Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 220/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Budatínska 16, Bratislava,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. februára

2019, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 129

rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky

č. 1382 z 30. januára 2019, a takto

rozhodol:

1. Konanie o ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia jeho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. februára 2019 z a s t a v u j e .

2. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. februára 2019

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa rozhodnutím predsedu Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) č. 1382 z 30. januára 2019. Podaním

doručeným ústavnému súdu 12. marca 2019 sťažovateľ oznámil, že jeho sťažnosť bude

doplnená zvoleným právnym zástupcom, advokátom Mgr. Miroslavom Golianom. Súčasne

predložil dohodu o plnej moci na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Právny

zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 14. marca 2019 ním spísanú sťažnosť.

Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 15. marca 2019 uviedol, že svoju pôvodnú

sťažnosť z 3. marca 2019 berie v celom rozsahu späť a žiada, aby ústavný súd prihliadal

len na ústavnú sťažnosť podanú jeho právnym zástupcom.

2. Sťažovateľ uviedol, že v posudzovanom prípade došlo zo strany najvyššieho súdu

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež k porušeniu základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí podľa názoru sťažovateľa dospel k v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia k nesprávnemu právnemu záveru, čím sťažovateľovi znemožnil stať

sa kandidátom na prezidenta vo voľbách konaných 16. marca 2019. Najvyšší súd sa síce

venoval posúdeniu vôle podpísaných poslancov národnej rady, ale túto nesprávne posúdil,

pretože ju posudzoval výlučne cez prizmu právneho inštitútu petície. Odôvodnenie

uznesenia najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa nedostatočné vzhľadom na obsah listín

predložených predsedovi národnej rady sťažovateľom, čo preukazuje protokol o prevzatí

návrhu kandidáta. V návrhu skupiny poslancov predloženým sťažovateľom a podpísaným

poslancami národnej rady sa vyslovene uvádza: „Žiadam, aby Predseda Národnej rady

Slovenskej republiky prijal návrh kandidatúry na funkciu prezidenta

Slovenskej republiky v r. 2019.“ Pod týmto textom sú uvedené mená a podpisy poslancov

národnej rady. Sťažovateľ preto zastáva názor, že predsedovi národnej rady predložené

listiny nemožno vykladať inak ako poslanecký návrh na kandidáta na prezidenta Slovenskej

republiky. Aj napriek uvedenému najvyšší súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval,

že ide o petičný spôsob kandidatúry, pričom svoje rozhodnutie oprel o tvrdenie, že listina,

na ktorej je uvedené označenie „petícia“, určuje jej právny režim, a preto ju posúdil podľa

o petičnom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o petičnom práve“), neposudzujúc jej obsah, ale označenie. Z obsahu listín však

jednoznačne vyplýva, že prejav vôle podpísaných poslancov národnej rady, ktorý

nevychádzal od občanov v rámci ich všeobecného prejavu vôle vo forme „my občania

Slovenskej republiky“, bolo prijať návrh kandidatúry sťažovateľa predsedom národnej rady

na prezidenta. Návrh sťažovateľa bol adresovaný priamo predsedovi národnej rady, a nie

petičnému výboru práve z toho dôvodu, že išlo o poslanecký návrh. Sťažovateľ

sa domnieva, že ním vytvorený a predložený poslanecký návrh na kandidáta na prezidenta

je súladný so zákonom, pretože neexistuje zákonom určené presné znenie textu

poslaneckého návrhu kandidáta na prezidenta ani text občianskeho návrhu kandidáta

na prezidenta.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že predseda národnej rady nepostupoval zákonne

a ústavne, ak rozhodol o odmietnutí poslaneckého návrhu kandidatúry sťažovateľa

na prezidenta Slovenskej republiky. Predseda národnej rady zvolil podľa sťažovateľa

nezákonný postup pri zisťovaní skutočnosti, či podpisy poslancov národnej rady uzná

ako ich poslanecký návrh na kandidáta na prezidenta pre voľby v roku 2019, keď zvolal

poslancov národnej rady, ktorí podpísali dotknutú listinu, ale bez účasti sťažovateľa.

Po skončení tejto porady predseda národnej rady síce uznal pravosť podpisov 15 poslancov

národnej rady uvedených na listinách predložených sťažovateľom, ale súčasne prihliadol

na ich argumentáciu, ako aj ich požiadavku späťvzatia ich podpisov, ktorú akceptoval.

