažovateľ namietal rozhodnutie odvolacieho
disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011, ktorým bolo rozhodnuté
o nevylúčení JUDr. U. z vykonávania úkonov disciplinárneho konania v sťažovateľovej
veci.
Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie o tom, že odvolací disciplinárny súd sa
v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho zásadnými argumentmi uvedenými v bodoch
IV a V (námietka vznesená voči JUDr. U. z dôvodu pochybností o jej nestrannosti
a námietka vznesená vo všeobecnosti voči sudcom najvyššieho súdu rozhodujúcim v jeho
disciplinárnej veci, ktorí boli podľa jeho názoru „neprimerane a pravidelne“ odmeňovaní
predsedom najvyššieho súdu) jeho odvolania proti rozhodnutiu disciplinárneho súdu sp. zn.
Ds 3/2011 z 13. júla 2011. Okrem toho sa podľa názoru sťažovateľa odvolací disciplinárny
súd nevysporiadal s jeho odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 257/2011.
Sťažovateľ taktiež namietal, že z rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn.
Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 nie je známy výsledok hlasovania senátu, a to uvedením
pomeru hlasov, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny
proces. Sťažovateľ taktiež vyjadril svoje pochybnosti o začlenení disciplinárneho súdu
k najvyššiemu súdu z viacerých hľadísk.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že voči sťažovateľovi
sa na disciplinárnom súde pod sp. zn. 1 Ds 1/2010 vedie disciplinárne konanie, a to
na základe návrhu predsedu najvyššieho súdu pre závažné disciplinárne previnenie podľa
§ 116 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, za čo mu bolo
navrhnuté disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch
a prísediacich (preloženie na súd nižšieho stupňa), ktoré bolo neskôr modifikované
na disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich
(odvolanie z funkcie sudcu).
V rámci disciplinárneho konania sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr.
J. – predsedníčke prvostupňového disciplinárneho senátu 1 Ds. O tejto námietke rozhodol
prvostupňový disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011, ktorým
menovanú nevylúčil z vykonávania úkonov disciplinárneho konania v sťažovateľovej veci
vedenej pod sp. zn. 1 Ds 1/2010.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 2. augusta 2011 odvolanie, ktoré
koncipoval do bodov I – VI.
V bode I, II, III a VI tohto odvolania uviedol svoje argumenty a pochybnosti
o objektívnej nestrannosti JUDr. J., ako aj námietky o nedostatočnej odôvodnenosti
rozhodnutia disciplinárneho súdu z 13. júla 2011 a žiadal, aby o tejto námietke bolo
rozhodnuté zákonným spôsobom.
V bode IV tohto odvolania sťažovateľ uviedol, že v prípade, ak by odvolanie bolo
pridelené odvolaciemu disciplinárnemu senátu 1 Dso, namieta jeho predsedníčku JUDr. U.
Predmetnú námietku sťažovateľ zdôvodnil takto: «Dňa 30. apríla 2010 mi bol doručený
pokynový lístok predsedu Najvyšší súd Slovenskej republiky adresovaný JUDr. M. ako
predsedovi Sudcovskej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aby „zariadil
potrebné“ v termíne „ihneď“ s pripojeným listom JUDr. J. U., sudkyne Krajského súdu
v Trnave... zo dňa 27. 4. 2010... V uvedenom liste menovaná sudkyňa Krajského súdu
v Trnave vyslovila nasledovný názor: „že pokiaľ má uchádzač o voľné miesto sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spĺňať podmienky „že nie je proti nemu vedené
disciplinárne konanie“ mal by takúto podmienku spĺňať aj každý člen výberovej komisie.
Podľa mojich vedomostí JUDr. Ing. M. G., túto podmienku nespĺňa, keďže je proti nemu
vedené disciplinárne konanie, ktoré doposiaľ nie je ukončené“.» Sťažovateľ ďalej dodal, že
po týchto zisteniach vo svojom stanovisku z 30. apríla 2010 vyslovil na adresu JUDr. U. –
uchádzačky o funkciu sudcu najvyššieho súdu, kritické vyjadrenia, v rámci ktorých
napríklad uviedol, že JUDr. U. v tomto prípade nerešpektovala zásadu prezumpcie neviny
a podľa neho spolupracovala s predsedom najvyššieho súdu, pokiaľ ide o jeho odvolanie
z výberovej komisie. Sťažovateľ vyslovil názor, a to s odkazom na rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 257/2011, že tieto skutočnosti sú dôvodom na vylúčenie sudcu
z prerokovania a rozhodovania tejto disciplinárnej veci.