Týmto postupom predseda národnej rady porušil základné právo sťažovateľa, aby sa jeho

vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

4. Podľa názoru sťažovateľa mal predseda národnej rady prijať jeho návrh

na kandidatúru na prezidenta Slovenskej republiky a následne podať trestné oznámenie

na sťažovateľa pre podozrenie z podvodného konania pri zbieraní podpisov poslancov

národnej rady. Predseda vydal rozhodnutie o odmietnutí kandidatúry sťažovateľa

na prezidenta len preto, že uveril niekoľkým sťažujúcim sa poslancom bez toho,

aby si vypočul sťažovateľa. Sťažovateľ zastáva názor, že predseda národnej rady ako

vysoký ústavný činiteľ nemôže vydať rozhodnutie bez riadneho prešetrenia a vykonania

dokazovania nezávislým subjektom (vyšetrovateľom, prokurátorom) a bez tohto posúdenia

uvádzať, že sťažovateľ získal podpisy podvodným spôsobom. Sťažovateľ uviedol,

že podpisy poslancov národnej rady získal počas dňa otvorených dverí národnej rady

1. septembra 2018 (okrem podpisu ). Sťažovateľ vyjadril

presvedčenie, že podpísaní poslanci vedeli, že sa podpisujú pod poslanecký návrh

na kandidáta, pretože s každým z nich sťažovateľ prerokoval dôvody svojej kandidatúry.

Podľa sťažovateľa je sporné, kto koho uviedol do omylu, či sťažovateľ, ktorý si na petíciu

sám napísal text, alebo poslanci národnej rady, ktorí tlačivo podpísali.

5. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo mať za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám podľa ako aj právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo na verejné prerokovanie v prítomnosti sťažovateľa s právom vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a vydaným

rozhodnutím Najvyššieho súdu spis. zn. zo dňa 07.02.2019 porušené

bolo.

2. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 eur (slovom

päťdesiattisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Najvyšší súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania

v sume 312,34 € (slovom : tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho právneho

zástupcu Mgr. Miroslava Goliana, Budatínska 16, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Právo mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným

verejným funkciám podľa postupom a vydaným rozhodnutím predsedu

Národnej rady Slovenskej republiky porušené bolo.

5. Právo vo volebných veciach podľa Slovenskej

republiky vzťahujúcich sa výlučne na konanie o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta

postupom a vydaným rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky porušené

bolo.

6. 1382 Rozhodnutie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 30. januára

2019 číslo : PREDS-71/2019 sa ruší.

7. Návrh na voľbu kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej

republiky podaný Národnej rade Slovenskej republiky cez Dr. Andreja Danka, predsedu

Národnej rady Slovenskej republiky dňa 24.01.2019 skupinou 15 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky, sa prijíma.

8. Prikazuje sa Národnej rade Slovenskej republiky v zastúpení jej predsedom,

aby voľby na funkciu prezidenta Slovenskej republiky s určeným prvým kolom na deň

16. marca 2019 vyhlásil pre neústavnosť za neplatné a zároveň určil nový termín volieb

prezidenta Slovenskej republiky aj za účasti .

9. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 eur (slovom

päťdesiattisíc eur), ktoré mu je Národná rada Slovenskej republiky povinná vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

10. Národná rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť trovy

konania v sume 312,34 € (slovom: tristodvanásť eur a dvadsaťštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu Mgr. Miroslava Goliana, Budatínska 16, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb

prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb

do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa § 45 zákona o ústavnom je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

11. V nadväznosti na spôsob, akým sťažovateľ označil svojej podanie a ako

formuloval jeho petit, ústavný súd konštatuje, že zakladá právomoc

ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd, a (presnejšie ) zakladá právomoc

ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej

republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej

samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu. V súvislosti s formulovaním petitu

ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že bola ústavnému súdu

zverená právomoc rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb, predmetné ustanovenie

neobsahuje žiadne základné práva, ktorých ochrany sa možno domáhať v konaní

pred ústavným súdom.

12. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha uplatnenia dvoch

rozdielnych právomocí ústavného súdu, ktorým zodpovedajú rozdielne typy konania

pred ústavným súdom (konanie o sťažnostiach podľa je upravené

v až a konanie o volebných sťažnostiach podľa

ods. 2 je upravené v až , pozn.). V nadväznosti

na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, ktorej súčasťou

je i právny názor, podľa ktorého každé konanie možno začať len ako samostatné konanie

a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného

druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná

a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné

konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania

(konaní) pred ústavným súdom (, tiež , ,

, ). Z tohto právneho názoru okrem iného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o volebnej sťažnosti podľa .

13. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd musel najskôr vysporiadať s otázkou,

v akom právnom režime (type konania) bude predložený návrh posudzovať, či podľa čl. 127

ods. 1 alebo podľa .

14. Základným predpokladom podania kvalifikovanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

je predovšetkým jej podanie aktívne legitimovanou osobou, ako aj namietanie

porušenia základných práv a slobôd takejto fyzickej osoby alebo právnickej osoby

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci.

Rozhoduje o nej senát ústavného súdu. Z tohto pohľadu podanie sťažovateľa základné

atribúty sťažnosti podľa spĺňa.

15. Základným predpokladom podania kvalifikovanej (volebnej) sťažnosti podľa

je predovšetkým jej podanie aktívne legitimovanou osobou

a namietanie neústavnosti a nezákonnosti už uskutočnených volieb. Jedinečnosť inštitútu

volebnej sťažnosti znemožňuje, aby sa do už uskutočnených volieb mohlo zasiahnuť

aj ústavnou sťažnosťou, t. j. sťažnosťou podľa . O volebných

sťažnostiach rozhoduje plénum ústavného súdu.

16. Okruh osôb, ktoré sú aktívne legitimované na podanie volebnej sťažnosti

podľa , je upravený v . Z jeho textu

vyplýva, že sťažovateľ, ktorý nebol kandidátom vo voľbách na funkciu prezidenta,

ktorý získal aspoň 5 % platných hlasov, nie je subjektom, ktorý je procesne legitimovaný

na podanie volebnej sťažnosti, pričom v danej veci napáda voľby v čase pred ich konaním,

t. j. v čase, keď sa ešte len mali uskutočniť (hoci z dôvodu, že sa ich nebude môcť

zúčastniť). Z uvedeného vyplýva, že ak by ústavný súd kvalifikoval sťažnosť sťažovateľa

ako volebnú sťažnosť, teda sťažnosť podľa , musel by ju pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa ako podanú

zjavne neoprávnenou osobou.

17. Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené a aj vzhľadom na prevažujúci obsah

kvalifikoval podanie sťažovateľa ako ústavnú sťažnosť podľa , a preto

ju predbežne prerokoval v právnom režime, ktorý je podrobne upravený v § 122 až § 135

.

18. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 24. januára 2019

predsedovi národnej rady vo svojom mene návrh skupiny poslancov národnej rady

na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky, v ktorom uviedol: „Žiadam, aby Predseda

Národnej rady Slovenskej republiky prijal návrh kandidatúry na funkciu

prezidenta Slovenskej republiky v r. 2019.“ Ďalej nasledovali podpisy 15 poslancov

národnej rady, takmer všetky zozbierané počas dňa otvorených dverí v národnej rade

1. augusta 2018. Keďže v žiadnom zákone neexistuje vzor textu na podporu kandidatúry

návrhu predkladaného poslancami národnej rady, považoval sťažovateľ predložený návrh

svojej kandidatúry za poslaneckú petíciu. Predseda národnej rady vydal 30. januára 2019

rozhodnutie č. 1382, ktorým kandidatúru sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ zastáva názor,

že vo veci jeho kandidatúry išlo o „spiknutie“ poslancov národnej rady proti nemu, pretože

mal vo svojom programe okrem iného rozpustenie národnej rady. Podľa sťažovateľa je

sporné, kto koho uviedol pri podpisovaní petície do omylu, či sťažovateľ, ktorý si na petíciu

sám napísal text, alebo poslanci národnej rady, ktorí tlačivo podpísali a neskôr tvrdili,

že petíciu nepodpisovali ako poslanci národnej rady, ale ako občania. Podľa sťažovateľa

predseda národnej rady nepostupoval zákonne, ak síce uznal pravosť podpisov poslancov

národnej rady na listine predkladanej sťažovateľom, no súčasne prihliadol na späťvzatie

podpisov poslancov národnej rady z listiny, ktorú podpísali, a zvolal poradu poslancov,

na ktorej bez účasti sťažovateľa ako navrhovateľa prejednával „emócie a rozhorčenie

poslancov“. Týmto postupom podľa názoru sťažovateľa predseda národnej rady porušil

jeho základné právo, aby sa jeho vec prejednávala v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým dôkazom podľa . Zákonným postupom predsedu

národnej rady by podľa sťažovateľa bolo podanie trestného oznámenia z dôvodu podozrenia

z podvodu.