V bode V odvolania sťažovateľ vzniesol všeobecnú námietku zaujatosti voči všetkým
sudcom najvyššieho súdu činným v jeho disciplinárnej veci, ktorí boli „neprimerane
a pravidelne“ odmeňovaní zo strany predsedu najvyššieho súdu. Tým sa podľa jeho názoru
mohlo vytvoriť silné puto prejavujúce sa aj v lojálnosti odmeňovaných sudcov k predsedovi
najvyššieho súdu.
O námietke zaujatosti uvedenej v bode IV sťažovateľovho odvolania rozhodol
odvolací disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 tak, že JUDr.
U. nevylúčil z vykonávania úkonov odvolacieho disciplinárneho konania vo veci sp. zn.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací disciplinárny súd uviedol podstatné
okolnosti prípadu, a teda z akého dôvodu a na akom skutkovom základe sa voči
sťažovateľovi vedie disciplinárne konanie, poukázal na podstatu prvostupňového
rozhodnutia z 13. júla 2011 a na argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní proti tomuto
rozhodnutiu. Odvolací disciplinárny súd ďalej konštatoval, že v bode IV tohto odvolania
sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr. U., pričom v tejto súvislosti podrobne
predstavil argumenty sťažovateľa a ďalej konštatoval:
«Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ostatné body odvolania disciplinárne stíhaného
sudcu (body I., II., III. a V.) tu súd nerozoberá, lebo sa tohto rozhodovania netýkajú.
Predsedníčka odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U. vo svojom
vyjadrení z 5. septembra 2011 k vznesenej námietke zaujatosti sudcom a predsedom senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ing. JUDr. M. G., PhD. uviedla, že vo veci sa necíti
byť subjektívne zaujatá. K disciplinárne stíhanému sudcovi nemá žiaden vzťah a nie je
žiadnym spôsobom zainteresovaná na výsledku prejednávanej disciplinárnej veci, napriek
tomu, že skutočnosti, ktoré menovaný sudca uvádza, sa stali. Pre úplné objasnenie
skutočností priložila jej list adresovaný JUDr. Š. H., predsedovi Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. apríla 2010. V ňom žiadala o výmenu člena výberovej komisie
Ing. JUDr. M. G., PhD., pretože podľa nej menovaný nespĺňal podmienku, že sa proti nemu
nevedie disciplinárne konanie, čo jej bolo Sudcovskou radou pri Najvyššom súde Slovenskej
republiky vyhovené a za člena výberovej komisie namiesto neho bol menovaný JUDr. I. R.
Napriek týmto skutočnostiam záverom uviedla, že sa voči nemu necíti byť subjektívne
zaujatá. Pripustila však, že sudca Ing. JUDr. M. G., PhD. je jej kolegom v správnom
kolégiu a môže subjektívne pociťovať nedôveru a nepriateľský vzťah voči jej osobe
a navonok by sa mohlo javiť, že by nemusela byť nestranná. Nemá preto námietky proti jej
vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania v disciplinárnej veci vedenej proti Ing. JUDr. M.
G., PhD...
Predsedníčka odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U. sa písomne
vyjadrila, že sa necíti byť zaujatá a takéto jej vyjadrenie nevyvoláva žiadne pochybnosti,
a teda jej subjektívna zaujatosť je vylúčená.
Pokiaľ ide o otázku objektívnej zaujatosti, rozhodujúci senát k tomu uvádza, že
žiadnym spôsobom nebolo preukázané „značné vzájomné prepojenie“ (okrem možno
kolegiálneho, žiadne iné, napr. priateľské alebo nepriateľské), medzi JUDr. J. U.
a disciplinárne stíhaným sudcom Ing. JUDr. M. G., PhD. Vyjadrenie JUDr. J. U. pred
výberovým konaním na adresu Ing. JUDr. M. G., PhD. bolo len vyjadrením jej názoru a
ona tým nijakým spôsobom nespochybnila uznávanú zásadu prezumpcie neviny. Bolo totiž
na rozhodnutí predsedu Sudcovskej rady pri Najvyššom súde Slovenskej republiky, aby
namiesto Ing. JUDr. M. G., PhD. navrhol do výberovej komisie iného sudcu, hoci údajne aj
na podnet predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. H. Že nakoniec došlo
k odvolaniu Ing. JUDr. M. G., PhD. a na miesto neho k vymenovaniu iného sudcu, JUDr. I.
R., súd nemá za preukázané, že by to JUDr. J. U. ovplyvnila a naopak je názoru, že to
ovplyvniť ani nemohla. Súd pri riešení otázky objektívnej zaujatosti nevidí právny problém
ani v tom, že predsedníčka odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U.
a disciplinárne stíhaný sudca Ing. JUDr. M. G., PhD. patria do jedného kolégia, a síce
správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Už vyššie uviedol, že žiadnym
spôsobom nebolo preukázané ich značné vzájomné prepojenie, nanajvýš možno kolegiálne.
Túto skutočnosť nakoniec disciplinárne stíhaný sudca ani nevytkol.
Na podklade uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací
disciplinárny súd dospel k záveru, že subjektívna ani objektívna zaujatosť predsedníčky
odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U. voči disciplinárne stíhanému sudcovi
Ing. JUDr. M. G., PhD. nebola žiadnym spôsobom preukázaná a o jej zaujatosti neexistuje
žiadna rozumná pochybnosť. V posudzovanom prípade nebola prekročená určitá miera,
odôvodňujúca následok straty nestrannosti disciplinárneho súdu v očiach verejnosti,
disciplinárne stíhaného súdu alebo existenciu legitímneho dôvodu na vznik pochybností
o nestrannosti predsedníčky senátu.»
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej
právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať
do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho
prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).
Podľa § 119 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom
do 31. decembra 2011 disciplinárnu zodpovednosť zisťuje a disciplinárne opatrenia ukladá
disciplinárny súd. Najvyšší súd je na účely disciplinárneho konania disciplinárnym súdom;
disciplinárne konanie vo veci predsedu najvyššieho súdu a podpredsedu najvyššieho súdu
vykonáva ústavný súd.
Podľa § 119 ods. 9 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom
do 31. decembra 2011 disciplinárny súd rozhoduje v disciplinárnych senátoch, ktorých
počet určuje súdna rada. Predsedov disciplinárnych senátov volí a odvoláva súdna rada.
Súdna rada ku koncu kalendárneho roka určí rozvrh práce na nasledujúci kalendárny rok,
v ktorom určí zloženie disciplinárnych senátov, určí spôsob prideľovania vecí, ako aj
spôsob vzájomného zastupovania sudcov disciplinárneho súdu.
Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ vzniesol voči JUDr. U. námietku zaujatosti
„pro futuro“, to znamená pre prípad, ak by jeho odvolanie (z 1. augusta 2011) proti
prvostupňovému rozhodnutiu disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 bolo
pridelené odvolaciemu senátu 1 Dso, ktorého predsedníčkou je namietaná sudkyňa.
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu sp. zn. KP 4/2012 z 31. mája 2012 okrem
iného vyplýva, že v čase, keď sťažovateľ uvedenú námietku vzniesol, bola už JUDr. U.
predsedníčkou senátu 1 Dso, čo potvrdzuje aj priložená zápisnica z 58. zasadnutia Súdnej
rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) z 8. marca 2011, ktoré sa konalo
v Snine. Dvadsiatym bodom programu tohto zasadnutia bol rozvrh práce disciplinárneho
súdu na rok 2011, ktorý súdna rada určila uznesením č. 1155, a súčasne určila zloženie
disciplinárnych senátov, spôsob prideľovania veci a spôsob vzájomného zastupovania
sudcov disciplinárneho súdu.
Z uvedeného rozvrhu práce na rok 2011 účinného od 8. marca 2011 je zrejmé, že
JUDr. U. je predsedníčkou disciplinárneho odvolacieho senátu 1 Dso, ktorý má rozhodnúť
o sťažovateľovom odvolaní z 1. augusta 2011. Práve z dôvodu sťažnosti podanej ústavnému
súdu bolo rozhodnutím tohto senátu sp. zn. 1 Dso 4/2011 z 12. marca 2012 predmetné
konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na ústavnom súde.
Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa, považoval
za významné ustáliť, z akého pohľadu je potrebné namietané rozhodnutie odvolacieho
disciplinárneho súdu podrobiť konkrétnej ústavnej kontrole. V tomto smere podľa názoru
ústavného súdu zohráva svoj význam podanie, v rámci ktorého sťažovateľ predostrel
námietku zaujatosti. Týmto podaním bolo odvolanie (z 1. augusta 2011) proti
prvostupňovému rozhodnutiu disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011.
Z obsahu predmetného odvolania nepochybne vyplýva, že sťažovateľ svoje argumenty,
námietky a tvrdenia predstavil v bodoch označených I až VI.