19. Proti rozhodnutiu predsedu národnej rady podal sťažovateľ žalobu, ktorú najvyšší

súd uznesením sp. zn. zo 7. februára 2019 zamietol. Sťažovateľ

argumentoval, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ predloženú listinu

(petíciu) s podpismi poslancov národnej rady interpretoval ako petíciu podanú občanmi

Slovenskej republiky adresovanú petičnému výboru, nie ako návrh poslancov na kandidáta

smerujúci predsedovi národnej rady. Najvyšší súd sa prednostne venoval posúdeniu vôle

podpísaných poslancov národnej rady len podľa názvu listiny „Petícia“ a dospel k záveru,

že sťažovateľ si zvolil petičný spôsob kandidatúry na prezidenta. Keďže podľa sťažovateľa

neexistuje zákonom presne určený text návrhu na podporu kandidatúry na prezidenta

poslancami národnej rady, text, ktorý vytvoril sťažovateľ, je bezchybný a dodatočné

vyhlásenia poslancov národnej rady podpísaných pod petíciou sú klamlivé.

K namietanému porušeniu základného práva na prístup k voleným a iným

verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa rozhodnutím

predsedu národnej rady

20. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného

v rozhodnutím predsedu národnej rady o odmietnutí kandidatúry

sťažovateľa na prezidenta Slovenskej republiky ústavný súd nemá právomoc

na jej prerokovanie, a to vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

21. Ústavný súd môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode,

porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická

osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred všeobecnými súdnymi. Inými slovami,

pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo

rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní

odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

22. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu

tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta v súvislosti s napadnutým rozhodnutím

volebnej komisie, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi dostupných

opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného

porušenia jeho práv.

23. Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, rozhodnutie predsedu národnej rady bolo

na základe využitia právneho prostriedku – návrhu na vydanie rozhodnutia o prijatí návrhu

na kandidáta preskúmané najvyšším súdom v konaní podľa

(ďalej aj ,,SSP“). Najvyšší súd v rozsahu svojej preskúmavacej právomoci bol oprávnený

a v podstate aj povinný v prípade zistenia neoprávneného zásahu do základných práv

a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu. Právomoc najvyššieho

súdu teda v tomto prípade predchádzala právomoci ústavného súdu.

24. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu predsedu

národnej rady už po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva na prístup k voleným a iným

verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na verejné

prerokovanie v prítomnosti sťažovateľa s právom vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

25. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

26. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že pokiaľ orgán

verejnej moci postupuje v súlade s , t. j. na základe , v jeho

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nemôže byť porušiteľom

základných práv alebo slobôd (, , ).

27. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý

proces zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru,

ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

istený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

28. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

29. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

so skutkovým a právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom uznesení,

ktorým zamietol návrh sťažovateľa na vydanie rozhodnutia o prijatí návrhu sťažovateľa

na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky podľa .

30. V zmysle právo navrhovať kandidátov na prezidenta majú

len dva subjekty, a to najmenej 15 poslancov národnej rady a občania Slovenskej republiky

disponujúci aktívnym volebným právom na základe petície podpísanej najmenej 15 000

takýmito občanmi.

31. Podľa o podmienkach výkonu volebného

práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„volebný zákon“) návrh na kandidáta musí obsahovať

meno, priezvisko a titul kandidáta

dátum narodenia

zamestnanie kandidáta, ktoré vykonáva v čase podania návrhu

adresu trvalého pobytu kandidáta

vlastnoručne podpísané vyhlásenie kandidáta, že súhlasí so svojou kandidatúrou

a že spĺňa podmienky na zvolenie za prezidenta.

32. Podľa § 103 ods. 1 volebného zákona petícia musí obsahovať aj meno, priezvisko

a dátum narodenia voliča, adresu jeho trvalého pobytu, ktorou sa rozumie názov obce,

názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu a podpis voliča.

33. Podľa § 103 ods. 2 volebného zákona prvej a druhej vety predseda národnej rady

preskúmava do siedmich dní od doručenia návrhu na kandidáta, či návrh obsahuje zákonom

ustanovené údaje; pri petícii preskúmava, či spĺňa náležitosti podľa odseku 1 a 2

a či z každého petičného hárku je zrejmé, že ide o petíciu za určitého kandidáta. Ak návrh

spĺňa ustanovené podmienky, predseda Národnej rady Slovenskej republiky návrh prijme,

inak ho odmietne.

34. Podľa § 103 ods. 5 volebného zákona proti odmietnutiu návrhu na kandidáta

môže dotknutý kandidát podať návrh na vydanie rozhodnutia o prijatie jeho návrhu

na kandidáta na správny súd.

35. Podľa žalobca sa môže žalobou domáhať vydania rozhodnutia o prijatí

jeho návrhu na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky, ak predseda Národnej rady

Slovenskej republiky odmietol jeho návrh na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky

podľa osobitného predpisu.

36. Podľa účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný; tým nie je dotknuté

ustanovenie § 46. Žalobcom je fyzická osoba, ktorej návrh na kandidáta na funkciu

prezidenta Slovenskej republiky bol odmietnutý ( ). Žalovaným je predseda

Národnej rady Slovenskej republiky ( )

37. Podľa správny súd rozhodne o žalobe do piatich dní od jej doručenia.

Podľa ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná,

uznesením ju zamietne.

38. Ako z citovaných ustanovení vyplýva, účelom

konania vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na funkciu prezidenta je súdny prieskum

zákonnosti rozhodnutia predsedu národnej rady, ktorým odmietol návrh kandidáta podľa

§ 103 ods. 2 volebného zákona, a nie rozhodovanie sporu o právo ako v bežnom civilnom

sporovom konaní. V tomto súdnom konaní sa tak poskytuje ochrana volebnému právu,

primárne ide o pasívne volebné právo. Najvyšší súd je okrem toho limitovaný päťdňovou

lehotou na rozhodnutie podľa , má teda značne

obmedzené možnosti na vykonanie potrebných procesných úkonov a vydanie rozhodnutia.

39. Najvyšší súd v napadnutom uznesení po citovaní na vec sa vzťahujúcich

ustanovení právnych predpisov a skonštatovaní skutkového stavu uviedol: «Vzhľadom

na to, že právny akt petície musí vo svojej písomnej forme obsahovať i označenie „Petícia“,

vylučuje to možnosť jej zameniteľnosti s iným právnym aktom. Ide o vyhradený názov

právneho aktu, ktorý určuje jeho právny režim. Najvyšší súd preto konštatuje, že žalobca

si v danom prípade zvolil petičný spôsob kandidatúry na prezidenta. Rozhodol preto podľa

. Rozdiel medzi dvoma uvedenými spôsobme návrhu kandidáta

na prezidenta spočíva aj v adresnosti prejavu vôle. Poslanecký návrh nie je adresovaný

petičnému výboru, prípadne určitému prostredníkovi, ale je adresovaný priamo predsedovi

Národnej rady.»

40. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu

sťažovateľa zdôvodnil síce stručne, ale s ohľadom na vymedzenie predmetu prieskumu

z hľadiska skutkového aj právneho dostatočne zrozumiteľne. Ústavný súd v napadnutom

uznesení nezistil žiadnu takú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,

že závery najvyššieho súdu sú zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné. Označenie

podpisových hárkov zreteľným a zvýrazneným slovom „PETÍCIA“ je v danom prípade

podľa názoru ústavného súdu pre posúdenie spôsobu navrhovania kandidáta na prezidenta

signifikantné, keďže označenie „petícia“ je jednou z podstatných náležitostí listiny

adresovanej príslušnému orgánu, ktorá ju odlišuje od iných listín (v danom prípade

poslaneckého návrhu) a ku ktorej sa pripájajú podpisové hárky s podpismi petentov, ktorí sú

v danom prípade súčasne poslancami národnej rady.

41. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 30

ods. 4 . Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ústavný súd považuje za ústavne konformné, zo skutočností, ktoré

sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených

základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

42. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

, v odôvodnení ústavnej sťažnosti vo vzťahu k porušeniu označeného

základného práva najvyšším súdom chýba akékoľvek odôvodnenie. Na základe uvedeného

ústavný súd predmetnú časť sťažnosti pre nedostatok argumentácie posúdil ako zjavne

neopodstatnenú.

43. Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho

súdu

44. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 15. marca 2019 zobral svoju

pôvodnú sťažnosť z 3. marca 2019 späť v celom rozsahu a žiadal, aby ústavný súd vzal

do úvahy iba sťažnosť doručenú ním zvoleným právnym zástupcom (14. marca 2019), ktorá

sťažovateľom pôvodne namietané porušenie čl. 1 dodatkového protokolu už neobsahovala.

Ústavný súd preto konanie v tejto časti zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019