V konkrétnom IV bode odvolania sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči
predsedníčke odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. U. Práve námietka uvedená
v tomto bode sťažovateľovho podania (odvolania) bola predmetom konania odvolacieho
disciplinárneho senátu 2 Dso, ktorý svoj právny názor vyjadril v namietanom rozhodnutí
sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011. Predmetom tohto konania nebola žiadna z ďalších
sťažovateľových námietok, ktoré vyplynuli z ostatných bodov jeho odvolania. Totožný
názor k nastolenej problematike napokon zaujal aj odvolací disciplinárny súd
2 Dso v napadnutom rozhodnutí, keď v rámci odôvodnenia konštatoval, že ostatné body
sťažovateľovho odvolania nerozoberá, pretože sa netýkajú tohto konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ústavnú konformnosť
namietaného rozhodnutia mohol skúmať len pri určení a vymedzení hraníc predmetu
konania, v rámci ktorého odvolací disciplinárny súd prijal označené rozhodnutie.
Predmetom konania bolo rozhodovanie o námietke zaujatosti JUDr. U., a nie rozhodovanie
o opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, keď vo veci konajúci
nadriadený súd je povinný dať odpovede na podstatné a zásadné argumenty účastníka
konania tvoriace obsah jeho odvolania. Predmetom tohto konania pritom nebolo ani
rozhodovanie o iných námietkach sťažovateľa, ktoré vyplynuli z jeho odvolania.
Tieto zistenia boli pre ústavný súd určujúce z pohľadu uplatnenia jeho právomoci pri
ústavnej konfrontácii medzi námietkami sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím.
Keďže predmetom konania odvolacieho disciplinárneho súdu 2 Dso bolo
rozhodovanie o námietke zaujatosti voči JUDr. U., ústavný súd skúmal, či tento súd pri
rozhodovaní zohľadnil zodpovedajúcu právnu úpravu a na vec sa vzťahujúcu štrasburskú
judikatúru a či výsledok jeho rozhodovacej činnosti dáva dostatočne odôvodnený
a presvedčivý záver o právnom názore vyjadrenom vo výroku tohto rozhodnutia.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať,
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 188/2011).
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho
prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú
poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá
až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 1. októbra 1982).
Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia
oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.
Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu,
ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,
ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam
vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom
na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto
hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril
v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko,
ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti
v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 158/08, III. ÚS 257/2011).
Podľa názoru ústavného súdu odvolací disciplinárny súd zodpovedne a presvedčivo
preskúmal subjektívnu a objektívnu stránku, ktorú je potrebné zohľadniť pri skúmaní
nestrannosti vo veci konajúceho sudcu. Pokiaľ ide o subjektívne hľadisko nestrannosti
JUDr. U., podľa záverov odvolacieho disciplinárneho súdu sa táto vyjadrila, že v danej veci
sa necíti byť zaujatá, pričom v tomto smere neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by
preukázali opak. Pokiaľ ide o posúdenie jej nestrannosti z hľadiska objektívneho, odvolací
disciplinárny súd sa touto otázkou veľmi podrobne zaoberal a cez popis skutočností,
týkajúcich sa nezistenia „značného vzájomného prepojenia“ medzi sťažovateľom
a dotknutou sudkyňou, a popis udalostí, z ktorých sťažovateľ vyvodil, že v prípade JUDr. U.
existujú dôvodné pochybnosti o jej objektívnej nestrannosti, dospel k záveru, že o jej
nestrannosti v danom prípade neexistuje žiadna rozumná pochybnosť.
Ústavný súd zastáva názor, že vylúčenie sudcu z prerokovania a rozhodovania
konkrétnej veci (v tomto prípade disciplinárnej) sa zakladá len na existencii určitého dôvodu
vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými skutočnosťami, vo svetle ktorých
sa javí sudcova nepredpojatosť reálne a objektívne pochybnou. Vylučuje sa tým subjektívny
pohľad na vylúčenie sudcu. Na to, aby sudca bol vylúčený z prerokovávania a rozhodovania
určitej veci, nestačia pocity účastníka či sudcu o tom, či možno mať pochybnosti o jeho
nepredpojatosti, ale musí byť zistený konkrétny dôvod, z ktorého vyplýva, že tá pochybnosť
o sudcovskej nepredpojatosti je objektívne opodstatnená [(je daná) I. ÚS 130/2010].
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že odvolací disciplinárny súd
svoje rozhodnutie o nevylúčení JUDr. U. z vykonávania úkonov disciplinárneho konania
proti sťažovateľovi dostatočným spôsobom odôvodnil a predstavil akceptovateľné dôvody,
ktoré svedčia pre záver o tom, že zo subjektívneho a objektívneho hľadiska neboli zistené
žiadne okolnosti, ktoré by spochybnili nestrannosť a nepredpojatosť vo veci konajúcej
sudkyne.
Sťažovateľ zároveň namietal, že odvolací disciplinárny súd sa nevysporiadal s jeho
argumentmi, ktoré predstavil vo svetle rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 257/2011.
Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľovo tvrdenie v tomto kontexte javí ako
irelevantné. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd totiž takisto ako odvolací disciplinárny
súd posudzoval subjektívne a objektívne hľadisko nestrannosti konkrétneho sudcu v súlade
so svojou a štrasburskou judikatúrou a svoje zistenia a závery predstavil z tejto perspektívy.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach namietaného prípadu nebol daný totožný
skutkový základ ako vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 257/2011
a okrem toho odvolací disciplinárny súd posudzoval nestrannosť dotknutej sudkyne
z pohľadu všeobecne uznávaných pravidiel aplikačnej praxe, a preto ústavný súd námietky
sťažovateľa o tom, že odvolací disciplinárny súd neposudzoval ním nastolené námietky aj
pri zohľadnení právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn.
III. ÚS 257/2011, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené.
Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn.
Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 je potrebné považovať za riadne odôvodnené a nevykazujúce
žiadne prejavy svojvôle. Skutočnosť, že tento súd sa nezaoberal všetkými tými námietkami
sťažovateľa nastolenými v jeho odvolaní z 1. augusta 2011, o ktorých bol presvedčený, že
ich bolo potrebné zohľadniť, nemôže v okolnostiach daného prípadu znamenať porušenie
zásad spravodlivého procesu predovšetkým z toho dôvodu, že nesúviseli s predmetom tohto
konania, v rámci ktorého išlo o rozhodovanie o námietke zaujatosti voči JUDr. U.
Sťažovateľ súčasne namietal, že k porušeniu zásad spravodlivého procesu v danom
prípade došlo aj z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu neobsahuje
v zmysle § 3 ods. 9 zákona o súdoch údaj o výsledku hlasovania uvedením pomeru hlasov.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd dáva do pozornosti znenie § 150 ods. 2
zákona o sudcoch a prísediacich (v znení účinnom do 31. decembra 2011), podľa ktorého
na disciplinárne konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento
zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. Týmto osobitným
predpisom sa rozumie Trestný poriadok.
K uvedenej problematike zaujalo svoj názor aj trestnoprávne kolégium najvyššieho
súdu v stanovisku sp. zn. Tpj 53/2011 z 12. decembra 2011, z ktorého vyplýva:
„Trestný poriadok je z hľadiska pravidiel rozhodovania senátu hlasovaním vo vzťahu
k zákonu č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch) osobitným predpisom (lex specialis), lebo
zákon o súdoch v dotknutej otázke nerozlišuje druh konania pred súdom (konanie podľa
Trestného poriadku, resp. Občianskeho súdneho poriadku).
Keďže Trestný poriadok ustanovuje, že hlasovanie senátu vrátane obsahu porady
a zápisnice o hlasovaní je tajné (§ 170 ods. 1, 2 a 7 a § 61 ods. 3 Trestného poriadku),
ustanovenie § 3 ods. 9 zákona o súdoch (v znení zákona č. 33/2011 Z. z.), ktoré výsledok
hlasovania odtajňuje a personifikuje, sa v trestnom konaní nepoužije.“
Podľa vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z predmetného stanoviska vychádzal aj
odvolací senát disciplinárneho súdu 2 Dso, keď vo svojom rozhodnutí sp. zn. Dn 6/2011
z 31. októbra 2011 rešpektujúc § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich (v znení
účinnom do 31. decembra 2011) neuviedol údaj o výsledku hlasovania uvedením pomeru
hlasov.
Navyše, podľa názoru ústavného súdu neuvedenie tohto údaju podľa § 3 ods. 9
zákona o súdoch v rozhodnutí všeobecného súdu nemôže mať samo osebe pri
odôvodnenosti a ústavnej konformnosti takéhoto rozhodnutia za následok porušenie práva
na spravodlivý proces.
Z tohto pohľadu je potrebné aj uvedenú námietku sťažovateľa vyhodnotiť ako zjavne
neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o tie argumenty sťažovateľa, resp. o vyslovenie jeho pochybností
vo vzťahu k postaveniu a začleneniu disciplinárneho súdu k najvyššiemu súdu, tieto ústavný
súd vyhodnotil ako jeho úvahy a právne názory nesúvisiace priamo s predmetom konania.
Ak teda sťažovateľ prezentuje svoje výhrady proti legislatívnej úprave, ústavný súd ich
nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy skúmať. Tieto môžu byť predmetom
abstraktnej kontroly ústavnosti (čl. 125 ústavy), avšak len na návrh osoby na to oprávnenej
(§ 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už
na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými, ako aj jeho návrhom na vydanie
dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012